Kapitola 29: Na to musíš prísť sám
Draco Malfoy sa s trhnutím prebudil. V ústach mal sucho a na predlaktí mu zasychali pozostatky krvi. Zdvihol pohľad z ruky a prežmurkával sa tou temnotou. V potemnenom lese si pôvodne myslel, že je tam úplne sám, že ho tam nechala bez toho, aby ho prebudila. Až kým ju nezazrel. Hermiona Grangerová ležala na chrbte a mala zatvorené oči. Hruď sa jej zdvíhala a klesala, ale bolo to pomalé a rytmické, ako keby bola spojená s vetrom, keď vdychovala vzduch. Okolo hlavy sa jej stále rozprestierali kučeravé vlasy a ruky mala roztiahnuté, prsty slabo zahnuté.
Na krátky okamih uvažoval, že ju nezobudí. Vyzerala tak vyložene pokojne, že by bolo hriechom prebudiť ju. Ale padajúci dážď nad ním ho zjavne prebral ku zmyslom. Hoci len mrholilo, rozhodol sa pretočiť, vziať jej bundu, o ktorej si ani neuvedomil, že stále má. Stále rozboľavený sa pomaličky plazil vpred, posúval sa po tom lesnom povrchu. Cez látku nohavíc cítil, ako ho pichá ihličie pod ním. Ale to mu nerobilo starosti. Jediné, na čo sa sústredil, bolo to dievča vpredu, tak nevšímavé k mizernému počasiu, tak tiché a úchvatné vo svojom hlasnom spánku.
Ale aký to malo zmysel? V skutočnosti by ju mohol nechať spať. Bola to len búrka a ona bola len dievča. Však? To dievča, ktoré ležalo na zemi a ktorej ústa pri vydychovaní pravidelne zastonali. Malfoy bojoval s myšlienkami, ktoré ho teraz mučili; tam pred ním bola súčasne nádherná a príšerne desivá. Pretože ju ešte stále úplne nepochopil. Ako sa k nej približoval, bol si istý, že jeho zvedavosť bola len súčasťou jeho sebaklamu. Nebol v poriadku. Goyle dokonca povedal, že je chorý a Hermiona Grangerová nebola jeho liekom, ale skôr symptómom. Tak či tak, tento fakt ho nestavil a stále sa k nej približoval. Každý kúsok posunu vpred bol posunom k niečom, čo nenávidel za to, že po tom túžil. A jednako zlomyseľne pokrútil hlavou, aby si ju uvoľnil od týchto zlých myšlienok. Nebol sám sebou. Hermiona sa mýlila, možno sa vôbec nezmenil.
V tom v návale slabého vetra čísi hlas povedal: „Draco Malfoy, ty si sa ani trošku nezmenil. Päť rokov neznamená žiaden rozdiel. Nebuď detinský. Neklam samého seba.“ A ten hlas bol taký reálny ako deň. Mohol počuť Voldemortov hlas, ten prenikavý a požadovačný šepot, ktorým mu takmer starostlivo rozprával do ucha. Ten hlasný piskot s pobaveným smiechom vravel: „Neklam samého seba, Draco. Iba ja poznám tvoju dušu.“ A napriek tomu nebolo nič, čo mohol urobiť, aby ho zastavil. Prestal sa hýbať, stuhol na mieste a pretože sa nemohol pohnúť, stočil sa do klbka, pritlačil si spotené dlane na uši. Oči ho pálili slzami a v hĺbke hrdla pocítil bodnutie ostrého noža. Dážď ho zasiahol na chrbte, na hlave, dopadal na jeho lebku, ktorá mala chrániť jeho mozog. A po celý ten čas bol ten hlas tak blízko pri jeho uchu, tak blízko, že mohol cítiť, ako mu na to ucho dýcha, aj keď to mohol byť len vietor.
