Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 13: Neočakávaný návštevník

________________________________________

Cesta späť k Ronovi sa zdala oveľa dlhšia, než mala byť. Hermione v hlave krúžili myšlienky a s nezvyčajnou vytrvalosťou sa dobýjali do jej mozgu.

Sú isté informácie, bez ktorých tomuto duchovi neporozumiete, informácie, ktoré vám môže ponúknuť iba pán Malfoy.

Existovali konkrétne odpovede, o ktorých si bol Eliáš istý, že ich bude od Malfoya potrebovať - odpovede, ktoré jej nikto iný nemohol poskytnúť a ktoré nemohla nájsť nikde inde. Aké odpovede? Všetky faktické informácie o bytosti tvora boli určite zdokumentované niekde v nejakej knihe v čarodejníckom svete - určite to nebolo niečo vedecké, čo by jej Malfoy zatajil.

Možno nejaký zážitok?

Možno Malfoy vedel, ako sa z tejto bytosti stalo to, čím je dnes; možno chápal dôvod jej zúrivosti. Ale prečo by ju to malo zastaviť?

Takéto myšlienky vírili Hermione v boľavej hlave a začala cítiť ostrú, pulzujúcu bolesť v spánku. Kým sa dostala do svojej izby, potešilo ju vedomie, že Ron jej poskytne rozptýlenie od týchto nesúvislých myšlienok, ktoré jej vírili hlavou.

Vstúpila do svetlej spálne a s úsmevom zistila, že Ron sa konečne zobudil, no pri pohľade na stopy po neustlanej posteli a rozhádzaných obliečkach sa zamračila.

"Ahoj," ozval sa Ronov hlas z chodby. Od pása nadol bol zabalený do uteráka a vlasy mu kvapkali mokré zo sprchy.

"Konečne si sa zobudil?" Hermiona sa usmiala, keď vošla do svojej izby. Ron ju nasledoval.

"No, boli to dlhé dve noci a hovor si o Malfoyovi, čo chceš, ale ten arogantný blbec má tie najlepšie postele v krajine."

"Ja o Malfoyovi nič nehovorím," odpovedala Hermiona. "Ty hovoríš."

"No, môžeš mi to mať za zlé?" spýtal sa nevinne Ron. Ešte stále mal na sebe uterák, keď si sadol na koberec a oprel sa o posteľ. "Ten človek je totálna osina v zadku."

"No, o tom viem svoje." Hermiona si sadla vedľa Rona a zvedavo sa naňho pozrela. "Prečo nie si oblečený?"

"Dobrá otázka," povedal Ron a zamyslene si prezeral holú hruď a biely uterák. "Nemám žiadne oblečenie."

"Máš Malfoyove šaty," navrhla Hermiona.

"Nemám žiadne oblečenie," zopakoval Ron.

"Fajn, patrí ti to za to, že si ušiel ako nadržaný pubertiak."

"To bolo kruté," odvetil Ron a mierne sa uškrnul. "Mala by si byť na mňa milá, kým odídem."

Hermiona okamžite zdvihla zrak. "Ty odchádzaš?" spýtala sa.

"Áno," povedal Ron zachmúrene.

"Ale... prečo?"

"No, na začiatok, mám len jedny nohavice," povedal a usmial sa. "A prišiel som ťa len skontrolovať a ty si v poriadku."

"To je všetko? Chystáš sa ma opustiť?" Hermiona sa spýtala, zaskočená vlastným prekvapením. Mať niekoho, s kým sa môže porozprávať, najmä Rona, bola drastická zmena oproti jej týždňovej izolácii.

"Do týždňa by mal prísť Skeidov list, a keď sa to vybaví, budeš späť doma."

Hermione sa pri zmienke Skeidovho mena zrazu zúžili oči, keď si spomenula, ako Eliáš roztrhol list na polovicu, a v duchu počúvala trhanie toho jemného papiera. Cítila, ako ju zaplavuje pocit viny; predlžovala svoj pobyt tu, robila Ronovi starosti z vlastných sebeckých dôvodov a iracionálnej úpornej snahy vyriešiť nejakú hlúpu záhadu.

