Preklady fanfiction Harryho Pottera

Harry Potter a Čas dobrých úmyslů
(neboli Poslední pokušení Harryho Pottera)

Kapitola ôsma-  Sestra 1/3

Harry civel na dvere, ktoré mu zabuchla pred nosom. Znovu zazvonil na elektronický zvonček, oprel sa oň, hoci vedel, že je to hrubé. Teraz mal iné problémy.

Ustúpil a pozrel sa na okná na druhom poschodí. Priložil si ruky k ústam a zavolal, "Maggie! Slečna Parrishová! Prosím! Prepáčte, že som vás vystrašil, ale keď som vás sledoval domov, obávam sa, že som sa stratil! Keby ste mohli aspoň..."

Otvorila okno priamo nad ním a popudlivo zajačala späť: "V poriadku, dobre! Zmĺkni!"

Uprene na ňu hľadel, tak sa podobala na Ginny a predsa bola tak... muklovská. Ginny doteraz nebola príliš vystavená muklovskému svetu, len cestou od Deravého kotlíka k Hermioninmu bytu, ale na podzemnú dráhu, londýnske obchody a autá, a autobusy pozerala s naširoko vyvalenými očami, rovnako ako Hermiona na všetko, čo videla v Šikmej uličke. Maggie sa zdala byť Ginny, ktorá chápala muklovský svet, ktorá bola celkom spokojná so všetkými každodennými maličkosťami.

Zlovestne na neho pozerala, potom zabuchla okno. O niekoľko minút neskôr znovu otvorila dvere a uviedla ho dnu. Vstup do budovy bol široký dobrých päť až šesť stôp (1,5 až 1,8 m), čo znamenalo, že mohli vo vnútri stáť tvárou v tvár bez toho, aby boli obzvlášť blízko. Oprela sa o stenu so založenými rukami a spurne na neho zazerala.

Nervózne jej pohľad opätoval, stále ohromený, nakoľko sa podobala na Ginny. Slabo sa usmial, skusmo sa spýtajúc: "Môžem to vysvetliť?" Stále ešte na neho zlostne zazerala. Čakal. Vôbec žiadna odpoveď. Vrátil sa k svojej druhej prosbe. "Počúvajte, tu je adresa, na ktorú som sa pokúšal dostať, keď som si vás všimol vo vlaku." Podal jej pokyny na cestu k Deanovmu domu. Ľahostajne zízala na papier.

"Prečo si ma sledoval domov?" dožadovala sa, keď mu strkala Deanovu adresu späť.

"No," začal opatrne, "takto, mám priateľku, a ona mala dve staršie sestry, ktoré sa narodili v rokoch 1970 a 1972. Zmizli počas veľkonočných prázdnin v roku 1979. Vyzeráte úplne ako moja priateľka. Až na to, že ona má hnedé oči. Ja len... keď som vás uvidel, musel som ísť za vami. Keby som jej mohol povedať, kde je jedna z jej sestier..."

"Sestra?" zašepkala.

Nervózne prikývol, očakávajúc, že ho každou sekundou vyhodí. Náhle sa v dverách objavil tmavovlasý muž s výrazným obočím, čo spôsobilo, že Harry podskočil od prekvapenia. Mal kľúč, ale Maggie Parrishová rýchlo vykročila a otvorila mu dvere; mal oblečené tepláky a tenisky, a najsvalnatejšieho Jack Russell teriéra, akého Harry kedy videl. Musel ísť behať so psom, pomyslel si Harry.

Potom sa muž, o ktorom si Harry myslel, že bol len ďalší nájomník, naklonil a rýchlo pobozkal Maggie Parrishovú na ústa. Prehovoril sotva lapajúc dych, ešte trochu zadychčaný z cvičenia. "Ahoj, miláčik. Čestné slovo, ten ma prehnal. Prečo to nikdy nie je on, kto schudne, keď toto robíme?"

Láskyplne sa na neho usmiala. "Myslím, že sme sa snažili o to, aby si schudol ty, nie on. V každom prípade, on je samý sval, však Billy?" Posledná časť jej spevavej reči bola smerovaná na psa; prikrčila sa k nemu, potľapkajúc ho rázne, ale láskavo po boku, kým sa pes otočil a zdvihol hlavu, aby jej mohol oblízať bradu. Zasmiala sa, ďalej ho hladiac. Billy, napadlo Harryho. Pomenovala podvedome psa po najstaršom bratovi?

Muž si všimol Harryho a díval sa na neho, ako keby sa pokúšal vyhnúť sa pôsobiť nepriateľsky, ale aj ako by bol dokonale ochotný byť tak nepriateľský, ako bude potrebné. "Kto je to?"

Maggie vstala a nadvihla obočie, ruky znovu skrížené, pery stiahnuté do tenkej čiarky. Podal ruku jej spotenému, zadýchanému priateľovi. "Harry Potter. Rád Vás poznávam, ehm..."

"Bernard Parrish." Zovrel Harryho ruku dosť tvrdo a Harry sa s tlakom vyrovnal vzorne, bez toho, aby ukázal nejaké napätie. Opatrne si pustili ruky, stále sa navzájom premeriavajúc. Harry si uvedomil, že on a Maggie mali rovnaké priezvisko; nerandili spolu, boli manželia. Vypátral prstene na ich ľavých rukách a pokúšal sa neusmievať od radosti; pani Weasleyová by ich zbožňovala! Bill a Charlie ešte neboli ženatí. Samozrejme, Maggie bola jedna z dvoch hlavných príčin, prečo neboli ženatí. Odkašľal si.

"Mohol by som s vami oboma hovoriť vo vnútri? Ak sa vám nebude páčiť, čo vám musím povedať, môžete na mňa poštvať psa..."

Snažil sa vyzerať bezstarostne, ale chvíľu sa na neho dívali, ako keby vážne uvažovali, či to urobiť a on sa nervózne pozeral z jedného na druhého. Nakoniec sa zľutovala a povedala: "V poriadku. Poďme hore."

Dom Parrishovcov bol teplý a pohodlný. Steny boli vymaľované provensálskou žltou, preplnené čalúnenie bolo farby sýteho burgundského a ťažký orientálny koberec ležal pred krbom na podlahe, kam sa Bernard Parrish sklonil, aby vybral niekoľko kusov z hromady dreva, aby mohol rozložiť oheň. Chrabromilské farby, uvedomil si Harry. Miestnosť bola zariadená v chrabromilských farbách...

Maggie Harrymu mávla smerom k stoličke, kým Bernard rozložil oheň. Sadol si vedľa manželky na pohovku, ruky dal ochranne okolo nej, kým sa dívali na Harryho. Čeliac im obom, bol náhle nervóznejší než kedykoľvek predtým v živote. Čo ak sa Parrish psychicky zrúti, až sa dozvie, že jeho manželka je čarodejnica? Čo ak sa zrúti ona? S týmto Harry rozhodne nepočítal.

Billy skočil na pohovku a usalašil sa vedľa Maggie, položiac si papuľu na jej nohu. Usmiala sa na neho a poškrabkala ho za ušami. Harry sa týmto akosi upokojil a zhlboka sa nadýchol.

"Ospravedlňujem sa, že som takto vtrhol do vašich životov. Len som uvidel Maggie v metre a ona skutočne vyzerá ako moja priateľka, ktorá mala dve staršie sestry, ktoré sú od roku 1979 nezvestné. Mladšia sestra sa narodila v roku 1972, ako Maggie, jej meno bolo Margaret. Jej rodina ju volala Peggy. Zdalo sa to byť príliš veľkou zhodou okolností.

A Maggie mi povedala, že bola adoptovaná a nepamätá si nič z obdobia pred tým, než mala sedem. Povedal som jej, že poznám jej rodinu, že nezomreli pri autohavárii... a ona mi zabuchla dvere pred nosom."

Maggie sa predklonila, tvár v rukách, jej manžel sa jej už viac nedotýkal. Keď znovu zdvihla hlavu, videl, že má červené oči. "Čo očakávaš, že urobím, keď mi povieš, že ma moji rodičia opustili? Čo sa stalo? Bola som bitá a zneužívaná? To je dôvod, prečo si nepamätám na nič, čo bolo predtým, než som bola adoptovaná?"

"Nie, nie," uistil ju zamračený Harry. "Prečo? Niekto ti to povedal?"

Trasúc sa oprela. "Nie. Keď som vyrastala, lekári mi stále hovorili, že by som si všetko mala pamätať. Stále vraveli, že so mnou fyzicky nič nie je zle, žiadne poranenie hlavy.

Blokovanie spomienok bolo niečo, čo som robila úmyselne. Predpokladali, že to pochádzalo skôr z emocionálnej, než fyzickej traumy, že som pochádzala z nevhodnej rodiny a oni boli otrávení z mojej výchovy a zbavili sa ma alebo také niečo. Nie som si istá, prečo mi vrchná sestra v nemocnici povedala, že som bola jediná preživšia po dopravnej nehode."

Harry pokrčil ramenami. "Predpokladám, že si myslela, že by ste tomu uverili."

Prikývla. "Hovoríš, že poznáš moju rodinu. Prosím... môžeš mi povedať, čo sa stalo? Prečo ma poslali preč?"

"Neposlali vás preč." Potom urobil čo mohol, aby jej vyrozprával príbeh jej zmiznutia, vynechajúc všetky odkazy na mágiu. "Vaši bratia sa z toho nikdy naozaj nedostali. Mysleli, že to bola ich chyba, hoci mali len trinásť a pätnásť. Vaši rodičia potom mali ďalšie dve deti; syna v roku 1980 a ďalšiu dcéru v roku 1981. To je Ginny; je to moja priateľka. Je úžasné, ako sa na ňu podobáte..."

Vstala a šla k ohňu; oprela hlavu o výklenok a strnulo pozerala. "Unesená," zašepkala. "Nemôžem tomu uveriť. Bola som unesená. A potom čo? Bola som... predaná? Ako dieťa na čiernom trhu?"

Jej manžel vyzeral pochmúrne. "Znie to tak. Musela to byť nejaká organizovaná skupina. Únoscovia pracovali samostatne, ponúkajúc deti dosť pochybným adopčným organizáciám. Tvoji rodičia už nie sú najmladší..."

Vzhliadla na manžela. "Dobre, to bolo kvôli... veď vieš..."

Bernard sa otočil k Harrymu a vysvetlil. "Jej mama a otec mali vlastnú dcéru. Zomrela. Leukémia. V tej dobe už mali takmer päťdesiat rokov a keď sa rozhodli pre adopciu, agentúry ich nechceli kontaktovať. Dokonca aj tá, ktorá im venovala svoj čas, nemala v úmysle nechať ich adoptovať batoľa, tak povedali, že by vzali staršie dieťa, dievča, najlepšie s červenými vlasmi..."

Maggie sedela pri vyvýšenom krbe, objímajúc si kolená. "Valerie mala červené vlasy. Ich vlastná dcéra," povedala potichu.

Harry sa zamračil; znelo to pravdepodobne. Niekto, kto bol proste platený, aby doručil tovar, uniesol Annie a Peggy a vzal ich k adopcii ľuďom, ktorí boli zúfalí a nemali inú možnosť, ako mať rodinu.
Ale niečo ho trápilo. Ten spôsob, akým zmizli z parku vo Vydrom Svätom Drábe, stále kričal, že v tom bola zapletená mágia. Ako inak mohla stratiť všetky spomienky na predchádzajúci život, ak nie cez pamäťové kúzlo? Možno skupina smrťožrútov unášala muklovské deti, aby ich predali na nezákonné adopcie a oni jednoducho predpokladali, že Annie a Peggy boli muklovia.

Pozrel na Maggie a Bernarda Parrisha; potom, čo ich šokoval správami, že poznal jej rodinu, nemohol len tak vyhŕknuť, že bola čarodejnica. Hermionina reakcia nebola desivá, ale nemyslel si, že to zariadil zručne. Musel byť opatrný predtým, než to skúsi znova; a stále zostával ostražitý z možnej reakcie jej manžela. Nateraz im dal dosť prekvapivých noviniek.

Harry sa na ňu díval, ako sedela pri krbe a pohrabáčom sa pohrávala s horiacim brvnom. Plamene osvetľovali jej tvár, tak záhadne podobnú tej Ginninej. Vzhliadla na neho, potom na manžela a zasmiala sa. "Tak. Myslíš, že by som to mala zavesiť na klinec, Bernie? Po tom všetkom som nikdy nevedela, že sa toto stane."

Usmial sa na ňu. "Och, prosím ťa. Kedy si naposledy vedela niečo, čo sa týkalo teba?
Pre ostatných môžeš robiť len výklady a grafy. Viem, že si vravela, že chceš proste žiť svoj život spontánne, bez toho, aby si vedela, čo sa stane... Je to tak pravdepodobne len preto, že si lenivá, aby si to urobila pre seba..."

Harry bol zmätený. "Čo?" Maggie sa k nemu otočila. "Och. Správne. Pozri, keď si prvý raz zazvonil, myslela som si, že si za mnou šiel, pretože si chcel súkromné sedenie. Predtým ma fanúšikovia prenasledovali zo štúdia až domov, ale teraz robím výklady len pre blízkych priateľov. Zdá sa, že sa to stane vždy, keď je auto u mechanika a ja cestujem metrom..."

Harry potriasol hlavou. "Prepáčte. Nejako sa strácam. Mal by som poznať vaše meno?"

Vyzerala byť v rozpakoch. "Och, počuj, myslela som tým, že som tak známa. To ma naučí. Ty absolútne nemáš potuchy kto som, však?" Bez slova zavrtel hlavou.

"Maggie," oznámil jej manžel pyšne, "je najprednejšia veštkyňa, prognostička a vykladačka tarotových kariet v Londýne. Čo pravdepodobne znamená, že v celom Anglicku."

"S výnimkou faktu, že si nedokážem urobiť slušný horoskop sama pre seba. Veľa krát som to skúšala, ale bolo to celé zle, a tak som to vzdala."

Bernard pokračoval: "Píše astrologickú rubriku, ktorá sa objavuje v mnohých bulvároch... prepáč, miláčik... vysoko serióznych novínách..." Vyplazila na neho jazyk; Harrymu sa páčilo, akí boli navzájom hraví. "Vystupuje v televíznych programoch odhaľujúcich súkromie anglických a hollywoodskych filmových osobností; a," usmievajúc sa pokračoval, "radila dokonca premiérovej manželke. "

Bol to tak trochu škandál. Samozrejme nie pre Maggie; pre premiérovu ženu. Pre moju milovanú manželku to bolo niečo ako bravúrny kúsok. Dostala sa ľuďom do povedomia."

Harry zvraštil obočie. "Takže, vy vykladáte tarotové karty?"

Prikývla. “A hviezdne mapy. S presným časom a miestom narodenia osoby môžem vytvoriť
kompletnú schému. Pokiaľ to nie je pre mňa, ako som už povedala. Tiež veštím z čajových lístkov a mám kryštálovú guľu, a čítam aj z dlane. Dnes som robila ranné nahrávanie pre Filmové oko. Vieš, veštby celebritám." Usmiala sa. "Teraz si zvedavý, prečo som bola z teba nervózna, pretože si myslíš, 'Skvelé. Uviazol som v byte s naparujúcou sa ženskou a jej suchárskym manželom a psom...'"

"Hej!" protestoval Bernard, snažil sa znieť urazene, ale skazil to smiechom.

Harry sa na nich usmial; bolo to skvelé! Vedela o niektorých svojich schopnostiach a používala ich, urobiac si z nich živobytie. "V skutočnosti," zatiahol, keď kývol na psa, "Billy sa vôbec nezdá byť suchár."

Maggie a Bernard sa na tom zasmiali a ona si potom znovu sadla vedľa manžela. Venovala Harrymu hodnotiaci pohľad. "Takže," povedala, pričom znela ako starostlivá staršia sestra, "ty si priateľ mojej malej sestry. Vyzeráš trochu dospelo, nie?"

Ráno sa pozabudol oholiť a na tvári mal nepatrný tieň. Je prekliatím mať čierne fúzy napadlo ho, keď cez ne prešiel rukou. "Mám šestnásť. Ona pätnásť. Sme spolu od júna. Ale akosi... som sa do nej zbláznil už pred rokmi."

