Eggy, Elza nám napísal:
Preklad: Eggy
Beta: Elza
Záverečné úpravy: Jimmi, Tarja
Kapitola trinásta
Spravodlivosť
časť 1
Harry neveriacky pokrútil hlavou a prehltol. Nohy sa mu podlomili. Sám seba našiel kľačať na chladnej špinavej zemi. Len neveriacky zízal a opatrne sa k nej pokolenačky blížil.
„Mami?“ vyhŕkol. „Mami?“ zopakoval o niečo jemnejšie. Díval sa priamo na ňu. Ron ho nasledoval a pričupol si k nemu. Harry pozrel sa na Rona, ale nevidel ho jasne. Jeho oči zrazu nevedeli zaostriť. Bolo to, ako keby vôbec nemal nasadené svoje okuliare.
„Potter,“ povedala rozmazaná červenohlavá škvrna – Ron Weasley. Položil mu ruku na rameno. Hlas mal veľmi jemný. „Myslím si, že... Myslím si, že sa už nič nedá robiť.“
Harry prehltol a nadvihol si okuliare, pričom rýchlo žmurkal. Ronova podoba sa zaostrila; bohužiaľ to rovnako znamenalo, že zase videl jasne aj svoju mamu.
„Len som sa ju snažil odzbrojiť.“ Stále šepkal. „Bola by ťa zabila...“
Ron bol úplne bledý. Prikývol. „Zachránil si môj život. Nanešťastie...“
Harry sa zamračil. „Záchrana tvojho života bolo nešťastie?“
„To som nepovedal.“ Narovnal sa Ron. „Nenechal si ma dohovoriť. Chcel som povedať, že nanešťastie sa ministerstvo nestará o podobné veci.“
„O aké veci?“
„Sebaobranu. Alebo v tomto prípade - o obranu niekoho iného.“
Harry zrazu začul hlas v hlave... hlas Sama Bella. Nehoda alebo nie, mŕtvola stále zostane mŕtva. Bolo na vine kúzlo, ktoré som použil ja. Nebola to Avada Kedavra, ale aj tak zabila. To je jediné, na čom záleží.
„Ale... ale môžeš im povedať... Chystala sa mučiť Draca, ak by som ťa nezabil. Vyslovila už polovicu smrtiacej kliatby... bolo to len odzbrojovacie kúzlo. Bolo to len...“ Zmĺkol, pozrel sa na svoju matku a jemne jej odhrnul vlasy z tváre. Pod jej hlavou na podlahe jaskyne sa objavila malá hustá červená kaluž. Jej jasné zelené oči vyzerali, akoby sa pozerali priamo do jeho... ale tieto oči ho už znovu neuvidia. Jemne prešiel rukou po jej viečkach, zavrel ich a znova bezmocne uhladil jej vlasy. Oči ho boleli, ako keby si ich celý deň žmolil.
„Ona sa len snažila... chcela...“ nemohol dokončiť vetu. Len sa ma snažila ma chrániť. Rovnako ja som sa snažil ju chrániť, keď som na ňu použil Imperius.
Pozrel sa na Rona.
„Onedlho sem pravdepodobne niekto príde. Draco sem niekoho pošle. Mohol by si... mohol by si ma na chvíľu nechať o samote... s mojou mamkou?“
Ron prikývol a začal odchádzať, keď sa otočil.
„Potter.“ Harry zdvihol hlavu a pozrel na neho. „Myslel si to tak? Ak... ak by ti Veď-Vieš-Kto povedal, aby si ma zabil, tak by si odmietol, aj keby to znamenalo tvoju smrť?“
Harry prehltol a prikývol.
„Nie som vrah. Ja... ja som nikdy nechcel ublížiť svojej mamke...“
„Ja viem,“ zašepkal Ron. „To len, že... neviem, či by som spravil to isté. Myslím všetky tie roky v škole, nemali sme...“
„Áno.“
„A ja som sa snažil... keď som zistil to o Ginny...“
„Áno,“ zopakoval Harry. Spomenul si na dvanásťročného Rona, videl ho ležať na veľkej šachovnici od McGonagallovej, potom, čo sa sám obetoval. Spomenul si, ako ležal v posteli v Škriekajúcej búde, v agónii zo zlomenej nohy a pritom tvrdil Siriusovi Blackovi, o ktorom si myslel, že je smrťožrút a vrah, že ak chce zabiť Harryho, tak musí najprv zabiť jeho a Hermionu. Spomenul si na pohľad, akým sa na neho pozrel jeho najlepší kamarát, keď sa Harryho myseľ vrátila do tela po skončení Cruciatusu od Rona. Jeho najlepší priateľ sa na neho zhora pozeral a jednoducho povedal: „Si späť?“ takým tónom, ako keby hovoril Harrymu: Vedel som, že budeš v pohode a Mal si vedieť, že som stále s tebou. Som tvoj najlepší priateľ a vždy tu budem pre teba. Ron mohol byť odoslaný do Azkabanu na celý zvyšok svojho života, ak by niekto seriózne uveril tomu, že vykúzlil na Harryho Cruciatus.
„Nikdy nevieš, Weasley,“ povedal pokojne. „V mojom svete... by si mohol urobiť to isté.“
Ron sa na neho nepresvedčene pousmial. Keď si dával cez seba neviditeľný plášť, tváril sa pochybovačne. Harry počul ako šuchoce, keď odchádzal z jaskyne. Otočil sa späť k svojej matke. Chcel niečo spraviť, zaspievať pre ňu rovnako ako ona a Jamie zaspievali pre Stua, ale hrdlo mal stiahnuté. Miesto toho sedel a ticho k nej hovoril, ako keby ho mohla počuť. Rozprával s ňou o svojom živote... o svojom druhom živote. Je niekde blízko? pýtal sa sám seba. Stal sa z nej duch ako z otca? Alebo jej smrť znamenala, že konečne ona a jeho otec konečne môžu opustiť tento svet, aby boli spolu spoločne v posmrtnom živote, tak ako to malo byť už dávno?
Netušil, len pokračoval v šepkaní bez toho, aby vedel, či ho počuje. Potreboval to zo seba dostať von. Rozprával jej o Dursleyovcoch, o Hagridovi, ktorý mu povedal, že je čarodejník, o tom, ako prvýkrát ju a svojho otca videl v Zrkadle z Erisedu... A vtedy si spomenul na to, čo Dumbledore povedal o ľuďoch, ktorí strávili roky pozeraním do zrkadla a o ľuďoch, ktorí si vyberali presne také veci, ktoré im najviac uškodili. Ale bolo moje rozhodnutie žiť so svojou matkou a sestrou také zlé? Pomyslel si. Rodina má byť vždy na prvom mieste. Potom sa ďalší hlas v jeho hlave spýtal: Ale je to tá najlepšia vec pre svet?
Prestal rozprávať, znova na ňu pozrel a videl ju tak, ako ju budú vidieť ostatní – násilne zavraždenú vlastným synom. Znova myslel na Sama. Pôjdem do Azkabanu, prebehlo mu hlavou. K dementorom. Celý sa striasol. Nie. Nebudem ako Sam, pomyslel si. Sam Bell bol pohltený pocitom viny, vzdal sa bez boja. Ja... ja cítim zodpovednosť za smrť mojej matky ale... bolo to ospravedlniteľné. Nevzdá sa a nenechá sa len tak odviesť. Bude bojovať. Prešiel rukou po jej čele, musí veci napraviť. A to nemôže spraviť z väzenia...
Začul hlasy. Prišli si pre neho. Zmocnila sa ho panika. Čo ak zlomia môj prútik? Ako potom zmením späť časové línie?
Rozhliadol sa okolo seba; musí existovať niečo, čo sa dá spraviť. Podarilo sa mu ukryť Voldemortov prútik, ale ak jeho vlastný prútik bude zlomený, schovanie Voldemortovho bolo úplne zbytočné. Hrabal okolo seba, našiel nejaké voľné kamene. Svoj prútik skryl do tenkej dlhej špáry v spodnej časti múra, kamene, čo nazbieral, postavil okolo do malej mohyly až skryli pohľad na prútik. Potom zobral matkin prútik z jej zovretia a dal si ho do vrecka. V druhej ruke držala Ronov a Dracov prútik. Zobral jej ich a dal si ich do druhého vrecka. Zase si k nej sadol, a čakal na slzy. Prečo nemôžem plakať? pýtal sa sám seba. Pretože, mozog mu hovoril, ona mala byť mŕtva už dlhú dobu. Za svojou matkou si trúchlil už pred rokmi...
