archiv.hpkizi.sk
Kapitola 12: Otázky dôvery
Lady Malfoy
Vložené: Jimmi - 08.06. 2021
Téma: Lady Malfoy

Text v tejto časti je generovaný, v prípade že zistíte nezrovnalosti, nahláste to prosím


Lady Malfoy

Prekladateľ : Jimmi

Názov originálu: Lady Malfoy

Autor originálu : cherrypie3601

Link na originál : Lady Malfoy

Počet slov originálu: : 224 342

Rating : M 16+ -

Éra / Obdobie: Po Bradavicích Žáner: Adventure, Romance Jazyk originálu: EN Varovanie: sex scény, sprosté výrazy Počet slov originálu: sakra dlhé 200K-300K Párovanie: Dramione, Ron+Pansy
This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended

Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní cherrypie3601, ktorá napísala túto fanfiction.

© Autorské práva k tomuto prekladu patria hpkizi.sk o.z. a šírenie prekladu mimo tieto stránky je bez výslovného súhlasu zakázané.


Lady Malfoy

Prekladateľ : Jimmi

Názov originálu: Lady Malfoy

Autor originálu : cherrypie3601

Počet slov originálu: : 224 342

Rating : M 16+ -



Kapitola 12: Otázky dôvery

 

„Takže ona je duch?“

„Ani nie... ťažko sa to opisuje...“

Hermiona a Ron sedeli vedľa seba na obrovskej posteli v jej izbe. Boli takmer tri hodiny ráno a ani jeden z nich sa necítil ani trochu ospalý - všetku svoju pozornosť a energiu venovali záhade, ktorá sa skrývala v sídle. Eliáš sa po upratovaní večere už dávno uložil do postele, hoci po tom, čo obom zaželal dobrú noc, ešte pripravil Ronovu izbu hneď oproti Hermioninej.

„Nuž, nič nám to nepomôže, ak nebudeme vedieť, čo je zač,“ povedal Ron, konštatujúc očividné.

„Nie nevyhnutne,“ nesúhlasila Hermiona.

„Ako to myslíš?“ Ron prižmúril oči, aby lepšie videl jej výraz.

Svetlo v miestnosti bolo slabé, dostatočné na to, aby nebola úplne čierna, ale nie dosť jasné na to, aby sa Hermiona a Ron mohli zreteľne vidieť. „Chcem povedať,“ začala Hermiona, „že možno... možno, ak vieme, ako ju zastaviť, môžeme zistiť, čo je zač.“

„Ja tomu nerozumiem.“

„Všetky bytosti, duchovia, akokoľvek ich nazveš... všetci majú zvláštne vlastnosti, ktoré určujú spôsob ich života, veci, ktoré robia. Je to tak?“ Hermiona sa pozrela na Rona, hoci sa hlavne snažila presvedčiť samu seba, že jej myšlienky znejú súvisle.

„Správne,“ súhlasil Ron.

„A keď niekoho alebo niečo zničíš,“ začala, zápasila so slovami a snažila sa im dať zmysel vo vlastnej hlave. „Keď ich zničíš, v podstate sa snažíš odobrať im práve tieto vlastnosti, zredukovať tie bytosti len na schránky, ktorých sa potom môžeš jednoducho zbaviť.“

Ronov výraz sa zmenil na zmätený. „Čo definuje túto ženu?“ spýtal sa.

„Plamene,“ odpovedala Hermiona. „Tie plamene zanechávajú také zreteľné stopy, aké som ešte nikdy nevidela.“ Položila si ruku na popáleniny a jemne si ich pošúchala.

„Obýva najtemnejšie časti sídla,“ povedal Ron a spomenul si na príbeh, ktorý mu Hermiona rozprávala.

„A je pomstychtivá. Nemyslím si, že má nejaké vedomie alebo vlastnú myseľ – má len základné zvieracie inštinkty, len myšlienku na prežitie.“

Ron si zohol nohy na posteli, ruky si položil pod bradu a lakťami sa oprel o kolená. „To je nezvyčajné,“ súhlasil. „Ale kam nás to vedie?“

„Ak spätne vysledujeme kúzla, ktoré Malfoy použil, aby sa ju pokúsil zastaviť,“ Hermiona sa zahľadela pred seba, „potom môžeme zistiť, akú charakteristiku sa snažil zničiť.“

„Ak vôbec,“ dokončil Ron.

„Ako to myslíš?“

„Čo ak sa ju nesnažil zničiť?“ spýtal sa Ron. „Čo ak... sa ju snažil odplašiť? Vydesiť ju?“

Slabé sviečky sa jemne rozblikali, keď cez okno zafúkal poryv vetra. Hermiona sa objala rukami v snahe zohriať sa, zatiaľ čo Ron vstal a hlasno zatvoril okno. „Sama si to povedala,“ vysvetľoval Hermione. „Povedala si mi, že v oboch prípadoch, keď ste sa dostali do tejto šlamastiky, bolo tam biele svetlo, takže môžeme predpokladať, že bolo použité to isté kúzlo. Ale druhýkrát sa vrátila, takže to kúzlo ju nezničilo.“

„No to nám zostávajú dve možnosti: buď sa snažil zachrániť seba aj ju, alebo ju jednoducho nemožno zničiť. Myslím, že kú-“

„Aké kúzlo použil Malfoy?“ spýtal sa zrazu Ron.

