Preklady fanfiction Harryho Pottera

Harry Potter a Čas dobrých úmyslů
(neboli Poslední pokušení Harryho Pottera)

Kapitola deviata-  Dedič 1/3

Harry sa cítil ako kus idiota; jeho priateľka kľačala na posteli vedľa neho, polonahá (ešte stále v nohavičkách) a on sa pokúšal prehovoriť, ale nedokázal nájsť reč...

„Ja... ja...“

„Harry,“ vydýchla, znovu sa nad neho naklonila; obtrela sa perami o jeho, dráždila jeho čeľusť, potom ucho... Pohladil jej hladké nahé ramená, posúval ruky dolu jej chrbtom; pohla sa na ňom nižšie, aby ho pobozkala na krk a on zalapal po dychu s nádherným pocitom keď sa ich hrude stretli, koža na kožu. Vydýchla horúci vzduch na jeho krk. Potom náhle, bez varovania vykríkla a zrútila sa na neho.

„Ginny!“ vykríkol, snažiac sa posadiť. Pozrela na neho a on jej odhrnul vlasy z tváre. „Si v poriadku?“

Prikývla, hryzúc si peru, ale slza stekajúca dole jej lícom ju prezradila.

„Klamárka,“ povedal jej potichu. „Bolí ťa to. Nemali by sme to robiť; ani jeden z nás nie je ešte celkom zdravý. Viem, že je to lákavé, keď budeme tráviť noc v tej istej miestnosti, ale obaja sme tu z nejakého dôvodu. A tým nie je toto.“

Dokonca aj jeho vlastným ušiam znel trápne, ako dospelý. Ginny na neho vzhliadla. „Malo cenu skúsiť to,“ povedala potichu.

Potriasol hlavou. „Nie nemalo. Potrebuješ ešte odpočívať a získať späť silu. A v každom prípade... neuvedomil som si, že ty, uhm, sa cítiš viac pripravená na, eh, fyzický vzťah. Myslel som, že by si chcela počkať, kým budeš staršia.“

Posadila sa vedľa neho, znova si kľakla, z pohľadu na ňu sa mu skrátil dych. „Kedy som ti to vôbec povedala?“ Na chvíľu sa zamyslel a uvedomil si, že nie; myslel na Ginny v starom živote, ako ju vyzlieka Draco Malfoy. „Harry,“ jej hlas zmäkol, „nikdy som ti nepovedala.. Chcela som, v listoch toto leto...“

„Čo?“ z nejakého dôvodu obaja šepkali.

„No... nikdy som naozaj nepochopila, prečo si ma sledoval. Myslela som, že si bol dosť...“

„Čo?“ zopakoval, neistý, či chce počuť odpoveď.

„...rozkošný.“ Dívala sa na neho ostýchavo. „Ale nemohla som to pripustiť pred Annikou a Zoey. Želala som si, by si ma pozval von alebo niečo také; namiesto toho si len pokračoval v prenasledovaní, a potom keď som prehrala tú stávku... Skutočne som sa desila bozkávania sa s tebou. Uhm, trochu som o tebe snívala, čo bolo vlastne trochu nevhodné... A predstierala som pred Annikou a Zoey, že som to nechcela urobiť, a tým som tak strašne zranila tvoje city...“

„Ty... ty si o mne snívala? O svojom prenasledovateľovi?“

Znovu priblížila ústa k jeho. „Nemáš predstavu, ako veľmi...“

Tisol ju k sebe, všetky myšlienky na to, aby ju poslal preč, sa rýchlo vyparili. Zovrel v rukách jej tvár, čo ju prinútilo zdvihnúť hlavu a poskytnúť jej roztomilé hrdlo jeho perám. Začala dýchať chrapľavo; mal pocit, akoby jeho srdce od neho utekalo, tlkot naplnil jeho uši keď dal ruky...

„Aaach!“ vykríkla, ale neznelo to dobre. Znova mala bolesti, kľakla si späť, objímajúc si hruď, pot jej vyrazil na tvári. Potichu sa preklínal za to, že sa ňou nechal znovu uniesť, ale bolo tak ťažké zdržať sa...

„Ginny,“ povedal, kárajúc seba rovnako ako ju. „Napriek ehm, zábave, ktorú mi poskytuješ, naozaj sa potrebuješ vrátiť späť. Ešte stále potrebuješ odpočívať.“

Tento krát prikývla na súhlas, v tvári nahnevaný a frustrovaný výraz, ako si utrela slzy, ktoré jej tiekli z očí, keď sa znova natiahla.

„Budeme sa rozprávať,“ povedal upokojujúcim tónom. „Cez ošetrovňu. Jamie a ja sme to zvykli robiť, keď sme boli malí; chodila do mojej izby, keď mala nočné mory. A keď som začal na Rokforte, s Dracom sme prediskutovali veľkú časť noci. Nott a Zabini spia ako zabití, nestarajú sa. Minulý rok sme to prestali robiť...“ Harry sa odmlčal, pokúšajúc sa spomenúť si, prečo sa s najlepším priateľom už viac dlho do noci nerozprávali. Och, správne; Draco často v noci preťahoval dievčatá... Harry sa mysľou vrátil späť k myšlienke predtým, než tiež zistil, že je ťažké vykázať Ginny do jej vlastnej postele. „Už chvíľu som to s nikým nerobil,“ dodal. „Je to fajn; len hovoriť o ničom a o všetkom, ležiac v tme..“

„Ja... ja som to nikdy nerobila. Než som prišla na Rokfort, nikdy som s nikým nezdieľala izbu. Šesť bratov; veď vieš. A Annika a Zoey sa pred spaním nerozprávajú. Možno keby som mala sestru... Och, Harry! Myslíš, že Maggie by prišla na návštevu k nám domov? Na prázdniny? Mohla by zostať v izbe so mnou, mohli by sme sa rozprávať celú noc a navzájom sa spoznať.“

„To je možné. Ale vieš; už je dospelá a vydatá. Možno bude chcieť zostať v izbe s manželom.“

Tvár sa jej znova zachmúrila. „Ach. Správne.“ Jej hlas zmäkol. „Myslím, že sa budeme musieť porozprávať inokedy.“

Povzdychla si a opatrne sa postavila, aby sa znova obliekla; Harry videl, ako jej telom šklblo, keď sa o to pokúšala. Prinútil sa nič nepovedať, keď sa zahalila, úprimne dúfajúc, že toto nebolo naposledy, čo ju takto mohol vidieť. Keď bola znovu oblečená, predklonila sa a dlho ho pobozkala; zamotal jej prsty do vlasov, potom to využil na to, aby prerušil bozk a odtiahol od nej ústa. Rozhodli sa; musia to vydržať, pre ich dobro.

Potom čo sa vrátila do postele, zavolal na ňu tak ako predtým a ona odpovedala. Spýtal sa jej, či si pamätala ich stretnutie na Svetovom pohári v Španielsku, a ona mu povedala niektoré zábavné veci, ku ktorým na tom výlete došlo, žartíky, ktoré dvojčatá navliekli na Percyho, keď spal... Kontroval príbehmi o vlastných bratoch - dvojčatách, o dospievaní s Jamie, spomienky na matkinu druhú svadbu, stretnutie s Dracom...

Nebol si istý, ako dlho hovorili, ich šepot sa ozýval miestnosťou s hrubými stenami , zdieľali a rozoberali spomienky, občas sa zľahka smiali. Keď už nejakú dobu hovorili, mesiac zapadol a oni ležali v nepreniknuteľnej, atramentovo čiernej tme. Končene sa mlčanie medzi ich prejavmi predlžovalo a predlžovalo, kým nakoniec Harry zašepkal do temnej ošetrovne, „Dobrú noc, Ginny,“ a nechal sa uväzniť v kráľovstve snov.

* * * * *

Po dve noci sa s Ginny rozprávali do skorých ranných hodín, a Harry vedel, že mu to bude chýbať, keď sa vráti na fakultu. Draco zostával v poslednej dobe na noc v spálni šiestakov (Harry tušil, že Draco vie, že by ho podozrieval z podvádzania Jamie, keby sa vykradol), ale rozhovory s Dracom predsa len neboli rovnaké ako s Ginny.

Vyzeralo to, že ešte na ošetrovni zostane, keď on už odchádzal. Harry si želal, nie prvý raz, aby čarodejnícky svet nemal taký zarputilý postoj voči chirurgii. Vedel, že muklovskí lekári by Ginny mohli operovať, aby potlačili niektoré problémy s jej vnútornými zraneniami; madam Pomfreyová ju musela monitorovať a keď to bolo nutné, použiť na ňu kúzla a podávať jej elixíry. Čarodejníci si oveľa lepšie poradili so zraneniami, ako boli jeho, zlomeniny, alebo bežné nachladnutia (ktoré neboli pre čarodejníkov problémy po tisícky rokov).

Tretiu noc, čo bol na ošetrovni, Simon priniesol jeho brata Stuarta; mohol ich rozlíšiť podľa potu na Stuovom čele a podľa chorobne žltej farby pokožky. Jeho rodičia pribehli potom, čo madam Pomfreyová zašla k sebe do kancelárie a krbom ich zavolala do ich kancelárií; že teraz majú v nemocničnom krídle dve deti. Harry premýšľal nad transplantáciou pečene, ktorú Stu potreboval a zaujímal sa, či by sa jeho matka niekedy odvážila čo len ho vziať do muklovskej nemocnice a opovrhnúť čarodejníckou konvenciou. Ak nie, jeho brat by mohol zomrieť pred jeho sedemnástym rokom...

Díval sa na Simona sediaceho pri Stuartovej posteli, pozorujúc jeho spánok. Simona by mali  čoskoro poslať na noc späť do izby; zdvihol oči a stretol sa s Harryho upreným pohľadom. Harry odložil odstup, ktorý občas k svojim bratom cítil. Niektoré veci boli dôležitejšie, než trápiť sa kvôli ohováraniu a žartíkom. Boli to jeho bratia. Venoval Simonovi slabý chlácholiaci úsmev. Jeho brat sa tváril, ako keby nič výnimočné neurobil.

„Harry,“ povedal potichu škrekľavým hlasom; zvláštne, Simonov hlas sa menil, ale Stuartov ešte nie. „Prečo on? Prečo nie ja? Sme identickí.“

Harry prehodil nohy cez posteľ; oblečený v spodnej časti pyžama a v župane - nakoniec presvedčil madam Pomfreyovú, že ho nikdy neprinúti nosiť nemocničný odev.

Cez deň už skúšal chodiť a teraz tiež neisto vykročil smerom k Stuartovej posteli. Harry si sadol na stoličku na opačnú stranu postele než Simon, stiahol pery do čiarky a zakrútil hlavou. „Nie ste úplne identický, spomeň si. Si o zlomok palca vyšší. Mama hovorila, že si prišiel na svet celý ružový a zdravý, keď si sa narodil, a potom, keď prišiel Stu... No, bol malý a zmodraný a otcovi dalo zabrať, aby ho prinútil dýchať. A potom menej ako za deň bol žltý a mal žltačku... Toto pokračovalo celý jeho život, Si. Chceš, aby si to bol ty?“

Jeho mladší brat sa díval na svoje dvojča a Harry premýšľal, Aké zvláštne to je, však? Pozerať sa na samého seba, ležiaceho v posteli, chorého? „V minúte by som si s ním vymenil miesto, keby som mohol,“ povedal potichu.

Harry skúmal jeho tvár; na dvanásťročného v nej mal veľmi vážny výraz. „Nehovor mu to,“ odporučil mu Harry. „Aj keď je to pravda. Nie je to možné a je zbytočné vravieť mu to. Poznáš ho; vždy tvrdí, že je veľmi ľahké rozprávať o niečom, čo sa v skutočnosti nemôže stať. Len tu pre neho buď; v priebehu leta, keď bol v nemocnici, kedykoľvek si nebol nablízku, vyzeral byť stratený.“

„Ďakujem ti, že si ma nechal toto leto spať v tvojej izbe, Harry,“ povedal Simon potichu a Harry si spomenul; ako často musel byť Stuart v nemocnici a Simon vždy prišiel spať s ním. Väčšinu rán ho Harry našiel spať natiahnutého naprieč spodnej časti postele, ako keby bol rodinný pes, ktorý prišiel spať pri nohách svojho pána. Simon sa, na rozdiel od Jamie, nechcel zhovárať, keď prišiel do Harryho izby. Harry si zvykol spať skrútený do klbka, aby ho náhodou nekopol. Hoci každé z dvojčiat malo vlastnú izbu, zvyčajne si vybrali jednu, v ktorej v noci spolu spali. Všetci mali dosť veľké postele; nebol problém sa podeliť. Ich matka bola zvyknutá nachádzať Stua v Simonovej miestnosti alebo naopak. Raz, keď mal Harry desať, išiel ich zobudiť a keď vstúpil do izby, zastavil sa a díval na nich ako spia. Mali šesť rokov, boli tenučkí a bledí, každý skrútený do identickej pozície na pravom boku, nedotýkajúc sa, tváre tak pokojné a bezstarostné. Nemal predstavu, kto bol kto. Odkedy prišli na Rokfort, už nemuseli vyvíjať úsilie, aby spali v rovnakej miestnosti. Hoci Simon s Harrym nehovoril, keď ho v noci navštívil, so Stuartom boli notoricky známi rozhovormi do noci, čo obťažovalo ich spolubývajúcich.

„Zakrátko sa musím vrátiť do spálne,“ povedal Simon potichu.

„Keď sa zobudí, poviem mu, že si pri ňom sedel. Môžeš sa vrátiť ráno, pred raňajkami. Madam Pomfreyovej to nebude vadiť.“

Keď madam Pomfreyová vyšla zo svojej kancelárie a povedala Simonovi, že už zhasína svetlá, pokýval Harymu a prijímajúc od staršieho brata úsmev. Znova odišla, mumlajúc si: „Tu sa dvere netrhnú...“

Zvláštne, čo povedala, pomyslel si Harry. Má tu len nás troch.“

Ako náhle znova ležal v posteli, temnota halila ošetrovňu, Harry z druhej strany miestnosti počul Ginnin hlas.

„To bolo od teba veľmi milé. Tak, ako hovoríš, že ti lezú na nervy, môžem povedať, že svojich bratov naozaj miluješ.“

Harry mimovoľne pokrčil ramenami, čo Ginny samozrejme nemohla vidieť. „Sú to moji bratia.“

„A vieš, že ja tiež milujem mojich bratov, hej? Bez ohľadu na to, čo hovorím...“

Usmial sa. „Samozrejme, Ginny.“

„Dobre. Ja...“

Harry čakal. Zabudla, čo sa chystala povedať? Mala záchvat bolesti? Možno vnútorne krvácala?

„Ginny!“ hlasno zašepkal, vytiahol sa z postele a kríval cez miestnosť, potácajúc sa od postele k posteli. Keď sa k nej dostal, uprene pozerala hore do priestoru, oči desivo prázdne. „Ginny!“

Pohla hlavou a dokonca v nedostatočnom mesačnom svetle mohol povedať, že sa mu dívala priamo do očí. „Ššš!“ povedala, prst na perách. „Počúvam,“ zašepkala, znejúc naliehavo. „Nepočuješ to?“

Harry stál tak ticho, ako sa len dalo, vzhľadom na to, že sa musel sťažka opierať o jej nočný stolček, aby cezeň nespadol. Napol uši, aby zachytil zvuk, ktorému načúvala Ginny; nakoniec mal pocit, že začul niekoho namáhať sa, a tichý, povzbudivý hlas madam Pomfreyovej, hovoriaci, „To je ono, to je ono, len trochu viac, sľubujem, už si takmer hotová...“

Ginnina posteľ bola najbližšie ku kancelárii madam Pomfreyovej; Harry pomohol Ginny vstať a nemotorne, bolestivo išli cestou k dverám kancelárie. Keď k nim pritlačili uši, zvuky boli hlasnejšie, ale jasne nevychádzali zo samotnej kancelárie. Harry položil ruku na kľučku, skúšajúc otvoriť. Prechádzajúc k dverám označeným Apatieka, zistili, že zvuky boli ešte hlasitejšie, keď pritlačili uši na tieto dvere, ale čokoľvek sa dialo, nedialo sa to ani v tejto miestnosti.

Harry jemne stlačil kľučku týchto dverí, strhol sa, keď zaškrípali, ale o zlomok sekundy neskôr začuli zvuk, ktorý dostatočne prekryl škrípanie pántov, takže prestalo byť znepokojivé.

Bol to prvý detský plač.

Pozreli sa na seba splašene; ani jeden z nich to nekomentoval. Nebolo čo povedať; bolo jasné, čo vydalo ten zvuk. Akonáhle boli v apatieke, nasledovali zvuk k dreveným dverám na vzdialenej strane. Boli mierne pootvorené; madam Pomfreyová musela byť v takom chvate, až si nevšimla, že neboli poriadne zavreté. Harry priložil jedno oko k štrbine, v duchu preklínajúc svoje okuliare. Ginny sa prikrčila, aby tiež videla cez ten nepatrný otvor.

Pohľad sa mu naskytol len na kúsok miestnosti, ale neomylne videl rovnakú posteľ ako tie na ošetrovni, a madam Pomfreyovú, ako balila sčervenané dieťa do prikrývok, chumáč tmavých vlasov bol viditeľný nad záhybmi perinky, potom podala dieťa osobe, ktorej tvár by Harry uvidel, pokiaľ by trochu viac otvoril dvere, čo sa však neodvážil urobiť.

„Máte vybraté meno?“

„Ja... ja som dúfala, že to bude dievčatko. Naozaj som si nepremyslela chlapčenské mená.“

Spočiatku si Harry myslel, že to musí byť niekto vydatý za učiteľa; nikto nemal podozrenie, že on a Jamie žili v krídle pre personál, keď boli malí, a nikto by nevedel, či učiteľ má manželku, ktorá čaká dieťa. Ale keď počul ten hlas... Nielen že cítil, že to bol niekto mladý, pravdepodobne študent, ale nemohol si pomôcť, premýšľal nad tým, že mu ten hlas bol dôverne známy, že poznal to dievča, ktoré práve vykonalo tento zázrak a porodilo zvíjajúce sa dieťa, ktoré videl madam Pomfreyovú zavinovať.

„Kedy príde?“ spýtala sa madam Pomfreyovej.

