Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 23: Všetko je možné

„Prestaneš to robiť?“ Hlas Hermiony Grangerovej znel z diaľky, ale stále blízko, keď sa všetko vzalo do úvahy. Za hmlou jeho rozmazaného videnia sotva dokázal rozoznať obrys jej chrbta pred ním, nech bol kdekoľvek, ktorý sa minimálne pohyboval.

Keďže sa cítil trošku lepšie, zdvihol si dlaň k búšiacej hlave, pretože sa strhol dokonca pri svetle sviečky, ktorá sa pred ním trepotala. Toto nebol štrk, toto nebolo nikde v blízkosti toho mosta. Naplo ho na vracanie, v duchu zastonal, prešiel si vlhkou rukou po spotenej tvári. To oranžové svetlo sviečky osvetľovalo len jednu stranu jeho tváre a predsa ho pálilo v očiach.

„Prestaň strácať vedomie!“ pokračovala Hermiona v pokynoch. „Nezvládnem ťa ustavične presúvať späť na miesto. Mal si šťastie, že sú dve ráno, inak by ľudia začali byť podozrievaví, keby ma videli kráčať vedľa vznášajúceho sa tela v bezvedomí. No tak, vážne,“ vykríkla, keď sa otočila na päte, kučeravé vlasy jej pristáli na jej vlastnom spotenom čele. Ale vyzerala nežnejšie, keď dodala s vážnym úsmevom: „nechaj ma chvíľu oddýchnuť si, dobre?“

Napriek Hermioninmu vyčítavému hlasu bola vo veľkom zhone. Rukami hmatala po linke, až kým konečne nenašla kanvicu s horúcim čajom. Rýchlo ju zdvihla, naliala čaj do jednej šálky a priblížila sa s ňou k nemu, zdvihla ju, ako keby mu ju ponúkala. Hoci si Draco bol istý, že toto nebola ponuka mieru, s ktorou prichádzala. Keby nebolo tej jemnosti, s ktorou k nemu pristúpila, bol by si viac než istý, že ho ňou plánovala obliať.

„Toto vypi. V čaji je veľa kofeínu.“

„Bolí ma hlava,“ informoval ju Draco, nezreteľne, pretože to bolo maximum, čo v tejto chvíli dokázal vymyslieť.

„To sa dalo čakať,“ povedala mu Hermiona, keď odložila šálku na konferenčný stolík.

„Dokážeš sa posadiť?“

Malfoyovi sa točila hlava. Na chvíľu zvažoval, že to skúsi, hoci mu bolo jasné, že také niečo je od neho hlúpe. Namiesto toho zostal ležať na chrbte, snažil sa nehýbať. Stále videl rozmazane, hoci netrpezlivo žmurkal. Zaplavila ho vlna rozpakov, keď si uvedomil, že plakal.

„Neviem,“ zastonal, keď si utrel tvár celou dlaňou.

Hermiona sa smutne usmiala, tvár červená od jej vlastných rozpakov.

„Len sa uvoľni,“ poradila, keď sa posadila neďaleko jeho hlavy.

Takže takto vyzeral Hermionin domov; trochu útulný s nábytkom, ktorý kľudne mohol patriť partii chlapov. Ďalšie analyzovanie napovedalo Dracovi, že leží na gauči v jej obývačke. Ten bol pomerne dlhý a trochu opotrebovaný, avšak, napriek sebe, zistil, že sa cíti pohodlne. Ležal s vystretými nohami na opierke. Hlavu mu podopieral jednoduchý biely vankúš. Ale jednako, mlhavo, pootvoril oči a placho na ňu vzhliadol.

„Prečo...“ spýtal sa so zastonaním, „si ku mne taká milá?“

Hermiona si vzdychla a posmutnela.

„Prečo nie?“ položila otázku zdanlivo stropu, keď v rukách držala vlastnú šálku čaju. „Myslím, čo očakávaš, že urobím, há? Prekľajem ťa? Očividne nie si v stave na niečo také a, na rovinu, už som hnev vypustila, ak mám pravdu povedať.“

„Bola si taká... naštvaná na mňa pred chvíľou,“ pripomenul jej Draco.