Niekto vstupoval do jaskyne, plaziac sa po štyroch, potom sa postavil a oprášil si čierny hábit...
Bol to Severus Snape.
Harry si prial, aby on sám bol mŕtvy, keď uvidel výraz v tvári svojho otca. „Lily!“ vykríkol chrapľavo a bežal k nim. Dumbledore vstúpil do jaskyne ako Davy. Nedbajúc na krv, Harryho nevlastný otec klesol na zem jaskyne hneď vedľa Harryho. Pritiahol si ju na kolená, sklonil sa a pobozkal ju na chladnúce pery. Jeho slzy padali na jej bledú pleť, veľmi, veľmi bledú pleť...
Pozrel sa na Harryho. Jeho oči mali divoký pohľad.
„Čo sa stalo?“
Harry sa pozrel na Dumbledora. V tomto okamihu bol rád, že sa objavil ako Davy. V tejto forme bol vzbudzoval trochu menej rešpektu. Takto bolo pre Harryho ľahšie vyrozprávať hrozný priebeh popoludňajšieho výletu. Ako skončil (vynechal tú časť, ktorá hovorila, že to on dal svoju matku pod Imperius), Dumbledore múdro prikývol.
„Nemám strach z identifikácie tela, ako ona“ povedal pomaly. „Myslím , že tam bola trochu opatrná. Ale po tom, čo ste všetci opustili hrad, uvedomil som si, že nespomínala, ktorý agent sa tu má s vami stretnúť... Hovoril som so všetkými, aby som zistil, kto sa s vami má stretnúť a v ktorom bezpečnom dome. Pomerne rýchlo sa mi podarilo nájsť všetkých a nikto z nich o ničom nevedel. Myslel som, že jej správanie bolo trochu zvláštne, tak som vysvetlil Siriusovi, o čo asi ide. Povedal mu, aby zavolal aurorov, kohokoľvek, kto pracoval s Lily, a povedal im, aby sem prišli. Dúfal som, že niekto, kto ju kedysi dávno poznal, by jej mohol vrátiť trochu do rozumu do hlavy. Potom som odišiel z hradu a na pol ceste som sa stretol s Dracom. Povedal som mu, aby zavolal tvojho nevlastného otca. Dúfal som, že tu budem skôr než sa niečo stane, ale keď som prišiel, Ron Weasley v tvojom neviditeľnom plášti už blokoval cestu do jaskyne.“
Harry sa pozrel na nevlastného otca, ale ten nevnímal – bolo zrejmé, že si nevšimol Dumbledorov komentár o plášti. Dumbledore pokračoval: „Ron ma informoval o tom, čo sa stalo, ale rozhodol som sa ťa nechať samého s matkou, kým nepríde tvoj nevlastný otec.“
Harry prehltol. „Bola to nehoda,“ zašepkal. „Nikdy som nechcel...“
Dumbledore ho zdvihnutou rukou zastavil.
„Vieme, Harry. Problém je v tom, že ministerstvo sa bude starať len o to, že to ty si vykúzlil kúzlo, ktoré zapríčinilo jej smrť. Teraz si prajem, aby som neposlal Siriusa za aurormi... Potrebujeme sa odtiaľto dostať. Teraz si to ty, kto potrebuje bezpečný úkryt.“
Harry sa zarazil; mohlo by to fungovať? Mal by vybrať svoj prútik z úkrytu? Ale ako mohol – teraz, keď je tu jeho otec a Dumbledore? Ako mohol vysvetliť to, že ho vôbec schovával? A pokiaľ sa sám bude musieť ukrývať, ako a kedy sa mu podarí dostať sa k Voldemortovmu prútiku? To by mohlo byť rovnako zlé ako ísť do Azkabanu... ale bez dementorov.
Náhle začul rozruch mimo jaskyňu, niekoľko hlasov, vrátane ženského, zneli úzkostlivo. Harry počul Draca, ako sa snaží zabrániť niekomu vstúpiť, keď mužov hlas zakričal omračujúce kúzlo a Harry započul tupý úder tela o zem.
Do jaskyne vstúpili Longbottomovci.
Frank Longbottom okamžite namieril svoj prútik na Harryho. Potom prehovoril. „Odstúp chlapče. Toto sa teba netýka.“ Otočil sa a s opovrhnutím sa pozrel na Dumbledora. „Vráť sa do školy školník. Preberáme to tu. Nech je riaditeľka pripravená sa s nami stretnúť vo vstupnej hale, keď sa vrátime s vrahom, ktorému dovolila učiť v tejto škole. Muža, ktorý zabil svoju vlastnú ženu, ktorá náhodou bola bývalým aurorom.“
Harryho čeľusť poklesla. Mohol byť Frank Longbottom zaujatý proti Severusovi Snapovi natoľko, aby veril, že zabil svoju vlastnú manželku? A ako sa sem dostali tak rýchlo?
Harry stál a triasol sa hnevom. „Vypadnite a dajte nám chvíľu pokoj! On nezabil moju matku! Len teraz prišiel! Ja som ju zabil... ale to bola nehoda. Snažila sa zabiť Rona Weasleyho a ja som sa ju pokúsil odzbrojiť...“
Gemma Longbottomová sa uškrnula. „To je zábavné. Lily Evansová, ktorá sa snažila niekoho zabiť. Zlé pre teba je to, že si si vybral toho, kto už mŕtvy je...“
„Ale... ale...“ vyprskol Harry. Uvedomil si, prečo ho Dumbledore chcel poslať preč. Jediný svedok, ktorý to videl, nemôže dosvedčiť, čo videl. „Binns vie, že nie je mŕtvy. Aký má zmysel hrať ďalej túto šarádu? Potrebujeme, aby povedal, čo sa stalo.“
Frank Longbottom prekrížil ruky a zazrel na Harryho. „Môžeš byť zo Slizolinu, ale stále si syn Jamesa a Lily Potterových. Preto ťa žiadam, aby si odstúpil od vraha a nechal nás spraviť našu prácu...“
„Nikto tu nie je vrah! Bola to nehoda! Keď som ju odzbrojil, odletela smerom dozadu...“ Harry nevedel ako pokračovať. Slzy, ktoré predtým nevedeli prísť, teraz neprestávali tiecť a on mohol sotva hovoriť. „A potom... a potom ona len...“ opakovane prehltával, skúšajúc si prečistiť hrdlo, aby mohol pokračovať, ale bolo to nemožné.
Dumbledore pristúpil k Frankovi Longbottomovi a položil mu ruku na rameno. „Určite môžete dať smútiacej rodine čas...“
Longbottom striasol jeho ruku. „Vás sa to netýka, starec! Zmiznite nám z cesty!“
Dumbledore sa vzpriamil, ďalej už nebol ohnutý k zemi. Položil si prútik k nosu a zamrmlal „Finite Incantatem,“ vytiahol polmesiacovité okuliare z vrecka a nasadil si ich. Longbottom iba zamrkal, ale Harryho ho videl prehltnúť, keď sa zrazu pozeral do tváre Albusa Dumbledora.
