Preklady fanfiction Harryho Pottera

Len pre našu zábavu a poučenie.

Radio

*Kapitola 21*: Až na dno

Radio
Vložené: Jimmi - 04.04. 2021 Téma: Radio
Jimmi nám napísal:

Vysielačka

Prekladateľ : Jimmi

Názov originálu: Radio

Autor originálu : Va Vonne

Link na originál : Radio

Počet slov originálu: : 133 927

Rating : M 16+  

 

Zhrnutie: Niekoľko rokov po bitke na Rokforte dosiahol uštvaný Draco Malfoy svoj bod zlomu. Popravde, keďže ním toľkí opovrhovali a len niekoľkí súcitili, už mu veľa na výber nezostalo. Avšak, len čo sa Draco rozhodne vziať svoj život do vlastných rúk, vstúpi do jeho života istá osoba. Takže sa zdá, že práve keď sa chystá ukončiť svoje trápenie, dokáže byť Hermiona Grangerová tou, ktorá ho znova prinúti skutočne cítiť?


Pozor, nie je možné otvoriť v novom okne, musíte sa vrátiť späť.

Kapitola dvadsať jedna: Až na dno

 

V nepokojnej mysli Draca Malfoya sa znova a znova opakovane ozývala tá istá veta.

„Takže,“ pýtala sa ho, vyzývajúco a zvedavo, „toto má byť ono?“

Bola výsledkom šťastia, o ktoré sa tak zúfalo usiloval, situácia, v ktorej sa aktuálne nachádzal? Keď kráčal od domu svojho priateľa mokrý od červeného vína, ktoré mu ničilo oblečenie? Keď sa snažil prísť na to, kde jeho brilantný plán skončil s neúspechom? Prehrabol si rukou vlasy, utrel si tvár od alkoholu a pokračoval v chôdzi. Čo sa v tejto rovnici tak príšerne pokazilo? Kde presne šliapol vedľa? Bol si istý, že dodržiaval pokyny, že plnil tie predtým zadefinované kroky, ktoré mu mohli.. mali... pomôcť dosiahnuť svoj cieľ. A predsa neurobil nič viac, než že sa otočil o 360 stupňov. Očami vyhľadal vyčnievajúcu vysielačku vo svojom vačku, nahnevane na ňu zazrel, ale potom sa odhodlane odvrátil.

Takže prečo nekráčal po ceste k svojmu domu? A čo viac, nedokázal si zjavne zabrániť, aby zle nezabočil, čo ho viedlo po absolútne nesprávnej obchádzke. Stále mal ruky vo vreckách kabáta, čo najďalej od vysielačky, ako sa dalo, a premýšľal, že by to možno dokázal napraviť. Oveľa neskôr než očakával, bola obloha takmer čierna. Nad ním tie hviezdy vyzerali ako očné jamky, ako keby niekto tam hore nakúkal, ako keby dával pozor. Detinsky a príliš typicky nedospelo Draco Malfoy premýšľal, čo by si o tejto situácii myslel Severus Snape.

Na chvíľu sa zarazil, zízal na zhluk stromov pred sebou, napoly očakával, že uvidí, ako sa cez tú temnotu priblíži Snapova čierna postava, s výrazom čistého vyčerpania. Ako naklonil hlavu nabok, nasadil ten príliš vážny mrzutý pohľad a požiadal Draca, aby mu, prosím, ak môže, vysvetlil, čo presne že to robí? Ale nič také sa nestalo; žiaden duch Severusa Snape sa neukázal. A, na rovinu, Malfoy tam stál osamote s prehnane sklamaným výrazom vo svojej bledej tvári.

Na druhej strane môže predsa vyskúšať vysielačku.

„Nezmysel,“ vyhrešil sa nahlas, pokrútil hlavou nad svojou vlastnou hlúposťou, dokonca sa takmer maniakálne zasmial. Možno bol tak šialený ako všetci naznačovali. Okamžite prestal myslieť na tú vec, ktorú teraz považoval za skazenú a hlúpu. Odvrátil sa od čistinky pred sebou, kde predtým očakával, že nájde Snapa. Pretože, prečo sa, po tom všetkom, zakaždým spoliehal na iných ľudí, aby rozhodovali, ako by sa mal jeho život vyvíjať? Nebol to jeho život, aby ho viedol? Nebol to jeho hypotetický film, ktorý si mal režírovať sám?

Snape mu kedysi povedal, že všetky činy majú dôsledky a všetky rozhodnutia potrebujú nejakú akciu, po ktorej môžu nasledovať. Samozrejme, vtedy bol Draco Malfoy po kolená v hrobe, ktorý vykopával viac než niekoľko hodín. Ale dokonca teraz, dokonca nesúvisiaco s takými rozhodnutiami ako Voldermort, smrťožrúti a celý čarodejnícky svet všeobecne, dokázal konečne pochopiť jeho zmysel. To, čo potreboval, bolo urobiť nejaké rozhodnutie, jednať podľa neho, a čeliť následkom. Takže, v skratke, rozhodol sa túlať sa tej obchádzke, vliecť sa po ceste, ktorí nebola až tak prečistením ako skrytým dobrodružstvom. Občas sa zohol, odtiahol kríky, ktoré mu stáli v ceste, ignoroval tie kradmé pohľady, ktoré len čiastočne považoval za hviezdy a nachádzal útechu v tom rastúcom znecitlivení, ktoré tá otravná vysielačka spôsobovala jeho boku.

