Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 30: Nič neočakávať

Prvý zimný deň snežilo a Draco Malfoy, ktorý už dlhší čas sedel pri okne, považoval toto počasie za pomerne zvláštne. Samozrejme, bol vo svojej úvahe výlučne sám (veď bola predsa zima), avšak na snehu bolo čosi vyčerpávajúce, čo si Draco sám až do tejto chvíle nikdy predtým nevšimol. Keď sa každá biela vločka spúšťala dolu a zdobila zemský povrch svojou nepoškvrnenou čistotou, Malfoy si pomyslel, že vhodnejšou voľbou počasia by možno bolo slnko, pretože to bolo po prvý raz za posledných päť rokov, čo sa cítil trochu optimistickejšie.

Napriek tomu bol pocit vrelosti najmä pre neho stále cudzím pocitom. Ešte nikdy nebol so svojimi dňami taký spokojný a navyše zistil, že jeho pohodlie ho robí trochu úzkostlivým. Možno malo jeho šťastie len obmedzenú dobu trvania a čoskoro ho oslabí osud, o ktorom si myslel, že mu je predurčený? Momentálne si zvykol očakávať to najhoršie, a keď ho žiadna takáto tragédia nepostihla, usúdil, že je to len otázka času. Koniec koncov, nikdy nevydržal dlhšie ako pár hodín bez toho, aby mu niečo nešťastné nezničilo deň, a celý tento týždeň sa mu zdalo, že je to všetko príliš dobré na to, aby to bola pravda. S vysielačkou v ruke uvažoval, že zavolá Hermione.

Na stene oproti nemu sa však objavila postava, vysoká, štíhla a krásna aj v tieni, a potlačila jeho nutkanie. V tichu jeho zízania z okna mu do drahocenného pokoja rýchlo vtrhla prítomnosť matky. Prečistila si hrdlo a aj zvuk jej odkašľania bol falošne upokojujúci. Placho povedala: „To máme ale studené počasie, však?“ a čakala na odpoveď. Draco však len odstrčil vysielačku a dosť náhlivo ju zasunul pod seba. Potom sa otočil, obzrel sa cez plece na matku a matkin jemný výraz opätoval takmer rovnakým. Všimol si, že sa zababušila, akoby bola pripravená vyraziť o chvíľu von. Dlhé blond vlasy mala zviazané do pevného drdolu a na sebe elegantný a hrubý biely kabát.

„Je zima,“ informoval ju Draco, ale pokojným tónom hlasu, ktorý vôbec nebol pokorujúci. Vlastne sa za to, že upozornil na niečo tak šialene zrejmé, cítil pomerne hlúpo, že vôbec prehovoril. Hoci sa zdalo, že Narcissa si to nevšimla; namiesto toho jednoducho prikývla, spojila si ruky pod bielou kožušinou na konci rukávov kabáta a usmiala sa na neho. Ten úsmev bol koniec koncov statočný; o svojom synovi už dlhší čas veľa nepočula a mala plné právo na svete sa naňho hnevať. Draco sa rozhodol oceniť jej rozhodnutie nič také neurobiť. Vlastne ju skôr obdivoval za jej plachosť, hoci si nebol celkom istý, či si to zaslúži. Nervózny z matkinej nehybnosti Malfoy jasne rozoznal smútok za jej zdanlivo chladnými očami. Otočil sa späť k oknu, jednoducho si vzdychol a posunul sa, aby jej urobil miesto na parapete.

V tej veľkej miestnosti sa zvuk matkiných podpätkov ozýval. Zdalo sa však, že ju Dracovo privítanie povzbudilo, a tak nestrácala čas, aby sa k nemu dostala. Keď sa jej to konečne podarilo, správne sa postavila vedľa neho a nesledovala nič iné ako jeho bledý profil. Sedela ako socha a sledovala bok svojho syna, ktorý si zvedavo prezeral výhľad cez okno. Potom znepokojene zdvihla ruku, odhrnula mu spadnuté pramene svetlých vlasov a nežne mu ich umiestnila za ucho. Ignorovala skutočnosť, že jej syn ani v najmenšom nereagoval, a sama sa dokázala usmiať.

