Preklady fanfiction Harryho Pottera

Vraj ho našla domová škriatka. Po pár dňoch, čo ho nebolo vidieť ani počuť. Škriatka, ktorú posielala profesorka McGonagallová – poznáte ju, je to súčasná riaditeľka Rokfortu – aby každý týždeň poupratovala a v podstate toho chlapa naháňala do jedenia. Dorazila v nedeľu ráno a našla profesora ležať v bezvedomí na dlážke v laboratóriu. Myslia si, že sa pošmykol, spadol a udrel sa do hlavy. Ešte šťastie, že vtedy prišla.

„Ak by dorazila o pár hodín neskôr, nemal by vôbec žiadnu šancu,“ hovorí sestra a podáva mi jeho diagram. Liečiteľka profesora Snapa, žiaľ, dostala chrípku a je ešte stále vypísaná, takže starostlivosť o neho padla na moje plecia.

Nie som z toho obzvlášť nadšená. Mám, vďakabohu, dosť roboty aj bez toho, aby som sa starala o muža, ktorý pravdepodobne nemá šancu prežiť kómu. Dolu na oddelení mám tri prípady, ktoré vyžadujú oveľa naliehavejšiu starostlivosť. Profesor je však zjavne vysoko postaveným pacientom financovaným ministerstvom, so súkromnou izbou a všetkým tým okolo, takže neochotne prenechám svoje tri prípady a prevezmem ho.

Priniesli ho pred dvoma dňami. No aj keď rana na lebke a krvácanie boli už odstránené, stále sa nepreberá. Asi došlo k priveľkému poškodeniu mozgu. Prikázali mi, aby som ho každých pár hodín skontrolovala a získala akékoľvek informácie o jeho príbuzných. Zrejme im bude potrebné dať vedieť, aby sa s ním prišli rozlúčiť.

Hľadím na neho. Vyzerá oveľa starší než na fotkách, ktoré som videla v novinách, keď som bývala u svojej tety na teplom predmestí v štátoch. Bolo to krásne miesto – slnečné a pokojné, a tak veľmi vzdialené od čarodejníckych vojen, ako si len mohli moji rodičia priať. Štúdium na Rokforte som prerušila v druhom ročníku, keď Harry Potter, ktorý chodil o dva ročníky vyššie, začal s fámami (ktoré sa napokon ukázali hrozne pravdivé), že sa Voldemort vrátil. Takže som mala profesora Snapa iba na pár hodinách. Teraz nepôsobí ani zďaleka tak desivo ako vtedy.

Asi mám šťastie, že som bola zaradená do Bystrohlavu. Byť chrabromilčankou, ktorej profesor Snape dýcha na krk na každej hodine elixírov, by bola nočná mora. Hodiny s Bifľomorom boli oveľa pokojnejšie (tak sa aspoň hovorilo). To však neznamená, že nebol desivý. Jasne si spomínam na deň, kedy sa mi tak veľmi cnelo za rodinou, že som skrúšene rezala uši kelpie a vôbec si nevšimla, že ich skôr krájam na kocky než na plátky. A len si predstavte, čo mi povedal! „Slečna Gordonová, prekvapuje ma, že ste v elixíroch postúpili do druhého ročníka, keď sa nedokážete riadiť ani najzákladnejšími inštrukciami. Nechcete ma poučiť?“ A potom – tak schválne, či si spomeniem na to, čo sa stalo potom – mi povedal, aby som zostala po škole a ...

„Lizzie, toto ti prišlo cez hop-šup práškovú sieť.“ Liečiteľka Entwhistleová mi odovzdá plochý štvorec o veľkosti mojej dlane, kde sú zobrazené základné fyziologické funkcie Severusa Snapa a každú minútu sa aktualizujú za prispenia niekoľkých monitorovacích kúziel. Povzdychnem si.

