Pokračovanie Rádia. Len púšťam, čo už mám, asi to aj tak počká, ako som písala v úvode. Ale aj keď poviedku nemáte v úmysle teraz čítať (aby sa to neplietlo), skúste aspoň Prológ, je krátky - som zvedavá, čo na to po Rádiu poviete...
A ako vždy, keď sa neviete rozhodnúť medzi dvoma možnosťami, najsprávnejšia je tá tretia :) Takže sa podľa toho zariadim.
Prológ
Psychóza
Dvadsaťdvaročný blonďavý chlapec, ležiaci na bruchu v hlbokej tme, sa v pomerne tvrdom spánku mierne posunul. Bol to, samozrejme, ten najpokojnejší odpočinok, ktorý za veľmi dlhú dobu zažil a nebol si celkom istý ako tento moment, ktorý sa mu naskytne raz za život, čo najlepšie využiť. Spola pod prikrývkami mu bledou nohou trochu trhlo a, uviaznutý v ilúzii spánku odpočinuto zastonal, než sa na matraci pohol.
Podľa toho, ako vyzeral, by si nejaký divák mohol myslieť, že ide o muža, ktorý je, ak sa všetko vezme do úvahy, celkom normálny. Okrem toho, že bol trochu vychudnutý a príliš bledý, vyzeral takmer zdravo a žil v dome, ktorý sa dal označiť za značne pohodlný.
Bežný divák však nemusel vedieť, že muž, ktorého pozoroval, nebol nikto iný ako ten Draco Malfoy, ktorý päť rokov svojho života žil všelijako, len nie normálne.
Ale bolo to oveľa viac než len jednoduché abnormality, ktoré prenasledovali Draca Malfoya. Z toho, čo sa naučil, dospel k poznaniu, že tieto podivné veci sa mu tým či oným spôsobom museli stať. Ale už prešli takmer dva týždne bez toho, aby sa niečo mimoriadne v jeho živote prihodilo, takže si začal, po prvý raz za veľmi dlhý čas, myslieť, že je to najhoršie za ním. Samozrejme, trpko sa mýlil. Keď Draco po dlhom čase konečne tvrdo spal, jeho tichú hlavu zaplnilo dlhé škrabanie a oči sa mu prudko roztvorili.
Nech tým škrabaním bolo čokoľvek, ťahalo sa chodbami samotného domu. Dlhý, preťahovaný zvuk sa predlžoval, akoby sa zámerne snažil preniknúť až do Malfoyovej mysle. Potom konečne, po veľmi dlhej chvíli, to škrabanie, ktoré pripomínalo príšerný škripot ťahania dlhých nechtov po tabuli, prestalo. Draco Malfoy však pokračoval ďalej. Jeho oči sa ešte úplne neprispôsobili temnote, keď zízal do priestoru, čelo pokryté slabým potom. Chvíľu sa rozhliadal po svojej spálni, v súčasnej dobe pomerne upratanej miestnosti. Ale spálňa však neobsahovala nič neobvyklého, ak nepočítame dlhý štíhly prútik a odhodenú a nepoužívanú metlu v rohu. Aj keď možno ten hluk bol presne taký - hluk, ktorý sa nemal brať vážne. S trhaným dýchaním zostával ticho a čakal, kým sa ten zvuk znova objaví.
„Draco...“ niečo prenikavé a príšerné povedalo do jeho ucha. „Draco, už je to dávno. Strašne dávno...“
Následkom toho Draco vystrelil do sedu, jeho dýchanie zdvojnásobilo svoju rýchlosť a nemalo ďaleko k hyperventilácii. Miestnosť sa okolo neho scvrkla. Jeho ťažké plecia opäť niesli nezameniteľnú ťažobu, o ktorej si predtým myslel, že sa jej zbavil. A stále bol takmer úplne prikovaný k matracu, držal sa obliečok ako stratené dieťa, neistý čo ako ďalšie urobiť. Potom jeho oči dopadli na tú malú vysielačku, hlúpu hračku, ktorú si nechával pri posteli, kedykoľvek, keď si myslel, že mu to prejde. Avšak okamžite udusil úvahy o tom, že ju použije. Naposledy, kedy sa rozprával s Hermionou Grangerovou, bolo bohužiaľ pred dvoma týždňami. Nemohol jej práve teraz zavolať, nie v tejto chvíli, keď sa sotva dokázal udržať pokope.