Niečo mu rýchlo bilo v žilách a on to nedokázal zniesť. Pettigrew škriabal po stenách a jediné, na čo Draco práve dokázal myslieť, bolo, že vytrhá tú trávu pod sebou. A nebolo pochýb, že to pekelne bolelo, mohol cítiť ten tlak v samom jadre svojej bytosti, cítil, ako mu trhá kosti, spaľuje mu srdce. Vravel si, že to nie je skutočné; že to nebolo skutočné, pretože bol úplne bláznivý. Bol kompletne šialený a duševne chorý. Práve teraz, keď bol stočený do klbka, keď si dlaňami zvieral uši, keď sa pokúšal zablokovať hlas, ktorý tam predovšetkým vôbec nebol. Draco Malfoy možno nebol tým istým človekom, akým bol pred piatimi rokmi, ale čím ho to práve teraz robilo?
Jednako sa vyrovnal, pokúsil sa ignorovať ten hlas tým, že sa sústredil pred seba. Ak si ho nebude všímať, možno tiež odíde. Pomaly sa posúval vpred, roztrasenými rukami sa doslova prinútil zovrieť trávu pred sebou, aby sa pritiahol. Kašľal, poťahoval nosom, zdvihol ruku, aby si utrel vodu z tváre. Keď sa konečne dostal k Hermione a vrhol sa po nej, ten hlas v jeho hlave už nemohol byť hlasnejší. Teraz už na neho kričal, vysmieval sa jeho zmäteniu. Ale Malfoy zatvoril oči a namáhavo prehltol, vystrčil ruku a schmatol príliš silno Hermionine predlaktie. A v tom okamihu ten hlas prestal, ako keby bol niečím náhle prerušený. Možno sa ten hlas zadusil alebo mu podrezali hrdlo. Ale tak či tak, Draco Malfoy žmurkal na to novonájdené ticho, hruď sa mu sťažka zdvíhala a klesala, prsty sa mu zabodávali do Hermioninej bledej pokožky.
Hermionine oči sa rozleteli dokorán. Okamžite sa vztýčila zo zeme, oči široké a vydesené. Zalapala po dychu, šokovaná tou ostrou bolesťou, ktorá ňou prenikala a rýchlo si ruku vytrhla. Avšak nepohla sa z miesta a namiesto toho zízala na Malfoya s vlastným zvedavým výrazom. Ignorovala boľavú ruku, predklonila sa a zbadala jeho vlhkú tvár.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa útočne. „Čo sa deje? Malfoy, čo sa stalo?“ Vyzerala, ako keby sa chystala vyskočiť na nohy a rýchlo sa vrhla po prútiku.
Očami skúmala tvár, ktorú nedávno vyliečila, teraz pokrytú špinou, červenú od toho, ako si ju pritláčal o vlastné kolená. Malfoyove dobité oko bolo kvôli opuchnutiu takmer zatvorené, ale aj tak bolo zrejmé, že plakal. Rýchlo preskúmala scénu okolo seba a, hoci bola krásna, mohla povedať, že je sama. Jednako, z nervozity chlapca oproti nej jej bolo takmer fyzicky zle. Vyzeral, ako keby mal každú chvíľu vracať, oči mal zasklené a jeho držanie tela bolo takmer balansujúce s ohľadom na to, aký bol mimoriadne nestabilný.
„Draco,“ spýtala sa Hermiona, tentoraz zjemnila hlas. „Čo je? Čo sa deje?“
Ale Malfoy sa len sám rozhliadal po čistinke, ako keby hľadal niečo konkrétne. Potom silno stisol obe oči, zvraštil tvár. Zdvihol obe ruky k hlave a pritlačil dlane na tvár. Potom, len tak, nechal ruky klesnúť nadol, plecia sklonené a porazené. Ale ten hlas bol preč. Kľačal tam v naprostom tichu, ktoré zaplňovali len zvuky Hermioninho dýchania. Keď Hermiona znova to ticho narušila, jej hlas bol len o niečo silnejší než šepot.