„Poslala ich jeho liečiteľka. Povedala tiež, že ti mám pripomenúť tých príbuzných. Včera sa v tom trochu vŕtala a tvrdí, že nežijú.“

„Posledný Snape, hm?“ Znovu na neho pozriem. Diagram hovorí, že má štyridsaťosem rokov, ale vyzerá hodne nad šesťdesiat. Nepripadá mi ako vojnový hrdina. Skôr ako starý unavený muž, ktorý mal ťažký život. Cítim záchvev ľútosti, že by mal  byť sám. Aj keď sa mi nepáči, moja teta vravela, že pozná niekoho, koho krátko pred útokom na dom odviedol do bezpečia neznámy maskovaný smrťožrút. Všetky tie rodiny, ktoré zachránil, povedala. Vážne neexistuje nikto, pre koho to všetko robil?  Naozaj to celé bolo iba pre vyššie dobro?

* * * * *

Nadhodím to počas obeda. Liečiteľka Entwhistleová – Fanny pre priateľov, ktorými sme v podstate ja a jej manžel – chodila na Rokfort o ročník vyššie a skončila školu pred siedmimi rokmi. Nehovorí príliš rada o čase strávenom na Rokforte, obzvlášť o tých posledných rokoch. Preto od nej ako osobitnú láskavosť žiadam, aby mi porozprávala všetko, čo vie o profesorovi Snapovi.

„Jeho mama bola Eileen Princeová,“ hovorí cez mumral rozhovorov v jedálni ministerstva. „Bolo to v novinách, vieš. Po tom všetkom. Jeho telo zmizlo a všetci si mysleli, že zomrel, ale riaditeľka McGonagallová o niekoľko mesiacov vyrukovala so správou, že je nažive, zašitý niekde na juhu Francúzska a prosí, aby ho nerušili. Harry Potter vtedy z neho urobil akéhosi hrdinu.“

„Myslíš, že Harry Potter preháňal?“

„Nie, pravdaže nie. Vážne to bolo veľmi odvážne, keď to vysvetlili. Chápem však, prečo sa niekto ako on chcel ukryť, len čo splnil svoju úlohu.“

„Písali niečo v novinách o tom, kde sa skrýval? Nevieš, či sa neskrýval s rodinou?“

„Nie. Jeho rodičia boli jeho jedinými príbuznými. Nemal žiadnych súrodencov. Bol raz ženatý, ale...“

Skoro mi zabehol sendvič. „Čože?“

Fanny sa na mňa čudne díva. „Nevedela si o tom? No pravdaže, bolo to dávno. To ten hlúpy zákon ho vyhnal z úkrytu.“

„Panebože! Celkom som na to zabudla. Prepáč.“

„Mala si šťastie, že si bola stále v štátoch. Jurisdikcia sa vzťahovala len na Veľkú Britániu. Snape to, samozrejme, nestrpel. Bol ženatý s bývalou študentkou. Asi nevieš, že on bol tým, kto to manželstvo napokon anuloval. Rok za to loboval a presvedčil všetkých členov Wizengamotu. Nebyť jeho, nemohla by som sa vydať za Colina.“

„Chudera jeho žena.“ Neviem si predstaviť, že by som bola vydatá za nepríjemného, sarkastického a nepríťažlivého profesora Snapa. Najmä ak ste museli stáť naproti nemu v triede, keď hodnotil váš elixír. „Takže ženatý, čo? Žiadne deti?“

„Nie, pokiaľ je mi známe. Ale nie som si úplne istá, čo sa stalo po tom, ako bol zákon zrušený. Museli mu anulovať manželstvo tak ako ostatným, nie? Ináč by nežil sám a ty by si nezháňala jeho príbuzných.“

Bola to aspoň stopa. Nemám chuť utekať a pátrať v Snapovom rodokmeni, v jeho prípade mám však nadčasy zaplatené z fondu ministerstva pre vojnových veteránov. Hľadím na Fanny, ktorá, stratená v myšlienkach, urobila zo svojich roztlačených zemiakov rieku omáčky. Všetky tie životy, povedala. To je asi najmenej, čo môžem urobiť.

