Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 8: Následky

Harrymu sa otvorili oči, keď vonku na chodbe začul dupot nôh. Otočil hlavu k hodinkám a napínal oči, aby rozlíšil, koľko je hodín. Po niekoľkých sekundách sa jeho oči prispôsobili tme a on videl, že sú takmer tri hodiny ráno. Pomaly zdvihol hlavu a otočil sa na Ginny, ktorá tvrdo spala po jeho pravici. Posadil sa vzpriamene, nedbalo si pretrel oči a slabo zívol. Medzi nimi sa pod prikrývkou túlil Teddy a ticho dýchal, pretože sníval, dúfajme, že o dobrých veciach.

Položil pravú nohu na zem v snahe nájsť papuče. Potom vstal, opatrne schmatol prútik z habitu a vydal sa k dverám. Buchot nôh postupne utíchol, ale Harry zvonka stále počul nejaký hluk.

„Lumos,“ zašepkal a špička jeho prútika sa rozsvietila a osvetlila mu cestu. Keď sa načiahol ku kľučke, mierne ňou pootočil a uvidel postavu, ktorá smerovala do jednej z izieb.

„Ron?“ Harry zavolal a postava sa otočila. Bol to Ron.

„Harry!“ Ron bol prekvapený, že sa jeho priateľ objavil. „Čo robíš tak neskoro hore?“

„Zdalo sa mi, že som niečo počul...“ Harry bol zmätený.

„Áno, to som bol ja. Prepáč, kamarát.“

„Ron,“ povedal Harry. „Prečo si ešte stále hore?“

„Nemohol som spať,“ pokrčil Ron plecami. Harry vyšiel na chodbu a jemne za sebou zavrel dvere do svojej izby.

„Čo sa deje?“  

„Nič,“ odpovedal Ron príliš rýchlo, ale bolo nad slnko jasné, v čom je problém.

Harry si povzdychol. „Musíš s tým prestať, kamarát,“ povedal. „Vráti sa skôr, ako sa nazdáš.“

Ron zavrel dvere do svojej izby a tiež vyšiel na chodbu. Zosunul sa popri stene a zachmúrene sa pozrel na Harryho. „To nie je tým.“

Harry si sadol oproti Ronovi chrbtom k druhej stene. „Tak čím to je?“

„O nič nejde,“ povedal Ron opatrne. „Len... nechaj to tak.“

„No zjavne to musí byť niečo zlé, keď zostávaš hore tak dlho. Veď to nie je ako na Rokforte, kde sa ponocuje len preto, aby sa rebelovalo voči autoritám.“

„No tak, Harry.“ Ron si prešiel rukou po vlasoch. „Nechaj to tak.“

„Fajn,“ povedal Harry bezcitne. Vstal a vykročil k dverám, a práve keď siahol po kľučke, začul Ronov hlas.

„Toto je ono.“

Harry sa otočil a uvidel Rona, ako drží malú modrú škatuľku, ktorú vytiahol z vrecka. Keď ju Harrymu podával, mal sklonenú hlavu, akoby bol porazený.

„Chcel som ju požiadať o ruku,“ povedal Ron, keď Harry otvoril škatuľku a uvidel krásny solitérny prsteň s osamelým diamantom uprostred.

„Ron...“ Harry sa zarazil. „Nemôžem... nemôžem tomu uveriť.“

Ron pokrčil plecami. „Malo to byť prekvapenie... Nosím ho vo vrecku už dva mesiace.“  

„Dva mesiace?“ Harry sa prekvapene uškrnul. „Kedy si jej ho plánoval dať?“

„To vlastne ani neviem,“ vysvetľoval Ron. „Tak trochu som dúfal, že tá chvíľa jednoducho... príde. Vieš? Ako v tých gýčových muklovských filmoch, ktoré nás Hermiona prinútila pozerať?“

„Myslíš tie romantické somariny?“

„Áno,“ povedal Ron. „Teda, viem, že hovorí, že ju tieto sentimentálne veci nezaujímajú, ale ja viem, že to tak nie je.“

„Čoskoro sa vráti,“ povedal Harry, keď si všimol skľúčenosť v Ronovom hlase. „Vieš, že sa v Azkabane ako prví zbláznia tí, čo stále pozerajú na hodiny?“

„Ako to myslíš?“

„Stále pozerajú na hodiny a myslia na to, ako dlho tam už sú a ako dlho tam ešte budú, a nikdy na to neprestanú myslieť.“

„Takže mi chceš povedať, že sa zbláznim, ak na to budem stále myslieť?“ spýtal sa Ron.