"Hermiona?" ozval sa Ronov hlas. "Si v poriadku?"

"Áno, áno," odpovedala Hermiona rýchlo. "Budeš mi chýbať."

"Ty mne tiež," povedal Ron a oprel si líce o Hermioninu hlavu. "Keby to bolo na mne, zostal by som s tebou celý čas, ale zajtra sa kvôli práci musím vrátiť na ministerstvo."

"Kvôli práci?" Hermiona sa spýtala a zrazu sa cítila hlúpo. "Jasne, tvoja práca!"

"Áno," odpovedal Ron. "Koncom týždňa máme s Harrym ísť do Salisbury obkľúčiť nejakých chlapcov, ktorí predávali nepovolené elixíry."

"To znie... vzrušujúco."

"Už to vôbec nie je taká zábava," povedal Ron a vzdychol si. "Už žiadne naháňačky, bitky a podobne."

"Chcel by si to radšej?" Hermiona sa spýtala a usmiala sa.

Hermiona sa však odpoveď nikdy nedozvedela. Jej príjemný rozhovor s Ronom prerušilo slabé zaklopanie na dvere, na ktoré Ron vstal, aby otvoril. Keď sa uhol nabok, Hermiona uvidela, ako do miestnosti vošiel malý domáci škriatok, ktorý kýval svojou maličkou hlavou hore dole.

"Pane, vaše oblečenie je pripravené," zapišťal a držal v ruke hromadu úhľadne poskladaných látok.

"Ďakujem," povedal Ron, vzal si od neho šaty a obdivoval, ako pekne škriatkovia vyčistili jeho starý špinavý sveter.

"Aj váš koč je tu," povedal elf spokojne. "Je pri veži."

"Vďaka." Škriatok vyšiel z miestnosti, keď sa Ron obrátil k Hermione.

"Si pekne organizovaný," povedala Hermiona a znelo to ohromene.

"Ani nie," priznal Ron. "Všetko zariadil ten Malfoyov komorník. Povedal mi, aby som bol o tretej pri kamennej záhrade. Vieš, kde to je?"

Hermiona pokrútila hlavou a pokrčila plecami. "Spýtame sa toho domáceho škriatka, ja ťa odprevadím."

Usmiala sa a vyšla z izby, zavrela za sebou dvere, aby Ronovi poskytla trochu súkromia na prezlečenie sa do svetra a džínsov. Ako čakala, počula tlmené zvuky presúvania vecí v izbe neďaleko od svojej a sledovala hluk až k jeho zdroju. Prišla ku dverám v kamennej stene, ktoré boli pootvorené a cez ktoré bolo počuť rôzne hlasy. Neobťažovala sa zaklopať, jemne zatlačila obrovské dvere dovnútra a uvidela tmavozelené steny veľkej miestnosti, ktoré sa akoby zbiehali v strede stropu, ktorý sa tiahol do tmy nad ňou. V jednom rohu miestnosti stáli na okrúhlom perzskom koberci dve obrovské zamatové kreslá, každé so striebornou výšivkou písmena "M". Väčšine miestnosti však dominovala obrovská posteľ s baldachýnom zdobená čiernymi plachtami a striebornými vankúšmi nad rámom postele z tmavého dreva.

Hermionin údiv nad extravaganciou izby jej nezabránil, aby si nevšimla zdroj hluku - domácich škriatkov. Štyri z týchto bytostí sa motali po izbe, prinášali nové sady prestieradiel, leštili ozdoby a upravovali obrovské obrazy nejakej vzdialenej krajiny.

"Slečna?" ozval sa vedľa Hermiony tichý hlas.

Hermiona sa otočila a videla, že jeden zo škriatkov prišiel ku nej so zvedavým výrazom v tvári. "Môže vám Bumble pomôcť?"

"Áno!" Hermiona si zrazu spomenula si, prečo je tu. "Vieš, kde je kamenná záhrada?"

"Na druhej strane panstva, slečna."

"Až na druhej strane?"

"Neďaleko Južnej veže."

Južná veža. Nevedela si to celkom presne zaradiť, ale niečo na tom mieste jej znelo zvláštne povedome.