* * * * *

Fanny si nespomenula, kto bola mladá pani Snapová. Neviem ani, či som o nej niekedy čítala. Fanny vie iba to, že chodila s Harrym Potterom do rovnakého ročníka alebo tak nejak. Mala by som sa dnes zastaviť na Oddelení evidencie čarodejníkov. Asi však dnes popoludní zaskočím do jeho domu. Zrejme žil sám, rada by som však vedela, či tam nie sú nejaké pamiatky – korešpondencia, fotky a tak – ktoré by svedčili o existencii aj keď nie príbuzných, tak aspoň priateľov, ktorí by ho chceli vidieť skôr, ako zomrie ďaleko od zvedavých očí verejnosti a dlho predtým, než tá správa vyjde v novinách. Už som poslala sovu profesorke McGonagallovej a momentálne neviem, koho mám ešte kontaktovať.

Som si takmer istá, že je to nezákonné. Stojím pred domom profesora Snapa. Obranné kúzla sú, našťastie, deaktivované. Museli ich odstrániť v deň nehody, aby ho liečitelia mohli stabilizovať a odviezť. Dom naozaj potrebuje vymaľovať. Premýšľam, čo môžu noví vlastníci urobiť, keď sem prídu, aby bol obývateľnejší. V istom zmysle je taký škaredý ako muž, ktorý ho vlastnil.

Otvoriť zadné dvere a vkĺznuť dovnútra je také ľahké ako Alohomora. Neviem si predstaviť, že by profesora Snapa, keby bol pri vedomí, potešilo, že je jeho dom v podstate otvorený pre ktoréhokoľvek čarodejníka, ktorý by chcel vojsť dnu. Hovorím si, že je to pre jeho dobro. Keď konečne prekročím prah a ocitnem sa uprostred kuchyne, nemôžem potlačiť chvenie.

Lizzie, dievčatko moje, si príliš stará na to, aby si si myslela, že všetky tie fámy o tom, že profesor Snape je upír...

Kuchyňa je síce ošumelá, ale taká čistá, ako ju dokáže vyupratovať iba škriatok. Steny boli asi žlté. Vidím na nich stopy po obrazoch, ktoré tam viseli predtým. Zaujímalo by ma, či tu niekedy žila mladá pani Snapová. Premýšľam, či sa niekedy pokúsila vymaľovať dom, alebo priniesť kvety zo záhrady (ktorá, ako každá záhrada majstra elixírov, stále krásne kvitne). Uvažujem, či si bola taká istá tým, že ten zákon bude zrušený, že sa dívala na svoj život s profesorom Snapom ako na prechodné obdobie, ako na čakáreň či depo na vlakovej stanici, kde človek čaká, čo bude ďalej.

Ďalej si prezerám dom. Na stenách nie sú žiadne obrazy okrem niekoľkých fotografií slávnych čarodejníkov, z čoho usudzujem, že tam musela byť knižnica. Je to malá miestnosť s neveľkým kozubom a dózou s hop-šup práškom na kozubovej rímse. Tapety sú vyblednuté a ošarpané. To, čo zvyšku domu chýba v bohatstve, nahrádza zjavná hodnota kníh naukladaných na policiach a chránených sklenenými dvierkami. Priložím prsty na sklo a cítim známe mravčenie a mihotanie obranných kúziel, v ktorých sa kliatborušiči zrejme nevŕtali, keď tu boli. No knihy aj tak nie sú to, čo hľadám.

Na jednom z malých stolíkov je fotka Albusa Dumbledora otočená tvárou k stene. A inak nič. Žiadne príhodne otvorené denníky, termínový kalendár či listy od známych s podrobnosťami o nechutných milostných aférach.

Myslím, že ďalšia miestnosť je spálňa.

Schody vŕzgajú, keď po nich idem hore. Je to desivý, pochmúrny dom. Netuším, či by som tu dokázala nejaký čas žiť. Zdá sa však, že profesor Snape to dokázal. Tak či tak dlho pobýval v pošmúrnych rokfortských žalároch, takže si na to asi zvykol.

Odbočka doľava, potom rad dverí. Prvé sa otvárajú do hosťovskej izby, alebo to možno bola izba Snapovej matky. Steny sú vytapetované na svetlofialovo. Je čistejšia a zachovalejšia než ostatné izby v dome. Mám pocit, ako keby bola zakonzervovaná v čase. Akoby jej obyvateľka práve odišla a čo nevidieť sa vráti. Posteľ, bielizník a stoličky sú vyrobené z rovnakého bieleho dreva. Je to miestnosť odlišná od zvyšku domu. Na bielizníku je kefa na vlasy a na nízkom regáli zbierka kníh. Vyzerá ako izba Fanninej dcéry, uvedomím si prekvapene. Kto by si pomyslel, že takáto miestnosť prináleží tomuto domu? Možno bol profesor Snape starý nostalgický dobráčisko. Chýba tu len Eunicin plyšový jednorožec.