Harry sa usmial a hodil prsteň späť Ronovi. „Myslím, že si už prišiel o rozum pri všetkých tých romantických blbostiach. Kde je ten necitlivý, povrchný Ron, ktorého som poznal?“ zasmial sa.

Ronovi sa podarilo pousmiať sa. Medzitým sa v Billovej izbe Viktória začala mrviť a mrnčať, čím naznačila, že je čas, aby sa Harry s Ronom vrátili do postele.

Obaja vstali a Harry sa otočil k svojej izbe.

„Dobrú noc, kamarát.“

„Áno, dobrú noc.“

****

Hermiona sedela v jedálni, keď jej Eliáš podával vajíčka s toastom a maslom. Ráno v Malfoyovom sídle bolo mimoriadne pokojné bez Dracovej prítomnosti pri raňajkách.

„O chvíľu prídem s pomarančovým džúsom,“ povedal Eliáš a odišiel ku kuchyne. Hermiona nečinne sedela pri stole a vidličkou pichala do dokonale okrúhleho žĺtka. Po včerajších udalostiach sa jej ešte celkom nevrátila chuť do jedla, ale s radosťou prežúvala toast, aby sa jej ústa hýbali a žalúdok bol spokojný.

Eliáš sa vrátil s džbánom oranžovej tekutiny, ktorý sa vznášal za ním, a keď začal spratávať niektoré taniere, džbán obišiel Hermionu a nalial jej do pohára trochu džúsu.

„Ďakujem,“ povedala uprostred prežúvania toastu.

„Budete ešte niečo?“

„Nie, to je v poriadku,“ povedala Hermiona rýchlo. „Veľmi pekne ďakujem za úžasné raňajky.“

„Nemáte za čo,“ povedal Eliáš a láskavo sa uklonil a zamieril k dverám.

„Eliáš, počkajte!“ zavolala Hermiona, vstala zo stoličky a prešla k starcovi. Niečo na ňom jej tak veľmi pripomínalo Dumbledora, že sa teraz cítila znova na Rokforte viac ako kedykoľvek predtým.

„Mrzí ma, ako som sa včera večer zachovala,“ povedala pomaly. „Nechcela som vyzvedať.“

Eliáš sa láskavo usmial. „Nič zlé sa nestalo, slečna Grangerová,“ odpovedal. „Chyba bola na mojej strane, ako to už býva. Viem, aká ste zvedavá osoba, a trápi ma, že som tú zvedavosť nemohol uspokojiť.“

Hermiona sa jemne zasmiala. „Myslím, že ste prvý človek, ktorý moju zvedavosť považuje za dobrú vlastnosť.“

„Je to dobrá vlastnosť, moja drahá,“ povedal Eliáš srdečne. „Ak sa nepýtame, nič nevieme.“

„Pri všetkej mojej... zvedavosti,“ začala Hermiona. „Vôbec som sa vám nepoďakovala za záchranu života.“

„Prepáčte?“

„Možno si nepamätám všetko, čo sa tam dole stalo, ale pamätám si, že ste mi prišiel na pomoc a na tie kvapky vody a na to biele svetlo...“ Hermiona napínala pamäť, aby si spomenula na viac, ale to bolo všetko, čo z nej dokázala vydolovať.

Eliáš otvoril ústa, aby odpovedal, keď vtom zaškrípali dvere do jedálne a dovnútra sa dovliekol Malfoy v modrom saténovom pyžame. Vlasy mal rozstrapatené, akoby sa práve zobudil, a jeho oči pomaly žmurkli, keď obchádzali Hermionu a pozreli sa na Eliáša.