„Týka sa ma to... a veľmi, Longbottom,“ informoval ho Dumbledore nebezpečným hlasom, presne takým, aký si Harry pamätal. „Harry súhlasil, že sa pridá k smrťožrútom a stane sa mojím špehom. Bol poverený zabitím Rona Weasleyho. Musel som Rona a jeho... tak to je, schovával som Rona od tej doby, čo sa jeho sestra stratila v snehovej búrke. Videl ho ale profesor Binns, ktorý je smrťožrútom...“
Longbottom sa poškrabal na tvári. „Počuli sme ľudí obviňovať Binnsa už predtým. Nie je proti nemu žiaden dôkaz. Nikto ho nikdy nevidel praktikovať čiernu mágiu ani sa spolčovať so smrťožrútmi. Ale na druhej strane vy ste zmizli hneď potom, ako ste rezignovali z funkcie riaditeľa, teraz ste sa mi tu priznali, že ste bol zapojený do zasvätenia mladého chlapca ako smrťožrúta a zamestnávate ľudí, aby pracovali pre vás proti ministerstvu...“
„Nie!“ vykríkol tak rozzúrene, ako ho Harry ešte nikdy nepočul. „Nie proti ministerstvu... proti Voldemortovi! Na ministerstve existuje priveľa ľudí, ktorí pre neho pracujú. Takto nemôže byť vedený boj proti nemu. Harry nemal inú voľbu než zasvätiť sa, ale v každom prípade, lepšie že je špiónom ako lojálnym Smrťožrútom, nie? Ron Weasley je stále nažive, nie?“
Gemma Longbottomová zdvihla jedno perfektne klenuté obočie. „Tomu uverím, až to uvidím.“
Zrazu Ron, ktorý sa predtým musel vkradnúť do jaskyne, odhodil neviditeľný plášť a podráždene povedal. „Tak to by ste dopekla mali uveriť.“
Harry úľavou poklesol po tom, čo ho uvidel. Venoval Ronovi malý vďačný úsmev, keď ho zrazu Longbottomovci prekvapili.
„Stupefy!“ zakričal Frank Longbottom a jeho žena chytala Rona, keď padal.
„Prečo ste to urobili?“ jačal naštvane Harry.
Gemma Longbottomová sa na neho pozrela. „Myslíš si, že nepoznáme najlepšieho priateľa nášho syna? Toto v žiadnom prípade nemôže byť on, nikdy by sa do niečoho takého nezapojil. Musíme zobrať túto osobu na ministerstvo, aby sme zistili, kto si zobral Všeh–, teda elixír, ktorý spôsobí, aby niekto vyzeral ako on, najmä keď ten niekto je už mŕtvy. Je pravdepodobné, že to je jeho vrah. To bol pravdepodobne aj dôvod prečo bol zabitý, aby si niekto mohol prisvojiť jeho identitu.“
Harry zdvihol ruky. „Vy ste sa zbláznili! Obi dvaja! To naozaj je Ron Weasley. Všetko, čo povedal Dumbledore, je pravda. Neviete, čo robíte!“
Frank Longbottom zdvihol ruku, aby Harryho zastavil. Jeho hlas znel hrozne povýšenecky.
„Ale, ale... môže byť, že ste si mysleli vo všetkej nevinnosti, že táto osoba je Ron Weasley a tvoja matka ho išla zabiť. Ale ona, ako poznám Lily, pravdepodobne vedela, kto to v skutočnosti je. Nemal si sa ju pokúšať zastaviť. Aurori majú určité úľavy pri zatýkaní temných čarodejov a keďže toto je pravdepodobne vrah Rona Weasleyho...“
Harry sa cítil čoraz viac frustrovaný. „Ona už nie je Auror! Myslel som... ona už nebola Aurorom. A toto naozaj je Ron Weasley. Nechcel som ju zastaviť od zabitia vraha. Musíte ma počúvať...“
„Nie, ty by si mal lepšie počúvať. Nehoda alebo nie, stýkal si sa s niekým, kto spolupracoval s temným čarodejníkom a vykúzlil si kúzlo, ktoré skončilo niekoho smrťou. Teraz, keď si sa priznal, nebude potrebný žiaden súd...“
„Priznal?“ zakričal. Začal panikáriť. „Nepriznal som sa!“
Gemma Longbottomová sa bez očividného záujmu na neho pozrela. „Ale áno, priznal si sa. Počula som ťa jasne. Povedal si: Zabil som ju... ale bola to nehoda! Bolo to perfektne čisté a jasné.“
„Ale... ale...“ habkal. „Nič som nepodpísal. Prečo by ona mohla zabiť Rona Weasleyho... alebo kohokoľvek iného, o kom si myslíte, že ho hrá... a to by jej bolo odpustené, ale to čo sa teraz stalo je neodpustiteľné?“
Frank Longbottom kývol smerom k telu Rona Weasleyho. „Pretože on je temný kúzelník.“
„A ako viete, že moja matka nie je?“
Frank a Gemma Longbottomovci sa rozosmiali.
„Lily Evansová?“ opýtal sa. „Určite žartuješ.“
Harry zavrtel hlavou. Tváril sa smrteľne vážne. „O tomto nie. Predpokladajme, len predpokladajme, že toto je naozaj Ron Weasley a moja matka ho chcela zabiť, lebo mi to Voldemort nariadil a ja som to nespravil. Dalo by sa to, čo som spravil považovať za ospravedlniteľné?“
Gemma pokrčila ramenami. „Myslím, že by to bolo na posúdenie poroty.“
Harry na nich vyzývavo pozeral. „Tak to je to, čo chcem. Chcem súd. S porotou. Nechať ich rozhodnúť.“
Frank sa zaškľabil. „Keď sa niekto už priznal, je súd márnenie času ministerstva...“
„Ak si porota nebude myslieť, že som bol v práve, pôjdem do väzenia, nie? A bude to to isté, ako keby som sa priznal? Správne?“
Prikývli, nešťastní, ako sa to zvrtlo. Harry sa obrátil k svojmu otcovi, ktorý stále kľačal na kolenách a stále držal svoju ženu. Harry klesol na zem a dal jednu ruku na jeho plece.
„Je mi to ľúto, tati. Ale nemohol som ju nechať... myslím to, že ona...“
Jeho otec smutne prikývol. „Viem Harry. Len by som si prial... prial by som si, aby som jej nikdy nepovedal...“ hlas sa mu zlomil.
„Nikdy jej nepovedal, čo? zašepkal Harry.
Jeho nevlastný otec uprel na neho zmučené tmavé oči. „Aby som jej nikdy nepovedal, aby ťa prisľúbila Temnému Pánovi. Keby som to nepovedal...“
Harry mu stisol rameno.
„Nie je to tvoja chyba. Nie je. Ver mi.“ Pozrel sa znova na tvár svojej matky. „A akurát keď ste sa začali dávať dokopy...“ dodal potichu.
„Nie,“ odvetil Severus Snape, krútiac hlavou. „Utešovali sme sa navzájom. Stratili sme syna. To nie je to isté ako dať sa znova dokopy. Niečo sa.... niečo sa vytratilo. Mali sme zopár dobrých rokov, ale v poslednej dobe... len sme sa snažili dostať späť k sebe... ale nepodarilo sa nám to...“ Na dlhý čas zostal ticho. „Harry... viem, že si spravil len to, čo si musel. Budem stále na tvojej strane. Vieš to, však?“
Harry sa na neho pozrel s údivom. Kľačí tu, slzy sa mu ticho rinú po tvári, drží chladné telo svojej ženy a hovorí, že bude stáť po boku osobe, ktorá všetko toto spôsobila...
Teraz si Harry myslel, že sa kompletne zosype. Ale len mrkal a posmrkával, ťažko prehltával. „Tati... nemusíš...“
„Áno,“ prerušil ho. Jeho hlas bol silnejší. „Musím.“ Harry sa pozrel do jeho očí. Uvidel v nich bolesť, ale aj akúsi hrdosť. Bol hrdý na neho? „Si naozaj synom svojho otca,“ zašepkal mu a obrátil sa späť ku svojej žene. To bolo ono? pomyslel si Harry. Spomenul si na šestnásťročného Jamesa Pottera zachraňujúceho priateľa dievčaťa, ktoré miloval, pred svojimi dvoma najlepšími kamarátmi, pričom Snape bol niekto o kom by... niekto ako Sirius Black.... len povedal: ‚Dobrá trefa.‘ Lepšie ako ktokoľvek iný vedel, že Ron a Harry boli úhlavní nepriatelia. Nikto okrem Voldemorta nemal žiadnu možnosť vedieť, že v druhej realite boli najlepšími kamarátmi....
„To, aký som, je aj zásluha muža, ktorý ma vychoval,“ povedal ticho svojmu nevlastnému otcovi. Smútiaci muž zdvihol svoje tmavé ubolené oči k Harrymu a prikývol v porozumení. Jediné skutočné šťastie, ktoré ma stretlo v tomto živote je to, pomyslel si, že som ťa mal za otca.
