Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 35: Malé komplikácie

Hermiona bola zamknutá v miestnosti za knižnicou, kde našla knihu o Matilde Frogwartovej. Tentoraz ju však nezasiahol žiadny záblesk geniality, ktorý by ju upokojil, ale skôr hrozný pocit strachu, ktorý sa nad ňou vznášal. Cassius po tom, čo ju tu zamkol, narýchlo odišiel, čo znamenalo, že Lestrange sa vrátil do sídla, alebo ešte horšie, vrátil sa Draco.

Fyzicky sa Cassiusovi nemohla rovnať. Už dávno si uvedomila, že aj keď by mala svoj najlepší deň, bolo by takmer nemožné bojovať s Cassiusom a vyhrať. Ovládal legilimenciu, bol neuveriteľne zručný v temnej mágii a čo bolo najhoršie, nemal už čo stratiť. Na druhej strane Hermiona mala o čo prísť a bola odhodlaná vyjsť z tohto živá. Boj s Voldemortom si vyžiadal veľa nevinných životov, ale to sa už nesmelo opakovať.

Na Nataliinej smrti bolo ešte niečo, čo jej unikalo. Niečo tam chýbalo a Hermiona vnútorne vedela, že zistiť ten chýbajúci kúsok pomôže ukončiť toto šialenstvo. Boli dve veci, ktorými si bola istá, a to bol začiatok: súdiac podľa stavu Dracovej a Nataliinej spálne, Natalie sa nezabila sama a Lucius Malfoy nebol ten, kto ju zabil.

****

Dracovi v hlave uháňalo asi sto rôznych vecí, keď sa jeho metla preháňala tmavým lesom tesne pred čistinkou Malfoy Manoru. Jednou z tých stoviek bola Hermiona. Starosti s vpádom do sídla držali Hermionu mimo Dracovho bezprostredného vedomia, čo však neznamenalo, že sa neobjavovala v jeho snoch, nočných morách a podvedomých myšlienkach. Teraz však bola od neho vzdialená niekoľko míľ a ako sa vzdialenosť medzi nimi zmenšovala, Draco sa začal obávať. Čo ak sa ocitne v krížovej paľbe? Čo ak ju Lestrange nájde skôr ako on? Čo ak...?

„Toto je moja zastávka,“ ozval sa Pansyin hlas, keď sa Harryho metla priblížila.

Pansy sa s ním delila o metlu, sedela vzadu a rukami sa ho držala za pás. Draco prikývol. Prešli polovicu lesa a v diaľke sa začínali objavovať blikajúce svetlá honosného sídla. Keď prechádzali popri kľukatej rieke pod nimi, Harry naklonil metlu a Pansy dala Dracovi rýchly bozk, kým zoskočila a padla do tmy.

Niekoľko sekúnd Harry aj Draco nespúšťali zrak z priestoru pod sebou a so zatajeným dychom leteli vpred. Niekoľko sto metrov od nich potom obaja začuli tiché zakvílenie a uvideli vrabca, ktorý odletel do diaľky dvojnásobnou rýchlosťou ako ich metly. S úľavou sa Dracova myseľ presunula k ďalšej časti ich plánu.

„Ešte osemsto metrov a rozdelíme sa,“ zavolal na Harryho. Ron letel niekoľko metrov za nimi, pretože sa odklonil, aby na okraji lesa rozostavil svoj aurorský tím. „Daj Weasleymu signál, aby letel na západ. Ty poletíš na východ a ja pôjdem rovno.“

Skontroloval si hodinky, ktoré ukazovali pol desiatej večer.

****

„Nečakal som, že ťa tu uvidím,“ povedal Lestrange, jeho hlas bol hlboký a tichý, keď vstúpil na Malfoy Manor.

Cassius sa usmial a pokrčil plecami, jeho telo vysielalo oveľa priateľskejší signál než boli jeho myšlienky. „Myslel som si, že počkám, aby som ťa privítal.“

Lestrange uviedol Mulcibera a Hectora do honosného vchodu a ukázal na schody na konci pravej chodby. „Vyjdite po nich na tretie poschodie a zistite, či ich zbadáte.“ Obrátil sa späť ku Cassiusovi a nasadil zvrátený úsmev. „Prišiel si práve včas na predstavenie.“

„Očakávame návštevníkov?“ spýtal sa nenútene.

V Lestrangeových korálkových očiach sa vynoril pohľad živočíšneho hladu. „Vlastne troch.“ Pozoroval zátylky Mucliberových a Hektorových hláv, ktoré mizli na schodisku. „Draco sa objavil skôr, ako som si myslel, ale priviedol si kamarátov.“

Cassius nonšalantne mľaskol jazykom. „Mám vás teda nechať?“

„Nie, nie, zostaň tu, chlapče. Ten pohľad si užiješ. Malfoy je tu, čo znamená, že tá jeho cundra musí byť tiež nablízku. Videl som ten oheň v jej očiach - toto si nenechá ujsť.“

„Vážne považujem za pomerne úbohé, ako sa zjavne ideš pretrhnúť, aby si zabil jednu humusáčku,“ povedal Cassius a veľmi sa nesnažil zakryť znechutenie v hlase. „Matka je mŕtva a je to už dosť dlho.“