"Vďaka," povedala Hermiona a otočila sa späť k obrovským dverám. "Načo to všetko?" spýtala sa a zavítala do miestnosti.

"Pán Malfoy mať hostí," vypískla škriatka.

Hermiona mierne naklonila hlavu a nadvihla obočie. "Hostí?" čudovala sa nahlas. "To je zvláštne."

"Čo je?" ozval sa zrazu hlas a Hermiona videla, ako sa vo dverách objavil Ron v zelenom svetri a vyblednutých džínsoch.

"Hm?"

"Čo je zvláštne?"

"Ach, to nič nie je," zamrmlala Hermiona, naposledy poďakovala škriatkom a spolu s Ronom vyšla z izby. "Poďme."

"Už si prišla na to, kam musíme ísť?"

"Nie, ale musíme nájsť cestu k Južnej veži, aby sme sa dostali do tej záhrady."

"Vieš, ako sa tam dostaneme?"

"Len poďme ďalej, určite na niečo prídeme."

Ako prechádzali dlhou studenou chodbou, ona aj Ron začali skúmať rôzne obrovské portréty, ktoré viseli na stenách spolu s občasnou mramorovou alebo žulovou sochou.

Keď prechádzali popri mramorovej soche ženy s hadom obtočeným okolo tela, Ron sa na Hermionu otočil so znechuteným pohľadom. "Vedel by som si predstaviť milión iných vecí, na ktoré by som mohol minúť stovky galeónov namiesto tohto hlúpeho kusu skaly."

"Je to ich rodinný symbol," odpovedala Hermiona. "Hádam sa im páči."

"Áno, ale to je všetko, čo väčšinou vidíš... hady."

Hady! To slovo niekoľkokrát zaznelo v Hermioninej už aj tak preplnenej mysli a ona poskočila tak rýchlo, že Ron sa musel prikrčiť, aby ho jej ruka nezasiahla do tváre.

"Čo je?" spýtal sa ohromene.

"Pri hlavnom vchode je priechod," povedala Hermiona vzrušene. "Je tam socha hada, ktorý sa vinie okolo slizolinského znaku. Vedie do chodby medzi poschodiami a tá nás zavedie priamo do Južnej veže... preto to znelo tak povedome!"

Ron mal na tvári nechápavý výraz, keď si Hermiona vzdychla a spomenula si na deň, keď jej Malfoy ukázal sochu a ona prvýkrát videla spálený obraz. "Malfoy mi o tom povedal. Je to najrýchlejší spôsob, ako sa dostať do Južnej veže."

"Páni."

"No tak, Ron!" Hermiona ho chytila za ruku a viedla ho k hlavnému vchodu.

****

"Venio!" vyslovila Hermiona potichu, keď sa hrot jej prútika dotkol chladného kamenného tesáka hada vytesaného okolo slizolinského znaku.

Zem pod ich nohami sa zatriasla a na podlahe sa objavil malý štvorcový priechod, ako dlaždice ustúpili. Za malým otvorom nebolo vidieť nič okrem nekonečnej tmy a Hermiona počula, ako sa Ron zachvel.

"Nie je to také zlé," skúsila Hermiona.

"Dole sú prekliate žaláre!" protestoval Ron. "Ako môžem vedieť, že to nie je nejaká pasca, ktorú nastražil Malfoy?"

"Pretože ja by som ťa do nej nepriviedla, idiot."

"Možno preto, že ani ty nevieš, že je to pasca."

"Ron, prestaň byť taký otravný!"

"Ak som sa na Rokforte niečo naučil, tak to, že chodiť do temných, strašidelných miest v podzemí nevedie k ničomu dobrému!"

"Ale chodiť do strašidelných, tmavých miest v Astronomickej veži, aby si sa muchľoval s Levanduľou Brownovou, bolo v poriadku?" odsekla Hermiona.

Ronov výraz sa zachmúril. "Vieš, takmer dva roky sme to nespomenuli."

"Ideš alebo nie?" Hermiona sa opýtala a vykročila na vratké drevené schody, ktoré viedli do tmy pod nimi.

