Vyžívanie sa v temnote  

X

Pozerá naňho cez celú miestnosť a mlčky sleduje, ako sa oblieka. Cez boxerky si natiahne nohavice a ona žasne nad tým, ako mu sedia na bokoch. Nakloní sa dopredu, načiahne sa na vrch komody po tielko a potom si ho natiahne cez hlavu a ona sleduje, ako sa mu plynulo pohybujú svaly na rukách. Jeho pohyby sú ladné a dokonalé, presne také, aké boli vždy. On však, rovnako ako ona, nie je dokonalý. Už nie je.

Už nikdy znova nebude.

Neponáhľa sa s obliekaním košele a zapínaním gombíkov. Odhora nadol. Prvé tri vynechá, bojí sa, že by sa mohol udusiť, keby ich zapol príliš vysoko. Vie, že sa pozerá; vždy sa pozerá. Cíti na sebe jej prenikavý pohľad, jej hnedé oči ho sledujú po miestnosti. Možno si ani neuvedomuje, že to robí.

Alebo jej je to možno jedno.

Nakoniec si prehodí plášť a naposledy sa k nej otočí, než odíde; obaja vedia, že sa vráti. Rovnako ako obaja vedia, že v dňoch, keď ho navštevuje ona, sa vždy vráti aj ona.

Rozpačito na ňu kývne.

Ona prikývnutie opätuje, pevne si drží prestieradlo na nahej hrudi.

Je to smiešne - alebo vlastne nie je -, že ešte pred chvíľou spolu šukali do bezvedomia a teraz si nemajú čo povedať.

Ale to nie je tak celkom pravda, však?

Majú si čo povedať. Len to ani jeden z nich povedať nechce.

Nevie, čo hľadá, ani čo si myslí, že v nej nájde. Pokoj? Prijatie? Vášeň poháňanú nenávisťou? Ale to je v poriadku, pretože ani ona nevie, čo hľadá.

X

Chápu. Obaja si prešli peklom, obaja boli jeho svedkami, prijali ho a zároveň sa ho báli. Obaja chápu. Možno práve preto spolu stále končia v posteli.

Možno preto za ňou chodí do krčmy, ktorú ona navštevuje každý piatok večer.

Možno preto si ona vyberá tú istú krčmu.

Nie je to nič výnimočné. Nie je to láska. Nie sú to nežné dotyky a jemné pohladenie. Nie je to pomalé a nádherné a dokonalé. V skutočnosti je to práve naopak.

Je to tvrdé a rýchle a zúfalé. Je to žiadostivé a lačné. Sú to krvavé škrabance od nechtov a modriny v tvare odtlačkov rúk. Je to chaotické a nešikovné a nemotorné a také nedokonalé.

Je to šukanie.

Čisté. Šukanie.

Nezostane ju potom objímať; prečo by to robil?

Ani ona ho nepožiada, aby zostal a objal ju.

X

Pozoruje ju z druhej strany miestnosti, ako si upravuje pás sukne okolo bokov; a on ju chce strhnúť z jej krémových, hladkých nôh. Pozoruje ju, ako si cez hlavu preťahuje blúzku a jej kučery poskakujú na všetky strany; a on ich chce zúfalo zachytiť. Chveje sa - chveje sa po orgazme -, keď si strká ruky do saka a zámerne sa vyhýba jeho pohľadu. Ale on ju aj tak pozoruje, pretože je na nej niečo také... fascinujúce. Niečo, čo ho uchvacuje; to isté, čo ho uchvátilo na Rokforte.

Ona vie, že ju pozoruje, a zúfalo sa to snaží ignorovať. Ignoruje husiu kožu, ktorá jej naskakuje na koži, a chvenie, ktoré jej prechádza po chrbte, a teplo, ktoré sa jej hromadí medzi nohami. Musí sa vrátiť do práce a posledné, čo potrebuje, je meškať už druhé popoludnie po sebe, pretože nemá silu ignorovať jeho návrhy.

Nevenuje mu ani chvíľku pohľadu, kým sa otočí na ihličkových podpätkoch a vyjde z miestnosti.

