Preklady fanfiction Harryho Pottera

Putá, ktoré nás poja,

stále pretrvávajú,

Nevidím žiadne východisko.

A všetky tie maličkosti

mi prinášajú šťastie alebo bolesť.

Tá hudba ma zaskočí a zastavím sa uprostred klepania na dvere Hermiony Grangerovej. Náhle sa ma zmocní panika. Prečo mi, prekristapána, nenapadlo overiť si, či sa od tých čias, čo bola krátko pani Snapovou, znovu nevydala? Neviem, ako sa jej prihovoriť. Neviem, ako tú správu prijme a či tam s ňou niekto bude. Ošívam sa a pohľadom zablúdim k neveľkej záhrade a tichej štvrti zaliatej svetlom pouličných lámp.

Dvere sa otvoria, preniká nimi lúč svetla a hudba sa stáva hlasnejšou a intenzívnejšou. Žena na prahu je dospelou verziou dievčiny v Snapovej spomienke. Oválna tvár lemovaná záplavou kučier – nie oslnivo krásna, ale rozhodne mladistvo pôvabná. Je skutočne milá. Náhle sa cítim nesmelo. A trochu sa hanbím. Miešam sa jej do života a trochu sa obávam, že jej tá informácia bude ľahostajná.

„Áno?“ Prekvapene na mňa pozerá.

„Ja...“ Ale ešte predtým, než vyjachcem zvyšok vety, vtiahne ma dovnútra a zavrie dvere.

„Prepáčte,“ povie a ukáže na môj liečiteľský habit, „ale bývam v muklovskej štvrti. Nie je príliš dobrý nápad, aby ma videli s habitmi pred dverami.“

„Áno, prepáčte. Nepremyslela som to.“ Vystriem ruku, uvedomujem si, že asi prerušujem hudbu a večeru. „Som Lizzie Gordonová. Prišla som od Svätého Munga a musím vám niečo povedať.“

Vyjavene na mňa pozerá a začne skrúcať kuchynskú utierku, ktorú si priniesla so sebou. Spustím ruku s ohľadom na jej prekvapenie.

„Panebože, ide o Harryho? Aj keď sa čudujem, prečo ste mi to prišli oznámiť vy. Jeho oficiálnou strážkyňou tajomstva je Molly Weasleyová. Takže asi nejde o neho, ani o Rona či Ginny. Ale o koho potom...“

Nemám čas počúvať tirády o ľuďoch, na ktorých si spomenie prv než na Severusa Snapa. Zodvihnem ruku, aby som ju zastavila. Odmlčí sa očividne vyľakaná mojím rozpačitým a váhavým správaním.

„Ide o Severusa Snapa.“

Medzi nami zavládne ticho. Zdá sa, že sa chvíľu nehýbe ani nedýcha, kým sa neprinúti spýtať: „Je nažive?“

„Sotva.“ Asi to nikdy nebude ľahšie. Myslím tým hovoriť s príbuznými. Nedokážem spočítať, koľkokrát som musela oznámiť zlé správy ľuďom, ktorí čakali so srdcom až v krku na informácie o svojich blízkych. Zmocní sa ma ten známy prenikavý pocit zdieľania – hoci je úplne a nezvratne oddelený od smútku niekoho iného – a prinútim sa o tom rozprávať. „Je v kóme.“

Posadí sa do blízkeho kresla. Je obklopená žltými stenami – asi rovnakej farby, akú mali Snapeove kuchynské steny – a teplým, útulným nábytkom, pôsobí však chladne a vyľakane.

„Čo sa mu stalo?“ Zarazí sa a pokynie rukou ku kreslu naproti sebe, lebo si náhle spomenie na to, čo sa patrí. „Prepáčte. Prosím, sadnite si, liečiteľka Gordonová.“

„Ďakujem. Nuž... priniesli ho pred dvoma dňami. Domnievame sa, že došlo k nehode v laboratóriu alebo čosi také. Spadol a udrel sa do hlavy. A to zranenie a vnútorné krvácanie spôsobili čiastočné poškodenie mozgu. No možno aj rozsiahle, keďže sa odvtedy neprebral. A ja... som ten prípad dnes prevzala. A požiadali ma, aby som zistila, či má nejakých príbuzných alebo priateľov, ktorým by sme mohli dať vedieť, keby náhodou...“ Nemôžem sa donútiť dokončiť vetu. Visí vo vzduchu a prelína sa s hudbou, ktorá sem dolieha z inej miestnosti.