„Volala som ho zo svojej kancelárie, aby som mu povedala, že sa čoskoro stane otcom. Som si istá, že sa bude hnať, aby sa sem dostal tak rýchlo, ako sa bude dať. Možno by chcel, aby mal chlapec meno po ňom.“

Bola tam pauza. „Dúfam, že nie. Možno... možno meno môjho otca. Volala ste môjho otca?“

„Áno,“ povedala nežne. „Je na ceste. Myslela som, že by tu bol pred dieťaťom, ale na prvé dieťa to šlo prirýchlo.“

„Rýchlo? Cítila som, ako keby to malo trvať navždy...“

„Och, no, to pretože som vám dala elixír. Ak by ste bola dospelá, povedala by som vám, aby ste si švihla a viac sa snažila a čert ber bolesť; ale nemôžem zniesť vidieť mladé dievča trpieť... Problém s elixírom je, že hoci utíši veľa z vašej bolesti, zmenší tiež vašu kontrolu nad svalmi, čo sťaží tlačenie. A nemôžem vám dať niečo tak silné, aby to ovplyvnilo dieťa. Viedla ste si dobre. Teraz by ste mi ho mala dať, aby som ho mohla poriadne očistiť. Potom bude pekne vo svojej postieľke, kým s vami neskončím.“

„Myslela som, že som skončila.“

Madam Pomfreyová sa zamračila. „Viem, viem. Čerstvé mamičky vždy zabúdajú na placentu. Ale je dôležité, aby sme to dostali von poriadne, aj pre vaše zdravie aj kvôli nevyhnutnému rituálu, ktorý si vyžaduje jeho použitie, ak má byť dieťa zdravé a má mať dobrý život. Ak by ste bola dospelá a chodila na riadne čarodejnícke školenie na pôrod, vedela by ste všetko o rituáli. Je predpokladané, že to bude urobené s otcom. Dúfam, že s tým bude súhlasiť...“

Harry nepočul odpoveď; možno prikývla. „Kedy ste povedali, že príde?“

„Teraz, nerobte si starosti; bude tu čoskoro.“

Potom sa madam Pomfreyová znova presunula z dohľadu, pravdepodobne aby umyla dieťa a dala ho do postieľky. Vrátila sa k posteli, kde bolo dievča a potom počul stonanie a tlačenie a madam Pomfreyová sa ospravedlňovala a zároveň povzbudzovala neviditeľné dievča. Po tom, čo sa zdalo byť večnosťou bola madam Pomfreyová znova v zornom poli, držiac malú bielu smaltovanú kovovú misu, ktorá bola na boku postriekaná krvou a v nej trasúcu sa krvavú červenú masu. Harry cítil, ako mu obsah žalúdka stúpa do krku; čo do pekla to bolo?

Videl usmievajúcu sa madam Pomfreyovú. „Perfektné! Dokonalá placenta. Žiadna trhlina ani diera. Dobré znamenie. Použijem na ňu kúzlo na uchovanie, ktoré ju udrží čerstvú kým budete môcť vykonať rituál.“

„Je to chlapec alebo dievča?“ ozval sa šepot pri Harryho uchu. Nadskočil a musel si zahryznúť do jazyka, aby sa zdržal a nevykríkol; Stuart stál po jeho boku, vyzeral voskovo, neživo a roztrasene. V skutočnosti sa začal nakláňať na jednu stranu a Harry s Ginny ho schmatli každý za jednu ruku a rýchlo ho viedli späť cez apatieku a kanceláriu madam Pomfreyovej na ošetrovňu, kde ho uložili späť do postele.

„Nemal by si byť hore, Stu,“ povedal Harry vážne, pokúšajúc jednať v úlohe staršieho brata.

Odfrkol si. „Myslíš, že moja pečeň nezvládne prechádzku na pôrodnícke oddelenie? Chôdza nie je to, čo ma zabíja.“

Harry prehltol, prekvapený ľahostajným spôsobom, akým Stuart hovoril o svojom zdraví. Občas Harrymu naozaj pripomínal otčima. Severus Snape musel byť veľmi zvláštne dieťa. Stuart Snape rozhodne bol.

Harry si sadol k bratovi z jednej strany, Ginny z druhej.

„Pôrodnícke oddelenie?“ spýtala sa Ginny zvedavo. Stuart si znovu odfrkol.

„Vieš, koľko času som tu strávil od kedy som nastúpil do prváku? Táto bola jednou z tých tichých. Mal by si počuť niektoré z príbehov, ktorými ma Pomfreyka kŕmila, aby ututlala to kričanie. Tuším, že tíšiace kúzla už viacej nezvládnu – ten rev, keď sa človek snaží pretlačiť dorážačku nosnou dierkou, by asi nedokázalo pohltiť žiadne zaklínadlo.

Harry bojoval s nutkaním zasmiať sa na Stuartovom popise pôrodu. Nemal predstavu, že jeho brat strávil na ošetrovni tak veľa času, a že si uvedomoval nejaké študentské pôrody.

„Čo si myslíš?“ spýtal sa ho Harry. „Ako to maskujú? Koľko dievčat myslíš, že malo dieťa, od doby, čo sme začali školu? Prečo si každá z nich nevypýtala od Pomfreyovej Preventívny elixír?

„Čo?“ ozvali sa Ginny aj Stuart jednohlasne.

„Prevenčný elixír. Je to trochu ako tvoj Porfyrický elixír, Stu; jeho hlavnou prísadou je sleziník (cz: kapradník). Len keď ho žena berie, nemôže otehotnieť, dokonca aj keď, uhm, potom...“

„Och. Hoci už niekoho pretiahla.“

Harry sa zúrivo začervenal, tak ako Ginny. „Hej.“

Stuart prevrátil očami vo voskovo bledej tvári. „Poďme, Harry. Mám dvanásť, nie dva. Viem, odkiaľ prichádzajú deti.“ Harry sa letmo pozrel na Ginny, potom sa odvrátil, keď uvažoval o tom, čo sa medzi nimi takmer stalo počas jeho prvej noci na ošetrovni...

„V každom prípade,“ pokračoval jeho brat, „maskovanie je ľahké. Habity. Počítam, že by sa tu mohlo rodiť aj každé dva mesiace. Tak ale možno, to nie je až tak často...“

„To je predsa päť za rok! A to sú len tie, o ktorých vieme. Prečo? Prečo im niekto nepovedal o elixíre?“

„Kto to povedal tebe?“ spýtal sa ho brat.

Harry sa odmlčal, potom povedal pravdu... svojím spôsobom. „Sirius.“ Bol to Sirius v inom živote, ale bol to Sirius.

„Má na mysli profesora Blacka,“ povedal Stuart, otočiac sa na Ginny.

„Viem,“ odpovedala. Harry rád videl, že Stuart nebol znepokojený z toho, že mal blízko seba Chrabromilčana, práve to dievča, ktoré Harry prenasledoval po hrade.

Stuart teraz behal pohľadom medzi Harrym a Ginny. „Čo ste tu vy dvaja tých pár predchádzajúcich nocí vyvádzali? Večerné predstavenie ťa oddialilo od ďalšieho užívania si?“

„Čo?“ vykríkol Harry trochu nahlas, na čo ho tí dvaja okamžite umlčali. Keď znovu prehovoril, šepkal. „Čo si...“

„Ach, von s tým Harry. Simon a ja vieme, že vy dvaja ste pár. Povedal nám to Draco; prichytili sme ho, ako sa bozkáva s Jamie a pohrozili sme im, že ti to povieme. Chcem tým povedať, nikdy nás nenapadlo, že by si o tom niečo vedel a nepokúsil sa ho zastaviť. Potom Draco povedal, 'Harry o nás všetko vie. Prečo nejdete otravovať jeho a Ginny Weasleyovú, pravdepodobne si užívajú na ošetrovni.' Jamie ho udrela, urobila to, keď to vyzradil. Povedala, 'Nepredpokladalo sa, že niečo povieš!'„ Stuartov hlas sa stal piskľavým v snahe napodobniť sestru... veľmi úboho, pomyslel si Harry. „Tvoj najlepší priateľ je hrozný, čo sa týka udržania tajomstiev. Tak, brzdím vaše nočné plány, alebo dostanem miesto v prvej rade?“

S otvorenými ústami sa na neho nedôverčivo dívali. „Neužívame si!“ povedal nakoniec Harry drsným šepotom. Ginny vyzerala dosť vystrašená; kto ďalší by mohol vedieť, že boli pár? Pre Draca to bolo typické, predpokladať, že to je to, čo robili. (Samozrejme, takmer sa to stalo, pomyslel si Harry. Keby som nemal zlomené obe nohy a keby sa Ginny nezotavovala z autonehody...)

Stuart mykol ramenami. „Keď to hovoríš...“ Neznel presvedčený; Harry vedel, že to bolo vypočítané, aby sa dostal pod kožu, aby vyvolal reakciu a počítal nádychy, aby odolal nutkaniu odpovedať mu.

„Som rád, že nám veríš,“ ozval sa sarkasticky. Pozrel na Ginny; lačne na neho pozerala, takže pre neho bolo veľmi ťažké odvrátiť pohľad. Pamätal si zo starého života, ako sa jeho oči stretli s Ginninými v chrabromilskej klubovni, aké ťažké bolo prerušiť to spojenie...

Striasol sa, potom široko zívol a povedal, „Mali by sme sa všetci trochu vyspať. Och, predtým tu bol Simon, aby sa na teba pozrel, Stu. Sľúbil som, že ti to poviem.“ Brat prikývol, s tým opusteným výzorom, ktorý mal vždy, keď premýšľal o tom, že je oddelený od svojho dvojčaťa. „Brú noc, Stu.“

„Brú, Harry. Môžeš zatiahnuť záves okolo mojej postele?“

Harry to urobil, potom sa otočil k Ginny. Vyzerala otrasená z toho, že počula neviditeľné dievča rodiť, a teraz zo znalostí, ktoré o tom dvojčatá mali. Harry sa oprel o jednu z prázdnych postelí, berúc Ginny do náručia. Položila mu hlavu na rameno, ruky mala voľne prehodené okolo jeho pásu.

„Zaujímalo by ma, či cítila veľkú bolesť,“ povedala za chvíľu potichu. Harry položil líce na jej mäkké vlasy.

„Zdá sa, že sa o to madam Pomfreyová postarala,“ snažil sa ju upokojiť. Vzdychla a pritisla sa k nemu bližšie, akoby pre istotu. Cítil obrovskú zodpovednosť, ktorá ho ťažila, zodpovednosť ochrániť ju od toho, čo zažilo to dievča. Potreboval byť silný; hocijako to bolo lákavé, hocijako bola ona lákavá, nemali šancu, kým nepožiada madam Pomfreyovú o elixír.

A predsa, stojac s jej teplým telom pritisnutým k jeho... Prehltol a pozrel na ňu. „Mali... mali by sme ísť spať, Ginny,“ povedal ticho.

Znova prikývla a vzhliadla k nemu, jej oči žiarili a on sa naklonil, aby ju zdržanlivo pobozkal na dobrú noc.

Ona to ale veľmi rýchlo posunula za hranice zdržanlivosti, otvárajúc ústa na jeho perách, pevnejšie si priťahujúc jeho hlavu. Pohol sa, cítil, ako keby mal kosti v jednom ohni, a len s veľkým úsilím sa od nej odtiahol.

Keď to urobil, bol si úplne istý, že videl Stuartovo oko v škárke v jeho závesoch. Povedali si s Ginny dobrú noc a vrátili sa do postelí. Harry myslel, že asi nezaspí, potom čo práve zistili, ale čoskoro vyčerpaný upadol do spánku.

Zobudil sa uprostred noci na zvuk hlasu človeka, ktorý obvykle na ošetrovni nepočuť, pokiaľ nepríde profesor: dospelého muža. Dvoch. Harry sa posadil a priložil oko k štrbine, kde boli závesy okolo oddelené. V tlmenom svetle mohol jasne vidieť dvoch mužov, ktorí išli od dverí ošetrovne ku kancelárii madam Pomfreyovej. Klesla mu čeľusť; poznal ich. Jeden musí byť otec dieťaťa, uvedomil si, a druhý musí byť otec matky.

Boli to Roger Davies a Sam Bell.

Sam Bell! To znamená, že to úbohé dievča, ktoré počuli rodiť, bola Katie! A Roger ju musel nabúchať niekedy počas predchádzajúcej jari, keď bol siedmak a ona šiestačka. Dobre pokračuješ, Roger, premýšľal. Skutočne chytré.

Harry si ľahol späť na posteľ, počúvajúc Rogerove a Samove kroky, keď prešli cez kanceláriu, potom zvuk otvárania dverí apatieky. Pokúsil sa zostať v posteli, naozaj... ale čoskoro sa našiel, ako sa zakráda k dverám kancelárie, opatrne ich otvára a potom počúva pri dverách apatieky predtým, ako vstúpi. Dvere do pôrodníckeho oddelenia boli tento krát pevne zavreté, ale keď na ne priložil ucho, mohol počuť tlmenú konverzáciu.

Mal pocit, že počul, „Mumlanie mumlanie svadba v júni mumlanie mumlanie...“

Potom hlasnejší hlas... Samov, napadlo ho... povedal, „To je moje dievča!“ pyšne a Harry sa usmial, predstavujúc si ho. Veľa čarodejníckych otcov by mohlo byť na Katie nahnevaných, ale Harry vedel, že po desiatich rokoch v Azkabane, potom, čo zmeškal desaťročie z dcérinho života, Sam by ju nezavrhol zo žiadneho dôvodu. Počkať, pomyslel si; strávil Sam desať rokov v Azkabane? Potom si spomenul, že nešťastnou náhodou zabil manželku pred tým, ako boli Harryho rodičia... no v tomto prípade len jeho otec... zabití Voldemortom. Pokiaľ by z nejakej príčiny nebol prepustený predčasne, Sam by v tomto živote ešte mal byť vo väzení.

„Čo urobíte s vašou tisíckou galeónov?“ začul, ako nahlas hovorí madam Pomfreyová; zdalo sa mu, že vždy hovorí dosť nahlas. Doteraz si neuvedomil, ako nahlas. Možno horšie počula, premýšľal.

Tisíc galeónov. O čom to hovorila?

Mumlanie mumľanie...

„Nie!“ hlas Katie stúpal. „Tie sú pre Adama!“

„Adam?“ Harry mal pocit, že toto by mohol byť Roger. „Kto je Adam?“

„To je jeho meno,“ povedala zreteľne a Harry teraz vedel, že myslela na to, ako chcela pomenovať syna.

Možno to bolo dedičstvo alebo také niečo, uvažoval. Nechcel byť objavený, tak sa odplazil späť na ošetrovňu a znova si vliezol do postele.

Mal toho veľa na premýšľanie. Potom mu napadla strašná myšlienka; čo keby bol otcom Draco? Nie, povedal si; Draco by si to nenechal pre seba. Čo keby to však Draco nevedel? Bolo to možné, dokonca pravdepodobné. Harry sa celý striasol pri tejto myšlienke. Pokúsil sa spomenúť, či videl všetky dievčatá, o ktorých vedel, že s Dracom boli, a či vyzerali, ako by mali pod habitom hrču, alebo či dlhší čas nechýbali v triedach. Žiadna mu neprišla na myseľ, ale to nepochybne preto, že predtým sa na niečo také nesústredil. Mohol by Draco sám niesť zodpovednosť za všetky dievčatá, ktoré Stuart počul na pôrodníckom oddelení? Potom myslel na Katie. Dobre, tak Draco sám nie je zodpovedný za všetky tehotné dievčatá na Rokforte, uvažoval. Ale stavil by som sa, že je zodpovedný aspoň za jednu z nich...

V skutočnosti Harry nevedel, či Draco vôbec niekedy robil nejaké bezpečnostné opatrenia, keď bol s niektorou z jeho početných trofejí.

Jeho najlepší priateľ, premýšľal znovu. A teraz...

Priateľ jeho sestry.

* * * * *

Keď boli s Ginny obaja von z ošetrovne boli ešte trochu neistí.

Harry sa vrátil k behaniu, ale nerobil hneď toľko, ako bol zvyknutý.

Pracoval tiež na svojej forme animága, ale len polovicu času, ktorý tomu venoval pred nehodou pri metlobale (bol teraz schopný sa úplne transformovať, dokonca až po griffinove krídla). Jedna dobrá vec, ktorá vzišla z toho dňa, keď si zlomil nohy, bol víťazný zápas a udržanie Bifľomoru v bezbodovom stave. To pomohlo vyvážiť, že zapríčinil porážku s Bystrohlavom. Pred zápasom tiež precvičoval s Dracom blokovanie bolesti, ale teraz, keď sa dostal z ošetrovne, nemal náladu hneď znovu a znovu zažívať kliatbu Passus.

Kým ležal na ošetrovni, Harry premýšľal o veľkej predstave týkajúcej sa muklorodených čarodejníc a čarodejníkov, a navrhoval, aby to urobil Draco, jeho sestra a Ginny. Od chvíle, čo do toho zatiahol Rona a Charlieho, mal hlavne obavy o Ginninu reakciu. Bola jeho chyba, že boli muklorodení vylúčení z čarodejníckeho sveta. Kým nájde cestu, ako to všetko zmeniť späť, najmenšie, čo mohol urobiť bolo napraviť časť z hrozných vecí, ktoré nastali, pretože ušetril matkin život.

Želal si, aby si zapamätal mená viacerých muklorodených z jeho predchádzajúceho života. Keď sledoval, ako druhý deň navštívili Ginny na ošetrovni Annika a Zoey, spomenul si na viacerých: Ruth Pelta, ktorá by mala byť v rovnakom ročníku ako Ginny a ktorej rodičia boli obaja rabíni. Bratia Creeveyovci, Colin a Denis, ktorí boli v piatom a štvrtom ročníku. Keď Ginny navštívil Percy s Billom a dvojčatami, spomenul si aj na Penelopu Clearwaterovú, ktorá sa v tomto živote nikdy nestretla s Percym Weasleym (a ktorá sa pravdepodobne nikdy nezabila).

Vlastne si uvedomil, že celá Penelopina rodina by mala byť v poriadku, vrátane jej malého brata Jeremyho, ktorý by bol prvým rokom na Rokforte. Takto bol Jeremy Clearwater ďalší muklorodený čarodejník... Och, počkať, pomyslel si; Jeremy by bol počatý až po smrti môjho otca. V tomto svete pravdepodobne neexistuje; ale keby Penelopa mala mladšieho súrodenca, pretože obaja mali v predchádzajúcom živote mágiu, bola tam skvelá šanca, že nejaké ďalšie deti Clearwaterovcov by ju mali tiež. Obaja bratia Creeveyovci ju mali. Samozrejme, jeho matka a teta nie, takže to nie vždy fungovalo týmto spôsobom...

Napísal tieto mená Maggie, spýtajúc sa jej, či by ich nemohla nejako vystopovať. Myslel, že by nemalo byť príliš ťažké nájsť Ruth, ak by Maggie prosto obvolala synagógy a hľadala rabínov s menom Pelta. V Anglicku to pravdepodobne nebolo príliš obvyklé meno, a synagógy neboli tak početné ako kostoly (mohla by tiež hneď vylúčiť tie, ktoré nedovoľovali ženám stať sa rabínmi). O Creeveyovcoch alebo Clearwaterovcoch nevedel nič užitočné, nie spôsobom, akým vedel, že v inom živote by Justin pravdepodobne mal byť na Etone alebo že Aliciini rodičia chovali kone a že Dean nastúpil k futbalovému mužstvu West Ham. Och dobre, pomyslel si. Uvidíme, čo sa dá robiť...