"Dobre, zdáš sa byť v poriadku. Vážil si celú tu cestu ku mne, len aby si sa so mnou porozprával, riskoval si, že by som ťa mohla považovať za nejakého bláznivého úchyla..."

Harry sklonil hlavu, premýšľajúc o tom, ako prenasledoval Ginny po celom Rokforte.

"Nemohol si vedieť, či nezavolám políciu.

V skutočnosti som k tomu bola takto blízko..." Zdvihla palec a ukazovák.

"A potom si začal s tým, že si sa stratil," usmiala sa, "čo mi pripadalo tak zábavné. Koľko úchylov sa pýta na cestu? Pomyslela som si, že si vcelku neškodný."

Spomenul si na jej tvár vo vestibule; nevyzerala, akoby k tomuto záveru prišla hneď, ale nechystal sa s ňou o tom hádať. Manžel ju láskyplne objal; vyzerali, že by mohli byť novomanželmi, napadlo Harryho. Boli k sebe veľmi nežní.

"V každom prípade," povedal smerom k manželke, "keby robil problémy, mohla by si zariadiť, aby na neho leteli kvetináče alebo tak niečo. Použiť proti nemu svoje magické sily." Harrymu padla čeľusť. Povedal, čo si myslel, že povedal? Pamätala si to! Obaja. Monitoring ministerstva zjavne nebol až tak dokonalý. Na druhej strane, ministerstvo nevedelo, že Maggie Parrishová bola čarodejnica. Nevedeli, že bola pravdepodobne dlho stratená Peggy Weasleyová.

Maggie sa smiala. "Prestaň! Nemám magické schopnosti!" Otočila sa k Harrymu. "Je to naozaj hlúpe. Niekedy sa diali zvláštne veci..."

"Prisahám! Naozaj vie čarovať!" široko sa usmieval.

Hravo ho capla. "Volá ma Čarodejnica Maggie. Pretože vie, že to neznášam. A áno, občas sa okolo mňa... dejú... veci, ale myslím, že pre všetko existuje logické vysvetlenie. Že nevieme, čo to je, znamená, že sme len neboli dostatočne pozorní."

"To znie, ako by ste so svojou malou sestrou mali spoločné viac ako len vzhľad," ozval sa Harry, ale v momente, keď to urobil, si pomyslel: To bolo hlúpe.

Obočie jej vyletelo nahor. "Čo?"

"Tu to je, Mags! Musí to byť v rodine! Pochádzaš z klanu čarodejníc!"

Znova ho capla. "Prestaň! Nepochádzam! Som si istá, že sú dokonale normálni..."

Harry potlačil výbuch smiechu, keď si spomenul na zbierku zástrčiek pána Weasleyho. Premýšľal o hádzaní záhradných trpaslíkov cez živý plot a záhrobného ducha v podkroví. Premýšľal o sovej pošte a hovoriacich hlavách v krboch, a nádobách poletujúcich po kuchyni, ktoré sa sami umývajú, a o hodinách, ktoré majú namiesto čísel Raňajky, Obed, Večera a Ideš neskoro!. Premýšľal o lietajúcom Forde Anglia...

"No," povedal, keď si bol istý, že nevybuchne od smiechu, "nechcete sa so sestrou stretnúť? Prišla so mnou do Londýna. Je v byte mojej známej. Zoznamujú sa. Predpokladal som, že budem hľadať... ale to je dlhý príbeh. Môžem to urobiť inokedy. Toto vyzerá byť oveľa dôležitejšie. Chcete sa s ňou stretnúť?"

Rozšírili sa jej oči, vyzerala vystrašene. "Je tu? V Londýne?"

"Áno. A keby ste šli so mnou... Mohol by som sa vyhnúť tomu, že sa cestou späť stratím," dodal ostýchavo. Otočila sa k manželovi.

"Čo myslíš?"

Pokrčil ramenami. "To záleží na tebe."

Zamračila sa, postavila a začala prechádzať po miestnosti. "Želám si, aby som pre seba mohla urobiť patričné schémy..." Zamyslene si Harryho prezerala. "Je ešte niečo, čo si mi nepovedal. Viem o tvojej aure."

Harry vytreštil oči. "Môžete vidieť moju auru?"

Bernard prevrátil očami. "Už je to tu. Nezmysel s aurou..."

Maggie sa smutne usmiala. "Odmieta tomu veriť. Ale ďalší dôvod, prečo som ti zabuchla dvere pred nosom," vysvetlila Harrymu, "je tvoja aura. Nikdy som nič také nevidela."

Harry sa zamračil. "O čom to hovoríte?"

"Mám tým na mysli, že máš dve aury. Veľmi zreteľné. Jedna je niekedy silnejšia ako druhá. Práve teraz je to tá sfarbená do zelena. Niekedy je to tá sfarbená do červena. Ale vždy ich môžem vidieť obe. A práve teraz sú obe tvoje aury aj trochu čierne, čo znamená, že niečo tajíš. Nie úplne klamstvo, ale niečo mu blízke."

Harry sa zamrvil; keby sa Maggie Parrishová ukázala na Rokforte, Trelawneyová by prišla o prácu. Bola skutočná veštkyňa. Mal dve aury, pretože mal spomienky z dvoch životov? Aké zvláštne, že nemohla urobiť grafy pre seba... Ale potom ho napadlo, prečo by to tak mohlo byť.

"Kedy máte narodeniny?" spýtal sa jej náhle. Ustúpila.

"Čo?"

"Kedy máte narodeniny? Aký dátum ste použila na schémy pre seba?"

"Tridsiaty prvý december."

Zamračil sa, snažiac sa spomenúť, čo hovorila pani Weasleyová; niečo o tom, že Annie sa narodila v ten istý deň, ako Charliemu začínala škola, čo bolo 1. septembra. Ale kedy sa narodila Peggy?

"Kto vám povedal, že to boli vaše narodeniny?"

"Rodičia, samozrejme."

"Áno, ale kto to povedal im?"

Vyzerala zarazene, potom sa náhle posadila. "Och môj Bože. Máš pravdu! Ako by to preboha vedeli? To nemôžu byť moje narodeniny! "Dopekla! Och, prepáčte," dodala rýchlo. "Žiaden div, že som pre seba nikdy nebola schopná vytvoriť slušný graf..."

Harry prehltol a zavrel oči. Mysli, mysli, prikázal si. Čo hovorila pani Weasleyová o Peggynom narodení?

A pár mesiacov po druhých narodeninách Annie sa narodila Margaret. Meno dostala po mojej sestre Meg. Hovorili sme jej Peggy.

"Maggie," povedal pomaly, "myslím, že vaše narodeniny sú okolo 1. novembra, nie 31. decembra."

"Prvý november? To bolo včera. Ako to vieš?"

"Pretože... pretože vaša matka mi to povedala. V... budete si myslieť, že je to zvláštne... v inom živote." Harry nevedel, ako inak by to oznámil, ale ak by mu ktokoľvek v Londýne pravdepodobne uveril, bola to Maggie Parrishová.

"To je ono!" vykríkla, vyskočiac. "Preto u teba vidím dve aury. Práve teraz, keď si vyzeral, že si usilovne premýšľal, bola tvoja aura výrazne červená. A teraz znovu vybledla a prevláda zelená. Každá z nich musí byť spojená s jedným z tvojich životov... aké zvláštne..."

Bernard prevrátil oči. Maggie si sadla vedľa neho a nežne ho potľapkala po nohe. "Ó, vy maloverní," povedala mu trochu samoľúbo. Obrátila sa k Harrymu. "Videnie aur je jediná vec, ktorú robím a ktorej on úplne neverí..."

"Povedz 'vôbec neverí', aby sme boli úplne presní," prehovoril pomaly.

Maggie manžela ignorovala. "Ako vieš o tom predchádzajúcom živote? Dozvedel si sa o ňom prostredníctvom média? To je niečo, čo nerobím; žiadne seansy, žiadne hovory s mŕtvymi. Nie som prechod medzi týmto svetom a tým ďalším."

Potriasol hlavou. "Nie. Ja... len nedávno som si svoj druhý život uvedomil. V skutočnosti ste jediní ľudia, ktorým som to povedal. Rád by som to udržal v tajnosti."

Maggie sa na Harryho stále dívala.

"Fascinujúce. Ale...," dodala, "tvoje aury sú stále trochu čierne. Stále niečo tajíš."

Harry sa uškrnul. "Ak si nebudete myslieť, že sa vyťahujem, musím niečo pripustiť: Viete, keď som povedal, že vaše, hm, neobvyklé schopnosti sú niečo, čo máte spoločné so sestrou? No, tiež dokážem robiť, eh, zvláštne veci."

Dívala sa na neho s naširoko otvorenými očami. "Áno, môžeš, však? To dáva zmysel! To tiež vysvetľuje, prečo sú tvoje aury tak silné..." Vyzerala, ako by jej napadla ďalšia myšlienka. "Počkaj! Ak sú moje narodeniny 1. novembra, to znamená, že som škorpión (cz: štír), nie kozorožec!"

"Tiež ste nevedela, kde ste sa narodila. Nehovorila ste, že to potrebujete tiež na to, aby ste urobila správnu schému?"

"Áno... Vieš, kde som sa narodila? Z toho predchádzajúceho života?"

Prikývol. "Narodila ste sa kúsok od dediny zvanej Vydrí svätý Dráb."

"Vydrí svätý čo?" povedal náhle Bernard. Maggie ho zľahka udrela chrbtom ruky.

"Och ty... v celom Anglicku existuje mnoho dedín s menami ako je toto. Kde to je?"

Harry pokrčil ramenami. "Prepáčte... v tomto živote som tam nikdy nebol.

A v tom druhom... bol som tam, ale nikdy som sa sám nemusel snažiť zistiť, ako sa tam dostať. Takže nemám predstavu."

Cieľavedome odkráčala do kuchyne a vrátila sa s dvoma novinami; začala listovať stránkami a na jednej našla, čo hľadala. "Tu to máme!" povedala, jedny z nich zdvihla. "Včerajší výtlačok The Sun. Horoskop, ktorý som vypracovala pre ľudí narodených prvého novembra: "Tento rok bude plný prekvapení. Spojenie rodín vám pomôže lepšie porozumieť sebe samému. Nie každý bude rád, že vás vidí; neočakávajte, že budete všeobecne obľúbení. Nastavte si nízky cieľ; obvykle ste sklamaní, keď očakávate priveľa. Máte jedinečné schopnosti, ktoré vás odlišujú od zvyšku sveta a dávajú vám silu v podnikaní. Zadaní by mali očakávať, že ich vzájomné puto sa v období nepriazne osudu prehĺbi, kým tí slobodní budú mať šťastie, len ak ich priatelia budú pôsobiť ako dohadzovači."

Po tom, ako to dočítala, minútu uprene hľadela na horoskop. Vzhliadla na Harryho. "No, predpokladám, že to znie skoro správne. Aké zvláštne. Mám dvadsať štyri rokov a dokonca som to ani netušila." Položila štvrtkové noviny a zdvihla ďalšie. "Dnešný horoskop, ktorý som napísala pre škorpióny: Prijmite zatúlaného, ktorý vás nasleduje domov. Dominový efekt (pozn. prekl.: reťazová reakcia vzájomne sa ovplyvňujúcich príčin a následkov) vám navždy zmení život. Dbajte na to, aby ste nevydesili ostatných, mohlo by to mať katastrofálne následky. Môžete byť sebestredný, ale dnes to máte povolené. Dovoľte byť samému sebe zvedavou mačkou."

Naširoko sa usmiala. "Nikdy som nemala pocit, že by bol pre mňa vhodný kozorožec, a teraz viem prečo! Och, ďakujem ti už len za to! Dal si mi narodeniny!" Znovu sa pozrela na papier, uškŕňajúc sa, hoci to nebol ten najlepší horoskop, aký kedy Harry počul. Hoci tá časť o prijatí tuláka bola zvláštna, keď to písala, nevedela, že je škorpión.

Vzal si od nej noviny a civel na vlastný horoskop, uvažujúc o tom, čo urobil predošlý deň. Bolo to úžasné; horoskop pre leva sedel do bodky na neho, ešte nikdy ho nič podobné nenapadlo, keď tieto veci čítal predtým. Pozrel sa na ňu.

"Takže... naozaj môžete urobiť túto vec? Myslím naozaj; nevymýšľate si?"

Naježila sa. "Nie, nevymýšľam si! Úprimne, mám toho dosť..."

"Prepáčte. To len... vždy som si zvykol domáce úlohy na Veštenie vymýšľať. Bol som v tom beznádejný. Predpovedal som len moju predčasnú, príšernú smrť a učiteľka bola šťastná."

Prešibane sa na neho pozrela. "Úlohy na Veštenie?"

Harry si uvedomil, ako zvláštne to muselo znieť. "Áno. Pamätáte, ako som spomenul, že vaša sestra a ja máme tiež zvláštne schopnosti? No... chodíme do zvláštnej školy pre ľudí ako sme my. Je to, hm, veľmi pokroková škola..."

Zdvihla obočie. "To by som povedala. Želám si, aby som tiež chodila do školy ako je táto."

Harry sa na ňu uškrnul. "To je fantastické! Bola by ste na Veštení skvelá; pravdepodobne by vás mali nechať viesť vyučovanie! Všetci vo vašej rodine tam chodili. Stretli sa tam vaši rodičia a chodili tam tiež všetci vaši bratia. Váš najstarší brat Bill a váš mladší brat Percy boli obaja primusovia. A Charlie bol kapitánom met... chcem povedať, fakultného tímu. Existujú štyri fakulty a ich tímy medzi sebou súťažia. Som kapitánom nášho tímu. A Ginny je tiež v jej fakultnom tíme. Sme v rôznych fakultách. Kapitánom ich tímu jej váš brat Ron."

"Chlapci a dievčatá sú v rovnakých tímoch? To je pokroková škola. Hm..."

Harry si nebol istý, či nepovedal priveľa. Dokázal jej povedať veľa o škole aj o jej rodine bez toho, aby sa čo len raz zmienil o mágii. Dúfajme, že keď sa nakoniec dozvie o tom, že je čarodejnica, rozchodila by to. Pomyslel si, že by mohlo pomôcť dostať ju k Hermione. A Hermiona mala teraz knihy, ktoré by mohla Maggie ukázať...

"Takže, uhm, chcete ju vidieť? Mohli by sme najprv zavolať; kamarátka mi napísala svoje číslo na tie pokyny, ktoré som používal."

Znovu civela na horoskop, ale teraz na neho vzhliadla, akoby zabudla, že bol v jej byte. "Och áno, samozrejme. Aké je to číslo? Ako sa volá?" Keď jej povedal Hermionino meno, zarazila sa. "Hermiona Grangerová? Ty ju poznáš?"

"V skutočnosti sme sa stretli začiatkom tohto týždňa. Ginny je teraz u nej v byte. Zoznamujú sa."
Usmiala sa. "Dobre, idem..." Vyťukala číslo do telefónu, potom stlačila tlačidlo reproduktoru, aby Harry mohol taktiež počuť a rozprávať. Počul zvonenie telefónu, po chvíli sa ozval Hermionin hlas.

"Haló?"

"Haló, je to Hermiona Grangerová?"

"Kto volá, prosím?" Hermionin hlas bol ostražitejší.

"Volám sa Maggie Parrishová, a volám, pretože..."

"Maggie Parrishová! Nechcem s vami hovoriť. Videla som, čo robíte ľuďom, ktorí s vami hovoria. Čítala som, akým hrozným spôsobom pitvete ich životy, spochybňujete všetky ich rozhodnutia, a ja nemôžem len tak sedieť a nechať vás..."

"Buďte ticho!" zajačala na ňu Maggie. "Nevolám vám, aby som vás dala pod mikroskop. Je u mňa Harry Potter."

"Harry je tam? Prečo?"

"Ahoj, Hermiona," zvolal do reproduktora. "Trochu som sa stratil," povedal zahanbene.

"Stratil? Dala som ti absolútne spoľahlivé inštrukcie." Počul v jej hlase dôverne známu mrzutosť.

"Prestúpil si na vlaky, kde som ti povedala?"