„Draco,“ znova začala pomaly, ruky tiež uvoľnené pri bokoch, „prosím. Čo sa stalo?“
Z Malfoyovho mlčania bola znepokojená, trošku príliš úzkostlivá. Keď tam kľačala na zemi, sledovala jeho tvár, uslzenú a vydesenú. Vyzeral omámene, ako keby niečo očakával. Na toto sa Hermiona úprimne spýtala: „Mal si nočnú moru? To to bolo?“ Malfoyove srdce búšilo rýchlejšie a rýchlejšie s každou uplynulou sekundou a na Hermioninu otázku si v duchu pomyslel: „Kebyže len.“
Úzkostlivo otvoril oči, nechal ovisnuté ruky. Pokrútil hlavou, prehltol tú istú guču, ktorá ho skrátka neprestala otravovať svojou prítomnosťou. Všetko na ňom bolo otupené a hučiace. Mohol by odpadnúť, kebyže sa dokázal uvoľniť dosť na to, aby niečomu takému podľahol. Ale v spánkoch mu príliš silno búšilo, myseľ mu fungovala príliš zahmlene a jeho srdce pumpovalo niečo, čo vyzeralo ako kyselina. Hermionina tvár pred ním vyzerala, ako keby sa mala rozpustiť na kaluž. Jej výraz bol taký nežný a tak vystrašený súčasne. Bola nádherná, zvedavá a znepokojená. Nemohla urobiť nič, len tam sedieť; už položila všetky svoje otázky a Draco, nuž, moc nepomáhal. Vlastne jeho znepokojené držanie tela svojím vlastným spôsobom vyvolávalo nevoľnosť.
„Draco,“ skúsila znova Hermiona, hoci jej rozumnejšia časť mozgu hovorila, že prosby boli naprosto zbytočné, „prosím. Počuješ ma?“
Oh áno, Draco ju mohol dobre počuť. Vo svojej prázdnej mysli nepočul nič iné, len hlas Hermiony Jean Grangerovej; jej doširoka otvorené oči, keď ho tak zblízka sledovala. Ďalšia guča sužovala Dracovo hrdlo a on ju prehltol, keď sa pokúšal takmer príliš zúfalo upokojiť.
„Hlasy,“ povedal jej úzkostlivo, hlas chrapľavý, ako keby práve dobehol štafetu. A už ani nebolo problémom to, prečo bol k nej taký úprimný. Jediné, na čo Draco dokázal myslieť, bolo, aby jej to povedal. Nebola to túžba, ale nutnosť. Potreboval, aby vedela, pretože dúfal viac než čokoľvek, že ona mu dokáže pomôcť, že ho dokáže napraviť tak, ako to dokázala so zmätkom v jeho tvári. Zaschnutá krv na jeho košeli, presne tá krv, ktorá sa zhodovala s krvou na jeho tvári, ktorá kričala na jeho bledej tvári rovnako ako na jeho bielej košeli. V tom chlade necítil nič okrem horúčavy a hlava ho príšerne bolela. Napriek sebe, napriek nevoľnosti, ktorá spomaľovala všetky jeho obvykle reakcie, jej povedal: „Počujem hlasy.“
Hermiona sa na chvíľu zarazila, premýšľala nad tým. Potom, stále nehybne, znepokojene zopakovala: „Počuješ hlasy?“
Ale Malfoy už mal hysterický záchvat. Tvár mal už úplne mokrú, oči sa mu leskli blížiacimi sa slzami. Bolo mu jedno, že to nezvláda, dokonca, že sa úplne zloží pred Hermionou Grangerovou. Len chcel, aby sa to dalo do poriadku. Prečo Goyle a Pansy mohli viesť normálne životy? Prečo on nedokázal odpustiť sám sebe a zabudnúť na minulosť? Ten bodavý pocit spôsobený vetrom opäť zasiahol nepokojne jeho tvár a koniec jeho nosa očervenel. Mohol cítiť, ako sa mu v hrdle zberá žlč a premýšľal, prečo mu je stále viac a viac zle. Už to skutočne nedokázal dlhšie vydržať alebo ho možno začalo zrádzať jeho vlastné telo?