Harryho z ošetrovne pustili ráno potom, čo Simon priviedol Stuarta. Ginny bola nakoniec prepustená o deň neskôr, za podmienky, že sa raz denne vráti po elixír proti bolesti, ak by ho potrebovala a na pol hodinové sledovanie. Harry požiadal Draca, Ginny a Jamie, aby sa s ním stretli v predsieni v sobotu ráno týždeň po metlobalovom zápase. Keď prišiel, dívali sa na neho apaticky; zmeškali kvôli nemu zábavu korčuľovania sa po jazere a bojov so začarovanými snehovými guľami a sánkovania. Našťastie Ginnin elixír proti bolesti by jej umožnil zaoberať sa takýmito fyzickými činnosťami. Prvý raz snežilo pred dvomi dňami a celá škola sa po raňajkách vyvalila z dverí hradu, v prvú sobotu od kedy zem pokryla bieloba. Cez noc tiež znova snežilo, sneh zakryl všetky stopy do skleníkov a späť. Harry bol prinútený pokračovať v behaní vo Veľkej sieni.

Vedel, že boli netrpezliví, tak sa pokúsil ísť rýchlo. Potom, ako oznámil svoj plán, uvedomil si, že išiel príliš rýchlo a primerane ich nepripravil. Neprítomne na neho pozerali.

„Generálny štrajk?“ ozval sa Draco nedôverčivo. „Odkiaľ máš pojmy ako tento?“

„No, toto je druh muklovskej veci, ale myslím, že by to mohlo fungovať! Ak budeme úplne súdržní a svorní!“

„Tak,“ povedala Jamie pomaly, „všetci študenti...“

„A učitelia.“

„...všetci učitelia a študenti budú súhlasiť, že sa vyhnú vyučovaniu, až kým Školská rada neschváli...“

„Zruší.“

„...zákaz muklorodených študentov?“

Harry sa na nich žiarivo usmial. „Škola bude zavretá. Rád by som vedel, či by sme nemohli zapojiť aj ľudí z Rokville. Generálny štrajk by uzavrel mesto. Všetky obchody by boli zavreté.“

Draco sa zaksichtil. „Prečo by to robili? Musia sa starať o živobytie.“

„Pretože zákaz proste nie je správny! Spôsobil pracovný nedostatok, umožnil temným čarodejníkom prevziať vládu. Ľudia, ktorí robia výjazdy kvôli monitorovaniu muklorodených sú preťažení a muklovia pravdepodobne uvidia všetky druhy mágie; stavím sa, že tie pamäťové kúzla neboli urobené nad každým, kto opustil scénu náhodného magického incidentu. Niektorí ľudia musia spadať medzi zlyhania. Nezdá sa, že by si ministerstvo bolo vedomé nejakých náhodných kúzel, ktoré v priebehu rokov urobila Maggie.“

„Ale,“ ozvala sa Ginny váhavo, „prečo potrebuješ, aby generálny štrajk viedol Ron a Charlie? Prečo to neurobíš sám?“

Harry sa zamračil. „Som Slizolinčan. Som posledný, koho by zvyšok školy nasledoval. Potrebujeme, aby bol verejnou tvárou našej kampane Ron; je chrabromilský metlobalový kapitán, je šiestacký prefekt, ktorý má byť budúci rok primusom...“ pokúsil sa ignorovať Dracovo nahnevané mračenie sa, „... a ty a Ron a zvyšok vašej rodiny ste sa len nedávno opäť spojili so sestrou, ktorá žila celý jej život ako mukel. Uvažuj, aké to pre ňu bolo! Nikto nevie, prečo sa okolo nej stávali zvláštne veci, nedostala sa na Rokfort. Je fér, čo sa jej stalo? Pomysli na každú jednu muklorodenú čarodejnicu alebo čarodejníka, ktorí prešli cez rovnakú vec. Je to voči nim férovejšie. Neboli unesení, predsa však; je im odopierané ich magické dedičstvo. Sú vylúčení pre ich pôvod a tí z nás, ktorí žijú v čarodejníckom svete kvôli tomu tiež trpia.“

„Ale,“ zakuckal sa Draco, „prečo generálny štrajk musí zahŕňať zákaz metlobalu?“

Harry sa usmial. „Pretože to je niečo, vďaka čomu naozaj zistia, kde žijú. Žiadne metlobalové cvičenia vôbec; nič. Vieš, koľko rodičov - hlavne členov rady - sa vracia na Rokfort na metlobalové zápasy, aby tak mohli podporiť vlastné fakulty? Sú v tom lístky, ktoré si kupujú na vlak do Rokville, ak sa nepremiestnia alebo nepoužijú letax, a občerstvenie, ktoré kupujú vo vlaku alebo v Rokville...“

„Ale ak by sa zavreli všetky obchody v Rokville, aj tak by nemali kde kúpiť jedlo.“

Jamie prevrátila očami. „Mohli by si jednoducho zbaliť piknikové koše; veľa ľudí to tak robí. Pozri, Harry, toto ľudí v Rokville len urazí...“

Ochabol. „Dobre, dobre. Nebudeme žiadať obchodníkov v Rokville, aby zavreli, nie hneď. Ale ak im vezmeme ich metlobalovoý obchod, aj tak uvidia rozdiel. To by mala byť ďalšia skupina ľudí dohovárajúcich rade aby zmenili politiku. A ja náhodou viem, že niekoľko členov rady sú čiastočne - alebo plne - majiteľmi rokvillských obchodov...“

Draco vyzeral nahnevane. „Čo ak nás všetkých jednoducho vylúčia a prepustia tých učiteľov, ktorí sa zapoja?“

„Už teraz je nedostatok pracovníkov. Nemôžu si to dovoliť. Ak začnú vylučovať každého študenta, ktorý vyjadrí nesúhlas, títo ľudia nebudú môcť pomôcť s nedostatkom pracovníkov, keď skončia školu.“

„Čo ak,“ opýtal sa ticho Jamie, „pošlú dementorov?“

Harrymu stuhla čeľusť a pozrel na nich. „Dementorov,“ odpovedal bez zaváhania, ale cítil dôverne známu chladnú hrudu dole v žalúdku, keď to povedal. Mal patronusa svetovej triedy, pripomínal si. Len nech pošlú dementorov...

„Stále si myslím, že si jediný, kto by to mal viesť,“ ozvala sa Ginny. Či to bolo preto, že chcela, aby získal dôveru, ak by to vyšlo, alebo chcela chrániť Rona s Charliem, ak by to šlo zle, nevedel.

„Poznáš ďalšiu príčinu, pre ktorú sa Draco a ja k tomuto nemôžeme pripojiť,“ povedal potichu. Prikývla; zasvätenie bolo teraz veľmi blízko. Vzdialené len štrnásť dní. Harry sa pokúšal nezaoberať sa tým, ale bolo to ťažké, keď v noci ležal v posteli, vidiac v duchu znovu Draca Malfoya z predchádzajúceho života, ako prijíma temné znamenie... Ak by on a Draco boli špiónmi, nemohli by na verejnosti byť lídrami generálneho štrajku.

„Takže sa s nimi porozprávaš?“ spýtal sa Ginny. Zamračila sa.

„Napriek tomu si myslím, že by to malo prísť od teba. Budem s tebou... Charlie je tvoj priateľ. Porozprávaj sa najskôr s ním, presvedč ho. Potom, keď povieme Ronovi, že Charlie je na palube...“

„Nie. Mali by sme sa ich spýtať naraz,“ povedal odhodlane, v tomto sa práve rozhodol. Cítil, ako sa mu zovrelo hrdlo. Prosím nech súhlasia, prosím prosím prosím prosím prosím...

Rozhodol sa, že spolu hovorili dosť dlho a mohli by sa pripojiť k zvyšku školy vonku. Snažil sa byť veselý, hádzal na Draca a Jamie snehové gule (ale vždy schválne minul Ginny). Stretli sa s Ronom, Nevillom a Seamusom a zviedli s nimi bitku, Ginny sa postavila vedľa Rona za snehový závej, hádzala na Harryho snehové gule kým nespadol na hromadu na zem, predstierajúc komplikovanú scénu umierania spolu s veľmi zlým hereckým výkonom. Ron sa tomu v skutočnosti smial. Harry sa posadil a zaškľabil sa na neho; dúfajme, že by súhlasil so zapojením do generálneho štrajku, s postavením verejného lídra hnutia. So šťastím by to fungovalo a zákaz by bol odvolaný.

V nedeľu po obede sa chystal stretnúť s Charliem a Ronom v Charlieho pracovni. Prišla by Ginny a Jamie... ale nie Draco. (Harry potreboval Rona, aby od Draca dočasne oddelil.) Ak by Ron a Charlie súhlasili, generálny štrajk by mohol byť zorganizovaný na začiatku nového semestra. Počas vianočných prázdnin by poslali list správnej rade požadujúc, aby bol zákaz odvolaný a hroziac generálnym štrajkom. Ak by nesúhlasili s požiadavkami v liste, namiesto začiatku nového semestra druhého januára by sa na trávniku pred hradom zhromaždilo celé obyvateľstvo hradu, protestujúc proti politike.

To je to, čo sa malo stať, keď to bolo navrhnuté prvý raz, uvažoval Harry. Namiesto toho to každý človek vzal pokorne a nechal všetko v čarodejníckom svete bežať do pekla...

Premýšľanie o organizácii generálneho štrajku pomohla jeho mysli trochu sa odpútať od hroziaceho zasvätenia (keď mal veľa práce, namiesto toho, aby dumal v posteli). Zaujímalo ho, ako verne by mohlo odzrkadliť zasvätenie, ktoré videl v inom živote. Premýšľal o Dracovi Malfoyovi, ako použil kliatbu Hara Kiri na Karkarova predtým, ako ho Voldemort zabil... Možno by v ich nácviku zvládania bolesti mali začať skúšať použiť proti sebe navzájom túto kliatbu a skúsiť prekonať bolesť. Nemal rád predstavu, že na svojho najlepšieho priateľa, ale ak by bol pri zasvätení prinútený urobiť niečo „zlé“, potom by radšej použil túto kliatbu ako nejakú ilegálnu.

V nedeľu Harry nemohol raňajkovať ani obedovať. Všetko, čo sa pokúsil prehltnúť zostalo mu prilepené v hrdle. Takto je to, rozmýšľal. Začíname otáčať kolesá. Pokúsime sa zmeniť čarodejnícky svet späť na cestu, ktorá je predurčená.

S Jamie sa zrazili s Ginny a Ronom na ceste do Charlieho kancelárie po obede. Ron hovoril so sestrou, keď vystupovali schodmi. „Čo sa deje, Gin? Nevieš, prečo Charlie povedal, že nás chce vidieť vo svojej kancelárii? Musel si ma zmýliť s niekým, kto chodí do jeho triedy... Och, ahoj,“ dodal veselo, ako zbadal Jamie. Blesla na neho oslnivým úsmevom, zelené oči jej žiarili.

„Ahoj. Tiež ideme do Charlieho kancelárie,“ oznámila mu spokojne, bez ďalšieho vysvetlenia. Vyzeral tým potešený, uškŕňal sa na ňu a Harry sa musel veľmi snažiť, aby neprevrátil oči. Ginny videla jeho výraz, výrazne na neho pozrela a potriasla na neho hlavou, keď sa na ňu Ron nedíval. Harry pokrčil ramenami a pokračoval v stúpaní hore schodmi. Teraz, keď mala Jamie takmer pätnásť Draco evidentne nebol jediný chlapec, s ktorým si mal robiť starosti.

Dvere Charlieho kancelárie boli otvorené; bol osvetlený príjemným ohňom v ohnisku a leňošil na ošumelom koberčeku, hľadiac svojho chlpatého čierneho knézla (cz: maguár), Wronského (pomenovaného po jeho obľúbenom stíhačovi). Všetkých štyroch prehnane privítal, ale nevstal. Harry nepoznal žiadneho iného dospelého, ktorý bežne sedával na podlahe; tento nedostatok ostychu bola napriek tomu ďalšia vec, ktorú Harry na Charliem oceňoval. Ale pripojí sa ku generálnemu štrajku?

Jamie a Ginny si kľakli, aby sa maznali s Wronským, hrkútali na neho a napodobňovali pradenie. Harry a Ron si k ohňu pritiahli pohodlné stoličky, navzájom sledovali sestru toho druhého s Charliem a knézlom. Harry najprv zdvihol oči k Ronovej tváre, bol potešený, že si Ron očividne nevšimol spôsob, akým sa díval na Ginny. Teraz, len keby sa na Jamie nepozeral týmto spôsobom...

„Tak!“ ozval sa Charlie z podlahy. „Čo sa deje, Harry?“ Harry sa pokúsil na svojho priateľa a učiteľa usmiať, dívajúc sa na neho neúprimne. Mysleli by ste si, že bol najmladšou osobou v miestnosti, uvažoval Harry, nie najstaršou. Jeden krát, keď ho Harry videl vyzerať na svoj vek (vlastne starší) bolo, keď sa Charlie dozvedel, že bola nájdená Maggie. Zreteľne oživil zúfalstvo, ktoré mohol cítiť v trinástich, keď bol presvedčený, že zmiznutie dievčat bola jeho chyba.

Ron sa na neho teraz podozrievavo pozrel; zdalo sa, že mu svitlo, že toto zhromaždenie nenavrhol Charlie. Harry vytiahol prútik a namieril ním na dvere; zavreli sa a uzamkli. „Nechcem, aby toto mohol počuť niekto ďalší; navrhujem niečo dosť, ehm, kontroverzné.“

Harry Potter a Čas dobrých úmyslů
(neboli Poslední pokušení Harryho Pottera)

Kapitola deviata-  Dedič 2/3

Obaja bratia Weasleyovci teraz zvraštili obočie. Rodinná podoba bola desivá. Ginny vyskočila na nohy. „Nechaj ma, aby som najskôr niečo povedala. Jamie mi vravela, aký z toho mali s Harrym pocit... z toho, prečo tu vlastne všetci sme. A ja sa im nečudujem. Navrhla som, aby si pohovoril s vami dvoma, pretože... no, viem, ako sa ja cítim po nájdení Maggie. Aké hrozné je, že bola všetky tie roky odrezaná od svojej rodiny, že nikdy nevedela, kto alebo čo je...“

„O čom to melieš?“ chcel vedieť zachmúrený Ron.

Harry sa na neho vyrovnane pozrel. „Mám pre vás dvoch návrh na prácičku. Chcem zorganizovať niečo, čo sa rovná vzbure. Ale som posledný človek na svete, ktorý to môže viesť. Potrebujeme lídra študentov a lídra zamestnancov. Potrebujeme podporu všetkých študentov a učiteľov, inak to nebude fungovať. Viem, že nebudú nasledovať slizolinčana.“ Kývol na Rona. „Ale budú nasledovať teba. Si kapitán chrabromilského metlobalového tímu. Si prefekt. Je reálna šanca, že budeš na budúci rok primusom. A ty,“ pokračoval, keď kývol na Charlieho, „si najpopulárnejší učiteľ na škole. V skutočnosti zájdem tak ďaleko, že poviem, že ak vy dvaja poviete nie, neudeje sa to. Môžete to urobiť alebo to zničiť.“ Dobre si uvedomoval moc, ktorú im dal, keď im to povedal a dúfal, že to prijmú správnym spôsobom, ako znamenie dôvery.

Charlie a Ron sa na seba zmätene pozreli. Nakoniec sa Charlie pozrel na Harryho a ticho povedal: „Aká vzbura?“

Harry sa zhlboka nadýchol. „Chceme napísať list Správnej rade Rokfortu, ktorom budeme požadovať, aby zrušili zákaz prijímania muklovských študentov.“

Ron a Charlie sa na seba zase pozreli, potom sa obrátili k Harrymu. „To je ono?“ ozval sa Ron, keď sa pohŕdavo zasmial. „List? Chceš napísať list, aby si ich primäl odvolať ten zákaz? Náš otec je v rade a nemyslím si, že ho zaujíma jeho zrušenie. A ak on nechce...“

„Neočakávam, že to len tak odsúhlasia. Ten list je skôr formalita. Je to kvôli tomu, aby nemohli povedať, že sme ich nevarovali. Plne očakávam, že list nezoberú na vedomie. To nie je dôvod, kvôli ktorému vás potrebujeme.“

Ron sa oprel, vyzeral skepticky. „Potom kvôli čomu?“

Harry sa na stoličke predklonil. „Keď neurobia, čo žiadame... a to neurobia... zinscenujeme generálny štrajk.“

„Gen- čo?“ spýtali sa Charlie s Ronom. Harry im to vysvetlil.

„V januári?“ pokračoval Ron. „Stáť na trávniku pred hradom v januári?“

Ginny rozhodila rukami. „Proti čomu máš námietky, Ron? Proti faktu, že sme čarodejnice a čarodejníci, takže si môžeme rozložiť oheň bez dreva, aby sme sa zohriali, alebo faktu, že si môžeme postaviť na tráve stany, ktoré sú vnútri rovnako útulné ako trojizbový domček?“

„No, po prvé, namietam proti tomu, aby ktokoľvek protestoval proti politike, ktorú pomáhal schváliť náš ocko...“

Ginny sa skrčila vedľa jeho stoličky a pozrela na neho. „Neverím, že to ocko robil ochotne. Povedal, že to bolo na ochranu muklorodených pred útokmi smrťožrútov, ale v priebehu rokov som ho začula hovoriť veci...“

„Čo?“

Zhlboka sa nadýchla. „Nemyslím, že to urobil, aby ochránil ich. Myslím, že to urobil, aby ochránil nás. Svoju rodinu. Som si istá, že ho prinútili, aby súhlasil.“ Harry bol prekvapený; toto mu nespomenula. „Pomysli na všetkých tých ľudí, rovnakých ako Maggie, ktorí netušia, že sú čarodejnice a čarodejníci. Pomysli, aké iné by to bolo byť s nimi v čarodejníckom svete! V čase, keď bol ten zákaz uvedený do platnosti, nedostalo sa na Rokfort viac než stovka študentov a to je skoro nič oproti muklorodeným, ktorých zabili smrťožrúti alebo ktorí opustili čarodejnícky svet a zostali utajení, aby sa ochránili...“

„Aha!“ povedal Ron, ukazujúc na ňu. „Potom pripúšťaš, že opustenie čarodejníckeho sveta je pre muklorodených bezpečnejšie.“

Ginny si vzdychla. „To platí, len pokiaľ s nimi nie sme všetci solidárni. A spomeň si na šmuklov... Spôsob, akým jednoducho cez noc zmizli... Pamätáš, ako sa nám mama pokúšala vysvetliť, prečo už neuvidíme nášho bratanca Edwina? Toho účtovníka?“

„Presne po tomto ocko súhlasil so zákazom, Gin!“

Harry vyskočil na nohy. „Ten zákaz nebolo riešenie! Bola to kapitulácia!“ Zagánil na Rona, hoci vedel, že znepriateliť si ho by nebolo prospešné, ale nemohol si pomôcť. „Čarodejnícky svet, ľudia, ktorí neboli so smrťožrútmi, nezomkli rady, aby ochránili muklorodených; otočili sa im chrbtom so slovami: 'Och, prepáčte, už nás nezaujímate. Musíme si kryť vlastné chrbty.' Nie. Všetci si musíme navzájom kryť chrbty, skôr než tu nikto nezostane. Čoskoro každý človek bude musieť byť smrťožrútom alebo to bude musieť predstierať, len by prežil. Nemôžeme dovoliť, aby sa to tak zhoršilo. Každá čarodejnica a čarodejník v Británii sa vzdeláva tu. Tu musíme začať robiť veci inak. Tu bude prvá línia v boji o opätovné získanie nášho sveta od temnoty, od Voldemorta.“

Ron so sebou pri tom mene trhol, ale nič nepovedal; Harryho to potešilo. Ten Ron v predchádzajúcom živote by zakričal: „Hovor Veď-Vieš-Koho!“ Videl, že Ron zúrivo premýšľal; mal ten zamračený pohľad, ktorý sa mu usadil na tvári vždy, keď bol hlboko zamyslený. Harry si znovu sadol a vzhliadol k Charliemu. „Môžeš pre nás zmobilizovať učiteľov? Môžeš ich presvedčiť, aby sa k nám na trávniku pridali? Škola musí byť úplne mimo prevádzku. Och, a to znamená, že tiež potrebujeme presvedčiť školníka.“

Charlie sa na neho pozeral, akoby ho nikdy predtým nevidel; Harry bojoval s nutkaním zamrviť sa pod týmto skúmavým pohľadom. Nakoniec mu venoval slabý úsmev a povedal: „Urobím všetko, čo bude v mojich silách.“

Harry sa znova obrátil k Ronovi. „Si s nami?“ Pokúsil sa netváriť sa príliš zúfalo; bol rád, že Charlie už súhlasil. Ron sa pozrel na brata, ktorý držal na kolenách Wronského, jeho črty získali nový odhodlaný výraz. Presunul oči späť na Harryho. „Čo ak nás vylúčia? Čo ak vezmú všetkým odznaky prefektov? Potom sa nebudem uchádzať o primusa, však?“

Jamie sa prestala maznať s knézlom (CZ: maguárem) a uprene na neho pozerala; Harry nemohol vidieť jej tvár, ale vedel, aké výrazné boli jej oči, a že Ron sa na ňu dosť rád pozeral.

