Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 26: Vrátiť sa

Keď nebral do úvahy ten dážď, zažíval Draco Malfoy celkom na rovinu pomerne uspokojivý deň. Napriek udalostiam, ktorými sa ráno začal, začínal si myslieť, že všetko nabralo obrat k lepšiemu. A hoci by to nepriznal, bolo mu jasné, že s tým zlepšením mala veľa spoločného Hermiona Grangerová. Keďže však bol stále taký pyšný ako vždy, nechal si svoje uznanie pre seba. Hoci sa nedokázal rozptýliť dosť na to, aby na ňu prestal zízať, keď si obliekala bundu po tom, čo obaja vyliezli z vody. A aj ona bola zvedavá, sledovala ho na oplátku, takmer príliš spokojná v ich mlčaní. Nakoniec, keď sa posadila na zem a natiahla si podkolienky, vzhliadla cez ten závoj, ktorý vytvárali jej vlhké vlasy.

V tom, ako naklonila hlavu na jednu stranu, sa zdalo, ako keby sa pomaly preberala zo svojho sebaklamu. Iste, bol to celkom pekný večer, ale Hermiona sa nedala tak ľahko zapojiť, ako Draco možno očakával. A čo viac, keď prehovorila skrz to ustupujúce hromobitie, bola oveľa vážnejšia než pred chvíľou.

„Nuž,“ začala, sledujúc ako sa Draco znepokojene babre so svojou viazankou, „takže čo teraz urobíš?“ Malfoy sa zarazil, sklopil pri jej otázke pohľad. Potom nadvihol obočie a sledoval ju, ako tam ustarane vyčkáva, ako keby celý život čakala na to, aby počula odpoveď na túto otázku.

Rýchlo švihol pohľadom späť k viazanke, doviazal ju a napravil si límec. Pomaly si zapravil košeľu späť na miesto. Stále vyzerala vlhko, ale keď tam na tej čistinke stál, zdalo sa, ako keby na tejto fakt zabudol.

„Neviem,“ odvetil, načiahol sa po odhodený kabát, „mám mať nejaký plán?“

Keď Hermiona neodpovedala, pokračoval v zapínaní gombíkov. Potom sa konečne zohol k topánkam, nazul si ich v štýle, ktorý sa dal považovať za pomerne vratkú rovnováhu.

„Ja som v skutočnosti len akosi ... zakaždým so všetkým súhlasil.“

Hermiona si vzdychla a znova vzhliadla. Uprela pohľad znova na Malfoya, ktorý jej ho odmietal opätovať. Predstieral, že ho zaujíma obúvanie svojich nôh, čo zvýšilo jej úzkosť na desiatku.

„Áno,“ odpovedala protirečivo, „ale ako ti to zatiaľ vychádzalo?“ Nech to bolo akokoľvek hrubé, podarilo sa jej získať si Malfoyovu pozornosť. Prestal si zaväzovať topánky a roztrpčene sa na ňu pozrel.

Hoci na ňu trochu podráždene hľadel len svojimi očami. Hlavu mal stále sklonenú k topánkam, ale ani Hermiona nemohla poprieť ten pohľad, ktorý jej venoval.

„Nijak zvlášť hladko, zatiaľ,“ drsne vyhlásil, „ale daj tomu čas.“ Potom sa zase pozrel na nohy a s rýchlou agresiou si zaviazal šnúrky. Po ďalšom mlčaní, ktoré medzi zjavne pomaly plynulo, Draco stuhol. Prestal plytvať časom na topánky. Plecia mu poklesli a zdvihol ukazovák do vzduchu. Kým stále upieral pozornosť na trávu pod sebou, povedal jej: „Ešte nie je koniec.“