Hermiona pocítila hrču v hrdle. Jej príbeh bol kvôli zachovaniu Ronovho zdravého rozumu značne upravený a kliatba Imperius bola jedným z tých upravených detailov. „Nepamätám si,“ povedala napokon.

„Ale... bola si... tam, však?“ spýtal sa.

„No, áno. Ale nepočula som ho...“ povedala a snažila sa zamaskovať chvenie v hlase. „Bol jednoducho priďaleko.“

„Aha,“ povedal Ron potichu. „Dobre.“

„Ale viem, že to bola temná mágia,“ povedala Hermiona hneď potom. Snažila sa napnúť pamäť, aby si spomenula na slová, ktoré ju Malfoy prinútil vysloviť, ale jej myseľ s ničím neprišla, kliatba Imperius bola príliš silná.

„No, to veľmi nepomáha.“

„Pomáha,“ povedala Hermiona rýchlo. „Premýšľaj o tom. Ak je na jej zničenie potrebná temná mágia, potom je veľmi veľká šanca, že nie je uvedená v zozname bežných hrozieb Oddelenia pre magické tvory. Takže to vylučuje viac ako polovicu možností - vrátane banší.“

Napriek Hermioninmu prívalu adrenalínu jej začali pomaly viečka klesať a vedela, že na ňu máva spánok. Otočila sa k Ronovi a všimla, že aj on zíva, a zasiahol ju pocit viny, keď si uvedomila, že kvôli nej bol bez spánku viac ako dvadsaťštyri hodín. Tma v izbe sa teraz plazila po každom centimetri stien, pretože sviečky začínali zhasínať. Vonku bolo počuť vŕzganie konárov proti vyčíňajúcemu vetru, keď sa Hermiona otočila k Ronovi.

„Pre dnešok to stačí,“ povedala a vložila svoje ruky do Ronových. „Je čas spať.“

„Máš pravdu,“ súhlasil Ron. „Príliš sa tým zaoberáme.“

„Ja viem.“

„Keď odídeš, nebude na tom ani záležať.“

„Čože?“ spýtala sa Hermiona, oči mala zrazu bystré, akoby bolo biele svetlo a nie skoré ráno.

„Keď odídeš,“ zopakoval Ron zmätene. „Dúfam, že tu neplánuješ bývať.“

„Nie, nie... Teda, nemôžem len tak odísť.“

„Pred pár dňami som hovoril so Skeidom a povedal mi, že sa naozaj nemáme čoho obávať. Nech už to bol ktokoľvek, koho sa báli, no, nepríde. K žiadnym ďalším vraždám už nedošlo.“

Hermiona niekoľko minút sedela nehybne. „To je... skvelé,“ povedala, ale nedokázala skryť neistotu v hlase. Jedna jej časť sa chcela vrátiť domov k normálnemu životu a konečne hodiť celú tú záležitosť s Lestrangeom za hlavu, no druhá časť sa pýtala, či sa Lestrange naozaj takto skoro vzdá. A ďalšia, nesmierne malá časť z nej - hoci si to nerada priznávala -  cítila sklamanie, že za sebou necháva nevyriešenú záhadu Malfoy manoru.

Ron si Hermionin zamyslený výraz veľmi nevšímal a vstal z postele, aby si zo skrine vzal prikrývku. „Neodídem, kým nepríde oficiálne prepustenie z ministerstva,“ oznámila Hermiona pomaly.

„To nebude trvať dlho,“ povedal Ron nenútene. „Nanajvýš týždeň.“

Prečo sa cítila taká rozrušená, že odchádza? Veď neplánovala, že tu na panstve strávi celý život. Nebola pred týždňom vytočená z toho, že tu musí zostať? Prečo sa teraz cítila taká ľahostajná k myšlienke vrátiť sa domov?

Odpoveď mala, samozrejme, v hlave jasnú. Ten duch. Nebol to Malfoy, nebol to všetok ten luxus a neustále rozmaznávanie od Eliáša... bol to ten duch. Bola to prázdna schránka ženy, ktorá neustále hliadkovala na hrade a niesla so sebou tajomstvo tohto starobylého panstva.

Ron schmatol hrubú hnedú prikrývku, ktorá tak dokonale ladila so zlatým lemovaním na posteli. Keď si vliezol do postele a prikryl ňou seba aj Hermionu, pocítila teplo mäkkého materiálu na svojej pokožke a spánok jej zakalil oči.

„Jeden týždeň,“ zamrmlala si pre seba ospalo, keď ju Ron objal okolo ramien. To by malo byť dosť času. „Mimochodom, pristane ti,“ povedal Ron a rukou ukázal na retiazku v Hermioninej ruke, ktorú podvedome držala.

„Aha,“ povedala, keď si uvedomila, že prívesok na nej stále drží, a pustila ho. „Je to môj talizman pre šťastie.“

Malý kamienok z jej ruky dopadol voľne na jej krk a visel na retiazke. Usmiala sa a spomenula si na noc, keď jej otec ten malý slonovinový kamienok daroval a zavesil jej ho na retiazku okolo krku. Z očí jej vypadli slzy, stekali jej po lícach a spočinuli na brade. Sviečky v izbe zhasli a všade bola tma, čím sa prostredie zmenilo na také, ktoré prospievalo spánku, ktorý aj Ronovi aj Hermione chýbal.

O niekoľko minút sa obaja ocitli v omámenom svete snov.