„Dobré ráno, pán Malfoy,“ pozdravil Eliáš.

„Dobré ráno, dobré ráno...“ Malfoy náhlivo zopakoval. „Raňajky, prosím.“

„Áno, pane,“ odpovedal Eliáš a nasledoval Malfoya, aby ho usadil za stôl. „Čo si dáte?“

„Neviem...“ Malfoy sa zamyslel nad výberom jedla.

„Môžem navrhnúť pšeničný toast s džemom?“ skúsil Eliáš.

„Nie... nie...“ Malfoy odmietavo mávol rukou. „Chcem pudingový koláč.“

Eliáš sa uklonil a otočil sa ku kuchyni, keď si Hermiona posmešne odfrkla. „Problém, Grangerová?“ vyštekol na ňu Malfoy.

„Nie,“ odsekla Hermiona.

„V tom prípade tu už nemáš dôvod byť. Vďaka, že si prišla,“ odvetil Malfoy chladne.

„Prečo si také decko?“ nedala sa Hermiona.

„To sa už nemôžem ani v pokoji naraňajkovať?“

„Nie,“ ostro povedala Hermiona, keď si hrubo odtiahla stoličku a sadla si oproti Dracovi. „Nie, nemôžeš.“

„Kto je teraz decko?“ ozval sa nahnevane Malfoy.

Hermiona sa začala hnevať ešte viac. Včera večer prežila v Malfoyovom dome dosť traumatizujúcu udalosť a on akoby sa o to ani nezaujímal. Vedel vôbec, čo sa jej stalo? Mala popáleniny na nohách a rukách (oboje zakrývalo jej dlhé pyžamo), zatiaľ čo on bol dokonale pekný so svojou porcelánovou pokožkou a blond vlasmi.

Tanier s koláčmi si kľukatil cestu k Malfoyovi a opatrne sa postavil pred neho. Vrhol sa na ne a začal z jedného odhryzávať ako zviera, rýchlo prežúvajúc.

„Eliáš!“ zavolala Hermiona. Eliáš sa rýchlo zjavil vedľa nej, zatiaľ čo Malfoy zdvihol zrak.

„Môžete toto, prosím, doručiť do soviarne?“ spýtala sa ho a podala mu odpoveď, ktorú napísala Ginny.

„Iste,“ povedal Eliáš, vzal list a vložil si ho do vrecka.

„Čo najskôr, prosím,“ naliehala Hermiona. „Ďakujem.“

Eliáš zmizol, zatiaľ čo Malfoy zvraštil obočie. „Nemôžeš mu takto rozkazovať,“ povedal. „Je to môj komorník, nie tvoj.“

„Chcel by si, aby som si radšej našiel soviareň sama?“ Hermiona mu odvetila.

„Ach bože, nie...“ Malfoy odpovedal. „Všetci vieme, čo sa stane, keď sa pokúšaš ponevierať sa po tomto hrade sama.“

„Takže to vieš!“ Hermiona nahnevane odsunula stoličku nabok a postavila sa.

„Čo viem?“ spýtal sa Malfoy nenútene.

„Ty si taký kre...“ vyprskla Hermiona. „Mohla som včera v noci zomrieť a ty nemáš ani toľko slušnosti, aby si zistil, čo sa stalo?“

„Nič sa nestalo,“ povedal Malfoy a bezstarostne prežúval pudingový koláč. „Si v poriadku.“

„Očividne sa niečo stalo,“ nahlas povedala Hermiona. „Inak by som toto nemala!“ Hermiona si vyhrnula rukávy a ukázala Malfoyovi popáleniny na rukách, ktoré jej sfarbili pokožku do červena a čierna. „A nemala by som ani toto!“ Vyhrnula si nohavice a ukázala mu popáleniny na nohách. „Takže sa očividne niečo stalo.“