„Naša matka je muklorodená,“ povedala potichu. „Môj brat a ja by sme neexistovali, keby jej nedovolili prísť na Rokfort. Nemôžu vylúčiť všetkých; preto musíme byť jednotní.“

Vo vzduchu zostala visieť slabá ozvena jej pokojného hlasu; Ron sa stále pozeral na ňu a Harry si všimol, ako prehltol. Bol to veľmi dobrý nápad zobrať so sebou Jamie, rozhodol sa. Po tom, čo sa zdalo byť večnosťou, zdvihol oči a stretol sa s Harryho upretým pohľadom.

„V poriadku. Urobím to.“

Harry sa pokúšal príliš naširoko sa neškeriť. „Skvelé! Takže; musíme to utajiť, kým nebudeme na začiatku nového semestra. Nemôžeme riskovať nejaké narušenie bezpečnosti. Idete domov na Vianoce?“ Ron s Ginny prikývli. „Dobre. Cestou späť, vo vlaku musíte rozširovať informáciu o všeobecnom štrajku každému človeku okrem Slizolinčanov. Postarám sa, aby to urobil Draco; podá im to ako možnosť uliať sa z vyučovania, žart, niečo, s čím budú súhlasiť pre zábavu. Niektorí z nich s nami súhlasia, ale iní... no, najpravdepodobnejšie nás udajú a pošlú sovy rodičom, ak sa im to vhodne nepredloží. Ostatné fakulty by väčšinou mali byť v poriadku, zvlášť tí s polovičnou krvou, ale človek nikdy nevie. Černokňažníci vzišli aj z Chrabromilu a Bystrohlavu. A pravdepodobne aj z Bifľomoru, hoci osobne o žiadnom neviem. Najlepšie bude hrať na istotu a počkať do posledného možného momentu, kým to všetkým povieme.“ Odmlčal sa, aby nabral dych. „Dokážeš prehovoriť Cho Changovú a Liama Quirka ešte pred začiatkom nového semestra? Budeš stále oficiálny študentský líder, ale nemôžeme to urobiť bez toho, aby nás nepodporili primuska a primus.“

Ron odvetil, že áno.

„Dobre,“ odpovedal Harry, zatlieskal rukami a teraz si dovolil skutočný úsmev. „Robíte vy traja niečo dvadsiateho ôsmeho?“ Ron, Ginny a Charlie navzájom pokrčili ramenami. „V Londýne je koncert; muklorodená čarodejnica hrá na ccelo. Maggie mi pomohla nájsť nejakých ďalších muklorodených, dostanú pozvánky a lístky na koncert. Môžeš poslať pozvánky a lístky aj Cho a Liamovi? „ spýtal sa Rona. „Chcem, aby sa potom s muklorodenými stretli, vysvetlili im ich, ehm, neobvyklé nadanie. Verím, že musíme nájsť toľko muklorodených, koľko je možné a povedať im, čo sú; jedna z požiadaviek, ktoré sa chystáme predložiť rade je, aby všetkým z nich okamžite poslali listy a na začiatok ich umožnili dohnať ich magické vzdelávanie. V prvej rade sa musia dozvedieť, o čo vôbec ide.  

Charlie položil šelmu na koberček a vzpriamil sa. „Ako si našiel muklorodené čarodejnice a čarodejníkov? Harry, to, čo teraz navrhuješ je na hranici zákona. Protest je jedna vec, ale toto...“

„Ako som ich našiel, je dlhý príbeh; na to teraz nemáme čas. Čo sa týka zákonnosti, mám pre teba jedno slovo, Charlie: Maggie.“ Zámerne sa díval na staršieho muža, jeho priateľa a učiteľa, a videl vinu, ktorá sa objavila v jeho tvári pri zvuku toho jediného slova. Prispôsobí  sa; alebo prinajmenšom ich neudá. Realisticky mal Charlie najviac čo stratiť, uvažoval Harry: prácu. Plus by mohol byť označený ako osnovateľ, pretože bol jediný zúčastnený člen profesorského zboru.

„Kedy si mám pohovoriť s ostatnými učiteľmi, Harry? Tí z nás, ktorí na dovolenku idú niekam inam, sa na Rokfort vrátia deň pred novým semestrom; riaditeľka bude mať koče pripravené, aby nás priviezli z dediny.“

„Začni u ich opatrne sondovať hneď, ako sa vrátiš. Vlastne, musíš mať nejakú predstavu, kto bude automaticky sympatizovať a kto bude potrebovať viac presvedčovania. Ak všetko ostatné zlyhá, môžeš im to predložiť takto: ak čarodejnícka populácia klesne ešte viac, McGonagallová bude musieť začať na každý predmet spájať všetky štyri fakulty do jednej triedy, a potom všetci budete učiť menej hodín a znížia vám aj plat. Mohli by stratiť prácu, keď bude menej študentov. To chcú? Dostať padáka? V zvyšku čarodejníckeho sveta nedostatok pracovných síl znamená vyšší plat; ale znamená to tiež robiť dve práce namiesto jednej - ako to robí tvoj otec - a vôbec nevidieť svoje rodiny či si zobrať dovolenku. Myslím, že ostatní učitelia uvidia zmysel, ak im to vhodne podáš a mám plnú dôveru, že to urobíš, Charlie, inak by som ťa nežiadal o pomoc.“

„A čo študenti, ktorí nejdú domov?“ spýtal sa Ron Harryho, znel teraz ako starostlivý kapitán. Harry mal odpoveď pripravenú.

„Ideme domov na prázdniny, ale bývame v Rokville, takže sa vrátime na hrad o dosť skôr, než sa vlak privlečie do stanice. Môžeme začať organizovanie hneď, ako sa vrátime, kým vy dvaja,“ kývol na Rona a Ginny, „spracujete vlak. Kým prídete, zastavíme sa u študentov z našej fakulty a u študentov, o ktorých vieme, že nemajú problém s tým, že sme slizolinčania.“

Harry cítil, ako mu krv búši v žilách, ako by práve obehol metlobalové ihrisko najvyššou rýchlosťou; vzrušenie z konečného predostretia jeho plánu Ronovi a Charliemu bolo opojné. Prehltol a zadíval sa na nich, prvý raz bol presvedčený, že toto by mohlo naozaj fungovať.

Ron sa na neho pozrel so zvedavým výrazom. „Čo myslíš, že povie tvoja mama? A mal by Charlie požiadať tvojich rodičov o podporu alebo to urobíš ty?“

Harry nepremýšľal o tom, kto by sa mal spýtať jeho rodičov. „Myslím, že by sa ich mal spýtať Charlie. A profesora Blacka, ale nespomínaj mňa alebo Jamie. Nehovor, že s týmto máme čokoľvek spoločné.“

„Black?“ Ron sa zatváril zvláštne.

Jamie na neho znovu pozrela a potichu povedala. „Náš krstný otec.“

Ronovo obočie prekvapene vyletelo. „Och,“ bolo jediné, na čo sa zmohol.

„Vieš, Harry,“ ozval sa Charlie, ktorý sa tváril zamyslene. „Myslím, že je dokonca možné... že nás McGonagallová podporí. A potom by mali súhlasiť aj ostatní učitelia.“

Harry si rukou poškriabal bradu; mohol už cítiť rastúce strnisko a to ešte deň neskončil. „Možno. Pokiaľ nikto z nich neusiluje o jej prácu a nedúfa, že ju vyhodia.“ Charlie prikývol, keď to pripustil. Harry sa dychtivo vzpriamil a s úsmevom tleskol rukami.

„Tak! Ideme všetci do toho, správne?“

Dostal kladné odpovede, prekvapilo najhlasnejšia prichádzala od Rona. „Och, a keď pozveš Cho a Liama na ten londýnsky koncert,“ povedal mu, „nespomínaj muklorodených. Potom im to vysvetlíme, keď sa s nimi stretnú.“

Ron prikývol. Zdalo sa, že je zo seba potešený. Harry si spomenul na mnoho problémov, do ktorých sa dostali v predchádzajúcom živote, spomenul si na Rona, ktorý sa v dvanástich obetoval pred impozantnými šachovými figúrkami v životnej veľkosti, ktoré blokovali cestu do miestnosti, kde bol skrytý Flamelov kameň. Toto vyzeralo ako Ron, ktorého si pamätal.

Harry vedel, že bol správny človek na túto prácu.

* * * * *

Ako sa blížil koniec semestra, Harry sa našiel prakticky žiť v knižnici, aby dohnal svoju prácu. Jamie a Draco boli v poriadku, tak neprišli. To ho trochu znepokojilo; želal si, aby vedel, čo mali v pláne. Ginny a jej priateľky obvykle sedeli pri susednom stolíku, pomáhali jej dobehnúť zameškané po jej dlhej hospitalizácii. Kým bola na ošetrovni, nosili jej úlohy, ale stále to ešte úplne nedobehla. Páčilo sa mu, že môže vzhliadnuť a vidieť ju, posielal jej smerom tajný úsmev a na oplátku jeden prijímal, kým jej priateľky klebetili a nedávali pozor.

Nepovedal Ginny či Stuartovi, že videl vstúpiť do nemocničného krídla Rogera Daviesa a otca Katie Bellovej v noci, keď Katie porodila Adama. (Jedným dôvodom bolo, že nevedel, ako by vysvetlil, že pozná Sama). S Jamie išli v nedeľu večer, potom, čo Harry predložil svoj návrh Ronovi a Charliemu, na schôdzku prefektov s Dracom; Harry si všimol, že Katie bola jediná z prefektov, ktorá sa nezúčastnila. Nechcel sa spýtať Ginny, či vedela, kde Katie je; bál sa, že dôvod jeho otázky by bol príliš zrejmý. Bol zvedavý, akú historku Sirius povedal ostatným chrabromilčanom pokiaľ ide o neprítomnosť Katie, ale toto bolo niečo ďalšie, na čo sa neodvážil spýtať.

Niekoľko dní pred zimným slnovratom Harry išiel poobede hore do Západnej veže oblečený v neviditeľnom plášti. Akonáhle sa dostal hore, odložil plášť a dal si ho do vrecka habitu. Mávnutím prútika zmietol sneh z terasy a prešiel krížom k rímse. Harry sa pozrel dole, uvažoval o zamrznutom jazere a zmrznutých pozemkoch, metlobalových tribúnach a šatniach, Hagridovej starej opustenej chatrči. Vysoké borovice v Zakázanom lese sa vlnili v mrazivom vánku. Zimná krajina bola tichá a pokojná, obloha jasná a naplnená hviezdami. Úprimne dúfal, že nezničí pokojnú noc pádom z oblohy a znovu si nezlomí obe nohy.

Zhlboka sa nadýchol mrazivého vzduchu, snažil sa upokojiť a pripraviť sa na to, čo plánoval urobiť. Udržal svoju griffinovskú podobu stále dlhšie a dlhšie obdobie, ale nebol schopný nájsť vhodný spôsob, ako Charliemu navrhnúť, aby pre školu získal zlatého griffina a Harry tak s ním mohol nadviazať spojenie. Skúšal si spomenúť na toto spojenie zo starého života; stále viac sa cítil spokojný ako griffin, a myslel, že bol čas, aby sa pokúsil letieť. Bol nervózny, ale nie tak, ako keď prvý raz letel s Hermionou, keď sa báli, že by ich objavili s bezvedomou Cho, a ešte vydesenejší, že by skončili v rovnakom stave, ak sa pokúsia prejsť späť cez očarované dvere triedy tak ako ona.

To bude v poriadku, hovoril si, hlbšie sa nadýchol ľadového vzduchu a vydýchol bledý mrak. S ničím si nerob starosti...

Harry zavrel oči a uviedol myseľ do správneho stavu pre transformáciu; cítil, ako sa zmena prevalila cez jeho kosti, potom padol vpred, brušká jeho predných láb udreli s ľahkým žuch o chladný kameň. Potriasol hrivou, vydýchol ďalší malý biely obláčik, ako sa prispôsobil svojej animágskej podobe. Harry zaklonil hlavu; hviezdy sa mu zdali jasnejšie, keď ich videl griffinovými očami, a obloha už pre neho nebola zafírovo modrá; bola hlboko zamatovo čierna a stromy v lese sa zdali byť skôr rôznych odtieňov uholnej šedej než tmavozelenej. Len kamenné hradné steny boli škvrnité pre zrak človeka aj grifina, nevidel na nich žiaden rozdiel. 

Harry opakovane zažmurkal, povzbudil svoje nervy, potom ustúpil dozadu, koľko sa dalo; roztiahol krídla, pozrel sa na ne z oboch strán, cítil, ako sa sila ženie k jeho jadru, keď si začal spomínať, aký to bol pocit. Urobil niekoľko ľahkých, pokusných krokov, brušká jeho láb sa sotva dotýkali kameňov.

Harry preskočil rímsu.

Spočiatku sa nechal padať, rád, že bola Západná veža taká vysoká; potom krídla napäl a natočil ich tak, aby zachytil vietor. Po niekoľkých sekundách bol schopný nakloniť sa, potom začal naozaj mávať krídlami, tlačil ich proti studenému vzduchu a zamieril smerom k lesu. Ako sa priblížil k radu stromov, stúpal hore a čoskoro letel vysoko nad nimi, striedavo sa klesal a vznášal sa a energicky hýbal krídlami, aby prispôsobil svoju výšku alebo smer.

Vrátil sa k okraju lesa, keď ho preletel tam a spiatky a špirálovito zostúpil za starým Hagridovým domom, potom sa zrútil do hlbokého snehu medzi tým domčekom a lesom, kde vietor pískal, akoby to bola hlboká rozsadlina. Zdalo sa, že zo samotného snehu vyžarovala do okolia žiara, ale inak bolo za malou drevenou budovou so zadebnenými oknami dosť tma. V momente, keď sa vrátil do svojej ľudskej podoby, bol od snehu na kožu premočený a kosti ho boleli, ako keby mu ich obri rozomleli na prášok, ale prosto si nemohol pomôcť, aby sa od radosti z letu neškeril. Zabudol, aké skvelé to bolo!

Harry nedbal na to, že je premočený, ale bolo nemožné nevšimnúť si, že zadné dvere chatrče sú otvorené. Na neporušenom snehu jasne žiaril žltý nepravidelný štvoruholník. Vzhliadol, aby zbadal Davyho, školníka, ako stojí v dverách a drží rozsvietený prútik, za ním horel útulný oheň vo veľkom kamennom ohnisku. Pozrel na starého muža a prehltol. Videl ho meniť sa späť do ľudskej formy? Harry nevedel. Len dúfal, že by sa dostal do problémov len za to, že bol po večierke vonku. Ak niekto zistí, že sa dokáže zmeniť na animága...

Ale Davy ešte nič nepovedal. Vlastne sa usmieval na Harryho, ktorý zdá sa zabudol dýchať. Harry sa cítil, ako by čakal, že sa niečo stane. Nakoniec si nejasne uvedomil, že má nohy premočené snehom, ktorý presakoval do jeho topánok, nehovoriac o mokrom habite a pod ním premočenej košeli a nohaviciach.

„No,“ povedal starý muž potichu. „Myslím, že by si mal radšej ísť k ohňu, Potter.“

Harry neisto vstal, nasledoval školníka do domu a zavrel dvere. Vyzeralo to tu oveľa útulnejšie a domáckejšie, ako keď to Harry poznal ako Hagridovo obydlie. Namiesto obrovskej postele, ktorú používal Hagrid, tu bolo malé lôžko, a zdalo sa, že na každom vodorovnom povrchu bola prívetivá lampa, ktorá vysielala odraz tancujúcich plameňov na čisto vybielený strop a steny a na koberčekmi vystlanú podlahu. Tu žije? čudoval sa Harry. Nemyslel si, že toto miesto sa ešte nejako využívalo.

„Och, nežijem tu,“ ozval sa, ako by Harry prehovoril nahlas. Harry sa na neho nervózne pozrel; ak je niečo znervózňujúcejšie, ako že vám niekto číta v mysli, nechcem o tom vedieť, uvažoval.

