Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 22: Hlas na druhom konci

„Skúška, skúška, raz, dva tri.“

V tme zaznel hlas, ktorý bol oveľa hlasnejší než prudký vietor, takže by sa ho nedalo prepočuť, keby bol nablízku niekto, kto by počúval. Bol to hlas, ktorý býval v istom období svojho života pyšný, arogantný a nezlomný, avšak ten emóciami nabitý chrapľavý podtón znamenal, že sa muselo stať niečo príšerne. Keď testoval to muklovské zariadenie vo svojej dlani, nestaral sa, že sa jeho hlas zlomil. Voľnou rukou prešiel cez svoje rozstrapatené vlasy a skúsil to znova.

 „Ak toto počúvaš, potom ideš neskoro. Kým budeš môcť niečo urobiť, ja už budem mŕtvy.“

Keď ste vzali do úvahy okolie, nezdalo sa, že by s ním ten muž úplne splýval. Zatiaľ čo obloha bola temná, víriaca a nahnevaná, vysoký muž bol štíhly, tichý a povoľný; dovolil vetru, aby mu posunul motýlik, ktorý sa mu už úplne odopol. Vo svojej bielej košeli, ktorú si vyhrnul až nad lakte, a so šticou bielych blond vlasov vyzeral podivne čisto, nevinne. Ale bol všetkým, len čistým nie. Napriek svojmu nevinnému zovňajšku sa mu v očiach mihlo niečo zúfalé a uvedomujúce si a on si roztrasene utrel spotenú tvár. Na predlaktí voľnej ruky sa na jeho bledej pokožke nepochybne vynímalo znamenie lebky.

Nebola to taká dlhá prechádzka od uličky za krčmou k mostu, na ktorom teraz stál. Keď nakúkal na jeho spodok, bol si istý, že by to ani nebol dlhý pád, ale samozrejme, dopad by ho zabil. Bol totálne na mol, sťažka sa potácal a bol viac než pripravený skočiť z okraja mosta. Pretože, keď sa všetko zvážilo, Draco Malfoy si nedokázal predstaviť, ako by mohol klesnúť ešte hlbšie, takže si pomyslel, že prečo túto teóriu neotestovať. Pod ním bolo iste množstvo skál a, keď sa nechutne pod nosom usmial, zvažoval, ako ďaleko ku dnu by sa v skutočnosti dostal. Pripravený pohol nohou dopredu a trochu uvoľnil zovretie stĺpika mosta. Informoval tú osobu vo vysielačke: „Ako som si istý, že už vieš, je to už päť rokov od tej bitky, a nie, vôbec nie som v poriadku. Ale to už vieš tiež.“

Neodpovedala, ale vedel, že tam je; dokázal to odhadnúť podľa toho pravidelného dýchania, ktoré bolo počuť z reproduktora. Dýchala, ako keby utekala alebo bola unavená. Dodal: „A pretože už toto vieš, budem milosrdný a značne ťa ušetrím detailov.“ Uistil sa, že zdôraznil slovo ‚pretože‘, pretože to bolo len kvôli týmto špecifickým okolnostiam. Napriek tomu načúval jej dýchaniu, naťahoval čas s nárazom nedočkavosti, ale potom sa vrhol dozadu, len predstieral, že si nebol istý. Bol nepochybne opitý a, samozrejme, nechal sa uniesť viac, než zamýšľal, keď sa tej noci na križovatke vybral nesprávnou cestou. Otupene zvažoval situáciu; ak by sa dnes ráno prebudil a vedel, že sa jeho deň takto vyvŕbi, potom by možno vôbec nevyliezol z postele. Pohádal sa s tou ženou vo vysielačke, s Goylom a zrušil zasnúbenie. A na dôvažok k tomu všetkému ešte nikdy nevidel otca na neho takého naštvaného.

Okolo neho sa s ním vzduch hravo pohrával. Krajina bola nádherná tým osudným spôsobom – vhodným pre tak rozhodujúcu noc v živote Draca Malfoya. Vzhliadol na chystajúcu sa búrku, na oblohu hádžucu sebou ako mrzuté dieťa, keď nie je po jeho. Bolo to dokonalé, takmer nemožne hodiace sa takýto večer. Keď znova vykročil dopredu, rozosmial sa nad takým klišé. Aby sa niečím zamestnal, poveril sa úlohou zasunúť si vlasy späť za uši. Bol, pretože to tak vyzeralo, mužom z kameňa, ale ak to bola pravda, prečo mal pocit, že sa rozpadá?