Dom v diaľke bol veľký, keď ste vzali do úvahy, že tam aktuálne bývala len jedna osoba. Dokonca z diaľky len sotva dokázal rozoznať ten obrys, nech bol dokonca tak zďaleka nádherný. Ten temný obrys, ktorý nebol ničím iným než Pansy prechádzajúcou sa pri okne, aby sfúkla sviečku, ktorá bola jediným zdrojom svetla a potom zmizla v temnote. Akýkoľvek normálny človek by v tejto chvíli považoval Draca za šialenca, viac než v akomkoľvek inom okamihu na svete. Keď si razil cestu k čiernote toho domu, nemohol tomu ani sám uveriť. Nech čokoľvek práve teraz robil, obviňoval z toho to víno; hoci z neho nemal veľa, na ňom ho zostalo dosť, aby ho plne opilo.

Ale aj tak sa nevráti späť, aj keď bude jednať na základe sebectva, zúfalstva a nenásytnosti. Toto nemohol urobiť, nemohol stratiť svojho najlepšieho priateľa a k tomu ešte aj stratiť samého seba. A kým s každým ďalším krokom mal silnejší závrat úzkosti, stále sa neotočil a nevrátil sa na hlavnú cestu, späť k svojmu domu, späť k svojej vlastnej posteli. Čo ho prekvapilo, čo ho šokovalo viac než čokoľvek, bolo to, ako rýchlo sa k jej domu dostal. Takmer hneď stál na jej verande, vyzeral rovnako príšerne ako ten prvý raz, čo sa tu ukázal vtedy v noci. A neochotne premýšľal, či taký vzhľad sa pre neho nestal typickým, či, čo bolo ešte horšie, či už sa mu to nestal zvykom.

Zaklopal, pretože musel. Napriek tomu, že obyčajné zabúchanie vystrelilo jeho zápästím, zaklopal. A v tej noci počúval, ako klopká dole schodmi, dokonca počul, ako si bojovne vzdychla, cez tie tenké steny jej vlastného domu a čakal, až kým neotvorí dvere dokorán.

Hoci sa jej výraz nepochybne zmenil, keď zbadala, že to pred ňou stojí jej snúbenec. Jej unavený výraz zmizol, nahradila ho veselosť. Uhladila si vlasy za uši, nádherne sa usmiala a koketne sa zaklonila.

„Draco,“ dievčensky pozdravila, „čo to s tebou je, že sa objavuješ u mňa takto neskoro v noci?“

„Pansy,“ zvládol Draco vydýchnuť, „musím sa s tebou porozprávať.“

„Ah,“ usmiala sa Pansy, „má to niečo spoločné s tým, že si obliaty červeným vínom?“ Naklonila bradu na Malfoya, a dokonca sa ešte viac rozžiarila. A vtedy mu to trklo; Pansy Parkinsonová nebola do neho zamilovaná. Iste, myslela si, že je, ale v skutočnosti nedokázal pochopiť, prečo, či - čo bolo dôležitejšie - ako. Počas posledných pár rokov nebol nič viac než len duch a bezpečnejšie by sa dalo povedať, že tam vôbec plne nebol. Času, ktorý dospelá Pansy Parkinsonová strávila s Dracom Malfoyom, jednoducho nebolo dosť na to, aby ho úplne poznala.

Rýchlo sa zo svojich myšlienok prebral a v tom okamihu, ako ho začula prehovoriť, celá jej zvodnosť sa niekam stratila.

„Pansy,“ začal, „ty nie si do mňa zamilovaná.“

Pansy zažmurkala. Pre takú nádhernú ženu nebolo zmätenie niečo, čo jej pasovalo k tvári.

„O čom to hovoríš?“ spýtala sa ho, venovala mu pohľad, ktorý bol viac nahnevaný než ublížený. Napriek svojej vôli potlačila hornú časť tela dopredu, zovrela si bok, ako keby chcela udržať rovnováhu.

„Ty si opitý?“

Malfoy sa zarazil. Musel byť skutočne opitý, aby dospel k takému záveru?

„Nie,“ hanblivo ujasnil, hľadel si na topánky. „Nie som. Ale som si tým istý, Pansy. Nie si do mňa zamilovaná rovnako ako ja...“ tu prichádzala tá náročnejšia časť. Strhol sa, v duchu si za to nafackal. Ale tá žena vo vysielačke mala pravdu, nech sa akokoľvek nenávidel za to, že to čo i len v duchu priznával. Nemohol ju stiahnuť so sebou... nemohol ju podrobiť takému utrpeniu. Dokonca žena ako Pansy si nezaslúžila také zaobchádzanie. Iste, bola krutá, sebecká a márnivá, ale Malfoy nebol pre ňu dobrý, on nebol dobrý vôbec pre nikoho. A keď sa všetko zvážilo, vedel, že si musí naliať čistého vína.

„Ty nie si do mňa zamilovaná... rovnako ako ja nie som zamilovaný do teba.“

„Čo to do teba vošlo?“ vyšplechla Pansy, ktorá sa cítila trápne v nastanúcom tichu. „O čom to dopekla rozprávaš?“ V jej hlase nebola žiadna stopa, že by ho niekedy milovala. V skutočnosti znela, ako keby ho najviac zo všetkého chcela zavraždiť. Jej nádherné oči neboli také nádherné, keď divo horeli plameňmi stúpajúcej vášne. Naklonila hlavu nabok a Draco vošiel dnu, mykol sebou, keď za nimi zatvorila dvere. V tej temnote jej hlas rezal vzduch ako vrhací nôž.

„Už sme si týmto prešli. Dvakrát, ak sa nemýlim.“

„Áno,“ zašepkal Malfoy, ešte sa tak trápne necítil. Možno nemal prísť. Možno si nemal spomenúť na tú prekliatu vysielačku či na Severusa Snapa.

„Ale... ale vtedy som ti klamal a...

„Ty si mi klamal.“ Pansy len vyhlásila, zopakovala tú vetu nahlas, ako chcela zistiť, či dokáže počuť, aká je hlúpa. „Čo to vôbec znamená?“

Čo to znamenalo? Iste, mala pravdu.