Opäť sa Hermiona predklonila. Nasadila o niečo hanblivejší výraz, ale napriek sebe sa usmievala. „A ty budeš nahnevaný na mňa, keď sa preberieš zo svojej... ehm... opice.“

Avšak Malfoy pokrútil hlavou. Uvedomenie asi nebolo niečo, čo - ako sa zdalo - Dracovi Malfoyovi sedelo. Okamžite sa prikradol ten neurčitý pocit otupenia. Nikdy predtým sa ešte necítil taký naprosto zbytočný. Dokonca sa zdalo, že niečo boľavé a zatrpknuté s ním stále zostávalo, ako keby to nedokázal zo seba striasť. Bola to pravda... už toho vypil príliš veľa, ale stále nebol ochotný prestať vo svojom zúfalom bľabotaní.

„Som úbožiak, však?“ povedal jej malátne a keď mu Hermiona neodpovedala, zasmial sa smiechom, ktorý bol neuveriteľne trpký a príliš suchý.

„Ach,“ mávol prstom do vzduchu, „to už som ti to povedal.“

Hermiona vydýchla, naklonila hlavu nabok, mierne sa posunula. V jej bruchu sa skrúcal boľavý pocit. Mohla cítiť, že ju zaplavuje viac než len náhle bodnutie zármutku. Ale toto bol Draco Malfoy, kto bol úplne hysterický. Jeho tvár bola červená od množstva vecí, oči mal zasklené hmlou alkoholu. Ako ležal na chrbte, podarilo sa mu dosiahnuť chrbát gauča, vytiahnuť sa pomocou neho nahor a skleslo sa usadiť oproti nej. A jediné, čo Hermiona zvládla, bolo tam mlčky sedieť, trochu neistá urobiť čokoľvek viac. Toto nebol Draco Malfoy, ktorého poznala pred piatimi rokmi. Toto vôbec nebol ten istý človek.

Ale možno existovalo niečo viac, čo sa dalo spoznať na Dracovi Malfoyovi, o ktorom si len myslela, že pozná. Z toho, čo počula v jeho rozprávaní do vysielačky, mala viac než dosť nahliadnutí. A nemohla si celkom pomôcť, nedokázala si pomôcť, aby ho nechcela upokojiť a povedať mu, že je to v poriadku. Hoci nič takého neurobila, neodvážila sa. A možno, to bola jej vlastná pýcha, ktorá sa potrebovala trošku prispôsobiť.

„A... a,“ zastonal Draco, hlava v dlaniach. „Ja som sa chcel zabiť! Ja som skutočne... chcel zabiť!“ Nešťastne krútil hlavou. „Oh, doriti. Doriti!“

„Na,“ ponúkla Hermiona rozrušenému chlapcovi oproti nej šálku s čajom.

Na chvíľu Draco na ňu len hľadel. Očami skúmal tú pariacu sa šálku neveriacky a potom znova na ňu vzhliadol. Tí dvaja si hľadeli do očí chvíľu, ktorá trvala oveľa dlhšie než by mala, ale potom sa Draco Malfoy odtrhol, trhol sebou, aby sa úplne postavil z gauča.

„Mal... mal by som ísť domov,“ povedal špičkám svojich topánok. „Mal by som...“

„Prší,“ jednoducho vyhlásila Hermiona, keď naklonila hlavu k oknu. A dážď bol viac než očividný, okno bolo zmáčané stekajúcou vodou. Strecha Hermioninho malého domu búšila zvukmi silného lejaku.

„No tak,“ povedala, keď sa za ním postavila, „vieš dobre ako ja, že nemôžeš ísť von.“ Potom, keď sa ustarane posunula, dodala s pokorným hlasom, „okrem toho, nemôžem ťa pustiť von... mohol by si sa zabiť.“

Malfoy sa rozosmial, spočiatku nahnevane pobavený, potom okamžite ešte viac v rozpakoch. Odfúkol si, vyzeral, že sa rozplače, ale zostal tam stáť, ochabnutý.

Ale Hermiona k nemu urobila niekoľko krokov, úplne zabudla na šálku čaju.

