Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 27: Azkaban 2/2

„Si si istý, že si v poriadku?“ spýtala sa Pansy a znepokojene sledovala, ako Ronovi z úst kvapká krv.

„Áno,“ zamrmlal a otrel si rukávom suché, popraskané pery.

Bol to buď tretí, alebo štvrtý deň, Pansy to nevedela a úprimne povedané, bolo jej to jedno. Vyčerpanie ju premohlo do posledného kúsku duše. Vyčerpanosť z neznesiteľnej bolesti, ktorú si vyžadovalo vykonanie aj toho najmenšieho pohybu kvôli zlomeným rebrám a novo nadobudnutým modrinám a rezným ranám. Bola vyčerpaná z toho, že sa už niekoľko dní poriadne nevyspala zo strachu, že najmenší zvuk by mohol znamenať príchod smrťožrútov. A napokon bola vyčerpaná z obrovského množstva sily vôle, ktorú potrebovala na to, aby našla dôvody, prečo zostať nažive, aby prežúvala tých pár kúskov jedla, ktoré Eliáš stihol vydolovať pred útekom za Hermionou a Dracom, aby nevbehla do náručia smrťožrútov s nádejou, že ukončia jej trápenie za ňu.

V kútiku duše Pansy vedela, že bude trvať niekoľko dní, kým Draco a Hermiona prídu na to, ako ich nájsť, ale to čakanie ju ubíjalo. Pozrela na Rona, ktorý sa so zatvorenými očami opieral o stenu. Pri ich náhlivom pohybe hlbšie do chodby, aby sa vyhli smrťožrútom, zakopol o veľkú kamennú misu a zlomil si čeľusť, čím si pridal k už aj tak dlhému zoznamu zranení, ktorý zahŕňal silné popáleniny, viaceré rezné rany a zlomený členok.

Vzdychla si a sledovala slabé záblesky dňa, ktoré svietili zo vzdialeného konca chodby. Neexistoval spôsob, ako by sa im podarilo uniknúť. Eliáš bol jedinou možnosťou, a to v čase, keď v panstve zostal len Lestrange a jeho traja muži. Teraz, keď každý deň prichádzalo viac a viac ľudí a v žalároch sa objavovali ďalšie telá, bude útek nemožný.

V doznievajúcej tme, ktorá bola poznačená niekoľkými zlatistými tieňmi, akousi predzvesťou slobody, ktorej sa zriekli, nemohli veľa urobiť. Studená kamenná podlaha drsne pôsobila na zranenia, ktoré obaja utrpeli, a keďže sa nachádzali pod úrovňou zeme, mrazivý prievan a malé kusy ľadu negatívne účinky iba umocňovali.

„Tu máš,“ povedala, schmatla kus rozbitého ľadu a zabalila ho do jednej z krvavých handier, ktoré použili. Jemne ho pritlačila Ronovi na tvár, v tej chvíli sa zachvel, ale nesťažoval sa. „Je to lepšie?“

„Trochu,“ povedal.

Našli si malý výklenok, alebo skôr Eliáš im našiel malý výklenok, do ktorého sa zmestili dvaja ľudia a ešte im zostalo dosť miesta na zásoby, a práve tam sa zdržiavali približne posledný deň.

„Tu máš trochu chleba,“ ponúkla sa a vložila mu ho do dlane. „Keď sa naješ, budeš sa cítiť lepšie.“

„Nie, naozaj nie som taký hladný,“ povedal. „Bude lepšie, keď si to necháme na neskôr, keď budeme hladní. Máš modré pery.“

„Som v poriadku,“ odpovedala Pansy rýchlo. „Nie, to je naozaj v poriadku, nepotrebujem tvoj habit.“

Ron si však napriek jej protestom vyzliekol vlnený hábit, ktorý si obliekol na šaty, a podal jej ho. „Teraz je rad na mne, aby som sa vyspal tak ako som,“ poznamenal. „Môžeš si ho obliecť, kým sa nezobudím. Ak zomrieš, Malfoy z toho pravdepodobne obviní mňa.“

S bolesťou si prehodila hábit cez hlavu a nechala jemnú, mäkkú látku, aby sa jej rozplývala na pokožke. Pozrela na Rona, ktorému začali nemilosrdne klesať oči, a pocítila záchvev osamelosti.