„Nie som si celkom istý,“ pokračoval Draco, ktorý začínal ľutovať, že k jej domu vôbec prišiel. Ale bol hlúpy, sebecký a slepý. Čo bolo dobré na snahe zlepšiť sa, keď jediným výsledkom bolo zhoršenie? A čím viac a viac nad tým premýšľal, tým mu viac a viac dochádzalo, že tá prekliata ženská na druhej strane vysielačky mala pravdu... bol absolútne šialený. Kto mu dal právo zahrávať sa s ostatnými? A kvôli vlastnému osobnému prospechu?

„Ja len viem, že... že sa s tebou nemôžem oženiť, Pansy. A je mi to ľúto.“

Chvíľu sa medzi nimi naťahovalo nesmierne ticho a súčasne ich to vzďaľovalo. Pansy cítila, ako sa jej do spánkov nahnala krv. Keď si jej oči privykli na tú tmu, našla postavu svojho teraz ex-snúbenca a plánovala ho prekliať tu a teraz.

„Čím to je?“ nakoniec sa spýtala, nenávisť a pohŕdanie rástlo za jej inak vyrovnaným hlasom. „Prečo ma nemáš rád? Prečo si ma nikdy nemal rád?“

Draco cítil, ako sa jeho vlastný pulz spomalil. Zdalo sa, ako keby všetko na ňom zmrzlo. Dokonca napriek ľadového tónu jej hlasu, mal pocit, že sa chce pohnúť k nej, objať ju. Bola jeho kamarátkou tak dlho, čo si pamätal. Bývala zlostná a občas príšerná, ale viac než často ju poznal ako takmer rovnakú ako on vo všetkých smeroch. Povedal, popierajúc všetko, čo vedel: „Sme teraz dvaja odlišní ľudia, Pansy. Ja... Ja nie som ako môj otec. Ja nie som ničím, čo som kedysi býval.“ Ale to nebola pravda a on to vedel, dokonca keď to povedal nahlas, poznal tú faloš. Bol rovnako nečestný a ľstivý, ako vždy býval, rovnako sebecký a úskočný. A dokonca keď sa tak veľmi snažil tomu vyhnúť, ono ho to v prvom rade neobišlo. S vážne zhrbenými plecami pociťoval takmer žiaľ v tomto okamihu úplného sklamania.

Pansy pohodila hlavou dozadu, ľahostajne sa nasilu zasmiala. „Možno na tom niečo bude, Draco. Pretože ty asi ten najneznesiteľnejší človek, akého som mala tú smolu spoznať.“ Keď sa Malfoy neobťažoval brániť, hrubo pokračovala, „Vrhala som sa na teba... a nakoniec, len nakoniec si súhlasil, že so mnou budeš. A tak som to prijala. Ale máš pravdu. Mala som pocit, že je s tebou niečo v neporiadku... mala som pocit, že si nejako... nejako podradný. Podradný ako tí ostatní. Podradní ako Potter a ministerstvo.“

„Potter?“ spýtal sa Malfoy, stále sa strhol z toho čistého odporu, ktorý ho zaplavil, keď vyslovil to meno. „Potter a ministerstvo? O čom to hovoríš?“ Už vedel, samozrejme, že hoci Pansy nebola smrťožrútom, chopila sa príležitosti znova formulovať takéto názory. A prečo by to neurobila? To, čo Voldemort prisľúbil mnohým z nich, bolo dokonalé a nepredstaviteľné. Mola, lapená plameňom, bývala uchvátená tými klamstvami a stále, po všetkom tom čase, verila, že taká vec je dosiahnuteľná. Ale tento Draco Malfoy vedel, stále vedel a vždy to vedel. Jednako ho zjavne prirovnanie k Harrymu Potterovi kruto bodlo.

„Hovorím o Potterovi a... a Weasleym a... zasranej Grangerovej,“ škriekala, oči sa jej konečne zaliali dlho očakávanými slzami. Takmer v rozpakoch si ich utrela z očí, bojovne si zotrela rukávom svojho hodvábneho habitu. Potom, keď prikývla, zlomyseľne dodala: „Máš pravdu. Možno o tebe vôbec nič neviem.“

Ale jednako Draco nedokázal popierať tú zvierajúcu bolesť, ktorú pociťoval v hrudi. Jeho jedinou myšlienkou bolo, aby sa predklonil a objal ju. Ale nepohol sa, zostával prikovaný na mieste, až kým ticho medzi nimi nebolo takmer neznesiteľné. Keď sa jeho oči roztúžene začali zalievať vlastnými slzami, nakoniec urobil krok vpred a zahanbene pokrútil hlavou.

„Pansy...“ skúsil zúfalo, „prosím, neplač. Ty aj tak nechceš niekoho, ako som ja. Ja som úplne... Ja som...“

„Bláznivý,“ vyhlásila za neho Pansy. „Absolútne, na sto percent mešuge.“

Malfoy stuhol. Trochu ustúpiac sa spýtal postavu, ktorá pred ním bez pohybu stála v temnote. „Há?“

„Po prvé,“ pokračovala Pansy, prehovorila takmer príliš rýchlo po tom, čo dokončil tú vetu. „Ja som ignorovala to, čo mi všetci ostatní vraveli... čo sa... čo sa všade hovorilo. Vraveli, že si prišiel o rozum. Ľudia to skutočne hovorili, Draco. A potom tá terapeutka...“

„Terapeutka?“ dostal zo seba Malfoy, okamžite cítil, ako ho zaplavilo poníženie. „Ako vieš o tej terapeutke?“

Pansy si frustrovane odfrkla. „Bola som tvoja snúbenica!“ pripomenula mu, „tvoja matka to jednoducho spomenula...“