Potom sa dostavil smiech. Najprv len hrozil, ako tá búrka, ale potom zistil, že si nemôže pomôcť. Keď sa jeho oči mierne zaslzili, vykašliaval zo seba záchvaty smiechu s každou uplynulou chvíľou. Tie zvuky jeho chichotu a zvuky ženy na druhom konci ho ale dostali a pomerne rýchlo prestal. Jeho hravá chvíľa skončila. Tentoraz bol viac než mimoriadne vážny. Vystrel sa a povedal poslucháčke z muklovskej hračky: „Chcem, aby si vedela, že ma to mrzí, a že to veľa neznamená, ale je mi to ľúto. Je pravda, že mi boli fakticky rozdané karty, s ktorými som vyrastal. Ale to neznamená, že som musel hrať.“

Pri absencii akejkoľvek odpovede skúsil: „Skúška, skúška, raz, dva, tri,“ ale dopadlo to neúspešne.

Znova a znova preberal v hlave každý okamih. Dokonca keď tam stál, pripravený skočiť, nemohol tomu celkom uveriť. Pred rokmi by si Draco neveril, keby tvrdil, že raz jeho budúcnosťou bude samovražda ... nikdy nebol ten typ. Mrzutý, deprimovaný a úzkostlivý, to všetko bolo nové a trochu ho to desilo. A dokonca ani počas posledných niekoľko rokov si na to úplne nezvykol. Nedostatok ega a pýchy bola jedna vec, ale nenávisť k sebe samému si neuvedomil až do toho večera na streche, kedy bol spokojný s tým, že spadne. Teraz, keď pozeral na dno mosta, ten okamih si pripomenul, vzhľadom na to, že tento pád by bol len o niekoľko stôp dlhší. Oh, nuž, v tejto chvíli na tom nezáležalo.

Opitý samovražednými sklonmi rovnako ako ohromným množstvom alkoholu v krvi pokračoval v bľabotaní: „Čo chcem, aby si vedela - čo ja chcem, aby svet vedel, je, že si pamätám každú podrobnosť z bitky na škole. Povedal som médiám, že si pamätám iba na to, aké mi boli tesné jeho topánky, pretože všetko ostatné som mal znecitlivené. Ale rovnako ako ja vieš, že to bola lož.“ Potom znechutene vyštekol: „Keď som sa dostal domov, prvé, čo mi napadlo, bolo tie topánky spáliť.“ Pokrútil hlavou, mierne v rozpakoch zo svojho bľabotania, ale len máličko. Aj tak sa chystal zomrieť; o niekoľko okamihov Draco Malfoy nebude existovať. Takže čo na tom záležalo, ak sa ešte viac poníži? Čo na tom záležalo, keď bude pochovaný šesť stôp pod zemou?

„Neviem, prečo ti hovorím to, čo hovorím. Snažil som sa sám seba presvedčiť, že je to iba z čistej pohodlnosti. Možno je to pravda, ale pochybujem o tom.“ Zasmial sa a pokrútil hlavou: „Chvíľu som si myslel, že to bolo preto, že si bola dobrým poslucháčom. Ty nič iné okrem počúvania nikdy nerobíš.“

Potom sa pozrel na svoju ruku; na jeho štíhlom predlaktí, ktoré bolo tak bledé, že vyzeralo voči tmavej oblohe takmer anjelsky. Na pokožke sa rozpínalo Temné znamenie, jej trvalý kaz, večná pripomienka. Dokonca teraz si ho chcel fyzicky vytrhnúť.

„Pokiaľ ide o to prekliate znamenie, tak to je bohužiaľ trvalé,“ znova nakukol cez okraj, „avšak, akonáhle skočím, pochybujem, že ma to bude viacej trápiť.“ A potom sa viac uvoľnil. Prekrížil si nohy v členkoch a mierne sa zaklonil dozadu.

„Neviem, či verím v nebo alebo peklo, ale určite dúfam, že do pekla nepôjdem, aj keď si myslím, že v tejto záležitosti naozaj nemám na výber.“ S ledabolým pokrčením ramien dodal: „Ver tomu alebo nie, vždy som bol dosť duchovne založený, ale myslím, že už táram.“

Obloha sa začínala stávať niečím viac než obvyklým varovaním - bolo pravdepodobne najlepšie nebyť vonku v tej búrke, ktorá bola už tak blízko. Malfoy vzhliadol, prezeral si tú nahnevanú oblou a premýšľal, či bude žiť dostatočne dlho, aby uvidel prvé dažďové kvapky. Prebehol mu mráz po chrbte; aké zvláštne bolo tu stáť a vedieť, že každú chvíľu z vás nič nezostane. Iste bude z Draca Malfoya len mŕtvola, ale tak to bolo. Ak ho čoskoro nenájdu, možno ho dokonca pohltí zem. Potácajúci sa si zaprial, aby tak veľa nevypil. Možno by potom mal oveľa viacej rozumu, možno by ležal v posteli, pod prikrývkami, preč od tej búrky, mostu a toho dna pod ním.