„Najväčšou zábavou je samotný lov, Cassius. Musíš sa toho ešte toľko naučiť.“ Lestrange vytiahol prútik a so zavretými očami pritlačil nos na hrubé drevo, zhlboka sa nadýchol. „Keď utekajú, je o to väčšia zábava ich chytiť a vidieť, ako sa krútia a prosia, než zomrú.“

„Takto plánuješ zabiť aj Draca?“

„Draco...“ Lestrange sa zamyslel. „V Dracovej smrti musí byť nejaká poetická spravodlivosť. Zrada, ktorú preukázal našej rodine a verným služobníkom Temného pána, sa nedá odpustiť.“

Cassius sa zamyslel nad čistým hladom v Lestrangeovej tvári a zachoval si znechutený výraz. Bola to hanba, že ho spájali s človekom, ktorý sa tak málo ovládal. Jeho konanie diktovali inštinkty, nie premýšľanie, a to robilo z Lestrangea slabého človeka. Cassius mu raz kývol hlavou, potom si narovnal habit a vydal sa hore schodiskom.

„Videl si ich?“ spýtal sa, keď Mulciber schádzal po schodoch. „Boli traja?“

Veľký muž pokrútil hlavou. „Videli sme len jedného: nejakého ryšavého idiota, ktorý si ani neuvedomil, že lieta na dohľad. Ten nebude žiaden problém. Hector to dal na starosť Drewovi - ten si s tým ryšavcom poradí v zlomku sekundy.“

„Drew je tu?“ Cassius sa spýtal a zdvihol obočie. „Predpokladám, že to znamená, že Mathias a Carter sú tu tiež?“

„Samozrejme.“

Carter a Mathias boli bratia dvojčatá, ktorí pricestovali načierno na obchodnej lodi zo Severnej Ameriky. Ich rodičia sa útekom do Severnej Ameriky vyhli trestu v Azkabane, ale po ich smrti našli bratia svoje miesto v sprievode Rodolpha Lestrangea. Mali zvláštnu záľubu v nevinných mukloch a od svojho príchodu pred šiestimi mesiacmi ich zabili najmenej dvanásť. Obzvlášť blízki si boli s ďalším Lestrangeovým poskokom Drewom Brescotom, ktorému sa podarilo vyhnúť sa trestu v Azkabane tým, že žil v mudlovskom svete ako burzový maklér. Prirodzene, vo chvíli, keď sa mu naskytla príležitosť, pribehol priamo na Lestrangeovu stranu.

Cassius prikývol a pokračoval nahor. Lestrange mu bol užitočný v tom, že mu poskytol jednu kľúčovú informáciu, a to, že Draco prichádza s priateľmi. Cassius sa na pár sekúnd zamyslel, kto by mohli byť títo priatelia, ale túto myšlienku zavrhol. Na tom nezáležalo. Dnes večer celá rodina Luciusa Malfoya zahynie rovnako ako Cassiusova.

****

Drew so spokojným úsmevom sledoval, ako hlúpy ryšavec pokračuje v ceste k panstvu, neuvedomujúc si, že ho úplne vidí každý, kto sa pozrie z okna. Letel na úrovni okna, čo znamenalo, že vystreliť naňho kliatbu bude hračka; malé dieťa by ho dokázalo trafiť bez toho, aby minulo.

Ryšavec pokračoval v ceste smerom k panstvu a nazeral pod seba pravdepodobne preto, aby dával pozor na nebezpečenstvo.

„Pozeraj sa hore, ty chudáčik,“ zašepkal Drew a dovolil vetru z otvoreného okna, aby mu rozcuchal čierne vlasy, keď ochutnal noc. „Tvoj najväčší strach je priamo pred tebou.“

Zdvihol prútik a namieril ho na muža, pričom sa rozhodoval, ktorú z mnohých kliatob vo svojom repertoári použije. Nechcel použiť smrtiacu kliatbu - to nebude zábava, ak ten muž nebude vedieť, že zomrie. Zabiť niekoho, kto to nečakal, nebolo ani zďaleka také zábavné. Kliatba Imperius by bola určite zábavná; pravdepodobne by dokázal toho blázna prinútiť urobiť pár sált vo vzduchu, ale Lestrange - alebo ešte horšie, Cassius - by tým asi moc nadšení neboli.

„Expelliarmus!“

Na Drewovo vlastné prekvapenie zaklínadlo neprišlo od neho, ale spoza neho. Otočil sa o zlomok sekundy neskoro a cítil, ako mu prútik vyletel z ruky, keď jeho výhľadu dominoval závoj čiernych vlasov.

„Ahoj, Drew,“ povedala Pansy s úsmevom na tvári, keď držala jeho prútik v ruke a ležérne ním krútila.

„Pansy!“ povedal a na perách sa mu zakrivil pokrivený úsmev. „Už je to naozaj príliš dlho. Vidím, že si rovnako zručná ako vždy.“

Pansy sa znechutene zvraštila horná pera, ale zachovala si úsmev. „Nehovor mi, že si sa dala na dobrú stranu?“ spýtal sa. „Nuž, na tom nezáleží. Mám rád dievčatá, ktoré majú v sebe kúsok bojovnosti.“

Jej úsmev sa rozšíril, keď Drew za sebou pocítil závan vzduchu. „Tak to si ma zamiluješ,“ povedal ryšavý muž, keď vliezol do okna. Ešte než Drew otvoril ústa, Ron stiahol ruku v päsť a zasiahol tmavovlasého muža do čeľuste, pričom pocítil veľké prasknutie, keď spadol na zem. Pansy použila prútik na zabezpečenie viazacieho kúzla okolo Drewových končatín, a keď Ron odtiahol telo v bezvedomí na okraj miestnosti, zlomila mu prútik na polovicu.