Ale v priebehu sekundy, alebo možno ešte menej, sa tento pocit rozplynul v čírej hrôze.

„Počuješ to?“ zašepkala vysokým hlasom a pohladila Rona po pleciach.

V okamihu otvoril oči a posadil sa. „Čo?“

Potom však jeho uši zachytili šuchot na vzdialenejšom konci chodby. Bol tam pohyb, veľmi nepatrný, ale veľmi zreteľný. Zdvihol ruku a položil ju na Pansyine rameno. „Zostaň veľmi pokojná.“

„Možno je to Draco,“ hádala, ale jej vlastné presvedčenie prezrádzala trasľavosť v hlase.

O chvíľu zdroj zvukov odhalili. Z tmy sa vynárala malá postava a malá bolo slabé slovo. Pravdepodobne nemala viac ako meter a pol.

„Je to... domáca škriatka,“ povedal Ron zmätene. „Myslel som, že si hovorila, že sem dolu nesmú?“

Pansy pokrčila plecami.

„Som tu, aby som pánovi a pani niečo dala!“ povedala, či skôr vypískla. „Pán Eliáš prikázal, že ak do kuchyne príde pošta, tak Dory musí prísť a odovzdať ju pánovi a pani v chodbe Južnej veže.“

Ron okamžite vystrelil ruku a získal list. Škriatka podala ryšavcovi aj malý košík, na ktorý sa podozrievavo pozrel, kým ho podal Pansy. „Čo je v ňom?“ spýtal sa.

„Hovädzie mäso, pečivo a deka,“ vysvetľovala škriatka. „Pán Eliáš prikázal, že ich má dať pánovi a pani, keď Dory dostane prvú sovu.“

„Musíš sem chodiť veľmi potichu,“ poučila ju Pansy. „Nechceme, aby nás niekto našiel, Dory.“

Škriatka horlivo prikývla. „Dory to vie a Dory bude veľmi opatrná.“

„Ďakujeme,“ povedal Ron a škriatka sa pyšne odvrátila a odskákala späť do tmy.

Vzhľadom na dodatočné zásoby bol Ron veľmi rád, že teraz môže niečo zjesť. Siahol hlboko do košíka a vytiahol husté pečivo plnené džemom, ktorý mu pošteklil chuťové poháriky ešte skôr, ako sa mu dostalo do úst. Pansy medzitým schmatla obálku.

„Je to od Draca,“ povedala nadšene a prečítala si ju nahlas: „Presuňte sa o ďalších dvadsaťpäť metrov na sever a zatlačte na štvrtú tehlu zdola na ľavej stene. Prejdite, zabočte na juh a vyjdite na západ, kým sa nezmení terén. Zajtra o tretej ráno. Dávajte na seba pozor.”

Ron už zhltol svoje pečivo, a tak vystrčil hlavu, len trochu, aby preskúmal chodbu, ktorú Draco navrhol. „Je bystrý,“ povedal. „Nespomenul ani jedno miesto, ktoré by sa dalo vystopovať. Koľko je teraz hodín?“

„Je 12:23.“

Pokrčil obočie. „Ako si vedela...“

Ale zastavil sa, keď Pansy zdvihla tenké strieborné hodinky, ktoré Draco tiež priložil do obálky. Ron ohromene prikývol a potom si cez hlavu prehodil prikrývku a zavrel oči.

„Fakt je bystrý.“

****

Azkaban nebol pre Draca ničím novým. Bol tam už mnohokrát a dnes to tam vyzeralo rovnako ako vždy. Obrovské kamenné steny boli pokryté špinou a udržiavané v chladnom, suchom vzduchu, ktorý páchol krvou a mäsom. Pred vstupom do samotného väzenia bola malá miestnosť, kde návštevníkov kontrolovali, či nemajú so sebou nejaký nedovolený materiál, ale okrem toho tam neboli žiadni aurori, len dementori. Do Azkabanu ich vrátili rok po tom, čo ich zakázali, len preto, že si ministerstvo uvedomilo, akú obrovskú moc a kontrolu majú tieto stvorenia nad niektorými z najvražednejších väzňov, akých človek pozná.