Ale skutočne ho vydesila predstava, že to nebolo alkoholom. Pretože minimálne tak mal výhovorku. Odmlčal sa a zvedavo si žuval spodnú peru. Po dlhej chvíli povedal do prístroja: „Viem, že si tam.“

Na chvíľu sa odmlčal, potom sa naklonil dopredu a zvedavo zašeptal: „Kto si?“

Zúfalo vykríkol: „Odpovedz mi!“

Ale potom to dýchanie prestalo. Na druhom konci bolo len naprosté ticho a pomyslenie, že je úplne sám, vydesilo Draca tak ako ešte nič predtým. Avšak začul niečo nové; akoby sa niečo predieralo pomedzi kríky. Niečo ľahké lámalo konáriky. Nebol to úder hromu, a neboli to kvapky prvého dažďa. Draco sotva dokázal rozoznať postavu stojacu v diaľke, postavu, ktorá bola štíhla, zadychčaná a nehybná. A v jej prstoch sa črtal obrys vysielačky.

„Nie!“ vykríkol ten hlas zúfalo, „Malfoy, nie! Neskáč!“

Zmes pocitov zaplavila Draca súčasne, tak veľmi, že takmer nechtiac stratil rovnováhu. Stála tam, osobne stála pred ním, hoci ukrytá v temnote noci. Zdvihla ruky, ako keby sa mu pokúšala naznačiť, aby sa nehýbal, ale z toho, ako znel jej hlas, sa mu zatočila hlava, aj keď to nezamýšľala. A ten hlas... ten hlas všeobecne. Bol si istý, že ho už niekde počul. Odkiaľ poznal ten hlas?

„Prosím!“ znova sa mu k ušiam donieslo jej volanie. „Prosím, Malfoy! Neskáč!“

Vykročila dopredu, pomaly, jedna noha pred druhou, ale postupovala do svetla. Vlasy jej divoko lietali okolo hlavy. V temnote vyzerala bledá a podivne svätá, jeho technologicky prepojený záchranca v tmavomodrom kabáte.

Ako to, že poznala jeho meno? Stál tam a pripadal si hlúpo, nedokázal to pochopiť. Ako prišla na to, kto je, keď on po celý čas absolútne netušil o jej osobe? A dokonca teraz, keď ju tam sledoval stáť v tieňoch pred ním, dokonca keď si bol istý, že už kedysi ten hlas poznal, stále ho nedokázal zaradiť. Možno keby bol triezvejší alebo duševne zdravší. Možno keby nestál na okraji vysokého a nebezpečného mosta.
Potom, zčistajasna, vykročila plne do svetla. Bola to hnedovláska, s tmavými, pravdepodobne hnedými očami. Stála tam Hermiona Jean Grangerová, a vyzerala nádherne a zúfalo zároveň. Ruky mala vystreté pred hruďou, ktorá sa sťažka zdvíhala a klesala, pretože tak dlho utekala. Oči mala široké strachom, tvár červenú. V jej tvári nebolo žiadne zmätenie; vyzerala, akoby vedela po celý čas, že je to on.

„Draco, počúvaj ma...“

Ale ako ju mohol počúvať, keď už viac nedokázal počuť nič? Podivnosť sveta sa práve zdvojnásobila. On prezrádzal svoje tajomstvá Hermione? Hermiona Grangerová bola tá, s kým sa po celý čas rozprával? Hermiona Grangerová, voči ktorej kedysi prechovával nekonečnú zášť? Iste ju nemohol počúvať. V skutočnosti sa sotva dokázal ovládnuť. Jeho postoj povolil a prsty sa uvoľnili od stĺpikov proti jeho vôli. Cítil, ako stráca vedomie kvôli šoku, zmäteniu a nadmernému množstvu alkoholu.

A skôr než to vedel, bol mimo, úplne odpadol len sekundy predtým, ako sa jeho telo nahrbilo dopredu a nadobro sa oslobodilo od kraja toho mosta.

