Prvé ráno na panstve!
Kapitola 6 Dobré ráno
Hermiona ležala pri Ronovi na zadnom dvore Brlohu na tenkej deke. On sedel vedľa nej s očami prilepenými k jej nádhernej tvári a s rukou na jej. Sladko sa na neho usmievala a obdivovala krásu oblohy, pod ktorou sedeli. Bola noc a tak hviezdy jasne žiarili a zalievali jemným leskom všetko pod sebou.
„Je taká nádherná noc,“ zašepkala Hermiona.
„Dúfam, že nebude pršať,“ poznamenal Ron, keď hľadel na mraky, ktoré sa začínali formovať.
„Prečo na tom záleží?“
„Vieš,“ neohrabane začal Ron. „Nechcem, aby sme zmokli alebo niečo také.“
Hermiona pretočila očami. „Dážď je krásny, Ron.“
„Ako to?“ nechápavo sa spýtal Ron. „Je to len voda.“
„Padá predsa z oblohy!“ podráždene odpovedala Hermiona. „Prichádza z miesta, o ktorom vieme tak veľmi málo - z toho, čo vieme, by to mohli anjeli zasypávať požehnaniami zem dole.“
Ron pretočil očami a vzdychol si.
„To bolo čo?“
„Čo bolo čo?“ nevinne sa bránil.
„Prečo si práve nado mnou pretočil očami?“
„Hermiona, prisahám, občas tak preháňaš.“
„Preháňam?“ Hermiona začínala byť trošku nahnevaná.
„Nuž, chcem povedať... je to len voda.“
„Čo tým myslíš?“
„Je to len voda, Hermiona. Nič viac na tom nie je.“
„Nič viac?“
„To neplačú anjeli, ani nás nepožehnávajú... anjeli neexistujú!“
Hermiona sa nadurdila a posadila sa vzpriamene, hľadela Ronovi priamo do tváre. Už mala mierne začervenané líca a jej výraz mal ďaleko od priateľského.
„Keď som bola malým dievčatkom, rodičia mi povedali, že mágia vôbec neexistuje!“
Ron sa tiež vystrel a sťažka si vzdychol.
„Nezačínaj zase, Hermiona!“ prosil.
„Počúvaj ma, Ron! Len pretože nevieš, či niečo existuje, neznamená to, že by si to mal odmietať. Nepohŕdaj neznámym, akceptuj ho - pýtaj sa naň!“
„Tu sa nedá pýtať na nič! Je to len dážď!“
„Ron, toto nie je len o daždi! Je to o tebe, ktorý si skrátka.... skrátka nie si otvorený voči ničomu, čo poviem!“
„To sa zase budeme hádať o tomto?“ vyšplechol zatrpknuto Ron, keď vystrelil zo zeme a začal kráčať preč.
„Áno, budeme! Kam prepánakráľa ideš?“
„Idem dnu!“ zakričal, keď začali dažďové kvapky padať k zemi. Hermiona cítila, ako jej jedna dopadla na líce a stiekla po brade.
„Prečo ideš dnu?“ spýtala sa Hermiona. „A čo večera?“
„Ak ma ospravedlníš, ale tvoji anjeli práve začali plakať,“ odsekol Ron, keď pochodoval ďalej preč. „A nechcem sa váľať v ich slaných slzách.“
S tým vrazil do zadných dverí a nechal tam Hermionu stáť samu, keď sa silne rozpršalo. Oči jej zvlhli a mohla cítiť, ako sa jej slzy na tvári miešajú s dažďovými kvapkami.
Keď otvorila oči, aby preskúmala okolie, veľmi jemne zasiahlo slnečné svetlo jej tvár. Matne si spomínala na izbu, do ktorej včera v noci vošla, s béžovou farbou a dubovým nábytkom. Veľmi pomaly sa na posteli posadila a došlo jej, že jej na Malfoy manor. Okamžite zalapala po dychu, keď si spomenula, kde je, a zalapala ešte hlasnejšie, keď si uvedomila, že v jej izbe niekto je a zalapala najsilnejšie, keď si uvedomila, že je to Malfoy.
Okamžite schmatla prikrývky, aby sa zakryla, ale potom jej došlo, že nie je čo zakrývať. Mala na sebe vyťahané a veľmi voľné modré kockované pyžamo.
„No dovoľ!“ skutočne nahlas zakričala, keď sa Malfoy uškrnul. „Čo tu dopekla robíš?“
„Toto je môj dom,“ uškrnul sa Malfoy. „Môžem si ísť, kam sa mi zachce.“
Hermiona pretočila očami a hoci mala na sebe veľké oblečenie, pritiahla si prikrývky pevnejšie k sebe.
