Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 25: Lekcie plávania

Takže ráno s Hermionou nevyšlo tak dobre, ako Draco Malfoy pôvodne plánoval. Ale tak či tak, s takýmto druhom záležitostí už skončil. Vo svojom nestabilnom stave vážne nepotreboval ďalšie komplikácie. Jednako, keď ležal na chrbte na lesnej čistinke, tak nerobil nič iné, len hľadel na tú opustenú vysielačku, než začal zvažovať, že ju nadobro zničí. Pretože čo dobré mu tá hlúpa vec aj tak priniesla? Iste už do nej neplánoval hovoriť... práve teraz určite nie, a ani nikdy v budúcnosti.

A za celý ten čas, keď premýšľal nad vecami, ktoré vo svojom živote vôbec nepotreboval, vznikol mu z nich poriadne dlhý zoznam. Nepotreboval nevyhnutné konflikty, pretože tých už mal hromadu; nepotreboval lipieť na hlúpych muklovských hračkách; a určite nepotreboval Hermionu Jean Grangerovú. V duchu sa zasmial, pretože ho viac znepokojilo to, ako sa taká komplikácia v jeho živote vôbec mohla vyskytnúť. Nikdy, ani za milión rokov, by také niečo nepovažoval za možné. Ale potom čo potreboval? Pretože Hermiona dala jasne najavo, že má dojem, že niečo potrebuje. Ale to niečo nebola terapia a nebol to ani alkohol.

To, čo potreboval, bolo uvoľnenie. To, čo potreboval, bolo zaplávať si. Malfoyove oči sa zatúlali k veľkému rybníku, ktorý sa ligotal pred ním. Skutočne mal za sebou niekoľko dlhých dní a nebol ani zďaleka pripravený vrátiť sa na Manor. Na druhej strane, bolo len jedenásť dopoludnia a ak sa dalo povedať podľa posledných štyridsať ôsmich hodín, možnosti, ako deň dopadne, boli nekonečné. Mohol sa, de facto, vynoriť z hlbín tej vody a rozhodnúť sa, že sa chce vrátiť domov. V pozadí hlavy si dokonca dokázal predstaviť samého seba, ako sa ospravedlňuje otcovi a matke, mohol sa prakticky vidieť, ako sa vracia do Goylovho domu, ako mu prinesie fľašu vína, ktorú sa mu nejako podarilo nechať nedotknutú. Ale, toto boli myšlienky na oveľa neskôr, keďže teraz aktuálne prebýval v súčasnosti. Draco sa sústredil len na ten rybník. Uvoľnil si viazanku a nechal ju spadnúť na zem. Potom si rozopol opasok a vyzliekol si nohavice. V košeli a boxerkách tam stál a zízal do tmavej vody.

Bolo to zjavne teraz alebo nikdy. Skočiť alebo neskočiť? To bola tá otázka. A čo viac, začínal mu dochádzať čas. Zdalo sa, že sa dážď znova vyhráža popoludniu a keď sa po kúskoch posúval k povrchu rybníka, boli jeho svedkami len búrlivé čierne mraky. Takže sa rozhodol do toho ísť, stále trochu omámený z prakticky neznesiteľnej bolesti hlavy a strčil nohu do vody. A tá bola oveľa chladnejšia než očakával. Keď ho zasiahol chlad vody, bol Draco dosť silný, aby si zabránil cúvnuť späť. V skutočnosti zastrčil nohu do vody ešte na dlhšie.

Odraz Draca Malfoya v zrkadle rybníka, bol, prinajmenšom, trošku desivý. V tvári mal zaschnuté fľaky od červeného vína a jeho monokel bolo teraz úplne vidno. Mal príšerne mastné vlasy a vačky pod očami silné a skľučujúce. Takže už si to pýtalo sprchu a už s ňou poriadne meškal. Draco zadržal dych, prehrabol si rukou vlasy, ale na tom nezáležalo, taký problém sa dal viac než ľahko vyriešiť. Draco bez ďalšieho zaváhania náhlivo skočil do rybníka.