„Je v mojej hlave. A ja ho dokážem počuť.“
„Kto?“ okamžite sa spýtala Hermiona, tentoraz sa posunula dopredu. Zjavne vycítila nevoľnosť, ktoré sa ho začínala zmocňovať, zdala sa byť dokonale pripravená na to, že stratí vedomie úplne.
„O kom hovoríš, Draco?“ nežne sa spýtala, tiež zdvihla ruky. Chytila ho za plecia a s jemným, ale silným zovretím ho držala vzpriamene.
Malfoyova tvár sa zvraštila a zúfalo nahlas povedal: „O Voldemortovi.“
Hermionina tvár zbledla. Ústa sa jej pootvorili, aj keď len minimálne. Zdvihla ruky a zízala, uchvátená, do jeho tváre. Potom s trasúcimi rukami utrela slzy z jeho tváre, priložila mu dlaň na mrazivé studené líce.
„Draco,“ potichu začala, „Voldemort je mŕtvy. Nie je to skutočné, dobre?“ Ale on sa aj tak triasol, rozhliadal sa, akoby mal každú sekundu znova začuť toho Temného čarodejníka. „Všetko je to v tvojej hlave. Počúvaj, nie si v žiadnom nebezpečenstve, dobre? Budeš v poriadku, Draco, len sa prosím upokoj.“
Avšak zdalo sa, že Malfoy sa len viac kymáca na mieste. Predklonil sa a potom sa vrhol dozadu, dážď mu dopadal na vlasy a prilepoval mu ich k tvári. A Hermiona ho začínala cítiť tiež, ten dážď zmáčajúci jej vlasy a prilepujúci ich na jej vlastnú pokožku. Nakoniec, keď tí dvaja nerobili nič iné okrem toho, že na seba zízali, Draco si odkašľal. Znova zažmurkal, ako keby sa pokúšal očistiť si oči. A kým to tak neúspešne robil, rozhliadal sa, nakoniec sa cítil trošku trápne.
„My,“ začal pomaly, „mali by sme ísť.“
Hermiona prikývla, stiahla ruku z jeho líca, postavila sa a ponúkla mu ruku. Draco ju prijal, zdvihol sa, nadobudol stabilnejší postoj a prikývol ponížené ďakujem jej smerom.
„Pripravený?“ spýtala sa ho s pohľadom medzi stromami. Či chcel alebo nechcel kráčať domov sám, Hermiona sa mu nechystala nič takého druhu dovoliť. Vlastne, teraz viac než kedy predtým sa k nemu cítila priťahovaná. Skutočne nebol v poriadku a predsa bolo na ňom niečo tak veľmi zarmucujúce. Nemohla sa zbaviť pocitu túžby napraviť to, dať všetko znova do poriadku. Takže teraz počúval hlasy, ale boli to hlasy mŕtveho. A bol chorý, trpel a bol nešťastný a Hermiona si to tým zdôvodňovala, keď pociťovala takú veľkú ľútosť, ktorú nikdy nepovažovala za možnú.
Ale Malfoy prikývol a už sa pohol, aby naznačil, že je skutočne pripravený opustiť tú čistinku. Takže Hermiona pobehla, aby mohla kráčať popri ňom a sledovala ho kútikom oka. Myseľ jej uháňala a bola spomalená súčasne. A on vedľa nej kráčal, omámene a nevyrovnane. Stále mohla vidieť ten červený nádych, ktorý získal okolo očí, pozostatky len spred pár okamihov. Keď kráčal, díval sa na nohy a ruky mal uvoľnené, viseli mu z pliec, ktoré boli príliš zhrbené. Vyzeral stratený v myšlienkach, a Hermiona zúfalo túžila vedieť, o čom premýšľa. Ale jednako dokázala ovládnuť svoju zvedavosť, zostávala pri jeho boku ticho, čakala na chvíľu, kedy bude na rozhovor vhodná príležitosť.
