Preklady fanfiction Harryho Pottera

Dátum exspirácie  

X

„Hermiona. Prebral sa.“

Tri slová.

Srdce sa mu zastaví. Krv mu stuhne.

Ona zažmurká. Otvorí ústa a potom ich opäť zavrie, nevie, čo má povedať. Tento proces zopakuje štyrikrát, kým poďakuje svojej najlepšej priateľke a odvráti sa od krbu.

Pozoruje ju.

Ona sa vyhýba jeho pohľadu.

Snaží sa niečo povedať - čokoľvek, aby ich zbavil tohto ticha, ale slová sa mu vyhýbajú.

Ona sa začne prechádzať. Rukami si prehrabáva chaotické, zamotané kučery. Hryzie si spodnú peru. Hladí si husiu kožu na rukách.

On ju pozoruje. Chce sa k nej natiahnuť. Chce ju objať. Chce ju pobozkať, stiahnuť do postele a milovať sa s ňou, kým nezabudne. Chce si ju nechať. Navždy.

Začína sa obliekať. Opäť si na seba oblečie podprsenku, blúzku. Natiahne si nohavičky, sukňu. Obuje si lodičky a zoberie si sveter.

On sedí na posteli. Pozoruje ju. Nemo ju prosí, aby zostala. Vie, že to neurobí. Ale želá si, aby urobila.

Konečne sa naňho pozrie. Jej hnedé oči sú široké. Smutné. Plné nádeje. Ospravedlňujúce. „Musím...“ odmlčí sa a stratí hlas.

„Ja viem.“

Stačia tri slová, aby sa mu zrútil svet okolo neho.

Stačia tri slová, aby sa jej svet opäť poskladal.

X

Je opitá.

On je tiež opitý, ale ona je opitejšia. Z jej dychu cíti tequilu. Cíti cigaretový dym v jej vlasoch.

V jednej chvíli sedeli v bare - diskutovali o práci a alkohole a ignorovali dôvody, prečo sú tu obaja. [On takmer nikdy neodchádza, a preto je tu. Ona, rovnako ako on, hľadá únik - ale len dnes večer, hovorí mu.] V jednej chvíli sa hádajú a podpichujú „ako za starých čias“ a on jej hovorí, ako sexi vyzerá, a ona vraví niečo podobné: „aká je šanca, že prídem do muklovského baru a narazím na teba“, na čo on reaguje slovami, že to musí byť osud, a ona nedbalo prikyvuje, opilo sa usmieva a nakláňa sa k nemu och... tak... blízko.

A potom sa v nasledujúcom okamihu potácajú po jeho byte, potkýnajú sa o koberce, narážajú do stien a zrážajú vázy a rámy obrazov na zem. Ona ho bozkáva a on jej bozk opätuje, napriek tomu, že mu jediný triezvy hlások vzadu v hlave hovorí, že to nie je správne. [Je to nesprávne. (Ale je to tak správne.) Je opitá. (Ale aj ty si opitý.) Využívaš ju. (Možno ona využíva mňa.) Ráno to bude ľutovať.]

Ale nedokáže sa prinútiť prestať. Je omamná - a nielen preto, že sú v skutočnosti obaja opití. On je omámený z nej - a s alkoholom to nemá nič spoločné.

Strháva jej šaty, strháva ich z tela, tak zúfalo sa ju snaží oslobodiť. Ona ho ťahá za vlasy, stoná mu do úst a tlačí boky na jeho - a kurva, on ju chce jednoducho ošukať. Cítiť ju. Mať ju.

Potom to urobí - má ju, cíti ju, šuká ju. A ona sa cíti tak dobre. Je to divoké, šialené a temperamentné. Je to tvrdé, vášnivé a bláznivé. Jeho boky sa divoko vrhajú proti nej, bezohľadne a zvuky, ktoré vychádzajú z jej úst, sú sakramentsky božské.

V tú noc súložia trikrát. Raz na podlahe v obývačke. Raz pri stene pred jeho spálňou. A potom raz v jeho ozajstnej posteli.

Nasledujúci deň je preč. Jediným dôkazom, že tam vôbec bola, sú stopy na jeho obliečkach.