Nasledujúce dvere sú Snapove, to je evidentné. Izba vyzerá asi tak, ako keď do nej vkročil naposledy – bola by uprataná, nebyť štósov a štósov poznámok naplnených ťažko čitateľným ostrým rukopisom, ktorý posial okraje mojich domácich úloh a párkrát ma svojimi britkými komentármi rozplakal. Je čudné, že by som v spálni bývalého učiteľa mala hľadať vodidlá týkajúce sa jeho identity, pretože identita osoby je definovaná tými, ktorí ju majú radi. Začínam si myslieť, že je to zbytočné. Možno jedinou osobou, ktorej na ňom skutočne záležalo, bola profesorka McGonagallová.

A znenazdania – lúč svetla. Doslova. Mohla som ho prehliadnuť, keby som náhodou nenakukla do pootvorených dverí na šatníku v rohu miestnosti. Svetlo bolo slabé a trochu modrasté. Vytasila som prútik skôr, než som si uvedomila, čo robím. Hučí mi v ušiach a náhle mi hlavou prebehne myšlienka, že som v dome bývalého smrťožrúta, ktorý poznal viac kliatob, ako je kostí v tele. (Tiež som si uvedomila, že o ňom premýšľam v minulom čase.) Hrotom prútika otvorím dvere, zhlboka sa nadýchnem, snažím sa pritom spomenúť si na všetky štítové kúzla, ktoré poznám, a nahliadnem dnu.

Mysľomisu som ešte nikdy nevidela. Je to pravdepodobne ona. Na dne skrine leží krásne vyrezávaná misa so symbolmi okolo okraja a v nej striebristá tekutina. Vyzerá ako voda, ale hustejšia, so stovkami rozličných odrazov stoviek rozmanitých vecí, ktoré sa navzájom preskakujú. Spomienky.

Presne to hľadám.

Alebo nie? Existuje istá hranica, ktorú váham prekročiť. Vždy som bola typom človeka, ktorý robí, čo musí. Colin, Fannin manžel, vraví, že ma to robí trochu strašidelnou a desivou. Nie je to tak, že účel svätí prostriedky, práve naopak – skôr prostriedky, akokoľvek ťažké alebo nelákavé, by vám nemali brániť v dosiahnutí cieľa. Neviem, či si mám jasne stanoviť hranicu. Pretože, ak by sa dakto hrabal v mojich spomienkach, prekľajem ho až do Queerditchu, na to môže vziať jed.

Ale čo keď v nich niekto je. Ktokoľvek. Ktokoľvek, komu azda záleží na profesorovi Snapovi natoľko, aby sa s ním chcel rozlúčiť. Ktokoľvek, kto by ho chcel naposledy vidieť. Čas ubieha. Človek s natoľko poškodeným mozgom by mohol odísť čo nevidieť. Čo ak existuje odlúčený súrodenec, starostlivý strýko, (nedajbože) milenka, ktorých si tento dikobraz v ľudskej koži držal od tela...

Keď už, tak už.

* * * * *

Nikdy doposiaľ som sa neocitla v pamäti inej osoby. Celkovo sa to neodlišuje od muklovského kina, ktoré vás ohromuje farbami a zvukmi, ale je toho viac – podlaha pod vašimi nohami je pevná a dokonca aj vôňa trávy a páľava popoludňajšieho slnka je skutočná. Je tam bod, v ktorom sa veci prelínajú jedna do druhej. Ak sa veľmi vzdialite, línie objektov sa začnú rozmazávať, akoby ste sa prechádzali s nesprávnymi okuliarmi. Keď však zotrváte na mieste, kde ste pristáli, budete mať dostatočný výhľad.