Po bezpečnostnej kontrole prešli Draco a Hermiona dlhou kľukatou chodbou, kým vstúpili do hlavných zadržiavacích ciel. Draco okamžite pocítil, ako mu Hermionina ruka ovinula jeho a že kráča tesne vedľa neho.

„Tu bude,“ povedal Draco a zaviedol ju k jednej z rohových ciel.

Nastala pauza, keď Draco urobil dva kroky dopredu, zatiaľ čo Hermiona zostala na mieste. Hádal, že nepovažuje za slušné vyrušovať ho pri tom, čo by mohla byť ich posledná šanca porozprávať sa. Prikývol na ňu s nevysloveným poďakovaním a otočil sa späť k cele, keď veľmi potichu povedal: „Matka.“

Nakrčil krk do cely a keby ju už niekoľkokrát nenavštívil, nevedel by, že malá hromádka látky ležiaca v pravom rohu je v skutočnosti jeho matka. Trochu sa pohla a potom ju jeho druhé zavolanie vytiahlo z tenkých čiernych handier.

Nech už stres z pomsty urobil s Dracom a Hermionou čokoľvek, nebolo to nič v porovnaní s tým, čo Azkaban urobil s Narcisou Malfoyovou. Jej dlhé blond vlasy boli teraz riedke ako slama a pravidelne jej vypadávali vo veľkých chumáčoch. Ich farba vybledla do takej miery, že vyzerali len ako sadze zmiešané s občasnými šedinami. Rysy jej ustúpili hlboko do tváre; už nemala špicatý a hrdý nos, už nemala žiarivé a strieborné oči a bradu už nenosila vysoko, ako sa na Malfoyovcov patrí. Jej kosti boli ostré a tlačili sa na jej papierovú pokožku s takou silou, až sa zdalo, že každú chvíľu praskne.

Chvíľu sa dívala na Draca, nechápajúc, čo je to za neznámu osobu.

„To som ja,“ povedal. „Tu je Draco.“

„Draco,“ povedala, hlas sa jej triasol a chraptel. „Draco. Prišiel si.“

„Samozrejme, že som prišiel,“ odpovedal. Zohol sa a opatrne položil ruky na matkine líca, cítil prepadnutie.

„Myslela som na teba,“ povedala. „Vždy som myslela na to, ako z teba vyrastie taký silný muž, a pozri sa na seba teraz!“

Draco sa smutne usmial. Stratila pojem o čase. Navštívil ju minulý mesiac, ale jej sa muselo zdať, že prešla celá večnosť. Kostnaté prsty mu pritisla na spánky a potom nimi prešla po tvári, obdivujúc svojho syna.

„Kde je tvoj otec, drahý?“ spýtala sa a rozhliadla sa po cele. „Zvyčajne mi dovolili stráviť s ním niekoľko hodín.“

Zdalo sa, že aj smutný úsmev je teraz ťažké vyvolať. Lekári Draca varovali, že matkin stav sa zhoršil, ale vidieť následky zblízka bolo oveľa otrasnejšie. Zabudla, že Lucius zomrel pred štyrmi mesiacmi.

„Je mŕtvy,“ povedal Draco. Keby bola Narcissa jej starým ja, pochválila by jeho úprimnosť a priamu odpoveď.  Nezakrývaj veci, Draco, len ťa to robí slabým. To mu vždy hovorila.

Narcisse sa začala chvieť spodná pera. „Skutočne?“ spýtala sa.