„Myslíš si, že sa na teba pokúšam pozerať?“ zhnusene sa spýtal Malfoy.
„Možno,“ odsekla nahnevane Hermiona.
„A prečo by som to robil?“
Hermiona pokrčila plecami. „Neviem. Je len málo ľudí, čo dokážu pochopiť perverznú myseľ.“
Malfoy si nahlas odfrkol a mávol rukou vo vzduchu. „V tom pyžame by možno Hagrid vyzeral príťažlivejšie než ty práve teraz,“ odsekol. Okamžite sa mu úškrn začal formovať v kútiku úst, keď si všimol Hermionin urazený výraz.
„A to čo má znamenať?“
„Znamená to to, čo znamená. V stave, v ktorom si, Grangerová,“ začal Malfoy, „sa nikto nebude pokúšať tajne sa na teba pozerať.“
Hermionine padla sánka, keď sa v hneve dostala z postele, napochodovala do rohu izby a hodila topánku na Malfoya. Bol tak zaskočený tým náhlym výbuchom, že nemal čas uhnúť a nakoniec ho zasiahla do ľavého boku.
„Čo to dopekla?!“ zjačal, keď sa prikrčil bolesťou.
Hermiona nahnevane mrmlala a Malfoy dokázal rozlíšiť niekoľko vyberaných slov, ktoré by pravdepodobne nechcel zopakovať.
„Aby si vedel,“ začala Hermiona, „Ron by dal prednosť mne bez ohľadu na to, ako by som vyzerala.“
„Áno, správne.“ Malfoy zakašľal, skôr pre seba než pre Hermionu.
„Čo je?“
„Oh, nič,“ nevinne odvetil.
„Len to povedz!“
„Podľa toho, ako si nahnevane zo spánku jačala jeho meno, veľmi o tom pochybujem.“
Hermiona okamžite odvrátila hlavu, aby ukryla pred Malfoyom slzy. Takže sa jej muselo snívať o tej noci. Keď sa prebudila, len matne si spomínala, že sa jej snívalo niečo spojené s Ronom, ale teraz si spomenula presne, čo to bolo.
„Čo tu robíš?“ nahnevane sa spýtala, keď si utrela slzy.
„Potrebujeme urobiť nejaké bezpečnostné opatrenia,“ hrubo oznámil Malfoy. „Musím ti ukázať únikové cesty z manoru a prejsť s tebou niektoré ochrany, ktoré tu máme. Švihni si a obleč sa.“
„Ja mám času dosť,“ odsekla Hermiona.
„Fajn,“ vyštekol Malfoy. „Len neočakávaj, že sa tu ukáže Lestrange a počká na teba, kým si nájdeš prútik a pripravíš sa, než ťa zabije.“
Hermiona na Malfoya veľmi škaredo zazrela, keď zamieril k dverám spálne. Zovrel kľučku a dosť hrubo otvoril dvere dokorán, než sa pred odchodom otočil k Hermione.
„Raňajky sú o tridsať minút.“
„Blbec.“
****
Hermiona nie príliš elegantne vkročila do jasne osvetlenej jedálne Malfoy manoru. Po tom, čo vykopla Malfoya z izby a niekoľkokrát zahrešila, prezliekla sa z toho rozťahaného pyžama a obliekla si svetlomodré tričko s krátkymi rukávmi a čierne džínsy.
Keď sa rozhliadala po tej nádhernej jedálni, nebol to ten impozantný stôl, ktorý obklopovalo minimálne dvadsať stoličiek, čo upútal jej pozornosť, ani ten obrovský luster, ktorý visel zo stropu, ale skôr ten malý, bucľatý mužíček uprostred izby, ktorý na ňu čakal.
„Slečna Grangerová,“ povedal Eliáš, úctivo prikývol. „Dúfam, že ste sa sladko vyspali.“
Hermiona sa pousmiala. „Už som zažila lepšie noci,“ poznamenala, keď kráčala k jedálenskému stolu. „Toto je rozkošná jedáleň.“
„Vtipné, že to hovoríte,“ zareagoval Eliáš.
„Čo tým myslíte?“
„Pracujem tu už veľa rokov a toto je pravdepodobne po prvý raz, čo som počul, aby niekto túto jedáleň nazval rozkošnou.“
„Určite nie je škaredá,“ bránila sa Hermiona.
„Oh, ja viem, drahá, ale to je tým, že v porovnaní so zvyškom zámku takmer všetci Malfoyovci zjavne považujú túto jedáleň za veľmi obyčajnú a pomerne skromnú.“
„Skromnú?“ vyhŕkla Hermiona s neskrývaným podráždením v hlase. Prekliati Malfoyovci a ich domýšľavosť, pomyslela si v duchu.