„Ty si s mojou matkou rozprávala o... o mojich osobných...?“ Draco kompletne ignoroval, že posledných pár minút viac menej stále koktal. Jeho tvár nadobudla nový odtieň bledej. „Ke... kedy?“

„Záleží na tom?“ skríkla Pansy, čo bolo prvý raz, čo to skutočne urobila. Vyzerala, ako keby si chcela vytrhať vlasy. Tak nepríčetne pôsobila, že sa takmer nedala spoznať. „Hovorím ti, že nezáleží. Fakt je, že som ignorovala očividné príznaky. Pretože som bola taká zaslepená tým... tým... ja už ani viac neviem čím! A to najšialenejšie... tá absolútne šialená časť na tomto všetkom je, že som si vtedy skutočne myslela, že si normálny, aj napriek všetkým tým rečiam.“

Napriek sebe sa Malfoy začul, ako jeho hlas hovorí: „A teraz?“

„Teraz?“ zasmiala sa Pansy, keď očervenela v tvári. Už viac neplakala, ale na lícach mala stopy po slzách. Prekrížila si ruky na hrudi, vyzerala, ako keby sa chystala na neho skočiť a roztrhať ho na kusy.

„Teraz s nimi súhlasím. Prídeš sem a hovoríš mi takéto... takéto nezmysly. To, Draco, je dostatočným dôkazom.“

A nakoniec si Draco Malfoy nemohol pomôcť. Tá obrovská guča v jeho hrdle bola agresívna a pretrvávajúca. Už si viac necítil končatiny. Roztápal sa a nebol si celkom istý, či to dokáže zniesť. A nebola to len Pansy, bol to aj Goyle a tá žena vo vysielačke. Ako toto povie svojim rodičom? Ako napraví tú škodu, ktorú spôsobil s Goylom, ktorý bol celé dospievanie jeho najlepším priateľom? Bol tak zaslepený predstavou šťastia, že sa mu podarilo úplne pokašľať životy všetkých? A zaplavila ho úplne nová vlna samoneznášania, takmer ho zrazila z nôh, ktoré teraz pripomínali želatínu. Nutkanie na vracanie nemilosrdne pretrvávalo, jeho tvár nadobudla zelený odtieň.

Blonďavé vlasy mu viseli do čela, zvyšok jeho bytosti úplne vypumpovaný. Čo mu teraz zostalo okrem kompletnej mizérie? Predtým si myslel, že už všetku zažil, domnieval sa, že už to nemôže byť horšie, ale toto bolo... teraz prežíval to, o čom si bol istý, že je naprosto nemožné.

Dopadol na dno.

„Teraz potrebujem, aby si odišiel, dobre?“ prehltla Pansy guču v hrdle, čo bola jediná vec, ktorá jej zabránila, aby ho neroztrhala. „Potrebujem, aby si opustil môj dom.“

„Prosím,“ uvedomil si, že žobroní, „nehnevaj sa na mňa, dobre? Ja... Ja spravil som chybu. Hlúpu chybu a je to absolútne moja chyba. Máš o mne pravdu, Pansy,“ prosil, „možno niečo so mnou nie je v poriadku, čo som si doteraz nevšimol.“

„To je presne ten prípad,“ prikývla Pansy. „Teraz napočítam do piatich.“ Naklonila sa ponad neho, zatlačila do dverí, aby sa otvorili a potom presunula váhu.

Draco zareagoval a cúvol. Utrel si tvár, oboma rukami sa chytil za hlavu, ako keby fakt prichádzal o rozum. A potom, keď už neprekážal, sa Pansy ponižujúco usmiala a zatreskla mu dvere pred nosom tak silno, že to ovialo Dracovu tvár. Ten hluk mu rinčal v ušiach dokonca, keď počul, ako znova kráča nahor schodmi.

A toto bolo to, o čom si bol ešte pred krátkou chvíľou taký istý, že musí urobiť. Zase ďalší jeho geniálny plán šiel do prčíc. S novozískaným hnevom vylovil tú malú vysielačku z vrecka a z celej sily ju hodil na špinavú zem. Tá vec na štrku zarachotala, trošku sa šmykla a potom zostala ležať v tej noci. Ale nech ho čokoľvek posadlo, aby tak urobil, okamžite to bolo preč. Pohol sa vpred, veľmi pomaličky, jednou rukou zdvihol vysielačku, zízal na ňu, ako keby spôsobila všetku bolesť v jeho živote.

Potom, keď sa pritlačil chrbtom o najhrubší a najbližší kmeň, ktorý dokázal nájsť, s nešťastným zastonaním sa zviezol k zemi. Porazenecky si pritlačil hlavu o kôru a stále silne zvieral ten muklovský predmet, niečo, o čom si tak trochu prial, aby nikdy v živote nenašiel. A tak tam sedel niekoľko hodín, než noc skončila. Keď sa konečne zdvihol, keď vliekol svoje boľavé telo po tej špine, zamieril na cestu domov...

 

Všetko bolo zahmlené a rozmazané a spoločne vytváralo jeden veľký obraz. Draco sa predklonil, skúmal to okolie v dohneda ladenom svetle a zhlboka sa nadýchol. Prsty mal modré a objímali hrdlo fľaše piva, ktoré bola plná len do polovice. Mierne roztrasený sa predklonil, prezeral si rozmazaného barmana, ktorého pohľad jeho smerom bol výrazom nesúhlasu. Načiahol sa k Dracovi, vypáčil mu fľašu z ruky a hodil ju za seba ako nezodpovedné decko. Ale, nemajte obavy, Draco zdvihol prst a ukázal na povrch baru, dychtivý objednať si ďalšiu. Tento barman ju však nedodal. Pokrútil hlavou a nasadil požadovačný výraz.