„Nie som na teba nahnevaná,“ povedala mu, ako keby sa rozprávala s nepriateľskou bytosťou. „Som príliš unavená, aby som stále bola na všetko nahnevaná. Byť po celý čas nahnevaná... to stojí človeka strašne veľa.“

Dracove oči skúmali podlahu, hľadeli všade možne len nie na ňu. Avšak, napriek sebe, sa musel skutočne snažiť, aby si zabránil sa na ňu pozrieť. Bola takmer úchvatná, ako sa stále k nemu približovala, pomaly a opatrne, ako keby kráčala po špičkách. Bola nádherná, hoci ju Draco vždy považoval za atraktívnu, dokonca keď ju chcel hlúpo prekliať. Ale teraz to bolo iné. Teraz sa pokúšal byť niekým novým, niekým iným než človekom, ktorým bol pred všetkými tými rokmi. A možno toto bol začiatok, aj keď to možno bolo požehnanie v prestrojení.

Hermionine vlasy jej spadli do tváre. Žmurkala na tie neposlušné pramene, ktoré jej skĺzli pred oči.

„Bude v pohode, ak zostaneš na gauči, dobre?“ navrhla, stále sa s ním rozprávala s rozvážnou obavou. „Harry s Ronom nie sú dnes v noci doma...“

„Potter s Weasleym? Oni... tu bývajú...“ Draco namáhavo prehltol a pozrel sa na Hermionu, ako keby mu práve strelila facku. „Oh... oh, úžasné!“

„Nuž, čo si čakal?“ zamračila sa, pretočila očami.

Ale mala pravdu. Čo očakával? Nakoniec, trochu porazený, Draco žuchol dole, obzrel sa na kuchyňu a chrapľavo sa spýtal: „Máš niečo na pitie?“

„Áno,“ odpovedala Hermiona vážne, „mlieko.“

„To som nemyslel.“

„Ach,“ sarkasticky povedala Hermiona, „tak tekvicový džús?“

Malfoyove oči sa prižmúrili. Nevrlo odsekol: „To sotva.“

Hermiona sa zasmiala a pritlačila si ruky na štíhle boky. Naklonila hlavu nabok a venovala mu pohľad, ktorý bol príliš ponižujúci. Hrubo zjavne stála medzi ním a barom s alkoholom. Stena, ktorú Hermiona vytvorila svojím telom, bola ešte odrádzajúcejšia, keď mu v žilách koloval alkohol. Na druhej strane, presila alkoholu, ktorá tiekla jeho žilami, začínala slabnúť a keď si ju Draco prezrel odhora nadol, bol si len čiastočne istý, že by ju dokázal zložiť.

„Už viac nebudeš piť,“ náhlivo dodala, sledujúc, ako si ju podozrievavo prezerá, „už si mal dosť.“

Takže Malfoy pretočil očami. Zatrpknuto odvetil so srdcom plným utrpenia. „Myslím, že vzhľadom na okolnosti, pohárik je presne to, čo potrebujem.“

„Aké okolnosti?“ skúsila Hermiona, trošku zvýšila hlas.

„Pokúsil som sa zabiť,“ pripomenul jej Malfoy, „spomínaš si?“ Avšak v jeho hlas nebol žiadny žartujúci podtón. V skutočnosti vyzeral trošku príliš zúfalý, aby si niečo vypil a Hermiona skutočne nemala to srdce mu to odoprieť.

Vzdychla si, vykročila do kuchyne a priniesla odtiaľ fľašu červeného vína, kým sa na neho usmievala s nahnevaným sarkazmom.

„Som dospelý,“ povedal jej, „viem sa o seba postarať sám.“ Iste, toto kolo vyhral, ale bola tam a dívala sa. Okrem toho, buď mu dovolí vypiť si, alebo ho nechá odkráčať von v daždi úplne samého. To iste, vzhľadom na okolnosti, nebol ten najlepší nápad. Avšak keď Hermiona priniesla tú fľašu na konferenčný stolík a prudko sa posadila na gauč, Dracov nepriateľský postoj sa zvoľna vytratil. Pokorene povedal: „Ďakujem ti.“

Hermiona zvraštila nos.

„Ah,“ skúsila, „nespomínaj to.“ Jednako sa jej podarilo naliať mu pohár, hoci len dopoly a postrčila ho jeho smerom.