„Nemôžem uveriť, že na to naletel,“ poznamenal Ron. „Myslel som si, že títo chlapi sú skúsení.“

„Sú to aj egomaniaci,“ odvetila Pansy. „Radi si myslia, že sú najlepší v tom, čo robia, a že všetci ostatní sú tupci. Bol taký pohltený snahou zaútočiť na teba, že ani nepočul, ako som sa premenila späť.“

„Ale zlá správa je, že všetci ostatní teraz vedia, že sme tu.“

Pansy pokrútila hlavou, keď Ron chytil svoju metlu a oprel ju o roh steny. „Čoskoro by sa to aj tak dozvedeli. Takto sme aspoň jedného zlikvidovali. Toto je Drew Brescot, a ak je tu on, znamená to, že sú tu aj dvojčatá Baringerové.“

„Carter a Mathias Baringerovci?“ spýtal sa Ron a nedokázal skryť opovrhnutie v hlase. „Títo bastardi majú v Azkabane pekne dlhý rozsudok, na ktorom sú ich mená.“

„Tak ich poďme nájsť,“ poznamenala Pansy a naposledy sa so znechuteným výrazom v tvári pozrela na Drewa. „Len dúfam, že Harry a Draco bezpečne pristáli.“

****

Hermiona nečakala, že sa Cassius vráti tak skoro, takže keď vstúpil do malej miestnosti, zatiaľ čo ona bola zahĺbená do myšlienok, trochu nadskočila, čo spôsobilo, že sa jeho pokojná tvár rozžiarila úsmevom. Sadol si vedľa nej za veľký dubový stôl, na čo ona prudko vstala a posunula sa tak, aby medzi nimi boli aspoň tri miesta.

„Peklo sa nehnevá tak ako opovrhnutá žena,“ dumal.

„Čo chceš?“

Cassiusov výraz zostal pokojný. „Cítil som z teba veľa úzkosti a nepokoja. Chápem to tak, že neveríš, že Lucius Malfoy zavraždil Natalie?“

„Neverím,“ povedala.

„Tvoja nenávisť voči mne ti zahmlieva úsudok, Hermiona. Ona nespáchala samovraždu.“

„To viem,“ povedala a Cassius nadvihol obočie. „Viem, že nespáchala samovraždu. Jej izba bola... priemerná. Nebol v nej žiadny pocit uzavretia. Bolo to, akoby si odišla niečo vybaviť a už sa nevrátila. Videla som jej fotografie, ktoré predchádzali jej smrti, a ona bola... nevyzerala, že by sa chystala ukončiť svoj život.“

„Chystala sa odísť so mnou. Povedala, že po Dracovom odchode zostane pár týždňov na panstve, aby si urovnala niektoré veci, a potom by sme to všetko nechali za sebou a boli by sme spolu šťastní.“

Hermiona cítila, ako sa Cassius uvoľňuje. Jeho chladná, pokojná tvár ustupovala zraniteľnosti a práve v tomto stave vedela, že sa s ním môže pokúsiť o rozumný rozhovor. „Lucius Malfoy Natalie nezabil. Nezavraždil by ženu, ktorá nosí jeho dediča.“

„To nenosila!“ Cassius prehovoril hlasnejšie.

„Ale on o tom nevedel!“ vykríkla Hermiona a snažila sa ho priviesť k rozumu. „Ty to nechápeš? Myslel si, že Natália nosí jeho vnuka, a aj keď bol taký podlý, nezabil by svojho dediča.“

„Draco zistil, že dieťa, ktoré Natalie nosí, je moje,“ vysvetlil Cassius. „Pár týždňov pred odchodom mu to povedala. Lucius sa to mohol rovnako ľahko dozvedieť.“

„To sú špekulácie!“ ohradila sa Hermiona. „Nemáš žiadny dôkaz!“

„Tak toto jednoducho nie je pravda,“ povedal Cassius a opäť sa tváril pokojne. Teraz mal na svojej strane logiku a údajne mal aj dôkaz, že Lucius Malfoy zabil jeho dieťa. Hermiona sedela v nehybnom strachu. Nevedela, že existujú skutočné dôkazy, ktoré pripisujú Luciusovi Malfoyovi úlohu vraha.

„Aký dôkaz?“

Cassius siahol do zadného vrecka a vytiahol úhľadne zložený pergamen. Na okrajoch bol ošúchaný a napriek tomu, že ho mal Cassius vo vrecku počas celej návštevy, bol neporušený. Niekoľko sekúnd ho držal v ruke a Hermiona sledovala, ako sa mu chvejú prsty, keď sa ho dotýkali a počúvala jemné šuchotavé zvuky, keď jeho hrubá ruka prechádzala po pergamene. Pozrel na Hermionu, položil list na stôl pred seba a opatrne ho k nej posunul.

Hermiona ho rozložila a prečítala si text.

Najprv sa zastavila, nesmierne zmätená. Potom si list prečítala ešte raz a potom aj tretíkrát. Jej naklonená hlava sa zrazu narovnala a oči sa jej neveriacky rozšírili. Prečítala si lístok štvrtýkrát a potom sa pozrela späť na Cassiusa. Nebolo divu, že si myslel, že Lucius Malfoy zabil Natalie. Podľa tohto listu mu to vlastne povedala sama Natalie.