"Ehm, nie. Videl som Maggie a sl.. sledoval som ju domov."

"Čo?" to bol Ginnin hlas; Hermiona zrejme tiež mala telefón s hlasným odpočúvaním. "Myslela som si, že som bola jediná, ktorú si prenasledoval..."

"Upokoj sa, Gin. Mal som na to dobrý dôvod. Počúvaj, Hermiona, môžem ju pozvať do tvojho bytu? Chcem, aby sa stretla s Ginny."

"V poriadku. Ale čo s Deanom?"

"V skutočnosti, mám ďalší nápad, ako dostať všetkých spolu na jedno miesto. Poviem ti to, ako náhle dorazím, dobre? Ako sa má Ginny?"

"Som v poriadku," oznal sa z reproduktora jej hlas. "Dokiaľ o mne ľudia nehovoria, ako by som tu nebola..."

Maggie sa zachichotala a pošepkala Harrymu: "Páči sa mi."

"Čoskoro dorazíme. Maggie zaistí, že sa nestratím."

Všetci sa rozlúčili a Maggie si išla pohovoriť s manželom. Obaja sa zdali byť presvedčení, že Harry nebol zločinec, ktorý sa ju pokúša vylákať do svojho bytu so zlým zámerom; upokojila sa, keď v telefóne počula Hermionu a Ginny.

Keď boli pripravení ísť, Bernard ju pobozkal a Harry predstieral, že sa díva na fotografiu na stene blízko dverí. Stále držal piatkové noviny, ktoré zložil a vsunul do vrecka. Bernard zľahka držal manželkin štíhly pás a ona sa na neho na sekundu prilepila, kým od neho odišla. Harry prehltol, premýšľajúc o Ginny.

S inštrukciami, ktoré mu napísala Hermiona, aby sa mohol dostať k Deanovmu domu, sa Maggie podarilo nájsť trasu k bytu, ktorý Hermiona zdieľala s jej učiteľkou. Zdal sa to byť okamžik, a už klopali na dvere a Hermiona ich otvorila. Maggie vyrazila dopredu, potom sa ale zastavila, keď jej došlo, že s Hermionou by si ju nikto nesplietol; nevyzerali ako presné kópie.

Hermiona tiež zamrzla, keď uvidela Maggie. "Vy ste Maggie Parrishová?"

Maggie sa smutne usmiala. "No, z vašej reakcie predpokladám, že ma v televízii nevídate." Hermiona bez slova potriasla hlavou; Harry si uvedomoval, že Hermiona vnímala pozoruhodnú podobnosť medzi Maggie a Ginny. Zamumlal jej do ucha. "Nezmieňuj sa o mágii." Prikývla, uviedla ich do haly a potom do obývačky, kde bola Ginny. Vzhliadla a venovala Harrymu úsmev, ktorý sa dotkol jeho srdca, ale zmizol, keď videla, že za ním vstúpila Maggie. Poklesla jej čeľusť a vyzerala vydesene.

"Harry; čo alebo kto to je?" zašepkala, vstala a odtiahla sa.

Naširoko sa na ňu usmial. "Nikdy neuhádneš, koho som si všimol vo vlaku! Tvoju sestru Peggy! Len sa jej hovoria Margaret. No, vlastne Maggie. Nemohol som uveriť, ako veľmi sa na teba podobá..."

"Sestra?" zalapala po dychu. Harrymu zahučalo v ušiach, keď si uvedomil veľkosť svojej chyby; sakra! Náhle si uvedomil, že nevedel, či Ginny o Annie a Peggy vedela. Zdalo sa byť isté, že nie. V druhom živote to Ginny zistila potom, čo vyšla z Tajomnej komnaty a prezradila jej to matka. V tomto živote Ginny v Komnate nikdy nebola. Toto sa vôbec nepodarilo. Ginny civela s otvorenými ústami na sestru, potom na Harryho. S nezrozumiteľným krikom vybehla z miestnosti; počuli ju otvoriť dvere bytu a vybehnúť na chodbu, potom dole po schodoch.

Potom, čo na chvíľu zostal stáť ako zamrznutý, Harry zakričal: "Ginny!" a potom vybehol za ňou. V behu sa mu už darilo lepšie, ale bola veľmi rýchla a mala náskok. V škole si všimol, že bola poriadne rýchla pri behaní dolu schodmi; dokázala sa dostať do rytmu a zbehnúť obrovským schodiskom veľmi rýchlo. Harry letel za ňou, dosiahol prízemie chvíľu po tom, ako odstrčila vonkajšie dvere a zrazila sa s mužom idúcim okolo budovy. Obaja sa s Ginny zapotácali, ale ona sa rýchlo spamätala a uháňala ďalej smerom k ceste.

"Ginny!" zavolal. Na zlomok sekundy sa pozastavila, a vtedy sa to stalo; vodič žiaľ najprv zatrúbil a v momente dupol na brzdy, ale auto sa ešte hýbalo, a nemohol zabrániť nárazu. Hodilo ju na kapotu, potom sa zvalila na cestu pred kolesá auta. Následne zostala nehybne ležať.

Harry preletel cez dvere a prikrčil sa k jej boku, volajúc ju po mene. Vodič sa dostal z auta a obišiel ho aby sa pozrel, v tvári sa mu objavil výraz zdesenia.

"Jednoducho mi vbehla do cesty!" hovoril zadrhávajúcim sa hlasom. "Pokúšal som sa zastaviť..."
Harry cítil pulz, ale bol veľmi slabý. Mala modrinu na čele, až sa jej bál dotknúť, aby zistil, kde inde by mohla byť ešte zranená. Hermiona bola pri ňom skôr, než niekto zakričal, že zavolali políciu a sanitku. Harry zízal dole na Ginninu nehybnú tvár, slzy ho bodali za viečkami.

"Všetko je to moja chyba," zadúšal sa. "Nerozumela autám a takým veciam... Nemal som na ňu takto vyhŕknuť..."

Hermiona mu položila ruku na rameno. "Povedal si, aby som nespomínala mágiu," zašepkala mu, "ale nie je nejaké kúzlo, ktoré môžeš urobiť, aby si jej pomohol?"

Potriasol hlavou. "Nie som v tom vyškolený. Potrebujem ju dostať späť do školy. Tam potrebuje byť. Nemôžem dovoliť, aby sa k nej priblížili muklovia..."

Hermiona sa zaškľabila. "A ako ju dostaneš späť?"

"Nie som si istý. Medzi dedinskou radnicou a vstupom do tajnej chodby v škole je to hodina. A najskôr by som ju musel dostať do Deravého kotlíka."

"No, obvykle po niečom, ako je toto, si musíš robiť starosti s vnútornými zraneniami. Mohla by vnútorne krvácať. Radšej by si si mal pohnúť."

"Môžem ísť len tak rýchlo..." začal hovoriť, keď náhle dostal nápad. "Počuj," povedal jej potichu; okolo teraz postával zástup ľudí a Harry mohol počuť sirénu raziacu si cestu dopravou niekoľko blokov odtiaľ. Maggie došla k nim, lapajúc po dychu a s obavami sa sklonila k Ginny, odhŕňajúc jej vlasy z čela.

Kým bola duchom neprítomná, Harry zašepkal Hermione: "viem o kúzle, ktoré by ma mohlo dostať späť do školy veľmi rýchlo, ale nikdy predtým som to nerobil. Možno toho nie som schopný. Kry ma; pôjdem to skúsiť späť do vnútra." Prikývla, nahla sa nad Ginny a zľahka hladila jej ruku. Harry pozrel na Maggie. "O chvíľu som späť." Nevenovala mu pozornosť; vbehol do Hermioninho domu. Hneď ako bol vnútri a nikto ho nemohol vidieť, sa prinútil dýchať pomalšie. Vybral z vrecka prútik a pokúsil sa sústrediť, avšak s približujúcimi sa sirénami to nebolo ľahké. Zavrel oči a pokúsil sa úplne si uvedomovať všetko, čo sa dialo s jeho telom; premýšľal o tom, že sa pohybuje veľmi, veľmi rýchlo, predstavoval si samého seba bežiaceho s vetrom o preteky... Mávol prútikom vo vzduchu a zamieril ho na vlastnú hlavu, potom povedal pevným, jasným hlasom.

"Tempus fugit."

Rozhliadol sa okolo; necítil sa inak. Snažil sa začuť sirény; nemohol dovoliť, aby Ginny zobrali do muklovskej nemocnice! Nemali byť v Londýne. Náhle si však uvedomil, že nielen že nepočul sirény, ale nepočul vôbec žiadny zvuk. Svet bol úplne tichý. Otočil sa a otvoril dvere.

Vyšiel na ulicu, do desivo tichého sveta obývaného podivnými sochami. Socha vodiča auta, ktoré zrazilo Ginny, stála s jednou rukou na kapote, dívajúc sa na ňu, slzy brázdiace jeho tvár boli zamrznuté na mieste vedľa jeho nosa. Bola tam socha Hermiony a Maggie, a socha Ginny ležiacej na bruchu, vyzerajúcej stále rovnako potlčená. Harrymu bilo srdce až v krku. Rozhliadol sa po ulici; nikde sa nepohla ani živá duša; dokonca ani vietor nešumel. Harry sa pohyboval medzi sekundami, medzi milisekundami a všetci ostatní na svete sa zdali byť ako zastavení v čase.

Vydýchol si úľavou. Dokázal to! Pohľadom skĺzol na Ginny. Momentálne by mala byť v bezpečí; mohol by ju dostať späť na Rokfort a bolo by to, ako by jej neuplynul takmer žiadny čas. Ak mala vnútorné krvácanie, nepokračovalo by, dokiaľ by ju nedostal k madam Pomfreyovej.

Vrátil sa do Hermioninho bytu, hľadajúc nejaký papier a ceruzku (cz: tužku) aby jej napísal odkaz na vysvetlenie toho, čo urobil.

Drahá Hermiona,
Podarilo sa. Beriem Ginny späť. Viem, že som povedal, aby si sa nezmieňovala o veď-vieš-čom Maggie, ale teraz tu nemôžem byť, aby som sa s ňou o tom porozprával. Viem, že si sa to sama o sebe dozvedela len pred niekoľkými dňami, ale ak by si vedela nájsť spôsob, ako jej povedať, že ste na tom rovnako, veľmi by to pomohlo. Môžeš jej povedať, ako si si o mne myslela, že som cvok, keď som ti to vravel; možno by jej to pomohlo. Mám nápad, ako dostať Aliciu, Deana a Justina naraz na jedno miesto, aby sme im to mohli povedať. V jednom z tvojich listov si spomínala, že 28. decembra koncertuješ v Londýne. Je to počas našich vianočných prázdnin. Mohla by si im poslať osobné pozvánky a lístky na koncert? Stojí to za pokus. Budeš tiež musieť zaslať lístky aj mne; oznámim ti koľko, keď sa vrátiš. Vďaka za to, že sa porozprávaš s Maggie, pokiaľ sa rozhodneš, že to zvládneš. Neskôr ťa skontaktujem, aby som ti dal vedieť, ako sa darí Ginny.
Harry.

Harry sa s odkazom hnal späť von, vložil ho Hermione do dlane a starostlivo okolo neho ovinul jej prsty. Potom jemne odtiahol Ginny spod Maginej ruky a zdvihol ju, s ľavou rukou pod jej kolenami a s pravou pod chrbtom, s jej hlavou opretou o svoju hruď. Bolo znepokojujúce, že necítil biť jej srdce, ale vedel, že ak zostane v tomto stave, jej srdce by netĺklo kvôli tomu, čo by sa mu zdalo byť desaťročiami, a ešte stále bude nažive. Vypotácal sa preč od auta, ktoré ju zrazilo; keď dosiahol stanicu metra, civel dole schodmi, ale uvedomil si, že si nemohol vziať vlak, kým sa posúval medzi zlomkami sekúnd. Vrávoral späť na ulicu s jej telom. Bude ju musieť niesť celou cestou do Deravého kotlíka.

Našťastie, bola ľahká ako pierko, tak ako si pamätal. Spomenul si, ako ju bral k madam Pomfreyovej po tom, ako ju spolu s Ronom objavili s Malfoyom v triede elixírov. Našťastie vtedy nebola skutočne zranená; teraz ale bola, a jej život závisel na tom, či ju dopraví na Rokfort.
Pravidelne zastavoval kvôli odpočinku, jemne jej odhŕňal vlasy z tváre. Nesmierne mu odľahlo, keď sa nakoniec dostal do čarodejníckeho hostinca. Keď vstúpil, zákazníci a Tom boli zamrznutí uprostred pitia, uprostred vety a, v Tomovom prípade, uprostred liatia oblúku jantárovo sfarbenej tekutiny spojujúcej hnedú fľašu s malým pohárom na bare pred ním.

Harry položil Ginny na stoličku blízko ohňa, tak, aby mohol z vrecka vytiahnuť obálku s letaxovým práškom. Potom si uvedomil, že by to pravdepodobne nefungovalo, ak by sa ešte stále posúval rýchlejšie ako zvyšok sveta. Nemal by kúzla spojovať takýmto spôsobom; bolo to príliš nepredvídateľné a riskantné. Zhlboka sa nadýchol a snažil sa jednať mimoriadne rýchlo. Sňal zo seba kúzlo a ľudia okolo neho v lokáli sa znovu začali hýbať; čarodejnica sediaca pri najbližšom stole ukázala na Harryho a Ginny, v tvári šokovaný pohľad. Pre ňu to muselo vyzerať, že sa vynorili odnikiaľ. Hodil nejaký letaxový prášok do ohňa a zakričal, "Rokvillská radnica!"

Pritisol si Ginnino telo k sebe, urobil ju tak veľmi súčasťou seba, ako mohol, až kým nakoniec nevypadli z ohniska v zákulisí radnice. Harry rýchlo znovu začaroval Tempus fugit, potom ju zdvihol a začal stúpať do chodby za šatníkom, ktorá viedla do chodby v štvrtom poschodí hradu. Potom zastavil a premýšľal o tom, či to bola naozaj najinteligentnejšia vec, ktorú urobil. Trvalo by asi o dvadsať minút dlhšie, aby sa dostal na štvrté poschodie, než keby jednoducho šiel do hradu z radnice, a ošetrovňa tiež bola dosť blízko vstupnej haly, zatiaľ čo bola skľučujúco ďaleko od chodby so zrkadlom. Rozhodol sa, že pretože aj tak cestoval medzi milisekundami, nepotreboval použiť tajnú chodbu. Mohol vyjsť von rovno doprostred hlavnej ulice a po ceste do hradu bez toho, aby si ktokoľvek niečo všimol.

Tak to urobil. Stále musel často zastavovať, aby si odpočinul, ale ako náhle bol pol míle od vstupnej brány hradu, nezastavil ani raz. Priniesol ju do vstupnej haly a rozhliadol sa okolo; hrad sa zdal byť úplne pustý. Nikto z tretiakov a starších sa nerozhodol, že si nechá ujsť návštevu Rokvillu (cz: Prasinek)? Potom premýšľal, ako vysvetlí madam Pomfreyovej, čo sa stalo Ginny...

Nemal absolútne žiaden nápad; vzhliadol na mramorové schodisko vedúce do nemocničného krídla. Mysli, Potter, mysli... A potom, ako sa uprene díval na schody, mu to došlo. Nablízku nikto nie je; nevideli by, ako sa Harry a Ginny náhle zjavia zo vzduchu. Položil ju na úpätí schodov a predtým, ako zo seba sňal kúzlo, zohol sa a pobozkal ju na čelo, líca, a zľahka na pery.

"Bude to v poriadku," zašepkal jej. Sňal zo seba kúzlo a ihneď cítil prievan prichádzajúci do haly z otvoreného hlavného vchodu. Sklonil sa nadol, aby si vypočul Ginnino srdce a keď bol spokojný, znovu ju zdvihol a vyniesol hore schodmi, nezastavil, kým nedosiahol dvere ošetrovne.

Hlučne otvoril dvere, buchol nimi o stenu a zavolal: "Madam Pomfreyová! Poďte rýchlo!"