Hermiona prikývla. Chvíľu si prežúvala spodnú peru, než sa spýtala: „Dobre teda. Takže, kedy to skončí?“ Tentoraz sa Dracove ruky pohli, ako keby sa zapálili. Poriadne dlhú dobu si rozväzoval a zaväzoval šnúrky, ale teraz bol pripravený pohnúť sa ďalej. Zúrivo dokončil svoju prácu, vystrel sa a uhladil si vlasy. Rozhodne vyhlásil, že nemá potuchy. Keď sa vydal pomedzi stromy, Hermiona sledovala jeho zmenšujúcu sa postavu. Potom, ako keby sa jej znova vrátil život, vrhla sa po zostávajúcich veciach a nemotorne vyštartovala za ním. Keď ho dobehla, Draco na ňu len zboku zazrel, mdlo nadvihol jedno obočie. V jeho pohľade nebolo nič vrelého a vítajúceho a Hermiona sa so slabým pocitom viny striasla, keď si zapla bundu.

„Prepáč,“ zašepkala. „Nechcela som ťa rozrušiť.“

Ale Malfoy pokrútil hlavou. Vážne jej povedal: „Nie som rozrušený,“ a potom od nej očakával, že ukončí ten rozhovor. Samozrejme, taká nádej bola veľmi obťažným výkonom, pretože už ohľadne neho bola príliš zvedavá. Namiesto toho sa začala ošívať svojím vlastným spôsobom. Keď jej prsty prechádzali po zaťahovacích šnúrkach jej bundy, vytrvalo si hrýzla pery. To, ako sa na neho pozeralo, bolo, vo všetkých významoch, skvelé. A absolútne mu chcela pomôcť.

Nakoniec, keď sa pri toľkom mlčaní začala cítiť podivne, prehovorila nahlas. „Premýšľala som... vo vode.“ Hoci to ani neočakávala, celkom ju potešilo, keď sa Malfoy na ňu pozrel, sám zvedavý. Bolo jej teplejšie, hoci jej nebolo jasné prečo. Dokonca v tej zrejmej zime zápal, ktorý jej uháňal žilami, nebol vďaka bezpečiu jej bundy. „Len o tom, čo si povedal vo vysielačke... a nie o tej ospravedlňujúcej sa časti. Vieš, o čom hovorím?“

V jeho hlase bola prítomná mrzutá štipka smútku, keď povedal: „Nie“ a potom dodal s väčším záujmom: „Čo som povedal?“

Keď ho sledovala, prikývla. Opäť sa cítila tak uvoľnene ako v tej vode. Dokonca na tvrdej zemi. Považovala to, že sa dobre cítila, za trošku zvláštne, ale dychtivo to akceptovala. „Len som premýšľala o tom, aký si nešťastný. Aký... si smutný.“ Dracova tvár sa začervenala, cítil sa príšerne trápne. „Nie, nie... len... len som uvažovala, že... že by som rada videla, ako to napravíš.“

S rukami zastrčenými vo vreckách nohavíc sa Malfoy spýtal: „Napravím čo?“

A Hermiona mu ponúkla niečo ako smutný úsmev. „To. Napravíš to. Vieš? Svoj koniec. Dokonca ani ty si nezaslúžiš taký príšerný koniec.“

Na chvíľu tí dvaja nič nepovedali. Mlčanie, ako sa zdalo, sa stalo pre nich typickým, ale ani jeden neuvažoval o tom, že ho preruší. Namiesto toho Draco preletel pohľadom tie kríky, sledoval dažďové kvapky. Čo to presne hovorila? Nedokázal to presne pochopiť, nedokázal pochopiť jej motívy. Napriek tomu tu nebolo nič, kvôli čomu by dokázal samého seba odradiť, nič, z čoho by ju mohol obviniť. Pretože čo ešte mohol stratiť? A tak nech akokoľvek rozoberal jej vyhlásenie, s každým uplynulým okamihom sa cítil horšie.

„Vážne?“ spýtal sa s falošne nádejným hlasom. „Práve som si začínal zvykať, že budem mať príšerný koniec, Grangerová.“

Aby zostala vážna, musela potlačiť úsmev, ktorý len sotva poctil jej tvár. Zdvihla ruku a pleskla ho po pleci. Draco sa strhol, stále boľavý, ale pokúsil sa zakryť pred Hermionou svoje nepohodlie.