Vďaka bohu, nezdalo sa, že by si bol Davy vedomý tejto myšlienky. Mávol k pohodlnému prútenému kreslu blízko ohňa; kreslo bolo obložené toľkými vankúšmi a dekami, že mohol povedať, že bolo prútené len preto, že k nemu pristúpil zozadu, kde mohol vidieť prútenú kostru. „Posaď sa, posaď,“ povedal Davy roztržito, potom, keď zhasol prútik, mávol ním vo vzduchu, aby vyčaroval plávajúci čajový podnos, s koláčikmi a hustou smotanou, ktorú naposledy Harrymu sľúbil. Prehovoril, keď tieto veci urobil. „Obvykle chodím sem dole len cez leto. Keď v hrade nikto nie je, je to chladné a osamelé miesto. Veľkú časť leta dokonca nepotrebujem zatvárať dvere; jednoducho ich nechám obe otvorené a nechám vetrík povievať. Je to veľmi príjemné; môžem prosto sedieť vo vchode a čítať a sledovať chobotnicu v jazere a na pár mesiacov sa netrápiť so študentmi. Na noc samozrejme dvere zatváram a dobre zamykám počas splnu.“ Harry prikývol; vedel, že mesiac ešte nebol v splne, preto plánoval skúsiť lietať dnes večer. Po ďalšie tri noci bude mesiac v splne... vrátane noci jeho zasvätenia.

Davy vrásčitými prstami schmatol čajový podnos zo vzduchu a postavil ho dole na nízky stôl medzi hojdacím kreslom a ďalším kreslom pritiahnutým k ohňu. Nalial čaj, občas letmo vzhliadol na Harryho. Harry sa pokúsil zdvihnúť šálku s čajom, ale ruky sa mu od chladu tak triasli, že ju pustil a ona sa rozbila na kusy na kamennom ohnisku.

„Pre-prepáčte,“ koktal, zuby mu od chladu stále drkotali. Davy sa na neho súcitne pozrel.

„Prečo si nezájdeš na toaletu,“ kývol ku konštrukcii v tvare prístenku v opačnom rohu, „a neodložíš tie mokré šaty. Na háčiku tam visí župan... obleč si ho. Potom môžeme na tvoje oblečenie použiť riadne sušiace zaklínadlo bez nebezpečenstva, že by sme ťa zranili.“

„Mňa? Zranili?“

„No, mohli by sme na teba hneď použiť sušiace zaklínadlo, ale to by nevysalo všetku vlhkosť len z tvojich šiat, ale urobilo by to isté aj s tebou. Ale ak túžiš zomrieť na dehydratáciu, tak...“

„Nie, nie, už mi to došlo...“

Harry o tom uvažoval, keď bol vyzlečený; existovalo viac ako jedno kúzlo za zabitie ľudí. Avada Kedavra bola len jedným. Sam Bell náhodne zabil svoju manželku, keď sa ju pokúšal odzbrojiť. Zaujímalo ho, či bol už niekto zabitý sušiacim zaklínadlom.

Vyšiel z toalety oblečený do županu a niesol svoje šaty. Davy stál pri jednom z predných okien. Harry si ho predtým nevšimol; predné okná neboli zadebnené. Starec sa tváril úplne pokojne, keď uprene pozeral do hviezdnatej zasneženej noci.

„Videl si to, Potter?“ spýtal sa uvoľnene. Harry zastal.

„V-videl čo?“

Davy skúmal krajinu, ktorá sa dala zase z okna vidieť. „Veľké okrídlené zviera. Videl som ho odlietať z hradu smerom k lesu. To je dôvod, prečo som sem prišiel, hoci to v zime nikdy nerobím. Bol som na chodbe na druhom poschodí, blízko knižnice. Nemohol som zistiť, čo to bolo; mal by som ísť do Šikmej uličky, vybaviť si nejaké okuliare, ale zdá sa, že jednoducho nikdy niet času...“ Harry prehltol. Želal si, aby jeho srdce zostalo biť.

„Ja- ja...“

„No, preto si tu vonku, však? Taký zvedavý mladík ako si ty?“

Harry sa pokúsil utriediť si myšlienky. Mysli mysli mysli mysli mysli...

„Iná vec je,“ pokračoval Davy, „že nemôžem vymyslieť, ako si sa sem dostal. V snehu nie sú žiadne stopy, aspoň som ich nevidel, a nemáš so sebou metlu.“

Mysli mysli mysli mysli mysli...

„Uh,“ začal Harry a dúfal, že zvyšok ho rýchlo napadne. „Hej. Videl som to, ale nemal som čas ísť pre metlu. Zmazal som svoje stopy kúzlom, takže... tak aby ich nikto nevidel a nevedel, že študent opustil hrad.“ Dúfal, že Davy sa ho nespýta, aké kúzlo použil. Kúzlo, ktoré som si práve vymyslel, premýšľal. Naozaj dúfal, že také kúzlo existovalo, takže by Davy nevedel, že klamal. Davy sa zdal byť nebezpečne ostražitý, a Harry bol veľmi nervózny z toho, že mu klamal. Starý muž odišiel od okna a Harry sa sám išiel pozrieť na sneh, keď dúfal, že Davy uveril, že dokonalá biela prikrývka vinúca sa z hradu vyzerá, ako by mohla byť Harrym narušená a opravená.

Potom ho ale niečo na tej neporušenej rozprestierajúcej sa bielobe miatlo; za okamžik vedel, čo to bolo. „Ale pane... ako ste sem prišli vy? Mám na mysli, bez zanechania stôp.“

„Nehovor mi pane,“ povedal Davy s podráždenou hranou v jeho škrípavom hlase. Mávol smerom ku krbu. „Pripojil som ho ku školskej letaxovej sieti. Veď vieš, uzavretý systém; nemôže viesť nikam inam než do krbov na Rokforte. Bezpečnosť.“ Harry prikývol; to dávalo zmysel. A s trochou šťastia mu Davy dovolí vrátiť sa touto cestou. Niečo také bolo dobré vedieť, mohlo by sa to v budúcnosti hodiť.

Znovu sa posadil do hojdacieho kresla a zohrieval si ruky nad ohňom, kým Davy usušil jeho šaty, položil ich na veľký drevený stôl, ktorý zostal z Hagridovho majetku. Harry pomaly cítil, že sa mu do tela vracia život; uprostred bolesti z premeny a chladného mokrého snehu by mohol zhltnúť plný kotlík elixíru proti bolesti od madam Pomfreyovej.

Harry si nalial čaj, keď si bol istý, že ho nerozleje alebo nerozbije ďalší pohár. Konečne odviedol svoju prácu pri zahriatí jeho vnútorností, a pomohol si tiež koláčikom s hustým krémom. Nevedel, kedy mal niečo tak dobré, tak osviežujúce. Pochyboval o tom, že by nektár a ambrózia boli lepšie. (pozn. prekl.: v antickom Grécku pokrm bohov. Inak ambrózia bola údajne med.)

Keď sa nasýtil, zaklonil sa v kresle; lákalo ho jednoducho zavrieť oči a zaspať, ale vedel, že by sa mal znovu obliecť. Kým to na toalete urobil, počul Davyho povedať hlasným, jasným hlasom: „Severus Snape, kabinet Čiernej mágie.“

Volá môjho otca! uvedomil si. Dopekla! Trošku pootvoril dvere a priložil k medzere oko; otčimova hlava sa objavila v ohnisku, obklopená modravo-zelenými plameňmi.

„Albus! Čo môžem pre teba urobiť? Prečo si v chalupe?“

Albus! Harry premýšľal. On je... on je...

„Ššš!“ varoval ho starý muž; Harry ustúpil dozadu a potichu zavrel dvere, pre prípad, že by sa obrátil smerom k toalete a zistil, že Harry odpočúva. Potom znovu začul nejakú tlmenú konverzáciu, a keďže dúfal, že to znamenalo, že školník je otočený ku krbu, znovu dvere opatrne o niekoľko palcov otvoril.

„Je v poriadku, Severus,“ počul ho Harry hovoriť; musel otcovi povedať, že bol tu. „Trochu premočený od snehu. Pomohol som mu usušiť sa, dal som mu nejaký čaj a koláčiky. Na návrat do hradu použijeme školskú letaxovú sieť. Mám tentokrát vypísať riadny trest?“

„Áno, myslím, že by si radšej mal. Daj ho ku mne; mám pocit, ako by som s ním akosi strácal kontakt. V poslednej dobe je taký  vzdialený...“

„Neviň ho. Musí byť nervózny kvôli sobote. Si si istý, že ma tam nechceš?“

„Albus, nemalo by to zmysel. Nemohol by si ho zobrať s tými všetkými smrťožrútmi, čo tam budú a bude tam len šesť agentov, vrátane mňa, polovica z nich sú podľa môjho názoru len deti. My šiesti nemôžeme zvládnuť viac ako šesťdesiat čarodejníkov a nechať ti  voľné pole.“

„Nie sú deti, Severus. Hovoríme o dvoch osemnásťročných a dvadsaťročných študentoch, z ktorých každý ukončil sedem ročníkov na Rokforte. Navyše príkladní študenti. A keď pridáš Harryho a Draca, robí to z vás ôsmich.“

„Stále to nestačí, aby sme ti kryli chrbát a ty by sa mu pohol postaviť bez nejakého prerušenia. Stále máme ďaleko od toho, aby sme početne prevýšili jeho skutočných stúpencov. Musíme pokračovať v hlbokom utajení. Chcem sa v sobotu sústrediť na to, aby som Harryho udržal v bezpečí. Nikdy by som sa nemohol Lily pozrieť do očí, ak...“

„No tak, no tak, Severus. Budete v poriadku. Chcel som len vedieť, či by si chcel, aby som tam bol a kryl ti chrbát. Vie Harry, čo má čakať?“

„Nie tak úplne. Kládol mi nejaké otázky; má podozrenie na niečo z toho, čo sa môže stať. Samozrejme, špekulácia nie je náhradou za skúsenosť...“

„Nie, nie je,“ súhlasil starec.

Je to Dumbledore! kričala na Harryho jeho myseľ. Takže nikdy neopustil školu; zostal, zaujal miesto Filcha, jedného zo šmuklov, ktorí tajomne zmizli. Zaujímalo ho, ako si bývalý riaditeľ zmenil zjav. Nevšimol si zápach kapusty v jeho kancelárii, a nenosil so sebou vreckovú fľašu, takže všehodžús sa nezdal byť odpoveďou. Harry dal ruku do vrecka a dotkol sa hebkých záhybov neviditeľného plášťa. Davy by ho mal nájsť pri sušení mojich šiat, uvedomil si. Každý normálny školník by považoval za to, čím bol: výborná príležitosť uskutočniť neplechu. Každý normálny školník by ho mal zabaviť. Ale on nebol normálny školník, sám mu ho dal... Harry si želal, aby venoval viac pozornosti sove, ktorú použil, keď poslal list Dumbledorovi; keby bol býval ostražitý, možno by spozoroval, že sova nemusela vôbec zablúdiť z pozemkov hradu... A nevenoval dve myšlienky sove, ktorá doručila plášť. Mal to urobiť, uvedomil si. Pravdepodobne by som rozoznal, že je to ďalšia školská sova...

Prehltol a potichu zavrel dvere, potom začal v malom priestore buchotať, ako keby stále bojoval s obliekaním. Okázalo otvoril dvere a oznámil, „Tu! Všetko hotovo.“ Z miesta, kde stál vedľa krbu, sa na neho dívala zvráskavená tvár.

„Harry!“ zvolal z krbu otčim. „Pán White ma práve informoval, že ťa premočeného od snehu našiel na pozemkoch. Obávam sa, že to znamená trest.“

Harry prikývol. „Áno, pane.“ Obhliadol si muža, o ktorom teraz vedel, že je Albus Dumbledore a  ktorý sa usadil v druhom kresle pre ohni a nalial si čaj.

„Privediem ho priamo do vášho kabinetu, keď sa vrátime, profesor.“

„Netreba. Dotriedil som eseje a idem spať. Vezmite ho k sebe do kancelárie, potom si overte, že ide priamo do spální a nikam inam.“

„Ako si želáte.“

Harryho otčim sa na neho vážne zadíval. „Dobrú noc, Harry. Porozprávame sa o tomto zajtra.“

„Áno, pane,“ zopakoval, tesne pred tým, ako hlava zmizla z ohniska.

Harry si znovu sadol k ohňu, nalial si ďalší čaj. Kým pil, díval sa na starého muža, a potom, keď sa jeho žiariace modré oči stretli s jeho, Harry vedel, že to v sebe ďalej nemôže držať.

Uškrnúc sa povedal, „Môžete prestať predstierať, profesor. Viem, že ste to vy. To je v poriadku; nikomu to nepoviem.“

Modré oči už nežiarili. Položil šálku a vytiahol z vrecka veľkú vreckovku, hlučne sa vysmrkal. Keď vreckovku odkladal, povedal, „Niekedy,“ ako keby len nahlas uvažoval, „nechceme určité veci povedať, ale aj tak to urobíme. Zvlášť ak sme pod, povedzme, kliatbou Imperius...“

Ich oči sa znovu stretli. Harry cítil, ako sa mu sťahuje hrdlo. „Nesklamem vás, pane. Chcem byť rovnako dobrý agent ako môj otec. Nechcem slúžiť jemu.“

Starec jemne prešiel prstami po nose a povzdychol si. „Jediný problém so zväčšujúcim kúzlom na môj nos je, že v zime mi veľmi škodí na dutiny...“

„Zväčšujúce zaklínadlo?“

Pokrčil ramenami a v jeho úsmeve Harry zbadal náznak výstredného starého čarodejníka, ktorého si pamätal. „Ľudia nevenujú pozornosť detailom, to vieš. Musíš len zmeniť pár vecí v zjave, aby si vyzeral byť úplne inou osobou. Kratšie vlasy, väčší nos, zhrbené držanie tela, staršia pokožka, žiadne fúzy... A potom poviete, 'Toto je Davy White, váš nový školník,“ a oni všetci prikývnu a súhlasia, nevenujú ti pozornosť, a vrátia sa k tomu, čo robili. Tvoj otčim to robil prvý týždeň, ktorý som v škole strávil v prestrojení. Spoločne sme sa tomu nasmiali, keď som mu to nakoniec povedal.“ Modré oči na neho znovu zažiarili.

„Potom... potom ste nikdy neodišli! V skutočnosti ste celú dobu riadili školu.“

„Riadil školu? Nie; profesorka McGonagallová je viac ako schopný správca a ani by sa mi nesnívalo miešať sa jej do rozhodnutí týkajúcich sa Rokfortu. Mimochodom, je si vedomá mojej totožnosti. Od doby, čo sa stala riaditeľkou, sa ma musela spýtať len na jedinú vec; chcela vedieť, kde som schovával zásobu nových prefektských odznakov. Inak bola skutočne skvelá a vie, že pokiaľ je niečo ďalšie, čo by odo mňa potrebovala, som k dispozícii. Nezostal som na Rokforte, aby som profesorke McGonagallovej pomáhal riadiť školu. Robím oveľa nebezpečnejšiu prácu.“

Uprene pozeral do plameňov, jeho vráskavá tvár Harrymu začínala pripomínať Dumbledorovu, pokiaľ si odmyslel ten nos. Jeho hlas zmäkol. „Ako si bez pochýb počul z toalety, keď si predstieral, že sa obliekaš...“ Harry sčervenal. Prečo si myslel, že by tohto muža mohol obalamutiť? „...mám niekoľko agentov. Niektorí z nich, ako tvoj otčim - a čoskoro aj ty a tvoj priateľ Draco - sú skrytí medzi smrťožrútmi. Iní - ktorých v tomto okamžiku odmietam menovať - sú externí agenti. Všetci majú reálne zamestnanie; nikto ich za to neplatí. Robia to z lojality voči mne a z túžby chrániť nevinných. Je to nebezpečná práca a nikdy som nemal nikoho, kto sa stal agentom v tak útlom veku. Máš ešte rok a pol školy, Harry. Si si istý, že to chceš urobiť?“

„Nemám príliš na výber, či hej? Niekto iný rozhodol, že budem v sobotu zasvätený. Nechcem byť jeho služobník; chcem byť váš.“

Mávol rukou, a Harry teraz naozaj mohol vidieť za povrchovými vonkajšími zmenami muža, ktorého si pamätal, v očiach, ktoré opätovali jeho pohľad. „Nechcem služobníkov, Harry. Slúžime si navzájom; robíme to jeden pre druhého. Chceme koniec pánov a služobníkov.“

Toto Harrymu znelo veľmi radikálne. Pamätal si na Jamienu reakciu na jeho poďakovanie domácemu škriatkovi. Mohol by existovať svet bez pánov a služobníkov? Pochyboval o tom...

„Nemyslím to doslova,“ ponáhľal sa dodať. „Vždy budú ľudia, ktorých práca zahŕňa niečo, čo sa rovná slúženiu iným. Mám na mysli status, pozíciu, kastu. Voldemort a jeho služobníci. Služobníci, ktorí sa pánovi podrobujú z opovrženia hodného strachu, z hrôzy. Nie je to služba, čo nie je negatívne slovo samo od seba; je to o tom, čo ľudia urobili zo služby. Urobili ju nečestnou a pochybnou. Pravdivo, neexistuje väčšie privilégium ako slúžiť a slúžiť dobre, vedieť, že ste užitočný a časťou skvele fungujúceho celku. Keď som bol riaditeľom, bol som služobníkom Rokfortu. Plnenie tvojej úlohy vo väčšom pláne vecí je veľmi uspokojivý spôsob, ako stráviť život. Ak by každý človek vždy cítil, že musí mať povinnosť, nikto by nikdy nebol naozaj šťastný. Dokonca aj keby bol jeden jednotlivec skutočným Pánom, vždy by sa ohliadal cez rameno, obával sa všetkých, ktorí sú okolo neho, vždy by s obával, že by bol nahradený ambíciou niekoho iného.“

„Potom,“ povedal Harry rozochvene, „chcem splniť svoju úlohu ako jeden z vašich agentov. Chcem byť užitočný.“

Usmial sa a odložil šálku. „Budeš, Harry, budeš. V pravý čas. Som si istý, že budeš; koniec koncov, žiaden z mojich ostatných agentov nemá neviditeľný plášť.“

Harry sa zasmial. „Ďakujem, že ste ho pre mňa našli...“

„Áno, no... Mali by sme ťa radšej dostať späť do hradu.“

Harryho srdce sa od vďačnosti cítilo ľahšie než celé veky, keď pomohol Dumbledorovi prútikom zhasnúť lampy. Potom čo do krbu hodili letax, vstúpili doň a s minimom nepríjemného otáčania zistili, že boli v rokfortskej kancelárii školníka. Išli odtiaľ k vstupu do slizolinskej spoločenskej miestnosti, a popriali si dobrú noc.

Ako sa Harry pripravoval vstúpiť, starý čarodejník povedal, „Pamätaj; máš trest s otčimom v piatok večer presne o ôsmej. No; musím si vykonať svoju úlohu človeka, ktorý tu okolo číha hovoriac potulujúcim sa študentom, aby sa vrátili do izieb...“

* * * * *

V piatok večer sa Harry otcovi priznal, že vie, že Davy je Dumbledore. Očakával, že sa otčim nahnevá, ale namiesto toho si ho pritiahol do objatia, potom ho držal rukami za ramená. „Na tomto svete nie je znamenitejší človek,“ povedal Harrymu rozochvene. „Prišiel ku mne a vytiahol ma z pekla. Nezachránil môj život; zachránil moju dušu. Pravdepodobne by som dostal dementorov bozk, keby nebolo jeho.“

Harry prikývol, vediac, že to nie je práve zveličovanie; otec nehovoril do vetra. Jeho „trest“ sa skladal z hrania šachu s otčimom a z rozprávania sa. Sedeli pri krbe v jeho kabinete, cez studené pootvorené okná bolo vidieť padať nový sneh, vytvárajúci útulnú miestnosť, ktorá sa zdala ešte príťažlivejšia s vŕzgajúcimi regálmi a podlahou pokrytou kobercom a opotrebovanými - a preto extrémne pohodlnými - kreslami.