„Myslím, že už si mal dosť,“ odporučil, príliš spokojný s týmto klišé. Dracova tvár neochotne poklesla. Možno nebolo dobrým znamením, keď osoba, ktorá vám odmieta predať alkohol, je barman sám.

„Héj!“ Niekto, kto znel ako keby z veľkej diaľky, zakričal jeho smerom. Draco ignoroval toto volanie a predklonil sa v snahe získať nejaký alkohol napriek barmanovmu odmietnutiu. Avšak jeho plán neprebehol veľmi hladko. Minul povrch baru a kompletne zletel zo stoličky, zrazil sa so zemou, ako keby padla na zem handrová bábika. Napriek naprostému poníženiu sa necharakteristicky zachichotal. Ten istý hlas, ktorý predtým na neho kričal, sa spýtal: „Nie je to Malfoyov chalan?“

Na zemi celé Dracove telo kleslo do paluboviek. Predtým sa cítil pomerne spokojný, že to zvládol bez toho, aby ho spoznali. Avšak takéto odhalenie bolo aj tak nevyhnuteľné. Jeho myseľ mu to vysvetľovala: „Draco, si na mol. Je skrátka normálne, že vtedy ťa prekvapí aj to, čo sa dalo očakávať.“ Hoci jeho zdôvodnenie mu nijako neprospelo. Zdvihli ho zeme pod pazuchami a napriek tomu, že sa stočil, aby sa vyhol tomu, že ho zaženú do rohu, dvaja muži po jeho bokoch ho uzavreli v obdivuhodne pevnom postavení.

Nová tvár sa priklonila, obzerala si na okamih jeho výzor a potom cúvla a založila si ruky vbok. Muž potvrdil ich podozrenia a vyhlásil: „áno, je to on.“

Okamžite Malfoy pohol neúspešne dozadu ramenom a následne ich informoval, že budú veľmi ľutovať, ak ho ihneď nenechajú ísť. Toto však u nich vyvolalo len záchvat smiechu, čím viac rozpálili Dracovu frustráciu. Dospel k poznaniu o sebe samom, dokonca päť rokov po tej bitke, že sa stal menej hnaný nenávisťou a viac potrebou pokračovať ďalej nepovšimnutý.

Draco nezreteľne prehovoril. „Radím vám, gentlemani, aby ste ma nechali ísť.“ Po pravde, nevedel, prečo sa rozhodol použiť ten lichotiaci aspekt k svojej hrozbe, ale bol tam, okamžite ako jeho aktuálny fyzický zjav, zmáčaný červeným vínom a ďalšom zabitou hrdosťou. Takže možno nešiel rovno domov. Ale musel niekam ísť a ten bar vyzeral príhodne... alebo aspoň ešte pred chvíľou vyzeral... možno keď bude mať do tváre vrhnuté dostatočné množstvo vína, potom možno dokáže robiť lepšie rozhodnutia. Samozrejme, že si nemohol vyjsť nespoznaný! A, roztrpčene si vynadal, že si nespomenul na šál, kabát a klobúk.

Oči mal zasklené a z nosa mu tieklo ako z kohútika. Vyzeral ako neupravený čašník, čierna rozviazaná viazanka ako nejaký šál na jeho pleciach. Predok košele mal len spolovice zastrčený do nohavíc. Ako majiteľ psa prikázal tým trúbam: „Ihneď“ , ale to ich len viacej pobavilo. Človek, čo ho podopieral sprava, sa začal tak silno smiať, že sa musel prehnúť a tým stiahol Draca Malfoya so sebou.

„Imbecil,“ zamrmlal Draco, teraz s očami na úrovni podlahy. Namáhavo prehltol, pokúsil sa získať ďalší drink, a keď jeho silná túžba dokázala len očividne zlyhať, musel znova zvážiť, ako veľmi opitý je.

Pamätal si, ako kráčal od Pansyinho domu. Alebo, minimálne, asi tak poslednú míľu. Potom stál na križovatke, zvažoval medzi domovom a Rokville. Teraz v duchu vraždil samého seba, neznášal to rozhodnutie, prial si, aby raz mal tú obdivuhodnú schopnosť zrieknuť sa lacného pitia.

„Nuž,“ zapriadol jeden muž okolo neho, rovnako opitý, ak nie ešte viac ako Draco, „prečo sme v poslednej dobe nevideli tvoju peknú tváričku?“

„Poradil by som ti, aby si o tom popremýšľal sám,“ zavrčal Malfoy, keď s ním mykali tí pobavení muži pri jeho boku. „V skutočnosti,“ dodal neochotne, „myslím, že tvoja otázka spadá pod tie otázky, ktoré by väčšina považovala za dosť zrejmé.“

Ten tučný muž, napchatý do svetra, aby zakryl svoje veľké brucho, sa predklonil. V jeho tvári nebol skutočne výraz nepriateľstva, ale možno minimálny hnev sa jej zmocnil.

„Skrýval si sa?“ spýtal sa, obočie zvraštené. V jeho očiach bola nepatrná popudlivosť a v bacuľatej tvári jazva. Na chvíľu si Draco myslel, že ju získal v bitke, ale toho muža nespoznával a ani po tom netúžil. Avšak v mene pocitu slabej ľútosti a možno zodpovednosti za jeho poškodenú tvár, Draco prehltol to, čo zostalo z jeho hrdosti, nechal sa podopierať a upustil od svojej vlastnej nepriateľskej tváre.

„To,“ povedal, prikývol s plnou úprimnosťou, „si pravdepodobne trafil, kamarát.“

Ale na druhej strane, mohlo to byť len alkohol, ktorý spôsoboval, že bol taký citlivý. Pretože nejaký muž sa priklonil, zviezol sa zo svojej barovej stoličky a pritlačil si tvár tak blízko k Dracovej, že nedokázal ignorovať zápach alkoholu v jeho dychu.