****

Draco pocítil zvláštny pocit pokoja, keď sa spúšťal z metly na zem. Do sídla sa vracal po takom dlhom čase a napriek obavám zo straty Hermiony, výsledku dnešného boja a skutočnosti, že každý jeho pohyb mu spôsoboval v tele bolestivú bolesť, sa cítil ako doma. Tu vyrastal a tu, ak bude musieť, aj zomrie.

Vytiahol prútik a zašepkal zaklínadlo, pričom sledoval, ako z jeho prútika vychádza slabé biele svetlo a pred jeho očami sa mení na štvorec. Svetlo zosilnelo a na tom štvorci sa objavili čierne čiary, ktoré vytvorili línie a krivky, vďaka ktorým celý objekt pripomínal mapu. Na mape a medzi tisíckami čiar, ktoré vymedzovali Malfoy Manor, sa vznášalo jedenásť bodiek označujúcich prítomnosť jeho súčasných obyvateľov.

Krátky úsmev mu prebehol po tvári, keď uvidel Hermioninu bodku zostávajúcu na jedinom mieste, o ktorom vedel, že ju nájde: v knižnici. Táto chvíľa však trvala krátko, keď na tom istom mieste uvidel Cassiusa. Očami zablúdil k Lestrangeovi, ktorý sa vyvaľoval vo vinárni v západnom krídle na druhom poschodí. Hector tam práve bol a zdalo sa, že teraz kráča na východ k hlavnému vchodu do sídla. Ron a Pansy mierili k tanečnej sále a na úpätí severnej veže Draco zbadal mená dvojčiat Baringerovcov, ktorí sa rozhodli pridať k večierku.

Jediným nádychom nočného vzduchu Draco pocítil šklbnutie za pupok, zmizol z nádvoria a o sekundu neskôr sa objavil na vrchole Severnej veže. Jeho prítomnosť prekvapila Harryho, ktorý sa otočil na päte a namieril prútik priamo na blondiaka.

„Ach, to si ty,“ povedal Harry, vzdychol si a uvoľnil pevný stisk okolo prútika. „Myslel som, že niekto prišiel na to, kde sme.“

„Sú tu ešte traja chlapi, ktorých si Lestrange priviedol so sebou. Predpokladám, že poznáš dvojičky Baringerové?“ Keď Harry prikývol, Draco pokračoval. „Sú v spodnej časti veže a hliadkujú v okolí. Pansy a Weasleyová sa postarali o jedného ďalšieho muža.“

„Našiel si Hermionu?“

Draco prikývol. „Je s Cassiusom v knižnici.“

„Niekto by jej mal ísť povedať, čo sa teraz deje,“ povedal Harry. „Chcem povedať, že ak chce zostať a bojovať, tak musí byť pripravená.“

„Cassius jej to už s najväčšou pravdepodobnosťou povedal, ale keď sa vysporiadame s dvojčatami, môžeš ju informovať.“

Medzi nimi nastala chvíľková pauza a Draco sa otočil a zamieril ku vchodu do Severnej veže. Cítil, ako ho Harry pozoruje, či skôr jeho chrbát, keď sa jeho ťažké, olovom naplnené nohy vlečú po betóne smerom k dverám.

„Myslel som si, že po tom všetkom, čo sa stalo... po tom, čo si priviedol Ginny a strávil toľko času bez Hermiony... Myslel som si, že už nebudeš utekať.“ Harryho hlas sa ozýval v Dracových ušiach. „Uvedomuješ si, že je to dnes večer alebo nikdy, však?“

„Chceš povedať, či si uvedomujem, že ak po dnešnej noci zabijeme Lestrangea, potom nebudeme mať s Hermionou dôvod zostať spolu? Áno, uvedomujem si to. A myslel som si, že by som jej mohol nejaký poskytnúť, ale ona mi nenapísala, ani sa so mnou nerozprávala, odkedy sa dozvedela, že som mal manželku. Keby si poznal aspoň polovicu toho bremena, ktoré nesiem, tak by si pochopil, že by jej stačilo len pár ďalších minút so mnou, aby si uvedomila, že naše spoločné spolužitie je katastrofa, ktorá čaká na to, aby sa stala.“

Harry prevrátil oči a nasledoval Malfoya. „Príliš ju podceňuješ, Malfoy. Je to Hermiona Grangerová, u Merlina! Nie je to len nejaká ďalšia žena a úprimne si myslím, že ak medzi vami dvoma niečo je, tak nech je to čokoľvek, čo si nechávaš...“

„Natalie čakala dieťa, Harry,“ vyhŕkol Draco, tváril sa podráždene, ale očami pozorne skúmal Harryho reakciu, aby sa uistil, že jeho názor je správny. Harryho oči sa rozšírili a on sám zalapal po dychu. „A je veľmi veľká pravdepodobnosť, že to bolo moje dieťa.“

Harry zostal ticho.

„To je to, čo som ti nepovedal, a dúfam, že chápeš, že Hermiona a ja potrebujeme viac než len rozhovor. Potrebujeme zázrak.“

„Malfoy, zdá sa, že aj ty s Potterom tiež jeden potrebujete,“ ozval sa hlboký hlas. Z vchodu do Severnej veže sa vynorila Mulciberova urastená postava a držal pred sebou prútik, na vykrojenej pere sa mu krivil pokrivený úsmev. „Vieš, Mathias mi povedal, že sa na vrchole veže ozývajú hlasy, a ja som si pomyslel, že to nemôžeš byť ty, lebo ty nie si taký hlúpy. Asi som sa mýlil.“

„Nebolo by to prvýkrát,“ odvetil Draco nenútene.