Avšak možno rozprávanie nebolo odpoveďou na jej zvedavosť. Hermiona vytiahla ruku z vrecka a dovolila zápästiu, aby sa jej prsty priblížili k Malfoyovej dlani. Potom, keď sa konečne jej ruka dotkla jeho, zľahka si s ním preplietla prsty, len raz stisla, než si ich úplne uvoľnila v jeho dlani. Na ten dotyk sa Draco zastavil, pozrel nadol a potom znova na ňu, v jeho tvári pomerne zmätený výraz. Ale nič neurobil. A v tichu noci si bola Hermiona istá, že sa trošičku prestal triasť.
„Budeš v poriadku, Draco,“ povedala mu, keď ho sledovala, ako sleduje svoje ošúchané topánky. „Dobre?“
Poodstúpila od neho, celého ho pozorovala. Jeho oči prehľadávali jej tvár, stále jej neverili. Tak či tak, Hermiona už bola takmer stratená dovtedy, kým si všimla tú nervozitu vo svojom bruchu a búšiace srdce v hrudnom koši. A možno si nemohla pomôcť, keď mala pocit, že sa chce prikloniť a veľmi dlho ho objímať. A prečo tomu tak bolo? Bolo to tým, že bola chorá aj ona? Hermiona o tom značne pochybovala. Mohla vidieť, že sa Draco Malfoy viac než úprimne snaží. Nebol to vrah a nikdy ním nebol. Nebol tým istým človekom, ktorým býval v škole a dokonca len pomyslenie na to ho fyzicky mučilo. Iste, situácia bola komplikovaná, ale Hermiona sa vyrovnala s horšími. A tak sa o kúsoček posunula vpred, ako keby chcela dokončiť svoju vetu objatím. Zľahka ho pobozkala na pery a potom sa stiahla, ako keby sa okamžite prebrala zo svojej zvedavosti niečo také urobiť. Vytiahla ruku z jeho a hlúpo povedala: „Oh, nie... oh, dokelu. Mrzí ma to.“
Hoci Malfoy len na ňu zízal, jeho pohľad bol len dočasný. Namiesto toho povykročil vpred, pocítil silný nápor, keď jej položil ruky na tvár a priklonil sa, keď ju nasledoval, keď cúvala, aby sa oprela o najbližší strom, rukami hmatajúc po jeho povrchu, aby sa oň správne oprela. Cítila na tvári jeho studené ruky, ale neodtiahla sa. Namiesto toho pritlačila svoje na jeho, rovnako nežne. Dážď nad nimi skĺzol z listov stromu, pod ktorým boli, dopadol na Hermionine mokré vlasy a Dracov tmavý kabát. V tej tme sa hviezdy zdali byť dokonalými a mokrá tráva presakovala do Hermioniných topánok a ponožiek. Ale vážne sa nedokázala prinútiť odtiahnuť. Srdce jej búšilo silnejšie než predtým, ale každou uplynulou chvíľou si pripadala viac a viac uvoľnená. A potom sa Malfoy konečne odtiahol, hľadel na ňu s takou úprimnosťou, že si myslela, že sa jej určite podlomia kolená.
Keď jej hľadel rovno do očí, jednoducho vo všetkej vážnosti vyhlásil: „Musím sa vrátiť na terapiu.“
Hermiona prikývla. „Dobre,“ zadychčane vravela, „dobre, pôjdem s tebou.“
A ďalší rýchly nával tepla sa vytvoril v zamrznutej hrudi Draca Malfoya. Znova sa priklonil, opäť ju pobozkal, než sa odtiahol. „Musím sa pokúsiť prestať piť,“ znova vyhlásil, kým ju dychtivo sledoval.