„Ako veľa si toho dnes mal, Malfoy?“ spýtal sa, trošku znepokojený. A jeho obavy boli miernym osviežením voči tým mimoriadne pobaveným opilcom, ktorý ho obklopovali. Jeho tvár sa nafukovala s každým uplynulým okamihom. Draco by mohol odprisahať, že ten muž pred ním mal štyri oči, mračil sa nakrivo a mal čelo, ktoré nikde nekončilo.

A teraz mohli vidieť kým... kým čo? Kým je? Smutným úbohým opilcom, ktorý strávil päť rokov, ak nie viac, svojho života v sebaľútosti a sebanenávisti. Kým by mal byť Malfoy v rozpakoch, väčšinu času sa zaoberal tým, na čie topánky sa vyšablí. Ako veľa musel v priebehu noci vypiť? Časť z neho sa chcela prikloniť, odpovedať tomu mužovi so slovami: „to, pane, je celkom dobrá otázka,“ ale bol schopný len nezreteľne niečo vysloviť. Okolo neho sa ozval tretí výbuch smiechu a všetci sa tvárili dosť pobavene.

Malfoy si kŕčovito pomyslel: „Bolo toto ono?“ Stála táto noc za to? Stráviť ju opitý v bare s chlapmi, ktorým nemal najmenšiu túžbu robiť im spoločnosť? A nebolo to dokonca ani z pocitu nadradenosti. Nechcel byť v ich blízkosti pretože, vo všetkých ohľadoch, sa cítil podradný, ak niečo, tak toho nehodný. Mohol počuť, ako mu Goyle v hlave hovorí: „Aké vydarené odhalenie!“ a možno by mu skutočne zagratuloval, keby nebol taký naštvaný.

Potom sa miestnosť roztočila. Mykol štíhlym ramenom dokola, opäť neúspešne. Ale na druhej strane, nikto z nich nemohol povedať, že ich nevaroval. Prehol sa dopredu, cítil, ako mu stúpa žlč hrdlom nahor a len tesne minul muža pred sebou. V ušiach sa mu ozvalo hlasné „ooohh!“ a klesol o trošku hlbšie, nový nával bledosti zaplavil jeho tvár.

„Úžasné, Malfoy!“ povzbudil hlasný hlas v tom dave. „Myslím, že si pozdvihol sebaneznášenie na...“

„Oh.“

A keď sa nový tieň pretlačil cez ten dav, pobúrený smiech zamrel. Postava, ktorá sa tam týčila, bola trošku zastrašujúca, dokonca aj keď o väčšinu svojej slávy prišla pred rokmi. Tam, vystretý, nehybný a zúrivý, stál Lucius Malfoy, prstami pevne zvierajúc hlavu svojej palice, tvár zvraštená zmesou hrôzy a hnevu. V rozmazanom videní Draco sotva dokázal rozoznať obrys svojho otca, ale keď zovretie jeho rúk povolilo, bol si istý, že má poriadne dobrú predstavu o jeho prítomnosti.

Ukázalo sa, že to, čo chcel urobiť a čo bol schopný urobiť, boli dve odlišné veci. Kým túžil stáť rovno, ospravedlniť ten neporiadok chrípkou a odkráčať so svojím otcom sám, podaril sa mu úplný opak. Keď cítil, že ho tí muži pustili, a odkašľali si, pokúsil sa postaviť na nohy, ako keby nikdy predtým nikam nekráčal.

„Vstávaj,“ prikázal Lucius svojmu jedinému synovi. V obklopujúcom dave čakal, kým Malfoy poslúchne. Ale v tom tichu by bolo počuť spadnúť špendlík. A keď sa jeho syn nepohol, Lucius sa vrhol dopredu sám, schmatol ho za límec a vytiahol ho jedným pohybom na nohy. Ostro sa otočil k barmanovi, ktorý za pultom vyzeral absolútne omráčený. Už to bolo, samozrejme, hodná chvíľa, čo čarodejnícky svet videl Luciusa Malfoya, a dokonca v ich nadradenosti voči nemu v súčasnej dobe, jeho prítomnosť stále strašila.

„Koľko vám dlhuje?“ spýtal sa strnulo, teraz už držal Malfoya za plecia, len o trošku miernejšie.

„Ehmm...“ koktal ten muž, sám trochu znepokojený. Skontroloval barový pult, uvedomil si, že by mohol, ak by chcel, povedať akékoľvek vysoké číslo bez toho, aby sa mu na to prišlo, ale potom sa rozhodol povedať len...“stratil som prehľad...“ S tým Lucius strčil ruku do vrecka kabáta, vytiahol odtiaľ značný obnos a bez zaváhania ho hodil na pult. Potom zovrel svojho syna, vytlačil ho dverami s rastúcou zúrivosťou a dvojica opustila bar za absolútneho ticha.

Keď boli vonku, Lucius Malfoy zabočil do najbližšej uličky, ignoroval stony, ktoré vychádzali z Dracovho hrdla, a strčil ho do tehlovej steny. Keď sa o ňu opieral, mohol Draco slabo počuť hluk zvnútra baru, ktorý naďalej pokračoval. Vonku boli ulice naprosto prázdne.

„Povedz mi,“ povedal Lucius do Dracových uší, „čo sa dopekla deje!“ Oči mu horeli, ale súčasne boli mierne utrápené. Bolo to, ako keby sa niečo zlomilo, pocit hrdosti možno, či, dokonca, kruté uvedomenie si pravdy o svojom synovi.

„Ihneď!“

Avšak Malfoy postoj bol prinajlepšom chabý. Pritlačil búšiacu hlavu dozadu, odžmurkal hmlu z očí a nevinne pokrútil hlavou.

„Čo sa deje?“

Stál tam, istý si, že mu otec vynadá kvôli noci vonku, o tom, ako nikdy neočakával, že ho uvidí v takom príšernom stave. Kymácal sa pred svojím otcom, dokonca aj keď sa opieral o stenu. Malfoy sa dokázal pripraviť na takú hádku, dokonca plánoval povedať otcovi, ako stratil prehľad o čase.

„Pansy sa u nás pred pár hodinami zastavila... a bola hysterická. Informovala nás, že si zrušil zasnúbenie!“

Oh. Takže Draco nemusel premýšľať, ako o tom povie svojej rodine, všakže? Nie, lenže teraz mal len minimum času vymyslieť správnu výhovorku pre svoje činy. Samozrejme, nemal ho dosť, aby také niečo urobil. Tie búrlivé plamene za šedými očami jeho otca, tými istými očami, ktoré Draco Malfoy zdedil, sa zdali zintenzívnieť a rozšíriť. Tvár Luciusa Malfoya bola taká červená, že vôbec nevyzeral ako on sám. A začervenanie v otcových očiach bolo také očividné, dokonca napriek tomu pitiu. Ale Luciusove ruky na Dracových pleciach neboli také silné, ako vždy vedel, že sú.

Keď Draco nepovedal nič na svoju obranu, Lucius začal znova.

„Draco, keď som sa ťa spýtal, či sa chceš skutočne oženiť s Pansy, povedal si mi, že chceš. Pozrel si sa mi rovno do očí a povedal si mi, že chceš s tou ženou začať nový život!“ Strieborné blonďavé vlasy, ktoré sa stali poznávacím znamením Malfoyovcov, spadli Luciusovi do tváre.

„Pozeral si sa mi do očí!“

Možno to bolo kvôli tomu, že jeho syn neodpovedal, ale Lucius to vzal ako znamenie, že má pokračovať. Pokrútil hlavou, plný vážnych obáv a cúvol, len trošku. Jeho vzhľad bol tak nesmierne pobúrený, že vyzeral, ako keby mal prasknúť.
„Vedel som to! Vedel som, keď si mi to povedal, že niečo nie je v poriadku! Ale myslel som si, že sa možno mýlim. Ukázalo sa, že si bol len...“
„Mal som dôvod,“ pokúsil sa Draco, komoliaci a úbohý.

„Kecy!“ zasyčal Lucius. Potom, v závane hnevu, pustil svojho syna, sledoval ako sa potáca dopredu. A s tým sa odmiestnil, zanechajúc Draca Malfoya opierať sa o tehlovú stenu.

 

43184

 

Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.
 0 komentárov
Ďakujem
Pre automatický komentár sa musíte prihlásiť.

Archivované komentáre


Re: *Kapitola 21*: Až na dno Od: zuzule - 06.04. 2021
Nekteri to tak nejspis nevidi, ale tohle udelal dobre... Neni ve stavu na zenitbu, musi se dat dohromady sam, nez svaze svuj zivot s nekym jinym. Dekuju!

Re: *Kapitola 21*: Až na dno Od: Octavie - 05.04. 2021
Trefny název kapitoly. Necetlo se mi to moc dobře, co se týče obsahu, takže smekám, žes to prelozila, Jimmi. A dělám si mentální poznámku- neporusovat pravidlo dvou skleniček...

Re: *Kapitola 21*: Až na dno Od: TaraFaith - 04.04. 2021
Já tuhle povídku přestávám zvládat.. :D Na Pansy jsem názor nezměnila.. a tak nějak jsem si myslela, že udělá scénu u Dracových rodičů.. Draco.. no, přiznejme si, že je psychicky labilní a s každou kapitolou se to zhoršuje... A jeho alkoholismus tomu taky zrovna nepomáhá.. vážně se začínám bát toho, až po jakou mez ho autorka zavede.. vím, četla jsem prolog, takže jsem tušila, že to bude zlé, ale je to větší masakr než jsem si představovala... Na jednu stranu je mi ho pořád strašně líto, ale na druhou mám chuť ho někdy už vážně praštit... A z Luciuse se zatím stala moje nejoblíbenější postava příběhu... Sice se mi nelíbilo, že Draca v té uličce nechal... Za to na něj trošku naštvaná jsem, ale jeho neskutečná autorita v hospodě, kterou si dokáže zařídit jen tím, že se objeví a to přes to, že je vyvrhel a všichni jím opovrhují.. To bylo teda něco... Na druhou stranu vážně nevím, jak bych na jeho místě reagovala a na to, jak byl rozzuřený, reagoval celkem mírně.., ale i tak ho tam neměl nechat.. :D Moc se těším a zároveň trochu bojím pokračování. :D Moc díky za překlad.
Re: *Kapitola 21*: Až na dno Od: Jimmi - 05.04. 2021
Možno sa musel odmiestniť, inak by ho prizabil :) Ďakujem PS. Ešte jednej kapitole by som šancu dala...

Re: *Kapitola 21*: Až na dno Od: Lupina - 04.04. 2021
Těší mě, že to zasnoubení zrušil. Že ho Pansy nemiluje, mi bylo jasné. Takže srdce jí nezlomil. Když se objevil Lucius, málem jsem zajásala, že začne něco řešit. Přeci jen Draca vytáhl z krčmy. Ale když ho nechal venku, byla jsem zklamaná. Draco potřebuje pomoc. No, kapitola se jmenuje Až na dno, ale nevím, jestli tam Draco už je. Jestli ten sešup nebude ještě pokračovat. Děkuju moc za kapitolu, Jimmi.