"Akoby som mal na výber."

Ron išiel tesne za Hermionou, a keď sa jeho hlava dostala pod úroveň zeme, natiahol sa a zatiahol za dvere chodby, čím zablokoval akýkoľvek zdroj svetla.

"Je tu tma, Hermiona," vyhlásil Ron bez okolkov. "Dúfam, že si šťastná."

"Áno, Ron, som nadšená."

Hermiona počula, ako Ron vytiahol prútik, a o niekoľko sekúnd sa jeho hrot rozžiaril slabým modrým svetlom. Siahla po svojom vlastnom prútiku, namierila ju nahor a zašepkala: "Lumos!"

S dvoma zapálenými prútikmi sa dvojica vydala studenou chodbou, pričom ich nohy boleli od nerovného, drsného povrchu. Prvé tri minúty, keď kráčali vedľa seba, vládlo strašidelné ticho, ale rozhovor bol nevyhnutný.

"Malfoy ťa zachránil?" Ron sa zrazu spýtal.

"Čo?"

"Včera večer Malfoy povedal, že ti zachránil život... keď som sem prišiel."

"To nebol on," povedala Hermiona, dobre vediac, že Malfoy by ju pravdepodobne nechal ležať v žalároch.

"On klamal?"

"Asi áno," pokrčila Hermiona plecami.

"To je jasné," povedal Ron a syčal si pod nosom nadávky. "A ani potom sa nedokážeš prinútiť, aby si ho nenávidela?"

"Nemám ho rada nad všetky ľudské možnosti," vyhlásila Hermiona nespokojným tónom. Nerada priznávala takéto negatívne pocity. "Len nie som taká... hlasná... alebo fyzická, čo sa týka môjho odporu ako ty."

"Mala by si to skúsiť," povedal Ron a usmial sa. "Údery a nadávky sú príjemné!"

"Vďaka, budem si to pamätať."

Ich prechádzka bola kratšia, ako očakávali, hoci trvala celých dvadsaťpäť minút, a po zdolaní ďalších kamenných schodov sa objavili na úpätí Južnej veže. Kamenná záhrada vôbec nebola taká, ako Hermiona očakávala; mala nočné mory o zlomyseľných, ľudožravých rastlinách, obrovských balvanoch veľkosti zlobra a strašidelnom malom hmyze, ktorý sa tu potuloval. Namiesto toho videla asi najkrajšiu záhradu, akú si pamätala, keď jej oči preleteli od obrovských sivých kameňov zapustených do zeme ako ľadovce až po kvitnúce kvety a kríky rastúce v malých štrbinách a okolo kameňov. Skaly dominovali väčšine pôdy, okolo nich rástli kríky a niekedy aj nad nimi, ale medzi nimi všetkými bola zreteľná cestička, ktorá viedla do stredu kruhovej plochy, kde ležalo plytké okrúhle jazierko. Pod popoludňajším slnkom jazierko a modré a žlté kvety rastúce okolo neho žiarili jasne ako samotné slnko.

V kamennej záhrade nebolo až tak veľa zvierat okrem niekoľkých exotických rýb plávajúcich v jazierku a dvoch kolibríkov a vrabca na jednom z väčších stromov. Bolo zvláštne, že na jedinom mieste, kde Hermiona očakávala hady, žiadne neboli.

Bokom, ďaleko od kvetov, stál veľký koč; opatrne stál na dohľad a balansoval na svojich nádherných kolesách. Vpredu nehybne stáli dva veľké testrály a hľadeli dopredu ako sochy.

"Hádam, že to je môj odvoz," povedal Ron a nedokázal skryť svoj údiv nad extravaganciou svojho spôsobu cestovania.

"Napíšem ti," sľúbila Hermiona.

"O všetkom, prosím," prosil Ron. "Len aby som náhodou nezachytil zlé správy a nepriletel sem, aby som ťa zachránil, len aby som zistil, že si v poriadku."

Hermiona sa usmiala, vzala Rona do náručia a oprela si hlavu o jeho hruď. "Si príliš vysoký," zamrmlala. "Musím sa postaviť na špičky, aby som ťa mohla pobozkať."