„Keby nebolo Lestrangea, rozrezal by som ťa na malé kúsky a tvoje telo by som rozhádzal po celom území, na ktorom si vyrastal. Ocenil by si tú iróniu, však?“

„Prekvapuje ma, že vôbec vieš, čo to slovo znamená,“ odpovedal a predstieral hrdosť. „Naozaj si sa zmenil, Mulciber. Najbližšie mi povieš, že vieš čítať.“

Úškrn na Malfoyovej tvári sa zvrtol do dokonalého tvaru - usadil sa na okraji pery, kam patril. Chvíľu sledoval, ako veľký muž tápe, ale Mulciber nebol amatér. Pevne držal prútik a namieril ho priamo na Dracovu hruď.

„Možno Rodolphusovi nebude vadiť, keď ťa hneď teraz dorazím.“

„Osobne by som to neriskoval,“ zamrmlal Draco. „Lestrange by si mohol začať myslieť, že máš vlastnú myseľ, a kde by ťa to vlastne nechalo, Mulciber?“

„Si slizký bastard, Malfoy. Vedel si to?“

Draco pokrčil plecami. „Tak mi to bolo povedané. A teraz tu budeš stáť ako hlupák, alebo ma zabiješ?“

„Tvoj strýko ťa chce vidieť.“

Draco sa na krátku sekundu stretol s Harryho pohľadom a potom sa obrátil späť k Mulciberovi.

„Rodinné stretnutia nie sú práve moja parketa,“ povedal. „A čo ty, Harry?“

„Ani ja nie som ich fanúšik,“ súhlasil Harry a v zlomku sekundy sa Draco rozplynul vo vzduchu. Mulciber schmatol prútik a švihol ním k miestu, kde stál Draco, a Harry zdvihol svoj a vystrelil na muža odzbrojujúce kúzlo. Mulciber spadol dozadu a zaklial, keď mu prútik unikol zo zovretia; Harry ho v priebehu niekoľkých sekúnd zachytil.

****

Posledné, čo Draco pocítil, keď sa premiestňoval zo strechy, bol teplý vietor, ktorý ho udieral do tváre, a kým sa spamätal, vyskočil zo vzduchu na druhom poschodí. Počítal s tým, že Harrymu bude trvať niekoľko minút, kým Mulcibera na streche odzbrojí a zaistí, ale bola to práca pre jedného človeka. Bol dosť sklamaný, že neuvidí tvár toho veľkého hlupáka, keď padne na zem, ale nanešťastie, boli tu väčšie ryby, ktoré bolo treba usmažiť.

Z konca chodby sa ozvalo buchnutie a Draco sa rýchlo otočil a práve včas uvidel, ako Pansy a Ron pri pohľade naňho vyskočili.

„Vystrašil si ma!“ Pansy vykríkla. „Myslela som si...“

„Malá zmena plánov. Harry sa stará o Mulcibera v Severnej veži. Keď je Drew z cesty, zostanú len dvojčatá a Hektor.“

„S Mulciberom to bolo ľahšie, ako sme čakali,“ povedal Ron a ustúpil nabok. „Snažili sme sa nájsť dvojčatá Baringerové, ale váš dom je ako nekonečné bludisko.“

„O to práve ide, Weasley,“ odvetil Draco, trochu rozptýlený štvorcom, ktorý sa mu vytvoril pred tvárou. „Baringerovci...“

„Zahoďte svoje prútiky.“

Draco, Pansy a Ron sa naraz otočili a uvideli Drewa, ktorý stál za nimi s uvoľneným a pokojným postojom. V ruke držal prútik a mieril ním na stred trojice, Pansy. Ak bol nejaký údiv nad tým, ako sa vymanil zo zaklínadla, Ron a Draco ho nedali najavo. Ich oči sa upierali na týčiacu sa postavu, keď sa vynoril z konca chodby blízko miestnosti, kde bol - údajne - spútaný. Urobil niekoľko krokov dopredu a švihol prútikom na Pansy, Rona a Draca, pričom ich prútiky vyleteli do vzduchu.

„Draco, Draco...“ vzdychol si. „Nikdy som si nemyslel, že sa dožijem dňa, keď sa postavíš na stranu milovníka humusákov, akým je Ron Weasley. Nechýbajú ti niekedy tvoji starí priatelia?“

„Myslíš úbohých, vymytých treťotriednych kriminálnikov s intelektuálnymi schopnosťami lyžice a šarmom červa?“ uškrnul sa Draco a sledoval, ako Drewovi zaškrípali pery. „Stále mi chýbaš, Drew.“

„Weasley, choď k tej stene a daj si ruky za hlavu. Choď, hneď, alebo...“ Pristúpil k Pansy, potiahol ju dopredu a pritlačil jej prútik na špičku brady. „Alebo jej ukážem, čo v skutočnosti znamená bolesť.“

Ronove oči boli plné nenávisti, ale pohol sa k stene, ktorú Drew naznačil, a pritisol si ruky k zátylku. Drew opäť švihol prútikom a vyleteli z neho laná, ktoré sa obtočili okolo Ronových zápästí a členkov.