Harry mu povedal, že sa vídava s Ginny, a otec ho varoval, aby sa to nestalo všeobecne známym. „Nerob si starosti,“ povedal mu Harry. „Nateraz to držíme v tajnosti. Hoci myslím, že keď to povieme jej bratom, budú v poriadku. Boli sme...“

„Nie,“ povedal mu Severus Snape stroho. „O to nejde. Nechceš, aby určití ľudia zistili, že má s tebou niečo spoločné; tak by mohla byť použitá proti tebe...“

Harry sa na moment striasol, pamätal si, ako bol v lese zviazaný s Hermionou a Ronom, pamätal si, ako Červochvost liezol po celom jeho a Hermioninom tele, odhaľujúc ich fyzický vzťah...

„Budeme opatrní, sľubujem.“

Otec prikývol. „Už to je dosť zlé, že sa musíme obávať o tvoju matku a sestru a bratov. Netreba do toho vnášať ďalších. Šach mat.“ Otcov jazdec zasadil rýchly úder Harryho kráľovi, ktorý klesol na kolená, zvieral si hlavu a fňukal, predtým, ako odovzdal svoj meč jazdcovi, ktorý sa tváril dosť samoľúbo.

Harry civel na šachovnicu; roky sa pokúšal otčima poraziť a dokonca sa k tomu ešte ani len nepriblížil. Ocko by mal hrať s Ronom, pomyslel si Harry. Bolo by zaujímavé vidieť, kto by vyhral...

Ďalší deň bol posledný výlet do Rokville v tomto semestri. Výsledky skúšok by mali dostať v nedeľu, v pondelok potom Rokfortský expres odvezie študentov domov na Vianoce.

Bol zimný slnovrat. Dnes je najdlhšia noc v roku, uvažoval Harry, ako sa posadil na posteli v mrazivom svitaní. Dnes sa stanem smrťožrútom.

Ale potom potriasol hlavou, namrzený, že sa zaoberal niečím, čo sa nedalo zmeniť. Potreboval sa zamerať na to, čo mohol kontrolovať. Budem špiónom. Budem pracovať pre Dumbledora. Niečo zmením. Táto myšlienka ho zahriala počas ranného behu, a čoskoro bol schopný vyhnať nadchádzajúce večerné aktivity z mysli. Na to bude čas neskôr.

Po raňajkách išiel s Jamie a Dracom dole k dedine v dave ostatných študentov, viac ako sto párov nôh vŕzgalo snehom, všetci sa tešili na deň v dedinských obchodoch a hostincoch, pre časť z nich dovŕšený v strede popoludnia hrou na radnici, kde účinkovali členovia Rokvillskej amatérskej divadelnej spoločnosti.

Neplánovali ísť na hru, ale potom Harry pri raňajkách dostal sovu s tromi lístkami a poznámkou, ktorá jednoducho hovorila, „Šťastné Vianoce, Harry, Jamie a Draco.“ Usmial sa, keď videl veľký rozvláčny podpis pod krátkou správou: „Charlie.“ Ukázal lístky Jamie a Dracovi, a potom sa pozrel hore k učiteľskému stolu a venoval Charliemu pokývnutie a vďačný úsmev. Ak nemohol mať v tomto živote za priateľa a učiteľa Hagrida, uvažoval, bol veľmi potešený, že mal namiesto toho Charlieho.

Dedina bola zimnou rozprávkovou krajinou; všetky domčeky vyzerali akoby s cukrovou polevou zo snehu, každý obchod mal aspoň jeden vianočný stromček iskriaci svetlami víl a spievajúcimi ozdobami. Zelené girlandy dotknuté polevou snehu boli ovinuté všade - na záhradných bránkach, viseli na odkvapoch domčekov, vinuli sa okolo stĺpov lámp na Hlavnej ulici - a skupina mladších detí z dedinskej školy sa túlala uličkami spievajúc koledy, vedená jedným z ich učiteľov. Mladé hlasy sa očarujúco chveli, niektorí najmenší boli buď o terciu vyššie alebo nižšie, než mali byť, čo vytváralo jedinečný zvuk detského zboru. Harry si pamätal, že to robil, keď bol mladší, smejúc sa s Jamie, keď počúvali tie odvážne sprosté „náhradné“ texty kolied, ktoré Draco potuteľne spieval... Usmial sa na malé dievčatá a chlapcov, ich dych im pred tvárami vytváral malé obláčiky pary, ich šaty boli modifikáciou dospelých, s dlhými plášťami s kapucňou cez čarodejnícke habity. Paleta pletených čapíc, šálov a rukavíc oživujúcich inak tmavé komplety a ich líca planuli chladom a radosťou z ročného obdobia.

Harry sa snažil, aby mu nevadilo, že Jamie a Draco sa tu prechádzajú, kývajú rukami a usmievajú sa na seba. Cítil sa trochu nepríjemne, ako piate koleso, ale neodvážil sa prechádzať ulicou držiac za ruku Ginny. Pravdepodobne ju dnes ani neuvidí... Potom, čo boli v ich obľúbených obchodov a vypočuli si dedinské deti po tretíkrát zápasiť s „Dvanástimi vianočnými dňami“ * (zakaždým sa zdalo, že to „tancujúce dámy“ patrilo k iným  k iným veršom), začal sa stávať trochu nepokojným.

„Počúvajte, čoskoro je predsa obed. Nehovorili mama s otcom, že dnes ráno pôjdu do nášho domu, aby ho pripravili na sviatky? Prečo im nejdeme pomôcť? Potom sa tam môžeme jednoducho naobedovať, kým pôjdeme na tú hru. Aj tak potrebujeme ušetriť peniaze na cestu do Londýna budúci týždeň.“

Ostatní s tým súhlasili a čoskoro Harry otvoril vlastný hlavný vchod, už ozdobený veľkým vencom z cezmíny a brečtanu. Cítil hlboko vo vnútri dôverne známe teplo. Som doma. Pamätal si na ostatné Vianoce, radosť a teplo, ktoré naplnilo toto miesto, kde v tomto živote vyrastal. Dom Dursleyovcov vyzeral počas prázdnin pôsobivo dokonale, takže teta Petúnia sa mohla pochváliť pred jej záhradníckym klubom, ale Harry sa bál urobiť niečo iné, než zostať počas vianočného obdobia v prístenku pod schodmi. Obával sa toho, aby nezaprášil vianočnú hviezdu a  neprevrhol vianočný stromček, ktorý stál v rohu obývačky dosť nervózne, aspoň Harrymu sa tak zdalo, asi sa bál, že ho teta Petúnia tohto roku konečne vyhodí a zaobstará si posledný model (bolo to jej ohromné „tajomstvo“ - o ktorom si Harry myslel, že nebolo tajomstvom  - že mala umelý stromček a robila čo mohla, aby vyzeral tak skutočný ako sa len dalo).

Vianoce nikdy nebolo niečo, na čo by sa v starom živote tešil, do doby, keď išiel na Rokfort. Vošiel do haly domu, usmievajúc sa na rodičoch, ktorí si ich ešte nevšimli. Boli na odpočívadle pri jeho izbe, ovíjali girlandy na zábradlie schodiska za pomoci niektorých škriatkov. Vdýchol sviežu, zelenú vôňu borovice a smreku, želajúc si, aby mohli byť Vianoce každý deň.

Bola to Jamie, ktorá zavolala na rodičov a ihneď boli zapriahnutí do práce. Niežeby im to vadilo. Ozdobovať na Vianoce v každom prípade bolo ťažké vnímať ako prácu, a na väčšinu vecí boli schopní použiť prútiky. Ozdobiť bolo treba tri stromy: najväčší bol v prijímacej miestnosti, trochu menší vo formálnej jedálni a ďalší v kuchyni. Harry vždy najradšej ozdoboval ten v kuchyni; bol to ten, ktorý mal všetky nevkusné, ručne vyrobené ozdoby z doby, keď boli malí, umelecké projekty, ktoré priniesli domov zo školy, tváre žiariace pýchou, keď prezentovali matke produkty ich driny. Harry si nemohol pomôcť, šťastne si pohmkával koledy, ako ovíjal staré papierové reťaze, ktoré vyrobil, okolo stromu, vešal malé origami škatuľky, ktoré zostrojila Jamie, alebo dokonca zachumlal do vetví hviezdy, ktoré z vetvičiek a nite vytvorili dvojčatá. Počas jeho prvého roku na Rokforte Stuart navrhol, aby si zaobstarali nejaké poriadne ozdoby na kuchynský strom a vyradili tieto pozostatky ich detstva, ale ich matka o tom nechcela ani počuť, a Harry bol potešený, že odmietla, takže sa nemusel priznať, nakoľko bol s týmito „pozostatkami“ spojený.

 Harry Potter a Čas dobrých úmyslů
(neboli Poslední pokušení Harryho Pottera)

Kapitola deviata-  Dedič 3/3

Keď sa prevalilo poludnie, sadli si do kuchyne na obed, aby zjedli pariacu sa misu duseného mäsa. Harry videl, že jeho matka si všimla zmenu medzi Jamie a Dracom; obvykle nemala príležitosť pozorovať ich tak zblízka. Nadvihla obočie a uprene sa zadívala na syna. Harry sa usmial a prikývol, a keď sa jeho sestra a najlepší priateľ nedívali, uškrnul sa na ňu, Je to v poriadku.

Matka sa zatvárila pochybovačne, ale na chvíľu mu položila ruku na ruku a dala mu najavo svoju dôveru v tom, že na sestru dozrie. Bol dojatý; a dúfal, že ju nesklame.

Po obede chceli odísť na hru; matka ho zastavila, keď vstával od stolu.

"Harry; môžeš minútku počkať?" Kývla na Jamieho a Draca. "Dobehne vás." Pozreli sa na seba, a pokrčili ramenami, išli si priniesť plášte z prednej haly. Harry si znovu sadol, díval sa na matku, ktorá teraz venovala to, čo sa zdalo byť významným pohľadom, manželovi, ktorý vstal a zamrmlal niečo o strome v obývačke. Harry ju sledoval, ako odchádza, uvažujúc, Stále to robí. Myslí si, že je jediný môj rodič...

"Harry?" Otočil sa na ňu. " Dnes večer zostanem v tomto dome, takže ťa už neskôr nebudem mať možnosť vidieť," povedala potichu. Sledoval ako sa jej prsty pohybujú nad riadmi na obed, nervózne urovnávajú jej lyžicu pri mise na polievku, nôž na malo pri tanieri s chlebom, ako keby záležalo na tomto a nie na tom, že jej syn má za dvanásť hodín dostať temné znamenie...

"Mami. Budem opatrný." Dúfal, že znel tak dospelo, ako to bolo možné, ale hlas sa mu ku koncu zadrhol, a on si uvedomil, že na neho pravdepodobne stále myslí ako na dieťa, alebo prinajmenšom ako na malého chlapca, ktorý k nej utekal s odretými kolenami. Už dlho tým malým chlapcom nebol, ale mal pocit, že ona ho takto vníma. Maggie Parrishová cítila, že vyzerá hrozne dospelo; jeho matka by bola takým tvrdením šokovaná. V očiach svojej matky je každý naveky päťročný...

"Harry," zašepkala, ako keby nemala silu prehovoriť hlasnejšie. "Len som ti chcela povedať... ospravedlňujem sa. Za spôsob, akým som s tebou zaobchádzala. A... že som ťa do tohto dostala. Keby som len urobila, čo Severus navrhoval, keby sme len odtiaľto utiekli ďaleko preč, do Nového Škótska alebo na Nový Zéland... Keby som len nikdy nedala ten strašný sľub..."

"Mami," povedal potichu, keď sa postavil, aby odišiel. "Budem v poriadku. Skutočne. Ocko nedovolí, aby sa mi niečo stalo." Dívala sa na neho apaticky, očividne nepresvedčená. Pri pohľade na jej bezradnosť sa cítil bezmocný. Nemyslel, že by mohol povedať čokoľvek, čo by jej pomohlo celú túto vec prekonať.

"Musím ísť. Tá hra... Jammie a Draco ma budú čakať..."

Pobozkal ju na líce a otočil sa k dverám do haly. Skôr cítil než počul, že sa k nemu rozbehla a otočil sa. Matka sa na neho prakticky vrhla, hodila sa okolo neho a on ju pevne držal, tvár v jej vlasoch, počul jej vzlykanie, cítil, že sa trasie v záchvate plaču. Držal ju niekoľko minút, rozhodol sa nežiadať, ju, aby ho neobjímala tak pevne (mal trochu problém nabrať dych). Konečne sa od nej odtiahol a pobozkal ju na druhé líce.

"Milujem ťa, mami."

"Milujem ťa, Harry." predklonila sa a pobozkala ho na zarastené líce, potom mu venovala vážny úsmev. "Úplne rovnaký, ako tvoj otec," rozjímala potichučky. "Musel sa holiť dvakrát denne. Čierne fúzy, vieš..."

Prikývol a slabo sa na ňu usmial. Obrátil sa, aby znovu odišiel, ale tento krát ho nezastavila. Harry sa neodvážil obzrieť, inak by sa úplne rozpadol na kúsky. Došiel si pre plášť a bol rád, že znovu cítil na tvári chladný vzduch, keď otvoril hlavný vchod. Pomohlo mu to prečistiť si hlavu. Jamie a Draco na neho čakali, stáli na ceste pred domom.

Pripojili sa k neustále rastúcemu zástupu ľudí, ktorí kráčali hore Hlavnou ulicou smerom k radnici. Vnútri zistili, že lístky boli starostlivo vybraté. Keď našli svoje sedadlá, Harry zistil, že sa znovu uškŕňa. Ron, Charlie a Ginny už sedeli priamo vedľa nich. Harry vošiel do rady prvý, sadol si vedľa Ginny. Mohli by dosiahnuť, aby sa na hru dívali spoločne! uvažoval. Pozrel na Charlieho, ktorý mu priateľsky pokývol. Zaujímalo ho, či Charlie vedel o ňom a o Ginny. Áno či nie, Harry bol potešený; bolo to takmer, ako by mal s Ginny schôdzku. Takmer. No dobre, uvažoval. Lepšie ako nič.

Hra bola Vianočná koleda. Šťastný Harry sa oprel, aby sledoval hru. Zistil, že čarodejnice a čarodejníci si robili pomerne žarty predstieraním, že sú muklovia, ale zdalo sa, že zdôrazňujú, o koľko sú magickí ľudia lepší. Magické triky počítali s veľkolepými zmenami scén, keď Vydrigroš začal navštevovať v sprievode duchov prechádzať svoju minulosť aj súčasnosť. Nikdy predtým nevidel v prerozprávanom príbehu takú úroveň realizmu: mali skutočných duchov, ktorí prišli z Rokfortského hradu, aby hrali časti so strašidlami. Harry takmer zajačal, keď zbadal ducha Jacoba Marleyho; bol to Takmer bezhlavý Nick! Nick musel dávať pozor, aby sa mu hlava nehúpala, pretože sa nepredpokladalo, že by Marley zomrel na sfušované sťatie. Tučný mních hral Ducha súčasných Vianoc a duch, ktorého občas vídal v oboch životoch, špehovať v rohoch knižnice hral Ducha minulých Vianoc. Vždy predpokladal, že musí byť bývalá školská knihovníčka. Madam Pincová bola vždy veľmi ochraniteľská, čo sa týkalo jej knižnice; pravdepodobne sa bude jedného dňa skrývať ako duch, uvažoval. O ďalších tisíc rokov bude knižnica plná duchov bývalých knihovníkov...

Čo ho ale naozaj znervózňovalo, bol Duch budúcich Vianoc: vyzeral úplne ako dementor. Skrátil sa mu dych, rovnako ako zvyšku publika, keď sa prvý raz objavil. Bol to naozaj dementor? žasol. Ale potom mal pocit, že pod kapucňou zachytil záblesk striebornej krvi; Krvavý barón, došlo mu. Bol prekvapený, že dokázali Krvavého baróna prehovoriť, aby sa zúčastnil, ale vzhľadom na to, že úloha mu umožnila zmraziť a vydesiť celú sálu ľudí, pravdepodobne nepotreboval tak veľa presvedčovania. Toto sa mu darilo najlepšie (a nemusel sa bifľovať žiadne verše).

Harry sledoval hru, sledoval ako je herec, ktorý hrá Vydrigroša postupne stále zúfalejší, keď videl, k akým výsledkom viedli jeho životné voľby... Nikdy nevieme, však? uvažoval Harry. Dokonca aj keď to myslíme dobre... Otočil sa, aby pozrel na Ginnin jasný profil, ako uprene pozorovala postavy na javisku, ako sa usmievala radosťou či bola uchvátená bázňou. Keď Vydrigroš čelil možnosti vlastnej smrti, zovrela Harryho ruku a tak jej ruku prikryl svojou, stretol sa s jej očami, keď sa k nemu obrátila...

Želal si, aby hra mohla trvať navždy, aby mohol naveky sedieť vedľa nej a pozerať sa na ňu, ale všetko skončilo príliš skoro a zrazu išli za súmraku späť do hradu.

Začala sa najdlhšia noc v roku.

* * * * *

Harry nemohol večerať; bol príliš nervózny zo zasvätenia. Potom sa v predsieni stretol s Ginny; očakával, že ho objíme a takmer zadusí, rovnako ako jeho matka, ale namiesto toho jednoducho mu prstom prechádzala po líci, hľadiac mu do očí, potom si stúpla na špičky, aby ho pobozkala. Najskôr otvorila ústa a on sa do nej vpil, držiac jej tvár. Zdalo sa, že skúmavý (skúmajúci) bozk potrvá dlho; nakoniec sa ako prvá zastavila ona. Znova sa zľahka dotkla jeho tváre, hľadiac mu opäť hlboko do očí. Potom bez slova odišla. Slová neboli potrebné. Vrátil sa do spálne a ľahol si kompletne oblečený na prikrývky, ale nemohol zaspať; toľko k snahe nezívať pri zasvätení, rozmýšľal. Otec povedal, že po neho a Draca príde. Stretli sa s ním v slizolinskej klubovni presne pätnásť minút pred polnocou. Otčim mal prenášadlo, ktoré mu poslal pán Malfoy; pretože Harry ani Draco sa nemali čas naučiť premiestňovať (a táto schopnosť by im bola aj tak pri odchode z hradu zbytočná), hodlali použiť prenášadlo, ktoré sa zaktivovalo presne desať minút pred polnocou. V tom čase museli mať prst na prenášadle, v opačnom prípade by zostali na hrade. A ktokoľvek, kto zmešká, pekelne zaplatí...