Malfoy zľahka prehltol a v očiach sa mu na chvíľu zablesklo, keď uvidel stupeň popálenín na Hermione. Rýchlo sa spamätal a usmial sa. „Nie si mŕtva, či?“

„Prečo to berieš na ľahkú váhu?“ vyprskla Hermiona. „Dole v tvojich žalároch je niečo, čo ma chcelo včera večer zabiť! Viem, že ma nemáš rád, ale mal by si ma predsa chrániť, nie?“

„Myslel som, že si povedala, že nepotrebuješ žiadnu ochranu!“

„O to nejde.“

„Tak o čo teda ide?“

„Ide o to, že sa niečo stalo v tom tvojom prekliatom podzemí a ty nielenže si sa ma nesnažil nájsť, ale ani si sa neobťažoval ma skontrolovať? Ako sa môžeš spoliehať na Eliáša, že ma zachráni a postará sa, aby som nezomrela? Nemáš tu nejakú zodpovednosť?“

Malfoya to zaskočilo, ale zároveň sa mu mierne uľavilo. Myslela si, že ju zachránil Eliáš, čo znamená, že bude ušetrený všetkých výsluchov, ktoré sa od nej dali čakať. Náhle sa prikrčil a uvedomil si, že mu začína pulzovať popálenina na hrudi.

„To je všetko?“ spýtal sa s veľkými ťažkosťami.

„Ako to myslíš?“

„Myslím tým, či si už skončila s rozprávaním? Ak nie, zjem tie koláče vo svojej izbe.“

Hermiona si hlasno vzdychla a vybehla z jedálne, pričom za sebou zabuchla dvere. Keď odchádzala, Malfoy si nadvihol košeľu a uvidel, ako mu popálené mäso na hrudi napuchlo. Siahol po pohári s ľadovou vodou na stole a priložil si ho k hrudi, aby schladil ten páliaci pocit.

****

Hermiona vtrhla do svojej izby a z jednej zo zásuviek vytiahla tenký kus dlhého pergamenu.

Profesorka McGonagallová, začala písať.

Nedávno som narazila na isté zaujímavé a jedinečné stvorenie, o ktorom si nespomínam, že by som čítala v knihách. Takže som dúfala, že by ste mi mohli situáciu trochu objasniť, ak je to vôbec možné.

Bol to akýsi duch, ale nie celkom taký, ako sú tí, čo chodia po Rokforte. Bola to žena s naozaj hrozivým smiechom, niečo ako banší. Mala tiež schopnosť stať sa neviditeľnou alebo sa premeniť na akúsi tienistú postavu. Jediné, čo ma naozaj zarazilo, bolo, že sa zdalo, že má veľmi hrozivé zámery - má v úmysle ublížiť, nie vystrašiť.

Sídli v žalároch a spôsobuje, že sa zovšadiaľ objavuje hmla a akýsi zelenkavý opar, a jej metódou zraňovania je oheň. Dokáže veľmi ľahko prepáliť pokožku.

Viem, že môj opis je dosť nejasný, ale akúkoľvek pomoc v tejto veci by som veľmi ocenila.

S pozdravom

Hermiona Grangerová

Hermiona si znovu prečítala svoj list a nenávidela to, ako vyznieval - ako keby ho písalo dieťa, čo sa nevie vyjadrovať. Vzdychla si a pergamen narýchlo strčila do obálky. Už nemala čas znieť múdro a komplexne. Otvorila dvere, aby sa vydala smerom k soviarni, len aby si uvedomila, že nevie, kde je.

„Eliáš!“ zavolala a pred ňou sa objavil drobný muž.

„Slečna Grangerová,“ pozdravil zdvorilo.

„Poslali ste list, ktorý som vám dala pred hodinou?“ spýtala sa.

Eliáš si zaspomínal a pokrútil hlavou. „Ešte nie,“ povedal. „Ešte stále je tu.“ Poklepal si na vrecko a usmial sa.

„Mohli by ste mi povedať, kde sa nachádza soviareň?“ Hermiona sa spýtala.

„No, ak počkáte pár minút, môžem vám tam ten list odniesť...“

„Nie, nie... o to nejde,“ rýchlo povedala Hermiona. „Musím poslať aj ďalší list a hádam by som sa mohla dozvedieť, kde sú sovy. Cítim sa veľmi zle, že vás otravujem.“

„Vôbec nie, moja drahá,“ odpovedal Eliáš láskavo. „Predpokladám, že už viete, ako sa dostanete do jedálne?“

Hermiona prikývla. „Áno.“

„Nuž, z jedálne sa vydáte na sever, a keď dôjdete na koniec chodby, je tam schodisko vedúce nahor. To vás zavedie priamo k sovám.“

„Ďakujem.“ Hermiona sa rozžiarila a ocenila, že jej Eliáš nebránil ako Malfoy v tom, aby preskúmala panstvo. Odovzdal Hermione jej prvý list a ona sa vydala k soviarni.

****

„Nepovedal si mi, že jej popáleniny sú také zlé,“ povedal stroho Malfoy, keď Eliáš vstúpil do jeho izby. Eliáš za sebou ticho zavrel dvere a uvidel strach v Malfoyových očiach.

„Cez noc sa zhoršili,“ odpovedal. „Keď som ich včera večer videl, len veľmi jemne sa zažrali do kože, ale zdá sa, že dnes tie popáleniny prenikli hlbšie.“

„Tak funguje jej mágia,“ vzdychol si Draco. Sedel na zemi a ležal opretý o posteľ. Bolesť z hrudníka ho veľmi znevýhodňovala.

„Čo je to za mágiu?“ Eliáš sa spýtal. „S takouto vecou som sa ešte nestretol... a ubezpečujem vás, pán Malfoy, že som sa stretol takmer so všetkými druhmi mágie.“

„Je to veľmi temný druh mágie,“ odpovedal Draco a zľahka si položil ruku na hruď. „Nie, nie, to je v poriadku,“ dodal, keď mu Eliáš prišiel na pomoc.

„Adria nie je obyčajný domáci duch, teda... ona vlastne nie je v prvom rade duch. Ale to nie je dôležité...“ Draco zmenil tému. „Dôležitejšie je, aby sa nikto nedozvedel, čo sa stalo.“

„Ako to myslíte?“

„Myslím tým, že ak sa o tom dozvie Potter alebo Weasley, budú tu v okamihu a to je to posledné, čo potrebujem. Okrem toho si Grangerová myslí, že si ju zachránil.“

„Áno, dnes ráno mi poďakovala.“

„Tak či onak, je dôležité, aby si pochopil, že sa o tom nikto nesmie dozvedieť. Len čo sa dozvedia, že sa zranila, budú si myslieť, že som jej niečo urobil, a aurori sa nám okamžite rozbehnú po sídle.“

„Áno, pane,“ povedal Eliáš poslušne. Draco sa mierne posunul, aby si našiel pohodlnejšiu polohu, ale v jeho stave bolo pohodlie luxusom. Zhlboka sa nadýchol a pritlačil si prsty na ranu, ktorá mu ešte stále pulzovala od bolesti.

„Dovoľte mi,“ povedal Eliáš a švihol prútikom. Objavil sa podnos s vlhkými uterákmi a fľaštičkou, na ktorej bolo napísané: „Zaručený liek na popáleniny“.

„To nebude fungovať, Eliáš,“ povedal Draco. „Adrianine popáleniny nie sú také tie normálne, aké máš od drakov a podobne. Keď je nahnevaná, nezastavia ju ani tie najhoršie veci.“

„A čím presne je?“

„To naozaj neviem ani ja sám,“ vzdychol si Draco. „Keď som sa ju prvýkrát pokúsil odstrániť zo sídla, prepálila sa mi cez sval na pravej ruke.“

„Som si istý, že ministerstvo by už vedelo, ako si s tým poradiť.“

„No, predpokladám, že by vedeli o niečo viac ako ja, ale radšej by som to nerobil. Toto je jej domov, či si to uvedomuje alebo nie a či sa mi to páči alebo nie.“

„Ale ona je nebez...“

193956