Ani manor nie je taký veľký ako Dracovo ego.
Kapitola 5: Manor
V diaľke dominoval stmavnutej oblohe rad blikajúcich svetiel. Hermiona sústredene prižmúrila a postrehla nejasné obrysy veľkolepého panstva, o ktorom sa zdalo, že sa týči nad zvyškom oblasti. Za prepleteným viničom a prastarými stromami zbadala obrovskú železnú bránu, ktorá obmedzovala vstup na panstvo a na ktorej boli vytepané dva strieborné hady. Za bránou stál neslávne známy Malfoy manor vo všetkej svojej nádhere. Pretože boli príliš ďaleko, dokázala rozoznať len obrysy dvoch veží, ktoré boli spojené s hlavným zámkom a pokojne mohli súperiť s Astronomickou vežou na Rokforte.
„A čo ten čaj, drahá?“ uvoľnene navrhol Eliáš, keď ponúkol Hermione šálku voňavej tekutiny.
Hermiona stále civela na ten výhľad pred sebou, keď zacítila, ako ju zaplavilo teplo z čaju a pošteklilo jej pokožku. „Oh... v poriadku,“ odvetila neohrabane, keď si od Eliáša vzala šálku a začala z nej pomaly odpíjať.
„So zámkom si nerobte starosti,“ odporučil Eliáš. „Ste s pánom Malfoyom - nie je taký desivý, ako vyzerá.“
„Ja... čože?“
„Tento silný a zastrašujúci vzhľad by vás nemal ošialiť. Od hlavnej brány ku vchodu sú nastavené pasce len, aby chránili pred narušiteľmi. Ale s pánom Malfoyom ste v bezpečí.“
„Ach nie, ja nie som vystrašená,“ rýchlo povedala Hermiona.
„Potom prečo ste tak znepokojená?“ spýtal sa Eliáš.
„Ja som len... len som netušila ako... veľký... Malfoy manor bude.“
Eliáš sa usmial. „Domnievam sa, že ste si mysleli, že bude vo veľkosti jedného z tých muklovských sídiel... ako ich volajú?“
„Vily,“ odpovedala Hermiona. „V muklovskom svete ich volajú vilami. A máte pravdu. Nikdy by ma nenapadlo, že je doslova tak veľký ako Rokfort.“
„To zjavne prekvapí veľa ľudí.“ Eliáš opatrne položil kanvicu na malý stolík pri Malfoyovom sedadle a otočil sa k odchodu.
„Idete niekam?“ rýchlo sa spýtala Hermiona takmer detinsky.
„Pán Malfoy sa vracia,“ povedal Eliáš a ukázal do diaľky, kde sa približovala malá postava.
„Oh.“
„Do zámku budeme letieť, takže potrebujem pripraviť testrály,“ vravel srdečne. „Budete v poriadku, slečna Grangerová?“
„Áno... áno, samozrejme. Ďakujem vám.“
„Ďakujete mi za čo?“
„Nuž, určite ste mi robili spoločnosť v tejto temnote,“ usmiala sa Hermiona. „To oceňujem. Ďakujem vám.“
„Niet za čo,“ povedal, keď zišiel posledný schodík z kočiara a potom zmizol.
Hermiona využila chvíľku, aby sa spamätala. To náhle objavenie sa manoru ju vydesilo, ale teraz sa musela vzchopiť a niekoľkokrát sa zhlboka nadýchnuť.
„Som v poriadku,“ vzdychla si pre seba. „Len... len potrebujem minútku.“
Určite nechcela, aby ju Malfoy považoval za slabú a zraniteľnú, pretože jej bolo jasné, že by to viedlo len k uštipačným poznámkam a krutým urážkam. Vyzrela z okna a zbadala, že sa jeho tieň približuje. Utrela si zaschnutú slinu zo spánku v kútiku úst a vzpriamene sa posadila, keď Malfoy nastúpil do kočiara. Na chvíľu sa zarazil so skutočným nedostatkom záujmu.
„Ach,“ zahlásil, „si hore.“
„Áno,“ odvetila Hermiona, rovnako nezaujato.
„Nuž, už sme tu,“ oznámil, keď si sadol oproti Hermione.
„Správne, to vidím.“
„Dobre.“ Malfoy si vzal šálku, čo Eliáš položil vedľa neho a začal si pomaly odpíjať, kým vyzeral z okna.
„Kde si bol?“ zrazu sa spýtala Hermiona.
„Nablízku,“ nejasne odpovedal Malfoy.