„Teraz sa na mňa pozri.“

Ronove tmavohnedé oči sa zdvihli, aby sa stretli s Drewovými modrými očami, a on videl v tvári chorého muža veselosť a radosť. Drew najprv na Rona len hľadel, ale potom sa mu pery skrútili do úsmevu, napriek veľkej čiernej modrine pod okom a opuchu na hornej pere.

„Ešte nikto ma nikdy neudrel. Si tvrdý chlapík, všakže Weasley?“ Drew sa letmo pozrel na Dracov výraz a potom na Pansyin, ktorá stála hneď vedľa neho. „Crucio.“

Jediné, čo bolo počuť cez Ronov krik, bol výkrik, ktorý unikol z Pansyiných úst, keď videla, ako Ron padá na zem a zvíja sa pod kúzlom.

****

Miloval si ma v čase, keď som si myslela, že svet je len chladné miesto. Ukázal si mi, že v živote je krása, radosť a jednoduchosť spôsobom, aký som nikdy predtým nevidela. Milujem ťa a vždy ťa budem milovať. Niekedy sa ocitáme v rozpoltenosti medzi tým, kým sme, a tým, kým chceme byť, ale nech sa snažíme akokoľvek, nemôžeme pred sebou utiecť. Si dobrý človek a dúfam, že na to nikdy nezabudneš - symbol tvojej rodiny nemá nad tebou navrch. Nikdy nezabudnem na tvoj dar pre mňa.

Zbohom.

S láskou,

Natalie

Slová však neboli to, čo upútalo Hermioninu pozornosť. Nataliin zvláštny jazyk a najmä použitie slova „symbol tvojej rodiny“ upriamilo jej pohľad na erb nad textom. Bol tam vyrazený malfoyovský erb a jej žalúdok z toho urobil salto vzad. Erb, ktorý sa jej po dlhom pobyte tu už vryl do pamäti, predstavoval hada obtočeného okolo písmena M v kruhu, obklopeného ozdobami. V erbe sa nachádzalo niečo veľmi malé, niečo, čo by si bežný človek pravdepodobne ani nevšimol.

Vo vnútri erbu sa zdalo, že niekto napísal štyri čísla. 1213.

Hermiona si list prečítala toľkokrát, že jej slová začali vyskakovať. Zjavne mala halucinácie a zrejme bola nevyspatá, pretože slová sa jej teraz začali rozpíjať priamo pred očami. Časť jej ohromujúceho pocitu šialenstva bola spôsobená tým, že tento list vyvracal jej teóriu.

Bolo to také očividné.

Natalie bola v posledných hodinách nútená napísať Cassiusovi list na rozlúčku a pritom sa naposledy pokúsila identifikovať svojho vraha. Keď hovorila o symbole, mala na mysli erb, ktorý bol vyrazený nad samotným listom, a viedla ich k poslednej stope. Tesne pred jeho odoslaním Hermiona uhádla, že napísala tie štyri čísla, ale keďže boli vložené do Malfoyovho erbu, boli sotva viditeľné.

1213.

Hermiona znova urobila to, čo robila posledných pár minút - len aby sa uistila. Začala si v duchu recitovať abecedu.

„...L, M,“ povedala, keď jej mentálne počítanie ukázalo, že L je dvanáste písmeno abecedy a M je trináste.

1213.

LM.

Lucius Malfoy.

Natália by vo svojej správe nedokázala vymyslieť nič obzvlášť komplikované, preto si vybrala najjednoduchší a najľahší spôsob, ako zamaskovať meno svojho vraha. Tak či onak, Natalie nechala posledný odkaz a to bolo všetko. Lucius Malfoy zabil Natalie a jej dieťa a podľa Cassiusovej zvrátenej logiky to ospravedlňovalo jeho smrť, Narcisino uväznenie, Adriinu smrť a Hermionin blížiaci sa koniec.

Na konci dnešnej noci budú obetované štyri životy. A predsa sa pre Cassiusa počítali len dva z nich, aby obnovil rovnováhu a dosiahol svoju pomstu: život Luciusa Malfoya a jej vlastný.

„Nezáleží na tom, koľkokrát si to prečítaš,“ povedal Cassius a znova vošiel do zadnej miestnosti knižnice. „Nič to nezmení.“

„Draco je tu, však?“ Hermiona sa spýtala a odsunula list zo svojho zorného poľa.

„Uvoľni sa,“ povedal Cassius, zhlboka sa nadýchol a sadol si oproti nej. „Uvidíš ho v pravý čas. Okrem toho to nie je on, o koho sa musíš báť.“

Hermiona sa naňho pozrela s veľmi zmätenou tvárou, na čo on povedal: „Zaujímalo by ma, koľko kliatob cruciatus bude treba, aby zabili človeka ako Ron Weasley?“

****

Rona zasiahla tretia kliatba, kým Drew stiahol prútik a položil ho späť na Pansyinu bradu. Usmial sa na Draca a s potešením sledoval, ako jeho tvár hľadí na hrôzu Ronovho skrúteného tela. Ruky ryšavca ležali pod jeho telom, tvár mal bez života a vyčerpanú, ale v očiach stále tú istú silnú nenávisť.