Harry a Draco mali oblečené pletené svetre a roláky so silnými vlnenými nohavicami, zakrytí [zakryté] čarodejníckymi habitami a ťažkými zimnými plášťami s kapucňou. Draco si obliekol pružné rukavice s hodvábnou podšívkou, aby si udržal ruky v teple; Harry rukavice stratil a tak šiel bez nich. Všetci traja sa na seba pozreli; Harryho napadlo, že videl bodnutie pochybnosti v otcových očiach. Pravdepodobne premýšľal, Čo za úlohu to mám, brať dve deti k tomu monštru? Harry chcel otčima upokojiť, ale nemal slov. Znovu sa dotkol vrecka, uisťujúc sa, že mal prútik. Uvažoval o tom, že si zoberie neviditeľný plášť, ale nemal rád predstavu, že by ho Voldemort na svojom človeku [u neho] našiel. Dal ho Jamie, aby ho bezpečne schovala.

Predtým, než sa objavila v dverách klubovne, sa v myšlienkach Jamie nevenoval. "Počkajte!" zakričala, bežiac k nim.

Najskôr sa hodila na Harryho, a on ju objal, držiac sestru zo všetkých síl, cítil, ako rýchlo jej bilo srdce, aká bola kvôli nemu vystrašená. Bola takmer rovnako vysoká ako ich matka, všimol si, keď k nemu zdvihla veľké, jasno zelené oči - rovnaké ako jeho vlastné - a dala mu bozk na tvár. Potom sa obrátila k Dracovi; Harryho napadlo, že nikdy nevidel, že by Draco vyzeral vydesenejšie a pridržiaval sa Jamie Potterovej, ako keby bol topiaci sa muž a ona jeho záchranný kruh. Tiež ho pobozkala na líce (bol prítomný ich otec) a potom sa obrátila k otčimovi.

"Ocko," šepkala priškrtene. "Prosím buďte opatrní. Postaraj - postaraj sa o nich." Potom ho tiež objala a Harrymu sa zvieralo srdce, keď videl otcovu tvár vo chvíli, keď objal nevlastnú dcéru a pevne ju držal. Nakoniec ho tiež pobozkala na tvár a odstúpila od nich. S mrzutým výrazom si zotrela slzu unikajúcu jej dole lícom a potichu povedala, "Buďte opatrní. Všetci."

Žiadny z nich jej nedokázal odpovedať, tak len prikývli, tak prikývli, každý ju miloval vlastným spôsobom, šťastný, že sa na nich pri odchode prišla pozrieť. Otec skontroloval hodinky a spýtal sa Draca: "Mám jednu minútu do odchodu. Ty?"

Draco skontroloval vlastné hodinky. "Správne."

"Každý sa pevne pridrží," povedal otčim, vytiahnuc - plechovku konzervovanej korenistej šunky. Harry sa chcel smiať, ale namiesto toho spolu s otcom a Dracom položil ruku na plechovku. Keby sa začal smiať, neprestal by, proste by celú noc uviazol v režime hysterického smiechu.

"Hysterický", bol zrejme jediný spôsob, ako popísať súčasný stav jeho mysle. Srdce mu búšilo v hrudi, krv mu hlasno búšila v spánkoch... Potreboval sa upokojiť, tak sa pozrel na sestru, držiac sa tej absurdnej plechovky mäsa, čakajúc, čakajúc...

Keď sa to nakoniec stalo, prekvapený zavrčal; bolo to tu, trhnutie pod pupkom a nechutné padanie cez priestor, bol si vedomý, že sa hýbe s ostatnými, Dracov lakeť v oku, otcov čierny plášť zdanlivo všetkých zahaľujúci... Znovu zavrčal pri pristátí a Draco tiež. Otec bol ticho; ako náhle pristál, vytiahol prútik, pomaly sa otáčal, kontrolujúc nebezpečenstvo. Vyzeral takto dosť hrozivo, otáčajúci sa okolo, aby preštudoval celý terén, tmavé oči zahalené kapucňou nad dlhým orlím nosom, objemný plášť vlniaci sa vo vetre. Harry tiež vytiahol prútik a Draco nasledoval ich príklad.

Vietor im rázne bičoval vlasy. Nebo bolo bezmračné a mohli jasne vidieť mesiac v splne plávajúci nad nimi po hviezdnatej oblohe. Krátka tráva sa snažila zápasiť so srieňom (cz: jinovatka) na tvrdej zemi, ktorá sa tiahla rovná a monotónna do všetkých smerov. Okrem otca a najlepšieho priateľa Harry nevidel jedinú dušu.

"Sme na správnom mieste?" zašepkal otčimovi.

"Mali by sme byť. Počkáme."

Severus Snape zdvihol tvár k oblohe a zavrel oči; vetril, potom oči otvoril a prikývol.

"Soľ. Sme blízko mora. Necítite to?"

Harry vetril vo vetre a tiež to zacítil; soľ a zápach rozkladu, staré ryby alebo možno hnijúce veľryby.

"Dover?" spýtal sa otca, ktorý prikývol.

"Ako to vieš?"

Harry pokrčil ramenami, rozhliadol sa okolo. "Len dojem. "

Znovu boli potichu a vietor na chvíľu ustal; teraz, keď mu nepískal v ušiach, mohol Harry počuť vlny lámajúce sa na skalách. Boli veľmi blízko. Videl, že otec tiež načúval.

"Týmto smerom," povedal Severus Snape, pohybujúc sa smerom k zvuku oceánu.

Nasledovali ho, prútiky vytiahnuté, občas sa rozhliadali zo strany na stranu, postupne boli čoraz nervóznejší. Nakoniec sa v temnote objavila postava: Lucius Malfoy.

"Dobre; nemeškáte."

Harry na neho zazrel nie príliš priateľsky; určite znel, ako keby si myslel, že to tu má na povel.

"Za niekoľko minút bude polnoc; vtedy prichádza Temný pán, a potom zvolá ostatných," poučil ich príkro a pritom takmer potešene; Harry si pomyslel, že Luciusova tvár možno nie je začervenaná len chladom - vyzeral, že sa teší.

Jeho syn bol ale bledý, nakoľko ho Harry vôbec videl, a to je čo povedať. Dúfal, že Draco sa nechystal zvracať; to by pravdepodobne mocného černokňažníka nepotešilo. Mohol si predstaviť, ako by Voldemort mohol potrestať niekoho, kto by bol chorý od strachu. Určite by to miloval.

Nasledovali pána Malfoya smerom k nepríliš vzdialenému okraju veľkého útesu. Neďaleko zrázu sa zastavili. Harry sa cítil rozpoltený; cítil jednak pokušenie ísť k okraju a pozerať sa dole, ale súčasne aj strach dostať sa k okraju zrázu bližšie, než už bol. Vytiahol si kapucňu cez hlavu, otočil sa, aby mal vietor v chrbte a ruky bez rukavíc si dal do vreciek pre zahriatie. Kovové rámy jeho okuliarov veľmi dobre viedli chlad a cítil sa tak trochu, ako keby mu na nose sedel kus ľadu sformovaný do tvaru okuliarov a spočíval mu na ušiach.

Náhle, na mieste ani nie dvadsať stôp od nich sa objavila vysoká, chudá postava. Voldemort. Ak vydal nejaký zvuk, Harry ho medzi vetrom a narážajúcimi vlnami nepočul. Úplne sa neusmieval, ale vyzeral byť potešený (na neho), keď zbadal, že už boli prítomní. Kráčal k nim, dlhé nohy rýchlo prekonávajúce vzdialenosť. Zastavil veľmi blízko Harryho a Draca a pozeral sa na nich zvláštnymi prižmúrenými očami. Harry sa striasol a všimol si, že aj Draco sa chvel, nevedel, či od chladu alebo od strachu.

"Tak," ozval sa panovačne sýtym barytónom. "Naši noví smrťožrúti." Harry bol zmätený; očakával podivný vysoký hlas. Až po chvíli si uvedomil, že tamto bol hlas padlého Voldemorta, pri zmŕtvychvstaní sa mu akosi nepodarilo obnoviť okrem tela aj pôvodné zafarbenie hlasu. Tento hlas, ktorý na nich práve hovoril, obnovovaný nikdy nebol. Mal veľmi... presvedčivý hlas, uvažoval Harry. Bol to druh hlasu, ktorá vás mohol prinútiť urobiť všetky veci, o ktorých ste vedeli, že by ste nemali.

"Áno, môj Pane," povedal podliezavo Lucius Malfoy. "Môj syn je úplne nadšený, že ho chcete prijať medzi svojich vlastných, dokonca predtým, ako na to dosiahne vek."

Voldemort pozeral na Draca, ktorý si nevytiahol kapucňu ako Harry. Vietor mu sfúkol blond vlasy z bledej tváre a jeho šedé oči, ktoré odrážali mesiac, boli rozšírené, hľadiac hore k najobávanejšiemu temnému mágovi doby, akoby očarený.

"Rád by som to počul od neho," ozval sa Voldemort úlisne, nehľadiac na Luciusa Malfoya. Draco prehltol a zažmurkal.

"Áno, môj Pane," povedal škrekotajúcim hlasom. "Úplne nadšený." Draco znel, ako by práve teraz vyčerpal svoj slovník. Harry uvažoval, že Voldemort vyzeral podivuhodne nezaujato. Otočil sa k Harrymu.

"Harry Potter," povedal a Harrymu prišlo zvláštne, že nikdy nikoho nepočul povedať svoje meno spôsobom, že znelo krajšie a tajomnejšie. V duchu sa otriasol; bol to zrejme jeden zo spôsobov, akými Voldemort ovládal zhromaždenie toľkých stúpencov, táto akoby hypnotizérska schopnosť fascinovať osobu jednoduchým vyslovením vlastného mena osoby tak, že to znelo ako najlyrickejšia poézia na svete. "Zistil som, že sa mi prvého septembra tohto roku stala veľmi zvláštna vec, Harry. Zistil som, že si pamätám mnoho vecí, ktoré som nikdy predtým nevedel. Veľké množstvo vecí," povedal veľmi pomaly, oči zavŕtaval do Harryho, kým Harry si želal, aby to mohol povedať znovu, aby tak mohol stále počúvať ten prívetivý hlas... "Spomínaš si na niečo... neobvyklé v ten deň, Harry?"

Harry sa znovu vo vnútri otriasol. Sústreď sa, sústreď, zavelil si. Nedaj sa napáliť... "Neviem, čo máte na mysli, môj Pane. Ja... nespomínam si na nič nezvyčajné." Snažil sa znieť rovnako sebaisto ako muž pred ním, ktorý sa dokonca týčil niekoľko palcov nad jeho výnimočne vysokého otčima. Harry sa túžil pre upokojenie pozrieť na otčima, ale zistil, že nebolo ľahké odtrhnúť oči od očí černokňažníka; ako si sa zdalo, že pozerať sa do týchto očí navždy bola najpokojnejšia a najskvelejšia vec na svete....

"Nič?" podivoval sa hlas, vracajúc sa k Harrymu. Ten sa prinútil uprieť oči na striebornú sponu čarodejníkovho plášťa, ktorý bol napokon na úrovni jeho očí.

"Nie, môj Pane. Ja... príležitostne som mal sny. Veľmi zvláštne, veľmi reálne sny; ale to je všetko."

"Ach," povedal a dokonca aj toto bolo krásne a sladké ako med. "Sny. Áno; môžem sa na to dívať ako... áno. Nevadí, Harry. To nie je dôležité."

Harry sa odvážil znovu vzhliadnuť k tým očiam; uveril mu? Naozaj si myslel, že Harry si nepamätal svoj predchádzajúci život? Dúfal v to. Vyzeralo to ako najbezpečnejšia vec, najmä ak sa chystal byť presvedčivým špiónom.

Obrátil sa na Luciusa Malfoya. "Malfoy. Podaj mi ruku. Je čas zvolať ostatných."

Pán Malfoy sa triasol, dívajúc sa na tú bledú tvár. "Moju, môj Pane? Ja... ja..."

Temný mág mu venoval zhnusený pohľad, potom ho zmenil na najdivnejší smiech, ktorý Harry kedy počul. "Och, upokoj sa. Použijem Snapa; on to zvládne."

Harry sa obrátil k otcovi; o čom Voldemort hovoril? Otčimova čeľusť bola pevne zovretá. Nechystal sa o tomto zámere polemizovať, ale nevyzeral z toho ani šťastný. Na čokoľvek chcel jeho otca "použiť", nemohlo to byť dobré...

Severus Snape si vyhrnul rukáv plášťa, potom habitu, potom oblečenia, ktoré mal pod tým oblečené. Nakoniec odhalil bledú pokožku ľavého predlaktia a živé znamenie na jeho šľachovitej, svalnatej ruke, silnej z rokov pevného stískania rúčky metly pri hraní metlobalu. Lebka s hadom. Temné znamenie. Harry prehltol. Bude jedno z nich mať, než táto noc skončí. Bolelo to, to vedel. Zaujímal sa, čo...

"Aach!" zalapal otčim ticho po dychu, pevne zovrel ústa, držiac zvyšok bolesti vo vnútri. Voldemort umiestnil špičku prútiku proti ohybu otcovho lakťa, a znamenie stmavlo; Harry mal pocit, že cítil pach spáleného mäsa. Cítil mrazenie postupujúce mu chrbticou, ako sledoval otčimovo mlčanlivé utrpenie. Prosím, nech to skončí, prosím, nech to skončí, myslel zúfalo, žasnúc, ako dlho to Voldemort udrží.

Pravdepodobne to bol len okamžik, ale Harry mal pocit večnosti. Dívať sa ako muž, ktorý ho vychoval, takto trpí... cítil sa tak bezmocný. Čo keby on niekoho zranil, aby upriamil pozornosť na seba? Pamätal si, čo rodičia hovorili o nastávajúcom zasvätení. Pamätal si, ako sa s ním Hermiona v inom živote hádala o tom, prečo sa nemohol stať smrťožrútom, aby ich ochránil...

Ale Harry, keby si sa - hypoteticky - stal smrťožrútom, čo keby ti prikázal mučiť ľudí? Ak by si to neurobil, mučil by namiesto toho teba..."

"Nezáleží mi na tom. To je moja vlastná bolesť; zvládol som to už predtým. Dokážem to znovu."

"Ale pozri Harry," povedala prosebne, v očiach mala slzy, "to je dôvod, prečo nemôžeš byť smrťožrútom. Pretože budeš radšej trpieť sám, než by si videl trpieť niekoho iného. Nie si na to stvorený."

Prehltol. Mala pravdu, ale teraz vedieť to nebolo veľmi k úžitku. Bol v pasci. Nateraz sa musel prispôsobiť, a dúfať, že to dobre dopadne.

Zvolávaní smrťožrúti sa spočiatku zjavovali okolo nich jeden po druhom, ale po ďalšej minúte prichádzali zo všetkých strán, až nakoniec sa okolo miesta, kde stáli, vytvoril kruh prinajmenšom šesťdesiatich čarodejníkov (a niekoľko čarodejníc). Harry prehltol; Dumbledore povedal, že s Harrym a Dracom by počet špiónov bol osem. S Dracom mali len šestnásť, traja z ostatných mali dvadsať alebo menej. Boli by prevýšení počtom asi sedem na jedného. To nie sú dobré vyhliadky, pomyslel si. A bol tu tiež Voldemort. Toto nebol dobrý čas na začatie boja. Bol to čas zamiešať sa a byť len ďalším smrťožrútom.

Ako Harry zúfalo pozeral na prútik dotýkajúci sa ruky jeho otca, premýšľal o vlastnom prútiku. Je rovnaký ako ten v starom živote? uvažoval, kým ho vo vrecku uchopil. Uvažoval tak usilovne, ako mohol, skúšajúc sa rozptýliť, vyloviť spomienku spred piatich rokov, z toho dňa, keď s matkou kupoval veci do školy do prvého ročníka....

Harry, ťahaný Jamie, sa potácal z Čarodejníckej literatúry pre veľkých a malých. Chcel hovoriť s pekným dievčaťom s červenými vlasmi o trochu dlhšie, ale sestra mala pravdu; potreboval prútik. Jeho prvý prútik! Začal spomaľovať, keď sa dostali k úzkemu, ošumelému obchodu, natlačeného medzi iným s hromadami rôznych veľkostí kotlíkov z prednej strany, a obchodom s vešteckým potrebami. Harry dostával závrat, ako videl samého seba opakovane sa odrážať v sade kryštálových gulí vystavených vo výklade.

Zlaté písmenká nad dverami obchodu s prútikmi sa olupovali. Harry sa s túžbou díval na prútik vo výkladnej skrini, ležal na zaprášenej purpurovej poduške, ktorá bola vyblednutá z rokov vystavenia slnečnému svetlu. Ollivanderovci. Nakoniec dostane prútik od Ollivanderovcov...

Ako otvorili dvere, zazvonil zvonček. Malý priestor vo vnútri bol hore nohami. Jamie si s úľavou privlastnila jedinú vysokú stoličku; tento krát žiadne sedenie na dlážke. Videl, ako sa s odporom díva po prachu okolo nôh stoličky. Toto miesto by ozaj potrebovalo čistiace zaklínadlo, mohol si predstaviť jej myšlienky. Spočiatku bol Harry neistý; nakoľko boli tieto prútiky spoľahlivé, ak majiteľ obchodu nemohol jeden z nich použiť na odstránenie nejakého prachu?

Zvonček znovu zazvonil, ako sa otvorili dvere; bol to Draco s otcom. "Ach," povedal pán Malfoy Harryho matke. "Lily. Potešenie, ako vždy," povedal hodvábne. Jeho hlas spôsobil, že Harry chcel kričať. Pán Malfoy sa s odporom rozhliadol po neporiadku v obchode. Harrymu sa vzadu na krku zježili vlasy; pozrel na svojho najlepšieho priateľa a mohol povedať, že sa tiež cítil podivne. Na tomto mieste bolo niečo desivé; mágia tu bola takmer hmatateľná.

"Lucius," ozvala sa jeho matka s kývnutím; nedostal od nej iné potvrdenie než toto. Dracov otec sa zamračil a vyzeral, ako by mohol povedať niečo sarkastické, ale náhle boli všetci prerušení veľmi mäkkým hlasom.

"Dobrý deň."

> Draco nadskočil a Harry sa otočil. Široké bledé oči pána Ollivandera sa presúvali bližšie a bližšie, a Harry bojoval s nutkaním vybehnúť z obchodu a nikdy sa nevrátiť. Počul, že Jamie vydala zvuk ako "eep ".

"Áno, áno," povedal majiteľ obchodu s prútikmi. "Tak, už je na čase. Draco Malfoy a Harry Potter idú na Rokfort. Och, vitajte, moja drahá," povedal Harryho matke. "Váš vŕbový prútik vám ešte vyhovuje?"