„Musí ti byť zima,“ povedala potichu, „pozri sa na svoju mamu, ako je celá naobliekaná, a ty si tu bez ponožiek.“ Zdalo sa jej, že úplne mrzne už len pri pohľade na neho, ako tam sedí iba v pyžame, a naklonila hlavu, čakajúc na odpoveď.

Ale stále navonok bledá, jediné, čo dokázala z Draca dostať, bolo jednoduché: „Som v poriadku.“

„Hlúposť,“ rozžiarila sa jeho matka a oči jej Dracovi z úplne neznámych dôvodov mierne zvlhli. „Okrem toho som ti toto kúpila už minule, keď si bol... vonku.“ Malfoy okamžite pochopil, o čom hovorí, a pocítil, ako ho zaplavil nával rozpakov. A prečo sa Draco Malfoy aj vo svojich dvadsiatich dvoch rokoch cítil hrozne, keď bol dva dni preč z rodičovského domu? Možno ho trápila predstava, že ešte stále žije na manore. Tak či onak, sedel mlčky, keď jeho matka vytiahla spoza chrbta dlhý olivovozelený šál. Rozložila si ho na stehnách a prešla po ňom prstami, keď sa naňho pozrela a charakteristicky povedala: „Bol veľmi drahý, ale... pre môjho syna len to najlepšie.“ Potom sa bez čakania na akúkoľvek reakciu presunula k Dracovi a obtočila mu ho okolo ramien, zaviazala mu ho okolo krku a napokon mu ho položila dopredu. Keď napokon dokončila omotávanie tej veci okolo neho, mierne sa naklonila dozadu. „To by ti malo s počasím pomôcť.“

Úsmev, ktorý vyčarila na bledej tvári, bol viac než zjavne falošný. Ale Malfoyovci boli, samozrejme, skvelí herci. Napriek tomu sa Malfoy pri pohľade na matku, ktorá tak zúfalo túžila po rozhovore, pozrel na šál a pokorne povedal: „Vďaka, mami.“ Narcissina tvár sa rozžiarila, keď zvažovala možnosť, že sa Malfoy do tej veci zamiloval. A úprimne povedané, ten šál sa mu naozaj páčil. Napriek tomu ani za svet nedokázal vyjadriť primerané množstvo vďaky, o ktorej vedel, že si ju jeho matka zaslúži. Nech sa snažil akokoľvek, jediné, čo jej dokázal ponúknuť, bol jednoduchý úsmev.

„Nemáš za čo,“ usmiala sa Narcissa a vrátila sa späť k počasiu. V tichu Draco kútikom oka videl, že matkin úsmev začal blednúť. Tak rýchlo, ako sa objavil, sa zdalo, že takmer nedokáže zostať úplne na mieste. Potom sa znepokojene vrátil späť k svojmu pozorovaniu. Sledovanie snehu dopadajúceho na zem, ktorý sa rozprestieral na veľkom trávniku jeho rodičov, pútalo jeho pozornosť už dlhší čas. Napriek tomu to jeho matke nebránilo v tom, aby sa ho nesnažila udržať v sústredení na iné problémy. Posunula sa, pohrávala si so svojimi štíhlymi rukami na stehnách a pomerne nenútene povedala: „Tvoj otec hovoril, že si uvažoval o návrate na terapiu?“ Malfoy s kamennou tvárou prehltol. Nemal náladu na takýto rozhovor, no napriek tomu jej prikývol v odpovedi a cítil sa trochu viac ponížený, ako by si bol kedy prial. Na druhej strane sa Narcissa zdala byť po synovej odpovedi viac než povznesená. Opäť sa jej vrátil úsmev, ktorý rozžiaril jej inak pochmúrny výraz.