Prikývol a držal ju za obe ruky. „Matka, zomrel pred niekoľkými mesiacmi. Nepamätáš sa? Pokúsil sa utiecť a chytili ho. Dokonca vám dovolili zdieľať jednu celu pred jeho bozkom.“

Jeho matka prikývla, akosi ju zaujalo, že si niečo pamätá. „Povedal mi, aby som...“ Odmlčala sa.

„Čo ti povedal?“ spýtal sa Draco. Lekári hovorili, že spomínať si na detaily je dôležité, ale aj on bol zvedavý. „Matka, čo povedal otec?“

„Povedal mi, aby som prežila,“ odpovedala Narcissa a vyzerala veľmi zmätene, keď sa pozerala na zem a vraštila čelo. Jej modré oči sa zabodli do Dracových a ona vystrela ruky, akoby sa k nemu natiahla. „Chýbaš mi, chlapče.“

Mohol posúdiť, že pohyb pre ňu bol dosť obmedzený. Bola slabšia ako naposledy. Jemne ju chytil za ruky, pritiahol si ju do objatia a usmial sa na jej vlhké oči.

„Vieš, že ťa milujem. Bude to v poriadku.“

Narcissa opäť priložila svoje studené končeky prstov na Dracovu pokožku. „Vyzeráš unavene,“ povedala.

„Som,“ odpovedal pravdivo.

„Eliáš sa o teba stará?“ spýtala sa.

Prikývol. „Áno, stará.“

„Monsieur Malfoy!“ ozval sa zvonku francúzsky strážca. „Váš čas sa už blíži ku koncu, pane. Už máte desať minút nadčas.“

Dracovi začal prechádzať po kostiach chladný mráz, keď si uvedomil, že toto je možno posledný raz, čo vidí svoju matku. S Luciusom to bolo iné. Jeho otec bol vždy veľmi impozantná postava, a keď Draco nespĺňal jeho normy, nič nedokázalo zakryť číre sklamanie a hnev v otcových očiach. Na druhej strane Narcissa bola matka. Bola to ten typ ženy, ktorá pri večeri podráždene špúlila pery, keď sa Draco správal nevhodne, ale vždy ho bránila pred Luciusom bez ohľadu na jeho správanie.

„Budeš v poriadku,“ sľúbil jej, priložil jej pery na krehké čelo a pobozkal ju. „Milujem ťa.“

Narcissa si položila hlavu na jeho hruď a jej dych sa stal ťažkým a stiesneným. Rozplakala sa. „Prosím, nenechávaj ma tu, Draco.“

„Matka...“

„Sľubujem, že urobím všetko, čo odo mňa budú chcieť. Budem svedčiť... dám im všetky dôkazy, len prosím... prosím, nenechávaj ma tu samu. Noci sú desivé, prosím!“

„Nemôžem ťa len tak vziať...“ Draco ju prosil a stále ju držal za plecia.

„Nebudem s tebou bývať ani na panstve, ak to nechceš,“ prosila. „Už tu jednoducho nemôžem žiť ani sekundu! Prosím! Chcem zostarnúť a zomrieť ako človek! Nie ako zviera!“

Hustý vzduch okolo nich naplnil hlas francúzskeho strážcu. „Monsieur Malfoy, musím na tom trvať.“

Draco odvrátil pohľad od ľadovo modrých očí, ktoré boli plné sĺz. Vedel, že keď sa do nich pozrie, nedokáže odísť. „Musím ísť,“ povedal a hľadel na zem.

Odtrhol od seba jej prsty a vstal, cítil sa menší a horší ako kedykoľvek v živote. Jej prosby pokračovali, ale zdalo sa, že celé stretnutie ju oslabilo. Posadila sa späť na podlahu, mrmlala si pre seba a nechala slzy, aby jej stekali po tvári. Dvere cely sa s buchnutím otvorili a keď zachytil možno posledný pohľad na svoju matku, okamžite sa odvrátil, nedokázal už dlhšie znášať tú bolesť.

Keď došiel k rohu chodby, uvidel Hermionu, ako stojí zahĺbená do svojich myšlienok. Keď počula jeho kroky, zdvihla zrak. Ťarcha sveta ho drvila, a keď došiel k Hermione, dokázal len počkať, kým ho objíme a pritiahne si ho do náručia, aby jej položil hlavu na plece a prvýkrát po rokoch sa rozplakal.