Ponáhľala sa z kancelárie, vyzerajúc v rozpakoch až do chvíle, než uvidela Harryho nesúceho Ginny. "Sem!" prikázala, potľapkala po jednej z postelí. Harry ju nasledoval a opatrne Ginny položil. "Tak... čo sa stalo?"

"Ja... ja si nie som istý. Našiel som ju na úpätí schodov vo vstupnej hale."

Prikývla a začala Ginny skúmať. Keď prešla prútikom po strede Ginninho tela, vyzerala veľmi znepokojená. Začal planúť zvláštnym purpurovým svetlom. Odtlačila Harryho preč a kráčala k svojej kancelárii, vrátila sa so zazátkovanou ampulkou obsahujúcou mazľavo vyzerajúci fialový elixír, nad ktorým sa vznášal levanduľový opar, keď ampulku odzátkovala. Pomfreyová ho starostlivo naliala medzi Ginnine bledé pery.

Uprene pozerala na hodinky, ktoré nosila okolo krku na prívesku, ktoré sa Harrymu javili, akoby viseli naopak. Po niekoľkých minútach, opäť mávla prútikom nad Ginny, mrmlúc slová, ktoré Harry nezachytil. Keď to urobila, prútik planul bledomodrou namiesto purpurovej. Madam Pomfreyová si vydýchla úľavou. Potom sa pozrela na Harryho.

"Predpokladám, že mi prezradíte, čo sa to skutočne stalo, Potter."

* * * * *

Harry Potter a Čas dobrých úmyslů
(neboli Poslední pokušení Harryho Pottera)

Kapitola ôsma-  Sestra 2/3

McGonagallová mu venovala prenikavý pohľad, ktorý si tak dobre pamätal. Našťastie nevidel, že by mu ho venovala od jeho bitky s dvojčatami v prvý deň, čo sa vrátil. Prehltol. Čo Pomfreyová povedala riaditeľke?, premýšľal.

„No, Potter? Čo môžete povedať o stave slečny Weasleyovej?“

Harryho zalial pot. Upokoj sa, pomyslel si. Byť tak nervózny, aby si to mohla všimnúť, nepomôže. „Našiel som ju,“ povedal priškrteným hlasom, „na úpätí schodov v hale. Práve som sa vrátil z metlobalového ihriska, pretože som dnes nemal povolenie ísť do dediny...“

„Ach,“ povedala prefíkane a prikývla. „Metlobalové ihrisko. Chápem. Tam ste bol. Dáva to zmysel. A potom?“

Čo tým myslela? „A potom, keď som vošiel do dverí, videl som ju, ako tam len tak leží...“

Prefíkane mu hľadela do tváre. „Ste si istý, Potter? Na niekoho, kto ju len 'našiel' vyzeráte hrozne... previnilo. Nechceli by ste k tomu ešte niečo dodať?“

Pozrel sa späť na ňu, kolieska v hlave mu naplno pracovali. Nakoniec vedel, čo by mohlo vysvetliť nepochybne vinný pohľad, ktorý mal zrejme v tvári. Vložil si tvár do rúk.

„Ospravedlňujem sa, pani profesorka. Všetko je to moja chyba. Ginny je takto...“

Teraz si preplietla prsty a prikývla. „Pokračujte, Potter.“ Znovu k nej zdvihol tvár.

„Viete alebo nie, že ja... som predtým Ginny prenasledoval.“

Ponuro prikývla. „Som si toho vedomá. Pokračujte.“

„A potom... takmer na konci posledného semestra, som sa rozhodol... no, rozhodol som sa, že som bol hlúpy a patetický, a že ona si na mňa nikdy nenájde čas, a vzdal som to. Prinútil som sa prestať o nej premýšľať a prestal som ju sledovať. Nesledoval som ju odvtedy, čo začal nový semester. A práve teraz sa zblížila s mojou sestrou, tak... je to trochu nepríjemné, keď ich vidím spolu.

A teraz, keď sa to stalo, nemôžem si pomôcť, ale má pocit, že keby som nebol taký porazenecký, keby som sa jej nevzdal... bol by som tam a mohol som tomu zabrániť, alebo by som ju mohol vziať do nemocničného krídla skôr. Kto vie, ako dlho tam ležala?“

Profesorka McGonagallová prikývla, tvár mala v tejto chvíľu uvoľnenú a súcitnú, a Harry vedel, že uverila príbehu, ktorý jej povedal. Skutočne cítil zodpovednosť, samozrejme, takže si už nemusel robiť starosti s tým, že jeho tvár prezrádza jeho pocity. A ona zrejme považovala jeho dôvod za hodnoverný.

„Potter, vašou prácou na tejto škole je študovať, nie byť bodyguardom slečny Weasleyovej. Nemôžete sa považovať za zodpovedného za toto.“ Harry sa na ňu pokúsil slabo usmiať; od prvého septembra nebol s profesorkou McGonagallovou príliš v kontakte a bol potešený, že hovorila so slizolinským študentom vo svojej kancelárii bez nejakej zjavnej zaujatosti voči nemu. Všimol si, že profesorka vyzerala veľmi ustarane.

„Madam Pomfreyová povedala niečo mätúce,“ ozvala sa. „Zranenia slečny Weasleyovej vôbec nie sú v súlade s pádom dole schodiskom... dokonca ani dlhým pádom mramorovým schodiskom. Pomfreyová sa učila v Edinbughu, ako viete, a musela pracovať s čarodejnicami a čarodejníkmi, ktorí neboli zvyknutí na muklovské mesto a neuvedomovali si, ako rýchlo sa mohli muklovské automobily pohybovať. Bolo to pochopiteľne pred viac ako päťdesiatimi rokmi, ale vždy sa nájdu ľudia, ktorí v meste idú nebezpečne rýchlo. Povedala, že mnoho krát videla druh zranení, aké má slečna Weasleyová, keď bola v Edinburghu; zhodujú sa s človekom, ktorý bol zrazený muklovským autom. Hovorí tiež, že ste ju vlastne našiel veľmi rýchlo; odhaduje, že slečna Weasleyová tam nemohla ležať viac ako niekoľko málo minút, keď ste na ňu narazili. Prirodzene, nemohla byť naozaj zrazená autom, pretože najbližšia muklovská dedina je niekoľko hodín ďaleko odtiaľto, dokonca aj na metle. Otázkou ostáva: čo v Rokforte môže spôsobiť, aby osoba utrpela takéto druhy zranení?“

Harry prehltol a pokúsil sa vyzerať zmätený; nebolo to ťažké. „Ďalšou nepochopiteľnou vecou,“ pokračovala profesorka, „je, že na šatách slečny Weasleyovej boli prichytené rôzne zvláštne predmety. Rozpoznala som ohorok cigarety, kus žuvačky a kúsok lesklého papierika s názvom muklovskej sladkosti. Na zadnej strane jej odevu tiež bolo veľa špiny, druh, ktorý nájdete na štrkovej ceste. Je to takmer, ako keby bola zrazená autom na vydláždenej muklovskej ulice, potom magicky prepravená späť sem o niekoľko sekúnd neskôr. Problém s tým, samozrejme, je, že...“

„... sa nemôžete premiestniť kdekoľvek na pozemky Rokfortu,“ povedal Harry mechanicky. Roky opravovania Hermionou v predchádzajúcom živote náhle zaúčinkovali, a keď vzhliadol na prekvapenú McGonagallovú, trochu zakoktal. „P-prepáčte prerušenie, profesorka.“

Dívala sa na neho oceňujúco. „Čítali ste Dejiny Rokfortu, Potter?“

Prehltol. „Len trochu, madam,“ klamal.

Súhlasne sa na neho usmiala. „To rada počujem. Nepochybne dobré čítanie, keď to ja sama hovorím. Vo všeobecnosti by som povedala, že váš výkon tento rok bolo potešenie sledovať. Dostávala som iba výborné správy o vašej práci od všetkých vašich profesorov. Škoda, že nie ste prefekt...“ utrúsila; Harry bol zvedavý, či vedela o zámene listu s výsledkami VČÚ a dôvodu, prečo nebol prefektom. Dívala sa na neho cez prižmúrené oči. „Chápem, že ste bol dole na metlobalovom ihrisku po väčšinu rána. Prijali ste hodiny navyše?“

Zamračil sa. „Nie. Ja len... ráno zvyknem behať. Okolo ihriska. A ešte trochu cvičím. Aby som sa udržal v kondícii. Nič zvláštne. Vlastne, dosť nudné, naozaj.“ Z čoho ho podozrievala? Jej tvár sa pretvorila do bezvýraznej, priateľskej masky.

„V každom prípade je dobre, že ste boli v hale v momente, keď to bolo potrebné. Slečna Weasleyová mala podľa madam Pomfreyovej veľké šťastie. Je ohľadne nej veľmi opatrná. Môže byť v bezvedomí niekoľko dní, možno aj dlhšie. Madam Pomfreyová ju bude celý deň monitorovať a v noci sa pri nej budú striedať rôzni profesori. Požiadame tiež jej najbližších priateľov, aby pomohli počas dňa, aby si Poppy mohla trochu oddýchnuť. Slečna Weasleyová bola vážne zranená a najskôr bude nejaký čas v nemocnici.“

Harry sa cítil skľúčený a vedel, že ten výraz sa mu pravdepodobne odrazil v tvári. „Ja... ja som rád, že som ju našiel, keď som mal,“ zašepkal. „Mohol... mohol by som ju vidieť?“

Zhovievavo sa na neho usmiala. „Áno, Harry. Môžete.“ Vedel, že voči nemu zmäkla, pretože použila jeho krstné meno.

Nebolo mu treba hovoriť dvakrát. Keď opustil riaditeľkinu kanceláriu, tak rýchlo, ako len mohol bežal do nemocničného krídla. Kým šiel do McGonagallovej kancelárie, zastavil sa v sovinci, aby poslal Hermione odkaz potvrdzujúci, že sa s Ginny dostal na Rokfort. Ešte od nej nepočul, či stačila Maggie povedať, že je čarodejnica. Stále sa cítil vinný za to, že to na Hermionu hodil, keď to sama o sebe práve zistila, ale so zranenou Ginny sa nič iné robiť nedalo...

Rýchlo dosiahol ošetrovňu a vpadol do dverí; madam Pomfreyová vyzerala spočiatku nahnevane, ale keď videla, že to bol on, uvoľnila sa. Mávla na neho a on neisto zastal, dívajúc sa na Ginninu bledú tvár a potom na znepokojenú, zamračenú tvár madam Pomfreyovej.

„Ako sa má?“ spýtal sa ticho. Potriasla hlavou.

„Stabilizovaná. Ale mám obavy. To poranenie hlavy jej nejakú dobu nedovolí precitnúť. A chcem pokračovať v jej monitorovaní kvôli vnútornému krvácaniu.“

„Môžem... môžem si k nej sadnúť?“

Zhovievavo sa na neho usmiala. „Samozrejme. Ale najprv vás niečo naučím,“ povedala a pohla sa, aby mu ukázala zaklínadlo, ktoré predtým použila, aby jej povedalo, či nemá Ginny problém s vnútorným krvácaním. Keď Harry vyslovil zaklínadlo, jeho prútik planul rovnakým bledomodrým svetlom, ako posledný krát prútik madam Pomfreyovej, keď použila to zaklínadlo. „Ak sa zmení na červenkavé, alebo horšie na červené, prídete mi to oznámiť, rozumiete? Nemusíte to robiť stále; každých pätnásť minút alebo tak by malo stačiť. Ako dlho plánujete zostať?“

Uprene pozeral na Ginny, hrdlo stiahnuté. „Dokiaľ ma necháte.“ Prikývla; pravdepodobne každý vie, že som ju zvykol prenasledovať, pomyslel si Harry. Takéto veci boli všeobecne známe.

Vzhliadol na hodiny na stene, aby vedel, za ako dlho ju mal znovu skontrolovať. Ginny mala tiež prasknutých pár rebier, ale tie sa už krásne uzdravili. „Len nerozumiem tým veciam na jej šatách...“

Harry sa na ňu nepozrel. Sedel na stoličke pritiahnutej pri Ginninej posteli a vzal jej ľavú ruku do svojej. Pravdepodobne sa tak skoro nezobudí, ale chcel byť po jej boku, keď sa tak stane. Nemohol uveriť, aký bol hlupák, keď ju s Maggie tak vystrašil...

Každých pätnásť minút ju kontroloval prútikom; s úľavou si oddýchol vždy, keď zaklínadlo planulo bledo modrou. Harry počul madam Pomfreyovú pobiehať v apatieke; neotočil sa, keď sa dvere na ošetrovni otvorili, ale v momente, keď začul známy hlas, trhol rukou a rýchlo ju dal prečo od Ginninej.

„Potter! Čo sa deje? Čo sa stalo našej sestre?“ Ron si to dorázoval do miestnosti pred Charliem a obaja boli v okamžiku pri jej posteli. „Profesor Black priletel dole do dediny, aby nás našiel. Drž sa od nej! Myslel som, že si ju nechal, ale ako náhle je v bezvedomí, a nemôže ťa poslať do prdele, využiješ prvú príležitosť byť s ňou a držíš ju za ruku!“

„Ron!“ povedal Charlie zostra; bolo fajn, napadlo Harryho, že Charlie nemusel učiť svojho brata.

Harry prehltol, neschopný odpovedať. Do miestnosti ustarane vošla madam Pomfreyová. „Weasley!“ vyštekla, adresujúc to Ronovi. „Buďte taký dobrý a na mojej ošetrovni kontrolujte svoj hlas! Potter sa zaslúžil o to, že sem priniesol vašu sestru predtým, ako mohla vnútorne vykrvácať! Ak má niekto právo sedieť tu a držať ju za ruku, povedala by som, že je to on!“ Harry bol šokovaný; nikdy predtým nepočul madam Pomfreyovú povedať takú vec. Ron vyzeral byť mierne v rozpakoch za oslovenie týmto spôsobom, ale nie tak moc, aby sa stiahol.

„Nechcem, aby bol tento slizolinčan blízko mojej sestry,“ zavrčal, dívajúc sa na Ginny.

„Ignorovali ste úplne všetko, čo som povedala? Potter jej zachránil život! Teraz sa ohláste u riaditeľky. Vy tiež, profesor Weasley. Čaká na vás, aby ste boli prítomní pred tým, ako zavolá vašich rodičov. Profesorka McGonagallová vám môže povedať všetko, čo potrebujete vedieť. Medzitým, ak Potter chce zostať, má moje povolenie. A pokiaľ mám túto ošetrovňu na starosti ja, tak nič iného nepotrebuje!“

Pozrela na Rona, či si trúfne vyzvať jej autoritu, a on sa ihneď stiahol, ale riadne na Harryho zazrel predtým, ako sa otočil na odchod, Charlieho ruka na ramene. Charlie sa obzrel späť na Harryho s pohľadom plným pochopenia. Ospravedlňujem sa za to, naznačil ústami Harrymu, ktorý mu kývol späť, pery stisnuté. Keď zavreli dvere, madam Pomfreyová sa láskavo otočila k Harrymu a potichu povedala, „Ako jej je?“

Pozrel dole na Ginninu bezvýraznú tváre. „Rovnako,“ Pomfreyová prikývla.