„Ja to myslím vážne!“ dôrazne oznámila, keď si zase dovolila vrátiť sa ku kamennému zazeraniu.

„V poriadku,“ odpovedal Draco, keď predviedol svoj vlastný úsmev. „Takže teda. Znamená to, že máme novú dohodu?“

Hermiona prikývla a pousmiala sa, keď ho radostne informovala: „Absolútne!“

Malfoy sa zarazil uprostred kroku a Hermiona zdvihla obočie, keď ho sledovala, ako pred ňou zastavil. Blonďavé vlasy mu padli do čela a založil si ruky na hrudi.

„Možno by sme si na to mali potriasť?“ navrhol, vyzeral takmer nádherne v tom svetle. A len tesne predtým, než Hermiona mohla zvážiť, že ju vzdialene priťahuje, zakázala si takéto myšlienky. Namiesto toho, aby sa rozptýlila, vrhla sa vpred a zovrela jeho vystretú ruku.

„Dobre, Grangerová,“ povedal Malfoy, kým stále držal jej ruku v svojej, „práve si uzavrela zmluvu s diablom.“

Zízajúc na neho sa Hermiona pokúšala nemyslieť na minulú noc. Pokúsila sa zatlačiť rozmazanú spomienku na neho pri stene v jej spálni, na to, ako sa ju opitý snaží pobozkať. Vravela samej sebe, pozri, pozri sa na to, s kým sa rozprávaš. Draco Malfoy nebol ani len jej priateľom, niekým, o kom by si niekedy pomyslela, že s ním bude spojená. Ale potom... čo toto bolo?

Ten nádych vzrušenia v jej hrudi bol takmer usvedčujúci.

„Myslím, že uzavrela,“ odpovedala mu, stále trochu zmätená v celom tom jej okúzlení. Potom, keď pokrútila hlavou, pokúsila si vyčistiť myseľ. So zdravým rozumom povedala nahlas: „Sľubujem, pán Malfoy, že kým s vami skončím, nájdete novú túžbu po živote.“

Malfoy naklonil hlavu nabok a Hermiona sa pokúsila ignorovať fakt, že sa ich ruky stále dotýkali.

„Och, samozrejme,“ dodala sebavedome. Potom pokrčila plecami, pridala úsmev, „nuž, ak to nie... potom trošku vzrušenia... minimálne. Možno. Chcem povedať, úplne máličko.“

Malfoy si na to odtiahol ruku z jej, a jej sa uľavilo. Usmiala sa a potom si zastrčila ruky do vreciek nohavíc. Malfoy sa nadýchol. Jeho chladné oči blúdili po lese a potom, keď spočinuli znova na Hermione, vystrel plecia. Nebolo to skutočné pokrčenie pliec, ale skôr jednoduché zdvihnutie. V skutočnosti ich v tejto zdvihnutej pozícii nechal, ako keby čakal ešte na niečo iné.

„Dobre, takže,“ povedal, „ako by som mal začať?“

Hermiona zažmurkala a zdalo sa, že sa prebrala zo svojho omámenia. Možno sa predtým sústredila na Malfoya ako na celú bytosť, miesto toho, aby bola konkrétnejšia; pretože teraz jej kládol špecifickú otázku. Avšak dokázala vidieť len, ako sa mu pohybujú ústa.

„Prepáč?“ spýtala sa ho, červená od rozpakov. Možno si predtým nevšimol, že ho tak zvedavo sledovala. „Ako by si mal začať?“

Draco sa nepohol. Len sa mu podarilo prikývnuť. „Áno, myslím, že začať by bolo ideálne. Nemyslíš?“

Hermiona pokrútila hlavou. Nakoniec sa jej vrátila normálna farba do tváre, hanblivo sa usmiala a potom dychtivo prikývla. „Óh, áno, ako začať. Nuž, myslím, že to by znamenalo, že musím vedieť, kde sa práve teraz nachádzaš.“

„Nuž,“ Malfoy sa znova uvoľnil. Povolil plecia do normálnej pozície a zastrčil studené ruky do hlbín vreciek kabáta. Jednako sa mu podarilo trochu mrzuto pokračovať. „Už sa nebudem ženiť.“

Ani jeden z nich nepovedal jediné slovo, ale potom Hermiona neohrabane a znepokojene skúsila: „Ehm... gratulujem?“ Niečo šťastné jej zľahka zafarbilo jej vnútro. Prečo bola taká šťastná kvôli niečomu tak nedôležitému?

Malfoy žujúc si spodnú peru zľahka prehodil: „Vďaka, Grangerová, ale nie je to niečo, na čom som hrdý.“

„Prečo?“ zažmurkala Hermiona, tvárila sa trochu zarazene.

„Ah,“ dumal Draco, keď sa poškrabal vzadu na hlave. „Len to tak akosi drasticky prehĺbilo dieru, v ktorej som už bol.“

Avšak Hermiona len pokrčila plecami. „Urobil si to, čo bolo pre teba najlepšie. A to je určite niečo, na čo sa potrebuješ teraz sústrediť. Chcem povedať, odteraz ti ja radím čo ďalej robiť a to všetko.“ Malfoy prižmúril oči, ako keby si bol zrazu neistý ohľadne celej dohody, ktorú práve uzavrel so ženou pred sebou. Avšak zostal ticho.

„Hoci teraz si myslím, že by si mal ísť domov. Umyť sa. Mám niečo na tie modriny,“ pokračovala, keď naklonila hlavu, aby si ho obzrela, „čo im pomôže rýchlejšie sa zahojiť.“

Malfoy zdvihol ruku, aby ju zastavil. „Ah, nuž, je tu jeden problém, Grangerová.“

Hermionine ústa sa pootvorili. „A tým je?“

„A tým je,“ objasnil okamžite Draco, „že sa práve teraz na manor nemôžem vrátiť.“

Posledný raz toho večera Hermiona naklonila hlavu na jednu stranu. Prižmúrila oči, zopakovala Dracov zničujúci pohľad. „Prečo?“

„Moja matka a otec nie sú príliš nadšení z toho zrušenia zasnúbenia,“ stroho ju informoval Draco. Potom, škeriac sa náhlymi obavami, znepokojene dodal: „Takže si nemyslím, že je to v tejto chvíli ten najlepší nápad.“

Ale Hermiona si prekrížila ruky na hrudi. V tvári mala ten odhodlaný výraz, ktorý bol nezameniteľný. V skutočnosti sa tak ponorila do predstavy, že pomôže stratenej duši Draca Malfoya a teraz, teraz, keď sa už do toho uvŕtala, rozhodne nemala v pláne zlyhať.

„Nie,“ urobila krok vpred a chytila ho za plecia. Bol o niekoľko palcov vyšší ako ona, ale podarilo sa jej pevne spojiť dlane s jeho telom. Otočila ním, aby ho nasmerovala, rada, že sa rozhodol pohnúť nohami, a povedala ponad jeho plece, keď pokračovali unavene v chôdzi.

„Vrátiš sa domov, Malfoy. Vyriešiš veci so svojím otcom.“

Draco zízajúc dopredu odvetil: „Ale ty môjho otca nenávidíš.“

„Kedysi som nenávidela,“ jemne ho opravila Hermiona. Potom, keď zvážila, čo povedala, vzala to trochu späť. „Nuž, chcem povedať, nie je to môj otec. Tak či tak, to je mimo pointy.“ Skôr než sa jej Malfoy stihol spýtať, čo presne jej pointa je, pokračovala: „Nikam sa nedostaneš, pokiaľ sa nezačneš vyhrabávať z tej diery.“

Draco sa jej vytrhol zo zovretia a stočil sa. Ocitol sa tvárou v tvár voči nej, zadychčaný od znepokojenej agresie. Vlasy mal takmer suché, ale stále mu viseli strapaté okolo bledej tváre. „A čo mu tak mám asi povedať?“ spýtal sa jej divoko, takmer diabolsky čakal na to, čo má v pláne mu na jeho otázku poradiť.

Avšak Hermiona už bola pripravená. Zaklonila sa na pätách a založila si ruky na hrudi. Na chvíľu zniesla jeho pohľad, istota nadšene vyžarovala za jej iskrivými očami. Na zlomok sekundy si Draco pomyslel, ako zvlášť inteligentne vyzerá, dokonca za celým tým panovačným výzorom. Zvážil fakt, že kým sa mu možno nevedomky posmievala, urobila to takým zázračným spôsobom, že to takmer zjavne vyrovnalo a zrušilo celé to jej vševedkovské správanie.

„Nuž,“ začala, keď si bola istá, že má Malfoyovu pozornosť. Dracov postoj sa uvoľnil, vyzeral úprimne zvedavý. „Si Malfoy,“ prehlásila Hermiona, „ty niečo vymyslíš.“

***

Na Malfoya si Draco nepripadal nejak nadradene. Keď tam stál a premýšľal pred tými veľkými dverami, znepokojene čakal, ako keby zvažoval, či ich otvoriť alebo nie. Mohol, samozrejme, zaklopať, ale to skutočne nebol prístup, ktorý mal v úmysle. V skutočnosti, keď stál pred domom, kde prežil detstvo, a snažil sa pozbierať odvahu, aby vôbec vstúpil, snažil sa vyzerať silne a sebavedome - tak ako by syn Luciusa Malfoya vyzerať mal. Ale dochádzala mu trpezlivosť a zdal sa byť neschopný zvládnuť tú úzkosť z celého toho čakania. Presvedčivo roztvoril dvere, trochu prekvapený, že stále nebolo zamknuté a vošiel do domu.

To miesto bolo tmavé a takmer strašidelné. Bolo tam niečo, čo sa ho ako keby držalo, keď zízal na steny okolo seba. Hoci jeho rodičia sa tak ponáhľali s rekonštrukciou, stále dokázal rozoznať tie malé škrabance, keď sa tak drsne strhli tapety zo stien. Bol za to vinný Pettigrew; za svojho života bol takým úzkostlivým človekom a vždy sa dal do ničenia stien, keď bola jeho úzkosť pre neho neznesiteľná. Ale teraz, keď stál vedľa tých poškodení, si musel udržať ruky vo vreckách, aby si zabránil z nervózneho robenia presne tej istej veci. Ale prečo? Čím to bolo, že tak dychtil urobiť niečo tak hlúpe? Vážne sa musel ovládať, aby nedoškriabal steny?

Z jeho šialených myšlienok ho vyrušil príchod akéhosi tieňa. Draco sa rýchlo otočil, cítil, ako mu srdce pokleslo v hrudi. Možno na toto nebol pripravený. Prečo tak horlivo počúval Hermionu Grangerovú? Mal jej radu ignorovať, povedať jej, aby vypadla. Avšak čo i len premýšľanie o urobení niečoho takého mu pripadalo hlúpe. A fakt, že skutočne chcel jej pomoc, ho desil rovnako veľmi ako otázka jeho šťastia. Pretože šťastie bolo niečo, čo tak veľmi chcel, že si bol takmer istý tým, že ho do úplného šialenstva privádzalo práve jeho odhodlanie získať ho.

„Draco,“ ozval sa nechcený hlas. Bol to hlas jeho otca, ktorý vyzeral takmer žiarivo bielo, keď tam stál na prahu obývacej izby. Malfoyov postoj stratil posledné svoje zvyšky. Zhrbený zatvoril oči, prehltol tú ťažkú guču v hrdle.

„Čo robíš?“ spýtal sa jeho otec hlasom, ktorý bol taký silný a nezlomiteľný, „je takmer jedenásť v noci.“ Malfoy otvoril ústa, ale okamžite bol prerušený. Lucius Malfoy sa začal približovať. Spravil niekoľko krokov k svojmu synovi a jeho oči vyzerali, ako keby horeli. Dracovi trvalo niekoľko sekúnd, kým si všimol, že to sa oheň z kozuba odráža v otcových očiach; za ním ten kozub hlasne zapraskal.

„Kde si bol?“

Draco tam stál, nehybný, takmer sa bál niečo svojmu otcovi odpovedať. Cítil, ako mu rýchlo bije srdce v hrudi a mal slabý pocit, že omdlie. So závratom sa mu podarilo prehovoriť a jeho otec si zjavne všimol tú triezvosť v zlomenom hlase svojho syna.

„Po... potreboval som nejaký čas osamote. Došlo mi, že dokonca vy by ste ocenili, keby ste ma nejaký čas nevideli.“

„Nuž,“ zasyčal Lucius, „to ti došlo správne.“

Draco prikývol, opäť raz prehltol. „Správne, nuž... súhlasím s tebou, nemal som...“

„Nemal si čo?“ Luciusov hlas bol ostrý, dokonca keď kruto prerušil svojho syna. Jeho oči sa rozšírili, keď čakal na Draca, kým bude pokračovať a vyzeral unavený, ako keby skutočne strávil nekonečné hodiny čakaním na neho.

„Nemal si mi klamať? Nemal si mi povedať, že si na niečo pripravený, keď je celkom zrejmé, že pripravený nie si?“ Dracove oči klesli z otcovej tváre a namiesto toho sa rozhodol zízať na svoje topánky, ktoré stále boli trochu špinavé od trávy pri rybníku. „Tvoja matka mala hysterický záchvat. Skutočne si myslela, že si sa začal dávať do poriadku. Predstav si to!“

Niečo na tom vidieť otca takto rozčúleného bolo znepokojivé. Iste, Malfoy ho videl takto sa správať pri mužoch ako Pettigrew, ale Lucius Malfoy svojmu synovi prejavoval vždy takú starostlivosť. To neznamenalo, že na neho nikdy nebol nahnevaný, avšak táto zúrivosť bolo niečo takmer nového. A možno to celé bolo viac nervy drásajúce, pretože Draco Malfoy vedel, že si to zaslúžil. Matkin kúsok falošnej nádeje to bola jeho chyba. Pansy a Goyle, aj to boli jeho chyby. Takže preto tam nehybne stál, takmer neschopný pohnúť sa. Zahanbený, uväznený vo svojej chorobe, takmer nahnevaný, keď hľadel na svoje topánky. Začínalo sa mu zahmlievať pred očami.

Nakoniec, keď Lucius zjavne pochopil, že je Draco neobvykle ticho, sa odmlčal, sklonil sa nižšie, aby mal lepší výhľad na synovu tvár.

„Čo?“ spýtal sa hlasne, hoci Draco nič nepovedal. „Čo je toto?“ Draco sa začervenal, dúfal, že si jeho otec nevšimol to, čo si určite všimol.

„Draco, čo sa ti stalo s tvárou?“ Vyzeral, že už zabudol na svoje predchádzanie rečnenie. Takmer vyzeral, ako keby zabudol, o čom v prvom rade bolo. A dokonca aj keď Draco vedel, že to nie je pravda, skutočne ocenil fakt, že to rozptýlilo Luciusove myšlienky.

„Ako sa to stalo?“

Avšak, samozrejme, Draco si prial, aby to rozptýlenie malo iný dôvod. Odvrátil pohľad, pokúsil sa zahnať guču v hrdle, ale stále tam pretrvávala.

„Nič to nie je,“ povedal mu.

Ale toto bol pravdepodobne zlý ťah. Luciusove oči zažiarili. Požadovačne a vážne prehlásil: „Už mi nikdy neklam!“

A samozrejme, mal pravdu. O čo vôbec šlo? Myslel si on, Draco, že môže stále pokračovať v zahrabávaní sa hlbšie do svojej diery? Hermiona mala pravdu - potreboval sa viac než čokoľvek oslobodiť z tejto rutiny, z tejto rutiny, ktorú si sám pre seba vytvoril. A najviac zo všetkého chcel dať do poriadku veci so svojím otcom. Trochu hanblivo zachrípnutým hlasom povedal: „Nejakí... nejakí chlapi...“

„Toto ti niekto urobil?“ zreval Lucius, keď sa rozzúril úplne nanovo. Nehľadiac na fakt, že sa o tom práve teraz dozvedel, Lucius sa neovládateľne nahneval. Ale Dracove mlčanie mu poskytlo odpoveď.