****

Harry si zložil okuliare a s podráždeným povzdychom si pretrel oči. Hľadal ich už celé hodiny. Oddelenie záznamov bolo pre tento deň už takmer zatvorené a on stále nezistil, kto je štvrtým svedkom v Lestrangeovom prípade.

„Do riti,“ zamrmlal a prechádzal cez, zdá sa, tisíci stoh papierov.

„Stalo sa niečo, pán Potter?“

Šestnásťročný stážista na oddelení záznamov sa k Harrymu prirútil zozadu a poklepal mu na rameno. Bol vysoký meter osemdesiat, mimoriadne štíhly a orieškové oči mal skryté za hradbou strapatých čiernych vlasov.

„Basil, v Lestrangeovom spise sú tri profily svedkov,“ povedal a ukázal na tri stohy. „Ale sú tam štyria svedkovia. Kam sa podel posledný spis?“

Stážista pokrčil plecami. „Všetci vedúci oddelení majú prístup na toto miesto, pane,“ povedal. „A samozrejme,“ dodal a ukázal na samotného Harryho. „Prístup majú aj niektorí dôležití ľudia.“

„Od vydania spisu pred štyrmi rokmi museli toto oddelenie navštíviť stovky ľudí. V žiadnom prípade sa mi nepodarí zistiť, kto ten spis ukradol,“ zachrčal a napravil si okuliare.

„Vlastne,“ začal Basil, „všetky trestné spisy sa pri opätovnom otvorení prípadu preverujú, a ak chýba nejaký dôkaz, zaznamená sa to v dokumentoch z preverovania.“

Harry pozrel na mladého muža s novým prílivom nádeje. „Môžeš mi priniesť dokumenty k spisu Lestrangeovho prípadu?“ spýtal sa a stážista horlivo súhlasil, vbehol do bielej zamurovanej chodby a o tri minúty sa objavil s malou zložkou.

„Tu máte,“ povedal a položil ho pred Harryho na veľký čierny stôl.

Harry otvoril spis a upokojil sa, aby papiere nijako nepoškodil. Na vrchu hromady bol ružový list, ktorý predpisoval protokol o nahliadnutí do spisu. Všetky dôkazy sa najprv skontrolovali, či zodpovedajú kontrolnému zoznamu, ktorý bol vytvorený pri zostavovaní spisu. Po skončení kontroly mal overovateľ zaznamenať dátum svojho preskúmania, ako aj podpísať sa v prítomnosti spolupodpisovateľa, ktorého meno bolo zaznamenané. Potom sa spis mohol použiť na účely trestného vyšetrovania.

Harry posunul ružový list nabok a preskúmal záznam.

„No to si predstavte, pán Potter,“ ozval sa Basil, keď nazrel Harrymu cez plece a ukázal na prvý dátum. „Pozrite sa na to. V pôvodnom kontrolnom zozname sa píše, že sú tam len tri svedecké spisy.“

Ale Harryho oči sa nesústredili na pôvodný kontrolný zoznam. Znovu si prečítal prvú revíziu, ktorá bola k spisu Lestrangeovcov vôbec urobená, tri dni po jeho vytvorení. Vyšetrovateľ, prvý človek, ktorý kedy tento spis skontroloval, si všimol, že sú v ňom prítomné všetky tri svedecké spisy, ako aj všetky ostatné podporné dokumenty. Okrem toho však spolupodpisovateľom prvej revízie bola osoba, ktorú Harry veľmi dobre poznal.

„Pán Potter, to je vaše meno!“ Basil ukázal na meno spolupodpisovateľa prvého posudku.