„Teraz sa dohodneme takto: Malfoy,“ začal Drew. „Viem, že sa môžeš v tomto panstve premiestniť a ísť, kam chceš, ale vieš, ak to urobíš, zabijem oboch tvojich priateľov. Na mňa teraz nemáš nič. Tvoj najsilnejší muž leží rozplácnutý na podlahe a sotva má dosť síl, aby sa pohol. Môj prútik mieri pod bradu tejto krásnej mladej dámy tu a ak sa nemýlim, práve v tejto chvíli by mal Carter vyradiť slávneho Harryho Pottera. Nemysleli ste si, že budeme Mulciberovi dôverovať dosť na to, aby sme ho nechali úplne samého, však?“

„Ako si sa dostal z mojej kliatby?“ spýtala sa Pansy a z každého jej slova kvapkalo opovrhnutie. Jej oči zostali upreté na Rona, ktorého ruka sa začala mierne šklbať.

„To nie je tvoja starosť, Pansy,“ povedal Drew, pritisol si tvár bokom k jej čiernym vlasom a vdychoval jej vôňu. Prudko vykríkla a odstrčila ho nabok, no jeho stisk na jej pleci bol silný a stiahol ju späť. Draco urobil krok vpred, ale Drew strčil Pansy prútik do tváre a pokrútil na Draca hlavou. „Naozaj to chceš riskovať?“

„Len to urob,“ naliehala Pansy. „Dokážem sa o seba postarať.“

Draco uvidel v Pansyiných tmavých očiach vševediaci pohľad a vedel, čo musí urobiť, ale ich plán tým bude zničený. Budú musieť vymyslieť inú stratégiu a keďže Harryho zrejme zajali a Ron sa sotva hýbal, bolo treba urobiť iné veci.

„Nikdy si nemal prísť, Weasley,“ zavrčal Draco trpko. „Myslel som si, že sa dokážeš ovládať sám.“

Ron zdvihol zrak, stále neschopný hovoriť a stále ležiaci na zemi. Do očí sa mu však vrátil život. Pozoroval Draca, ktorý stál pri stene medzi ním a Pansy. „V ten deň, keď si prišiel do sídla... Mal som ťa jednoducho zamknúť v tvojej izbe. Zamiešal si sa do toho a teraz sa pozri, čo sa stalo.“

„Choď do pekla,“ Ron si nahnevane odpľul, „spolu so zvyškom tvojich príbuzných.“

Draco sa vrhol na Rona a Drewovo zovretie Pansy povolilo a namieril na nich dvoch prútik. „Nehýbte sa!“ zakričal.

No skôr než stihol mrknúť, Draco chytil Rona za košeľu a v zlomku sekundy sa ozvalo slabé prasknutie a obaja zmizli.

„Povedal som mu, že ťa zabijem,“ povedal a obrátil sa na Pansy so zlým pohľadom v očiach. Zdvihol prútik, ale časť Pansyinej ruky, ktorej sa držal, mu prekĺzla cez prsty, keď jej tmavé vlasy obkrúžili telo a aj ona zmizla. Nastala krátka pauza, v ktorej sa zmätený smrťožrút cítil dezorientovaný, ale keď znova zažmurkal, uvidel malého vrabca, ktorý bleskovou rýchlosťou mieril chodbou.

„Crucio!“ zakričal a namieril na vtáka, no jeho kúzlo ho minulo o niekoľko centimetrov a Pansy sa prešmykla cez otvorené okno.

Jeho prudký výbuch pritiahol pozornosť ostatných smrťožrútov, keď Drew zatlačil na temné znamenia  a do piatich minút od ich úteku sa objavili Mathias a Carter. Boli to, samozrejme, dvojčatá a boli strednej postavy so svetlohnedými vlasmi, ale Mathias mal veľkú jazvu tiahnucu sa od ucha až ku kútiku pery, ktorá ho odlišovala.

„Čo sa stalo? Kde sú?“ Carter sa spýtal.

„Pansy je animágus,“ povedal Drew a v hlase mu stále bublala prudká nenávisť. „Je to vrabčiak, vyletela tým oknom.“ 

„Kde sú Malfoy a Weasley?“

Drew odstrčil Mathiasa nabok a rozbehol sa po chodbe, búchal na každé dvere a hádzal nimi. „To mi povedzte vy. Kde je, do čerta, izba Rona Weasleyho?!“

****

Hermiona ešte pred pár sekundami nevedela, aká zlá dokáže byť bez prútika. Vrhla sa na Cassiusa len holými rukami a spôsobila mu tenký škrabanec na tvári, kým ju schmatol za ruky a strčil jej ich za chrbát. Bez jediného slova sa z jeho prútika vynorila séria povrazov, ktoré ju pevne zviazali a dali jej pocítiť, ako sa jej prerušuje krvný obeh.

„Ty skurvysyn,“ zamrmlala.

Cassius si prstami prešiel po pravom líci, cítil teplú krv, ako mu steká po brade, a pozrel na Hermionu. „To bolo dosť zbytočné.“

„Nájdu ma,“ povedala.

„O tom veľmi pochybujem,“ odvetil. „Nemôžeš nájsť to, čo nehľadáš.“

Hermiona však vedela, že je to pravda. Ani Draco, ani Ron, ani ktokoľvek iný, kto bol práve teraz s nimi, nevedeli, že jej hrozí nejaké nebezpečenstvo. V skutočnosti dobrovoľne v stave zúrivosti opustila ich spoločnosť a skončila tak, že vošla do vlastnej smrtiacej pasce. Nemohla im teda za žiadnych okolností vyčítať, že ju nehľadali.