Úplne upustila od analyzovania okna a otočila sa k synovi, napriek tomu, že on sám to odmietal. Tvár jej sčervenala od vzrušenia, a predsa sa zdalo, že zostáva pokojná. Skrývajúc svoje nadšenie sa upokojila a dovolila, aby jej tvár opäť získala prirodzenú bielu farbu. Potom sa pohľadom vrátila k svojmu synovi a pokorne povedala: „Naozaj si myslím, že ti ten návrat prospeje, Draco. Myslím, že mať niekoho, s kým sa môžeš porozprávať, je vždy dobré.“

Malfoy sa nad tým zamyslel. Hermiona bola niekto, s kým sa mohol porozprávať.

„A okrem toho,“ pokračovala Narcissa nadmieru radostne, „myslím si, že aj ostatní sa môžu na oplátku poučiť z toho, že si ťa vypočujú. Si taký... skvelý, Draco. A vždy si taký bol. Vždy som to na tebe videla.“ Zadumaného Draca zaplavila hanba. Po prvé, jeho matka sa absolútne mýlila; on, Draco Malfoy, sa ani len nepribližoval k tomu byť skvelý. Keby bol, prečo potom stále trčí vo svojej päťročnej rutine? Zdalo sa, že Goyle a Pansy dopadli dobre. Keď dospel k záveru, že to nemá cenu, rozhodol sa matkine komplimenty brať len s rezervou. Tak či onak, bola to jeho matka, musela hovoriť takéto veci.

„Takže,“ spýtal sa Draco, jeho hlas bol chrapľavý a trochu drsný, „myslíš si, že je to dobrý nápad?“

Narcissa sa opäť posunula dopredu. Jej teplé prsty sledovali povrch jeho pomliaždeného oka a zdalo sa, že sa kvôli nemu úprimne trápi. Potom pomaly prikývla a šeptom povedala: „Myslím, že je to len jedna z možností. Nikto ťa do ničoho nenúti, Draco, pamätaj si to. Tvoj otec a ja chceme, aby si išiel len vtedy, ak si to želáš aj ty.“ Draco to zbadal okamžite - ďalšia lož, priamo pred ním. Samozrejme, mal podozrenie, že jeho matka o svojom nepravdivom vyhlásení takmer nič netuší, ani keď ho vyslovila. Ale Draco bol príliš bystrý, aby si to nevšimol. Bola to poznámka, ktorú urobila o jeho otcovi a jeho želaniach. Samozrejme, že chcel, aby sa Draco vrátil do terapeutickej kancelárie, bez ohľadu na to, či on sám o niečom takom uvažoval. Na druhej strane, Lucius Malfoy bol dosť známy svojou inteligenciou; možno mal jeho otec predsa len pravdu.

A čo s tými hlasmi, čo počul? Rozumní ľudia by nič také počuť nemali. Dokonca aj Hermiona sa zdala byť zaskočená, keď jej to povedal. Znepokojený zvažoval, že to bude musieť povedať terapeutke. Keď mu po chrbte prebehol divoký mráz, Draco Malfoy si bol istý, že nie je pripravený počuť od profesionála, že sa s ním deje niečo oveľa horšie, než očakával. Bolo popieranie prvým krokom? Alebo ním bolo odmietnutie začať vôbec niečo popierať?

Matkina otvorená otázka stála pred ním ako nevítaná prítomnosť, a hoci sa ho v skutočnosti na nič nepýtala, vedel, že čaká na odpoveď. Chcel to aj on? Jednoduchá odpoveď bola nie, vedel však, že to potrebuje. A ako by mohol práve teraz zdrviť svoju matku? Práve sa na neho pozerala plná falošnej nádeje. Pár jej krásnych očí vyzeral takmer opustene a na pokraji sĺz. Ešte nikdy nebola taká krehká, keď ho tak pozorne sledovala, predstavoval si, ako po špičkách prechádza po tenkej ľadovej ploche. Potriasol hlavou, povedať jej „nie“, to by len spôsobilo, že by prepadla cez svoj hypotetický ľad. Ale dokonca aj keď ju zachraňoval, bol skôr len klamárom než hrdinom. Napriek tomu sa rozhodol klamať, pretože to bolo niečo, v čom bol vždy skvelý. A tak prikývol a sledoval, ako sa matkina tvár rozplýva vo výraze detskej úľavy.