„To je dobre. Môžete zostať trochu dlhšie?“

„Samozrejme.“

Sadol si a znovu vzal Ginny za ruku; keď bola Pomfreyová preč, zdvihol si ju k perám. „Som tu, Ginny,“ zašepkal jej. „Nikam nejdem.“

Skontroloval ju s prútikom len raz, než sa vrátili Ron a Charlie. Harry počul otvorenie a zatvorenie dverí, ale neotočil, ani nepustil Ginninu ruku zo svojej. Počul Rona prísť k posteli, potom na neho pozrel, keď sa zastavil a stál na druhej strane, berúc druhú Ginninu ruku. Charlie ho nasledoval, ale tentokrát sa postavil blízko Harryho, položil mu ruku na rameno a potichu povedal: „Vďaka, Harry.“

Hary sa pozrel na svojho priateľa a učiteľa, a pokýval. Vedel, čo mal na mysli. Potom sa pozrel späť na Ginny, cítil upokojujúci tlak ruky na ramene; vedel, že Charlie nebol úplne nadšený, že Harry behal za Ginny, a Harrymu mal dokonca pocit, že sa s ním spriatelil možno preto, aby sa pokúsil dohliadnuť na sestrinho prenasledovateľa. Ale priateľstvo žilo vlastným životom a Charlie nikdy Harryho nežiadal, aby Ginny prestal sledovať. Ignorujúc ich oboch, povedal Ron sestre: „Mama a ocko tu čoskoro budú, Ginny.“ Hlas sa mu trochu triasol. „No, mama rozhodne. Ocko sa práve chcel premiestniť do dediny, ale v práci sa objavil ďalší naliehavý prípad.“ Sedel na okraji postele, hlas tichý, hľadiac na jej tvár, ako keby ho naozaj mohla počuť a rozumieť mu. „Pokúša sa vyriešiť, či niekto urobil ilegálne prenášadlo; žena v Londýne bola zrazená autom a zmizla ako duch. A bola tam aj muklorodená čarodejnica; je možné, že budú potrebovať povolať Oddelenie na nápravu náhodných kúziel, ak to urobila ona. Je to veľký zmätok; je tam asi tucet muklov, ktorým je treba zmeniť spomienky. Nehovoriac o tej muklorodenej čarodejnici.“ Harry vo vnútri zanariekal; dúfal, že zakryje svoje stopy lepšie, ale samozrejme Maggie a Hermiona neboli jediné, kto si musel všimnúť, že Ginny zmizla. Potom, čo bola zrazená, sa naokolo motali ďalší ľudia. Čo ak upravili Hermione pamäť a ona znova zabudla, že je čarodejnica? Pre začiatok by sa čudovala, prečo mala sovu, nehovoriac o čarodejných knihách. Dobrý Bože, pomyslel si Harry. Aký chaos...

„Potter,“ ozval sa náhle Ron. Harry k nemu vzhliadol; tentoraz ho nepokarhal za to, že držal Ginny za ruku. Možno preto, že Charlie stál vedľa neho. Harry neprehovoril. Ronov hlas sa triasol a znel neochotne. „Ďakujem. Za to, že si tam bol. McGonagallová nám všetko povedala.“ Pozrel na sestru. „Nikdy som si nemyslel, že to poviem, veľmi si prajem, aby si ju ešte sledoval. Nikdy mi nenapadlo, že by jej to mohlo poskytnúť akýsi druh ochrany...“

Harry sa uškrnul. „Ale želáš si, aby som nebol Slizolinčan.“

„No, pochopiteľne,“ povedal Ron bez váhania. Harry držal ústa zavreté a dýchal nosom, pokúšajúc sa ovládnuť svoj hnev.

„To je všetko, čo vidíš, keď sa na mňa dívaš: Slizolinčan. Mohol by si prejaviť záujem zistiť, že som tiež slušná ľudská bytosť. Ak by som našiel kohokoľvek v stave, v akom bola Ginny, priniesol by som ho sem a sedel by som tu s ním.“

Charlie ho znovu potľapkal po ramene. „Samozrejme, že hej, Harry. Viem, aký si človek.“ Demonštratívne sa pozrel na mladšieho brata, obočie zdvihnuté.

Ron v rozpakoch pozrel na Charlieho, potom na Harryhu a zamumlal: „Prepáč.“ Potom sa vrátil k sledovaniu Ginny. Harry bol rozpoltený medzi túžbu vynadať Ronovi za to, že bol taký fakultný fanatik a túžbou znovu sa s ním priateliť. Bolo by fajn, keby on a Ron. a Draco, a Charlie mohli všetko vyriešiť spoločne... a tiež Jamie a Ginny. Pamätal si Rona z predchádzajúceho života; toho Rona, ktorý predpokladal, že každý v Slizoline bol zlý, Rona, ktorý reagoval negatívne na správy, že Hagrid bol poloobor a ktorý bol veľmi, veľmi znepokojený z toho, že Harry ovládal parselčinu, a nesúhlasil s Hermioninou teóriou, že oslobodenie domácich škriatkov bola dobrá vec. Ron v tomto živote nebol iný, premýšľal Harry. Len nemal mňa a Hermionu, aby sme na neho dobre vplývali...

„Napríklad,“ povedal mu Harry, „nemyslím si, že je správne, že Rokfort už neberie muklorodených študentov. Myslíš, že je to správne?“

Ron pokrčil ramenami. „Je to zákon.“

„Ale je to spravodlivý zákon? Myslíš, že je správne pre muklorodené čarodejnice a čarodejníkov nevedieť, kto sú? Čo sú? Aby bola ich pamäť zmenená vždy, keď spôsobia, že sa niečo stane? Nebolo by pravdepodobne menej prípadov náhodnej mágie, keby čarodejníci vedeli, že sú čarodejníci?“

Ron sa na neho zamračil. „Odkedy sa Slizolinčania starajú o muklorodených?“

„Ron...“ upozornil ho znovu brat.

Harry sa naježil. „Tento Slizolinčan má mamu, ktorá je muklorodená!“

Ronove oči sa naširoko otvorili. „Och, správne. Evansová. Aké mätúce! Chcem tým povedať... no, pozri na ňu a pozri na teba...“

„Och, za to ti veľmi ďakujem,“ zatiahol Harry. Žďuchol do Charlieho, ktorý sa začal smiať, potom to premohol.

„Vieš, čo mám na mysli.“

„No, ľudia vždy hovoria, že jediné, čo som zdedil po mame, sú moje oči, že inak vyzerám úplne ako otec.“

Ron vyzeral zmätený. „Nevyzeráš ako Snape.“

„Je môj nevlastný otec, tupec. Môj otec bol James Potter.“

„Bol v siedmom ročníku, keď ja som bol v prváku,“ povedal Ronovi Charlie. „Kapitán chrabromilského tímu. Triafač. Ako ty,“ dodal sarkasticky. Ron sa trochu zvíjal.

„Ach, správne. Snape sa oženil s Evansovou... to je tiež hlavolam.“ Ron udivene potriasol hlavou. „Snape je šťastlivý čub...“

„Dávaj pozor,“ upozornil ho Harry tichým zavrčaním. Pokúšal sa nevšímať si Charlieho ľstivého úsmevu. Ron sa znova ospravedlnil, ale nie príliš úprimne.


„Teda, tvoja sestra... viem si predstaviť, že je dcéra tvojej mamy.“

„Hej. Jediné, čo zdedila po otcovi, bola farba vlasov, trochu kombinovaná s maminými.“ Nemohol si pomôcť, jeho ústa sa skrútili do úsmevu, ako sa díval na Rona. „Myslíš si, že je moja sestra pekná, nie?“

Ron otvoril ústa, aby niečo povedal, potom ich zavrel, čo spôsobilo, že sa jeho brat nahlas rozosmial. Keď prehovoril, neodpovedal na Harryho otázku. „Prečo mám ten pocit, že ak poviem 'áno', budeš to považovať za zámienku, aby si vytiahol prútik, a ak poviem 'nie', urobíš to isté?“

„No tak, chlapci,“ ozval sa Charlie, hoci sa usmieval. „Žiadny súboj na ošetrovni...“

Harry sa smial. „Sme paranoidní, však?“

Ron sa tiež rozosmial. „No, robím rovnakú vec. Ak sa nejaký chlap díva na Ginny, všimnem si to. A ak by ju niekto ohováral, musel by sa zodpovedať aj mne.“

„A mne,“ dodal Charlie, znelo to namrzene.

Harry stíchol, znovu hľadiac na jej tvár. „Prečo by ju niekto ohováral?“ spýtal sa potichu.

Ron a Charlie pre neho nemali odpoveď. Všetci boli niekoľko minút ticho, družne sedeli pri nej a Harry sa cítil nevysvetliteľne šťastný, vzhľadom na to, že Ginny bola stále vo vážnom nebezpečenstve. Len byť schopný ticho sedieť v jednej miestnosti s Ronom bol veľký pokrok. Keď sa dvere na ošetrovni húpavo otvorili, všetci sa otočili. Bol to pán a pani Weasleyovci.

„Ako sa má?“ chcela vedieť pani Weasleyová, rútiaca sa naprieč miestnosťou, aby bola po boku dcéry. Harry a Charlie ustúpili, aby jej urobili miesto. Pani Weasleyová si ich nevšimla; na svete pre ňu neexistoval nikto okrem jej dcéry.

„Prepáčte, že nám to trvalo tak dlho, chlapci,“ povedal Arthur Weasley svojim synom, „ale v momente, keď som prišiel do kancelárie a oni ma oboznámili s krízou, povedal som vašej matke, aby ma počkala, takže by sme mohli ísť spoločne. Bill a Percy a dvojčatá tu budú neskôr.“

„Prečo na teba mala mama čakať?“ Ron vyzeral rozpačitý.

Jeho otec si povzdychol. „Pretože sa v tom zdá byť spojenie s londýnskou situáciou,“ povedal Arthur Weasley rovnomerne.

„Spojenie?“ zajačal Ron nedôverčivo. Pán Weasley pozrel na Harryho.

„Ty si Potter?“

„Áno, pane.“

„Profesorka McGonagallová nám povedala, čo si urobil.“ Natiahol ruku a Harry ju uchopil. „Ďakujem ti,“ povedal mu Ginnin otec úprimne. Nejakým spôsobom v tomto živote vyžarovala z Arthura Weasleyho oveľa väčšia autorita ako v Harryho predchádzajúcom živote, kde bola táto autorita často naštrbená hlúposťami (Harry si znovu spomenul na jeho zbierku zástrčiek).

Možno ako na Ministerstve riadil dve oddelenia, mal tento pán Weasley poriadne málo času na záľuby alebo nezmysly. Harry mal v skutočnosti radšej skôr tamtoho pána Weasley; pripomínal mu Dumbledora.

„Som rád, že som tam bol, pane.“ Teraz si ho k sebe pritiahla pani Weasleyová a vlepila mu na líce bozk.

„My tiež. My tiež,“ povedala odťahujúc sa od neho, oči jej žiarili. Bola taká, akú si ju Harry pamätal, bola cítiť letaxovým práškom a čerstvo upečeným chlebom.

„Nevadilo by ti?“ spýtal sa Harryho pán Weasley potichu. „Potrebujeme hovoriť o nejakých súkromných rodinných záležitostiach.“ Harry pokrútil hlavou a pohol sa ku dverám.

„Môžete povedať madam Pomfreyovej, že sa vrátim?“ Ron mu prikývol. Harry mu venoval malý úsmev; možno, že by v tomto živote s Ronom mohli byť priatelia.

Keď bol znova na chodbe, pozrel sa Harry dole, uvedomujúc si, že bol ešte v kabáte, na ktorý transfiguroval svoj školský habit a neviditeľný plášť bol stále v jeho vrecku. Predtým, ako úplne zavrel dvere ošetrovne, prikrčil sa v chodbe, prehodil si plášť, potom sa vrátil, pomaly a v tichosti zavrel dvere. Harry si myslel, že bolo možné, že pán Weasley chcel diskutovať o rodinných záležitostiach; ale mal pocit, že v skutočnosti chcel hovoriť o „kríze“ v Londýne.

„Vie niekto z vás, kde dnes Ginny bola?“ spýtal sa synov, pričom znel skôr ako policajt. „Išla s vami do Rokvillu?“

Ron zakrútil hlavou. „Nie; pýtali sme sa jej, ale vravela, že má veľa úloh. Myslel som, že to bolo zvláštne, pretože väčšina profestorov si z nás nerobí ťažkú hlavu, keď je rokvillský víkend, ale nehádal som sa.“

Charlie vyzeral znepokojený, ako by si želal, aby sa s ňou hádal. „Ani ja.“

„Takže, pokiaľ viete, bola tu na hrade?“

Ron pokrčil ramenami. „Kde inde?“

„Napríklad na londýnskej ulici, kde ju zrazilo auto?“

„Čo?“ ozvali sa jej bratia jednohlasne.

Pán Weasley smutne pozrel na dcéru. „Dievča vyhovujúce Ginninmu popisu bolo zrazené autom vo Fulhame. Potom sa po nej zľahla zem. Všade okolo boli muklovia, ktorí ju tam v jednej sekunde videli, ako ležala na ulici, potom len tak... zmizla. Najskôr sme si mysleli, že išlo o nelegálne prenášadlo, ale teraz...“

„Čo?“ povedal Charlie, dávajúc ruku okolo matkiných ramien.

„No, urobili sme nejaké šetrenie a zistili sme, že nehoda sa stala priamo pred domom muklorodenej čarodejnice. Keď naši ľudia robili testy na mieste nehody, nebol tam žiadny podpis prenášadla. Ako náhle sme sa dozvedeli, že tam žije čarodejnica, urobili sme nejaké testy na jej byte; nikto nebol doma. Neboli tam žiadne znaky mágie, náhodnej ani inej.“ Harry si vnútorne vydýchol od úľavy; vďaka bohu, že zabránil Hermione kúpiť prútik. „Ale priamo vo dverách domu čarodejnice bol magický podpis. Kúzlo, urobené s prútikom. Veľmi temné kúzlo. Čierna mágia. Nemôžem vám povedať jej meno; práve sa klasifikuje.“

Čierna mágia! pomyslel si Harry. Samozrejme, že temná mágia! odpovedal jeho mozog. Mal by si to vedieť. Niečo tak silné, ako toto! Nakoniec vedel o zaklínadle Tempus fugit kvôli Voldemortovi. Mal vedieť, že to bola čierna mágia. Po ceste späť s Ginny do hradu bol zvedavý, prečo Dumbledore nenavrhol, aby ho s Hermionou použili na záchranu Siriusa a Hrdozobca (cz: Klofana), ale teraz to vedel. Dumbledore by nikdy neobhajoval použitie čiernej mágie. Dokonca keď sa prehrabával Hermioninmi vecami, snažiac sa nájsť nejaký papier a pero, aby jej nechal lístok, Harry si myslel, že to bola dobrá vec, pretože mal čestné úmysly; niekto, ktorého zámery neboli úplne čestné by mohol s použitím tohto kúzla urobiť veľmi zlé veci...

A náhle vedel; vedel ako boli weasleyovské dievčatá unesené z ihriska vo Vydrom Svätom Drábe! Zaklínadlo Tempus fugit. Samozrejme. Dávalo to perfektný zmysel.

„Čo to kúzlo robí?“ chcel vedieť Ron.

Jeho otec sa zamračil. „Keď človek na seba použije toto kúzlo, môže sa pohybovať tak rýchlo, že je rozštiepený medzi sekundami. Príležitostne to bolo používané temnými čarodejníkmi, aby spáchali hrozné zločiny, ale niekoľko rokov sme ho nevideli...“

Harry si náhle uvedomil, že pán Weasley musel predsa vedieť, že jeho dcéry boli unesené za použitia tohto kúzla; on a tucty aurorov prečesávali každý kúsok Vydrieho Svätého Drábu. Niekto z nich musel objaviť podpis zaklínadla Tempus fugit pri húpačkách, kde dievčatá videli naposledy. Harry prehltol. On užil temnú mágiu. Bolo to na záchranu Ginny, ale napriek tomu to bola temná mágia...

„Prečo ho temní čarodejníci nepoužívajú častejšie?“ chcel vedieť Ron.

„Je to veľmi nebezpečné. Môže ťa to skoro priviesť do hrobu. Na povrchu nezanecháva stopy, ale v tele... Keď niekto použije toto kúzlo, vnútorné fungovanie tela zostarne desať tisíc krát rýchlejšie ako normálne.“

Desaťtisíc krát! premýšľal Harry. Nebol si istý, ako dlho mu trvalo dostať Ginny späť na Rokfort. Mal pocit, že niečo medzi dvoma a troma hodinami. To bolo... rýchlo počítal, zaokrúhľujúc čísla... takmer tri roky. Jeho kosti a vnútorné orgány zostarli o tri roky, aby sa vrátil s Ginny. Dajme tomu, čarodejníci žili dlhšie ako muklovia, ale aj tak...