„No tak, Grangerová,“ prezeral si Draco ten pohár. „Budeš musieť byť štedrejšia.“ Hermiona sa predklonila, zastonala a neochotne poslúchla.

„Ty si riadny blbec,“ odsekla, ale jednako si naliala pohár aj sebe, pretože mala pocit, že tiež jeden potrebuje.

A Draco vyzeral dokonca ešte nešťastnejšie, keď sa na ňu pozrel a zdvihol pohár, očakávajúci prípitok, a otupene povedal: „Ja viem.“

Hermiona Grangerová zízala bez žmurknutia na Draca Mafloya, nohy prekrížené a sledovala ho s väčším nadšením. Prvú fľašu vína stiahli za pol hodinu a aktuálne pracovali na vypití druhej. Avšak Hermiona ani trochu nepociťovala účinky - možno to bolo preto, že nenápadne vylievala obsah pohára do kvetináča za svojím chrbtom, keď sa Draco nepozeral. A myslela si pritom: „Tak takéto to je. Takto vyzerá byť v svete Draca Malfoya.“ Pred vojnou, pred bitkou, pred traumou.

A dospela k záveru, že už úplne prišiel o rozum. Kýmacal sa, ubitý a totálne mimo. Vypáčila mu pohár z prstov a sledovala, ako sa chichoce, keď odnášala tú fľašu preč.

„Draco Malfoy,“ povedala mu, keď si po miliónty krát tej noci prehrabol vlasy, „ty si sa absolútne zbláznil.“

„To hovoria všetci, Grangerová,“ povedal jej, keď znova mávol prstom jej smerom. „To všetci hovoria.“

„Možno potom majú pravdu?“ jednoducho sa ho spýtala, zdvihla obočie, keď umývala poháre v dreze. Ale Draco Malfoy sa postavil, prešiel k nej a postavil sa vedľa drezu s rukami za chrbtom a vlasmi stále rozstrapatenými.

Ale rozhodol sa ju ignorovať. Namiesto toho si obzeral to miesto, ustarane si vzdychol. „Dovoľ mi, aby som ti niečo povedal,“ začal, „toto je jediné miesto, o ktorom by som si nikdy nepomyslel, že na ňom ocitnem. To je isté.“ Oprel sa o linku, vyzeral absolútne poblúznený týmto miestom ako celkom.

„Aké ironické. Ty máš svoje vlastné bývanie a ja stále bývam s mamkou a ťaťkom.“ Rozhliadol sa. Stále s chichotom a bezstarostný vo svojich činoch, zaklonil hlavu dozadu a trošku sklamane zaskučal: „Predstav si to!“

„Myslím,“ povedala Hermiona, stále sa venovala riadom v dreze, „že sa musíš prestať sústrediť na zlé veci vo svojom živote. Chcem povedať, nehovorím, že tie spomienky len tak... odídu. Ale verím, že časom nájdeš spôsob, ako ich nechať odísť. Harry, Ron a ja sme ho našli. Každý sa hojí svojím vlastným tempom.“

Malfoy sa odtiahol od linky, roztúžene sa pozrel na gauč a ako dieťa povedal: „Táto miestnosť sa točí.“

„Skvelé!“ strnulo odsekla Hermiona, „hneď sa posaď.“

Ale Malfoy nič také neurobil. Namiesto toho pokrútil hlavou. „Aké čudné je s tebou rozprávať sa bez tej vysielačky.“

„Aké čudne je sa s tebou rozprávať, keď mi nehovoríš humusáčka,“ kruto vrátila Hermiona.

„Nazvala si ma fretčiakom!“ urazene odpovedal.

„Ach, ale to len preto, že si začal,“ doberala si ho Hermiona, ale potom sa cítila mierne v rozpakoch. Čo to robila? Toto bol Draco Malfoy, s kým sa rozprávala a, ešte k tomu, bol neuveriteľne opitý. Ale nemohla si pomôcť, trošku ju potešilo, keď sa rozhodol zostať. Bola rada, že si nemusela robiť starosti... niečo, o čom vedela, že by si robila, keby skutočne opustil dom a vyšiel do toho dažďa.