Keď tam tak ležal v černote, Draco Malfoy si bol istý: je mŕtvy. A možno to bolo také, aké byť mŕtvym malo byť - mizerné a s príšernou bolesťou hlavy. Telo ho stále bolelo a pomyslel si zatrpknuto, že smrť vôbec nie je - ako dúfal - pokojná. Pripravil sa, že otvorí oči; aby sám seba našiel v Pekle, nepripraveného a stojaceho v rade, aby čakal na donekonečna sa opakujúcu smrť. Ale žiadne také mučenie nenastalo. Skôr úplne naopak; zistil, že leží na chrbte, na niečom, čo mu pripomínalo štrk. Strhol sa na ten hlas, ktorý bol prenikavý, znepokojený a patril k Hermione Grangerovej.

„Oh, vďakabohu!“ vykríkla, keď si všimla, že sa Dracova tvár pohla. Mohol cítiť, ako sa odklonila, pretože bola tak blízko k nemu a začul, ako ťapla rukami a ako si odfúkla. Pokúsil sa pootvoriť oči, stále sa prispôsobujúc tej mlhavosti, ktorá dominovala jeho videniu. Vedľa neho kľačala Hermiona na zemi, tvár rozrušená a červená. Potom, po dlhej chvíli, uvoľnila zovretie prútika a nahlas si vzdychla: „Doriti. Oh, doriti.“

„Ty?“ začkalo sa Malfoyovi, pretože už zo seba urobil poriadne veľkého blázna. „T-ty si bola na druhej strane tej vysielačky?“ Hlas mal zachrípnutý a trochu privysoký. Keď prehovoril, v hrdle ho škrabalo. Spýtal sa oblohy, ktorá fňukala ako malé dieťa, „...ako je to vôbec možné?“

Ale Hermiona bola hysterická. Chytila sa za hlavu a odmietala sa pustiť. Utrela si pot, ktorý sa jej nazbieral na čele.

„Ty si ale poriadny bastard,“ povedala mu, keď na neho ukázala prstom. Triasla sa s každou vetou, ktorú na neho vyšplechla, oči sa jej chveli v temnote tej noci. „Čo to dopekla s tebou je? Myslím... samovražda? Samovražda?“

Ale Malfoy sotva venoval pozornosť Hermioninmu nadávaniu. Zízal na ňu, viac než na smrť šokovaný a zistil, že je príliš znepokojený, aby sa pohol. Oči mal uslzené, hoci si bol istý, že to bolo len zo šoku zmiešaného s alkoholom, v jeho hučiacej hlave uháňa silný vietor. Malátny a neistý ostal ležal na chrbte, zízal na ňu, totálne omráčený. „Ty si bola na druhej strane vysielačky?“

Hermiona zvraštila tvár. Vzhliadla z dlaní svojich rúk, nemilosrdne na neho zazrela. „Mohol by si na dve minúty zabudnúť na tú poondiatu vysielačku? Práve som musela odlevitovať tvoje telo k zemi po tom, čo si skočil z toho skurveného... nevadí. Len... len mi daj sekundu, dobre?“ Po tretí raz Hermiona vydýchla pomaly a neisto. Znova si priložila ruky k spánkom a nechala Malfoya jeho vlastnému úžasu. Pomaly vytiahla spod seba nohy, na ktorých kľačala a posadila sa vzpriamene ako handrová bábika, uvoľnená a takmer pružná.

Požadovaná krátka chvíľka ticha sa natiahla do dlhého okamihu mlčania. Mohlo trvať hodinu, nič okrem toho zvuku zvíjajúcej sa oblohy nebolo počuť. Hermiona sa iste nechystala byť tým, kto prvý niečo povie. V skutočnosti vyzerala celkom spokojná vo svojej vlastnej samote, keď si zvierala búšiacu hlavou a sedela, ako keby mohla okamžite odpadnúť. Malátne sa prepadla dopredu, uvoľnila si hlavu z rúk a bolo viac než zrejmé, že sa výrazne trasie. Vlasy jej divoko lietali okolo tváre. Vyzerala príliš ustarane.

Malfoy sa neobťažoval zdvihnúť zo zeme. Namiesto toho výraz v jeho tvári bol dostatočnou známkou zmätenia. Nezreteľne prehovoril pod vplyvom alkoholu: „vedela si to po celý čas?“

„Nie, nevedela som to po celý čas,“ zasyčala Hermiona, stále vykúkala pomedzi prsty. Pohodila hlavou dozadu, zastonala trošička a potom sa presunula do takej sediacej polohy, ktorá vyzerala byť pohodlnejšia. Nejako, však, sa zvládla upokojiť. Keď trošku ľahšie prehovorila, vyzerala, že už lepšie kontroluje svoj citlivé ja.