Prikývla a slabo sa na neho usmiala. "Vcelku dobre, ďakujem."

"A pán Malfoy..." mäkký hlas znel teraz zlovestne, a oči pána Ollivandera akoby Luciusa Malfoya prevŕtali. Pán Malfoy na neho vzdorne pozeral späť, čeľusť pevne zovretá, ako keby sa snažil nedať najavo jedovaté poznámky.

"Ollivander..." odpovedal pán Malfoy s úsečným kývnutím.

Nakoniec sa otočil späť k Harrymu a Dracovi. " Ukážte mi, ktorou rukou držíte prútik, prosím." Obaja natiahli ruku; Harry pravú, Draco ľavú. Začal každého z nich merať, všetko, ruky a nohy a hlavy. Keď začal behať sem a tam, prinášal im prútiky na skúšku (ohromné množstvo ešte bolo na stoloch a pultoch od predchádzajúcich zákazníkov) meter pokračoval v meraní sám. Harry mohol povedať, že by to Dracovi nevadilo. Nakoniec Ollivander metru povedal, "To stačí," a meter spadol na prašnú dlážku.

"V poriadku. Pre pána Pottera, cukrový javor s vlasom jednorožca; pre pána Malfoya eben s perom fénixa." Obaja sa prútikov ledva dotkli, keď zakričal, "Zmena!" Harry podal ten, ktorý skúšal Dracovi a Draco mu podal ten jeho. O sekundu neskôr im tieto prútiky pán Ollivander vytrhol z rúk a strčil im dva ďalšie prútiky, popisujúc drevo a jadrá. Vždy, keď zakričal "Zmena!" si vymenili prútiky a potom im ich vytrhol a dal im medzi prsty iné. Harry teraz chápal, prečo bol v obchode taký neporiadok.

Ollivander sa pretlačil hromadou škatúľ okolo neho a Harry si nebol istý, ako mohol povedať, že im nedal dva krát rovnaké prútiky; bola to najzmätenejšia vec, ktorú kedy videl. Nakoniec, potom, čo pán Ollivander vykríkol, "Zmena!" aspoň stý krát, Draco vzal prútik, ktorý používal Harry, a v momente, keď sa ho dotkol, Harry mohol vidieť, že sa cez Draca prehnalo vzrušenie a jeho najlepší priateľ vyzeral hlboko pohnutý. Švihol prútikom cez prašné ovzdušie obchodu, a z konca sa vyvalil prúd strieborných a zelených iskier.

"Ooch!" vydýchla Jamie. "To je ono, Draco!"

Draco prekvapene pozrel na ruku, potom nahor na pána Ollivandera pre potvrdenie. "Slečna má pravdu. Lipa a blana z dračieho srdca. Desať a pol palca dlhá. Veľmi dobre. Bude to sedem galeónov, pane," povedal, smerujúc to pánovi Malfoyovi, ktorý hodil peniaze na zaprášený stôl s výrazom hnusu v tvári.

"Poďme, Draco."

"Ale ocko... nemôžem zostať a vidieť, ako dostane svoj Harry? Prosím?"

Lucius Malfoy na syna zhliadol, ako keby ho nenávidel. Všimol si, ako sa na neho pozerajú a pokúsil sa zmeniť svoje črty, aby budil príjemnejší dojem, ale Harrymu bolo jasné, že ho to stálo veľa úsilia.

"Tak teda dobre," povedal neochotne.

Harry pokračoval v skúšaní prútikov. Zdalo sa, že sa mu žiaden nehodí. Nakoniec sa pán Ollivander zastavil držiac prútik, ako keby sa ho chystal Harrymu podať, ale váhal. "Teraz tento prútik," povedal odmlčiac sa. "Tento prútik... teda, nie že by to snáď nebol veľmi pekný prútik. Jedenásť palcov, spoľahlivý a ohybný, cezmína a pero fénixa. To len že..." a potom sa odmlčal. A zmĺkol. Mohli ste počuť padnúť špendlík.

"Čo?" spýtal sa nakoniec Harry, prelomiac ticho. Ak by ich lepšie nepoznal, mohol by prisahať, že všetci ostatní zadrali dych.

"Asi to nič nebude. Prečo ho neskúsite?" Dal ho Harrymu do ruky a Harry ihneď cítil v prstoch teplo. Švihol prútikom do vzduchu rovnako ako Draco, a z končeka vyleteli červené iskry. Jamie potešene zatlieskala, a jeho matka sa dívala viditeľne uľahčene, že sa hľadanie nakoniec skončilo, unavene siahla do taška, aby vytiahla sedem galeónov, aby ich dala pánovi Ollivanderovi.

Pán Ollivander ale Harryho matku ignoroval, sám pre seba si mumlal, "Zvláštne... zvláštne..."

Harry zvraštil obočie. Chystal s prehovoriť, ale náhle zaznel netrpezlivý hlas pána Malfoya. "S pravdou von, človeče!" Jeho hlas sa v malom obchode ozýval. "Čo je tak prekliato zvláštne?"

Pán Ollivander civel späť na pána Malfoya, vyzeral znovu dosť zlovestne, a Harry sa zachvel. "Bude vás to zaujímať, pán Malfoy. Tento prútik a prútik, ktorý zabil otca týchto detí," kývol na Harryho a Jamie, "sú bratia. Oba majú pero z chvosta rovnakého fénixa. Tamten prútik mal trinásť a pol palcov. Zhotovený z tisu. Ale rovnaké jadro. Pretože sú bratia, tieto dva prútiky nemôžu byť použité proti sebe; nebudú fungovať správne. Ale spoločne..." Pán Ollivander sa zblízka pozrel na Harryho, "spoločne môžu prútiky-bratia urobiť ohromné veci..."

Harry prehltol; mal prútik, ktorý bol dvojčaťom prútika používaného otcovým vrahom! Chcel ho pustiť a utiecť, ale náhle mu pán Malfoy prútik vytrhol z ruky a strkal ho synovi. "Toto je prútik pre Draca! Chcem, aby mal tento prútik môj syn! Prečo ste ho nenechali skúsiť ho?"

Dracov otec pevne stisol jeho ruky a prinútil ho mávnuť prútikom vzduchom; Harryho najlepší priateľ vyzeral ako veľmi veľká bábka. Ale z prútika nevyšli žiadne iskry, keď ho použil. Pán Malfoy znovu trhol Dracovou rukou okolo, pokúšajúc sa prinútiť prútik odpovedať. Harry sa začínal obávať, že synovi ruku odtrhne.

Pán Ollivander obratne odstránil prútik z Dracovho zovretia. "Prútik si vybral svojho majiteľa, pán Malfoy. Viete, že čarodejník nikdy nezíska najlepšie výsledky s prútikom iného čarodejníka."

Harry pozrel na matku, ktorá mala v tvári vydesený výraz. "Ste-ste si istý," spýtala sa potichu. "Nie je tam iný, ktorý by mohol byť... vhodnejší?"

Harry by sa zasmial, keby to nebola taká hrozná situácia; pán Malfoy chcel, aby Draco mal prútik, ktorý bol bratom Voldemortovho, a jeho matka by dala prednosť, keby mal iný. Nebol si istý, ako sa cítil ohľadne brata prútika, ale vedel, že s týmto prútikom sa cítil odolný a mocný, keď ho držal.

"Chcem ho, mami," povedal mierne. "Chcem ten prútik."

Matka mu venovala desivý pohľad. Prehltol a zvesil hlavu. Pán Ollivander zabalil prútik a podal mu ho, jeho matka zaplatila. Opustili obchod všetci dosť zamĺknutí. Vonku pán Malfoy Harryho matku zastavil.

"Lily, daj si povedať. Nechceš, aby Harry zo všetkých mal práve tento prútik, a ja chcem, aby ho mal Draco. Prečo si ho nemôžu vymeniť?"

Harry videl, že vyzerala nervózne, ale jej hlas boli sebaistý ako vždy. Mal pocit, že ak bolo niečo, čo Lucius Malfoy chcel, bola odhodlaná uistiť sa, že to nedostane.

"Ospravedlňujem sa, Lucius. Harry prútik vlastní. Poďme, vy dvaja. Dobrý deň, Lucius." Dopriala Dracovi sympatický úsmev. "Uvidíme sa prvého, Draco."

Ako nasledovali matku dole točitým chodníkom, Harry a Jamie zavolali na Draca do videnia; pán Malfoy držal synove ramená. Harry znovu vzhliadol na matku. "Ďakujem, mami. Za ten prútik," povedal s úsmevom, ale matka mala v tvári znovu ten desivý výraz.

Tvárila sa, ako keby ju práve zabil.

Vtedy to začalo? uvažoval Harry. Vtedy sám seba presvedčil, že ho matka nenávidí? Keď sa zdalo, že si myslela, že sa stáva zlým? Nemal čas o tom premýšľať; Voldemort zdvihol prútik a nakoniec zastavil otčimovu bolesť. Harryho vnútorne bolelo, keď videl pot a bolesť v jeho tvári. Vykríkol len mierny výkrik šoku, keď bolesť začala, a potom bol ticho. Buď sa tiež naučil blokovať bolesť, pomyslel si Harry, alebo má veľa sebakontroly.

Temný pán pokynul Severusovi Snapovi a Luciusovi Malfoyovi do obvodu veľkého kruhu, ktorý sa vytvoril, obchádzajúc Harryho a Draca, ktorý sa triasol vedľa neho, očakávajúcich ich osud. Draco skutočne vyzeral, ako by sa chystal zvracať, hĺbal Harry. Keď zhromaždenie nakoniec stíchlo, ich pán sa obrátil, prehliadal si ich, s uspokojením pokýval, pretože predstavovali dôkaz jeho sily a vplyvu. Cítil sa, ako by ich vlastnil, uvažoval Harry. Majetok.

Kruh smrťožrútov bol veľmi veľký v porovnaní s tým, ktorý si pamätal zo svojho sna, keď videl zasvätenie Draca Malfoya. V tomto živote neboli žiadni neprítomní padnutí stúpenci, ale trvalý rast šíkov. Harry sa pokúsil upokojiť prázdny žalúdok, ale ten poskakoval veľmi rozptyľujúcim spôsobom. Možno i ja som ten, kto bude zvracať, pomyslel si. Všimol si, že Voldemort nemal hada, ani čarodejníka, ktorý by sa zdal byť jeho pravou rukou, ako bol Červochvost. Predstavoval si, že Lucius Malfoy by bol rád týmto zástupcom, ale vďaka tomu, ako Voldemort s Malfoyom zaobchádzal, sa to zdalo vysoko nepravdepodobné.

Nakoniec, sa otočil a povedal zhromaždeným ohromujúcim hlasom, "Moje deti..."

Zbor hlasov odpovedal, "Môj Pane..."

"Dnes večer sa k nášmu počtu pridajú ďalší dvaja. A nie len tak nejakí dvaja; máme tu "Leva"," mávol neurčito rukou Harryho smerom, "a Dieťa mesiaca," povedal ukazujúc na Draca. "Títo chlapci mali byť moji nepriateľmi, mojou Achilovou pätou. Namiesto toho, aby som ich odstránil, dal som im milosť, ušetril som ich životy, a oni boli povýšení, aby sa stali mojimi služobníkmi. Teraz sú tu, aby ma uznali ako ich skutočného pána, aby sa k nám pripojili v našom kruhu..."

Harry sa pokúsil prehltnúť, ale jeho hrdlo nespolupracovalo. Zbežne pozrel na Draca, ktorý sa triasol. Náhle sa mu kolená podlomili a on sa našiel na zemi, lapajúc po dychu; vzhliadol na vysokú postav nad ním. Draco po jeho boku tiež kľačal.

Voldemort ich obchádzal, prehliadal si ich. Harry bojoval s nutkaním sledovať ho očami. "Pekné exempláre, však?" spýtal sa nikoho konkrétneho, ako sa prechádzal. Bol mimo Harryho rozhľadu, keď náhle počul výkrik, "Crucio! "

Necítil bolesť; otočil hlavu a vedel prečo. Draco pohol hlavou v utrpení; celé jeho telo sa zmietalo. Snažil sa udržať čeľusť zovretú; uniklo mu len tiché hrdelné chrčanie, ale po bledej tvári mu stekal pot, miešajúci sa so slzami, ktoré mu unikli spod pevne zavretých očí. Harry bojoval s nutkaním vytiahnuť prútik a ukončiť to, ale potom si spomenul, že proti tomuto mužovi nemohol svoj prútik použiť... Vedel to? uvažoval. Povedal mu to Lucius Malfoy? Možno preto...

Draco vydal zvuk, z ktorého sa Harrymu otočil žalúdok, keď bola kliatba ukončená. Hoci počas mučenia kľačal vzpriamene, teraz ležal na zemi, skrútený do klbka. Vysoká postava čakala, keď sa ťažko dýchajúci Draco prebojovával späť do vzpriamenej polohy. Okamžite bol znovu stlačený na kolená rovnakou neviditeľnou rukou. Harry sledoval svojho priateľa, želal si, aby mu nejakým spôsobom mohol pomôcť, ale...

"Crucio!"

Bolesť okamžite udrela do celého jeho tela, akoby do jeho kože vnikali tisíce nožov ostrých ako britva súčasne. Koncentroval sa tak usilovne, ako mohol; potom tam náhle nebola žiadna bolesť; bolo tam len plávanie, plávanie nad chladnou sivou krajinou, fascinovane sa díval na iskrivé žlté svetlo, ktoré spojilo jeho telo s Voldemortovým prútikom. Videl Dracovo prekvapenie; videl tiež prekvapenie jeho otca a aj Luciusa Malfoya. Nakoniec videl, ako sa Voldemortove oči rozšírili, keď mučenie pokračovalo, a sledoval vlastné pokojne kľačiace telo, ramená roztiahnuté, ako keby bol v extatickej modlitbe, tvár pokojná a jasná.

Nakoniec videl, ako Voldemort zrušil spojenie medzi jeho prútikom a telom, o ktorom takmer prestal premýšľať ako o svojom vlastnom. Nechal sám seba skĺznuť späť do tohto tela, pomaly otvoril oči, žmurkajúc. Videl Temného pána hľadiaceho s prižmúrenými očami späť na neho.

"Nekričal si," povedal Dracovi. "A ty," dodal ešte mäkším hlasom, otočiac sa k Harrymu, "nezdalo sa, že by si vôbec cítil nejakú bolesť."

Harry prehltol. "Môj Pane," povedal, dúfajúc, že bol presvedčivý. "Ja... nikdy predtým som takú bolesť necítil. My... my sme vedeli, že by bolo neúctivé kričať. Sťažovať si na prijímanie toho, čo si zaslúžime." Očami strelil po Dracovi, bez toho, aby k nemu otočil hlavu, a hneď uprel pohľad späť na Voldemorta, zvedavý, či by tomu mohol uveriť. Voldemort si Harryho ešte s veľkým záujmom prezeral, a Harry čakajúc zadržal dych.

Nakoniec, sa okolo kútikov jeho úst skrútil desivý úsmev. "Tak. Cítili ste bolesť. To bolelo, však?"

"Áno, môj Pane," odpovedali jednohlasne.

Harry sa zachvel, ako predvídal ďalšie slová: "Požiadajte ma, aby som to znova neurobil. "

"Prosím neurobte to znova, môj Pane," povedali obaja. Harry bojoval s nutkaním rozhliadnuť sa po všetkých zhromaždených smrťožrútoch, aby videl, kto iný už podstúpil tento rituál podriadenosti. Nariadil im obom zdvihnúť sa.

"Daj mi ruku," prikázal Dracovi, ktorý ju trasúci sa natiahol. Harry si hrýzol peru; vedel, že toto by bude veľmi rozdielne a oveľa horšie ako kliatba Cruciatus. Voldemort stiahol Dracovi rukáv a položil prútik k bledej pokožke. "Čí si?"

"Váš, môj Pane."

"MORSMORDRE! "

Studeným vzduchom zaznel Dracov zúfalý výkrik a chlapec padol na kolená. Na predlaktí sa mu objavilo znamenie lebky s hadom, ako keby sa ukrývali pod povrchom a pomaly sa vynárali, až kým neboli viditeľní voľným okom. Harry cítil spálené mäso, rovnako ako v jeho vízii, keď videl, ako dostal znamenie dedič. Konečne to bolo hotové a Draco pomaly zdvihol hlavu, sťažka oddychoval, zvieral si slabo dymiacu ruku. Harry mu povedal, čo potom povedať, ale neurobil to, bol príliš spútaný bolesťou.

Som na rade, pomyslel si.

Ako sa Voldemort obrátil k nemu, prehltol. Vyhrnul si rukáv a ukázal ruku, hľadiac do tých zvláštnych očí a skúšajúc sa udržať si svoje vedomie, ubezpečujúc sa, že sa v tých očiach neutopil, že nestratil sám seba...

"Čí si?"

"Váš, môj Pane."

"MORSMORDRE! "

"Aaach!" vykríkol, predtým, ako zovrel ústa. Podarilo sa mu urobiť to znovu; pretočil oči a plával hore, pokojne sledoval, ako sa znamenie samo zobrazilo na jeho ruke, ako sa lebka a had objavili v atramentovej černi, permanentné znamenie vlastníctva.

Nakoniec bolo po všetkom, a Harry vďačne klesol späť do svojho tela, bojujúc s nutkaním dotknúť sa dymiacej ruky, pozrel na Voldemorta a povedal to, čo odporučil Dracovi.

"Ďakujem, môj Pane."

Ako v predchádzajúcom živote vysoký čarodejník pohodil hlavou a zasmial sa. Obrátil sa k ostatným čarodejníkom v kruhu, a teraz vedeli, že tiež mali povolenie pochvalne sa zasmiať, a zvuk tuctov ďalších smejúcich sa hlasov udrel v nesúrodom tóne do chladného, zimného vzduchu. Keď smiech nakoniec ustal, Voldemort sa obrátil v kruhu, zároveň hovoril, takže ho všetci mohli počuť.

"Dvaja ďalší sa pridali k nášmu počtu! Ale toto nie je jediný dôvod, prečo som vás dnes večer všetkých zvolal..."

Prichádza to, pomyslel si Harry. Zistíme, akú hroznú vec musíme urobiť, koho musíme mučiť alebo zabiť. Žalúdok mu znovu poskočil v očakávaní toho, čo to mohlo byť, kto by mohol urobiť chybný krok a neuspokojiť ich vrtošivého pána...

"Dnes večer..." efektne sa odmlčal, a Harry zistil, že znovu zdráhavo obdivuje ten nádherný, podmanivý hlas. "Dnes večer, pred vami všetkými oficiálne uznám... svojho Dediča."

Zhromaždení zalapali po dychu, a Harry bol prekvapený, keď zistil, že urobil to isté. Dedič! Nakoniec sa dozvie identitu Dediča!

Potom mu ďalšie zalapanie zamrelo v hrdlo, ako mu myseľ obsadila jediná myšlienka:

Prečo sa zdá, že Voldemort pozerá priamo na neho?