****

„Obávam sa, že toto je veškeré ubytovanie, ktoré ti môžem ponúknuť,“ povedal Lestrange a gestom ukázal na starú železnú posteľ, na ktorej boli naukladané vankúše. „Zvykneš si.“

Draco sa naň kyslo pozrel a mierne našpúlil pery, pričom si pomyslel na svoju prepychovú, kráľovskú posteľ s vankúšmi z najjemnejšieho peria v krajine. „Jasne,“ zavrčal.

Schmatol svoj kožený ruksak a opatrne ho položil vedľa rámu, kde sa v celej svojej elegancii vynímal oproti starému, otlčenému nábytku. „Vyspi sa, chlapče,“ povedal Lestrange zastretým hlasom. „Bola to dlhá noc.“

Draco sa narovnal a opatrne sa postavil pred strýka. Zblízka si uvedomil, že je oveľa vyšší ako Lestrange, ktorý akoby sa oproti Dracovmu telu scvrkol. Draco sa cítil zvláštne upokojený a odkašľal si. „Chcel som sa ťa na niečo spýtať,“ začal.

Lestrange sa v úsmeve mihol pokazenými zubami. „Tak spusť,“ povedal temne.

„Predtým, keď si bol v Austrálii,“ začal, jeho hlas bol sebavedomý a odvážny bez jediného zaváhania. „Kolovali fámy...“

„Nuž, vždy kolujú nejaké fámy, drahý chlapče.“

„No boli to viac než len fámy, podávali sa hlásenia a zakladali sa vyšetrovacie spisy.“

„Čoho sa týkali?“

Dracova bezvýrazná tvár sa na chvíľu zatiahla, kým prehovoril. „Hermiony Grangerovej.“

Lestrange sa po vypočutí toho mena ani v najmenšom nezachvel, ani sa nezačal brániť. „Aha,“ odpovedal s predvídavým úsmevom na tvári. „To sú len nejaké nedokončené záležitosti, Draco. To sa ťa netýka.“

Malfoy začal byť netrpezlivý a zatváril sa nesmierne urazene. „Týka sa ma všetko, čo v najbližších mesiacoch plánuješ urobiť,“ povedal, keď upravil hlas, aby sa to v ňom prejavilo.

Lestrange sa na chvíľu pozrel na Draca a zvraštil obočie. „Predpokladám, že áno.“

„V tom prípade je potrebné, aby si nerobil žiadne hlúposti, kým budeš pod mojou strechou.“ Opäť sa zdalo, že tá hrubosť Lestrangeovi neprekáža. Draco mal napodiv pocit, že Lestrange sa cíti len pyšnejšie, keď sa Draco rozčúli.

„Netráp sa tým, Draco.“ Lestrange sa usmial. „Za pár hodín, nanajvýš za deň, s ňou budem hotový.“

„Takže je to pravda?“ spýtal sa, hlas mal úplne vyrovnaný, akoby sa bavil o počasí. „Plánuješ ju zabiť?“

„Viac-menej,“ pokrčil plecami Lestrange.

„A ako ju chceš nájsť?“

„Nemalo by to byť také ťažké, aspoň nie, keď budem späť v Anglicku. Pár kontaktov tu a tam by malo byť schopných dostať tú humusáčku k mojim nohám.“

„V jej blízkosti by som bol opatrný,“ upozornil Draco. „Má blízko k Potterovi.“

„V tom prípade je to pre mňa väčší dôvod dostať ju,“ zamyslel sa Lestrange. „Možno ho to naučí, aby sa stiahol.“

„On ťa zabije.“

Lestrange sa hlasno zasmial a prázdnota v jeho hlase prekvapila aj Draca. „No tak, Draco,“ povedal s pobavením v očiach. „Kedy sme si robili starosti s takýmito vecami? Veci sa v minulosti vždy riešili bez toho, aby sme sa starali o bezvýznamných primitívov, ako je Potter.“

„No, strýko Ralf,“ začal Draco a jeho tón bol chladný. „Ako si videl, veci v minulosti nedopadli práve najlepšie. Alebo si možno nepočul o tom, že najtemnejší čarodejník všetkých čias padol rukou bezvýznamného malého čuráka?“

Lestrangeovi sa z tváre vytratil úsmev. „Považuj ma za varovaného,“ odsekol. Draco prikývol, keď sa otočil k batohu, vybral hodinky a opatrne ich vložil späť do tašky.

„Vieš, kde je?“ spýtal sa nečakane Lestrange.

Draco sa na chvíľu zarazil a otočil sa späť. „Naposledy som počul, že utiekla do nejakého opusteného mesta na okraji Londýna.“

„Dávaj ohľadne nej pozor, dobre?“ Lestrange sa spýtal. „Som si istý, že v prípade potreby by som jej smrť mohol vydávať za nehodu.“

Dracovi sa okamžite zaliali oči podráždením, keď Lestrange zrazu znova prehovoril. „Tvoje varovanie som počúval,“ upozornil ho. „Nebudem chodiť po meste a páliť kúzla! Ale...“ Jeho hlas sa stal chladnejším. „Nenechám ju nažive.“

Draco sa odmlčal a napokon pokrčil plecami. „To je fér.“

„Výborne,“ povedal Lestrange, jeho tón bol opäť ľahký a nenútený. „Idem sa teraz trochu vyspať, mal by si ísť aj ty.“

Draco pozrel na kopu vankúšov na kovovom ráme a pokrútil hlavou. „Dobre.“

****

Ráno v Malfoyovom sídle bolo tlmené mrakmi nad hlavou, ktoré zakrývali slnko. Ronova tvár sa mierne šklbala, kým pokojne prespal ráno, zatiaľ čo ho Hermiona sledovala s pobavením a obavami.