„Ach, ďakujem ti, Draco,“ povedala, priklonila sa k nemu a pritisla mu ruky na bradu. „Viem, že budeš v poriadku. Budúcnosť bola pre teba vždy žiarivá...“ Narcissa sa pritom chytila synových svetlých vlasov a odhrnula mu ich z tváre, akoby sa chcela len rozptýliť. Potom sa usmiala, strnulo sa narovnala a chrbtom ruky si utrela oči.

„Veľmi ti pristane,“ povedala mu, keď sa odtiahla od parapetu okna a poklopkala vankúš, na ktorom sedela, aby sa vrátil do pôvodného tvaru. Draco sa však nenamáhal skutočne prijať matkino falošné lichotenie. Namiesto toho sa pozrel na šál a potom sa nesmelo vrátil k nej. Mal dvadsať dva rokov a stále sa cítil ako dieťa. „S tvojím otcom ideme niečo vybaviť,“ informovala ho, keď sa vzchopila, „ak chceš, môžeš ísť s nami.“

Tvárila sa ustarostene, akoby očakávala, že sa pozbiera a hneď sa k nim pridá. Tentoraz však Draco nemal na výber a musel odmietnuť. Vážne pokrútil hlavou a cítil sa mierne previnilo, keď tvár jeho matky opäť raz posmutnela.

„Aha,“ povedala opatrne a vyzerala len trochu šokovane, „aha, dobre. Žiadny problém.“ Stuhla a opäť sa usmiala tým istým úsmevom, o ktorom Draco vedel, že je iba hraný. „Aj tak máš asi pravdu, vonku mrzne!“ Opäť sa k nemu pomaly priblížila a chytila ho rukami za temeno hlavy. Potom sa sklonila a pobozkala ho na vlasy, než sa v to popoludnie naposledy odtiahla. S tým sa otočila a zamierila k dverám, čím definitívne zanechala svojho syna, izbu a pohľad na počasie za sebou.

Draco sa znova oprel o stenu, kolená pred sebou pokrčené. Opäť sa pustil do pozorovania snehu padajúceho z oblohy. Pomaly dopadal na povrch dvora jeho rodičov. V duchu premýšľal, ako sa presne sa dostal tam, kde teraz bol. Pred piatimi rokmi by si nikdy nedokázal predstaviť, že ešte stále býva u rodičov, presnejšie povedané, nikdy by si nedokázal predstaviť ani to, že je slobodný. A ešte presnejšie, nikdy by si nepredstavil, že Hermiona Grangerová bude hrať v jeho živote takú dôležitú úlohu. Teraz už len očakával samé nečakané veci, čomu sa mal prispôsobiť už dávno. Napriek tomu stále pociťoval úzkosť. V blízkej budúcnosti cítil niečo znepokojujúce, niečo, čo poznal z vlastnej skúsenosti.

Tá malá vysielačka pod ním sa ozvala a on opäť vydýchol, analyzujúc ju so zdvihnutým obočím. Bolo nájdenie hlúpej mudlovskej hračky len náhodou, alebo bola Hermiona od začiatku predurčená byť súčasťou jeho života? Začervenal sa a zaželal si, aby si v minulosti neurobil takú hanbu. Možno by sa veci vyvinuli trochu inak, keby sa bol vybral inou cestou...

„Si hore?“ Ozval sa Hermionin hlas, o čosi menej vzrušený, ako by si Draco pôvodne predstavoval. A okrem toho, čo to vlastne bolo za otázku? Samozrejme, že bol hore? Bolo dvanásť hodín, poludnie. Bol hore najmenej šesť hodín a Hermiona sama znela, akoby sa práve prebrala.