Hermiona pretočila očami a tiež si odpila z čaju. „To nie je veľmi nápomocné,“ uškrnula sa.
„Tebe sa nemusím zodpovedať,“ chladne odsekol Malfoy.
„Nie, ale musíš mi vysvetľovať veci,“ rovnako chladne vrátila Hermiona. Malfoy tak zahmlieval a bol taký otravný, že mala obvyklé nutkanie jednu mu vraziť a prekliať trochu krvi na tej jeho dokonale bledej pokožke.
„Čo ti musím vysvetľovať?“
„Si mojím ochrancom,“ vravela Hermiona, hoci si uvedomovala, ako chabo znela. „Nemôžeš ma len tak nechať samu a potom mi nepovedať prečo.“
Malfoy zavrčal a potom na ňu škaredo zazrel. „Musel som na manore uvoľniť Fideliovo kúzlo.“
„Tu je Fideliovo kúzlo?“ Hermiona znela fascinovane. „Takže to znamená, že ty si...“
„Strážca tajomstva,“ dokončil Malfoy za ňu. „Už si spokojná?“ dodal drsne, keď si znova odpil.
„Nie je nič spokojného na tom trčať niekoľko nasledujúcich mesiacov s tebou v strašidelnom starom zámku a so šialencom, čo mi ide po krku,“ vyštekla Hermiona.
Malfoya Hermionin náhly výbuch zaskočil, ale okamžite zakryl svoje prekvapenie tým, že si znova odpil. Zdalo sa, že sa potom aj Hermiona cítila trošku trápne a ukrytie sa za šálkou malo za následok vzájomné a pomerne chladné mlčanie, ktoré narušil len Eliáš, keď pristúpil ku kočiaru.
„Testrále sú pripravené, pán Malfoy,“ poslušne oznámil.
„Dokonalé,“ odpovedal Malfoy. „Takže všetko pripravené a môžeme ísť?“
„Áno, pane.“
„Dobre teda, mali by sme odísť čo najskôr,“ prikázal Malfoy. „Uisti sa, že budeš držať oprate poriadne pevne - ten rozostup je príliš úzky.“
„Samozrejme,“ prikývol Eliáš. „Kde chcete pristáť?“
Malfoy vykukol z okna na manor pred ním, potom si v duchu spočítal pár vecí, než sa otočil späť k Eliášovi.
„Na nádvorí?“ zatiaľ ten navrhol.
Malfoy pokrútil hlavou. „Nebudeš mať čas zaletieť s testrálmi naspäť - potrebujú odpočívať, keď pristaneme a radšej by som bol, keby som ich na nádvorí nemal.“
„Veľmi dobre, pane.“
„Severná veža,“ po chvíli oznámil Malfoy. „Pristaň na streche a testrále môžu odpočívať, kým zídeme dole. O pár hodín ich môžeš zaviesť späť do stajní.“
„V poriadku,“ prikývol Eliáš a potom sa otočil preč.
Hermiona zľahka zakašľala, aby dala najavo svoju prítomnosť, pretože sa zdalo, že jej predtým nikto nevenoval pozornosť. Niežeby rada pozornosť mala - len sa jej nepáčilo, keď ju vynechávali z rozhovoru. Malfoy sa na ňu pozrel so znudeným výrazom a potom sa jeho pery začali skrúcať do toho dôverne známeho úškľabku.
„Radšej sa drž, Grangerová,“ vravel. „Môže to poriadne skákať.“
Hermiona neodpovedala - len zazrela. Položila ruky na boky sedadla a rýchlo zovrela opierky, keď sa koč pohol. Postupne, ako predtým, sa rýchlosť rovnomerne zvyšovala a skôr, ako si to uvedomila, leteli. V žalúdku sa jej ozval slabý vírivý pocit, ale vedela, že je to ten čaj. Okamžite zatvorila oči, keď vycítila, že kočiar vyletel vyššie a vyššie a potom začal zatáčať. Začal zatáčať nahor k oblohe a Eliáš zahájil kompletný deväťdesiatstupňový obrat. Hermiona na zlomok pootvorila oči, aby uvidela, ako Malfoy sedí uvoľnene na svojom mieste, slabo sa pridŕža. Zjavne si vychutnával fakt, že Hermiona bola na smrť vydesená. Kočiar bol teraz prakticky zvislo... mieril rovno ku hviezdam. Hermiona sa začala zhlboka nadychovať a čelo sa jej orosilo potom napriek chladnému počasiu.