„Draco bezo mňa neodíde,“ vyhlásila Hermiona a cítila sa trochu hlúpo, pretože svoj komentár zakladala na jedinej veci, ktorú práve teraz mala: na slabnúcom pocite nádeje.

Cassius si utrel krv z tváre a usmial sa. „Draco neodíde. Bodka.“

****

Keď sa obaja muži objavili v spálni, ktorá kedysi patrila Hermione a Ronovi počas ich krátkeho pobytu, Dracovi sa podarilo udržať sa vo vzpriamenej polohe tak, že sa rukami chytil o stĺpik postele, zatiaľ čo Ron padol na zem a krútil sa, chrčiac od bolesti.

„Sem,“ povedal Draco, keď podvihol Rona za ramená a posadil ho na zem k posteli. Sám zostal stáť a rukami si prehrabával vlasy. „Musíme pár minút počkať na Pansy.“

„Nemyslím si, že by som bol schopný zniesť ďalšiu kliatbu,“ povedal Ron, jeho hlas bol slabý a slová pomalé.

„To hovoria všetci, ale to je samo o sebe krutá časť kliatby cruciatus. Nezabíja. Ale zakaždým, keď cítiš, ako ti háčikom vyťahuje srdce, myslíš si, že to je ono - že práve toto ťa zabije.“

„Hovoríš to, akoby si to zažil,“ zamyslel sa Ron, a keď uvidel Dracov vševediaci výraz, zmenil tému. „Oni však teraz vedia, že Pansy je animágus,“ povedal Ron.

Draco pokrútil hlavou. „Na tom nezáleží. Tak, ako je to teraz, môžeme urobiť len veľmi málo. Musíme nájsť Harryho a potom sa dostať k Lestrangeovi.“

„A čo Hermiona?“

V Dracovom žalúdku sa prejavil ten istý vnútorný pocit, keď sa opäť spomenulo Hermionino meno. „Bola ešte v knižnici, keď nás Drew napadol. Videl som ju na mape tesne predtým, ako ma odzbrojil. Si veľmi slabý? Môžeš sa hýbať?“

Ron sa pokúsil zdvihnúť zo zeme a odmietol Dracovu ponuku na pomoc. Pritisol si dlane na koberec a tlačil sa hore; trvalo to dosť dlho, kým Ron pocítil, že sa mu končatiny uvoľnili a on sa mohol postaviť. „Prečo bola stále v knižnici? Už by to mala vedieť... mala by ísť bojovať s nami.“

„Skús sa trochu poprechádzať,“ navrhol Draco. Chytil kľučku na gaštanovej skrini a spomedzi čistej bielizne vytiahol tenký uterák a hodil ho Ronovi. „To by malo zastaviť krvácanie na ruke. Možno jej to Cassius nepovedal, alebo si len neuvedomila, že sme tu.“

„A ty by si pokojne odišiel bez toho, aby si ju vôbec skontroloval?” vyzval ho Ron.

Draco prikývol. „S Cassiusom je v bezpečí. Nebude sa do toho miešať, pokiaľ to nebude osobné a tento boj s ním nemá nič spoločné.“

„Neviem,“ zamrmlal Ron, stále slabý a zadýchaný, ale aspoň sa mu vrátila časť pohybu, keď si pritlačil uterák na otvorenú ranu.

„Weasley, ver mi. Keby do toho bol zapletený Cassius, potom by bolo oveľa ťažšie prekabátiť týchto hlupákov. Cassius bol vycvičený v tých najlepších temných umeniach... kliatby, ktoré dokáže vyčarovať, kúzla, ktoré dokážu prelomiť...“

Draco sa náhle odmlčal.

Ron ešte stále odsával krv z okolia svojej rany, aby si všimol prudký intenzívny pohľad v tých sivých očiach, ale keď zdvihol zrak, zbadal, že z Dracovej tváre sa vytratila farba. Hľadel na posteľ, ale jeho myseľ nemohla byť vzdialenejšia myšlienkam na posteľnú bielizeň a posteľné obliečky.

„Čo?“ Ron sa spýtal. „Čo sa deje?“

„Cassius nebol v knižnici, keď som znova videl mapu,“ povedal Draco. „Tesne predtým, ako nás Drew napadol a ja som uvidel Hermionu v knižnici, Cassius tam nebol, ale bol tam, keď som ju kontroloval prvýkrát.“

Ron zmätene hľadel na blondiaka. „Čo to má s tým spoločné?“

„S kúzlami, ktoré dokážu prelomiť...“ Draco zopakoval, skôr pre seba ako pre Rona. Výraz jeho tváre sa zrazu zmenil na akútnu úzkosť a chrbtom ruky si pretrel čelo. „Tak sa Drew dostal z Pansyinej kliatby! Takto sa pravdepodobne Mulciber dostal aj k Harrymu! Musíme sa odtiaľto dostať.“

„Počkaj, počkaj,“ naliehal Ron a odhodil uterák nabok. Draco horúčkovito prehľadával zásuvky a skrinky v izbe. „Čo hľadáš? Takže Cassius oslobodil Drewa? Ale veď si povedal...“

„Potrebujem nájsť prútik,“ povedal Draco a stále sa prehrabával. „Musíme sa dostať z tejto miestnosti. Ten skurvysyn niečo robí a drží Hermionu v knižnici.“

****