Týždeň. To bolo všetko, čo mala.

Ron sa veľmi mierne pohol a pritlačil telo k plachtám. Prižmúril oči pred matnými slnečnými lúčmi, ktoré sa predierali cez mraky do izby. Hermiona sa usmiala, položila prsty na Ronovo líce a zľahka ho pohladila.

„Hermiona, prestaň,“ zamrmlal, keď si priťahoval prikrývku cez hlavu.

„Ron, je ráno,“ povedala spevavým hlasom. „Je čas vstávať, slniečko.“ Zdalo sa, že jej posmešný tón Rona ešte viac podráždil, keď po nej hodil vankúš a padol späť pod prikrývku.

„Som unavený,“ povedal nechápavo. „Čoskoro sa zobudím.“

„Jasné,“ povedala Hermiona, pretože dobre vedela, že Ron sa zobudí až o niekoľko hodín.

„Mhmm...“ povedal. „Čoskoro...“

Hermiona prevrátila očami a vyšla spod prikrývky, poškrabala sa v hustých vlasoch a pozrela na svoje flanelové pyžamo, keď ju napadla zvláštna spomienka.

„Znamená to to, čo znamená. V stave, v ktorom si, Grangerová,“ začal Malfoy, „sa nikto nebude pokúšať tajne sa na teba pozerať.“ Bolo to to isté pyžamo, ktoré mala na sebe v to prvé ráno v Malfoyovom sídle, keď sa jej snívalo o Ronovi. Keď na to teraz pomyslela, cítila sa previnilo - uvedomila si, že sa naňho v tú noc tak veľmi hnevala - a otočila sa k Ronovi, aby ho pobozkala na líce.

„Prekliaty Malfoy,“ zašepkala si pre seba, keď si pokojne sadla do mäkkého kresla s vystretými nohami. O jednom bola presvedčená: nech je to akokoľvek nebezpečné, nech je to akokoľvek hlúpe a nech sú okolnosti akokoľvek zložité, ona na pravdu o duchovi manoru príde. Mala prinajmenšom týždeň, kým sa k Dracovi dostane akákoľvek správa z ministerstva, ale vzhľadom na mimoriadne bezpečnostné opatrenia v okolí panstva to možno bude trvať dlhšie. Jej nervy sa začali upokojovať, keď premýšľala o mnohých možnostiach, ktoré by jej pobyt na zámku predĺžili. Ak mal Skeid poslať Dracovi nejaký list, predpokladala, že to bude trvať týždeň, potom bude potrebné zhromaždiť najrôznejšie právne dokumenty, ktoré ju oficiálne prepustia z Malfoyovej starostlivosti.

To bolo dobré, ďalšie dva týždne.

Samozrejme, mohla robiť rozruch a trvať na tom, že sa necíti v bezpečí. To by jej mohlo zabezpečiť ďalší týždeň, po ktorom si bola istá, že Harry, Ginny a Ron začnú niečo tušiť - a po ňom by musela odísť.

Spokojne si pre seba vzdychla. Získala ďalšie štyri týždne, čo znamenalo, že mala takmer mesiac na to, aby o tom duchovi zistila čokoľvek, a vedela, kde práve začať. Pozrela na Rona, ktorý chrápal v prikrývke, a opätovne sa uistila, že bude mimo ešte dve hodiny.

Nemala času nazvyš. Z vrchnej časti stola schmatla modré tričko s límcom, čierne nohavice a tenký zápisník a zamierila do kúpeľne.

Keď došla k nádherne zariadenej kúpeľni, zamkla dvere, otočila mramorovými kohútikmi a nechala trochu odtiecť vodu. V priebehu niekoľkých minút si umyla tvár, vyčistila zuby, učesala vlasy a obliekla sa do nohavíc a trička. Bez ďalšieho pohľadu do zrkadla zišla dolu, zbehla po točitom schodisku a prešla cez obrovské dubové dvere.

Vošla do jedálne a na chvíľu sa uvoľnila, aby nabrala dych. Chytila jednu zo stoličiek, posadila sa a z obrovského množstva jedál, ktoré dnes ráno Eliáš servíroval, si vzala toast s maslom.

„Dobré ráno, slečna Grangerová,“ objavil sa vo dverách Eliáš. „Tak skoro ste vstali?“

„Áno,“ povedala Hermiona a pokúsila sa usmiať.

„Je pán Weasley už hore?“

„Ehm, nie... nie, ešte spí. Predpokladám, že sa zobudí až o niekoľko hodín.“

Eliáš mierne prikývol, čelo mu zvlnili vrásky a jeho svetlé oči boli bystré a ostražité. Hermione tak veľmi pripomínal Dumbledora.

„Stalo sa niečo?“ spýtala sa Hermiona, pričom si zachovala nenútený tón. Už v minulosti postrehla, aký všímavý vie byť Eliáš, a napadlo ju, či jej pokusy hrať sa na chladnú nezlyhávajú.