"Nie, nemusíš." Ron sklonil hlavu a jemne Hermionu pobozkal, hoci ona v ňom cítila netrpezlivosť, keď jej položil ruky okolo pása.

"Budeš mi chýbať," povedal a jeho tvár bola sotva tri centimetre od jej.

"Ty mne tiež."

"Nechal som ti hore darček," zašepkal jej Ron do ucha. Hermiona okamžite zdvihla zrak.

"Aký darček?"

"Je to metla," povedal Ron. "Pravá od Viktora Kruma!" zažartoval.

Hermiona sa zasmiala. "A na čo by mi to bola?"

"Pre prípad, že by si tu s Malfoyom nevydržala ďalší týždeň," povedal Ron a žmurkol. "Okrem toho, trochu tréningu v lietaní by ťa nezabilo, si v tom hrozná."

"Čuš," povedala Hermiona a hravo sa zamračila.

"Dobre," Ron sa usmial a znova ju pobozkal. Držal Hermionu za ruku, keď kráčal k veľkému kočiaru, a napokon, keď sa mu otvorili dvere, ju pustil. "Čoskoro sa uvidíme."

Hermiona cítila, ako ju prepadá pocit viny - prečo sa jej to stalo takým známym pocitom?

"Čau."

S posledným bozkom si Ron sadol na zamatové sedadlo a dvere sa zavreli. Testrály niekoľko sekúnd klusali dopredu a potom majestátne vzlietli do vzduchu, vzniesli sa do oblakov a do minúty zmizli. Z oblakov sa vynoril ďalší vrabec a o chvíľu sa Hermiona otočila a rozbehla sa.

****

Jej kroky sa ozývali v dutej chodbe, pretože sa musela pohybovať čo najrýchlejšie. Skontrolovala hodinky a zistila, že je takmer pol piatej popoludní a Malfoy sa každú chvíľu vráti. Hermionina pevná ruka pevne zvierala prútik a umožňovala jej osvetľovať si cestu pred sebou, keď sa predierala križovatkou tunelov. Bez rozhovoru s Ronom a trpezlivých krokov sa jej podarilo dostať späť do severnej časti hradu za desať minút a objavila sa pred tou istou sochou hada.

Na chvíľu sa oprela o stenu, aby sa jej horiace nohy zotavili z behu, a potom sa otočila späť k dlhému úseku k dverám pred sebou. Keď sa blížila k svojej izbe, bolo počuť, ako obrovské portréty Malfoyových predkov fučia a vyjadrujú svoju nespokojnosť s jej ošumelým, opotrebovaným vzhľadom, a Hermiona sa im naozaj nemohla čudovať. Malfoy aj v tých najhorších podmienkach vždy dokázal vyzerať vyrovnane a elegantne, zatiaľ čo ona dokázala vyzerať oveľa horšie, ako sa cítila.

Vo svojej izbe rýchlo schmatla druhé tričko a okolo krku si stisla malý kameň. Prosím, zdrž Malfoya, prosila. V jej retiazke neboli žiadne magické vlastnosti, ale napriek tomu dúfala, že jej talizman pre šťastie to zabezpečí. Vyšla zo svojej izby, prešla chodbou a vstúpila do veľkej miestnosti s tehlovočervenými kamennými stenami, obrovským krbom pri jednej zo stien a veľkým kobercom uprostred. Za krbom Hermiona zbadala mramorové schodisko a vrhla sa k nemu.

A kým sa spamätala, bola na treťom poschodí sídla. Toto poschodie bolo oveľa tmavšie, osvetľovali ho sviečky, pretože slnečné svetlo bolo zatienené. Zamierila k jediným viditeľným dverám: k obrovským kamenným dverám s vyrezávanými obrazcami. Prevrátila oči, keď zbadala, čo to je: opäť hady.

Zatlačila dvere, vstúpila do miestnosti vo vnútri a srdce jej poskočilo. Aj napriek tomu, že sa ponáhľala, nedokázala sa nepozerať. Steny veľkej miestnosti boli od zeme až po strop obložené knihami; boli tam tisíce kníh vrátane titulov, ktoré si Hermiona len odvážila dúfať, že raz prečíta. Prudko sa nadýchla a usmiala sa, toto bol raj.