Neviem, ako sa dá preskakovať zo spomienky do spomienky. Väčšinu z nich teda prečkám, čo trvá dlho. Som rada, že mám voľné popoludnie. Našťastie existuje iba pár spomienok na Snapa-smrťožrúta. Možno sa tieto spomienky nachádzajú hlbšie v mysľomise a Snape by sa musel ponoriť veľmi hlboko, aby si na ne spomenul. Smrťožrúti asi neboli veľmi veselá cháska.

Pozerám sa na Snapa. Nemá veľmi živú tvár. Väčšinou sa tvári pohŕdavo, občas nahnevane, sem-tam znudene.

Ak sa nemýlim, väčšina spomienok je z obdobia po vojne. Je tam malá chata – pravdepodobne na juhu Francúzska, ako spomínala Fanny – kde Snape dokončuje elixír. Pozorujem ho. Vyzerá vyčerpane, ale trochu mladšie. Sedí a sústredene sa skláňa, zatiaľ čo elixír nad ohňom pomaly mení farbu.

Nechajte to na Snapa, aby bol šťastný z elixíru. Myslím, že je to jediný dôvod, prečo by mohol chcieť zachrániť túto spomienku. Teším sa z tohto Snapa, že bol tvorivý, že dokázal nájsť vo svojej práci isté uspokojenie. Zatiaľ čo ostatní boli po vojne príliš poškodení, aby čo i len pomysleli na to, že ráno vstanú a pripravia si šálku kávy. Snape bol... je... bol zrejme neskutočne odolný.

Ďalej je tu spomienka na to, ako Snape dostane list z ministerstva – rovnaký list, aký musela dostať aj Fanny – o vyhlásení manželského zákona.

Potom... všetko začína byť trochu rozmazané ako fotografia, ktorej sa tak často dotýkajú, až sa okraje pokrčia a objavia sa na nich jemné ryhy. Možno tak fungujú aj spomienky. Možno si ich profesor Snape často prezeral. Zreteľne vidieť stretnutie v kancelárii a výmenu listov. Následne sa Snape prechádza sem a tam pred malou kaplnkou v čarodejníckom svadobnom oblečení (v tomto prípade trochu zle padnúcom)... a objaví sa nevesta.

Je nízka, takmer o dve hlavy nižšia ako ženích. Keďže viem, že ma nemôže vidieť, ani sa ma dotknúť, podídem k nej a hľadím jej do tváre. Je mi prekvapivo známa. Vlasy má ostrihané veľmi nakrátko, takže vyzerajú tak trochu ako hnedý mrak. Oči majú teplú hnedú farbu. Myslím, že ju poznám. Ustúpim jej z cesty, keď vykročí k ženíchovi, ktorý stojí pri dverách kaplnky.

Na tvári má nezúčastnený výraz, ktorý nezodpovedá zložitosti šatstva, v ktorom sa má vydať. Myslím, že by sa mohla pokúsiť tváriť statočne. Nakoniec to vyzerá ako neochota. Za ňou kráča malá skupinka ľudí, medzi nimi...

...jmedzi nimi Harry Potter. Znovu hľadím na nevestu a som šokovaná, keď mi svitne. Zdesene sa vytrhnem zo spomienky do tmavého vnútra Snapovho šatníka.

* * * * *

„Vravela si iba bývalá študentka! Prečo si mi nepovedala, že to bola Hermiona Grangerová?“

Fanny opatrne odloží kanvicu. Tak som ju prekvapila, že jej skoro spadla na zem. „Dobre,“ riekne pomaly, utiera si ruky do utierky a hľadí na mňa napoly zmätene a napoly vyplašene. „Môžeš mi povedať, prečo je to pre teba také dôležité? Mohla si si to kedykoľvek zistiť, keby si zašla do evidencie.“

Viem, že má pravdu a takmer nemám chuť rozpovedať jej, čo som objavila a ako k tomu došlo. Zosuniem sa na stoličku, ktorú som vždy považovala za svoju, a rozprávam sa s ňou cez kuchynský pult. Vonku sa pomaly stmieva.

„Asi by som nemala byť prekvapená,“ skonštatuje, keď dokončím príbeh. „Vždy si sa vedela dostať do hlúpych malérov, ako je tento. Dokážeš si predstaviť, čo by s tebou kompetentní urobili, keby zistili, že si sa mu vkradla do domu? Keď je teraz takou prominentnou osobou?!“

„Predstav si, čo by mi urobil.“ Premáham chvenie. Fannine šálky sú krehké žlté vecičky, darček od Colina, ktoré už roky s láskou opatruje. Na rozdiel od... zastavím sa. Zízam na dno šálky a chcem Fanny povedať aj o tej poslednej veci, no pripadá mi akosi výsostne súkromná.

„Si v poriadku?“ Spýta sa zakaždým, keď sa jej zdráham čosi povedať.

„To nie je všetko,“ hlesnem potichu. „Teda je to všetko, čo je dôležité. Asi by som mala o tej kóme informovať Hermionu Grangerovú. Pravdepodobne to bol jeho posledný vzťah, ak sa to dá tak nazvať. V dome som však našla niečo, čo naznačuje čosi iné.“

„Niečo nebezpečné?“

„Niečo všedné.“

„Tak už to, pre pána kráľa, vyklop.“

„Dobre, dobre.“ Zhlboka sa nadýchnem. „Pamätáš sa, keď Colin išiel na tú služobku do Austrálie, vzala si jeho nočnú košeľu a navliekla ju na vankúš, aby si mohla spať vedľa neho? A potom si na ňu zoslala vôňu udržiavacie kúzlo, aby na nej zostala, pokým sa nevráti?“

„Á-áno.“ Fanny je celkom pokojná. „Pokračuj!“

„Našla som čosi také v Snapovom dome. Keď som vyšla na poschodie a otvorila jedny dvere, bola tam spálňa, neobyčajne pekná a ženská. Myslela som si, že patrila Snapovej matke. Keď však o tom teraz premýšľam, nemohla byť jej, lebo je to jediná miestnosť, v ktorej mohla spať Hermiona Grangerová. Levanduľové steny, biely nábytok a tak ďalej, niečo medzi dievčenskou izbou a dámskym budoárom. Voňala ako... nuž, nemám veľmi dobrý nos na vône, ale povedala by som, že frézia. Akoby sa niekto práve nasprejoval parfumom a odišiel z izby. Bola dokonale čistá. Vtedy som to neskúmala podrobnejšie, ale predpokladám, že to bolo udržiavacie kúzlo.“

„No nie.“

„Ale áno. A... aj tie spomienky v mysľomise. Vrátila som sa, keď som videla, že sa oženil s Hermionou Grangerovou. Tie spomienky však svedčia o tom istom ako levanduľová izba.“

„Páni!“

Na chvíľu sme stíchli. Fanny sedí naproti mne, prstom prechádza sem a tam po okraji šálky, zatiaľ čo ja sa dívam z okna na tmavý svet vonku. Predstavujem si záblesky neónky, ktoré sa predierajú cez okno na Snapovej izbe u Svätého Munga a osvetľujú muža v posteli a nikoho iného. A viem, že stolička vedľa jeho postele je stále prázdna.

Náhle sa ozve psí štekot. Colin je na prahu. Fanny však nevstane, aby sa s ním zvítala, ešte nie. Uprene na mňa hľadí. „Musíš jej to povedať, Lizzie. Musíš.“

„Si si istá?“ Nútim sa do smiechu. Je to ako niečo, čo robím bez premýšľania: jednoducho bez rozmyslu odhaľujem tajomstvá iných ľudí.

Fannin výraz sa však nemení. „Myslím, že by chcel, aby to vedela.“

„Žartuješ? Ak to držal v tajnosti, robil to už dlhšie ako päť rokov. Samozrejme, že nechcel, aby to vedela. Čo by to napokon zmenilo?“ Tie slová mi znejú neúprimne. Medzitým, čo sa dohadujem s Fanny, istý muž umiera v posteli a je sám.

Zoberie mi ruku do dlaní. Psy vonku naďalej štekajú, oznamujú prítomnosť svojho pána. Ten zvuk je protipólom Fanniných prorockých slov. „Vieš rovnako dobre ako ja,“ hovorí potichu, „že to môže zmeniť úplne všetko.“