Eliáš chvíľu uvažoval nad jej otázkou a potom sa zdalo, že sa rozhodol, chytil stoličku a sadol si vedľa nej. „Áno.“

Slnečné svetlo v jedálni dopadalo na podlahu pod uhlom a vytváralo na drahej dlažbe zvláštne tvary. Eliáš teraz vyzeral starší a vrásky, ktoré si Hermiona všimla pred niekoľkými minútami, sa zdali byť skôr vráskami únavy než veku. „Čo sa deje?“

„Slečna Grangerová,“ povedal pomaly, akoby si nebol istý, kde začať. „Som si plne vedomý vašej zvedavosti v súvislosti s týmto... duchom, nazveme ju tak?“

Hermiona veľmi pomaly prikývla. Už ju unavovalo predstierať, že ju nezaujíma, čo sa deje. Pozrela na Eliáša a snažila sa nasadiť odhodlaný výraz. „Áno.“

„Verím - ako som vás za posledný týždeň spoznal -, že ste rozhodná mladá dáma a bolo by márne odrádzať vás od toho.“

Hermionine pery sa skrútili do polovičného úsmevu, keď uznala kompliment a súhlasila. „Ja sa toho nevzdám.“

„To by ste ani nemala,“ zareagoval Eliáš, čím Hermionu prekvapil.

„Čože?“

„Malfoy manor si už príliš dlho uchováva príliš veľa tajomstiev.“ Eliášove bledé ruky sa na stole nepohli. „Je načase, aby sa duchovia minulosti pochovali.“

„Ale... ale vaša lojalita patrí Malfoyovcom,“ povedala Hermiona, stále úplne prekvapená. „Prečo by ste chceli, aby som to odhalila?“

„Moja vernosť stále patrí pánovi Malfoyovi,“ ubezpečil ju Eliáš. „Mám však pocit, že niekedy nevie, čo je preňho najlepšie.“

„A to, že ja zistím, čo je ten duch... to je preňho najlepšie?“

„Vaša pomoc je to, čo potrebuje, hoci o tom nevie,“ povedal Eliáš ticho. „Je to tvrdohlavý muž a toto tajomstvo si vzal na starosť sám a odmieta pomoc kohokoľvek iného.“

„Nikdy by moju pomoc neprijal, Eliáš,“ povedala Hermiona pomaly.

„Podobne ako by ste mu ju nikdy neponúkla vy, keby ste sama nebola napadnutá?” naznačil Eliáš.

Hermiona chvíľu nehybne sedela a prikývla, súhlasiac s ním. „Teraz sa však váš záujem vybudil,“ pokračoval Eliáš. „Chcete pochopiť túto bytosť, chcete zistiť, čo je zač, pretože na vás zanechala stopu.“

Hermiona cítila, ako sa Eliášov pohľad presunul na jej ruky, kde ešte stále zostávali čerstvé stopy po popáleninách. „Je to vlastný záujem, slečna Grangerová, ktorý vás núti naháňať tohto ducha po hrade.“

Nemohla si pomôcť, ale cítila sa trochu urazená, že ju Eliáš označil za sledujúcu vlastný záujem... za sebeckú. Ale na druhej strane mal pravdepodobne pravdu. Keby sa jej nič nestalo, možno by sa o to v takej miere nezaujímala. „Kam tým mierite?“ spýtala sa.

„S pánom Malfoyom ste si podobní viac, než si ktorýkoľvek z vás uvedomuje,“ povedal Eliáš s miernym náznakom pobavenia v hlase, ktoré rýchlo prekryla vážnosť situácie. „Aj on má osobný vzťah k tomuto duchovi... k tejto bytosti a podobne ako vy si neoddýchne, kým jej nenájde pokoj.“

„Takže chcete povedať, že...“

„Pán Malfoy možno neprijme vašu pomoc priamo, ale ak mu poskytnete nejaký dôvod, aby vám dôveroval, bude brať vaše teórie vážne.“

„Dôvod, aby mi dôveroval?“ Hermiona sa spýtala a zvraštila čelo. „Nemusím mu poskytovať žiadne dôkazy.“

„Ja viem,“ povedal Eli rýchlo. „Ale sú isté informácie, bez ktorých tomuto duchovi neporozumiete, informácie, ktoré vám môže ponúknuť len pán Malfoy.“

„Ale veď ich poznáte aj vy.“ Nebola to otázka ani letmá myšlienka. Hermiona vedela, že Eliáš má rovnako veľa informácií ako Malfoy.

„Nie je mojou úlohou prezradiť ich,“ povedal Eliáš a ona si mohla všimnúť, že ich v skutočnosti prezradiť chce.

„Prečo nie?“ spýtala sa Hermiona, ale hneď to oľutovala. Jej naliehavý tón jej veľmi pripomínal dievčatá na Rokforte, ktoré sa vypytovali na klebety od ostatných študentov.

„Predovšetkým sú tu určité detaily, ktoré ani ja nepoznám. A po druhé, nie sú to moje príbehy.“

Hermiona si ticho vzdychla, len toľko, aby mohla uvoľniť nahromadený tlak vo svojom vnútri bez toho, aby si to Eliáš všimol. „Ste múdra žena, slečna Grangerová,“ povedal Eliáš a teraz sa usmieval. „Vaša zvedavosť a intelekt sa dnes vidia veľmi zriedkavo a viem, že ich viete dobre využiť. Už ste začali zo správneho konca.“

Hermiona zdvihla zrak a v očiach jej zrazu zažiarilo pochopenie. „Vy ste včera v noci počúval?“ spýtala sa. Na svoje prekvapenie sa nehnevala.