Tentoraz sa priklonila Hermiona. Užívala si pocit tepla, aj keď sa držala jeho studených rúk. Pobozkala ho, ale potom prestala, oprela sa dozadu o strom a s úsmevom riekla: „To si píš.“
Malfoy sa zarazil, najprv sa tváril urazene, ale potom dovolil úsmevu objaviť sa v jeho tvári. Pritlačil si čelo na jej, „Nemachruj.“
A Hermiona odvetila: „Ako povieš.“
****
Keď ležala na chrbte, Hermiona Grangerová premýšľala, ako sa v skutočnosti dostala do tohto bodu. Zatiaľ zvážila každú možnosť, vrátane teórie, že všetko, absolútne všetko bolo mimo jej kontroly. Jej iracionálna časť jej veľmi rozumného mozgu vravela, že táto noc bola jednoducho predurčená, aby sa stala tak, ako sa stala, že nemala na výber, len sa podvoliť postrkovaniu osudu. Hlúpo si povedala, že v prípade núdze by mohla tie udalosti pripísať za vinu smeru vetra alebo usporiadaniu hviezd na oblohe. Dokonca zvažovala, že to pripíše za vinu vôni vo vzduchu; možno bolo vonku príliš čerstvo. Avšak Hermiona Jean bola príliš bystrá na takéto nezmysly a bolo jej jasné, že osud nemal nič spoločného s tým, ako sa jej noc vyvŕbila. Pobozkať Draca Malfoya bolo jej rozhodnutie a čím viac nad tým premýšľala, zisťovala, že nič neľutuje.
Takže vo vystretej ruke cítila prsty, ktorých sa predtým držala. Malfoy bol dosť blízko, aby ho v tej hmle bolo vidno, ale dosť ďaleko na to, aby musela mať úplne vystretú ruku. V tom hustom vzduchu pred sebou ho ledva rozoznala, ale videla, že má oči veľké a otvorené. Aj ústa mal pootvorené a zdalo sa, že premýšľa nad oblohou viac než nad čímkoľvek iným na svete. A kde to zanechávalo Hermionu? Pravdu povediac, už zvážila každý absurdný nápad a teraz už nebolo nad čím premýšľať.
Pamätala si len minimum, pretože si neuvedomila, ako veľmi rýchlo sa všetko udialo. Pocítila nutkanie, priklonila sa, aby objala chlapca, o ktorom si nikdy nemyslela, že niekedy v živote pobozká. Ale potom jej on ten bozk opätoval. Ale koho chcela oklamať? Nebolo to tak, že by celý deň predtým o Malfoyovi nepremýšľala; nebolo to tak, že by nikdy nepremýšľala o tom, čo urobila. Takže potom prečo nepočítala s tým, že môže byť sklamaná? Presnejšie, že to bude musieť odčiniť, hoci ešte presne nevedela čo. Napriek tomu bola stále pomerne spokojná sama so sebou, keď tam ležala s rukou v jeho.
Ale možno by ju to malo vydesiť, ale na druhej strane... možno nemalo.
Draco Malfoy ležal vedľa nej a vyzeral ako anjel. Jeho biele vlasy sa rozprestierali okolo jeho bledej tváre a jeho biela pokožka vyzerala takmer priehľadne. Ale tá nespochybniteľná tragédia, ktorá vždy zjavne z neho vyžarovala, tu bola stále prítomná. Temné vačky okolo jeho šedých očí a dokonca so slabým úsmevom vyzeral pohltený úškrnom.
„Takže,“ spýtala sa, keď ho pozorne sledovala. „Ako na tom sme?“
„Hm?“ zažmurkal Malfoy, dosť vytrhnutý zo svojho snenia s otvorenými očami. Otočil hlavu a sústredil sa znova na Hermionu, ktorá sa na neho pozerala oveľa dlhšie, než očakávala.