 „Je čas obeda,“ odvetil Draco rýchlo a sledoval, ako z domu konečne vychádzajú obaja jeho rodičia. Kráčali cestičkou smerom od sídla ruka v ruke, tak spolu aj v tom najchladnejšom počasí. „Som už celé hodiny hore.“

Hermiona, hoci unavená a mrzutá, sa zasmiala. „Ach, naozaj? A čo si robil?“ opýtala sa skúsene.

Draco zostal zmätený. Pozrel na vysielačku a potom von oknom. „Vlastne sledujem sneh,“ povedal popravde.

Hermiona vo svojej izbe potlačila úsmev. Nevediac, prečo to musela urobiť, vyliezla spod prikrývok a napokon vyhliadla z okna sama.

„Je krásny, však? Ten sneh?“ Chvíľu si pozorne prezerala celý dvor, úplne biely pod ľadovou prikrývkou zimného počasia. „Okrem toho,“ povedala, „je to príjemná zmena oproti samému dažďu.“

Malfoy pokrčil plecami, zaklonil hlavu a nepokojne si vydýchol. Dlhé nohy vystrel pred seba a ruky mu sťažka ovisli pri bokoch. Úprimne povedané, pripomínal čosi ako odhodenú handrovú bábiku. Jednako zdvihol ruku, zažmurkal a potom sa so zvedavým výrazom v tvári obrátil späť k vysielačke.

„Hermiona,“ povedal otupene, „to sa ma pokúšaš zabaviť nezáväznou konverzáciou?“

Hermiona nechápavo zažmurkala. „Aha, no,“ povedala neisto, „prepáč. Práve som sa zobudila.“ Trochu unáhlene odvetila: „Aj tak je už príliš neskoro na to, aby som vymyslela niečo lepšie.“

Malfoy s povzdychom odpovedal: „Môžem ťa uistiť, že na dnešné popoludnie som mal už dosť rečí.“ Očami sledoval posledný pohľad na matku a otca, sotva dve malé bodky v diaľke. Stále boli spojení jeden s druhým, strnulí, rovní a dobre naladení. Myšlienka na to, ako sa podobali sochám, Draca mierne znervózňovala z dôvodov, ktoré mu boli v prvom rade dosť neznáme. Vždy sa správali tak dokonale. Prečo mu až teraz začínalo toto divadlo vadiť?

„Jasné,“ odfrkla Hermiona a snažila sa zamaskovať svoju podráždenosť. Napriek tomu jej bolo ľahšie byť k Dracovi milá, pretože s ním bola aj tak príliš šťastná na to, aby si nechala skaziť náladu. „Žiadne vykecávanie,“ mumlala bez prerušenia, „zapísané.“

Malfoy buchol hlavu o stenu za sebou a okamžite oľutoval, že na ňu vyštekol. Nemal práve najlepšiu náladu, napriek tomu, že mal za sebou pár fakt skvelých dní. Možno sa jednoducho musel vykašľať na celú tú predtuchu. Možno na neho nič príšerné nečakalo. Možno by raz mohol začať žiť podstatne šťastnejší život.

„Prepáč,“ odvetil a zahryzol si do pery, ale Hermione nevenoval pozornosť, keď jeho ospravedlnenie odmávla, akoby si ho nevšimla.

„Kašli na to,“ povedala nemilosrdne. Potom sa spýtala nahlas: „ Chceš mať lepší výhľad na sneh?“ Malfoy to zvážil. Z miesta, kde sedel, videl sneh dokonale - vedel však, že jeho miesto nie je to, čo mala Hermiona naozaj na mysli. Posunul sa teda a pozrel na matkin nový šál, ktorý mu práve teraz darovala. Hermiona stále hovorila v náznakoch, pomaly vyslovovala každé svoje slovo, akoby mu chcela povedať tajomstvo.

„Počula som,“ vravela potichu, „že niekde v lese je malá čistinka, ktorá by bola na takéto skúmanie geniálna.“

A nemohla byť bližšie k pravde. Malfoy si upravil olivovozelený šál a očami pátral po ponožkách.