„Nie je taká honosná ako hosťovská jedáleň,“ odpovedal Eliáš.
„Tu je viac jedálni?“ spýtala sa užaslo Hermiona.
„Ešte tri ďalšie,“ odpovedal Eliáš, ktorý sa usmieval nad Hermioniným šokom. „Dve na treťom poschodí a jedna na druhom poschodí.“
„Kto prepánakráľa by potreboval štyri jedálne pre tak malú rodinu?“
„Nuž, Malfoy manor nebol vždy len pán Malfoy a jeho rodičia.“
„Čo tým myslíte?“
„Svojho času, dávno pred Abraxasom, na tomto panstve žil každý jeden člen rodiny. Nespomínajúc tie stovky väzňov, ktoré tu každý deň mučili v podzemí pod nami. Vajíčka, slečna Grangerová?“
Hermiona pomaly prikývla, keď jej Eliáš naložil na tanier dve volské oká a poprášil ich troškou soli. „Toast?“ navrhol.
„Nie, ďakujem vám,“ odpovedala Hermiona, keď si vzala vidličku a začala odlupovať z bielka. „Vy ste ich piekli, Eliáš?“
„Vajíčka? Áno, áno... obávam sa, že by mohli byť trošku málo slané.“ Zachichotal sa pod nosom, keď siahol do vrecka a vytiahol odtiaľ veľmi starý a poškodený prútik. „Tento prútik už nie je čo býval.“
„Oh, nie,“ rýchlo povedala Hermiona. „Chcela som povedať, že sú to veľmi dobré vajíčka. Už dlho som nemala tak skvelé raňajky.“
„Ďakujem vám, slečna Grangerová,“ zdvorilo prikývol.
Hermiona sa srdečne usmiala a zabodla vidličku znova do vajíčok, keď nepríjemná a dôverne známa postava vrazila cez dvere.
„Raňajky skončili, Grangerová,“ uškrnul sa na ňu Malfoy, keď vošiel do jedálne.
„Nádherný spôsob ako sa správať k hosťom,“ odsekla Hermiona, keď pokračovala v jedení vajíčok.
„Musím o pár hodín odísť,“ oznámil Malfoy. „Chceš alebo nechceš vedieť, ako opustiť toto panstvo bez toho, aby ťa zjedla trojmetrová mäsožravá rastlina?“
Hermionina vidlička cinkala o tanier, keď zvažovala predstavu takej rastliny. „Klameš.“
„Skutočne?“ samoľúbo odpovedal Malfoy. „Skús vyjsť prednými dverami a uvidíme, čo sa stane.“
„Neskočím ti na tvoje prvácke blafovanie, Malfoy,“ odsekla Hermiona.
„Fajn, neskoč.“
„Dobre, pretože neskočím.“
Hermiona na neho škaredo zazrela a vrátila sa k vajíčkam. Sledovala, ako si Malfoy sadol na druhý koniec stola a privolal vznášajúci sa pohár s tekvicovým džúsom.
„Ak by som smel mať návrh,“ pomaly prehovoril Eliáš.
Obaja, aj Hermiona, aj Malfoy, vzhliadli na toho starého čarodejníka.
„Áno, Eliáš?“ vyzval ho Malfoy.
„Možno, slečna Grangerová, by ste mali ísť s pánom Malfoyom po tom, čo sa najete.“
Hermiona sa na Eliáša neveriacky pozrela. „Nemôžem uveriť, že stojíte na jeho strane,“ durdila sa.
„To nie je tak...“ začal Eliáš, ale bol prerušený Malfoyom.
„To nie je pravda! Je to presne tak,“ zamrmlal. „Samozrejme, že Eliáš bude stáť na mojej strane!“
„Tvoje ego je neuveriteľné, Malfoy,“ uškrnula sa Hermiona.
„Slečna Grangerová,“ chabo začal Eliáš. „Možno...“
„Teraz nie, Eliáš,“ odvetila Hermiona.
„Nerozprávaj sa s ním tak!“ vybuchol Malfoy.
„Oh, drahá...“ zamrmlal si Eliáš pod nosom s veľmi zmäteným výrazom v tvári.
„Eliáš, môžeš povedať všetko, čo si chcel,“ detinsky vyzval Malfoy.
„Ja som mu nepovedala, aby bol ticho!“ protestovala Hermiona.
„Môžeš ho prosím nechať hovoriť?“
„Prečo jednoducho nesklapneš?“
„No prepáč? Toto je moje panstvo!“
„Oh, strč si ho niekam, ty cimprlich!“
„To vezmeš späť!“
„Určite nevezmem!“
Treskla vidličku na stôl a vyrútila sa z miestnosti, v ktorej zanechala Malfoya s Eliášom.