„Ja osobne nie,“ zamyslel sa Eliáš. „Špionáž nikdy nepatrila medzi moje silné stránky. Ale jeden domáci škriatok bol taký láskavý, že dával pozor.“

„Na čí príkaz? Malfoyov?“ spýtala sa a začalo ju ovládať podráždenie. Hlasno vstala a odsunula stoličku o niekoľko centimetrov dozadu.

„Nie, na môj príkaz.“

Hermionu to zaskočilo. „Váš? Prečo by ste chceli počuť, o čom som hovorila?“

„Bol som si istý, že budete včera v noci preberať svoje nápady s pánom Weasleym, a chcel som vedieť, čo si asi tak myslíte,“ začal Eliáš, jeho tón bol ospravedlňujúci, ale zároveň pevný. „Moja pôvodná teória bola správna: veľmi rýchlo ste pochytili niektorých správnych nápadov.“

„Eliáš, ja...“

„Slečna Grangerová,“ povedal Eliáš svojím zvyčajným chladným tónom a tiež vstal. „Vidím vo vás nádej na pochovanie tejto minulosti. Nemôžem vám nič povedať, ale môžem vám pomôcť.“

„A ako mi môžete pomôcť?“

Eliáš siahol do vrecka a vytiahol malú obálku s veľkou červenou pečaťou odtlačenou na zadnej strane: Ministerstvo mágie. Na prednej strane obálky bolo elegantne napísané drobným písmom: Draco Malfoy, z kancelárie Henryho Skeida.

„Od Skeida?“ spýtala sa Hermiona a hlas jej zoslabol. Toto bol list, ktorého sa obávala, list, ktorý ukončí jej dni na Malfoy manor a všetky nádeje na vyriešenie tejto záhady.

„Áno, od pána Skeida. Podľa mňa chce oznámiť pánovi Malfoyovi, že vám už nehrozí bezprostredné nebezpečenstvo a že môžete opustiť jeho opatrovníctvo.“

Hermiona si vzdychla. „A ako mi chcete pomôcť?“ spýtala sa.

Eliáš sa veľmi mierne usmial a priložil druhú ruku na obálku a roztrhol ju na polovicu. „Tým, že vám získam viac času.“

„Čože?“ Hermiona začala, nevedela, čo má povedať.

„Veľa šťastia, slečna Grangerová,“ usmial sa. „Začal by som v knižnici - knihy sú vždy dobrým začiatkom, nemyslíte?“

Hermiona otvorila ústa, aby ešte niečo povedala, ale Eliáš ju prerušil. „Tretie poschodie Západného krídla - hneď za vašou izbou nájdete točité mramorové schodisko.“

Naposledy sa na ňu usmial, potom ju pohladil po ruke a vrátil sa do kuchyne. Hermiona si nemohla pomôcť, len tam nečinne stála a snažila sa vstrebať všetky informácie. Predtým, ako odišiel, si bola istá, že na ňu Eliáš žmurkol.

 ****

Draco sa oprel o zamatový poťah vo svojom honosnom kočiari. Tmavofialová látka mu zľahla pohládzala pokožku a zbavovala ho nepohodlia, ktoré musel včera večer znášať na Lestrangeovej železnej posteli.

Návšteva u Lestrangea sa skončila a hlavou mu krúžili milióny myšlienok, pod ťarchou ktorých hrozilo, že sa jeho myseľ zrúti. Bolo treba premyslieť nápady, plány a detaily, urobiť opatrenia a zvážiť množstvo ďalších faktorov. Vzdychol si a priložil si prsty na koreň nosa. Všetko začínalo zapadať na svoje miesto.

Viečka mu sťažka doliehali na sivé oči a on vedel, že ho o niekoľko minút ovládne spánok. Pokúsil sa mu vzdorovať. Posadil sa rovno a prstami si prešiel po tvári v snahe prebudiť znecitlivené svaly. Potom siahol po tmavom pohári, ktorý stál na jednom zo stolov, a prevrátil ho, aby si do zovretých rúk mohol naliať trochu vody, ktorá z neho vytiekla. Vyšplechol si ju na tvár a prstami si pretrel oči, snažiac sa opäť nabrať ostražitosť.

O niekoľko hodín sa vráti do sídla a vtedy si bude môcť oddýchnuť. Zatiaľ však potreboval zostať hore. Priložil si chrbát ruky na čelo, zotrel si z tváre zvyšky vody a začal sa pozerať von oknom. Pravou rukou si pritlačil na hruď a umožnil bodavému pocitu z popálenín, aby nabudili jeho zmysly a prebrali ho.

„Potemnieva sa, však?“

Draco zatvoril oči, keď sa doňho ten hlas vpil. Stávalo sa to vždy, keď pocítil bolesť - nielen fyzickú, ale aj emocionálnu. To spálené mäso mu pripomenulo Adriu, jeho minulosť a ten hlas zosilnel, tak ako sa to stávalo zakaždým.

„Je len poludnie,“ odpovedal Draco sotva šeptom.

„Nehovorila som o tomto dni.“

„Všetko sa zlepšuje,“ ubezpečil ten hlas. „Všetko sa vyrieši.“

„Pre koho?“

„Pre teba.“ Jeho hlas obklopovala nekonečná bolesť, ktorú vytvárali jeho rany, a predsa nechcel, aby to prestalo. Chcel ju počuť.

„Som mŕtva.“

„Nepripomínaj mi to.“ Bolesť prenikla do jeho mysle.

„Prestaň to robiť,“ povedal hlas.