Pod vodou mohol počuť len slabé bublanie vody. Na chvíľu si prial, aby pod ňou mohol zostať naveky, ale nedostatok vzduchu ho prinútil vynoriť sa. S jedným veľkým nádychom sa vynoril z rybníka, a keď si obzeral opustenú čistinku, ľahol si na chrbát. Make-up, ktorý mal od Pansy, sa už úplne stratil a jeho rozstrapatené vlasy sa rozprestierali len pár centimetrov od jeho hlavy, vytvárali mu okolo nej svätožiaru. Na povrchu tej vody pôsobil jeho vzhľad takmer okázalo klamlivý, pretože nebol božstvom, ako to jeho blonďavá svätožiara naznačovala.

Ale pri bližšom pohľade bola Dracova tvár plná modrín nezameniteľná, ten zármutok za jeho rezignovaným povzdychom, ak niečo, tak bol deprimujúci. Stále plával na chrbte, hľadel dohora na oblohu, vzdialený svetu okolo seba. Rukami si uhladil vlasy okolo hlavy, len aby sa mu okamžite rozoviali. Ale jednako Draca také problémy netrápili. Stratený pred svetom len pozoroval tie krútiace sa šedé mraky, ktorým neposkytoval nič viac než len obecenstvo. Ale, možno, by mal dávať trošku väčší pozor. Pretože tu bolo niečo, čo si mal všimnúť, čo sa zakrádalo za stromami toho smaragdového lesa, ale keď tam tak ležal bez života, nebol ničím viac než jednoduchou figurínou, takmer úplne stratenou okolitému svetu.

Žena za tými stromami sledovala v ten deň Draca Malfoya už hodnú chvíľu. Nejaký čas už mu bola v pätách, hoci sa vôbec nezadýchala; to pomalé tempo, ktorým Draco kráčal, bolo, samozrejme, až prehnane pomalé. Jednako si nemohla pomôcť, aby sa z toho prenasledovania necítila príšerne unavená, ak ste to nejako chceli pomenovať. V najlepšom prípade, uvažovala, keď klesla na trávnatý povrch les, bolo to niečo ako slimačia dlhá prechádzka.

Na zemi si vystrela nohy, ktoré boli príliš boľavé z tých útrap zo sledovania. Pomaly vydýchla, zatlačila si ten chaos, ktorý vytvárali jej vlasy, celou dlaňou ruky. Keď si tie pramene uhladila, odhalila svoju tvár. Bola pomerne pekná, napriek tomu nesúhlasnému výrazu, ktorý jej tvár dávala zjavne zakaždým najavo. Pleť mala skôr bledú, hoci jej oči boli dostatočne nádherné, aby každého upútali. V skutočnosti bola Hermiona Grangerová mimoriadne pekná - napriek faktu, že z nej zostávali dokonca tí najneotrasiteľnejší muži nervózni.

Jednako, nebola šťastná. Keď musela sledovať Dracove putovanie kamkoľvek viac než hodinu, bola viac než rada, keď to vzdal. Hoci nedokázala premôcť svoju zvedavosť a sledovala ho, ako sa ponoril do jazera. Bol pomätenejší, než si pôvodne myslela, tá voda bola temná a odporná, dokonca z pohľadu na ňu ste znervózneli. Bolo jej chladnejšie už len zo samotného pohľadu na ňu a po celý ten čas Draco vyzeral, ako keby to na neho vôbec nemalo vplyv. Bez nadšenia si vzdychol, s rukami roztiahnutými do strán, potom si ich nakoniec založil za hlavu a ešte viac sa uvoľnil. Idiot. Kompletný idiot. Hermiona ho v duchu varovala pred všetkými chorobami, ktoré plávali v tej Petriho miske. Neprestala byť tým typom, ktorý si robieva starosti, stále príliš úzkostlivá pre svoje vlastné dobro, a toto bolo toho dôkazom.

Nič to, jej prehliadka trvala už len krátko. Malfoy sa zdvihol, oveľa pokojnejší než ho kedy Hermiona videla. Väčšina jeho oblečenia ležala na kope len kúsok od kraja rybníka. Hermione bolo zima dokonca v hrubej bunde. Uvažovala, o čom tak premýšľa a potom sa vrátila k vlastnej otázke - vážne na tom záležalo? Aj tak by jeho myšlienky nedokázala pochopiť, nič by jej v tom nikdy nepomohlo. Pretože Draco Malfoy a Hermiona Grangerová sedeli v dvoch rozličných lietadlách. Samozrejme, vedela to, vždy to bude vedieť. A čo viac, akákoľvek nádej na porozumenie bola oveľa nemožnejšia, než si pôvodne myslela. Snažiť sa prísť na to, čo sa deje v jeho hlave, v hlave, ktorú päť rokov poznala, bolo takmer skľučujúce len, keď o tom premýšľala. Keď jej druhýkrát prebehol po chrbte mráz, povedala si, že je to len kvôli počasiu, ale zdravý rozum jej hovoril, že ešte nikdy nebola taká blbá.

Prehnal sa okolo nej vietor, posunul jej tvrdohlavé vlasy späť na miesto. Prečo tu vôbec bola? Nemusela ho sledovať, nemusela urobiť nič takéhoto druhu. Dnes ráno bol taký neznesiteľný a ak mala byť k sebe úprimná, tak bol presne taký, ako si pôvodne myslela, že bude, takže by mala nechať ich hádky pri starom. Určite by nemala mať v úmysle snažiť sa to napraviť. Mala dosť sebavedomia, aby to nechala tak, však? Takže potom vôbec nebola taká, za akú sa sama pokladala... ale bolo to v poriadku. Bolo to niečo, s čím by... mohla žiť.

„Dopekla,“ zakliala potichu pre seba, buchla sa po kolene. Ale možno sa mala držať svojho pôvodného plánu byť ticho: v okamihu, ako prehovorila, oči Draca Malfoya sa okamžite otvorili. Zaliala ho voda a vyzeral, ako keby sa v tom chvate takmer topil. Neprehovoril, pretože sa ponoril hlbšie do vody, aby sa vynoril s úplne novým významom pre slovo 'bledosť'.

„Kto je tam?“ zavolal, vyzeral značne ohromený. Jeho kopajúce nohy boli jedinou vecou, ktorá ho udržiavala na hladine, aj keď dosť neiste. Tie tmavé vačky pod jeho vystrašenými očami boli oveľa nápadnejšie. Sečná rana na pere, ktorá bola napuchnutá a naznačovala dlhé hojenie. Očami chvíľu skenoval stromy v lese pred sebou, než zachytil jej tieň, ako sa chrbtom agresívne opiera o silný strom. Zahrešila pre seba ešte tichšie, zovrela prstami silnejšie prútik. Čo s ním chce vôbec urobiť? Prekliať ho? Hruď jej ochabla, keď sa rozhodla, že si ho nechá v ruke len preto, aby ho s ním vystrašila.

„Vidím ťa,“ vyhlásil, keď sklonil hlavu. Avšak prehovoril k tomu tieňu viac so zvedavosťou a úžasom než s hnevom.

Toľko k uvoľneniu. Hermiona kúsok postúpila dopredu. Vážne sa chcela vystaviť ďalšiemu stresu? Jej poddanie sa týmto starostiam bolo, jej vlastným spôsobom, iba jej vlastná vina. Avšak niečo neviditeľné ju zjavne tlačilo na chrbát. Bola takmer bezmocná pred svojou túžbou vykročiť z toho závoja stromov. Hoci to urobila tak hanblivo, keď mala hlavou sklonenú k nohám. Keď na neho vzhliadla cez vlastné vlasy, rozhliadla sa a až potom sa mu zadívala do očí.

Malfoy nevyzeral, že by ho potešilo, že ju vidí, niežeby očakávala, že sa tak stane. Jeho vyčerpaná tvár všetko prezrádzala a to, ako sa na ňu pozeral, preukazovalo každý kúsok jeho nenávisti.

„Ty ma sleduješ?“ spýtal sa jej, trošku zatrpknutý vo svojej zvedavosti.

Hermiona len pokrčila plecami - čo mu mohla povedať? Klamanie nebolo, keď sa všetko vzalo do úvahy, niečo, na čo mala náladu. V skutočnosti jej jedinou túžbou práve teraz bolo vypadnúť z tej čistinky; začínalo pršať, tie krútiace sa mraky neboli ničím iným než hrozbou. V rozpakoch sa začervenala, pripadala si vo svojich činoch hlúpo.

„Začína pršať,“ podivne vyhlásila.

Draco len mierne ustal v kopaní. Teraz sa pohybujúc pomaly, nadvihol obočie a chladne sa spýtal: „Ty si ma sledovala, aby si mi povedala, že bude pršať?“ Vzhliadol na oblohu, na okamih od nej odtrhol svoj nahnevaný pohľad. Bolo viac než zrejmé, že sa rozprší... každý z tých mrakov na oblohe zjavne také niečo potvrdzoval. Iste, jediné, čo musel urobiť, bolo vzhliadnuť nahor a také odhalenie by mu okamžite došlo.

Hermiona zvesila plecia. Zahryzla si do spodnej pery, znepokojene ju obžúvala. „Nie,“ priznala váhavo.

„Takže si ma sledovala, aby si sa uistila, že sa neutopím?“ navrhol Malfoy, ktorý začínal byť viac a viac urazený. Hermiona sa začervenala, pretože si trochu uvedomovala svoju nerozumnosť. Niežeby o tom predtým premýšľala, nejako to takto dopadlo. Podvedome si vravela, že je to v poriadku - že ho sledovala len čisto z tohto dôvodu. Avšak dokonca, keď si to v hlave opakovala znova a znova, stále nebola celkom presvedčená. Rovnako Draca to stále nepobavilo. Sklopil pohľad na vodu, v ktorej šliapal a potom sa na ňu pozrel so zúrivým výrazom.

„Nuž,“ povedal úplne červený v tvári, „tak si prišla presne včas.“ Potom zaklonil hlavu nabok, jeho oči slabúčko zaiskrili, keď oznámil: „Rád som ťa poznal, Grangerová.“

Bez váhania v tej tmavej vode klesol ku dnu, úplne zmizol Hermione z očí. Keď sledovala povrch jazera, ktoré sa ešte chvelo od toho, ako rýchlo ten chlapec zmizol, presunula váhu z nohy na nohu. Ruky si založila vbok, pohodila hlavou nabok ako netrpezlivá matka. Ako dlho takto vôbec vydrží? Samozrejme, že sa každú chvíľu musí vynoriť kvôli vzduchu. Vzhliadla na oblohu, ako keby tie mraky dokázali stopovať čas. Striasla sa pri svojom nedostatku oblečenia, prekrížila si ruky na hrudi. Poskytla mu ďalších desať sekúnd, len desať sekúnd a on sa vynorí rovnako rozčúlený a nahnevaný ako predtým.

Desať. Prehodila si vlasy cez plece na chrbát, napravila si límec na bunde vyššie okolo odhalenej časti krku. Deväť. Jej roztraseným zovňajškom sa prehnalo nesmierne množstvo chladu. Osem. Tú svietiacu tvár mesiaca práve začínali zakrývať mraky. Sedem. Pri prvom zvuku hromu trošku nadskočila. Šesť, päť, štyri. Už každú chvíľu. Tri. Každý okamih. Dva. Práve teraz.

Jedna.

„Oj!“ Hermiona zistila, že jej srdce uháňa v hrudi. Zažmurkala, prehla sa, ale nedokázala vidieť cez tú tmavú vodu pod sebou. Dokonca s prižmúrenými očami nedokázala vidieť žiadne stopy po Dracovom klesajúcom tele.

„Héj, to nie je vtipné!“ zavolala, pritlačila si tvár takmer k povrchu. „Héj, Malfoy!“ Ale nikto jej neodzdravil. Keď tam čupela a čakala, kedy Malfoy vyskočí z vody, nemohla poprieť, že možno vôbec nežartoval.

Zaplavil ju nával úzkosti. Už stratila pojem o čase, ale iste už bol tam dole dlhšie, než očakávala. Nevidela žiadne bublinky, vôbec žiaden znak života. Rozčúlene si prehrabla vlasy, vyhla sa všetkým uzlom, ktoré s nimi vytváral vietor.

„Doriti,“ zahrešila, pretože nadávanie sa jej v poslednom čase stalo celkom zvykom. „Oh, doriti!“

Hermionine ruky strhli zo seba tú úbohú bundu, ktorá jej chránila plecia, bola taká spanikárená, že jej trvalo nejaký čas, kým ho vyzliekla. Keď sa jej to podarilo, hodila ho za seba, neobťažovala sa sledovať, kam padne. Namiesto toho prešla k topánkam, vyzula si ich v úplne novom pocite zúfalstva. Potom, len veľmi slabo oblečená, hľadela na tú vodu, zhlboka sa nadýchla a vrhla sa bez zaváhania do tej vody.

V okamihu, ako dopadla do rybníka, obrovské množstvo brnenia a ihličiek zasiahlo jej telo. Chlad nebolo to správne slovo, ako to opísať: bola boľavá, čím ďalej viac s každým kúskom, čo sa hlbšie ponorila. Ale práve teraz nedokázala myslieť na fyzickú bolesť; nie, keď musela nájsť Malfoya. Ale nech aj hrabala rukami okolo seba, očakávane zlyhala. Nič pred sebou nedokázala nahmatať, až kým sa, nakoniec, nemusela znova vynoriť, sípavo lapajúc po vzduchu, než sa pripravila, že sa znova ponorí.

Niečo ju schmatlo za ruku. V reakcii ju chcela striasť, agresívne sa obšuchla okolo toho, kto ju chytil. Nakoniec, keď sa so žmurkaním pozrela na hladinu, sťažka a namáhavo dýchajúc. Chrapľavo vykríkla a potom sa stočila, pripravená buchnúť útočníka do tváre. Avšak jej oči zachytili Malfoya, ktorý pri jej náhlom výpade vyrazil dozadu a jej ruka narazila na hladinu, do ktorej zúrivo udrela.

„Čo to dopekla...“ vyhlásila skôr, než sa spýtala. „Čo to krucinál robíš...“

„Ja?“ spýtal sa Malfoy, ktorý ju znepokojene a ustarane sledoval. Ruky mal stále na jej paži, ako keby jej tým pomáhal zostať na hladine.

„Čo myslíš tým, že ja? Ty si skočila do...“

„Topil si sa!“ prerušila ho Hermiona, tvár červená. Po tvári jej stekala čierna maskara ako zničené súhvezdie; jej oči boli párom putujúcich hviezd, stratených v okamihu ich pádu.

Draco pokrútil hlavou, tváril si trošku trápne. „Nie, nie,“ trhane vravel. „Len som žartoval. Bol to len žart.“

„Veľmi vtipný žart!“ lapala po dychu Hermiona, ktorá sa snažila vykašľať vodu z úst. Hlava sa jej začala točiť.

„Kto také dačo robí?“ spýtala sa ho, opäť raz znepokojená. „Kto toto urobí?“

Malfoy zvraštil tvár. „Nemyslel som si, že skočíš za mnou!“

Hermiona vyzerala, ako keby mohla explodovať. Kŕčovito vypľula a zasyčala. „Máš samovražedné sklony! Samozrejme, že by som za tebou skočila!“

Draco sa porazenecky zamračil. Stále kopal nohami, aby sa udržal na hladine a tváril sa nahnevane porazený. Po dlhej chvíli vyzeral ešte mrzutejšie, keď protirečil: „To nie je pointa.“

„Malfoy,“ po dlhom mlčaní povedala Hermiona. „Prosím, pusti mi ruku.“

Útočne tam totiž na seba zízali. Chvíľu Malfoy zvažoval, že nechá ruku tam, kde je, len aby jej pomohol, avšak okamžite vzal svoje rozhodnutie byť rozumný späť. Namiesto toho sklopil pohľad a odtrhol dlaň, ako keby jej pokožka pálila.

„Správne,“ posmieval sa. „Prepáč.“

„Nevadí,“ náhlivo povedala Hermiona. „Teraz sa musíš vrátiť domov. Bude pršať a...“

„A čo?“ odpovedal Malfoy. Chlad sa znova vrátil do jeho hlasu. Bol taký mrazivý, že dokonca Hermiona po ňom strelila zvedavý nesúhlas. Pred chvíľou k nej bol taký úprimný a teraz ako keby niečo prasklo. Jeho oči farby kameňa sa prižmúrili, spojili sa s jej, ako keby zvažovali, či sa vrhnúť alebo nevrhnúť dopredu a utopiť ju. Nič také ale neurobil. Jediné, čo robil, bolo, že stále plával, nemilosrdne na ňu hľadel, priamo ju vyzýval.

„Takže teraz máš dojem, že mi môžeš hovoriť čo robiť? Nechci ma rozosmiať.“

Hermiona vzhliadla k oblohe a prehltla. Jej vlastná zúrivosť sa proti jej vôli zdvíhala v hĺbke jej hrude. Srdce jej bilo rýchlejšie a tiež zvažovala raz a navždy ukončiť život Draca Malfoya.

„Nebuď taký natvrdnutý,“ povedala mu, ignorovala vlasy, ktoré mala teraz pritlačené na mokrú tvár. „V žiadnom prípade nezostaneš vonku. To je samovražda!“

„Nuž,“ zakričal Draco so žmurknutím, „tak to je potom moja šálka kávy!“

Hermiona otvorila ústa a potom ich zase zavrela. Dostal ju, samozrejme. Ale čo očakával, že urobí? Nechá ho umrznúť na smrť, chytiť nejakú chorobu? Jeho prútik ležal niekde pod kopou jeho oblečenia na trávnatom brehu a jej, samozrejme, bol tam niekde tiež. Ak bude musieť z toho rybníka vyplávať sama, získať svoj prútik a magicky ho vytiahnuť z vody... tak to urobí. Avšak nepohla sa, aby uviedla svoj plán do činnosti. Nič viac nedokázala urobiť - len na neho na oplátku zízať, uprene ho vyzývať. Potom, keď sa rozhodla, že má dosť zatrpknutého mlčania, povedala nahlas: „Blafuješ.“

Malfoyove obočie vyletelo do výšky. Diabolsky škodoradostný úsmev poctil jeho inak nahnevanú tvár. „Chceš sa staviť, Grangerová?“ spýtal sa a len slabo sa odkopol nohami.

Hermiona naklonila hlavu nabok, spomalila vlastné tempo kopania. „Nepochybne,“ odpovedala.

„V poriadku,“ odsekol odhodlaný Draco. Stiahol obočie, aj úsmev a potom si znova ľahol na chrbát. S povzdychnutím si spojil ruky za hlavou. Hermiona, ktorá jeho činy sledovala s neveriackym výrazom, zostávala šliapať vodu na mieste, aby sa udržala nad vodou. Jednako pozorovala, ako sa uvoľnil, kým ona sama sa stávala obeťou svojho vlastného mlčania. Ale ani Malfoy nevydával vôbec žiaden zvuk, ani sa nasnažil pískať. V skutočnosti silne zatvoril oči a zjavne ignoroval fakt, že vôbec v prvom rade vedľa neho pláva. A čo viac, vyzeral spokojný vo svojej samote, ako keby tam ona vôbec nebola.

Hermiona sa nadurdila a pretočila očami. S jazykom si prešla po zuboch. Potom, nakoniec, vydýchla: „V poriadku, vyhral si. Už si šťastný? Oficiálne si dokázal, že si aj deprimovaný a mimoriadne detinský!“ Hermiona rozhodila rukami. „Takže gratulujem!“ Malfoy pootvoril jedno oko, hľadel na ňu so silným omámením, ako keby ho práve teraz prebudila z hlbokého spánku. „Takže, prosím, môžeme prestať s týmto nezmyslom a ísť sa usušiť?“

„Ty môžeš ísť,“ odpovedal jednoducho Draco, keď pokrčil plecami stále ležiac na chrbte. „Poslúž si. Ja, na druhej strane, zostávam tu.“

Hermiona červená v tvári zasyčala. „Prečo musíš byť tak prekliato tvrdohlavý?“

„Mohol by som sa ťa spýtať to isté.“ Potom, keď znova zatvoril oči, pokojne povedal: „Prečo si stále tu?“

A po jeho otázke nastalo zase dlhšie mlčanie. Na chvíľu dokonca Hermiona prestala kopať, doslova ju to omráčilo. Zažmurkala, neistá ohľadne toho, prečo sa ešte nepohla. Iste, mohla vyliezť z toho rybníka kedykoľvek by sa jej zachcelo. Nemala predsa žiaden dôvod zostávať, však nie? Skutočnosť, že sa rozhodla robiť Dracovi Malfoyovi spoločnosť bolo skôr jej vlastné rozhodnutie.

„Ja...“ začala, zakopla o vlastnú neplánovanú reč. „Ja... to nie je pointa.“

Draco len prikývol s: „Ah,“ a Hermionina tvár sa začervenala.

„Vieš, vďaka tebe je veľmi... náročné urobiť čokoľvek,“ pokračovala, päste pod vodou zaťaté.

Stále so zatvorenými očami sa Malfoy mierumilovne spýtal: „Čo, povedz mi, je vďaka mne pre teba náročné urobiť?“

„Viesť s tebou normálny rozhovor, panenka skákavá!“ zavrčala Hermiona, keď sa rozhliadla po lese, ako keby sa uisťovala, že ich nikto iný nepočúva. „Ver či never, ale bolo oveľa ľahšie rozprávať sa s tebou cez vysielačku.“

„Nuž,“ odvetil Draco, „tak ten pocit je vzájomný.“

Okamžite Hermiona stlmila hlas. Bola taká plachá, že musela hľadieť do vody rybníka, aby dokázala pokračovať. Pokorne odpovedala poddajným hlasom, potichu toho blonďavého chlapca informovala: „Nuž, ja sa len snažím pomôcť.“ Opäť na ňu Malfoy vykukol kútikom oka, ale ona nedávala pozor. Bola príliš zaneprázdnená tým, že hľadela na svoj odraz na hladine. Zistila, že vyzerá príšerne, ale teraz s tým nemohla veľa urobiť. Jednako si Draco nemohol pomôcť, aby sa necítil trošku previnilo a, aj keď nechcel, ale chápal jej trápenie. Takže zatvoril oči a uvoľnil svoj napätý zovňajšok.

„Ľahni si na chrbát, Grangerová,“ poradil a keď nepočul žiaden zvuk vody, znova pootvoril oči. „No tak, už si aj tak úplne mokrá.“ Hermiona sa pozrela nabok, nasadila podráždený výraz, ale potom sa pohla tak, aby sa dostala do rovnakej pozície ako Draco.

„Dokonalé,“ uškrnul sa Draco, nepochybne rád, že poslúchla. Napriek tomu, že rozprával teraz príjemným hlasom, nemohol poprieť, že jeho charakteristická pýcha bola príliš prítomná. „Teraz,“ pokračoval, keď ju z boku sledoval, „ťa požiadam o niečo, čo asi budeš považovať za veľmi náročné. Ale, verím, že to zvládneš, ak sa budeš veľmi snažiť.“

Hermiona sa s trhnutím pripravila na najhoršie. „O čo?“ spýtala sa monotónne.

Draco pokrčil plecami. „Uvoľni sa.“

Nával zlosti zaplavil Hermionine vznášajúce sa telo. Na chvíľu si myslela, že si z nej robí srandu. V návale toho hnevu chcela doplávať ku kraju a nechať ho tam samého, ale opäť, zlyhala v uskutočnení takého cieľa. Namiesto toho, k jej vlastnému prekvapeniu, jej hnev zjavne zoslabol. Uvoľnila plecia a vydýchla, umožnila si úplne vyčistiť myseľ. Hlasný a hrmivý zvuk hromu zaburácal nad nimi dvoma a Hermionou myklo. Draco pri jej boku sa otočil k nej a ešte vážnejšie povedal: „Len sa uvoľni.“ Takže si Hermiona s povzdychom zatvorila oči, roztvorila päste a nechala sa niesť vodou, na ktorej sa vznášala. Chvíľu to bolo čudné. Potom, veľmi rýchlo potom, si uvedomila, že si to poriadne veľmi užíva. Bola taká uvoľnená, taká v pohode. Pohupujúca sa voda okolo nej znela v jej ušiach tak rytmicky a ona počúvala svoje vlastné dýchanie pod hladinou vody.

Po chvíľke, čo mala zatvorené oči, ich otvorila, sledovala nočnú oblohu, ako sa nepokojne nad ňou víri. Nechápala, prečo to dažďu trvalo tak dlho. Avšak cítila, že aj keby sa rozpršalo, stále by bolo pre ňu náročné odtrhnúť sa z miesta ako toto. Hromobitie na oblohe bolo neúprosné, ale už ju viac ani v najmenšom netrápilo. Každý výkrik oblohy nad ňou bol len prídavkom ku tej melódii, ktorá ju tak podivne upokojovala. Už viac pri tom zvuku nenadskakovala, ale sledovala ho a mlčky počúvala. Prečo ju nikdy predtým nenapadlo takéto niečo skúsiť? Prečo ju takýto okamih, jednoduché plávanie, tak veľmi upokojilo? Bolo to, koniec koncov, tak vyložene jednoduché.