„Draco, kde si bol? Musíme sa pobaviť o ďalších veciach...“
Malfoyove spotené dlane zovreli jeho búšiace spánky. Zmučený si pritiahol kolená k hlave, dúfal, že otec vpadne do izby s tvrdením, že to tiež počul. Avšak v úzadí svojej mysle mu bolo jasné, že taká túžba zostane nevyslyšaná. On, Draco Malfoy, počúval ten istý prenikavý hlas už nejaký čas a jediné, čo potreboval, bolo nájsť zdroj svojho problému. Presnejšie povedané, dať si do poriadku hlavu. Ale prečo sa nedokázal odlepiť od matraca? Keď premýšľal o tom, skadiaľ ten hlas prichádza, vedel len, že bol v jeho hlave, bolo mu jasné, že vstať by bolo naprosto nový úspechom. Nohy mal priveľmi roztrasené, jeho srdce mu vháňalo do žíl kyselinu. Keby sa len mohol pohnúť, možno by zlepšenie nebolo až v tak vzdialenej budúcnosti.
Zhlboka sa nadýchol, strhol zo seba prikrývky a postavil sa vedľa postele. Celé telo ho bolelo a vôbec si nebol istý prečo. Jediné, čo vedel, bolo, že stĺpik postele bol jedinou vecou, ktorá mu pomáhala zostať stáť vzpriamene. Rozhliadol sa, začul dýchanie muža, o ktorom vedel, že naň nikdy skutočne nezabudne. Lord Voldemort bol, dokonca aj mŕtvy, zakorenený v jeho živote.
„Tak veľa...“ vydýchol ten hlas pokojne, „zostalo nedokončeného.“
Bosý a nestabilný uvoľnil prsty zo stĺpika postele a len mierne sa potkol, keď sa od neho odtiahol. Hlavu mal nepokojnú, hruď sa mu splašene dvíhala. A čo vôbec chcel urobiť? Hľadať zdroj toho hlasu, o ktorom vedel, že existuje len v jeho mysli? Nech bol tento čin akokoľvek hlúpy a zbytočný, jeho sebazaprenie a pýcha boli na neho typicky príliš rozvinuté. Následkom toho sa prinútil prejsť izbou a s úzkostlivou agresivitou zatlačil do dverí. Chodba sa mu zúfalo rozširovala pred očami a vinula sa pred ním ako telo obrovského hada. Stál tam na prahu, skúmal ju a potom vykročil nohou do ďalšej časti domu, keď sledoval manor ako keby očami niekoho iného. Celý dom mu pripadal cudzí. Hoci vyrastal v tejto obrovskej budove, takmer nespoznával ani rodinné obrazy, čo viseli na stenách. Pripadali mu príliš staré, aby mu boli povedomé. Keď sa díval na svoje osemročné ja, ako sa šibalsky usmieva s peknou matkou a driečnym otcom, mohol by odprisahať, že ten chlapec je niekto úplne celkom iný.
Draco sa priblížil ku schodom a pozrel sa po nich dolu, ako keby sa chystal zostúpiť po veľmi strmom útese. Mohol počuť Voldemortovo chrapľavé dýchanie, ktorého zdroj prichádzal z obývačky. Roztrasený sa priblížil k prvému schodu, s veľkou opatrnosťou zvieral zábradlie. Keď zostupoval dole, v duchu si vynadal. Čo to robil? Iste, pravdepodobnosť, že ho o druhej v noci navštívi mŕtvy muž, bola pomerne malá. Rozumná časť jeho mysle mu vravela, aby sa vrátil hore schodmi, vliezol pod prikrývky a šiel spať. Ale Draco Malfoy vedel viac než ktokoľvek iný, že už zašiel príliš ďaleko, aby vôbec počúval jedinú rozumnú myšlienku. Nie, nech ho akákoľvek myšlienka nútila kráčať vpred, tak to bola tá myšlienka, na ktorej záležalo. Stále nestabilný sa dovliekol do stredu schodiska, oči upriamené k zárubni, ktorá odhaľovala len zlomok rodinnej obývacej izby.
V temnote lemovali tapety, dekoráciu, ktorá kedysi robila ten dom takmer neskutočne krásnym, Pettigrewove neznesiteľné škrabance. Teraz tie zničené obklady stien len pripomenuli všetko, na čo sa tak veľmi snažil zabudnúť. Hoci možno to Draco v sebe nemal, aby dokázal zabudnúť... možno nezabúdanie bolo niečo, k tomu bol navždy prekliaty.
„Ah,“ povedal ten hlas, viac než silne pobavený. „Vedel som, že sa niekedy vrátiš.“
Zdalo sa to také skutočné, ten hlas v jeho hlave.
Ťažoba jeho myšlienok ho pridržiavala prilepeného na poslednom schode. Ešte nikdy nemal také ťažké nohy. A to, čo bolo takmer nevysvetliteľné, bol fakt, že sa dokázal odpútať, takmer príliš zúfalo, o toho posledného schodu. Vpotácal sa do otvoreného priestoru pred obývačkou a v hlave sa mu preháňali myšlienky.