„Kto?“ dožadoval sa, vyzeral, ako keby sa v každom okamžiku mohol zrútiť. Päste sa mu triasli. Vyzeral, ako keby dokázal vraziť do steny. „Kto ti to urobil, Draco?“

Draco sa zarazil, ponížený a placho pokrčil plecami. Slabým boľavým hlasom odvetil: „Nevidel som ich tváre.“

Dlhú chvíľu tam Lucius len stál. Vyzeral, ako keby bol pripravený spáchať vraždu. Avšak odmlčal sa, zdvihol ruku k čelu a vzdychol si. Silno zatvoril oči, zaťal zuby a vydýchol s novonájdeným pocitom úprimnosti.

„V poriadku, Draco,“ povedal, už trochu pokojnejšie. „Si v poriadku?“ Draco na oplátku prikývol. Potom, keď sa zdalo, že jeho otec videl dosť zo svojho tak nešťastného syna, zaklonil sa, umožnil tej červenosti zmiznúť z jeho tváre. „Nuž,“ vzdychol si, „je neskoro... mal by, ehm, asi by si mal ísť do postele.“

Draco zažmurkal. Vzhliadol od zeme, pokúsil sa zatajiť vodu, čo sa mu vytvorila v očiach. Toľko ohľadne toho byť silný. Toľko k tomu mať to pod kontrolou. Jednako bol úplne ohromený. Dokonca cítil, ako z neho ta ohromenosť prekypuje. „Je mi to ľúto, tati,“ povedal.

Luciusova tvár zbledla a pozrel sa na celkový obraz svojho syna. Draco Malfoy nikdy nehovoril svojmu otcovi 'tati', ale za tým slovom bola slabá blízkosť a jeho nezvyklosť bola takmer rušivá. Zaťal čeľusť, presunul váhu z jednej nohy na druhú. Zovrel palicu a konečne si dovolil úplne sa uvoľniť.

„Dobre,“ jemne povedal, „nuž, tvoja matka ti už pripravila posteľ. Napriek všetkému si bola istá, že dnes v noci budeš doma.“ V jeho očiach bol náznak obdivu, ktorý Dracovi samozrejme ušiel.

Prikývol. „Otec,“ povedal, keď zastal na vrchu schodov, „znamená to, že sa budem musieť vrátiť na terapiu?“

Jeho otcovi chvíľu trvalo, kým odpovedal. Už ustúpil za rám dverí v stene. Na protiľahlej stene mohol vidieť Draco jeho týčiaci sa tieň. „Myslím,“ povedal po dlhej chvíli premýšľania, „že by to mohla byť rozumná voľba, Draco.“ A nakoniec, keď Draco sledoval tieň svojho otca siahnuť po prútiku a zhasnúť oheň v kozube, vydal sa znova hore schodmi. Avšak nezostal v ňom žiaden smútok. Po tom všetkom súhlasil. Nech sa mu stalo čokoľvek, nech sa mu čokoľvek dialo, potreboval to napraviť. Potreboval terapiu, nech bola akokoľvek ponižujúca alebo odhaľujúca. Potreboval niečo.

Potreboval vysielačku.

Keď ju jeho prsty nahmatali vo vrecku, vyrazil do svojej spálne a zatvoril sa tam. Jeho otec mal pravdu, jeho posteľ bola pripravená a prikrývky vyzerali takmer ako oblaky - tak lákavo. Takže nakoniec, keď si vyzul topánky, vytiahol vysielačku z oblečenia a hodil ju na matrac, cítil sa kompletne neistý ohľadne toho, čo teraz cítiť.

22666