Posadila sa na vlhkej zemi pod ňou. Vtipné bolo, že Draco bol tak dychtivý opustiť les, ale potom bol tým, kto si v ňom zase sadol. Alebo, minimálne ona si myslela, že bol tým, kto to fyzicky navrhol. S ich rukami položenými na tom druhom to nebolo celkom ľahké povedať; avšak stále objímajúcim sa im podarilo znova sa posadiť na trávu, úplne opustiť ten hrubý strom. Samozrejme, ich súčasná poloha nebola zmyslom pôvodnej Hermionej otázky. Skôr ju znepokojovalo, kde sa nachádzajú duševne, a tak, aby to ujasnila, zopakovala nahlas: „Takže ako na tom teraz sme?“
Malfoyova tvár očervenala. Premýšľal o Hermioninej otázke a potom, keď vyzeral viac než jednoducho stratený, sa k nej s prikývnutím otočil.
„Neviem,“ úprimne povedal, vyzeral sám frustrovaný svojou vlastnou odpoveďou. Priveľmi k vlastnému zdeseniu Hermiona cítila, ako jej poklesla hruď spolu s výrazom, ktorý mala v tvári. Ale čo očakávala? Kládla tú otázku chlapcovi, ktorý bol príliš mimo, aby takéto okolnosti zvážil; bol nešťastný a opustený a trošku bláznivý. Len pred hodinou počul akési hlasy, panenka skákavá.
Nakoniec jej tvár nadobudla zhodnú farbu s Dracovou. „Ah,“ zareagovala.
Okamžite Malfoyovi zjavne došlo Hermionine sklamanie. „Nie,“ rýchlo povedal, pokúšal sa nekoktať. „Nie, to nie je to... čo som myslel. Nemyslel som...“ Zdvihol voľnú ruku k tvári a prešiel si po nej. Keď došiel na špičku brady, znova sa na ňu pozrel, v nádeji, že môže začať znova.
„Ako na tom teraz sme?“ spýtal sa roztrasene. Avšak zdalo sa, že ticho pohltilo očakávanú odpoveď. Malfoy si vzdychol, zjavne frustrovaný sám zo seba, keď mrzuto odpovedal: „Ja... Ja neviem.“
Hermiona rýchlo vytiahla ruku z Dracovej. Zdvihla sa zo zeme, rozčarovaná. Načiahla sa po bunde a začala sa obliekať.
„Dobre teda,“ povedala, keď už stála, hoci jej robilo problémy urobiť tak: „Uvidíme sa, Draco Malfoy.“
„Čože!“ Malfoyov hlas bol zachrípnutý a drsný. Stále rozvalenému na zemi mu zjavne chvíľu trvalo, kým mu skutočne došlo Hermionino rozhodnutie. Jednako sa vrhol vpred, potkýňal sa dopredu ako srnčiatko, ktoré sa pokúša po prvý raz chodiť. Blonďavé vlasy mu spadli do očí, čierna viazanka vyzerala takmer úboho na jeho bielej košeli.
„Hej!“ zavolal na ňu, keď sa sklonila, aby si pozbierala rozhodené topánky, „hej, počkaj!“
Hermionine oči švihli k nemu ako pár tmavohnedých dýk. „Čo je?“ ostro sa spýtala.
Malfoyove oči sa pozerali všade možne. Zjavne mal problém s čímkoľvek, čo sa snažil povedať, a jednako Hermiona nenašla v sebe silu, aby sa od neho pohla ďalej. Ruky mal strnulé pri bokoch a vyzeral, ako keby skutočne nemal čo ponúknuť. Otvoril ústa, ale potom, ako keby si to rozmyslel, ich zavrel. Potom, zadýchane, sa o to pokúsil znova.
„Ty so mnou nechceš byť,“ povedal jej nakoniec.