„Páni,“ povedal Ron. „Prečo by niekto používal viackrát kúzlo ako toto?“

Jeho otec pokrčil ramenami. „Neviem. Je možné, že niektorí ľudia ho použili bez toho, aby poznali jeho tienisté stránky. A hoci samotné kúzlo nie je ilegálne, obvykle sa používalo na maskovanie ilegálnych aktivít. Nikto ho nepoužije na dobro.“

Harry sa naježil; použil som ho, aby som zachránil Ginny!, premýšľal. Ale rozumel, prečo si to pán Weasley myslí; toto kúzlo priam čakalo na zneužitie.

„Máš nejakú predstavu, kto ho začaroval?“ chcel vedieť Charlie.

Jeho otec potriasol hlavou. „Žiadnu. Hoci premýšľame o tej muklorodenej čarodejnici. Ako som povedal, podpis bol len vo vnútri vstupu do jej domu. A keď sme skontrolovali jej byt, zistili sme, že mala sovu. Čo nemusí nič znamenať; nakoniec, v jej byte neboli žiadne magické podpisy a počul som o niektorých mukloch, ktorí majú ako domáce zvieratá sovy. Nemohli sme stráviť veľa času rozhliadaním sa okolo, museli sme sa odmiestniť. Jej spolubývajúca sa vracala domov.“

Charlie vyzeral zamyslený. „Našli ste tú čarodejnicu?“

„Nie, a to je ďalší mätúci kus skladačky. Plus, niektorí z muklov, ktorí tam boli, hovorili, že tam boli dve dievčatá, ktoré vyzerali ako Ginny; jedna, ktorá bola zrazená autom, ležala na zemi a druhá sa nad ňou skláňala. Muklorodená čarodejnica sa nad ňou tiež skláňala. Potom zrazené dievča zmizlo. A čarodejnica sa zrejme do svojho bytu nevrátila.“

„Nemyslíš, že ona urobila temnú mágiu?“ navrhol Ron.
 
Jeho otec sa zamračil. „To je nepravdepodobné.“

Ron vyzeral veľmi zmätený. „Takže hovoríš, že Ginny bola dnes v Londýne, že ju zrazilo auto, a že niekto, kto použil toto kúzlo temnej mágie ju vrátil späť na Rokfort, a položil ju v hale, kde ju našiel Potter?“

Jeho otec vyzeral zachmúrený. „Takto to určite vyzerá.“

Ron chodil sem a tam. „Vie to McGonagallová? Vylúči Ginny akonáhle sa zobudí!“

„No tak, Ron. Nie som tak nerozumný, aby som riaditeľke určité veci odhalil.“ Významne sa pozrel na staršieho syna, ktorý zdvihol ruky; ani on neplánoval svojej šéfke niečo povedať. „Mám len... obavy o Ginny. Želal by som si, aby nám mohla povedať, čo sa stalo. Ale vyzerá to, že nejaký čas zostane v bezvedomí. Môže vedieť, kto jej to urobil. Možno išla do Londýna zo slobodnej vôle, možno dokonca použila toto kúzlo.“

„Ginny použila čiernu mágiu?“ ozval sa Charlie nedôverčivo.

Pán Weasley si povzdychol. „Keď som bol v škole, pamätám si, že som hľadal všetky druhy zaujímavých zaklínadiel v knihách, ktoré, zdalo sa, priam volajú po tom byť užívané. Niekedy som ich s priateľmi použil. Väčšinou boli neškodné. Ale niekedy... niekedy sme boli radi, že sme prežili.“ Obrátil sa k Charliemu. „A ty a s Billom ste neboli iní.“ Charlie sklopil zrak. Teraz sa jeho otec otočil k Ronovi. „Vy decká si myslíte, že ste nesmrteľní, pretože ste mladí; nájdete kúzla v knihách a skúsite ich, bez toho, aby ste vedeli, či ide o čiernu mágiu, alebo aké dlhodobé následky by mohli mať. Mohlo sa stať, že Ginny s priateľkami si mysleli, že by si zažartovali a použili toto kúzlo, aby išli do Londýna, nevedeli, že to bolo temné kúzlo, nevedeli o jeho tienistej stránke, o vnútornom starnutí. Vlastne, pravdepodobne máme šťastie, že ktokoľvek išiel s ňou, mal dosť duchaprítomnosti, aby ju vrátil za použitia tohto kúzla; zachránilo jej to život.“

Harry si oddýchol; prinajmenšom pán Weasley pripustil, že človek, ktorý toto kúzlo použil, nemusel byť temný mág. Mohol byť len mladá, nevedomá čarodejnica alebo čarodejník...

„Keby sme len mohli nájsť tú muklorodenú čarodejnicu a dievča, ktoré vyzerá ako Ginny...“

Ron zvraštil obočie. „Mohol ich niekto tiež odniesť s použitím rovnakého kúzla?“

Jeho otec zdvihol obočie. „Na to som nepomyslel. Je to možné.“

Harry tak ticho, ako mohol, išiel k dverám, otvoril ich a zavrel bez toho, aby si to Weasleyovci všimli. Chvátal zbehol dole do žalárov v neviditeľnom plášti, potom sa zastavil na chodbe pred matkinou triedou.

„Accio pergamen! Accio brko!“ zakričal. Nemal čas prejsť celú cestu do svojej izby a späť. V niekoľkých minútach videl, ako sa tie veci rútia dole chodbou k nemu. Zastavil ich, keď boli vzdialené niekoľko stôp, potom zložil plášť a vrátil ho do vrecka. Transfiguroval svoju bundu späť na rokfortský habit a vkĺzol do triedy elixírov, aby napísal Hermione ďalší list.

 

Drahá Hermiona,

dúfam, že ty a Maggie ste v poriadku. Ak je to vôbec možné, ostaň dnes večer niekde mimo tvojho bytu. Zajtra sa môžeš vrátiť, aby si sa zbalila na cestu. Keď pôjdeš, vezmi niekoho so sebou. Možno Aleca? Hovorím to, pretože ministerstvo vie o Ginninej nehode. Je to dlhý príbeh. Vedia tiež, že si sa nad ňou skláňala, keď zmizla a myslím, že na teba chcú použiť pamäťové zaklínadlo. Nedovoľ, aby sa to stalo, pretože môžeš zabudnúť, že si čarodejnica. Hovorila si s Maggie? Dúfam v to, ale ak nie, je to v poriadku. Prosím posli mi odpoveď, ako náhle toto dostaneš, aby som vedel, že ste s Maggie v poriadku.

Harry

Bežal do sovinca a naslepo vybral školskú sovu. Potom sa vliekol dole mnohými schodiskami do Vstupnej haly a šiel do bočnej siene počkať Jamieho, a Draca; predpokladali, že sa s ním a Ginny stretnú potom, ako sa vrátia z Rokville. Čakajúc na nich zadriemal, potom vyskočil, keď začul otváranie dverí. Vbehla Jamie, tvár mala sčervenanú chladom; vyzerala, ako by mala dobrý deň. Draco vyzeral na Harryho chuť príliš rozradostený. Zdvihol k nim tvár, neschopný vyjadriť čokoľvek iné ako výraz úplného zúfalstva.

 

„Och!“ ozvala sa Jamie, ponáhľajúc sa k nemu. Sadla si na dlážku vedľa neho, a on si položil hlavu do jej náručia, želal si, aby mohol plakať, ale žiadne slzy neprišli. Slzy sú na niečo, keď ti niekto iný ukrivdí, pomyslel si. Toto všetko je moja chyba.

Jeho sestra mu uhladila vlasy z čela, zatiaľ čo jej povedal, čo sa stalo. Draco sedel neďaleko, pozorujúc ich. Keď Harry všetko opísal, znovu sa začal zahŕňať výčitkami, ale ona ho utíšila a hladila ho po chrbte a on sa znovu upokojil. Ležal s hlavou opretou o sestru, cítil jej utešujúci dotyk, rovnako ako matkin, a trpel kvôli tomu, čo urobil Ginny.

* * * * *

O týždeň neskôr, keď Harry urobil jednu z mnohých denných návštev, aby videl Ginny, vstúpil na ošetrovňu a videl ju sedieť na posteli, ako sa rozpráva s jeho sestrou. Utekal k nej, srdce v hrdle, hodiac sa okolo nej. Vykríkla od bolesti a on sa zastavil. Rýchlo sa ospravedlnil, ale ona si pritiahla jeho tvár a umlčala ho rýchlym bozkom.

„Všetko je v poriadku, Harry. Chvíľku budem dosť ubolená. Madam Pomfreyová povedala, že som bola týždeň mimo. Je to pravda?“

Prikývol, onemený, hľadel na jej tvár, jej milovanú tvár...“Áno,“ zaškriekal. „Hovorila si s niekým okrem madam Pomfreyovej a Jamie?“

„Len s Dracom. Ale zobudila som sa len pred... koľko je to, Jamie, pätnásť minút? Draco odišiel nájsť Charlieho, aby vedel. Potom Charlie môže ísť pre Rona.“

Harry sa usmieval. „Mala by si pre Rona poslať Jamie. Myslí si, že je pô-va-bná...“ doberal si sestru.

„Harry!“ povedala so smiechom, capla ho po ruke a začervenala sa.

„Tak,“ povedal rozvážne, sadnúc si, aby si s Ginny pohovoril, „nikto sa ťa ešte nepýtal, ako sa toto všetko naozaj stalo.“ Potriasla hlavou. „A musím ti ešte povedať o Maggie, pretože si vbehla pod auto skôr, ako som to mohol urobiť...“

„Och, Harry! Ako môžem mať sestru? Alebo povedal si dve sestry? Nerozumiem, prečo mi mama a ocko nikdy nič nepovedali...“

Harry tento týždeň premýšľal, a nakoniec prišiel s pre neho prijateľným spôsobom, ako vedel o Annie a Peggy. Povedala jej, že keď bol mladší, počul matku a nevlastného otca hovoriť o tomto prípade; keď bola jeho matka aurorom, bola jedným z ľudí, ktorí boli privolaní do Vydrieho Svätého Drábu, aby hľadali weasleyovské dievčatá. Všetko to zabudol do doby, než videl Maggie vo vlaku a sledoval ju k nej domov. Ginny pozorne počúvala, všetko to prijímala. Povedal jej tiež, že jej otec mal podozrenie, že ona a jej priatelia použili kúzlo Tempus fugit, aby išli do Londýna; dobrovoľne by vyhlásil, že to bol on a že to urobil, pretože našiel v rokfortskej knižnici noviny (pravdepodobne ich tam nechal študent polovičnej krvi, ktorí ich dostal od mukovského rodiča) a videl v nich obrázok Maggie. Tak by mohol povedať, že Ginny povedal o sestre a oni cestovali do Londýna, aby ju našli, ale keď Ginny videla na ulicu vbehnúť mačku, naháňala ju a zrazilo ju auto.

Ginny o tomto príbehu premýšľala; hoci to bol dobrý príbeh, zvlášť preto, že z nájdenia Maggie urobil dôvod londýnskej cesty a vynechal akúkoľvek zmienku o Hermione, stále mohli byť vylúčení, že opustili Rokfort bez povolenia.

„Ale McGonagallová si myslí, že Ginny spadla zo schodov,“ vložila sa do toho Jamie. „A ak budeš schopná povedať rodičom, kde je jedna z tvojich sestier,“ povedala smerom k Ginny, „pochybuje, že ťa udajú riaditeľke. Alebo teba,“ dodala, hovoriac to Harrymu.

„Je tam ešte vec použitia čiernej mágie, aby som Ginny priniesol späť...“

„Z čoho sú šťastní! Nerob si starosti; ak sú rozumní ľudia, a zdá sa, že hej, pochopia, že si chcela nájsť svoju sestru,“ otočila sa na Ginny. „Nevideli svoju dcéru sedemnásť rokov. Myslím, že budú premýšľať o iných veciach, než že ste vy dvaja porušili školské pravidlá, alebo dokonca, či niekto použil kúzlo čiernej mágie.“

Harry sa na ňu usmial, potom ju objal a pobozkal na líce. „Moja sestra, dámy a páni,“ povedal do publika skladajúceho sa len z Ginny. „Si vždy vie rady...“

Dvere ošetrovne buchli o stenu a vstúpili Draco, Charlie a Ron - Charlie a Ron behom. Ronov habit za ním vial, jeho vysoká postava sa rýchlo pohybovala, aby bol po Ginninom boku. Charlie sa škeril od ucha k uchu. Harry Ronovi uhol z cesty; nezdalo sa, že by si Harryho všimol.

„Ginny! Zobudila si sa! Charlie povedal, že hej.“ Otočil sa a spozoroval Jamie, uši mu trochu zružoveli. „Ach,“ povedal tichšie. „Ahoj.“

Jamie sa na neho očarujúco usmiala. „Ahoj. Draco a ja sme ju boli navštíviť, keď sa zobudila. Chcela som s ňou zostať, tak išiel nájsť Charlieho. Draco je taký skvelý chalan...“ dodala, pozrúc jeho smerom. Ronova tvár trochu poklesla; nemal do určitej miery záujem o Cho Chang? čudoval sa Harry.

„Ach. Chalan. Správne; Slizolinčan,“ povedal potichu. Charlie sa pohol dopredu, aby pobozkal sestru na čelo, potom si sadol na okraj postele, usmievajúc sa na ňu. Kým Ron sa ešte stále díval na Jamie, Draco potajomky dal Harrymu mapu; evidentne ju použil, aby našiel Charlieho. Potom sa Ron otočil späť na svoju sestru. „Ako sa máš?“ usmial sa na ňu. „Som tak rád, že si sa zobudila!“

Z kancelárie sa vrátila madam Pomfreyová, tlieskajúc rukami. „Čo je to tu, čo je to? Príliš veľa ľudí. Potrebuje odpočinok...“

Ginny vydala protestný zvuk. „Madam Pomfreyová! Bola som v bezvedomí týždeň!“

„No tak, no tak, povedala som profesorovi Blackovi a profesorke McGonagallovej, že ste hore a profesor Black práve volá vašich rodičov, aby sa na vás prišli pozrieť. Som si istá, že všetci majú záujem dozvedieť sa, čo sa stalo...“

Ginny sa nervózne strelila očami po Harrym. Jej pohľad prosil: Neviem, či to dokážem. Pevnejšie jej stisol ruku, chcel jej dodať sily.

 

Draco a Jamie odišli do slizolinskej klubovne, takže priestor okolo Ginninej postele nebol príliš preplnený, keď prišli Weasleyovci. Ron a Charlie a Harry stále hovorili s Ginny a Harry cítil, ako sa jeho srdce prevracalo zakaždým, keď sa na neho pozrela; bola zrejme šťastná preto, že Harry a Ron spolu vychádzali, hoci Ron nevedel, že Harry bol jej priateľ. Charlie to tiež nevedel, a hoci sa s Harrym už priatelil, museli si tiež dávať pozor, keď sa rozprávali s Charliem, aby na to nezmenil názor. Je tiež môj učiteľ, napadlo Harryho. To je niečo, čo naozaj chcete povedať svojmu učiteľovi... Och, mimochodom, bozkával som tvoju malú sestričku...

Keď Weasleyovci prišli, pani Weasleyová pribehla k dcére, objala ju a pobozkala, na čo sa Ginny strhla rovnako ako keď ju pobozkal Harry.

„Au, mami! Opatrne!“ varovala ju Ginny. „Áno, som hore, ale madam Pomfreyová hovorí, že budem musieť odpočívať v posteli prinajmenšom ďalšie dva týždne, ak nie viac.“

Pani Weasley sa na ňu dívala, potriasla hlavou, slzy jej voľne tiekli. „Čo sa stalo, Ginny? Ako sa to...“

„Myslím,“ prerušila ju dcéra, „že predtým, ako vám to poviem, mali by ste Ronovi povedať o Annie a Peggy.“

Charliemu klesla čeľusť. Bezhlesne vyslovil mená svojich stratených sestier, neveriacky civel na Ginny. Harry videl v jeho črtách vinu, ktorá prepukla a musel ju znovu pociťovať rovnako ako v svojich trinástich rokoch.

Jej matka cúvla, rukou si zakryla ústa. „Annie a Peggy? Ako pre všetko na svete...“

Ginny kývla na Harryho. „On mi to povedal. Začul, ako jeho mama hovorila o prípade; bývala aurorom.“ Pán Weasley s pochopením prikývol; možno mama naozaj bola na tento prípad nasadená, pomyslel si Harry. Bol to rozumný predpoklad; bolo tam veľa aurorov.