Ale Malfoy sa zatackal. Tvár mu ochabla a zašepkal: „Áno, a to mi je ľúto.“

Hermiona sa začervenala, keď si uvedomila, že sa ospravedlnil.

„Oh,“ trošku šokovaná povedala. „Oh, nuž... ehm... ďakujem ti, ehm, Draco.“

„A ohľadne toho... toho času, čo si bola v mojom dome s mojou tetou a smrťožrútmi.“ Draco Malfoy bol zjavne k nezastaveniu. Rozprával, ako keby ho nič nemohlo zadržať a Hermiona sa odvrátila od neumytých riadov v dreze. „Mne je... mne je to tiež ľúto.“

Hermiona si obzerala Draca po tretí raz túto noc. Rukávy na košeli mal vyhrnuté po lakte a na predlaktí bledej ruky mohla vidieť Temné znamenie, stále zrejmé napriek rokom, ktoré uplynuli. Ale on si všimol, že ho zazrela a náhlivo si stiahol rukáv nadol. Naklonil hlavu nabok, tentoraz si on obzeral ju a vysvetlil: „Je trvalé.“

Chytila ho za plecia, nechala drez neuprataný a zaviedla ho späť ku gauču.

„Vieš, čo si myslím?“ spýtala sa ho a k jej prekvapeniu sa na ňu pozrel úprimne zaujatý. „Myslím, že potrebuješ prestať tak veľa piť. Nie je to pekné,“ hrešila ho, pritlačila ho na pohovku a posadila sa oproti nemu. Ale Malfoy sa predklonil, zovrel si hlavu v rukách, stále nebol presvedčený.

„Cítim sa lepšie, keď sa s tebou rozprávam,“ priznal do zeme. „Spočiatku som si myslel, že to bolo tou vysielačkou. Ale nemyslím si, že tá vysielačka má s tým niečo spoločné.“ Potom sa zaklonil, oprel si hlavu o gauč a vydýchol. „Čo so mnou nie je v poriadku?“

„Si opitý,“ povedala Hermiona, „po prvé. A po druhé; si absolútne nešťastný.“

Draco zaťal čeľusť, vystrel sa a nahlas sa zaujímal: „A čo navrhuješ, aby som s tým urobil?“

„Domnievam sa,“ odvetila Hermiona, „že si si už zohnal nejakú pomoc.“

Malfoy pokrčil plecami. „To som skúsil. Nedopadlo to veľmi dobre, však?“

„Nuž, na mňa sa nepozeraj!“ bránila sa Hermiona, „ako som mala vedieť, čo potrebuješ? Chcem povedať, očividne. po niečom príšerne túžiš. Človek sa tu nemôže len tak ponevierať a pokúšať sa zabiť. Nie je to zdravé.“

„Nuž,“ odvetil Malfoy, „nebol som nešťastný, keď som hovoril do tej prekliatej vysielačky.“

Hermionina tvár sa opäť začervenala. Odsunula si prameň vlasov z tváre a obzerala si obývačku. „Už je takmer pol štvrtej ráno,“ zívla. „Neviem ako ty, ale ja si myslím, že nechceš, aby sem nakráčali Harry s Ronom a našli ťa spať na ich gauči.“ Z Malfoyovej tváre zmizla všetka farba. Hermiona sa zdvihla z gauča, postavila sa vedľa neho a chvíľku na neho zízala. Draco si dlho myslel, že tam bude nad ním stáť naveky, sledovať ho neúnavne bez toho, aby nejako naplánovala, čo ďalšie podnikne. Avšak jej ruky pri bokoch sa pohli a potom k nemu jednu ruku vystrela.

A na chvíľu si Draco nebol istý, či by ju mal prijať, ale možno to urobil preto, že to bola jediná možnosť, ktorú dokázal vymyslieť, aby sa zdvihol. Potácajúci sa za ňou ju nasledoval krátkou chodbou a sledoval, ako otvára dvere na svojej spálni.

„Sem,“ vzhliadla na posteľ, „Harry s Ronom nikdy nevojdú do mojej izby bez zaklopania.

„Posteľ by som nezvládol,“ naliehal Draco, opierajúc sa chrbtom o stenu. „V skutočnosti dávam prednosť podlahe.“ A potom, malátne, sa zvalil s krátkym zachichotaním na zem.

Hermiona sa sklonila, tvár mala tak blízko, že takmer cítil jej dych na svojej studenej tvári.

„Pripomeň mi,“ pomaly vravela, „aby som ti už nikdy nedala žiaden alkohol.“

Bola taká nádherná, keď sa skláňala na jeho úroveň, s rukami na kolenách, slabý úsmev na tvári. Bolo to, ako keby si nemohla pomôcť, určite bola stále nahnevaná, ale po celý čas viac než len totálne pobavená. Iskra v jej očiach bola uchvacujúca a to, ako sa jej vlasy vlnili vzdorne pred tvárou, bolo ešte zaujímavejšie. A tu bola ona, tá žena z druhej strany vysielačky, krajšia a obdivuhodnejšia, než si kedy dokázal predstaviť. Bolo mu ukradnuté, že sa práve ukázalo, že je ňou Hermiona Grangerová, už to nevadilo, nie pri tom všetkom, čo musel vypiť. Ale jednako to nebolo tým alkoholom, že ju tak príšerne chcel pobozkať. Nebol to alkohol, čo mal niečo spoločné s jeho spaľujúcou túžbou nikdy sa s ňou neprestať rozprávať.

Pretože bola bystrá a inteligentná a zábavná, nikdy v celkom svojom živote sa necítil s niekým tak v pohode. Sklonená dole len niekoľko centimetrov od neho sa predklonila, slabo si vzdychla, keď mu odhrnula prameň blonďavých vlasov, ktorý sa mu prilepil na spotené líce. Zvedavo ju sledoval, nehybný a s roztvorenými očami, stále nie celkom istý, či dokáže pohnúť jediným svalom. A potom, skôr než si v tom dokázal zabrániť, sa Draco povytiahol nahor, pritlačil svoju tvár k jej a pobozkal ju oveľa rýchlejšie, než si kedy predstavoval.

Hermiona sa okamžite odtiahla, hľadela na neho s tvárou tak šokovanou, ako keby si práve pred ňu kľakol.

Malfoyova hruď poklesla. Rýchlo jej povedal: „Prepáč.“

Ale nemal veľa času dokončiť svoju vetu. Hermiona ho chytila za tvár, dotkla sa jazvy, ktorú mal tesne pri hranici vlasov a potom prstami obkreslila cestičku po jeho sánke. Stále sklonená zostávala kúsok od neho, ale potom, stále z neho nespustiac oči, sa odtiahla dozadu.

„Potrebuješ si oddýchnuť,“ povedala mu a potom, keď sledovala svoju zblúdilú ruku, rýchlo ju odtiahla. „Ráno sa budeš cítiť príšerne.“

Malfoy klesol na zem, sledoval, ako poodišla k posteli, vzala odtiaľ hromadu prikrývok a naaranžovala niečo, čo vyzeralo ako celkom pohodlná posteľ na zemi v rohu.

„Ah,“ povedal jej Draco, „ešte príšernejšie ako sa cítim teraz?“

„Oveľa horšie,“ odpovedala Hermiona, keď sa načiahla a znova ho vytiahla na nohy. Bola silnejšia, než očakával, a rýchlo ho vmanévrovala do správneho rohu. Malfoy pritlačil chrbát o stenu a zviezol sa k zemi, kde skončil na tých prikrývkach.

„Pochybujem, že to je vôbec možné,“ povedal jej, keď sedel na tej kope. „Pochybujem, že je to vôbec vzdialene možné.“

Hermiona vytrhla deky spod neho, vyzula mu topánky a uložila ich veľa jej postele. Zakryla ho a potom zatlačila vankúš medzi neho a stenu. Vzdychla si, následne sa rozhodla vyzliecť mu sako.

„Budeš prekvapený,“ poradila mu unavene.

A potom vyliezla na svoju posteľ, ľahla si na chrbát, zízala do stropu, až kým nezačula, ako Malfoyove telo padlo nabok, totálne mimo. Na chvíľu zadržala dych, až kým sa neotočila nabok a nesledovala jeho obrys v temnote.

34924