***
Hermiona sa rútila po dlhej béžovej chodbe, ktorá viedla z jedálne do... kam? Zhlboka sa nadýchla, keď si uvedomila, že okolie jej vôbec nie je povedomé.
„Haló?“ zavolala, keď sa jej hlas ozýval po prázdnej chodbe.
Otočila hlavu sem a tam, aby sa pokúsila nájsť povedomý a bezpečne vyzerajúci priechod späť do svojej izby a po minútach váhania zabočila na pravú stranu chodby v nádeji, že má pravdu. Keď kráčala ďalej a ďalej po chodbe, došlo jej, že možno nakoniec pravdu nemala, keď tá nádherná a matná zlatá žiara začala blednúť do temných a tajomných tieňov.
„Haló?“ zavolala znova. Mala pocit, že zostupuje nižšie a nižšie do hradu.
„Je tu niekto?“
Jej kroky sa začali odrážať od stien.
„Eliáš?“
Keď nevidela nič len tmu, vystrela ruku a pokúsila sa nahmatať steny, aby nespadla. Keď jej ruka nahmatala studenú kamennú stenu, uvedomila si, že zašla ďalej, než si myslela a okamžite sa otočila.
Náhlivosť jej otočenia jej však podvrtla členok a ona zletela dole dlhým radom schodov. Keď jej hlava dopadla tvrdo na kamennú podlahu, pokúsila sa posadiť, stále zízajúc to tmavej ničoty. Prikrčila sa od tej silnej búšivej bolesti v členku a pokúsila sa ju stlmiť tým, že si naň pritlačila prsty - nepomohlo to. Len zjajkla od bolesti a oprela si ruky o stenu, aby sa pokúsila dostať do vzpriamenej pozície.
„Ako sa mám krucinál odtiaľto dostať?“ zahrešila.
Hlava sa jej začala mierne motať, keď si predstavila to obrovské panstvo, ktoré včera večer videla. Mohla byť v tom hrade hocikde...
Oči si jej pomaly začali privykať na temnotu a poskytli jej nejasný obrys toho, čo vyzeralo ako prázdna chodba.
„Eliáš?“ zavolala znova. „Malfoy?“
****
„Pán Malfoy, takéto malicherné hádky nikomu neprinesú nič dobrého,“ pochmúrne povedal Eliáš Malfoyovi, keď ten nahnevane prežúval chlieb.
„Niekto musí naučiť tú humusáčku spôsoby,“ uškrnul sa Malfoy.
„Bude potrebovať čas, aby sa prispôsobila, to je všetko.“
„Nie, nie, Eliáš. Ty si o tej hlúpej malej blbke môžeš veriť, čomu chceš, ale ja ju poznám príliš dobre.“
„Čo na nej tak nenávidíte, pán Malfoy?“
Malfoy si vzdychol. „Kde začať?“
Eliáš sa veľmi pomaly usmial. „Možno ste vy dvaja vykročili nesprávnou nohou.“
„O tom pochybujem.“
„Nuž, pane... keď na tom trváte.“
„Kde prepánabeka vôbec šla?“ spýtal sa Malfoy, keď si vhodil krutón do úst. „Toto sú mimochodom veľmi dobré krutóny.“
„Nemám potuchy,“ odpovedal Eliáš. „A ďakujem vám. Myslím, že šla do svojej izby.“
Malfoy si arogantne odfrkol a vyzrel cez dvere, ktorými pred pätnástimi minútami Hermiona odišla. „Vie vôbec, kde je jej izba?“
„Zaiste dúfam, že áno,“ znepokojene odpovedal Eliáš. „Tu nie je veľmi ťažké zablúdiť.“
„Dokážem si predstaviť jej tvár, keď sa stratí,“ zachichotal sa Malfoy. „Bude to celkom odmena vidieť pre zmenu znepokojovať sa ju.“
„Keď sa všetko zváži, je to pomerne priama cesta len čo zahnete doprava z jedálne.“
„To je čudné,“ povedal Malfoy. „Prisahal by som, že som ju videl zabočiť doľava.“
„Oh môjbože!“
„Čo... čo sa deje?“ spýtal sa Malfoy, keď zbadal Eliášov znepokojený výraz.
„Pán Malfoy, chodba vľavo vedie rovno do...“
„Do žalárov!“ dokončil Malfoy, s vážnymi znepokojením v tvári. „Ako ja tú humusáčku nenávidím!“ Skôr než Eliáš stihol niečo povedať, vybehol z jedálne a zabočil vľavo.