„Skutočne?“ Draco si ju doberal a tváril sa, že o tej čistinke počuje prvýkrát v živote, „no, myslím, že potom budem musieť ísť to miesto preskúmať.“

Hermiona sa so smiechom presvedčivo opýtala: „Takže sa tam stretneme o desať minút?“

Malfoy sa však pozrel smerom ku kuchyni a rozhodol sa, že čeliť chladnému počasiu možno pomôže príjemná termoska s čajom.

„Daj mi dvadsať,“ vyhlásil a skúmavo sledoval chodbu.

***

Hermionine drobné nohy zanechávali v bielom zimnom snehu len nepatrné odtlačky. Zabalená ako múmia sa pripravovala na chladné počasie, ale toto ho prekonalo. Ešte bol len prvý zimný deň a ona cez hrubé čižmy ledva cítila konce prstov na nohách. Ako kráčala cez hlboký sneh, premýšľala, čo deň predtým spravila zo svojho života. Odvtedy totiž začala očakávať len nemožné. V tejto chvíli sa dostala ďaleko od toho, aby očakávala len neočakávané. Takéto očakávania boli, samozrejme, dosť šialené - veď jej stretnutia s istým Dracom Malfoyom boli oveľa viac než len neočakávané. To však neznamenalo, že by si to neužívala. Čím viac sa blížila k čistinke, tým viac sa nemohla dočkať, až sa s ním stretne. A napriek tomu, že vonku bola ostrá zima, v hrudi mala príjemne teplo.

Okrem toho pomedzi biele vrcholky stromčekov videla, že Draco Malfoy prišiel oveľa skôr, ako sám očakával. Keď ho z diaľky sledovala, dokázala rozoznať stúpajúcu paru horúceho čaju a na tvári sa jej okamžite objavil úsmev. Cítila sa trochu hlúpo, sama pre seba sa zasmiala; koniec nosa sa jej okamžite rozžiaril jasným odtieňom červenej v protiklade k zvyšku jej bledej tváre.

„Páni,“ zavolala naňho cez nápor zimného vetra, „naozaj by som mala prestať vôbec niečo očakávať!“

Malfoy vzhliadol a sledoval Hermioninu postavu, ktorá sa k nemu pomaly približovala. Sedel na zemi a rozkladal hrnčeky na veľkú deku. Mal na sebe hrubý kabát a zelený šál a ruky bez rukavíc mal ružové. Na hlave mal stiahnutý baret hlboko do čela. Zdalo sa však, že sa ona viac sústredí na niečo iné. Očividne mala oči uprené na hrnčeky s čajom a na miesto, ktoré jej pripravil. Ale naozaj sa nad tým veľmi nezamýšľal. Napriek tomu hneď, ako si ju všimol, zistil, že sa mu celkom páči jej milý úsmev na tvári.

„Ach?“ spýtal sa, keď ju sledoval, ako sa pred ním postavila a živo si prezerala scénu, ktorú pripravil, „očakávala si niečo iné?“

„Iste,“ povedala pobavene, „neočakávala som celý piknik.“

„Nuž,“ pokrčil Draco plecami, po prvý raz za veľmi dlhý čas sa cítil spokojný sám so sebou, „mala by si začať očakávať neočakávané, Grangerová.“

Hermiona však pokrútila hlavou. Pritom sa jej dlhé hnedé vlasy za ňou podivuhodne rozleteli, keď sa ich zmocnil snežný vietor.

„Nie,“ povedala a posadila sa. Keď si našla vhodnú polohu na tej veľkej deke, pokračovala: „Nič také neurobím. Každopádne som sa rozhodla, že už nebudem nič očakávať. Očakávania sú preceňované. Okrem toho, je oveľa lepšie len vychádzať s tým, ako ťa život postrkuje.“ Potom pokrčila plecami. Očividne chcela zdôrazniť tú myšlienku tým, že mierne nadhodila rukami a vydýchla. „Brať každý deň krok za krokom.“

Malfoy ju pozoroval. Vyzerala v tom snehu tak spokojne, aj keď mala tvár takú skrútenú. Dlhé vlasy mala rozviate za sebou, unášané prúdom vzduchu. Oči jej mierne slzili od všetkého toho chladu.