Ale Hermionu tu neohromilo. Vystrela sa a povedala hlasom, ktorý bol rovnako zatrpknutý ako jej predchádzajúce ostré vyhlásenie. „Prečo nie?“
Hoci Malfoy sa držal svojho smutného hlasu. „Pretože,“ rezignovane povedal, „...dokonca si to povedala sama. Stiahol by som niekoho so sebou... Stiahol by som teba so sebou.“
Hermiona trošku povolila držanie tela. Aj tak sa nezbavila frustrácie, ktorá tak veľmi zaplnila jej telo. Ale tentoraz bola ona na rade s koktaním. Nedočkavá v odhodlaní poprieť Dracovu teóriu odpovedala nepresvedčivo: „to-to je... to-to bo-bolo vtedy iné. To bolo... úplne iné.“ Ani jeden z nich sa nepohol, až kým Hermiona nezdvihla prsty, aby si pošúchala búšiace spánky. Prečo muselo byť všetko tak zložité? Len pred krátkou chvíľkou, na zemi v lese, neočakávala, že by niečo mohlo byť ešte jednoduchšie. Možno mala skôr počúvať samu seba. Možno mala zvaliť vinu za tú noc na osud. Ale Hermiona bola odhodlaná dokázať svoju pravdu. Pokojne sa na Draca pozrela a začala znova. „Ty ma nestiahneš so sebou. Ja som tá, kto sa rozhoduje toto robiť s tebou, Draco. Čo? Nemyslíš si, že sama seba nedokážem zvládnuť?“
Opäť raz Malfoy nervózne zažmurkal.
„Nie!“ rýchlo povedal, „nie, ani to nie je ono.“ Vzdychol si a pokračoval. „Mám dvadsaťdva rokov... pred piatimi rokmi som ťa nedokázal vystáť.“
Konečne sa Hermiona uvoľnila. Slabý úsmev sa zmocnil jej tváre a potom sa úplne nanovo pozrela na Dracovo trápenie. Nevšimol si Hermionine pobavenie, pretože stále hľadel na trávu, ignorant jeden. Hermiona vystrela ruku a zovrela Dracove plece. Keď vzhliadol, tváril sa mrzutejšie než zvyčajne.
„Mám dvadsaťdva rokov,“ potichu povedala, „a pred piatimi rokom som nedokázal vystáť teba a celú tvoju rodinu.“ Zachichotala sa, naklonila hlavu viac v snahe úplne Draca rozveseliť. „To ja som spôsobila tú jazvu na tvári tvojho otca.“
Okamžite sa Malfoyov výraz zmenil. Zažmurkal na ňu, totálne ohromený. Ako fascinované dieťa odpovedal šeptom: „To za to môžeš ty?“ Hermiona si zahryzla do pery, rýchlo prikývla, ako keby urobila niečo zakázané.
„Zo všetkých jaziev, ktoré za posledné roky získal, ho táto vytáča najviac.“
„Moja pointa je,“ povedala Hermiona, keď odsunula Dracovi vlasy z očí, „že časy sa menia. Veci sa menia. Už necítim nenávisť k tvojej rodine. Necítim nenávisť k tebe... Už som ti to predtým povedala: s nenávisťou som skoncovala. Oveľa väčšie veci sa dejú v tomto svete. Takže,“ dodala trošku veselšie. Rozhliadla sa, trochu v rozpakoch, ale stále nedočkavá vedieť: „...takže ako na tom sme?“
Hľadela na Draca Malfoya, ktorému z tváre zmizla všetka farba. Vyzeral znepokojený, ale už viac nevedela, čo si myslí. Stále čakala, sledovala, ako sa v duchu zožiera. Potom nakoniec, keď znova na ňu vzhliadol, povedal: „Akokoľvek chceš, aby sme boli.“
A vtedy sa na neho Hermiona vrhla, doširoka sa usmiala, objala ho okolo krku a položila mu hlavu na plece. Malfoy ju tiež objal, zovieral ju silnejšie, než by očakávala.
A keď tam stáli vo vzájomnom objatí, Hermiona Grangerová si nebola istá, či sa niekedy vo svojom živote cítila šťastnejšie.
5423