X

Podujatia na ministerstve sú najhoršie. Konkrétne tie, ktoré oslavujú výročie dňa, keď sa pred tromi – piatimi - siedmimi rokmi skončila vojna. Iste, počiatočná oslava bola to, čo všetci potrebovali. Všetci potrebovali trochu šťastia, lúč nádeje, výhľad na svetlé zajtrajšky, ktoré ich čakajú. Ale teraz...

Teraz sa všetci musia pohnúť ďalej.

Teraz ich nenávidí.

Cíti na sebe jeho pohľad z druhej strany miestnosti - či ho necíti vždy? A keď mu venuje pohľad ona a pozrie sa Ronovi cez plece na miesto, kde on stojí pri zadných dverách, vie, že si myslí to isté, čo ona. Je rovnako nesvoj a túži odísť ako ona.

A tak prikývne - ich tichá, ale účinná komunikácia - a on jej prikývnutie opätuje, než si strčí ruky do vreciek a vyjde zadnými dverami. Vymyslí si výhovorku - zajtra sa musí stretnúť s matkou na raňajky, takže musí odísť skôr - a potom premiestni na chodbu pred jeho spálňou. Sotva prejde dverami, vtiahne ju dovnútra za pás a pri zatváraní dverí ju prirazí k nim, s plným úmyslom ju strhnúť - ošukať ju -, kým ani jeden z nich nebude môcť chodiť.

A ona to miluje.

Túži po tom.

X

Zanecháva stopy - áno, stopy s "y". V množnom čísle. Jej pokožka, ktorá je inak bezchybná, krémová a hladká, je pokrytá jeho "značkami" na tých najintímnejších miestach - pre prípad, že by sa rozhodla mať niečo s niekým, kto nie je on (samozrejme, že by to neurobila); značí si svoje územie. Nie že by ju miloval, nikdy ju nebude milovať. Ale aj tak si ju označí, vyhlási ju za svoju.

Sú to cucfleky a stopy po uhryznutí na jej krku, za ušami, na bokoch a vnútornej strane stehien. Sú to modriny v tvare odtlačkov rúk a škrabance od nechtov na jej zadku.

Ničí ju fyzicky aj psychicky, láme ju.

Vie, že nie je šťastná - ako Potter, Weasley a to dievča od Weasleyovcov.

Vie, že je rovnako smutná, nahnevaná a deprimovaná ako on.

A on sa na tom priživuje.

Spočiatku si myslela, že ho dokáže zachrániť. A potom tým, že ho zachráni, možno napraví kúsok samej seba. Bol zranený - vlastne zničený. A ona sa naozaj snažila.

Len sa jej to v skutočnosti nepodarilo.

Pretože v snahe zachrániť ho, v snahe napraviť ho, ešte viac zlomila samu seba.

Dovolila mu, aby ju stiahol pod hladinu.

A dovolila mu, aby ju fyzicky zlomil, pretože v bolesti našla útechu.

Nachádza útechu v tom, že ju chce - potrebuje ju - ako nikto iný. (Ona je napokon jediná, kto mu dá to, po čom túži. Drsnosť. Násilie. Zúrivosť).

Nachádza útechu v stopách, ktoré jej robí po celom tele, keď si ju berie a necháva si ju ako svoje vlastníctvo.

X

V tejto chvíli len chcú obaja to isté.

Ona chce zaliezť do najbližšej diery a pochovať sa v jeho temnote, nechať sa ním pohltiť. Chce sa utopiť v mori ničoty.

On ju chce strhnúť z jej smiešne vysokého piedestálu, na ktorý ju, zdá sa, všetci stavajú, a utopiť ju vo svojej vlastnej značke zla. Chce zničiť jej rozprávkovú budúcnosť plnú šťastia a lásky a nechať si ju pre svoje vlastné mizerné potešenie.

Chcú žiť navždy v temnote - pretože je to ľahké.

Pretože je to pochmúrne, chladné a depresívne a neexistujú žiadne očakávania.

Je to jednoducho čierne.

Len čierne.

XXX

PP. Koniec tejto dvojdielnej poviedky