„Kto sú Annie a Peggy?“ chcel vedieť Ron. „Čo to má spoločné s tým, čo sa stalo Ginny?“

Pani Weasleyová váhavo povedala Ronovi o stratených sestrách a Harry sledoval, ako sa jeho tvár mení zo šokovanej na nahnevanú. „Prečo mi to nikto nepovedal?“ dožadoval sa, uprený pohľad sa presúval z rodičov a staršieho brata k Harrymu a sestre.

„No tak, Ron,“ povedala jeho matka upokojujúco, ruky okolo jeho ramien. „Mysleli sme, že na tom toľko nezáleží...“

„Toľko nezáleží?“ zopakoval Ron, jeho hlas znel o oktávu vyššie.

„Pre-prepáč, Ron,“ povedal Charlie potichu. „Nie je to presne niečo, o čom by som s radosťou premýšľal...“

„Poďme si vypočuť, čo nám ešte Ginny chce povedať,“ povedal vyrovnanie pán Weasley, vracajúc sa k dôvodu, prečo boli na ošetrovni.

„Ďakujem, ocko. Akokoľvek, Harry našiel v knižnici muklovské noviny nejakých polovičných, ktoré museli dostať z domu, a bol v nich môj obrázok! Len som to nebola ja; bol to niekto menom Maggie Parrishová, slávna veštkyňa. Harry si spomenul, čo povedala jeho mama o zmiznutej Annie a Peggy, a dal si dva a dva dohromady. Povedal mi to a ja som hneď chcela odísť z hradu, aby som ju išla hľadať; Harry ma prinútil zastaviť a počkať, ale nakoniec sme sa dokázali dostať preč, aby sme ju išli v Londýne vyhľadať. Začali sme s tým televíznym štúdiom, kde niečo filmovala a sledovali sme ju do jej bytu, kde sa chystala robiť rozhovor s čelistkou, myslím. Čakali sme na ňu, kým vyjde, a práve, keď to urobila, som si všimla to mačiatko, ako vchádza na cestu, kde by ho mohlo zraziť auto, tak som bežala von... myslím, že to mača odhadlo lepšie, kedy autá dorazia, než ja. Posledná vec, ktorú si pamätám, bolo, ako ma zrazilo, potom som sa tu asi pred hodinou zobudila.“

„Kto ťa zobral do Londýna a späť?“ chcel vedieť pán Weasley. Harry pomaly zdvihol ruku.

„To budem ja,“ povedal potichu. Na zlomok sekundy videl, ako na neho Charlie Weasley nahnevane zazerá. Potom ho ale pani Weasleyová znovu objala, a hrozilo mu, že ho udusí.

„Ďakujem ti, ďakujem!“ opakovala s plačom stále znova a znova. Keď od neho ustúpila, bola úplne vyčerpaná. „Nielen že si zachránil Ginnin život, našiel si našu Peggy! Nemôžem tomu uveriť!“

„No tak, Molly, upokoj sa,“ napomínal ju pán Weasley. Harry prehltol.

„Ocenili by sme, pane, keby ste o tom nepovedali riaditeľke. Pochopte, bolo to s najlepším úmyslom. Pokúšali sme sa nájsť jednu z vašich dcér...“

Ginny sa prosebne zadívala na rodičov. „Prosím, mami, ocko. Som rovnako vinná ako Harry. Uprosila som ho, aby našiel spôsob, ako sa dostať do Londýna, aby sme ju našli. A ty tiež, Charlie. Prosím, nehovor to riaditeľke.“

„Mohla si ma požiadať, aby som ju išiel nájsť,“ povedal Charlie nahnevane.

„No...“ zahováral to Harry, chytajúc sa stebla. „Pamätám si, ako mama hovorila, že ty a Bill ste sa obviňovali. Nechcel som vyvolať zlé spomienky, ak by to naozaj nebola ona. Si môj priateľ. Myslel som, že toto je niečo, čo by som pre teba mohol urobiť, namiesto toho, aby som o to požiadal ja teba“.

Charlie prikývol, keď to uznal. Pán Weasley sa tváril nevraživo, ale nakoniec sa zmiloval. „Ach, v poriadku. Urobil si dobrú vec.“ Potom sa pozrel na Harryho a vzdychol si. „Konečne som sa dostal do bodu, kedy o nich nepremýšľam každý deň. Nemôžem uveriť, že ste jednu z nich našli...“

Harry mu venoval malý úsmev. „Som rád, že som mohol nejako pomôcť.“

Ron bol stále ohromený. „Mám ďalšie dve sestry,“ pokračoval v opakovaní.

„A riaditeľka odo mňa o tom nič nebude počuť,“ povedal pán Weasley pevne.

„Tak dobre!“ povedala pani Weasleyová, spľasnúc rukami. „Musíme ju skontaktovať, privítať ju späť do rodiny...“

Harry dostal správu od Hermiony skôr ako odišla do New Yorku; naozaj s Maggie hovorila a bola prekvapená, ako pokojne Maggie prijala správy, že bola čarodejnica. Samozrejme, premýšľal Harry, svojím spôsobom to už vedela. Maggie sa ponúkla, že k sebe vezme Sebastiana, kým bude Hermiona preč, takže mohla byť s Harrym v spojení bez toho, aby musela čakať, kým od neho dostane sovu. Dopisovali si takmer denne. Maggiin manžel, Bernard , odprevadil Hermionu do jej bytu, aby sa zbalila na cestu. Sprvu bol Harry smutný, že Hermiona mala byť preč celý mesiac hneď potom, ako sa dozvedela, že bola čarodejnica; teraz bol rád. Možno po mesiaci by na ňu ministerstvo mágie zabudlo a neobťažovalo sa pokúsiť použiť pamäťové zaklínadlo. Bol pre ňu správny čas, aby bola v zahraničí.

„Maggie sa vydala za mukla,“ povedal Harry rýchlo. „Mali sme príležitosť povedať jej, že je čarodejnica, ale len tak tak; potom bolo treba vysporiadať sa s tou nehodou...“

„Samozrejme, pochopiteľne. Môžem byť veľmi diplomatický. Ale Potter,“ povedal pán Weasley, vyzerajúc znepokojený, „kde si sa naučil tú čiernu mágiu, ktorú si použil...?“

Harry sa zavrtel. „Našiel som to v otcovej knihe,“ klamal. „Bola to jediná vec, ktorú som mohol vymyslieť, ktorá by mi umožnila rýchlo ju dostať sem.“

Prikývol. „Urobil by som to isté. Máš hlavu na pravom mieste.“

Do miestnosti sa náhle prihnala madam Pomfreyová. „To stačí! Teraz len jej rodičia; vy traja, von!“ povedala Ronovi, Charliemu a Harrymu, vystrkávajúc ich k dverám na chodbu.

Keď opustili ošetrovňu, Ron schmatol Harryho za habit. „Počkaj,“ povedal, čo spôsobilo, že sa Harry divil, či sa cítil povinný povedať to riaditeľke, vzhľadom na to, že bol prefekt; Harry akosi nebol presvedčený, že sa cítil rovnako ako otec a brat ohľadne neohlásenia Harryho.

„Potter; musím s tebou hovoriť o pár veciach. Najprv... vďaka, za to, čo si urobil. Pomohol si Ginny a našiel si jednu z mojich ďalších sestier. Ja... nevedel som to. A... potrebujem láskavosť.“

Harry sa na neho usmial; Ron ho žiadal o láskavosť! Určite to dopadne dobre; v nie príliš vzdialenej minulosti by to nikdy neurobil. „O čo ide?“ spýtal sa.

„No... Pomfreyová Ginny ešte chvíľu nepustí von. A čoskoro príde náš prvý metlobalový zápas. Len by som rád vedel... namietal by si veľmi proti výmene s Chrabromilom? Máme hrať s Bifľomorom 7. decembra. Pretože si slizolinský kapitán... mohli by sme sa vymeniť? Viem, že si nepredpokladal, že budeš hrať proti Bifľomoru do polovice februára, ale pochopiteľne bez Ginny...“

Harry sa na neho usmial. „To znie fajn. Hej, môžeme sa vymeniť. Aj tak by to pre Bifľomor nebola žiadna výzva hrať s vaším tímom bez Ginny,“ smial sa. „Nie že by si ma ty nenútil makať...“

Ron mu venoval polovičný úsmev. „Ty ma tiež nútiš makať, Potter.“ Na schodisku prikývol. „Pôjdem povedať zvyšku Chrabromilčanov, že sa Ginny zobudila. Uvidíme sa tu neskôr?“

Harry bol tak šťastný, že sa musel nútiť, aby nezačal vykrikovať. Bol to Ron, kto s nim hovorí? „Hej,“ povedal, usmievajúc sa.

Keď Ron odišiel, Harry stál ešte s Charliem, ktorý nevyzeral šťastne. „Harry,“ začal pomaly, „prečo si mi to nepovedal?“ Pýtal sa ho to už na ošetrovni; možno si myslel, že mu Harry nedal úplne otvorenú odpoveď, keď boli v miestnosti ostatní. Na Harryho prekvapenie, Charlie vyzeral, ako by bol rozorvaný. Charlie nebol typický učiteľ, ale pre Harryho to bol aj tak trošku šok.

„Prepáč, Charlie,“ povedal mierne. „Myslím vážne, čo som povedal. Ak by si sa akýmkoľvek spôsobom považoval za zodpovedného - mama hovorila, že ty a Bill ste s nimi boli v parku, keď zmizli - zdalo sa mi len, že bude lepšie počkať, kým ti to poviem.“

Ponuro prikývol. „Chápem to. A áno... bral som na seba zodpovednosť každý deň posledných sedemnásť rokov. Ďakujem ti, že si ju našiel.“

„Keď tvoja mama a otec povedali, že McGonagallovej nič nepovedia... mysleli to vážne?“

„Ak to povedali, myslia to vážne. Neberú na ľahkú váhu, že si našiel jednu z mojich stratených sestier.“ Znel trochu závistlivo. Ako často musel fantazírovať o tom, že ich nájde sám.

„To je to, čo som si myslel. Vyzerali ako ten typ.“ Charlie mu venoval malý úsmev a potľapkal ho po ramene. „Chystám sa dostať všetkých učiteľov do zborovne a poviem im, že sa zobudila. A ty potrebuješ upozorniť váš tím o zmene v rozvrhu,“ usmial sa predtým, ako sa dlhým krokom pobral preč po schodoch. Harry dlhé minúty stál a díval sa na dvere ošetrovne; nenapadlo ho, ako vďační mu všetci Weasleyovci budú za to, že našiel Peggy! Možno, keby s Ginny boli voči Ronovi a Charliemu úprimní ohľadne ich vzťahu, teraz by im dali svoje požehnanie...

Skákajúc a hvízdajúc zišiel Harry dole do žalárov a nakoniec do slizolinskej klubovne, jeho srdce bolo ľahšie než predtým, pretože našlo samo seba v tomto živote. Veselo oznámil slizolinskému metlobalovému tímu, že teraz musia cvičiť navyše, keď budú hrať proti Biflomoru namiesto Chrabromilu, na čo ihneď odišli na ihrisko, metly prehodené cez ramená. Keď Ginny konečne odíde z nemocničného krídla s potvrdením, že je zdravá, odstráni to jedinú vadu na kráse jeho života. A keď sa zotaví, mohli by Ronovi a Charliemu povedať o ich vzťahu a byť otvorení, čestní a šťastní. Ako tak lietal nad ihriskom, chladný jesenný vietor mu strapatil vlasy, cítil ako nikdy predtým, že život nemohol byť dokonalejší.

* * * * *

Zápas s Bifľomorom sa blížil alarmujúcou rýchlosťou. Harry chodil na vyučovanie, navštevoval Ginny v Nemocničnom krídle, písal Maggie, neskôr aj Hermione, keď sa vrátila z New Yorku, a tiež trénoval svoj tím. Všetci Weasleyovci, s výnimkou Rona a Ginny, si urobili výlet do Londýna, aby videli Maggie; najskôr pán a pani Weasleyovci, potom po jednom starší bratia.

Ron a Ginny by mali prísť počas vianočných prázdnin. Maggie odpísala Harrymu, veľmi mu ďakovala za to, že jej poskytol túto novú rodinu a on sa pri čítaní nevedel ubrániť tomu, aby sa neusmieval od ucha k uchu.

V deň zápasu zaniesol ten list Ginny, aby si ho mohla prečítať. Na to sa predklonila, strhla sa len trošičku, nežne ho pohladila po líci a láskyplne zašepkala: „Ak vôbec existoval nejaký spôsob ako presvedčiť moju rodinu, že môžem byť so slizolinčanom, myslím, že si ho našiel.“

Harry jej uprene hľadel do očí; musel s ňou súhlasiť. Fakt, že je slizočan sa zrazu stal len veľmi malou prekážkou. Veď napríklad, taký Ron s ním už vlastne trénoval na metlobalový zápas.

„No, nechcem sa chváliť, ale som ďaleko lepší než ktorýkoľvek z bifľomorských triafačov, takže ak si taký dobrý, že dokážeš zablokovať mňa, s nimi by si nemal mať problém,“ povedal mu Ron deň predtým.

Harry sa zasmial. „Kedy si si ty niekedy robil starosti s chválením? A teba viem dobre zablokovať už od tretieho ročníka, Weasley,“ odporoval dobrosrdečne. Ron sa zasmial.

„Už nie som tretiak, Potter.“ Hoci sa ešte stále oslovovali priezviskami, uzavreli akési pokusné priateľstvo. Harry musel pripustiť, že Ron je lepší než kedykoľvek predtým; určite celé leto poctivo trénoval.

„Nemáš obavy, že vďaka tebe budem taký dobrý, že nebudeš proti mne schopný skórovať, keď budeme hrať proti sebe?“ premýšľal Harry nahlas.

Ron na neho prefíkane pozrel.

„Ach, myslíš, že ti ukazujem všetko, čo viem, Potter?“ Potom sa na Harryho zaškeril, čo mu ten hneď opätoval. Draco sa na tých dvoch mračil zo svojej metly, keď svišťal okolo ihriska a znova, a znova chytal zlatonku.

Harry mal podozrenie, že môže žiarliť na jeho nové priateľstvo s Ronom, najmä ak sa Ron neobťažoval maskovať svoj obdiv k Jamie. Sedávala na tribúnach, mávala Dracovi, keď nebol príliš zamestnaný naháňaním zlatonky a Harry si nemohol nevšimnúť, že boli momenty, keď to vyzeralo, že sa pred ňou Ron predvádza. Draco tiež musel odstrániť rokmi navyknuté ´nenávidím Wesleyho´, a to mu veru išlo veľmi ťažko. A navyše bol presvedčený, že pretože je Cho Changová Ronova priateľka a zároveň primuska, snaží sa získať všetkých ostatných prefektov, aby Rona zvolili primusom.

Niežeby sa ním chcel stať on, jednoducho mu predstava Weasleyho ako primusa pripadala nechutná.

Harry prehltol, keď sa pozrel na Ginny; ako mohol mať pocit, že s týmto svetom je to také zlé? Trochu sa predklonila, jemne priložila pery k jeho pootvoreným ústam; a vzápätí pocítil, ako mu špičkou jazyka prechádza po zuboch.

„Au!“ náhle vykríkla odtiahla sa, držiac sa za hruď.

„Prepáč,“ ospravedlnil sa Harry; uvedomil si, že sa mal k nej viac nakloniť. Ešte nebola úplne vyliečená. Usmiala sa na neho.