Ten vírivý pocit v žalúdku sa zrazu stratil a jej nervozita sa upokojila - pristávali. Silne si vzdychla a veľmi pomaly otvorila oči. Ako predtým, Malfoy mal svoj obvyklý pobavený výraz a tentoraz sa zdalo, že takmer vybuchne smiechom.
Hermiona na neho fakt škaredo zazrela, ale potom vyzrela z okna a zbadala, že Eliáš s kočiarom pristáva. Keď sa kolesá dotkli kamenného povrchu strechy, Hermiona zacítila, ako jej trhlo nohami a potom pristáli. Okamžite otvorila dvere, aby sa nohami dotkla zeme, kým Draco trpezlivo čakal, až príde Eliáš a dvere mu otvorí.
„Vaša batožina už na vás čaká, slečna Grangerová,“ oznámil Eliáš, keď mal výhľad na Hermionu. Videla, že strecha, na ktorej pristáli, bola rovnako opustená ako ten lesík, v ktorom boli predtým - nikde nebolo živej duše. Studený zimný vánok ju chladil a upokojoval jej nervozitu, keď s úsmevom oplatila Eliášovu poznámku.
„Chcete, aby som sa postaral o testrále?“ spýtal sa Eliáš Malfoya.
„To nebude nevyhnutné,“ odpovedal Draco. „Potrebujem, aby si tamtú zaviedol do jej izby,“ hovoril hrubo o Hermione, ktorú to veľmi urazilo.
„Samozrejme,“ prikývol poslušne Eliáš.
„Potom, čo jej ukážeš izbu,“ pokračoval Draco. „Potrebujem, aby si prišiel za mnou.“
Eliáš znova prikývol, biele vlasy mal v tom vetre slabo našuchorené. „Kde budete, pane?“
„Vo svojej izbe,“ stroho odvetil Draco, keď si rozopol gombík na plášti a kývol na Eliáša.
„Dobrú noc, pán Malfoy,“ riekol Eliáš, keď začal Draco odchádzať preč. Na sekundu sa pozrel na Hermionu, prikývol na ňu a potom prešiel cez malé drevené dvere pri jednom z okrajov.
V okamžiku bol preč. Hermiona tam stála omráčená a urazená Malfoyovým chladným a hrubým správaním, ale na druhej strane, bol to Malfoy a nemala očakávať niečo iné. Otočila sa k Eliášovi, ktorý práve zatváral dvere na koči a priväzoval oprate k stĺpiku pri tých istých drevených dverách, cez ktoré odišiel Draco.
„Už len minútku,“ povedal jej, keď prehodil oprate cez, pevne ich omotal okolo toho stĺpika a zaviazal.
„Neponáhľajte sa,“ rýchlo odpovedala Hermiona, nechcela znieť ako Malfoy. „Takže, ako dlho pracujete pre Malfoyovcov?“
Eliáš sa usmial. „Je to tak dlho, že si sotva dokážem spomenúť na časy, kedy som pre nich nepracoval.“
„No páni,“ vykríkla Hermiona. „Takže tipujem, že poznáte tento zámok poriadne dobre.“
„Rád si to myslím,“ odpovedal Eliáš, ktorý teraz vrhal kúzlo na koč, aby sa sám očistil. „Skončil som, slečna Grangerová. Zavediem vás do vašej izby.“
****
Hermionine kroky sa ozývali po temnej chodbe, keď zostupovala po schodoch zo Severnej veže. Studenému vetru zo strechy sa podarilo nájsť si cestu do manoru a teraz mala po celých rukách zimomriavky. Silno ich pritískala k sebe a začala si ich trieť, aby sa udržala v teple, keď ju Eliáš viedol do centrálnej časti manoru.
„Nemajte obavy, slečna Grangerová,“ vravel potichu. „Ten vietor fúka len na týchto schodoch. Keď opustíme Severnú vežu, bude vo vnútri manoru veľmi príjemne.“
„To je skvelé,“ šťastne odpovedala Hermiona, keď si predstavila, ako teplý vzduch obkolesuje jej pokožku.
Priblížili sa ku koncu schodiska, kde veľké drevené dvere oddeľovali teplo od chladu. Eliáš na ne priložil ruku a nahmatal veľkú mosadznú kľučku, za ktorú silno potiahol, aby ich otvoril. Okamžite závan tepla zahnal ten studený vzduch a utíšil Hermionine zimomriavky a stuhnuté prsty.
„Lepšie, však?“ spýtal sa jej Eliáš.
„Určite,“ odpovedala Hermiona, keď naberala trochu vzduchu do pľúc. To vtedy si uvedomila, ako naprosto klamlivé bolo to schodisko z veže nadol. Vo vnútri manoru nebolo nič podobné tomu tmavému, chladnému, opustenému schodisku. Pripusťme, že bol stále prázdny, ale pred nimi viedli obrovské chodby, ktoré už viac neboli ukryté v tieňoch, ale boli pomerne dobre osvetlené s nádherne tlmeným zlatým svetlom, ktoré veľkolepo dopadalo na gaštanový koberec. Na stenách boli slabo žiariace pochodne, ktoré boli zdrojom tohto osvetlenia a boli čisté a nádherne vyzdobené na rozdiel od tých na schodisku.
„Ja... je to také...“ koktala Hermiona.
„Prekrásne?“ láskavo ponúkol Eliáš.
„Je to nádherné!“ vydýchla. „Ja... ja som si nikdy nepredstavovala, že zo všetkých miest práve Malfoy manor bude vyzerať takto!“
Eliáš sa slabo zachichotal. „Je prekvapujúce, ako veľa ľudí je zaskočených tým, ako vyzerá.“
„Zvonka je taký... starodávny a ošumelý...“ vravela Hermiona, stále neschopná spracovať svoj šok.
„Nuž, domnievam sa, že to je pravda,“ súhlasil Eliáš. „Viete, manor samotný bol postavený pred tisíckami a tisíckami rokov Maurosom Malfoyom.“ Dvojica začala kráčať po osvetlenej chodbe.
„Maurusom Malfoyom?“ vravela Hermiona. „To meno mi neznie povedome.“
„Nemalo by,“ vážne odpovedal Eliáš. „Maurus bol jedným z prvých Malfoyovcov, čo prišli do Anglicka. Je pre ostatných pomerne neznámy, ale je veľmi slávny... či skôr nechvalne známy, keď príde na znalosti medzi čistokrvnými rodinami.“
„Chápem.“
„Keď sme Malfoy prišiel, postavil si toto panstvo sám pre seba a svoju ženu - pre pomerne desivú čarodejnicu, ako mi povedali. A odvtedy patrí tejto rodine.“
„To je určite veľmi dávno,“ poznamenala Hermiona.
„Vnútrajšok panstva vyzeral veľmi podobne jeho zovňajšku, než sa sem nasťahoval Abraxas Malfoy so ženou a synom, Luciusom.“
„Dracov starý otec?“
„Zaiste.“
„O Abraxasovi som počula,“ vravela Hermiona. „Nemala byť jeho žena údajne tou najkrajšou ženou vo Wiltshire?“
„Vskutku,“ odvetil Eliáš, znel veľmi ohromene. „Vravelo sa, že mala tie najstriebornejšie vlasy a najsivejšie oči - bola to čiastočná víla.“
„Oh. Takže to vysvetľuje tú blonďavosť v celej rodine.“
Eliáš sa usmial. „Bola veľmi spoločensky sebavedomá a keď sa vydala do Malfoyovcov, nechala renovovať celý zámok - od hlavy až po päty. Všetky tie temné a tajné miestnosti panstva zostali samozrejme nedotknuté, ale hlavný vnútrajšok bol prerobený.“
„Nuž, to to vysvetľuje,“ povedala Hermiona. Teraz mierili nadol po veľmi dlhej rozsiahlej chodbe s portrétmi na každej strane chodby. Väčšina čarodejníkov a čarodejníc spala, ale zopár nakúkalo na nového návštevníka. „Ako ďaleko je moja izba?“ po chvíľke sa spýtala.
„Vlastne,“ povedal Eliáš, keď sa priblížili k tmavým dreveným dverám medzi mnohými inými a podobnými po celej chodbe. „Už sme tu.“
Otočil kľučkou na dverách a otvoril dvere do slabo osvetlenej izby ladenej dozlata. Prestieradlá na malej posteli boli tmavobéžovej farby, rovnakej ako drevené záhlavie a tiež štvorstranná komoda a obrovská almara pri stene. Zo stropu visel drobný luster, ktorý poskytoval aktuálne osvetlenie okrem mesiaca, ktorý presvital cez zatiahnuté závesy.
„Dúfam, že je to vyhovujúce,“ láskavo povedal Eliáš, keď viedol Hermionu dnu.
„Samozrejme,“ šťastne odpovedala Hermiona. Očakávala skôr väzenie než izbu, takže bola veľmi spokojná so súčasným usporiadaním. Jej kufor už dorazil skôr a teraz stál pri nohách postele.
„Bol to veľmi dlhý deň, slečna Grangerová,“ povedal Eliáš, keď Hermiona začala obhliadku izby.
Otočila sa a usmiala sa. „Viem, a veľmi pekne vám ďakujem, že ste mi tak dobre vyšli v ústrety, Eliáš... ak vám tak smiem hovoriť.“
„Som vám k službám a zavolajte kedykoľvek, keď ma budete potrebovať,“ odvetil, krátko sa uklonil, ale potom sa na ňu usmial, keď sa jeho oči začali ligotať v tom zlatom svetle.
„Dobrú noc, Eliáš,“ povedala Hermiona, keď sa ten otočil ku dverám.
„Dobrú noc, slečna Grangerová,“ odpovedal a zatvoril dvere.
****
„Už spí?“ spýtal sa Malfoy, keď Eliáš vstúpil do jeho spálne. Nepozrel sa na neho, ani sa neotočil.
„Práve som ju zaviedol do jej izby,“ poslušne odpovedal Eliáš.
„Dobre,“ stroho odvetil Draco, ale potom sa k nemu otočil tvárou. Okolie očí pri okrajoch mal potemnené, ale to nekazilo jeho dokonalú pleť a žiarivé blonďavé vlasy.
„Kvôli čomu ste ma chcel vidieť, pane?“ spýtal sa Eliáš.
„Potrebujem, aby si ju strážil, Eliáš,“ opatrne vravel Draco, keď sa pohrával s brkom v prstoch.
„Kvôli čomu?“
„Je... je veľmi zvedavá,“ začal Draco. „Poznám ju od prvého ročníka a nie je typom človeka, ktorý sa zľakne nejakých výziev alebo neznámeho...“
„Mnohí by to považovali za vlastnosť hodnú obdivu.“
„Ja nepovažujem. Tento manor je obrovský a nechcem, aby všade strkala nos. Posledná vec, čo potrebujem, je, aby sa stratila alebo dostala tu do problémov... budeme tu mať všade aurorov, ak sa jej niečo stane.“
„Áno, pane.“
„Len jej daj čokoľvek, čo chce - jedlo, zábavu, hocičo - len ju nejako zamestnaj.“
„Absolútne, pane.“
„Nemala by byť príliš náročná,“ pokračoval Malfoy. „Smrť jej rodičov jej zamestná myšlienky po väčšinu dňa, takže pochybujem, že ťa bude obťažovať.“
„Neprekáža mi obsluhovať ju.“
„Tak či tak, Eliáš, len sa uisti, že sa niekam nezatúla.“
„Áno, pane.“
„Dobre.“ Malfoy sa znova otočil k stolu a pošúchal si zátylok hlavy.
„Je to veľmi milá slečna,“ pomaly poznamenal Eliáš, obozretne odhadoval Malfoyovu reakciu.
Ten sa neotočil, ale veľmi slabo si odfrkol. „Poznám ju príliš dlho, aby som to vedel posúdiť.“
„Nebolo to tak dlho,“ postrehol Eliáš.
„No možno nie pre teba,“ odvetil Malfoy. „Ale pokiaľ ide o mňa, poznám ju takmer polovicu svojho života.“
Malfoy začal listovať stránkami svojej knihy. „Oh, mimochodom,“ po chvíli prehodil. „Možno napíše jej priateľ.“
„Priateľ?“
„Áno,“ pretočil Malfoy očami. „Príšerný skrachovanec s červenými vlasmi. Má rukopis, ako keby na pergamen škriabal mŕtvy potkan.“
„Bude len písať alebo sa aj zastaví?“
„Pochybujem, že príde. Nemá dosť schopností, aby to zvládol po prednú bránu, tobôž, aby prešiel cez všetky tie kúzla medzi bránou a prednými dverami.“
„Mám tie listy zatajiť pred slečnou Grangerovou?“
„Nie, nie,“ nesúhlasil Malfoy. „Daj jej ich, ale uisti sa, že sovy zostanú na minime.“
„Áno, pane.“
„Dobre.“
„Bude to všetko, pane?“
Malfoy veľmi pomaly prikývol. „Ona je stále v žalároch?“
„Slečna Grangerová?“
„Nie.“
Eliáš sa otočil. „Včera tam bola, pane.“
„Ďakujem ti,“ zabuchol silno knihu a vstal, zamieril k svojej posteli. „Dobrú noc, Eliáš.“
„Dobrú noc.“
****
201700