„To nie je možné. Nikdy som spis Lestrangeovho prípadu nevidel,“ začal Harry. „A nikdy som tento dokument nepodpísal spoločne... s nikým.“ 

„Takže bol sfalšovaný?“

„Ach, viac než to,“ povedal Harry a vstal. „Basil, účelom spolupodpisu je uistiť sa, že tento spis videla iná osoba a môže ručiť za to, že sa s ním nemanipulovalo. Ak bolo moje meno ako spolupodpisovateľa sfalšované, potom to znamená, že prvý vyšetrovateľ bol pri prezeraní spisu sám a pravdepodobne to bol on, kto zmenil pôvodný kontrolný zoznam zo štyroch svedeckých spisov na tri.“

„A tak si potom všetci mysleli, že sú tam len traja svedkovia, pretože to bolo uvedené v pôvodnom kontrolnom zozname,“ dokončil Basil ohromene.

„Veľmi dobre,“ pochválil ho Harry. „Ale viete, kto by nezabudol, že tam boli štyria ľudia, ktorí by mohli ohroziť jeho šancu na slobodu?“

„Rodolphus Lestrange,“ povedal Basil. „Ale počkať, kto zmenil pôvodný kontrolný zoznam? Kto bol prvým vyšetrovateľom?“

Harry sa pozrel na podpis. Videl ho už tisíckrát na dokumentoch, zatykačoch, úradných vyhláseniach. Kaligrafia bola veľmi zreteľná a aj z dostatočnej vzdialenosti Harry videl, ako sa bodka z „i“ končí vlnovkou, ktorá ju potom spojila s „d“. Basil bol len neskúsený chlapec, a tak pravdepodobne nedokázal rozoznať meno a priezvisko, ale Harry, ktorý to meno videl už toľkokrát, presne vedel, o koho ide.

****

Dracova hlava sa opierala o polstrované operadlo veľkej červenej pohovky na Grimmauldovom námestí číslo 12. Hermiona nevedela, či naozaj spí, alebo si chce len v tichosti oddýchnuť, ale nevyrušila ho. Sedela vedľa neho a čítala posledných pár strán denníka Matildy Frogwartovej, zatiaľ čo Eliáš pripravoval večeru.

Vydala sa, síce dosť neskoro, ale za niekoho, koho podľa svojho presvedčenia milovala. Nanešťastie, jej neuvážené experimenty v cudzích krajinách a mnohé stretnutia s nelegálnou mágiou v nej vyvolali akúsi chorobu. Bola chorá a umierala. Až keď jej prvorodené dieťa tri dni po narodení zomrelo, uvedomila si, že jej choroba je dedičná a že ju naň preniesla. Jej dcéra, ktorá sa narodila o dva roky neskôr, zdedila miernejšiu formu choroby, a tak sa jej podarilo prežiť. Matilda Frogwartová zomrela vo veku 44 rokov, pričom záhadu svojej matky nikdy nevyriešila a ducha svojej matky nikdy neodložila na odpočinok.

Keď Hermiona premýšľala nad katastrofálnymi dôsledkami jej konania, pozrela sa pod hromadu kníh a uvidela rukou písaný list, ktorý jej bol adresovaný. Zo zvedavosti ho podržala na svetle a prečítala si ho.

Choroba, ktorou sa Matilda Frogwartová nakazila, je známa ako Fryerova choroba. Predpokladám, že ste rovnako múdra ako zvedavá, takže nebude potrebné vysvetľovať ochorenie na túto chorobu takej významnej liečiteľke, ako ste vy. Dcéra Matildy Frogwartovej, Felice, ju preniesla aj na svoje deti a zomrela vo veku tridsaťtri rokov. Jej deti po tom, čo ju preniesli na svoje deti, zomreli vo veku päťdesiatosem, šesťdesiatdva a štyridsaťdeväť rokov. Chápete ten vzorec? Choroba sa neustále prenášala, ale vzhľadom na to, že ju prenášal len jeden z rodičov, bola v priebehu generácií čoraz menej účinná a jej žijúci potomkovia sa pravdepodobne dožijú približne osemdesiatich alebo deväťdesiatich rokov. Nie je to úplne relevantné, ale predpokladal som, že by ste to chceli vedieť.