„Je to moja vina.“

„Nie je to nikoho vina, len jeho.“

„Odišiel som, nemal som odísť.“ Pocit znecitlivenia sa teraz sústredil na jeho nohy a nemohol sa pohnúť.

„Prestaň to robiť!“

„Pán Malfoy!“ Draco otvoril oči, keď počul ten zvláštne známy hlas. „Ste v poriadku, pane?“

Draco sa posadil - s bolesťou - a rozhliadol sa okolo seba. Boli na streche sídla a podľa opotrebovaných škridiel sa nachádzali na streche Severnej veže.

„Som v poriadku, Eliáš,“ povedal Malfoy a upokojil znepokojeného starca.

„Ste si istý?“

„Áno,“ povedal Malfoy, vystúpil z koča a zišiel na tvrdú skalu. „Musel som zaspať.“

„Znovu sa vám otvorili rany,“ povedal Eliáš znepokojeným tónom a ukázal na Malfoyovu svetlohnedú košeľu, cez ktorú bolo vidieť slabý odtieň červenej.

„Ako sa popáleniny znovu otvoria?“ spýtal sa Draco, keď si z tašky vzal uterák a priložil si ho na hruď, aby krv nasiakla do neho.

„Sú to viac ako len popáleniny, pane.“

„Musím ísť dovnútra,“ povedal Draco, jeho dych bol teraz silne nepravidelný a cítil, ako sa mu začína zrýchľovať pulz.

„Pôjdeme cez Severnú vežu,“ povedal Eliáš a zamieril ku vchodu na studené schody, pričom držal dvere otvorené.

„Nie. Uvidí ma Grangerová.“ Malfoy schmatol tašku, nedbalo si ju prehodil cez plece a ešte silnejšie si pritlačil uterák na hruď. „Pôjdem cez Južnú vežu.“

„Južná veža je na druhej strane!“ zaprotestoval Eliáš.

„Správne,“ povedal Draco a vydal sa cez opustenú strechu. „Choď do mojej izby, budem tam o dvadsať minút.“

„To je šialené! Ako sa chcete zvládnuť dostať cez toto sídlo, keď strácate krv?“

„To čoskoro zistíme,“ zakričal Draco, keď sa v diaľke čoraz viac zmenšoval.

****


Užívateľské meno:
Heslo:
Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.
Ďakujem
Pre automatický komentár sa musíte prihlásiť.

Aspoň takto ďakujem všetkým, čo sa na tomto preklade podieľali a umožnili mi tak príjemne stráviť čas. Týmto dávam najavo, že poviedku čítam a teším sa na pokračovanie.

Ach jo, to je trouba, proc ne radsi nejaky kouzlo, aby zamaskoval tu krev, on si radsi da okruzni cestu po sidle...
Zahada s Adrii se mi libi, jsem desne zvedava, co z toho bude, zvlast kdyz Elias Hermionu nakonec povzbuzuje.
Dekuju!

Alespoň takto děkuji všem, kteří se na tomto překladu podíleli a umožnili mi tak příjemně strávit čas. Tímto dávám najevo, že povídku čtu a těším se na pokračování.

Alespoň takto děkuji všem, kteří se na tomto překladu podíleli a umožnili mi tak příjemně strávit čas. Tímto dávám najevo, že povídku čtu a těším se na pokračování.

Hermiona "dostala" Rona, aby jí pomohl utřídit myšlenky ohledně Adrii a pak jí u snídaně Eliáš povzbudí a navede, kde začít pátrat... :D trochu vtipná situace, nezdá se?
Ale nemůžu se zbavit dojmu, že Hermiona je tady trochu na facku a Draco za toho rozumnějšího :)
No, rozhodně jsem zvědavá, kam tohle povede dál...

Re: Kapitola 12: Otázky dôvery (Hodnotenie: 1)
Od: margareta - 08.06. 2021
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
S kým to Draco v tom kočáru mluvil? A koho ten hlas obviňoval? Byla to jeho matka a mluvila o jeho otci? Mám dojem, že jsou už oba mrtví, protože jinak by se už jako majitelé a vládci sídla fyzicky ukázali, ne? Aspoň Lucius určitě!
Té Adrii se muselo stát něco hrozného, když se teď chová jako ztělesněný zložár.
Eliáš dal ale v té věci jasně najevo, že s Hermionou počítá a hodlá jí radit a pomáhat, třeba i za cenu oklamávání ministerstva a možná i svého pána. Řekne mu o tom roztrhaném dopise ?
No, teď je to víceméně jenom na Hermioně, protože v knihovně jí asi Ron s tím svým vztahem ke knihám moc nepomůže.

Děkuji za kapitolu! Je to čím dál napínavější a moc bych si přála, aby bylo pokračování už zítra a ty díly byly delší!

Alespoň takto děkuji všem, kteří se na tomto překladu podíleli a umožnili mi tak příjemně strávit čas. Tímto dávám najevo, že povídku čtu a těším se na pokračování.

Chudáček Dráček - podezřele to vypadá, že z něj vyrostl dospělý masochista notně šmrncnutý záchranářským komplexem Harryho Pottera "já sám, já sám, nikdo jiný to nedokáže".
Ještěže byl již na začátku Manor inzerován jako větší Buckingham, vzhledem k tomu, kolik návštěvníků do něj průběžně proudí, další ve výhledu... a začínají se profilovat sdružení a spolky sobě podobných, ale celkově nesoudržných... chtělo by to více duchů a příšer, jinak to bude hooodně nerovná přesilovka.
Ronald a knihovna? Apríla snad už bylo - nedovedu si představit, k čemu tam bude nápomocen... joo, vláčení objemných a těžkých svazků z horních pater knihoven - madam nesnáší výšky, že?
A Eliáš redukuje svou loajalitu k rodině? No, za mne začíná odpadávat část tváře sympaťáka... Zvídavě vyčkávám, kam poputuje děj dál a děkuji za dnešní kapitolu.