Re: *Kapitola 21*: Až na dno Od: margareta - 04.04. 2021
No konečně! Vítej na dně, Malfoy! Kam teď? Ono otočit se o 360° sice není krok dopředu, ale na druhé straně dává možnost rozhlédnout se kolem, ne? A Draco konečně zaregistroval okolí. Poprvé zaregistroval Goyla, Snapea i Pansy jako skutečné osoby a poprvé začal plně vnímat i to, co mu říkali či říkají. A konečně se taky přiznal k sobě samému! Hlas z vysílačky na něj asi zapůsobil jako hlas jeho alter ega. A to v alkoholu sice umlčet jde, ale jen na chvíli, ne navždy. Pansy reagovala správně po pansyovsky. Naštvaná, uražená, ale ne zoufalá. Spíš zklamaná a možná pomstychtivá, jak hned běžela žalovat. Ale úplně pitomá není, vždyť vlastně dobře věděla, co je Draco za prevíta! Třeba si dělala naděje, že čím déle ho ponechá v jeho zombie stavu, tím lehčí s ním bude v manželství pořízení? Taky se mi zdálo, že ta atmosféra v hospodě už nebyla tak nepřátelská. A aby barman ,ztratil přehled', kolik mu host dluží...?? Moc děkuji, Jimmi!! Dopřála jsi mi pohodovější odpoledne!
Re: *Kapitola 21*: Až na dno Od: Jimmi - 04.04. 2021
Asi bol z minula zvyknutý, že dostane aj tak všetko, čo má vo vačku... možno čarodejnícki barmani to neriešia :) Jo, konečne sme došli k prológu... Tiež si myslím, že Pansy mala Draca ako doplnok k menu Malfoy. Ako opitý nebol agresivný, len otupelý, takže jej to asi vyhovovalo. Ďakujem moc

Re: *Kapitola 21*: Až na dno Od: lenus - 04.04. 2021
Draco sa v tom placa teda naplno ... jedno rozhodnutie horšie ako druhé. Teraz bude mat ale šancu začať odznova, nie? Ďakujem ti jimmi za další kus roboty
Re: *Kapitola 21*: Až na dno Od: Jimmi - 04.04. 2021
Neviem, či zrovna odznova... ale už sa dostaneme k prológu, čo bol môj cieľ, zvyšok netuším. Autorka z neho vynechala jednu udalosť, a či to bol zámer alebo zmena (či upraviť radšej aj prológ), netuším, lebo zo snahy dočítať to v originále vo mne zostala jediná myšlienka - toto mám ako preložiť, veď vôbec neviem, o čom točí. Takže neviem, a uvidíme. Ďakujem

Prehľad článkov k tejto téme:

Va Vonne: ( Jimmi )20.05. 2021Kapitola 30: Nič neočakávať (Záver)
Va Vonne: ( Jimmi )18.05. 2021Kapitola 29: Na to musíš prísť sám
Va Vonne: ( JImmi )11.05. 2021*Kapitola 28*: Keď dôjdu slová
Va Vonne: ( Jimmi )04.05. 2021*Kapitola 27* Bod zvratu
Va Vonne: ( Jimmi )26.04. 2021*Kapitola 26* Návrat
Va Vonne: ( Jimmi )16.04. 2021*Kapitola 25* Lekcie plávania
Va Vonne: ( Jimmi )07.04. 2021*Kapitola 24*: Šatník
Va Vonne: ( Jimmi )06.04. 2021*Kapitola 23*: Všetko je možné
Va Vonne: ( Jimmi )05.04. 2021*Kapitola 22*: Hlas na druhom konci
Va Vonne: ( Jimmi )04.04. 2021*Kapitola 21*: Až na dno
Va Vonne: ( Jimmi )01.04. 2021*Kapitola 20*: Dokonalé šťastie
Va Vonne: ( Jimmi )31.03. 2021*Kapitola 19* Za dverami
Va Vonne: ( Jimmi )29.03. 2021*Kapitola 18*: Na streche
Va Vonne: ( Jimmi )28.03. 2021*Kapitola 17:* Trošku vína a príliš veľa stolovania
Va Vonne: ( Jimmi )27.03. 2021*Kapitola 16*: Sedem mŕtvych
Va Vonne: ( Jimmi )26.03. 2021*Kapitola 15*: V šatníku
Va Vonne: ( Jimmi )25.03. 2021*Kapitola 14*: Haló?
Va Vonne: ( Jimmi )18.03. 2021*Kapitola 13*: Šťastie v procese vytvárania
Va Vonne: ( Jimmi )12.03. 2021*Kapitola 12*: Poučený Draco
Va Vonne: ( Jimmi )09.03. 2021*Kapitola 11*: Trošku podcenenia
Va Vonne: ( Jimmi )06.03. 2021* Kapitola 10 *: O zamilovaní sa
Va Vonne: ( Jimmi )05.03. 2021* Kapitola 9 *: Akým si býval vždy
Va Vonne: ( Jimmi )05.03. 2021* Kapitola 8 *: Naliehanie
Va Vonne: ( Jimmi )02.03. 2021* Kapitola 7 *: Pekné tváričky, škaredé miesta
Va Vonne: ( Jimmi )01.03. 2021* Kapitola 6 *: Kde spočíva problém
Va Vonne: ( Jimmi )23.02. 2021* Kapitola 5 *: Haló, haló
Va Vonne: ( Jimmi )22.02. 2021* Kapitola 4 *: Skvelé správy
Va Vonne: ( Jimmi )21.02. 2021* Kapitola 3 *: Rokville po záverečnej
Va Vonne: ( Jimmi )20.02. 2021* Kapitola 2 *: Chlapec, ktorý prežil
Va Vonne: ( Jimmi )19.02. 2021* Kapitola 1 *: Prológ
. Úvod k poviedkam: ( Jimmi )24.12. 2020Úvod