Cassius

Hermiona si spomenula, že Fryerova choroba môže byť spôsobená mnohými spôsobmi, ale jej príznaky zostávajú vždy rovnaké, najmä keď sa pacient blíži k smrti: slabosť, biele pečeňové škvrny na rukách a nohách a uvoľňovanie krvi z úst. Bol to pomalý proces.

Jej pozornosť ochabla, keď vedľa seba začula sériu zakašľaní, a okamžite sa pozrela na Draca. Oči mal stále zatvorené, ale z úst mu začala vychádzať krv. Kašľal a s každým zakašlaním dopadalo na látku viac krvi. Predvídala to a priniesla veľké vedro, ktoré stálo na druhej strane obývačky. Dotiahla ho pred Draca tak, aby tam krv väčšinou dopadla, a jemne mu položila ruku na líce.

„Draco, zobuď sa,“ povedala.

Jeho oči zostali zatvorené a ona zrazu začala panikáriť. No ďalším poklepaním na jeho tvár sa otvorili a odhalili sivé dúhovky, ktoré tak veľmi trpeli. Zmätene na ňu pozrel, ale skôr než stihol čokoľvek povedať, začal znova kašľať a tentoraz vyvrhol do vedra veľkú zrazeninu krvi.

Hermiona mu položila ruku na chrbát. „To je v poriadku,“ povedala, keď sa zohol. „Tvoja krv je teraz len výnimočne riedka kvôli liekom. Tvoje telo sa jej snaží zbaviť.“

Posadil sa rovnejšie a Hermiona mu pritisla ruku na čelo. „Teplotu máš v poriadku,“ povedala.

Prikývol a potom vyvrhol ďalšiu dávku krvi. Jeho telo bolo ochabnuté a vyčerpané a on ho nechal skĺznuť k podlahe, kde sedel opretý o sedadlo. Hermiona postavila vedro na podlahu tiež, priamo pred neho. Siahla do vrecka a vytiahla fľaštičku s protilátkou. Vzal si ju z jej rúk a prevrátil si ju v ústach. Keď bola fľaštička prázdna, posadil sa, našpúlil pery a vychutnal posledné kvapky, ktoré mu zostali. Výťažok z chrobákov v protilátke pravdepodobne na hodnú chvíľu stabilizoval krv, takže Hermiona odsunula vedro s krvou na stranu a pod sedadlo.

Odhrnul si vlasy z tváre, unavene si pretrel oči a pozrel na knihu, ktorá ležala pri Hermione. „Dočítala si tú knihu?“

Prikývla. „Na konci zomrie kvôli chorobe. Jej manžel napísal posledný záznam, v ktorom hovorí o jej smrti.“

Prikývol. „To ti asi nepomôže, však?“

„Nie,“ povedala. „Ale je pekné, že to má nejaký koniec.“

Obaja zdvihli oči, keď do miestnosti vstúpil Eliáš s podnosom, na ktorom niesol obálku. Položil ich k Dracovi a potom privolal z kuchyne dve šálky a kanvicu, z ktorej začal nalievať čaj.

„List, pane,“ povedal.

Draco ho otvoril a opatrne položil ruku na pohovku, aby stabilizoval rovnováhu. Stále sedel na zemi a ružová farba v jeho lícach sa ešte neobnovila. Očami prečítal slová, ktoré boli vytlačené na pergamene.

„Je to od Harryho,“ povedal. „Niekto zmenil počet svedkov v Lestrangeovom spise zo štyroch na troch. Harry si myslí, že to zmenil samotný štvrtý svedok.“ Harry sa zamračil.

„Kto?“

Draco sa postavil a snažil sa, aby jeho vztyk vyzeral bez námahy. „Henry Skeid.“

„Čože?“ Hermiona sa spýtala a tiež vstala.

„Je to ešte horšie,“ informoval ju Draco s vedomým výrazom v tvári. „Harry práve išiel hľadať Skeida a jeho dom je prázdny - nedá sa nájsť ani najmenšia stopa. Akoby sa rozplynul vo vzduchu.“