Ale skôr než sa stihla ešte viac uniesť, rýchlo si pripomenula, prečo je tu.

Eliáš povedal, že knižnica je najlepšie miesto na hľadanie. Prezerala si obrovské kopy kníh a uvažovala, či sa možno trochu nezbláznil. Ako tu mala vôbec niečo nájsť?

Temné bytosti. To bol začiatok. Prešla k náhodnej poličke a začala sa prehrabávať v knihách. Kým skončila so skenovaním tejto jednej police, bola si istá, že jediné miesto, kde by tieto knihy ešte mohla nájsť, je rokfortská sekcia s obmedzeným prístupom. Prešla k druhej polici a narazila na tituly ako "Zdokonaľovanie neodpustiteľných kliatieb; ich história a postupy" a "Vražedné elixíry". Napokon narazila na knihu, ktorá vo svojom názve nenaznačovala smrť.

Vo vnútri tieňov: Komplexný sprievodca temnými bytosťami

"To vyzerá bezpečne," povedala si Hermiona, schmatla hrubú knihu a buchla ňou na starý dubový stôl v strede miestnosti. Pritiahla si stoličku a začala horúčkovito listovať stránkami. Zastavila sa, keď uvidela prvý obrázok ženy.

Strigy

Strigy, ktoré sa po prvý raz objavili v Írsku aj Škótsku, sa často považujú za zosobnenie živelných síl prírody, sú známe svojou zášťou a neľútostným temperamentom.

"To mi znie povedome," zamyslela sa, vytiahla kus pergamenu a perom doň naškrabala niekoľko poznámok.

Strigy sa najčastejšie vyskytujú v podobe starých, ošumtelých žien s maskovacím kúzlom. Sú to ľstivé bytosti, známe najmä tým, že na vidieku zvádzajú mladých pocestných a potom sa živia ich mŕtvolami. [Pozri príbeh o Gildeharte v 5. zväzku]. Zničiť ich je jednoduchá záležitosť - jednoduchšia ako väčšinu iných tvorov. Kliatba spútavajúca telo obmedzí ich pohyb, ale jediný istý spôsob, ako ich zničiť, je použitie satanského ohňa, ktorý vytvára ohraničené popáleniny, ktoré sa mŕtvolou živia celé hodiny.

Hermiona sa zamračila. Bola tá bytosť stará žena? Napínala pamäť, aby si spomenula, ale jej myseľ zlyhávala. "Sú to zákerné bytosti, známe najmä tým, že sa pokúšajú..." čítala nahlas.

To neznelo správne. Tamto stvorenie bolo oveľa podobnejšie zvieraťu, nemalo nič okrem základných inštinktov prežitia. Nebola to striga, takže postupovala ďalej, až našla ďalšie ženské temné stvorenie.

Banší sú známe ako zvestovateľky smrti. Ich prítomnosť je varovaním pred smútkom, na čo sa často zabúda, keď diváci počujú ich vysoký piskot. Vo všeobecnosti sú pokojnejšími temnými bytosťami, objavujú sa len vtedy, keď sa blíži smrť, ale v časoch Veď Viete Koho, keď bola smrť oveľa častejším javom, sa ich počet výrazne zvýšil. Často odpočívajú v husto zalesnených oblastiach a ľahko sa spustia, keď vycítia votrelca na svojom území. Ich hlavným zdrojom potravy sú ľudské schránky (telo po odchode duše), hoci v posledných rokoch je známe, že sa živia aj schránkami zvierat.

Okrem ich prenikavého kriku ich ako dravcov posilňujú aj ich plynulé pohyby a zvodný vzhľad, ako aj schopnosť viazať sa s temnou mágiou.

Hermiona si načmárala ďalšie poznámky. Krik bol jediná vec, ktorá sa hodila k banší, pretože pokiaľ vedela, nikto na panstve neumieral. Banší tiež nikdy neboli útočné - útočili len vtedy, keď ich niekto napadol, a ak to tak bolo, prečo ju Draco nezničil?

Nie, banší tiež nebola odpoveď.

Vtom sa dvere knižnice rozleteli a do miestnosti náhlivo vstúpil bledý Eliáš. "Slečna Grangerová," povedal s napätým, ale stále pokojným hlasom. "Potrebujem vašu pomoc."

"Čo sa deje?"

"Ide o pána Malfoya."

****

Draco uvoľnil tlak na svojich ranách, keď sa opieral o tmavé kamenné steny v spodnej časti Južnej veže. Jeho dýchanie bolo čoraz nepravidelnejšie a rýchlejšie, čo mu v pľúcach vytváralo prenikavú bolesť. Prechádzka zo strechy po sídle bola znesiteľná, ale keď mu krv stále zmáčala uterák na hrudi, začínala sa mu motať hlava. Po okrajoch jeho videnia sa vytvárala čierna tma a on vedel, že je len otázkou niekoľkých minút, kým všetko potemnie. V týchto chvíľach zúfalstva mu tma pripadala priateľská a prívetivá. V tme bol pokoj, mier a predovšetkým ticho. Zvonenie v ušiach začalo ustupovať a horúci, lepkavý pocit krvi na hrudi sa stal ochromujúcim.

Aký mal dôvod žiť? Nemal už žiadnu rodinu, žiadnu lásku vo svojom živote a jeho obrovské panstvo pocit prázdnoty len prehlbovalo. A čo bolo najhoršie, temný tieň viny nemilosrdne ležal na jeho už aj tak chladnom srdci a zožieral ho.

Pritlačil si uterák silnejšie na hruď a pocítil náhly príval bolesti. Čoskoro bude počuť jej hlas a všetko bude v poriadku.

"Nemáš pravdu." Ten hlas bol pokojný a nežný.

"V čom?" spýtal sa Draco, slová mu unikli z úst oveľa ľahšie, ako by si bol predstavoval.

"O živote."

Draco sa odmlčal. "Nestojí za to žiť."

"Takisto nestojí za to, aby si ho takto stratil."

"Ako takto?"

"Akoby si sa ho vzdával."

"Zaslúžil som si to - nemám dôvod žiť."

"Tak si nejaký nájdi."

Draco cítil, ako mu z pier uniká dutý smiech. "Ľahšie sa to povie, ako urobí."

Jeho telo sa začalo cítiť ľahké a vzdušné a pod rukami cítil prúdenie vzduchu. Z tela mu unikla všetka bolesť a tvár sa mu uvoľnila a úplne zbavila tlaku - čoskoro príde pokoj.

"Je to príjemný pocit," zašepkal Draco pre seba.

Kľud však neprišiel. Namiesto toho vzduch naplnil výkrik trhajúci hlavu. Po výkriku nasledovala séria hlbokých nádychov a výkrikov o pomoc. Kto to bol?

"Draco!"

Bolesť sa znovu objavila, najprv hlboko v žalúdku, a potom si pomaly razila cestu žilami až ku koži, ktorá opäť začala páliť. Draco cítil svoj ťažký, neistý dych, ktorý mu unikal z úst, a lepkavý, teplý pocit krvi na rukách.

"Draco..." Neznámy hlas zoslabol. "Povedz niečo!"

Na hrudi pocítil váhu, ktorá zmizla tak rýchlo, ako prišla. Vedomie sa mu pomaly vracalo a čiernota začala ustupovať do oblaku rozmazaných farieb.

"Počuješ ma?" ozval sa zúrivý hlas.

Farby sa začali vyjasňovať do tvarov. Draco sa stále nemohol pohnúť, ale jeho minimálne pootvorené oči dvakrát žmurkli, aby potvrdili otázku. "Ach, chvalabohu..." hlas sa rozplakal a ženu zaplavila úľava. "Zoženiem Eliáša, len dýchaj ďalej."

Okraje predmetov boli čoraz zreteľnejšie a Draco úplne otvoril oči a vzhliadol do vystrašenej tváre Pansy Parkinsonovej.

****

PP: Komu všetkému sa rozpadli teórie s Ronom? A Harrym a Ginny?