„Ja očakávam,“ povedal dosť pochmúrne, „že moje dni radosti budú dosť obmedzené.“

Hermiona posmutnela. Zastavila sa v pohybe za čajom, prižmúrila oči a pokarhala ho: „Takto neuvažuj.“

Draco nadvihol obočie a rozhodol sa, že jej bude protirečiť. Predklonil sa, vzal si svoj hrnček šálku a fúkal do neho, aby sa nepopálil. Potom sa ponad jeho okraj spýtal: „A prečo by som nemal?“

„Pretože!“ vzdychla si Hermiona. „To je strašný spôsob života,“ vzdychla si.

„Vážne?“ Malfoy sa sarkasticky spýtal.

Hermiona sa zaklonila. S rukami si uhladila vlasy a prikývla. Veľmi vážne dokončila: „Áno, naozaj,“ a pozorne ho sledovala. Počas ďalších minút zabudla na svoj hrnček čaju, aj na piknik. Rozhodne však z mysle vytesnila predstavu starosti. Už nechcela pociťovať obavy. Práve sa začala cítiť bezstarostne a rozhodla sa, že sa namiesto toho bude sústrediť na túto cestu. Napriek tomu sa naklonila dopredu, vzala si z deky svoj hrnček a napila sa čaju tak, akoby súťažila, kto ho dopije skôr.

„Nič zlé sa nestane, Draco. Nič zlé sa nestane, pretože túto fázu si už prekonal.“ Hermiona použila ruky ako spôsob, ako demonštrovať svoju pravdu, a švihla nimi k oblohe: „Máš to už dávno za sebou! Veď čo by sa ti mohlo stať, hm?“

Malfoy neplytval časom, kým jej odpovedal. Bolo pomerne jasné, že o takýchto hrozných prípadoch premýšľa už dlhší čas. „Mohol by som začať počuť hlasy,“ zavtipkoval okamžite.

Hoci sa zdalo, že jeho odpoveď Hermionu nijako nerozhodila.

„Nuž, aby si vedel, aj Harry počúval hlasy nejakú dobu. A nič zlé s ním nebolo.“

Draco si odpil z čaju nadmerné množstvo. Stále s nápojom v ústach nezreteľne povedal.

„Áno, ale ja nie som Vyvolený, nespomínaš si? Ja tom ten šialený.“

„Dobre, stačí.“ Hermiona sa zase posadila vzpriamene, rýchlo odložila hrnček. Potom chytila Dracov, rýchlym pohybom mu ho vzala z prstov. „Dosť bolo týchto rečí. Jediné, čo je na tebe šialené, sú tie bláznivé kecy, ktoré ti vychádzajú z úst, Draco Malfoy.“ A keď jej Draco neodpovedal, spýtala sa: „Rozumieš mi?“

Hoci však Draca nepresvedčila, nemohol sa ubrániť úsmevu, ktorý sa mu rozhostil po tvári. „No,“ povedal, ignorujúc Hermionin vážny tón hlasu, „áno, madam.“

Hermiona sa začervenala. Celá červená sa úplne stiahla, prekrížila si ruky na hrudi. Vydýchla a nepobavene vyhlásila: „Zabudni na to. Ty si duševne chorý!“

„No páni, konečne sa na niečom zhodneme,“ doberal si ju stále Draco. Naklonil sa však dopredu a odtiahol jej ruky z ich prekríženej polohy. Potom jej podal späť jej pitie a chlapčensky riekol: „Teraz ho vypi. Dlho som to pripravoval.“

Hermiona naklonila pariaci sa hrnček k ústam a prevrátila oči: „Psychopat,“ obvinila ho, než vypila zvyšok čaju na jedno prehltnutie.