Harry sa postavil a išiel k Longbottomovcom, a tak mal jeho otec opäť súkromie.
„Nemôžete spraviť to, čo s ním plánujete urobiť hneď tu?“ opýtal sa potichu a ukázal na omráčeného Rona. „Potom jasne uvidíte, že je to naozaj Ron Weasley.“ Tvárili sa mrzuto, ale súhlasili. Harry sa zahanbene pozrel na Dumbledora. „Je mi to ľúto, pane. Všetko som neskutočne pokašlal...“
Dumbledore zavrtel hlavou. „Budeme bojovať, Harry. Ale... budeme musieť ochrániť tvoju sestru a brata, ak vojde verejne na známosť, že Ron Weasley je nažive.“ Harry prikývol. Pozrel sa smerom k Longbottomovcom a premýšľal, čo museli vidieť, že sa stali takými tvrdými. Nie je to pre nich také ľahké, uvedomil si. Pravdepodobne sa stretávajú so skutočnými smrťožrútmi tak často, že všetci sa okamžite stávajú podozrivými. Oni dokonca obvinili Dumbledora z niečoho nekalého. Uvažoval, koľko aurorov skončí v Svätom Mungovi bez toho, aby mali mozgy zničené mučením... len kvôli tomu, že sa stali kompletne paranoidnými.
„Viem, že kedysi bola vaša priateľka,“ ticho sa im prihováral. „Prajete si, aby...“ kývol hlavou k svojej matke. Jeho nevlastný otec sa pozrel na Harryho prekvapene. Neochotne od nej odstúpil a nechal im voľný prístup. „Môžem prebrať Rona?“ spýtal sa ich Harry váhavo. Keď dostal súhlas, použil matkin prútik. Ron zamrkal a posadil sa. Harry zdvihol neviditeľný plášť, zašepkal: „Už ho nebudeš potrebovať,“ a vložil si ho do vrecka. Longbottomovci boli príliš zamestnaní než, aby si ho všimli. „A verím, že toto je tvoje.“ Vybral Ronov prútik z vrecka a podal mu ho. Longbottomovci nevideli ani nepočuli nič z tejto výmeny, boli zaujatí pohľadom na jeho matku.
Ron prikývol, vzal si svoj prútik a Harry mu pomohol vstať. „Prečo to spravili?“ spýtal sa a pošúchal si zátylok. Hádzal podráždené pohľady smerom k Longbottomovcom. „Bol som v ich dome nespočítateľne krát, Neville chodil ku mne, poznajú mojich rodičov a v momente ako ma uvidia nažive, ma omráčia?“
„Mysleli si, že by si mohol byť niekto, kto si zobral elixír a len sa na teba hral,“ vysvetlil mu Harry ticho, ale ako povedal tie slová, musel sa veľmi snažiť, aby sa nezačal smiať; znelo to tak absurdne.
Frank Longbottom prinútil všetkých okrem Rona vyjsť z jaskyne. Vonku jeho žena držala svoj prútik namierený na Harryho, pokiaľ on skúšal na Ronovi kúzlo na vyvolanie jeho skutočnej podoby... ak by teda bol niekým, kto si zobral Všehodžús (Harry si pripomenul, že Gemma Longbottomová sama seba zastavila pred vyslovením mena elixíru). Keď vyšli z jaskyne, Ron sa tváril uľavene, ale pán Longbottom nevyzeral veľmi šťastne; jasne bolo vidieť, že chcel mať pravdu. Ron kývol na Harryho a on mu odkývol späť. Každopádne, jeden z nich je z toho vonku.
Tvorili podivuhodný sprievod, ako sa vracali do hradu. Dumbledore bol opäť prestrojený za Davyho. Harry dal Dracovi jeho prútik hneď, ako ho prebrali (Longbottomovci ho omráčili predtým než vstúpili do jaskyne). Jeho otec a Dumbledore levitovali telo jeho matky a Longbottomovci držali prútiky namierené na Harryho, Draca a Rona, ktorí šli vpredu a nervózne sa pozerali jeden na druhého. Harry si stále nebol istý, či sú vážne presvedčení o Ronovi a zdalo sa, že majú aj niečo proti Dracovi. Draco a Harry v tomto živote nikdy nemali radi Nevilla, ale Ron bol veľmi zmätený z toho, že rodičia jeho najlepšieho priateľa mu neveria.
Keď dorazili do vstupnej haly, nanešťastie bol akurát čas večere. A výsledok toho bol, že sa to tu hemžilo študentmi, ktorí ako náhle uvideli telo Lily Evansovej, začali kričať. Longbottomovci boli tiež zobratí na vedomie. A keďže tú boli aurori a profesorka Evansová bola mŕtva, tak to musí znamenať, že jeden z ostatných ľudí musí byť na vine. Harry videl ľudí ako sa podozrievavo pozerajú na neho, jeho otca, Draca a školníka. Potom konečne niekomu došlo, že je tu aj Ron.
„Pozrite! To je Ron Weasley! On nezomrel v snehovej víchrici!“
Davom prebehla vlna vyrušenia. Zrazu bolo počuť krik Čcho Čangovej, ako sa prediera davom: „Nechajte ma prejsť! Som hlavná prefektka!“ Keď sa konečne dostala k Ronovi, hodila sa mu okolo krku, nekontrolovateľne sa rozplakala. Ron ju trocha rozpačito objal.
Profesorka McGonagallová prišla hneď vzápätí a Harry si myslel, že ju nikdy nevidel takú prekvapenú; jej pery sa zdali neskutočne tenké, keď mala ústa stiahnuté do linky, oči sa jej rozšírili ako uvidela Rona a telo Harryho matky. Ešte viac ich roztvorila ako náhle jej Longbottomovci vysvetlili, že berú Harryho do väzby a že bude súdený za vraždu svojej matky. Harry sa na ňu nemohol pozrieť. Vstupná hala bola teraz taká tichá, že by bolo počuť špendlík spadnúť. Keď sa Minerva McGonagallová vo vás sklamala.... no... už ste nechceli vidieť po druhý raz ten výraz na jej tvári... nikdy.
Harry cez vstupné dvere videl, ako aurori privolali fialové ministerské vozidlo; vyzeralo podobne ako to, čo odviezlo Remusa Lupina. Ak má mať súdny proces, bude mať šancu dokázať svoju nevinu, a tak by to malo byť. Tu nebolo na čo čakať; ako odchádzal, Longbottomovci stáli s ich prútikmi a pozerali na neho podozrievavo, Ron natiahol ruku (vymaniac sa z objatia Čcho).
„Budem svedčiť, Potter,“ povedal mu pevne. Harry na neho vďačne kývol. Potom sa Harry pozrel na Draca, ktorému sa oči leskli slzami.
„Do pekla Harry,“ povedal, pričom znel viacej naštvane sám na seba, že na ňom je vidno toľko emócií. Nasledovalo krátke podráždené objatie, predtým ako sa otočil preč.
A konečne sa na neho smutne pozrel jeho otec. Otcovské objatie, ktoré dal Harrymu, sa dotklo jeho srdca viacej ako čokoľvek iné v jeho živote. Dostaneme sa z toho, premýšľal Harry. A potom, keď opravím čas, nebudeš si musieť pamätať stratu manželky alebo syna...
Ako Harry nasledoval Longbottomovcov von z dverí, cítil oči každého študenta zo školy prilepené na svojom chrbte. Mladý čiernoodení čarodejníci a čarodejnice stáli na mramorových schodoch vedúcich dole do vstupnej haly; viseli na zábradlí ešte dve obrátky vyššie. Všade kam sa pozrel, videl tváre, ktoré sa na neho s úžasom civeli; pozerali sa, ako Harry Potter bol zatknutý pre vraždu. A potom ich uvidel.