Snaží sa zostať pokojná. To je jasné. Rozšírené zreničky, zrýchlený dych, miene chvenie v inak vyrovnanom hlase. „Informovali ste aj niekoho iného? Teda, bola som jediná, koho ste navštívili?“

„Poslala som sovu profesorke McGonagallovej do Rokfortu.“

„Ach, áno. Pravdaže. Pravdaže by to mala vedieť.“ Vstane a úplne zbytočne si uhladí domnelý záhyb na sukni. „Môžem niečo urobiť?“

„Mohli by ste ho navštíviť. Ak chcete. Je... tam skrátka úplne sám, slečna.“

„Och!“ Obávam sa, že povie nie. Potom jej však do očí vhŕknu slzy a siahne, možno naslepo, po prútiku. Švihnutím vypne hudbu, ktorá sa smutne a sladko linie z vedľajšej miestnosti. „Áno, pravdaže. Prepáčte. Som trochu rozrušená. Nechala som v rúre kura. Idem ho len... áno.“

A nechá ma v náhle stíchnutej obývačke.

* * * * *

Fannina tvár pôsobí v zelených plameňoch kozuba choro a úzkostlivo.

„Povedala si jej to?“

Pauza. „Nemohla som.“

„Prečo si jej to nepovedala?“

„Ja...“ Prevaľujem slová na jazyku a premýšľam, či majú nejaký zmysel. „Potrebujem... nejaký náznak, že tie správy nebudú... nevítané.“

„Chápem.“ Ticho medzi nami sa naťahuje a ja viem, že Fanny rozumie, že to ticho je naplnené touto náhlou úprimnou lojalitou k nášmu profesorovi, kedysi krutej autorite a v súčasnosti človeku, ktorý by mohol zomrieť nemilovaný. „Videla ho?“

„Nie. Ešte nie. Hovorím s tebou z nemocnice. Sedí v čakárni. Umývali ho, keď sme dorazili.“

„Dobre. Si v poriadku, Lizzie? Vyzeráš dosť vyšťavene.“

„Cítim sa, akoby ma vytiahli zo žmýkačky. Poznáš ma. Pokiaľ ide o pacientov, zvyknem byť trochu rozcítená.“

„Chceš povedať, že je ti ich ľúto.“

Unavene si pretriem oči. „Je mi ľúto aj Hermiony Grangerovej. Mala si ju vidieť, Fanny. Zbledla ako stena. Nie som si istá, či to znamená to, čo chcem, aby to znamenalo.“

Fanny sa po prvýkrát počas rozhovoru usmeje.

„Vieš si predstaviť, že cíti to isté? Je to trochu...“

„...romantické,“ dopoviem namiesto nej. „Áno, tiež som nad tým premýšľala. No uvažovala som aj nad možnosťou, že sa možno nikdy nepreberie. A razom idú všetky romantické myšlienky dolu vodou.“

* * * * *

Keď o desať minút neskôr vyhľadám Hermionu Grangerovú v čakárni, začnem jej vysvetľovať únavné podrobnosti, ktoré opisujú zdravotný stav jej bývalého manžela: čo jeho zranenia môžu znamenať, čo naznačujú testy. Slečna Grangerová je podľa všetkého veľmi bystrá osôbka, no nie som si istá, či rozumie aspoň polovici toho, čo hovorím. Vyzerá vyľakane a akosi sa na pozadí bielych stien čakárne zmenšuje ako vädnúca kvetina.

„Kedy ste boli naposledy v kontakte s profesorom Snapom?“ Je to zbytočná otázka, ale tak veľmi chcem poznať odpoveď, že sa jej napriek tomu spýtam.

„V posledných dvoch rokoch sme sa párkrát stretli v niektorom z kníhkupectiev.“ Díva sa na podlahu a objíma sa rukami. „Zahliadla som ho a on mňa asi tiež, nikdy ma však nepozdravil. Vždy som sa čudovala, prečo sa mi vyhýba.“

„Takže neviete nič o jeho súčasnom živote? O priateľoch, ktorých by mohol mať, či ľuďoch, ktorí by ho teraz chceli navštíviť?“

„N-neviem.“ Zodvihne ku mne zrak. „Napísala som mu. Snažila som sa, aby sme zostali priateľmi, ale neodpovedal na žiaden z mojich listov. Nevedela som, čo mám robiť. Tak som prestala písať.“ Zdá sa, akoby tie slová zo seba sypala. Dobre viem, ako sa človeku rozviaže jazyk, keď stojí pred lekárom a čelí potenciálnemu zármutku. „Viem, nemala som prestať. Vždy mal takú prchkú povahu. Mala som vytrvať. No nezvládla som to...“

Odrazu sa odmlčí, akoby si uvedomila, že toho povedala priveľa.

„Rozumiem,“ poviem potichu. Po chvíli dodám: „Počkám s vami, až kým ho neuvidíte. Dajú mi vedieť z jeho izby.“

Keď sa usádzame na dlhšie, myslím na profesora Snapa. Prchký, riekla slečna Grangerová. Prchký človek. Ja si však myslím... spomínam si na okamih, keď ma zdržal po hodine. Nesprávne som nakrájala uši kelpie. Počas vyučovania som bola taká duchom neprítomná, že som si to nevšimla, dokiaľ elixír nevrel. Potom už nadišiel čas naplniť ho fľaštičky a ja som skončila s lepkavou kašou so zlou textúrou aj farbou. „Slečna Gordonová,“ riekol tým posmešným hlasom. „Prekvapuje ma, že ste v elixíroch postúpili do druhého ročníka, keď sa nedokážete riadiť ani najzákladnejšími inštrukciami.“

Pokojne sedel za stolom, zatiaľ čo som pred ním stála a triasli sa mi kolená.

„Nechcete ma poučiť?“

Nemohla som prísť na nič, čo by som mu povedala. Iba som tam stála, čakala na jeho ďalšie slová alebo nejakú formu trestu. A potom si povzdychol. A na moje prekvapenie siahol do vrecka vesty a vytiahol vreckovku. Strčil mi ju pod nos. Až vtedy som si uvedomila, že plačem.

„Stáva sa to aj tým najlepším z nás, slečna Gordonová,“ riekol náhle. A vážne som nevedela, čo tým myslí. Šokovane som na neho hľadela cez slzy.

„Pane?“ trúfla som si povedať.

„Smútok za domovom.“ Pokynul mi, aby som si sadla a ja som ho ohromená poslúchla. Ani teraz netuším, ako vedel, že som ten prvý vyučovací deň myslela na rodinu. Všetko bolo také ohurujúce, že som nesmierne túžila byť doma. Tak veľmi som si želala, aby som mala mačku alebo ropuchu ako podaktorí. Pamätám sa, že som jeho vreckovku dobre využila.

Potom to bolo trochu hmlisté. Neponúkol mi sladkosť ako profesor Flitwick, keď som s ním neskôr hovorila o túžbe po domove. Profesor Snape iba so mnou sedel desať minút a nechal ma rozprávať o mojej mame, mačke a tom, prečo som nesprávne nakrájala uši kelpie. Na nič iné si nespomínam. Netuším, či som si tú vreckovku nechala. Viem len, že už nestrhol žiadne body a ticho počúval.

Nechápem, ako som na to mohla zabudnúť. Prchký človek.

Náhle takmer automaticky vstanem. Slečna Grangerová na mňa prekvapene pozerá. Neviem, ako si to vyložiť. „M-musím vám čosi ukázať, slečna Grangerová,“ počujem sa povedať. „Poďte, prosím, so mnou.“

„Ale... čo Severus?“ Tvári sa zmätene. „Nenavštívime ho?“

„Potrvá to iba chvíľočku,“ vykrúcam sa. „A je to veľmi dôležité. Prosím.“

* * * * *

Je noc. Neviem, koľko máme času a z nepochopiteľných dôvodov ma ovládol nečakaný pocit naliehavosti.

Neukážem jej levanduľovú izbu, lebo sa obávam, že to asi nepochopí. Zamierim priamo k mysľomise schovanej v skrini. Nevyzerá pohoršená, iba prekvapená, ako jednoducho som sa vlámala do domu profesora Snapa. Nič nehovorí, ani keď odsuniem nabok pánske oblečenie a z tmavého šatníka vytiahnem ťažkú mysľomisu. Svetlo spomienok roztancuje tiene na strope.

„Vydali ste sa znovu po zrušení manželského zákona?“ pýtam sa jej. Zrazu mi to pripadá najdôležitejšie.

„Čože? Prečo? Čo to má s tým spoločné?“

Horúčkovito ju schmatnem za ruku. „Tak... vydali?“ Spýtam sa hlasnejšie. „Vydali?“

„No...“ Pozrie mi do očí. „Nie.“

Naraz sa zdá, že sa situácia zlepšila. Upokojím sa a s prekríženými nohami si sadnem na zem za mysľomisu.

„Sú tu spomienky,“ hovorím jej, „ktoré by ste mali vidieť. Neviem, koľko času nám zostáva, a už vôbec nie, ako narábať so spomienkami v mysľomise. Ale ak to viete, myslím, že by ste sa mali pokúsiť dostať sa do tých z obdobia, kedy ste bývali v tomto dome a kedy ste z neho napokon odišli.“

„Prečo to robíte?“ opýta sa po prvýkrát a kľakne si vedľa mňa. V prítmí profesorovej spálne jej osvetľuje bledú tvár iba svetlo z mysľomisy.

„Nie som si istá, či to je to najlepšie,“ priznávam. „Ani či to neoľutujem. Koniec koncov, nemám právo pliesť sa vám do životov. Som iba liečiteľka. Profesor Snape sa však kedysi dávno zachoval ku mne milo. A neviem, či by som si niekedy odpustila, keby som túto príležitosť nevyužila, aby som mu jeho láskavosť oplatila.“

Hermiona Grangerová mlčí. Nie som si istá, či mi rozumie. Potom sa však vzchopí a povie: „Dobre.“

* * * * *

Musím priznať, že očakávam, že sa z mysľomisy vynorí s plačom. Keď som tie spomienky videla prvýkrát, naozaj sa mi chcelo plakať. Nie som veľmi dobrá v dávaní si vecí dohromady – Fanny je v tom vždy bystrejšia – viem však, že som videla spomienky muža, ktorého hrozne mrzelo, že svoju manželku pripravil o možnosť voľby a usiloval sa to napraviť. Aj sa mu to bezpochyby podarilo: trvalo len rok, než ten hrozný zákon zrušili. Videla som dlhé úseky spomienok, kedy tým jediným, na čo sa po celý deň tešil, bol čas po večeri, keď sa spolu rozprávali a hrali šach. Všimla som si, že napriek ospalosti zostal tvrdošijne sedieť na svojom mieste, len aby si tie okamihy predĺžil o pár minút.

Myslím, že to bolo celkom normálne. Bola pekná a veľmi inteligentná a on bol – je – typom muža, ktorý to v minulosti nemusel zaregistrovať, neskôr to však určite ocenil. Zdala sa byť veľmi milá.

Bolo tam toľko ďalších vecí: starostlivo uschované spomienky, spomienky, ktoré sa na prvý pohľad mohli javiť ako bezvýznamné, no obsahovali drobné čriepky brilantnosti, ak ste ich hľadali: milé slovo, úsmev, záver zvonivého smiechu. Spôsob, akým čítal každý z jej listov, nikdy však neodpísal, ako keby ju oslobodil od akéhokoľvek puta, ktoré by ju mohlo pripútavať k Pradiarskej uličke. Očakávala som, že toto všetko Hermionu Grangerovú rozplače. Želala som si to, aby som stopercentne vedela...

Keď sa vynorí, neplače, ale ruky sa jej trasú a pretrie si oči. Uvažujem, či je toho na ňu priveľa. Sčista-jasna sa objaví liečiteľka, najprv vám povie, že váš exmanžel zomiera a potom vás vtiahne do studne tajomstiev, aby ste zistili, že sa celý čas umáral túžbou po vás.

Mali by sme sa vrátiť do nemocnice. Liečitelia tam už asi premýšľajú, kde sme. Ako hovorí Fanny: vždy som mala talent dostať sa do týchto hlúpych malérov. Sľubujem si, že je to naposledy. Potrebujem len priviesť Hermionu Grangerovú, aby videla, aby skutočne videla svojho manžela – a muža, ktorý nikdy nevedel, ako byť milý, no ktorý sa snažil svojím vlastným neohrabaným spôsobom byť občas láskavý. Do ticha jej môžem položiť iba jednu otázku.