X

Nevie, prečo čaká, ale zostal čakať na jej návrat.

Vie, že by tu mal byť, keď sa vráti; ale chce tu byť, keď sa vráti. Len nevie prečo.

Napriek tomu sa cíti ako doma - aj tak tu žije päť zo siedmich dní v týždni. [V jej komode má vyhradený šuplík a jeho zubná kefka je vedľa umývadla. Nemá kľúč, lebo ovláda mágiu, ale keby ho potreboval, je si istý, že by mu ho dala.] Niekoľko hodín strávi čítaním. Niekoľko hraním videohier na konzole, ktorú mu kúpila na Vianoce - a ktorú má tu. Veľkú časť času strávi prepínaním kanálov v televízii. Niekoľkokrát si zdriemne, vzhľadom na to, že sa vôbec nevyspal predtým (ani potom), ako ich vyrušil Potterov hlas volajúci jej meno cez krb.

Mal napoly chuť povedať tmavovlasému čarodejníkovi, aby sa vyparil, ale zavrel ústa, keď zachytil Grangerovej prísny pohľad. [Jej priatelia to nevedia, napriek tomu, že už sú to dva roky, tri mesiace a dvadsaťjeden dní. Niežeby to počítal.] Vyliezla z postele a kľakla si pred kozub, aby sa s ním porozprávala. Tie tri slová, ktoré nasledovali, v podobe Potterovho hlasu, ho takmer zlomili.

Hermiona. Prebral sa.

Toto bolo to jediné, čo s nimi nebolo v poriadku, a nič, o čom by hovorili. Nikdy. Nikdy sa o tom nezmienila a on sa na to nikdy nepýtal. Bolo to ako veľký mrak, ktorý sa nad nimi celý ten čas vznášal a vytváral tiene a temné trhliny v ich vzťahu. Ale napriek tomu to vedel.

Len sa to zo všetkých síl snažil ignorovať. Sústredil sa na to, že je to on, kto okupuje jej posteľ. On, ktorý ju bozkáva, ochutnáva a vychutnáva si ju, spomína na ňu. On, ktorý ju objíma, drží a dotýka sa jej, poskytuje jej potešenie. On, ktorý jej rozpráva príbehy, keď nemôže spať. On, ktorý ju chráni pred jej démonmi.

Bol to on.

A predsa v kútiku duše vedel, že to nebol.

Ale zostával. A čakal. Pretože možno by to mohol byť on.

O tridsaťjeden hodín neskôr vstupuje do vchodových dverí.

O päť minút nato odchádza on.

X

Slizkí od potu. Lepkaví od tekutín. Unavení a vyčerpaní. Rozpálení a absolútne spokojní.

Dnes je to rok. Jeden rok na deň, počas ktorého pokračujú vo svojich tajných schôdzkach. Majú tajný románik. Na verejnosti sa správajú slušne a zdvorilo, zatiaľ čo za zatvorenými dverami sú vášniví a žiadostiví.

V jeho kancelárii. V jej.

V komorách na metly a v kanceláriách správnej rady.

V záchodových kabínkach a zadných uličkách.

V jeho byte. V jej byte.

Nikto to nevie, a presne tak sa im to páči.

Rok sa stretávali. A ani raz - s výnimkou prvého razu - spolu nestrávili noc. Dúfa, že až do dnešnej noci.

Ležia vedľa seba, chrbtom priliehajú k matracu a pozerajú do stropu. Dychčia. Usmievajú sa. Chichocú sa ako nadržaní tínedžeri. Zahľadí sa na ňu zboku.

Vlasy má rozstrapatené, kučery rozhádzané okolo hlavy, prilepené na tvár, na vankúš zaliaty potom. Pokožku má od neho hladkú, lesklú. [Počíta s tým, že sám nevyzerá oveľa lepšie.] Hruď sa jej prudko dvíha a klesá. Jej nahé, zakrivené telo zakrýva len jeho čierna, hodvábna prikrývka.

Vyzerá dobre, usúdi, keď leží medzi jeho obliečkami. A ach, ako dobre by vyzerala zajtra ráno. Aká hrejivá a mäkká by bola v noci - jej telo schované v jeho náručí, ich srdcia bijúce a pľúca dýchajúce ako jedno. Aké by bolo príjemné nebyť ráno sám. Vidieť jej krásnu, anjelskú tvár, ako sa naňho pozerá - ako sa usmieva, chichoce a šteklí ho ranným dychom.

Alebo možno on bude štekliť ju.

Začne odchádzať, pohne sa a posadí sa na posteli. Prehodí nohy cez okraj matraca a on si zrazu už nedokáže pomôcť. Natiahne ruku a jemne, opatrne jej obtočí prsty okolo zápästia.

Ona sa naňho spýtavo obzrie. Zvedavo.

Nakloní hlavu na stranu a jemne sa usmeje. S nádejou. „Zostaň,“ zašepká, jeho hlas je tesne nad šepotom.

Zamrká. „Čože?“

„Zostaň,“ zopakuje. „Zostaň na noc.“

Stále sa naňho pozerá, jej pohľad skúma jeho oči a tvár. A potom sa usmeje. A prikývne. A klesne späť na posteľ, do jeho teplého ochranného objatia.

Pritiahne si ju k sebe, ľavú ruku má ovinutú okolo jej pása, pravú zastrčenú pod vankúšom. Ich nohy sú prepletené, prsty zovreté.

Toto je po prvý raz, čo niektorý z nich prenocoval - s výnimkou úplne prvej noci, ktorá sa nepočíta.

Zabráni si v úvahách, kedy to bude naposledy...

X

Vedel ešte skôr, ako sa to začalo, že to nebude trvať dlho. Nemohlo to vydržať. Nielenže sú úplne odlišní, ale pochádzajú z dvoch rôznych svetov.

A okrem toho to nebol ten typ vzťahu. Nebol postavený na láske, sympatiách, obdive či dokonca priateľstve. Bol postavený na túžbe, potrebe a zúfalstve. Postavený na pohodlnosti.

Bol to obrovský zmätok. Únik.

Ona unikala zo sveta, do ktorého on už viac nepatril.

On unikal pred skutočnosťou, že jej priateľ, láska jej života, leží v kóme v Nemocnici Svätého Munga.

Nebola doňho zamilovaná. Iste ju priťahoval, ale nebola zamilovaná. Nie že by on sám bol do nej zamilovaný. [Hoci si je istý, že by mohol byť.] Nie. Bol len... mierne sklamaný, že kým on okupoval jej posteľ a byt, nemohol okupovať jej srdce.

Uzatvorila sa, kedykoľvek sa o to pokúsil.

X

Pozoruje ju od dverí do ich obývačky, v oboch rukách drží šálku čaju a plecom sa opiera o rám. Ona sedí so skríženými nohami na pohovke, v jednej ruke má knihu a v druhej vlastnú šálku čaju. Vlasy má na temene hlavy zviazané do nedbalého drdolu. Na sebe má legíny a veľké tričko, ktoré jej visí z pravého ramena.

Nádherná.

Vchádza do miestnosti a sadá si na pohovku vedľa nej. Usmeje sa naňho a on jej úsmev opätuje, zdvihne nohy na stolík a pritom sa uvelebí na vankúšoch. „Mali by sme niečo podniknúť,“ navrhne nenútene a pozrie na ňu zboku.

„Ak chceš, môžeš si zapnúť telku,“ povie mu roztržito.

Pokrúti hlavou a len mierne posunie trup, aby sa na ňu pozrel. „Chcem povedať, že by sme mali ísť niekam von. Vieš, robiť niečo...“

Pozrie sa naňho, položí ukazovák medzi stránky knihy, zatvorí ju a položí si ju na kolená. „Niečo ako čo?“

Pokrčí plecami a natiahne voľnú ruku, aby sa pohral s jej prstami. „Čokoľvek - obed, film, obed a film. Mohli by sme ísť do múzea umenia...“

„Myslela som, že sme sa dohodli, že žiadne rande,“ zašepká.

On prikývne. Ty si sa dohodla, že nebudeš chodiť na rande, chce povedať. „Áno, nemusí to byť rande, môžeme ísť ako priatelia. Sme predsa kamaráti, nie?“

Zatvára oči a dvíha sa na nohy. „Draco-“

„No tak, Grangerová, veď s Potterom a Finneganom chodíš stále von. Aký je v tom rozdiel?“

„Rozdiel je v tom, že s nimi...“

„...sa každú noc nedelíš o posteľ? Dúfam, že nie,“ zamrmle a posadí sa. Bosé nohy si položí späť na podlahu a predkloní sa s lakťami na kolenách. Pozrie sa na ňu cez svetlé mihalnice.

Ona mu pohľad opätuje, najprv prísne, ale potom jej výraz mierne zmäkne. Jemne sa usmeje a sadne si vedľa neho na pohovku s nohami zastrčenými pod sebou. Obe ruky mu položí na plecia a bradu si oprie o zápästia. „Viem, čo sa snažíš povedať. A chápem, z čoho to pramení. Ja len... nie som pripravená.“

Obzrie sa na ňu cez plece a jeho nos sa dotkne jej. „Nie si pripravená, alebo nikdy nebudeš?“

Smutne pokrčí plecami.

„Chcela by som byť.“

Potom sa nakloní dopredu a pobozká ho. Jej pery sú jemné a zamatové na jeho popraskaných perách. Chutia ako vanilkový lesk na pery a čaj Earl Grey. „Páči sa mi, akí sme teraz,“ zašepká ticho. „Som s tým naozaj spokojná. S nami.“

„A ako presne nás nazývaš?“

Opäť pokrčí plecami, ale tentoraz má v krásnych hnedých očiach tajomný pohľad.

„Ja neviem. Ale možno to tak má byť.“

X

Vie, že bol len jej únikom. Jej dočasným riešením. Rozptýlením. Ich vzťah bol dočasný. „Odrazový“ vzťah. Rebélia pred celoživotným záväzkom.

Ich vzťah má dátum exspirácie. Vidí ho už teraz, hneď za rohom. Samozrejme, vždy tam bol. Visel mu nad hlavou. Vznášal sa mu v úzadí mysle. Neustála pripomienka, že on pre ňu nie je tým chlapcom, aj keď ona je tým dievčaťom pre neho. Neprišlo to v podobe dátumu, dokonca ani v podobe varovania. Prišlo v podobe ryšavého muža menom Ronald Weasley.

A tak keď ju nasledujúci deň nevidí ani nepočuje, neprekvapí ho to.

Keď ignoruje jeho sovy a telefonáty, vie, že to mal očakávať.

A potom, prirodzene, keď sa o dva týždne neskôr objaví v jeho byte, je mu to jasné. Vie to.

Toto je rozlúčka. Toto je nevyhnutnosť.

Všetko na nej je rovnaké. Nevyzerá inak, snáď len mladšie. Jej jemné, kučeravé hnedé vlasy sú len o niečo dlhšie, ako si ich pamätá. Jej pleť je rovnako bledá a rovnako dokonalá a bezchybná. Má na sebe svoje obľúbené čierne úzke džínsy a jedno z tričiek svojej muklovskej skupiny a k tomu tie staré tenisky, ktoré miluje.

A potom je tu on. Pomyslí si, že v porovnaní s ňou vyzerá (pretože sa cíti) ako poriadny neporiadnik. Tepláky. A staré, vyblednuté zelené tričko.

Potom sa na seba pozrie a potom sa pozrie na ňu. „Prepáč, nečakal som návštevu,“ zamrmle nenútene. „Pôjdem sa prezliecť...“

„Nie, to je v poriadku. Nemôžem zostať,“ odpovie.

Zamrká. Prikývne. [ Chcela povedať: Nezostanem.] „Dobre...“

„Je mi ľúto, že som neprišla skôr,“ ospravedlní sa jemne. Je to márny pokus, ale aspoň je v tom snaha, pomyslí si. „To len, že od chvíle, keď Ron...“

„Jasné, áno,“ preruší ju rýchlo. Čím menej o ňom vlastne teraz musí počuť, tým lepšie. [Robí to z neho hrozného človeka, keď si želá, aby opäť upadol do kómy? Koľko rokov by asi dostal v Azkabane za to, keby ho prinútil, aby sa do nej vrátil?]

Pozrú sa na seba. Zízajú na seba.

Vzduch je hustý. Nepríjemný. Nepohodlný. Chce, aby odišla, ale zároveň to vôbec nechce.

Prehltne hrču v hrdle a ochranársky si prekríži ruky na hrudi. „Len to povedz, Grangerová.“

A potom sa rozplače. Po líci jej skĺzne slza. Vyzerá – oprávnene - smutne.

„Je mi to ľúto...“

Prikývne a otočí sa jej chrbtom. Nemôže sa na ňu pozrieť. Nechce sa s ňou ani rozprávať. Napriek tomu, že vedel, že tento deň príde, nie je na to vôbec pripravený. Hruď má stiahnutú. Oči ho pália. Chce niečo udrieť - niečo zničiť. Weasley znie ako dobrý nápad...

„Draco, ja len... viem, že sú to už dva roky, ale stále je to môj priateľ,“ zašepká a hlas jej zachrípne od sĺz. „Stále ho milujem.“

Je to ako nôž do hrude, keď ju počujem vysloviť to slovo na „M“ ku niekomu inému ako pre neho. Zavrie oči.

„Áno,“ zamrmle. To je všetko, na čo sa zmôže.

„Chcem sa ti poďakovať. Za to, že si tu pre mňa bol. Za to, že som sa cítila v bezpečí a... milovaná. Bol si tu pre mňa, keď som ťa potrebovala, a ja ti za to budem navždy vďačná.“

„Skvelé,“ odpovie trpko.

„Ja... ja neviem, ako mám toto urobiť,“ prizná ticho.

Otočí sa k nej a pevne na ňu hľadí. „Ja tiež nie.“

Vtedy si všimne tašku v jej rukách. Je podobná tej, na ktorú vždy dáva rozširujúce kúzlo. Presne vie, čo je vnútri.

„Priniesla som ti tvoje veci - teda aspoň väčšinu. Chcem len vyprať zvyšok tvojho oblečenia, kým ti ho vrátim...“

„Nechaj si ho,“ povie jej a pokrúti hlavou. „Alebo ho spáľ, ako chceš.“

Zamračí sa a podá mu tašku, ktorú jej hrubo vytrhne z prstov. „Prosím, nebuď taký. Vedel si...“

„Že hneď, ako sa preberie, utečieš? Áno, vedel som to,“ trpko sa uškrnie. „Ale možno som si myslel, že by si mohla mať úroveň a počkať, kým nebudem nablízku.“

„Prepáč, bolo to odo mňa neslušné,“ zašepká.

Hlasno si odfrkne a prevráti očami.

„Nevedela som, čo mám robiť...“

„To sme dvaja.“

Znova na seba pozerajú. Je to ako súťaž, kto sa vzdá prvý. Tentoraz je to on, pretože ho láme pohľad na ňu.

„Len choď, Grangerová.“

Prikývne a otočí sa, aby odišla späť letaxom. Schmatne za hrsť prášku, postaví sa dovnútra a potom sa naňho pozrie. „Je mi to naozaj ľúto, Draco.“

Počuje, ako odchádza, a celkom zreteľne vysloví adresu Brlohu, kým v krbe zahučí. A potom prestane. A keď sa otočí späť, je preč.

Vedel, že bude preč. Vedel, že sa tu nezdrží dlhšie, ako bude musieť - mala predsa priateľa, o ktorého sa musela postarať. Ale stále dúfal. A sklamanie, ktoré sa mu dvíha v hrudi, sa nepodobá na nič, čo kedy predtým cítil.

Vedel, že sú len dočasní.

Vedel, že ich vzťah má priradený dátum exspirácie.

Len si nemyslel, že to príde tak prekliato rýchlo.

Áno, vedel to.

A to z neho, uvažuje, robí hlupáka predovšetkým kvôli tomu, že sa odvážil veriť v opak.

*** KONIEC ***

PP. Alebo nie, bude to mať pokračovanie.