„Na zdravie!“ rozveselil sa, keď po nej zopakoval svoje vlastné prehltnutie. Potom, keď si všimol, že Hermiona naozaj nežartuje, znova sa k nej prisunul.

„Pozri, snažím sa, dobre?“ vravel a stále sa usmieval. Ten šťastný úsmev na jeho tvári bolo niečo, čoho sa nedokázal zbaviť. Dokonca s podozrením, že sa stane niečo hrozné, nedokázal poprieť, že sa mu celkom páči miesto, kde sa práve nachádzal. Tam, sediac vedľa Hermiony, sa mu zdalo, že konečne našiel niečo, čo bolo oveľa lepšie než nejaký kompromis kvôli šťastiu.

„Vieš,“ povedal a úplne zmenil tému, „keď sa dostatočne ochladí, celý ten rybník zamrzne.“

Hermiona si prečistila hrdlo a potom na rovinu povedala: „Ach, naozaj? To by ma nikdy nenapadlo.“

„Napadlo by ťa, že sa viem skvele korčuľovať?“

Na tvári sa jej objavil malý úsmev. „Zaplatila by som značný obnos za to, aby som ťa videla, ako sa aspoň pokúšaš korčuľovať, Malfoy,“ odpovedala, kým hľadela na rybník pred sebou. Už to začínalo. Povrch vody bol pokrytý náznakom blížiaceho sa ľadu.

„Len počkaj,“ povedal Draco, rád, že výrazne odľahčil náladu.

Hermiona sa konečne otočila, tvár mala stále šťastne červenú. Hravo ho udrela po predlaktí hrubého kabáta a nahnevane ho obvinila: „Ty si taký klamár!“

„To by si mala očakávať,“ povedal Draco a Hermiona sa o neho oprela, stále sa s rukami pohrávala v lone.

„Sľúbiš, že sa aspoň pokúsiš byť trochu uvoľnenejší?“ spýtala sa, keď medzi nimi prešlo pár chvíľ.

Malfoy to zvážil. Možno, pomyslel si, to skúsi.

„Sľubujem,“ povedal, hoci ani on sám nedokázal povedať, či klame, alebo nie.

A tak tu bol. Ešte sa nezamiloval a ešte sa ani neoženil. Draco Malfoy stále býval v dome svojich rodičov, v dvadsiatich dvoch rokoch, a stále sa hral s detskou hračkárskou vysielačkou. Znepokojený očakával, že v blízkej budúcnosti ho čaká niečo hrozné, pretože nič dobré u neho nevydržalo príliš dlho. Nedosiahol absolútne nič, čo si v prvom rade zaumienil. Zistil, že nemá takmer žiadnu šancu na spoločenskú spásu či záchranu. Goyle ho považoval za blázna, Pansy to nemohlo byť viac ukradnuté. Jeho otec bol viac-menej na Goylovej strane a matka, nuž tá od začiatku popierala čokoľvek z toho. A čo viac, vo svojej blízkej budúcnosti ho čakalo množstvo terapeutických sedení.

Za posledných pár dní mu pribudlo množstvo jaziev a ľavé oko mal stále opuchnuté a pomliaždené. Nielenže stratil väčšinu svojej hrdosti, ale začínal mať pocit, že sa mu spolu s ňou vytráca aj zdravý rozum. Prečo teda nebol úplne nešťastný? Každý zdravý človek by bol totálne nespokojný, keby si všetko toto uvedomil. On však nič také nepociťoval. Cez to všetko bol, úprimne povedané, celkom v poriadku. Takže napriek tomu všetkému sa oprel chrbtom o hrubý kmeň stromu za ním, roztiahol nohy a vystrel Hermionu, ako sa usalašila vedľa neho.

Takže nateraz usúdil, že všetko je v poriadku a v pohode. Možno prijme Hermioninu ponuku; možno si sadne a bude odpočívať. Bude brať dni krok za krokom. A na chvíľu, na veľmi maličký zlomok sekundy, poďakoval v duchu za to, že vôbec našiel to hlúpu vysielačku.

Toto nie je koniec...

180,619