„Len teraz som na to prišla... len po tom poslednom kúsku informácii, čo si mi dal. Hoci nechápem, prečo mi to trvalo tak dlho. Bolo to zrejmé.“ Mierne povedané, množstvo nenávisti v jej hlase bolo pozoruhodné. Zazrela na neho pomedzi prsty.

Malfoy nespokojne zazrel. „Mne to zrejmé nebolo,“ zašepkal pre seba, stále zízal na oblohu nad sebou. „Mohla si... mohla si niečo povedať.“

„Ukazuje sa, že si bol trošku nedosiahnuteľný, vzhľadom na to, že si stál na kraji toho prekliateho mosta.“ S tým Hermiona kopla do zeme pred sebou. Oči jej žiarili, keď sa otočila späť k nemu a dodala. „Vieš čo? Vzhľadom na okolnosti. Nemyslela som si, že vtedy bol ten najideálnejší čas.“

Malfoyova hruď sa dvíhala. Bol, vo všetkých fyzických ohľadoch, skrehnutý zimou vo svojej absolútnej bledosti. Tie hlboké tmavé vačky pod jeho šedými očami sa zväčšovali s každou uplynulou minútou a jeho bledosť zjavne nadobudla úplne nový stupeň odtieňa zelenej. Tak úboho ako sa javil, tak sa aj cítil... totálne na mol, s nevoľnosťou od žalúdka ležiaci na ostrom štrku. Jednako, s Hermionou nešťastne stonajúcou nad ním, sa pokúsil potlačiť potrebu šabliť na minimum. Hoci neodvádzal takú obdivuhodnú prácu v utajení týchto pocitov. Zdvihol vlastné ruky, keď sa trošku prebral zo stavu šoku, tuho stisol oči a potom ich znova otvoril k rozmazanému obrazu viac než naštvanej Hermiony.

„A, vieš ty čo,“ vravela, „čo... čo ti dáva právo vedieť, kto som, vôbec? Prečo by som ti to mala v prvom rade povedať?

Vedel, že mala pravdu. Ale jednako sa nedokázal zbaviť pocitu úzkosti, ktorý spôsobil, že sa svet okolo točil.

„Pretože ťa to robí ešte sebeckejším a duševne... D-Draco? Hej!“ Okamžite prestala bľabotať. Stiahla ruky z hlavy a nasadila nový výraz obáv. Ako sa posúvala po kúsočku vpred, takmer dopadla na Dracove telo, ruky vystreté tesne nad jeho tvár, dlane hneď vedľa jeho uší. Dýchala mu sťažka do tváre, jej vlastná zvraštená znepokojením.

„Draco? Po-počuješ ma?“

Na zemi sa Dracova tvár zvraštila do niečoho, čo vyzeralo ako úsmev. Nerozumne sa zachichotal a rozhliadol sa. Koľko toho dnes večer vypil? Možno o kúsok viac než pôvodne predpokladal.

„Nič nepočujem, Grangerová.“ Keď sa pretočil zo strany na stranu, hlava sa mu uvoľnene kymácala. Potom sa podoprel rukou a poodtlačil svoj trup od zeme, čím sa Hermiona zdvihla spolu s nám. Bola sklonená nad neho, ako keby sa tí dvaja chystali objať. Zažmurkala, neistá, čo sa chlapec pod ňou s tým chystá urobiť, ale takmer okamžite dostala na svoju otázku odpoveď. Prehltol nadmieru žlče, sledoval scenériu okolo seba a potom pootočil hlavu, aby jej dýchol do tváre.

„Vieš, všetci vedeli, že si bystrá. A to je jedna vec. Ale nemusíš byť taká neznesiteľná vševedka.“

Hermiona cúvla dozadu. Potiahla nosom, zvraštila ho okamžite, keď na ňu dýchol. Pozerala sa mu rovno do očí. Pri takej blízkosti, keby sa už skôr prizrela, bola by si všimla, že sú zasklené a začínajú sa mu pretáčať dozadu.

„Uh!“ zastonala znechutená, “ty si opitý?“

„Nie som!“ oplatil sa Draco tým, že vyzeral viac než úprimne dotknutý. „...t-to vôbec nie je ani zďaleka pravda!“

Potom, s jediným množstvom zdravého rozumu, ktorý cítil, že mu v skutočnosti stále zostal, sa Draco Malfoy vrhol dopredu a zrazil sa s Hermioniným plecom skôr, než úplne odpadol.

39325