Obloha sa rozžiarila úderom blesku, žiarivo žltá spôsobila, že mraky nad nimi vyzerali ako falošné. A Draco to sledoval s Hermionou, dve zvedavé deti trošku príliš bláznivé v búrke. V pozadí svojej mysle Hermionin zdravý rozum radil, že byť vo vode je v takej búrke to najnebezpečnejšie miesto. Jednako sa nedokázala prinútiť urobiť to - asi si to príliš užívala. A vo svojej bláznivej pomätenosti odtrhla oči od oblohy a pozrela sa z boku na Malfoya, jeho postava tak dokonalá a pokojná vedľa nej. Dokonca napriek faktu, že na neho bola pred chvíľou taká naštvaná, stále vyzeral božsky. V temnote noci jeho bledá pokožka tak elegantne vynikala, jeho blonďavé vlasy sa tak žiarivo vznášali. S bielou košeľou prilepenou k hrudi vyzeral, ako keby bol celý biely - bledý svätec.

„Myslel som to vážne, aby si vedela,“ prehovoril Draco cez to ticho. Hľadel na oblohu, keď hovoril, ale bolo zrejmé, že to hovorí len pre Hermionu.

Zvedavá zvraštila tvár. Stále skúmala oblohu, tiež, ale práve stratila maličký kúsok svojho uvoľnenia. „Myslel si vážne čo?“ spýtala sa ho.

„To, čo som povedal do tej vysielačky.“ Dracove oči sa nepohli ani o kúsok.

Avšak Hermiona, ktorá dodržiavala Dracov trend zostať úplne nehybný, odpovedala: „Ja viem. A, priznávam, že to...  to je v skutočnosti veľký krok.“

Draco sa otočil, aby sa na ňu pozrel a zachrípnuto sa spýtal: „Áno?“

„Určite,“ uistila ho Hermiona, ale nezachytila ten úsmev na jeho tvári, keď sa znova pozrel na oblohu.

PP: Na túto kapitolu ste okrem prácach na HPpreklady čakali aj z iného dôvodu. Nevedela som sa rozhodnúť čo urobiť s nezrovnalosťami v tejto a iste aj v ďalších kapitolách. Kým podivné rozmiestnenie a povaha čarodejníckych reálií sa skutočne dali ospravedlniť autorkiným pôvodom, toto už sú vyložené chyby. Nakoniec som sa ich rozhodla len spísať, pretože čo ak sa to nejak neskôr vysvetlí a snahou o opravu to ešte viac zamotám? Takto na to aspoň nemusíte upozorňovať, radšej skôr poradiť čo s tým spraviť. Ja som dokonca prešla všetky komentáre a jej odpovede, ale vôbec nikomu to nevadilo. Tak si hovorím, či som vadná ja alebo mi predtým niečo ušlo.

1. Vysielačka – už pri tej opakovanej scéne na moste som tušila, že je zle, pretože takmer doslova zopakovala Prológ, ale tú scénu so zahodením vysielačky do vody vynechala. To to nemohla opraviť spätne? Potom ma napadlo, že čo ak ju našiel v tej skrini alebo ju ukradol Hermione, tá ich mala niekoľko náhradných.
2. Modriny, rozseknutá pera – to ich mal ešte stále? Medzitým požiadal Pansy o ruku, mali piknik, ďalší deň návšteva, plánuje sa odsťahovať, žila som v tom, že išlo o týždne a druhý raz ho nezmlátili. Takže som zvažovala, či som niečo zle nepreložila... ale možno ho znova zmlátili, len autorka to zabudla spomenúť. Alebo sa mu tie rany z nejakého dôvodu odmietajú zahojiť. Až teraz mi trklo, že tam niekde bolo, že s Goylom sa nevideli takmer týždeň... To fakt mohlo ísť s Pansy tak rýchlo? Som fakt zmätená.
3. Totálna absencia sušiaceho kúzla. Už predbieham, ale bez problémov ostávajú v mokrom oblečení a uschýna na nich. To ako vážne? Prvé, čo do mňa hučali, bolo okamžite sa vyzliecť z mokrých šiat. Nechápem, proste nechápem.

Takže som sa rozhodla to neriešiť. Už len päť kapitol.