Omlouvám se, že nemám víc času, o to víc si vážím vašeho, který jste tomu věnovali.

Aspoň takto ďakujem všetkým, čo sa na tomto preklade podieľali a umožnili mi tak príjemne stráviť čas. Týmto dávam najavo, že poviedku čítam a teším sa na pokračovanie.

Takze draco bol na vyzvedach čo na strýko v pláne… aspoň mame jasno, že zabitie rodičov nebola náhoda. Eliáš je tu fakt sympaticky :) zatiaľ ani nemám predstavu čo môže byt zač adria a čo znamenala pre draca… očividne ju mal rad, to asi s nou sa rozprával v koči zo sna, že? Ale hermiona na to príde… :) diky!

Alespoň takto děkuji všem, kteří se na tomto překladu podíleli a umožnili mi tak příjemně strávit čas. Tímto dávám najevo, že povídku čtu a těším se na pokračování.

To byla moc pěkná kapitola. Nejdřív brainstorming Hermiony s Ronem. Wow. Pak rozhovor s Eliášem. Přiznám se, že mě by takhle taky pořádně zahackoval:-D.
A Draco je prostě hrdina z gotického románu:-D. Možná téhle kapitole hodně prospělo, že se ti dva vůbec neviděli? Snad nějak najdou společnou řeč..
Děkuji:-).

Aspoň takto ďakujem všetkým, čo sa na tomto preklade podieľali a umožnili mi tak príjemne stráviť čas. Týmto dávam najavo, že poviedku čítam a teším sa na pokračovanie.

Aspoň takto ďakujem všetkým, čo sa na tomto preklade podieľali a umožnili mi tak príjemne stráviť čas. Týmto dávam najavo, že poviedku čítam a teším sa na pokračovanie.

Alespoň takto děkuji všem, kteří se na tomto překladu podíleli a umožnili mi tak příjemně strávit čas. Tímto dávám najevo, že povídku čtu a těším se na pokračování.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: luisakralickova - 08.06. 2021
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
Aspoň takto ďakujem všetkým, čo sa na tomto preklade podieľali a umožnili mi tak príjemne stráviť čas. Týmto dávam najavo, že poviedku čítam a teším sa na pokračovanie.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: seviesnape321 - 08.06. 2021
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
Alespoň takto děkuji všem, kteří se na tomto překladu podíleli a umožnili mi tak příjemně strávit čas. Tímto dávám najevo, že povídku čtu a těším se na pokračování.

Omlouvám se, že nemám víc času, o to víc si vážím vašeho, který jste tomu věnovali.

Aspoň takto ďakujem všetkým, čo sa na tomto preklade podieľali a umožnili mi tak príjemne stráviť čas. Týmto dávam najavo, že poviedku čítam a teším sa na pokračovanie.

Alespoň takto děkuji všem, kteří se na tomto překladu podíleli a umožnili mi tak příjemně strávit čas. Tímto dávám najevo, že povídku čtu a těším se na pokračování.

Alespoň takto děkuji všem, kteří se na tomto překladu podíleli a umožnili mi tak příjemně strávit čas. Tímto dávám najevo, že povídku čtu a těším se na pokračování.

Omlouvám se, že nemám víc času, o to víc si vážím vašeho, který jste tomu věnovali.

Ron je tu docela sympatický a myslí mu to, to je prima. Eliáš je tu kapitola sama pro sebe - připadá mi jako takový kapesní Brumbál - on ví nejlíp, co je třeba, špehuje, či vlastně nechává špehovat druhé. Samozřejmě to dělá pro vyšší dobro... Pořád se nemůžu vyznat v tom, co vlastně je - evidentně velí skřítkům, a přitom pracuje v kuchyni, servíruje jídlo a občas zaskočí jako kočí.
Atmosféra rozhodně houstne a jsem čím dál tím zvědavější.
Díky.

Alespoň takto děkuji všem, kteří se na tomto překladu podíleli a umožnili mi tak příjemně strávit čas. Tímto dávám najevo, že povídku čtu a těším se na pokračování.

Omlouvám se, že nemám víc času, o to víc si vážím vašeho, který jste tomu věnovali.

Alespoň takto děkuji všem, kteří se na tomto překladu podíleli a umožnili mi tak příjemně strávit čas. Tímto dávám najevo, že povídku čtu a těším se na pokračování.

Už tu bylo v podstatě vše napsáno. Atmosféra houstne, Hermiona je naverbovaná na odhalení záhady Adrie, Draco ví, co strýček dělal. Eliáš je stále skvělý. Děkuju moc za kapitolu, Jimmi. Jsem napnutá.

Omlouvám se, že nemám víc času, o to víc si vážím vašeho, který jste tomu věnovali.

Aspoň takto ďakujem všetkým, čo sa na tomto preklade podieľali a umožnili mi tak príjemne stráviť čas. Týmto dávam najavo, že poviedku čítam a teším sa na pokračovanie.

Omlouvám se, že nemám víc času, o to víc si vážím vašeho, který jste tomu věnovali.

Prehľad článkov k tejto téme: