Už budú len dlhšie kapitoly... To znamená asi viac častí, ak majú chodiť poobede... Ale tomu bloku to pomohlo :) Cieľ je dostať sa po 10tku.
Kapitola 7 - 2/2 – Tiene v temnote
„Slečna Grangerová...“
Hermiona sebou slabo trhla. Cítila, ako sa zachvela, keď jej na tvár dopadli kvapky studenej vody. Celé telo sa jej stále triaslo, ale už nie od strachu, ale od mrazivej teploty okolo nej.
Trikrát sa krátko nadýchla a pootvorila oči, aby videla, ako sa pri výdychu tvorí biela hmla. Viečka sa jej zachveli a ona opäť zavrela oči, neschopná pozbierať silu, aby ich úplne otvorila. Zelené plamene stále obklopovali jej myseľ, keď si spomenula na tmu a strach, na ten chlad a smiech... ten smiech tvora, ktorý nemá čo stratiť – ktorý sa nemá čoho báť.
„Slečna Grangerová... otvorte oči...“ Zdalo sa, že studená voda na jej tvári silnie, pretože kvapky padali rýchlejšie. Vlasy mala mokré a spodná pera sa jej od chladu nekontrolovateľne triasla.
Napokon pomaly otvorila oči a niekoľko minút jej trvalo, kým si privykla na temnotu. Stále bola v žalároch, ale okolo stien už neboli zelené plamene ani hmla. Všetko sa vrátilo do pôvodného stavu... akoby sa nikdy nič nestalo. Trochu pohla hlavou a uvidela Eliášovu uľavenú tvár.
Držal prútik, z ktorého padali kvapky vody, a keď videl, že otvorila oči, mierne pohol perami a kvapky prestali. Položil prútik vedľa seba, podvihol Hermioninu hlavu zo zeme a prehovoril k nej.
„Počujete ma?“
Hermiona nedokázala pozbierať energiu na to, aby prehovorila, ale pomaly prikývla.
„Slečna Grangerová, viete, kto som?“
Hermiona opäť prikývla. Eliáš sa usmial a s úľavou si vzdychol. „Vstaňte, drahá, osušíme vás.“
Opatrne položil Hermione ruku na plece a pomohol jej zdvihnúť sa zo zeme. A potom mávnutím prútika vyčaroval nosidlá, na ktoré Hermionu položil. Hermiona videla, ako Eliáš mávol prútikom a nosidlá sa začali samé pohybovať von zo žalárov.
„Vy nejdete?“ zašepkala Hermiona, keď si všimla, ako sa Eliáš otočil späť k tme.
„Za chvíľku, slečna Grangerová,“ odpovedal cez plece. Hermiona mierne natiahla krk, len aby uvidela postavu sediacu pri stene a zvierajúcu si pažu - svetlé vlasy mal od krvi.
****
Domáci škriatkovia natierali Hermionine popáleniny liečivým roztokom, keď do miestnosti vstúpil Eliáš. Boli to asi dve hodiny, čo ju nosidlá priniesli späť do izby a traja domáci škriatkovia sa ujali ošetrovania jej zraneného a oslabeného tela.
Pomocou kúzla jej vysušili vlasy a šaty a prikryli ju viacerými prikrývkami. Dvaja z nich jej práve natierali hlbokú popáleninu na krku, zatiaľ čo druhý prinášal ďalšie obväzy.
„Ste v poriadku, slečna Grangerová?“ spýtal sa láskavo Eliáš, keď si prezeral tú veľmi unavenú ženu.
„Neviem,“ odpovedala Hermiona pravdivo.
„To je pochopiteľné,“ povedal. „Tie popáleniny, ktoré máte, sú dosť vážne.“
Hermiona pozrela na svoju ruku, kde jej jeden zo škriatkov obviazal hlbokú čiernu popáleninu, ktorá ešte stále pulzovala bolesťou.
„Slečna, nemusíte sa báť,“ zapišťala veselo jedna zo škriatkov. „Ja vedieť, ako vás ošetriť.“
Hermiona sa usmiala a nálada sa jej mierne zdvihla. „Ďakujem. Odvádzate výbornú prácu.“ Škriatka sa vďačne uklonila a vrátila sa k poklepávaniu rany na krku.
„Gréta je liečivá škriatka,“ povedala Eliáš a srdečne sa usmial na horlivú pracovníčku.
„Liečivá?“
„Sú to škriatkovia, ktorých vycvičili u svätého Munga v liečení najrôznejších chorôb a zranení,“ vysvetlil Eliáš. „Najmä takých vážnych, ako je to vaše.“
„Tie popáleniny ma netrápia,“ vyhlásila Hermiona zamyslene.
Eliášov výraz sa trochu zmenil na znepokojený. Bolo mu jasné, že bude klásť otázky.
„Čo to bolo v tých žalároch, Eliáš?“ spýtala sa.
„Sám si nie som celkom istý,“ odpovedal Eliáš. Neklamal jej - napriek tomu, že vedel, kto to bol, naozaj nevedel, čo to je.
„Ale... čo to robilo tam dole?“ naliehala ďalej Hermiona.
„Bol by som radšej, keby ste sa nepýtala,“ vravel Eliáš úprimne. „Toto sídlo má veľa tajomstiev, moja drahá. Niektoré je lepšie nechať na pokoji.“
„Chcem to vedieť,“ povedala Hermiona neoblomne, keď sa posadila vzpriamene a vyrazila Gréte z rúk fľaštičku s liečivým elixírom.
„Musím na tom trvať,“ povedal Eliáš.
„Neurážajte moju inteligenciu, Eliáš!“ Hermiona protestovala. „Len...“
„Slečna Grangerová,“ namietal Eliáš dôrazne. „Ste odvážne dievča, ktorého inteligenciu by ma nikdy nenapadlo uraziť. Úprimne vám môžem povedať, že nech bolo v žalároch čokoľvek, už vás to nenapadne, pokiaľ sa budete držať ďalej od podzemia. Temnota a strach sú presne tie veci, ktorými sa tieto tvory živia.“
Hermiona vedela, že Eliáš jej už na ďalšie otázky neodpovie. Znova si ľahla a zhlboka sa nadýchla. Výkriky, ktoré vydala v žalároch, zanechali na jej pľúcach stále trvajúce následky a zakaždým, keď sa nadýchla naozaj zhlboka, sebou trhla.
„Je mi to ľúto,“ povedala.
„To ja by som sa mal ospravedlniť,“ povedal Eliáš a sklonil hlavu.
Hermiona sa mierne usmiala, aby zamaskovala množstvo myšlienok, ktoré jej práve teraz vírilo hlavou. Príde na to, kto to v tých žalároch bol. Nebola z tých, čo ustupujú pred výzvou alebo neznámym - sedem rokov na Rokforte ju to naučilo.
„Vrátim sa asi o hodinu,“ povedal Eliáš láskavo a otočil sa k dverám. „Ach áno, skôr než zabudnem.“ Siahol do vrecka a položil k Hermioninej posteli zložený pergamen. „Toto vám prišlo pred niekoľkými minútami.“
„Grobon,“ oslovil potom druhého domáceho škriatka. „Choď dolu do kuchyne a prines slečne Grangerovej karamelové čučoriedky.“
„Karamelové čučoriedky?“ Hermiona sa spýtala.
„Cukor vám pomôže obnoviť energiu.“ Eliáš sa usmial, keď odchádzal z miestnosti.
Grobon zmizol, zatiaľ čo Hermiona siahla po liste pri posteli - bol od Ginny. Keď jej hnedé oči list prezerali, obaja škriatkovia zbalili liečivé elixíry a zmizli z izby. Hermiona sa usmiala pri poslednom riadku: „PS: Harry pozdravuje.“. Siahla po brku a pergamene a začala písať odpoveď.
****
Eli vstúpil do honosnej hlavnej spálne, kde Draco ležal pri nohách postele a zhlboka a ťažko dýchal.
„Je to lepšie?“ spýtal sa Eliáš.
„Nie,“ odpovedal Draco bez okolkov, keď mu malý domáci škriatok pritlačil na holú hruď vlhkú látku so zelenou tekutinou. Keď látku sňal, spálené mäso a čierna spálená koža dokonale žiarili na Malfoyovej bledej pokožke. Jeho tvár stratila veľa farby a jeho dýchanie bolo naďalej prerušované a namáhavé.
„Potrebujem...“ Draco sa na chvíľu nadýchol. „Potrebujem, aby si... skontroloval...“
„Je v poriadku, pán Malfoy,“ odpovedal Eliáš.
„Nejaké popáleniny?“
„Pár, ale žiadne, ktoré by mohli spôsobiť vážne škody. Stará sa o ňu Gréta.“
„Ona...“ Draco sa nadýchol. „Pýtala sa... pýtala sa ťa?“
„Neprepínajte sa, majster Malfoy,“ povedala Eliáš s obavami. „Pýtala sa ma, ale nič som jej nepovedal, ako ste prikázali.“
„Čo robí teraz?“ spýtal sa Draco s veľkými ťažkosťami.
„Dostala list, práve ho číta,“ odpovedal Eliáš. „Prinesiem vám niečo na pitie, pane.“
„A čo Adria?“ Draco sa spýtal.
„Po tom, čo vás popálila, utiekla do Severnej veže,“ odpovedal Eliáš.
196701