„To je v poriadku. Nebudem tu navždy.“

Oprela sa späť o vankúše a pozorovala ho. „Ron hovorí, že by si mal počas zápasu Bifľomor udržať na bezbodovom stave. To je od neho veľká pochvala.“

Posunul sa tak, aby sedel bližšie k nej. „Môžeme o nás Charliemu a Ronovi povedať, keď budeš plne zotavená? Celá rodina vyzerá úplne nadšená nájdením Maggie... mám na mysli Peggy.“

„To je v poriadku. Všetci sme si teraz zvykli premýšľať o nej ako o Maggie. Nemôžem sa dočkať toho, až sa stretnem so švagrom! Nie je zvláštne, že je už vydatá? Hovorila niečo o deťoch? Možno budem čoskoro tetou!“

Harry sa predklonil ešte bližšie a usmial sa. „Myslím, že sú ešte len novomanželia, tak sa nebudem pýtať. To nechám na tvoju mamu. Nie je to, čo má matka robiť so svojimi dcérami? Začať na nich tlačiť, aby mali deti len čo sú v chomúte?“

Ginny sa natiahla a objala ho okolo krku. „Myslím,“ povedala so zasnenými očami, „že teraz ma to, čo moja mama práve robí, vôbec nezaujíma.“ Pritiahla si Harryho, tentokrát udržala hornú časť tela na vankúšoch a on ju nasledoval tam, kde ho chcela mať... Jeho ústa pritlačené na jej, všetko bolo také prirodzené; ten neuveriteľný pocit, keď zvláčnela, ako keby jej z tela zmizli kosti, keď zdvihol jej tvár k svojej, a ako pierko ľahké dotyky jej prstov prechádzajúcich po jej ramenách a vonkajších stranách stehien...

Hlava sa mu točila; musel sa prinútiť prestať ju bozkávať. Dal jej posledný prehnane mľaskajúci bozk na špičku nosa, kým sa postavil, aby odišiel. „Musím si ísť pre metlu a metlobalový dres. Zápas začína o pol hodinu.“

Pozrela na neho očami plnými lásky. „Veľa šťastia.“

„Ak to hovoríš, tak to tak bude,“ vyhlásil so širokým úsmevom a s mávnutím ruky. Predstierala, že po ňom hodí jeden z vankúšov.

„Už choď,“ smiala sa. „Taký pozér!“

Zasmial sa a ešte raz sa k nej vrátil pre bozk, ktorý bol hlbší než zamýšľal, odchádzal takmer bez dychu. Hľadela na neho spod napoly privretých viečok.

„Nech máš pri zápase jasnú hlavu.“

„Myslím, že po tomto ju budem mať riadne zahmlenú,“ odporoval.

Nakoniec sa mu podarilo opustiť ošetrovňu (po dvoch ďalších neúspešných štartoch) a bol rád, že opäť začal pravidelne behávať, lebo na ihrisko musel dobehnúť.

Tribúny boli plné a ako zvyčajne, tri štvrtiny divákov vypískavali Slizolinčanov a povzbudzovali ich oponentov, ktorými práve dnes boli Bifľomorčania. Harry bol príliš šťastný, aby sa o to staral. Ukážeme im, premýšľal odhodlane, keď kráčal do stredu ihriska, aby si potriasol rukou s bifľomorským kapitánom.

Keď madam Hoochová zapískala na píšťalke a pätnásť metiel vzlietlo do vzduchu, Harry cítil dôverne známy príval, pocit, že je znovu vo svojom živle.

Pozrel k miestu, kde sedeli Ron, Charlie a Jamie spoločne so Simonom a Stuartom, a jeho matkou a otčimom. Všetci sa na neho uškŕňali a tlieskali, dokonca aj dvojčatá. Zamával im späť, potom letel zaujať svoju pozíciu blízko slizolinských bránok, keď sa prehadzovačka ocitla vo vzduchu. Harry venoval ockovi malé prikývnutie a dostal jedno na oplátku.

Toto bolo pre jeho ocka ako hlavu fakulty, ale tiež pre ocka ako ocka, človeka, ktorý ho učil celý život a viedol ho k tomu, aby kráčal v jeho šľapajach.

Komentoval chlapec z Bystrohlavu. Harrymu chýbal Lee Jordan.

„A Slizolin má prehadzovačku! Slizolinskí triafači si ju prehadzujú tam a späť, vytvárajú pôsobivú leteckú formáciu, škoda, že sú všetci takí...“ Harry otočil hlavu; videl, ako sa profesorka McGonagallová na chlapca výhražne zadívala. „...takí slizolinskí. A Slizolin skóruje! Desať nula pre Slizolin!“ Harry sa pokúšal nesmiať sa; duch Lee Jordana bol nažive.

Zdalo sa, že zažmurkal a prehadzovačku chytili bifľomorskí triafači, ktorí si ju po ceste k Harrymu hádzali hore-dole. Všetky pokusy zachytiť ju jeho triafačmi zlyhali. Harry sa vznášal blízko stredu a pripravoval sa. V ďalšej sekunde bifľomorský triafač loptu pustil, pokazil to. V zlomku sekundy ju mal v ruke a hodil ju takmer cez celú dĺžku poľa jednému zo svojich triafačov, ktorý sám vzápätí skóroval, ako keby Bifľomorčania ani nemali strážcu.

„Dvadsať nula pre Slizolin!“

A tak to pokračovalo; Bifľomorčania nemohli skórovať cez Harryho, avšak jeho triafači boli schopní dostať prehadzovačku cez bifľomorské bránky približne dvakrát z troch pokusov. Ako sa skóre stalo nesúmerným na stodvadsať k nula, bifľomorskí odrážači sa stávali agresívnejší. Draco si dával pozor na bifľomorskú stíhačku, pretože ona zbadala strelu dvakrát a Draco si ju nevšimol ani raz. Harry náhle videl, ako jeden z bifľomorských odrážačov poslal dorážačku priamo na Dracovu hlavu a zajačal na neho: „Draco! Dolu!“

Ako náhle to Draco začul, urobil jedinú vec, ktorá ho pravdepodobne zachránila pred zrážkou. Bifľomorská stíhačka urobila obrat o stoosemdesiat stupňov a nasledovala ho, pretože si myslela, že zbadal zlatonku. Potom, keď Draco nikde pri zemi strelu nevidel, namieril metlu znovu nahor a zamieril k Harrymu; našťastie ich triafači boli príliš zamestnaní opätovným skórovaním proti Bifľomoru, a on teraz nemusel chrániť slizolinské bránky.

„Čo do pekla, Harry? Prečo si mi povedal, aby som letel dolu?“

„Dorážačka,“ povedal Harry stručne, keď sledoval, ako bifľomorskí triafači znovu mierili k nemu. Draco prikývol a vzlietol nad obruče, z cesty, krúžil okolo, rozhliadal sa, aby si mohol všimnúť zlatonku sám, namiesto toho, aby sa spoliehal na súperovho stíhača. Harry zachytil ďalší pokus o gól a potom uhol dorážačke, ktorá smerovala na jeho ľavú nohu; škrabla mu metlu, čo spôsobilo, že chvíľu letel trhane, kým sa vo vzduchu znovu nestabilizoval. Prehltol. Mal ju vidieť.

„Stoštyridsať nula pre Slizolin!“

Zrazu sa zdalo, že väčšina ľudí v dave povzbudzuje ich; Harry cítil, ako ním prúdi adrenalín, keď zástup začal prechádzať k lepšiemu tímu. Okrem členov bifľomorskej fakulty, kto by chcel fandiť porazeným?

Harry videl, ako bifľomorský odrážač stiahol svoju pálku a poslal dorážačku priamo na neho, kovové pásky na pálke zazvonili, ako udreli do kovovej lopty.

Harry zaťal čeľuste a letel dole tak, aby dorážačku podletel; natiahol ruku a chytil ťažkú loptu, hoci ho takmer zobrala so sebou. Námaha pri chytaní ho zanechala zadýchaného a trhol so sebou, v ruke cítil bodavú bolesť.

„Hej, ty!“ zavolal k najbližšiemu slizolinskému odrážačovi a potom, keď mu videl do tváre, jednou rukou hodil loptu jeho smerom. Odrážač sa pripravil, potom udrel pálkou. S prasknutím dorážačka preletela vzduchom k jednému z bifľomorských triafačov. Trafila ho do vetvičiek metly, čím ho zrazila na ďalšieho triafača. Obaja nakrátko skĺzli z metiel, visiac nadol, jeden dokonca len na jednej ruke. Zabralo im niekoľko minút dať sa do poriadku; vrhali na Harryho vražedné pohľady.

Harry sa na nich uškrnul; stále proti nemu neskórovali. Sledoval svojich dobre vytrénovaných triafačov, ako znovu prehodili prehadzovačku cez jednu z bifľomorských obručí.

„Stopäťdesiat nula pre Slizolin!“ zakričal chlapec z Bystrohlavu. O tom nebolo pochýb; dav sa mal na čo pozerať. Harry zachytil ďalšie dva pokusy Bifľomoru, potom videl niečo malé a zlaté poletujúce blízko zeme.

„Draco! Dolu!“ zajačal znovu. Jeho najlepší priateľ ihneď a bez otázok urobil, čo mu bolo povedané. Zdalo sa, že si bifľomorský stíhač myslí, že je to znovu spôsob, ako dostať Draca z cesty dorážačky a nevšimol si, že Draco sa vrhol do strmhlavého letu, pretože videl zlatonku, priamo blízko stredu ihriska, ani nie dve stopy od zeme. Harry ho s úškľabkom sledoval; každú chvíľu by mala byť v jeho ruke...

Harry ju nevidel prichádzať, kým nebolo príliš neskoro; kým sledoval, ako sa jeho priateľ približuje bližšie a bližšie k zlatonke, k nemu sa rútila dorážačka. Keď vzhliadol a nakoniec ju zbadal, otočil sa príliš pomaly... Schytal úder do pravého ramena a vykríkol, pretože pustil metlu; on sa rútil jedným smerom a jeho Úder blesku iným.

„Pottera zasiahla dorážačka!“

Zem sa k nemu priblížila s alarmujúcou rýchlosťou; pokúsil sa vo vzduchu postaviť, ohol kolená, aby mohol zniesť ten náraz. Mal zlomok sekundy na to, aby sa pripravil, ale neuvedomil si, ako bol vysoko, keď začal padať voľným pádom a naozaj nevyriešil ten problém padania tou veľmi nevhodnou, skrútenou pozíciou.

Každý okolo ihriska bol na nohách, lapal po dychu, a keď strašne rýchlo narazil do zeme, v agónii zakričal a zrútil sa. Bol si úplne istý, že má zlomené obe nohy, pri dopade sa ozvali dve hlasné prasknutia. Pravé rameno tiež veľmi bolelo; cítil, že bolo vykĺbené. Ležal na boku, do krvi si hrýzol pery a potom jednoducho od bolesti zamdlel.

* * * * *

Počul tiché hlasy, z ktorých jeden zreteľne patril madam Pomfreyovej.

Musel teda byť v Nemocničnom krídle. Usiloval sa identifikovať iné hlasy; úzkostlivo znejúci muž bol jeho otec, triezva žena jeho matka. Okolo jeho postele bol zatiahnutý záves, ale aj napriek tomu mohol počuť kroky, topánky klopkajúce na tvrdej dláždenej podlahe. Nadvihol prikrývku, pod ktorou ležal a prezrel si vlastné telo; obe nohy boli zabalené v obväzoch spolu s dlahami. Pod obväzmi na polámaných kostiach pracoval Naprávač kostí. Podľa jeho skúsenosti ľudia s týmto druhom zranení potrebovali len niekoľko dní, aby opäť kráčali na dokonale funkčných nohách.

Cítil mimoriadnu vďačnosť za čarodejnícke lieky.

Rameno ho trochu bolelo, ale nie príliš; madam Pomfreyová mu ho musela vkĺbiť späť a dať mu nejaký elixír proti bolesti.

Cítil, že nemocničné šaty, ktoré mal na sebe mu boli okolo krku tesné; pokúsil sa odtiahnuť ich od ohryzku, ale stále cítil, že ho sťahujú. Potiahol ich nahor telom, potom sa uškrnul, keď si ich pretiahol cez hlavu. Okolo nikto nebol, nebol dôvod, prečo by nemohol spať len v spodkoch. Aj tak sa nechystal nikam ísť.

Položil ruku na hruď, znovu mu chýbal baziliščí amulet. Ginny, napadlo ho náhle. Je ešte tu? Nevedel. Hlasy a kroky sa vzďaľovali, a mal pocit, že začul otváranie, a zatváranie dverí na chodbu, následne dverí kancelárie madam Pomfreyovej. Svetlá na ošetrovni zhasli a nevidel teraz nič len tmu.

Načúval do tmy, aby zachytil pravidelný zvuk a po chvíli ho začul; v miestnosti dýchala ďalšia osoba. Je stále tu, pomyslel si. Mesiac stúpal a do miestnosti prúdilo svetlo, ale Harry ho mohol vidieť len ako odraz na strope; posteľové závesy efektívne väčšinu svetla zadržali. Stále počúval Ginnin dych; akosi neznel rovnomerne. Rozhodol sa to risknúť.

„Ginny!“ zavolal hlasným šepotom. Žiadna odpoveď. Rozhodol sa to skúsiť znova. „Gin...“

„Šššš!“ začul jej odpoveď. „Počula som ťa. Počkaj chvíľku.“

Počul pohyb; nebol si istý, na ktorej posteli ležal, takže mu nebolo jasné, či musí prejsť veľkú vzdialenosť alebo len úplne malú. Nakoniec videl bledú ruku rozdeľovať závesy okolo jeho postele. Stála v otvore, mesačný svit ju zozadu obkresľoval, jej osvetlené tenké nemocničné šaty spôsobili, že Harrymu vyprahlo v ústach.

„Nie si v posteli, Ginny. Musíš sa cítiť lepšie,“ ozval sa slabo, neschopný pozrieť jej do očí.

„Och, Harry, všetci sme sa o teba tak báli!“ zvolala blížiac sa k nemu.

Naklonila sa nad jeho tvár, pošteklila ho svojimi vlasmi a zmocnila sa jeho pier v nežnom bozku.

Ustúpila, prstom obkreslila obrys jeho tváre. Díval sa na ňu s obdivom; mesačný svit, ktorý prenikal cez otvorené závesy spôsobil, že jej pleť vyzerala až nadpozemsky strieborne.

Natiahol ruku a pohladil ju po tvári, potom ju posunul tak, aby si znovu pritiahol jej tvár k sebe.

Súhlasila bez námietok, a keď vydala z hrdla tichý živočíšny zvuk, prehol chrbát a odpovedal rovnako, neschopný zabrániť vzdychom túžby, ktoré vychádzali z jeho vlastného hrdla. Kľakla si na posteľ a jemne sa zachvela, keď prešiel rukami dole na pás; bol veľmi opatrný, pretože jej vnútorné zranenia ešte neboli celkom vyliečené.

Cítil jej ruky na hrudi, zľahka, kľukato sa posúvali a on znovu zastonal s perami na jej perách. Privádzala ho do šialenstva a nedokázal s tým nič robiť; bol úplne bezmocný a aj keby nebol, ona ešte nebola pripravená na niečo viac než bozkávanie a muchľovanie.

Odtiahla ústa od jeho, posúvala sa dole jeho krkom, kým ho neuhryzla do kľúčnej kosti.

Hladil jej vlasy, jej ramená, jej chrbát; prešiel rukami ešte nižšie, pokusne, a cítil, ako sa zachvela, keď zastala, aby sa oddala tomu pocitu, aby sa naň sústredila.

Potom sa znova pohla, perami si nachádzala cestu po jeho hrudi. Neovládateľne sa striasol a ona zastavila.

„Nenachladneš, Harry?“

Zasmial sa; keby pokračovala v skúmaní jeho tela smerom dolu, tak ako doteraz, vedela by presne, ako má ku chladnutiu ďaleko...

„Nie úplne. Len si nie som istý, ako dlho ešte vydržím, Ginny. Privádzaš ma do šialenstva a ja nemôžem... no, nemôžem urobiť nič. Nemôžem pohnúť nohami, nemôžem sa obrátiť... nič. Oceňujem tú predstavu a to všetko,“ Harry sa zhlboka nadýchol; bolelo ho to, čo musel povedať, „ale myslím, že by si mala ísť späť do svojej postele.“

Vzpriamila sa. „Vieš to iste?“

Uprene sa ňu díval; tak veľmi ju miloval. Ale toto nebol správny čas. „Určite.“

Prikývla, natiahla sa za svojimi šatami a pretiahla si ich cez hlavu. Harry nedokázal prestať pozerať na jej telo; bola absolútne úžasná.

„Stále si si istý?“