Jeho brat a sestra sa nakláňali cez zábradlie v polovici mramorového schodiska. Harry prehltol. Pozeral na nich. Je mi to ľúto, naznačil ústami. Jamie plakala; obkrútila svoju ruku okolo Simona. On sa o ňu oprel, oči suché, ale vyzeral stále trúchlivo (to už od tej doby ako jeho dvojča zomrelo). Harry sa už dlhšie na nich nevydržal pozerať a odvrátil sa od nich... ale trhalo mu to srdce.
Podal svoj prútik (v skutočnosti prútik svojej matky) Gemme Longbottomovej. Jeho otec, Ron a Draco ho nasledovali von z dverí. Tesne predtým ako nasledoval Aurorov dole po schodisku, potajomky vybral neviditeľný plášť z vrecka a strčil ho Dracovi do rúk.
„Dávaj na to pozor,“ zašepkal. Dracove oči sa neveriacky rozšírili; nikdy si nepredstavoval, že bude mať podobnú vec vo vlastnom užívaní. Harry sa pokúsil usmiať, ale nedokázal svoju tvár prinútiť sa tak zatváriť.
Vyšiel po schodoch z hradu.
Frank Longbottom otvoril zadné dvere vozidla, položil svoju ruku na Harryho plece a pomáhal mu nastúpiť... v skutočnosti ho skoro hodil dnu. Harryho chrbát sa okamžite prilepil na stenu voza. Zistil, že sa nemôže voľne pohybovať; očividne to bolo kúzlo navrhnuté tak, aby sa väzni nemohli pohybovať v zadnej časti vozidla. Pomyslel na Remusa Lupina prilepeného vo vnútri, keď ho Longbottomovci viezli do vlkodlačieho tábora. Vtedy to vôbec nevedel.... vtedy...
Posledná vec, ktorú videl predtým, ako sa zatvorili dvere, bol jeho otec, ktorý na neho kývol ale tiež vyzeral pochmúrne. Ako sa dvere zatvorili, vo vozidle nebolo žiadne svetlo. Harry sedel v atramentovej tme . Prsty obtočil okolo prívesku s baziliskom na jeho hrudi, aby pocítil trochu pohodlia. Vozidlo hrklo, ako sa pohýnalo vpred , ale hneď po pár metroch bolo počuť hlasné PUK! a tak predpokladal, že už ďalej nie sú v Rokforte. Harry bol teraz vo vyšetrovacej väzbe Ministerstva mágie.
Bude súdený za vraždu Lily Evansovej.
* * * * *
„Potter!“ ozval sa strohý hlas už po druhý krát za púoslednú polhodinu. To bolo neobvyklé; skromné jedlo mu bolo doručené pred pätnástimi minútami, magicky premiestnené cez masívne drevo do cely bez okien. Harry sa ho ledva dotkol. Bola to riedka hrudkovitá kaša s tvrdým starým chlebom, ktorý by aj jeho teta vyhodila. (Harry chodil kradnúť starý chleba, aby nakŕmil Hedvigu, keď mala zakázané lietať von a zohnať svoju vlastnú potravu.) Okrem toho mal plechový hrnček s vlažnou vodou na pitie a ten už vypil – cítil sa úplne vyprahnutý –ešte pred tým, ako zaboril lyžicu do kaše a prinútil sa zjesť trochu jedla. Stráž sa vliekla po chodbe medzi prevažne prázdnymi celami s dementorom po boku. Ako sa vysoká tenká kreatúra priblížila, Harry pocítil už teraz známy odporný chlad zakrádajúci sa do jeho mysle a tela. Donútil sa zatriasť, pokúšajúc si udržať čistú hlavu, ale bolo to veľmi ťažké. Krôčik po krôčiku dementori vysávali všetku radosť, ktorú pocítil... počas celého života... z jeho mysle, zanechávajúc ho roztraseného ako paranoidnú napodobeninu jeho bývalého ja. Niekedy sa mu podarilo samého seba rozptýliť cvičením, robil bezmyšlienkovité opakovania drepov alebo pre zmenu beh na mieste, ale niekedy len jednoducho držal amulet s baziliskom pod svojím tričkom, aby sa cítil lepšie; to bola jediná vec, ktorá mu prinášala nejaký kúsok pokoja, trochu pohodlia na tomto nepríjemnom mieste.
„Máš návštevu,“ zavrčal strážca. Bol to starý muž neidentifikovateľného veku – čokoľvek medzi šesťdesiatimi a sto dvadsiatimi rokmi – s dlhými bielymi vlasmi, hlbokými vráskami vrytými v tvári, habitom, ktorý vyzeral, že v dvadsiatom storočí nebol opratý, a kríval. Vyzeral ešte viacej ošľahane ako Divooký Moody v Harryho starom živote. Strážca vyzeral, že necíti akékoľvek nepohodlie z dementorov. Potom znova si Harry nie po prvýkrát pomyslel, že možno nemal nikdy žiadnu radosť, ktorú mohol stratiť...
Zvieral amulet ako o život. Keď sa dvere otvorili, Harry zacúval k zadnej stene jeho cely, aby bol čo najďalej od dementora. Uľavilo sa mu, že jeho návštevník bol Dumbledore v neporušenom prestrojení za Davyho. Harry sa bál toho, že to bude ďalší ministerský úradník s bleskovým brkom, trasúci sa po jeho priznaní, aby odvrátil súd. Už mal na návšteve troch takých ľudí, posledná bola veľmi pekná ryšavovlasá čarodejnica... mala okolo devätnásť rokov a nosila veľmi tesné šaty. Harry spoznal, že nedávno skončila Rokfort (všimol si, že ju vídaval v Bystrohlave alebo Bifľomore). Harry nemusel hádať, prečo bola poslaná ona.
Potom, čo ich stráž zamkla spolu, Dumbledore kývol na Harryho a sadol si na malú stoličku v strede kamennej miestnosti. Harry sa pohol a sadol si na kraj svojej úzkej postele (ktorú podozrieval z toho, že v nej žijú ploštice a uprel oči na starého muža, ktorý vyzeral otrasený, keď videl Harryho takto.
„Ako sa máš, Harry?“ opýtal sa ticho. Jeho modré oči vyzerali prázdne a žiadne zaiskrenie v nich nebolo vidno.
Harry si povzdychol.
„Už ma unavuje čakať. Kedy bude súd?“
„To je to, prečo som sa prišiel na teba pozrieť. Bude to budúci štvrtok. Potom si nechajú na rozhodnutie celú noc a verdikt bude v piatok.“
„Čo je dnes za deň?“ Harry už stratil pojem o čase; steny boli bez okien ako aj dvere a tiež vôbec nemohol počuť vonkajší svet. Predpokladal, že bol hlboko pod povrchom Londýna, niekde v akejsi zabudnutej stanici metra, ktorú si pretvorilo ministerstvo kúziel. Počul muža, ktorého vliekli okolo jeho cely ten istý deň ako prišiel, ktorý bol braný k súdu. Musel byť blízko dverám, ktoré viedli k súdnej sieni, myslel si, a spomínal si na podzemnú miestnosť so spojitými radmi sedadiel, osvetlenej len svetlom pochodní. Jediné svetlo prichádzalo z jednej magickej blikajúcej sviečky vysoko na stene, ktorá nikdy nedohorela. Pokúsil sa ich požiadať, aby ju zhasli keď išiel spať, ale márne.
„Dnes je piatok, 28. februára.“
„A súd nebude do ďalšieho štvrtka? To je skoro ďalší týždeň! Prečo tak dlho?“
„Čakajú na návrat Inkvizítora. Je niekde na cestách.“
„Nemôže to spraviť nejaký iný Inkvizítor?“
Dumbledore si sťažka vzdychol. „Toto je iný Inkvizítor. Je to sám Minister mágie, Barty Crouch. Trval na tom. Ak by to mal byť Fudge alebo Bean, mohol si byť súdený už včera alebo predvčerom. Ale Crouch...“
Harry pokrútil hlavou.