Voldemort, jeho príšerný hlas, hovoril takmer víťazoslávne: „Každá mŕtvola, ktorá nie je zneškodnená, vstane a zabije. Ľudia, ktorých zabije, vstanú a zabijú.“
Bolo to teraz alebo nikdy. Pohnúť sa vpred alebo sa vrátiť späť. Čas premýšľať o tom rozhodnutí už neprichádzal do úvahy. S dýchaním mŕtveho muža tak realisticky búšiacom v mysli Draca Malfoya nebolo toho veľa, čo mohol urobiť. A tak sa vrhol do tej strašidelnej miestnosti. Okamžite sa ho zmocnila temnota. V čiernej izbe mohol počuť teraz len svoje vlastné dýchanie. Dychčanie sa nemilosrdne odrážalo od stien. Všetko okolo neho mu pripadalo tak naprosto prázdne. Keď tam ochromený stál, pociťoval totálnu osamelosť. Keby nevedel lepšie, bol by si myslel, že jeho rodičia nespia hore na poschodí vo svojich posteliach.
Celé telo sa mu triaslo, takmer akoby sa chvelo od očakávania toho všetkého. Stál tam, v takmer prepotenom pyžame, bosé nohy sa mu lepili na kamennú podlahu. Košeľa sa mu lepila k hrudi rovnako, ako sa mu k čelu lepili vlasy. Hrdlo mal také suché, že sotva našiel silu prehltnúť, hoci sa zúfalo pokúšal zbaviť tej guče, ktorá sa zakorenila v jeho hrdle. A tak tu bol, sám, stál na kraji obývačky, plecia zhrbené a zvesené po bokoch. Svetlo mesiaca zvonka bolo v skutočnosti jeho vlastným zdrojom svetla. Tá obrovská svetelná guľa veľmi slabo osvetľovala stred miestnosti, neodrážala nič iné len mramor z podlahy.
A čo to teda vlastne bolo? Čo si dokázal tým, že skúmal hlas, ktorý sa mu tak očividne ozýval v hlave? Uvedomenie si, že v skorých ranných hodinách sa v jeho dome neukrýva žiaden mŕtvy muž, bolo, ak vôbec niečo, len ďalším dôkazom toho, že nie je pri zmysloch. Vydýchol, odžmurkal pot z očí a prešiel ku gauču, na ktorý sa s vydýchnutím zvalil. Dokonca takého unaveného ho skľučovala jeho vlastná hlúposť. A to vydržal celé dva týždne bez jediného problému na svete. Vôbec nemal ísť dole, mal tú udalosť nechať tak, ako udalosť, ktorá sa mala odignorovať.
Preto sa predklonil, pritlačil si hlavu do dlaní a dúfal, že tam jednoducho zaspí. Naozaj si nemyslel, že má silu na to, aby po druhý raz zamieril nahor tými schodmi. Aj keď možno to, že bol v skutočnosti sám, bolo dobré. Aspoň sa mu nič nezdalo.
„Konečne,“ vydýchol ten hlas, tentoraz tak blízko pri Dracovom uchu, že sa musel znova posadiť. „Nikdy sa ti nepodarí naozaj odísť...“
A bol tam. Pred Malfoyom stál z mäsa a kostí, alebo aspoň z toho, čo z neho zostalo, lord Voldemort. Úsmev na jeho tvári bol ako vytesaný do lebky. Jeho dve oči boli prázdne a upierali sa len na Malfoya. Čeľusť mal takmer nemožne vykrútenú. Vo svojom tmavom svetielkujúcom plášti vyzeral rovnako živo ako mŕtvo. A keď hnijúca mŕtvola vystrela ruku smerom k Dracovi, niekoľko z jeho štíhlych prstov chýbalo. Dotkol sa Dracovej tváre, hoci Malfoy na nej naozaj nič necítil. Videl však mŕtveho tak jasne, akoby bol deň. A mohol cítiť, že stráca úplne všetko - držanie tela, silu, vedomie. Izba sa roztočila skôr, ako si to stihol uvedomiť, všetko okolo okrem samotného Voldemorta sa točilo v nebezpečných kruhoch. Ten tam nehybne stál počas duševného zemetrasenia, ktoré mučilo myseľ Draca Malfoya.
„Tak veľa práce,“ povedal mu ten hlas, keď Draco cítil, ako sa mu pretočili panenky dozadu, „a tak málo času.“
Možno teda to najhoršie pre Draca Malfoya ešte neskončilo, možno to najhoršie ešte len začalo. Keď tam stál a zmietal sa vo svojom vlastnom bludnom zemetrasení, stačilo pár minút, aby Dracove telo úplne ochablo. Jeho telo sa zrútilo po častiach; najprv sa mu podlomili kolená, ktoré až príliš silno udreli o mramor. A potom sa s podlahou zrazila jeho hlava. A potom hlas aj mŕtvola zmizli, zanechali Draca len nočnej falošnej samote.