„Prečo ste sa znovu nevydali, slečna Grangerová?“

Neexistujú slová, ktorými by sa dala opísať moja úľava, keď po dlhom mlčaní odpovie: „Nemohla som.“

„Nemohli ste?“

„Nemohla som sa vydať za niekoho iného po tom... Ehm... stále som premýšľala, či dokážem nájsť niekoho, kto by ma vedel urobiť takou šťastnou, aká som bola, keď som ešte bývala tu. Predtým, než ten zákon zrušili a Severus zaistil, že to vyzeralo ako anulovanie a môj odchod bol jedinou našou možnosťou.“ Rozhliadla sa po pozostatkoch života profesora Snapa. „Snažila som sa, viete. Nájsť si niekoho, byť šťastná. Môžem klamať a vyhlásiť, že som raz alebo dvakrát bola blízko, ale nebola, nie celkom. Nikdy som nebola blízko, nikdy som už nebola taká šťastná. Nikdy som ho znovu nezískala, hm...“ A na moje zdesenie sa rozplače. Prajem si, aby som bola profesorom Snapom... prajem si, aby som mala vreckovku, ktorú by som jej mohla príhodne podať, aby som zastavila ten prúd sĺz.

Toľko premárnených rokov!

Teraz však nie je čas na otáľanie.

„Vráťme sa,“ navrhnem a ona prikývne.

* * * * *

Potom je to všetko trochu nejasné. Teraz už viem, že som v tú noc spala na Fanninej pohovke, lebo som bola príliš rozrušená, aby som sa vrátila do svojho bytu, kde sa všetko zdalo odrazu priveľmi tiché a osamelé, aby sa to dalo zniesť.

„Dobre si urobila,“ povedala Fanny, keď som zaspala. Možno som sa na ňu usmiala. Zrejme som však bola príliš vystrašená, aby som tak urobila.

Viem, že som pred odchodom do Fanninho domu zanechala Hermionu Grangerovú v izbe profesora Snapa. Vo chvíli, keď nám dovolili vstúpiť dnu, som sa domnievala, že tam vtrhne a celou silou svojho charakteru sa ho pokúsi prebudiť. No na moje prekvapenie zostala stáť v čakárni ako prikovaná.

„Čo ak sa nikdy nepreberie?“ zašepkala. Vyslovila moju najväčšiu obavu. Stisla mi rameno drobnou rukou.

„Ešte sa môže,“ odvetila som. „Ale ak nie... tak nie,“ prinútila som sa dodať cez hrču, ktorá si našla cestu do môjho hrdla. „To však neznamená, že s ním teraz nemôžete byť. Neviem, nakoľko vás dokáže vnímať. Môžete sa mu prihovoriť, možno vás začuje.“

A potom vošla dovnútra.

Nechcem, aby ste si mysleli, že neskôr došlo k akémusi zázraku. (Najmä nie k takému, pri ktorom sa ľudia preberú z kómy, keď s nimi hovoríte. Nesúhlasím s tým. Vždy som tvrdila, že to neznie vedecky.) Žiadne zázraky.

Lenže existuje čosi ako zázrak. Keď sa dvaja ľudia po rokoch odlúčenia môžu ku koncu dať znovu dokopy. Videla som, ako sa to deje v rodinách medzi rodičmi a deťmi, ktorí spolu desaťročia nehovorili, a tieto posledné chvíle využívajú na to, aby sa rozlúčili.

Ide o to, že nechcem, aby ste si robili plané nádeje. Hermiona Grangerová deň čo deň drží profesora Snapa za ruku – a jej príbehy o obdive k nemu a trápení, keď ju rýchlo vyhodil z domu a odmietol jej odpovedať na listy – sú síce pekné, ale neznamená to, že dokáže tiež vyriešiť všetky problémy medzi nimi, vrátane Snapovho možného strachu z nešťastia.

Keď sa však na siedmy deň prebral a uvidel ju tam sedieť, vedela som, že som im pomohla odohnať chmáry a nechala ich v pokoji plánovať svoje vlastné šťastné konce.

Koniec

Medicínska poznámka: Hematóm v mozgu môže spôsobiť trvalé neurologické poškodenie, kómu alebo smrť.

Poznámka k textu: „Odohnať chmáry“ (Pack Clouds Away) je názov poslednej kapitoly v románe Elizabeth Gaskellovej „Sever a Juh“.