„Nie! On si chce z tohto procesu spraviť predvolebnú kampaň! Chce len upevniť svoju klesajúcu podporu a udržať si svoju moc!“
Dumbledore prikývol. „Nemôžem nesúhlasiť s tvojimi závermi, Harry, ale nemáme na výber. Minister je na schôdzke s veľvyslancami na našej ambasáde v Bruseli a Luxemburgu. A potom má v pláne ísť ďalej na návštevu do Viedne a ZSSR.“ Ktorý by už nemal existovať, pomyslel si Harry. Spomenul si na noviny, ktoré dostal do bytu Maggie a Bernarda. „Tvoj súd príde na radu okamžite, ako sa vráti na britskú pôdu. Aj keď trval na tom, že bude tvojím inkvizítorom, nenechal sa prehovoriť, aby svoju zahraničnú cestu skrátil.“
Harry začal nepokojne chodiť po cele sem a tam a rukou si mimovoľne prehraboval vlasy. Vyzeral, akoby mal na tvári stále tieň. Každý deň používal svoje schopnosti animága na skrátenie strniska, ale nedokázal ju odstrániť úplne, a tak mal neustále prítomné jemné strnisko. Na noc sa premieňal na zlatého griffina a rovnako ako na pár hodín počas dňa, pričom mal nastražené uši, či sa niekto neblíži, aby sa prípadne mohol rýchlo zmeniť späť. Prišiel na to, rovnako ako Sirius v jeho druhom živote, že je o niečo ľahšie vydržať s dementormi, keď je v zvieracej forme, ktorých mysle nie sú pre dementorov tak ľahko dostupné. A možno aj pomáha, že griffin je magické stvorenie, pomyslel si. Keď nebol griffinom, alebo necvičil, snažil sa držať čo najviac amuletu.
„Barty Crouch,“ mumlal Harry zatiaľ, čo sa prechádzal dokola. Spomenul si na Croucha na Medzinárodnom majstrovstve v metlobale. Bol navlečený do muklovského oblečenia a vyzeral prinajmenšom ako riaditeľ banky, až na to, že riaditelia bánk sa väčšinou nevyskytujú uprostred pustatiny vo svojom najlepšom obleku. Crouch vyzeral, že túto skutočnosť prehliadol. Tak prečo bol taký neústupný v tom byť jeho Inkvizítorom v tomto prípade? To nebolo pre ministra práve obvyklé správanie sa. Harry si tiež pamätal, že poslal vlastného syna do Azkabanu. Čo by mohol spraviť Harrymu?
„Harry, prosím sadni si, Potrebujeme prediskutovať veľa vecí, ale ja o nich naozaj nemôžem hovoriť.“
Harry si znova sadol na hrboľatú matrac. „Čo?“ zvraštil obočie. Dumbledore si pritiahol bližšie stoličku a vytiahol kúsok pergamenu a samonamáčacie brko zo svojho vrecka na hábite. Napísal niečo na pergamen a podal ho Harrymu spolu s brkom.
Začaroval som tento pergamen, napísal, takže jedine ty a ja môžeme do neho písať alebo ho čítať. Predpokladám, že nás niekto počúva. Sú tu veci, ktoré musíme prediskutovať bez toho, aby ich niekto počul.
Harry si to prečítal a prikývol. Mal predstavu o veciach, o ktorých hovoril Dumbledore.
Ako sa má Ginny? napísal. A dieťa?
Dumbledore si to prečítal a povzdychol si. Potom zobral brko a rýchlo písal.
To je jedna z vecí, čo ti musím povedať. Ginny nebude mať dieťa. Nikdy ho ani nemala mať. Od vtedy, ako sa musela začať skrývať, prakticky prestala jesť. Pokúšala sa jesť, ale nedokázala udržať jedlo v žalúdku. Bola chorá úzkosťou a tiež nervózna z možnosti, že by mohla mať dieťa, potom čo jej madam Pomfreyová povedala, že ten elixír, ktorý po nej chcela je ilegálny. Keď ženy pravidelne nejedia, tak nemajú pravidelný cyklus. A ona bola unavená, pretože nejedla a nie preto, že čakala dieťa. Bol to pochopiteľný omyl. Nemala to najlepšie zdravie a pretože sa toho bála, pomýlila si svoj zdravotný stav s tehotenstvom. Donútili sme ju zase správne jesť. Je celkom isté, že nebude mať dieťa a nikdy ani nebola tehotná.
Harry spomínal, ako bolestne bola chudá, keď sa spolu milovali a on ju držal za jej boky. Ako si myslel, že by pravdepodobne mohol spočítať jej rebrá... mal podozrenie, že nemohla dostatočne jesť ešte predtým ako odišla do úkrytu. Pravdepodobne zo strachu. Napodiv, potom čo sa tak bál o jej zdravie a o zdravie ich dieťatka, necítil úľavu, keď žiadne dieťa nebude, aj keď predtým cítil obrovský pocit viny za to, že jej spôsobil všetku tú bolesť a nepohodlie z tehotenstva a nakoniec aj z pôrodu. Namiesto toho pocítil prázdnotu v hrudi a neznesiteľný pocit straty, ako keby mu zomrel ďalší človek. Aj keď to dieťatko nikdy byť nemalo...
Potom si uvedomil, že všetok ten chaos, ktorý vypukol, bol kvôli ničomu. Žiadne dieťa neexistovalo. Ron ho v tej triede obťažoval pre nič! A ak by to nespravil, Binns by ho nevidel a jeho matka mohla byť stále nažive...
Harry cítil, ako v ňom narastá hnev a frustrovane udrel do matraca. A znova... a znova... Dumbledore sa ne naho pozeral, tváril sa neutrálne, ako Harry klial a udieral. Necítil žiadnu povinnosť sa krotiť len preto, že je tu Dumbledore. Koniec-koncov on už nebol riaditeľ...
Všetko bolo kvôli ničomu!
Harry sa konečne zastavil. Snažil sa ustáliť svoj dych; pozeral dole na svoje trasúce sa ruky. Zistil, že blízkosť dementorov podporovala výbušnosť emócií, aj keď neboli v tej istej miestnosti. Niekedy ho poslali do víru depresie s oživenými spomienkami na vraždu jeho rodičov – v jeho minulom živote – alebo na Dudleyov pohreb, alebo na Simonov, alebo tiež už tucetkrát oživili jeho odzbrojujúce kúzlo, ktoré vyslal k svojej matke a znovu ju videl letieť jaskyňou...
Inokedy pocítil zovretie iracionálneho hnevu a búchal a kopal do všetkého, čo mu prišlo v jeho malej cele pod ruku. Zúrivo kričal tak dlho, dokým jeho hlas neprestal byť schopný produkovať ďalší zvuk. Cítil, ako keby tu nebol nikto iný na svete, kto by ho mohol počuť. Potom klesol vyčerpaný k podlahe a nakoniec sa transfiguroval do podoby griffina, stočil sa do rohu ku spánku a nechal sa ukolísať svojím vlastným pradením. Cítil sa omnoho pohodlnejšie na podlahe vo svojej zvieracej forme, ako keď sa v ľudskej podobe pokúšal spať na hrboľatej zamorenej matraci. A vo svojej zvieracej forme bol menej náchylný snívať rovnaké sny ako mal pred Dudleyho pohrebom...
Stále sa mu nejako ťažko dýchalo. Zobral znova pergamen od Dumbledora. Ako písal, triasol sa.
Ako sú na tom Jamie, Simon a môj otec?
Dumbledore odpovedal:
Jamie a Simon sú teraz v Dunoone spolu s tvojím nevlastným otcom. Pohreb tvojej matky bol toto ráno. Čoskoro budú ukrytí spolu s Ginny. Ich učitelia a spolužiaci boli upozornení, že budú na návšteve u ich prastrýka v Dunoone po dobu najmenej jedného mesiaca s ohľadom na smrť ich brata a matky. Zostanú tam až do zajtrajška. Potom ich prepašujeme späť do hradu, aby sa mohli schovať.
Harry prehltol.
Už mali pohreb?
Dumbledore smutne prikývol.
Práve som prišiel od tvojho prastrýka. Je mi to naozaj ľúto Harry.
Harry by najradšej znovu do niečoho buchol a poriadne si zakričal, ale bol ešte unavený z predchádzajúceho výbuchu hnevu. Zmeškal pohreb svojej matky. Aj keď, uvedomil si, nikto kto by trúchlil nad jej spomienkou, by ma tam nechcel vidieť, nie? Myslel na Jamie; jej matka zomrela na jej pätnáste narodeniny. Oh bože Jamie, je mi to tak ľúto...
Harry si zobral pergamen od Dumbledora späť.
Ako je na tom Ron?
Dumbledore odpovedal.
Ron Weasley je späť v chrabromilskej veži, ale budúci štvrtok bude musieť prísť na ministerstvo svedčiť vo tvoj prospech. Povie príbeh o tom, ako prešiel celú cestu cez les do muklovského mesta. Tam sa ho počas búrky ujali ľudia. Rovnako porozpráva o tom, že sa o neho veľmi báli a bolo pre neho ťažké sa vytratiť späť do Rokfortu. Nemal žiadnu možnosť poslať sovu alebo inak komunikovať. Povie, že bol v muklovskej nemocnici. Povedal som mu zopár detailov a mien miest na druhej strane lesa, ktoré pridajú presvedčivosť jeho príbehu. Nikto to nebude skúmať. Charlie je tiež v bezpečí. Nikto nekontaktoval tvojho nevlastného otca, aby poprel, že zabil Charlieho. Čarodejnícky svet je pochopiteľne zmätený faktom, že budeš súdený za vraždu svojej matky.
Po prečítaní tohto Harry prikývol. Ďalšia zo zvláštnych upokojujúcich vecí v tom byť zadržaný na ministerstve bola v tom, že nikto za ním nepríde a nebude požadovať, aby niekoho zabil. Dosť dobre to nemohol spraviť, kým bol zamknutý v cele. Okrem toho bola tu stráž a niekoľkí dementori blokujúci mu cestu k vonkajšiemu svetu, a to nespomínal chodby podobné bludisku, ktoré by musel prekonať, aby sa dostal zo svojho súčasného bydliska. Snažil sa zapamätať si zákruty a otáčky na ceste dnu, ale keď sa otočil a pozrel späť kadiaľ išiel, všimol si, že dvere okolo ktorých akurát prešiel, tajomne zmizli. Chodby vyzerali, že sa samovoľne menia, keď nimi niekto prechádza. Vedel, že to bol len jeden z dôvodov, prečo útek odtiaľto by bol nemožný.
Harry podal pergamen späť Dumbledorovi. Nemal nič čo dodať. Dumbledore ho od neho zobral a začal znovu po ňom škriabať brkom; vyzeral veľmi vážny. Napísal pomerne veľa a s ponurou tvárou to podal späť Harrymu.
Prišiel som sem dnes porozprávať sa o tvojom rozhodnutí nechať sa súdiť za vraždu svojej matky. Viem, že by si chcel povedať celý príbeh a byť oslobodený, ale ja sa bojím dôsledkov takéhoto priznania. Ak by všetko vyšlo na známosť, označil by si svojho nevlastného otca za smrťožrúta alebo za špióna a ani jedno z toho nie je žiaduce. Budeš musieť dokázať, že rovnako ty nie si verný smrťožrút. Skutočnosť, že si videl niektorých mojich agentov na smrťožrútskom stretnutí môže byť objavená – a pamätaj, dvaja z nich sú Weasleyovci. Detaily tvojho vzťahu s Ginny môžu tiež vyjsť na svetlo, čo by mohlo byť pre vás oboch extrémne nepríjemné. K ničomu dobrému by to neviedlo. Tak veľa sme vybudovali a spravili a všetko je ohrozené týmto súdom. Musím ťa požiadať, aby si to zvážil a nechal ma pomôcť ti utiecť.
Harry si toto prečítal a zamračil sa. Zobral brko späť a napísal:
Nebudem rozprávať o otcovi alebo o iných. Vynechám ich z toho. Môžem sa dostať z niektorých mojich problémov, ale ak utečiem, budem vyzerať vinný. A ja mám niečo skutočne dôležité, čo musím spraviť, keď budem očistený, čo bude prakticky nemožne, keď sa budem snažiť udržať o krok pre ministerstvom. Neprezradím čokoľvek, čo by mohlo niekomu uškodiť. Nebojte sa. Bude to v poriadku.
Dumbledore to čítal a vyzeral viac nahnevane, ako ho kedy pred tým Harry videl. Čmáral brkom tak rýchlo, že Harry ťažko prečítal, čo vôbec napísal.
Toto nie je o tebe! Je tu v stávke oveľa viac. Dokonca aj keby si nechcel, mohol by si ohroziť všetkých agentov.
Harry odpovedal:
Ja ich ohrozím? Vy ste ten, kto povedal Longbottomovcom o tom, kto v skutočnosti ste a o agentoch.
Dumbledore si zobral pergamen späť.
Postaral som sa o to vysoko selektívnym pamäťovým kúzlom. Oni si stále pamätajú väčšinu z toho, čo videli a počuli v jaskyni, takže nebudú pravdepodobne postrádať žiadne chýbajúce myšlienky. Ak budeš hovoriť svoj príbeh na súde, to čo som urobil, bude k ničomu. Môže to znieť neuskutočniteľne, ale môžem ti pomôcť utiecť.
Keď toto čítal triasol hlavou. Bol už unavený z vedenia písomnej konverzácie.
„A čo chcete spraviť ak nebudem súhlasiť? Unesiete ma? Vôbec tomu nerozumiete,“ povedal. „Je tu niečo, čo musím spraviť...“
Začal znovu chodiť a uchopil amulet. Oprel sa o stenu a zavrel oči... uvidel Ginny; sedela blízko ohňa, sama, a čítala knihu, potom ju zložila dole a zadívala sa do plameňov, jej oči mali nevyslovený zmätok v sebe... Možno aj ona je trochu sklamaná, keď sa dozvedela pravdu o ich dieťatku, pomyslel si Harry. Alebo skôr, že žiadne dieťa nikdy nebolo. Teraz sa rozhodol spraviť čokoľvek, čo bude potrebné, aby opravil časové línie a bol rád, že tu nebude žiadna iná vec, ktorá bude zamestnávať jeho myseľ...
Otočil sa k Dumbledorovi, stále držiac malého strieborného baziliska. „Použil ste niekedy Obracač času?“
Starý muž sa na neho prenikavo pozrel. „Raz kedysi dávno... ale ak sa ma spýtaš pred niekým iným, popriem to. A ak si ty použil Obracač času, lepšie by si spravil, ak by si to tiež poprel, pretože sú už trinásť rokov ilegálne.“
Harry prikývol a znova začal chodiť. Cítil, akoby sa mu kolieska v hlave krútili rýchlejšie ako by ich mohol povedať.
„Stavím sa, že Voldemort povedal Bartymu Crouchovi juniorovi, aby povedal otcovi, aby to spravil... stavím sa...“ mumlal, ako sa pohyboval. Stále držal amulet vo svojej pästi. Táto cesta, jedna z Harryho možností napraviť veci neprichádzala do úvahy (ak by sa to vôbec dalo ísť tak ďaleko do minulosti s použitím Obracaču času). Premýšľal, či Voldemort mladšiemu Crouchovi povedal o zmenách času. To bolo to prečo minister mágie osobne sám navrhol, že bude Inkvizítorom v Harryho prípade? Povedal mu to jeho smrťožrútsky syn na Voldemortov podnet?
Obrátil sa tvárou k bývalému riaditeľovi Rokfortu. „Keď ste použili Obracač času, čo ste spravili?“
Dumbledore sa od neho odvrátil. „Radšej by som o tom nehovoril. Išiel som späť len o dve hodiny a všetko pre nič...“ Potom sa pozrel na mladého muža pred sebou, ako keby ho videl po prvýkrát a prižmúril oči. „Harry... čo si spravil?“ vydýchol.
Harry prehltol a posadil sa na posteľ. „Ja... ja som býval sirota...“ Povedal Dumbledorovi o vražde svojho otca, že matka prosila Voldemorta, aby ju zabil namiesto Harryho, o tom že Voldemort sa ho snažil zabiť a neuspel kvôli láske jeho matky, jej obeť ho nejako ochránila. Opísal, ako sa kliatba odrazila na neho, ale nezabila ho, len zredukovala na púhy tieň jeho bývalého ja bez reálneho tela.
„Mohol niekoho posadnúť, ale len na čas. Malo to tendenciu ich zabiť. Takže stratil silu a zmizol z čarodejníckeho sveta a ja som sa stal slávnym Chlapcom-Ktorý-Prežil. Ale vy,“ ukázal na starého muža, „ste ma nechali žiť s mojou tetou a strýkom, sestrou mojej matky a jej manželom a mojim bratrancom. Vyrastal som v muklovskom svete a nevedel som, že som slávny. Vôbec to, že som čarodejník, dokým mi neprišiel Hagrid doniesť list z Rokfortu, keď som mal jedenásť.“
Dumbledore nepovedal ani slovo, ale pozeral sa na Harryho svojimi modrými očami, ktoré mali v sebe zrazu viac života; Harry mohol vidieť iskru záujmu, keď sa ponoril do jeho príbehu.
„Potom na konci môjho štvrtého ročníku, sa Voldemortovi podarilo získať svoje telo späť. Začal znova zhromažďovať svojich smrťožrútov a pokúšal sa spraviť to, o čo sa snažil keď som bol ešte dieťa – snažil sa ma zregrutovať. Spravil to pomocou Luciusa a Draca Malfoya. Ale Draco sa obrátil proti svojmu otcovi a dostal ho do Azkabanu. V tom živote sme Draco a ja vždy nenávideli jeden druhého. V skutočnosti sme spolu nevychádzali dobre aj potom čo jeho otec išiel do väzenia, ale bolo to lepšie ako bývalo...“
Harry sa zastavil sťažka dýchajúc; rozprával tak rýchlo, že bol v nebezpečenstve udusenia z toho, že nebol schopný normálne dýchať. Nadýchol sa a pokračoval.
„Minulý september, keď som mal ísť Rokfortským expresom do školy, Voldemort si prišiel so mnou pohovoriť na stanicu. Hodil na mňa prenášadlo, ktoré ma zobralo do Godrikovej úžľabiny. Povedal mi, že moja matka bola tehotná, keď ju zabil a porozprával mi o kúzle, ktorým môžeme spoločne priviesť späť moju matku a sestru. No... nie presne priviesť späť... bolo to kúzlo na vrátenie času do tej doby, keď boli ešte obidve nažive. Spravili sme to. Vrátili sme sa späť do noci, keď boli moji rodičia zavraždení... počul som môjho otca zomierať... Potom som videl, ako ide Voldemort zabiť moju maminu a nemohol som to tak nechať. Uvalil som na ňu kliatbu Imperius a povedal som, aby spravila čokoľvek potrebné, aby zachránila nás oboch. Sľúbila ma Voldemortovi a on na mňa uvalil Kúzlo poslušnosti. Potom som bol nejaký čas mimo. Keď som sa prebral, bol som v mojej izbe u Kančieho konca a čoskoro som si uvedomil, že som posledných pätnásť rokov žil iný život. Stále som si pamätal svoj starý život, aj keď niekedy mám v tom trochu zmätok. Niektoré veci z tohto života sú zmätené... myslím si, že ľudská myseľ nebola stvorená na zapamätanie si viac ako jedného života...“
Harry sa bez dychu zastavil. Neisto sa pozrel na Dumbledora, ktorý sa pozeral na svoje ruky. Pomaly zdvihol oči k Harrymu. „Čo presne hovoríš Harry?
„Hovorím... hovorím, že to potrebujem opraviť. Toto je všetko zlé. Potrebujem sa vrátiť znova späť do tej noci...“
Ale Dumbledore pokrútil svojou hlavou. „Harry...“
„Neveríte mi, že?“ Harry zakričal hystericky.
Starý muž pokrútil hlavou. „Tak to nie je Harry. V skutočnosti to, čo hovoríš, mi dáva veľký zmysel. Niektoré tvoje správanie od septembra môže byť vysvetlené jedine týmto príbehom. Avšak mýliš sa vo svojom presvedčení, že môžeš zmeniť veci späť tak, ako boli.“
Harry sa zamračil.
„Zbláznili ste sa? Vy máte rád tento svet? Skončili ste riaditeľovanie na škole, pretože prestali brať muklorodených študentov do školy. Vy viete, ako je ministerstvo prešpikované smrťožrútmi. A nechcite ani počuť o rozdieloch... nemôžem to tak nechať. Nie je to správne.“
Ale Dumbledore stále krútil hlavou.
„A kto si ty, aby si to rozhodol, Harry? Cítil by si to isté, keby tvoja matka nezomrela? Ona bola tou, kvôli komu si to spravil, nie? Čo robí tento svet menej platnou realitou ako ten druhý, ktorý poznáš? Toto je svet nás všetkých posledných pätnásť rokov; nepoznáme žiaden iný. Mysli na životy, ktoré sfúkneš, keď to všetko zmeníš...“
„Myslite na životy, ktoré to zachráni!“ zakričal na neho Harry a stával sa viac a viac deprimovaný.
„Harry, Harry,“ zamrmlal Dumbledore smutne. „Cestoval som späť v čase. To nie je niečo, s čím sa dá zahrávať. Ak všetko nevyjde tak, ako chceš, môžeš sám seba nájsť v situácii omnoho horšej než tvoja terajšia... Možno ak aj obnovíš tú druhú časovú líniu, keď Voldemort nazbiera silu znova ako hovoríš, môžeš nájsť ľudí, na ktorých ti záleží mŕtvych, alebo že sa obrátili proti tebe... Ty by si mohol byť mŕtvy...“
„Je mi to jedno! Toto...“ mávol rukou okolo seba, „...nič pre mňa neznamená. Duch môjho otca mi povedal, že toto všetko môžem napraviť. Kto ste vy, že mi hovoríte, že by som nemal?“
„No, Harry,“ povedal jemne. „Predpokladám, že si mi toto všetko povedal, pretože potrebuješ akési schválenie. Ale obávam sa, že ti ho nemôžem dať. Nesúhlasím s myšlienkou meniť časové línie...“
„Oni už, do paže, v skutočnosti boli zmenené!“ zareval Harry. „A vy nie ste zodpovedný za stvorenie sveta, ktorý je absolútne a úplne dojebaný!“
Zrazu sa dvere rozleteli. Stál tam strážca lemovaný dementormi. Harry klesol na kolená, hlavu mal v dlaniach. Studená vlna prechádzala jeho telom, výkriky napĺňali jeho mozog, ovládlo ho zúfalstvo...
„Čo do horúcich pekiel je to tu za hluk?“ dožadoval sa vysvetlenia strážca. Harry sa pokúšal zdvihnúť pohľad k jeho očiam, ale dostal sa len k jeho kolenám. Videl tiež Dumbledorove nohy, starý muž stál a Harry si myslel, že ho počuje baliť pergamen a brko do vrecka v hábite.
„Obávam sa, že som mal nejaké nepríjemné noviny pre Harryho a nahneval som ho. Mal by som teraz ísť. A... pravdepodobne by pomohlo držať tieto veci ďalej od neho.“ Harry predpokladal, že mienil dementorov. Teraz hovoril k temenu jeho hlavy. „Teraz odídem, Harry. Tvoj nevlastný otec hovoril o tom, že túto nedeľu príde na návštevu. Prosím, pamätaj na náš rozhovor. Pravdepodobne ťa neuvidím až do súdu. Maj sa.“
Prečo si myslím, že nebolo dobré, že som mu to povedal? Pomyslel si Harry, viac naštvaný sám na seba ako na Dumbledora. Vedel som, čo povie, vedel som, že nebude súhlasiť...
Harry sledoval jeho nohy cestou ku dverám. Keď boli zatvorené a znova bezpečne zamknuté, zatvoril svoje oči a nechal svojím telom prestúpiť vlnu premeny. Potom, ako sa premenil na zlatého griffina, ho chlad z dementorov začal opúšťať a jeho myseľ sa postupne upokojovala. Umýval si svoju zlatohnedú srsť svojím drsným mačacím jazykom. Potom, čo vlastné pradenie upokojilo zmätok v jeho hlave, sa schúlil do rohu cely k spánku.
* * * * *
=== koniec 1. časti ===
Vitajte, ste prihlásený ako Neprihlásený