Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 16: Sedem mŕtvych

„Spomínam si jeden konkrétny čas, keď sme stáli za domom...“ rozprával Draco Malfoy do reproduktora vysielačky, keď chaoticky víriacu sa oblohu nad ním osvetlil blesk.

Ležal na chrbte, na orosenej tráve a hľadel nahor. Nebolo pochyb, že sa blížila búrka, ale Draco nemal v pláne pohnúť sa. Keď sa rozpršalo, ani sa o to nepokúsil; namiesto toho sa sústredil na tú hračku, na hlas tej ženy na druhom konci, ktorá len povrchne dýchala.

Vedel, že k tomuto dňu dôjde a vedel, že je to nevyhnuteľné. Napriek tomu okamihy, ktoré viedli až sem, prešli takmer úplne nepovšimnuté. V zmätenom stave mysle sa dostal z Pansyinho domu, zastavil sa v bare a potom vyšiel do svojej spálne bez toho, aby k sebe pritiahol priveľkú pozornosť. Celý deň pršalo, alebo aspoň predpokladal, že muselo, a keď deň končil, sledoval, ako svetlo slabne, ako každú minútu ustupuje temnote noci. V presne tej chvíli, keď sa temnota zmocnila sveta, Draco Malfoy vyrazil. Schmatol kabát a zastrčil si vysielačku do vrecka. Manor bol absolútne tichý, keď sa z neho vyparil; na osvetlenej stene otcov tieň, ktorý naznačoval, že Lucius zaspal na gauči, jeho dlhé blond vlasy ožiarené kozubom.

Aby sa vyhol dažďu prebehol Malfoy zadným dvorom rýchlejšie než cez zvyšok domu a našiel tú istú dôverne známu čistinku, ktorú ako keby poznal celú večnosť. Potom, keď si v tom miernom mrholení urobil pohodlie, ľahol si chrbtom na vlhkú trávu. Na rybníku pred ním sa odrážala každá kvapka a on si netrúfal priblížiť sa, obával sa svojho vlastného odrazu, ktorý by v ňom mohol zazrieť. Peru mal stále roztrhnutú, oko modré a napuchnuté. Keď tam pokojne ležal, odpočinul si aspoň od krívania na boľavej nohe. Ale napriek všetkému vysypával zo seba svoje spomienky navzdory nevoľnosti v žalúdku. Znechutený, unavený a zmätený si už nedokázal pomôcť sám.

A po celý ten čas búrka nad ním silnela. „Bolo to niekedy v októbri, ale ja som bol doma zo školy. Ani neviem, kto požiadal, aby ma pustili domov, ale... vrátil som sa.“ Každý detail chrapľavo unikal z jeho hrdla, ale bol tak na dne, že ani nedokázal celkom pochopiť svoje najtemnejšie priznania. Trochu pripitý z alkoholu, ktorý skonzumoval, aby sa pripravil na túto noc, zúfalo pokračoval, kým hľadel na tie tmavnúce mraky.

„Vrátil som sa domov a oni zabili sedem ľudí...“

Pred piatimi rokmi

Malfoy Manor

Draco Malfoy vedel, že niekde v tej temnote sú dvere. Bolo čudné, aký cudzí mu bol teraz jeho vlastný dom, ale keď tam nemo stál, bolo mu jasné, že musí predstierať sebavedomie. Bolo to niekedy v noci, ale Malfoy si nebol istý, koľko bolo hodín, možno zavčasu ráno. Na druhej strane, na čase teraz nezáležalo – čas nebol dôležitý. Dôležitejšia bola tá temnota a tie dvere, a výhradne to, čo za tými dverami ležalo. S otcom za chrbtom Malfoy zadržal dych a pripravil sa na najhoršie. Ale Dracova neistota sa zdvojnásobila, keď ruka Luciusa Malfoya zovrela synovo plece. „Ešte chvíľku vydrž, Draco.“

Draco okamžite stuhol. Napätie nebolo presne tým slovom, ktorým by popísal to, čo cítil, pretože ten pocit ďaleko prekračoval hranicu 'napätia'. Triasol sa, bolo mu zle a napínalo ho. Nech ho Voldemort povolal z Rokfortu kvôli čomukoľvek, bolo mu jasné, že to nebolo nič dobrého. Ale so Snapom ako riaditeľom sa ukázalo, že je ľahké dostať sa zo školy. Hoci, dokonca mať priateľov na najvyšších miestach nijako jeho nervy neupokojilo. Otcova ruka stále zostávala na jeho pleci, ale dokonca cez látku cítil, že otcova dlaň je vlhká. Dracove srdce búšilo – bol to taký hrozný pocit stratiť to, čo kedysi považoval za svoj vzor. Ale k takému niečomu došlo už dávno a teraz bol jeho otec len nehybná postava s mrzutým výrazom.

„Stoj rovno,“ poradil Lucius, keď stáli pred vchodovými dverami. Draco stuhol, vystrel plecia, kým si zahryzol do spodnej pery. Myseľ mal zahmlenú – pretože kedy sa Malfoyovci stali takí rozpačití v ich vlastnom dome? Úbohé. Draco sa pokúsil spomenúť si na pokojné časy v tomto dome – na mieste, na ktoré teraz pozeral len ako na obyčajnú stavbu – ale nenašiel jedinú spomienku, ktorá by ho povzbudila. „A, prosím, snaž sa udržať svoj tón pod kontrolou. Nechceme, aby si znel neúctivo.“

Malfoy prehltol tú neodbytnú guču v hrdle. Po pravde, bol k Voldemortovi jedine úctivý, avšak vedel, aký konkrétny tón mal jeho otec na mysli. Pri viac než jednej príležitosti sa prezradil, dovolil, aby znel z Voldemortovej prítomnosti vydesene. Avšak taký tón bol všetko možné, len nie prijateľný. Takže si Draco v duchu urobil poznámku: počúvaj svojho otca, monitoruj svoj hlas.

„A pozeraj sa mu do očí, ak to zvládneš,“ dodal Lucius, trochu znepokojený zo svojej poslednej rady. „Temný pán si takéto veci všíma, Draco. Pozeraj Temnému pánovi do očí.“ Z nejakého dôvodu toto desilo Malfoya najviac, hoci tie obavy odohnal a prikývol, stále hľadel rovno dopredu.

„Dobre,“ rýchlo ho pochválil Lucius, hlas roztrasený a znepokojený. „Poďme.“

Draco cítil, ako mu stiahol ruku z pleca a opäť zostal sám. Kráčal vpred a umožnil tým veľkým dverám, aby sa samé otvorili a po prvý raz za celý mesiac mu odhalili jeho starý domov. Bolo pomerne zrejmé, že ho smrťožrúti „upravili“. Z veľkých okien po celom dome ovísali biele záclony, strhnuté na niektorých miestach a roztrhané. Keď sa cez rozbité sklo prihnal vietor, rozleteli sa ako fantóm. Ten dom bol strašidelný, na dlhom bielizníku, ktorý lemoval chodbu, ležali zvalené vázy a  zanechávali na povrchu stopy svojho rozbitého skla ako nejaká roztrhaná pokožka. Takmer každý obraz bol rozbitý, lesklé rámy zlomené vo dvoje a stredom obrazov obrovské sečné rezy.

V rohu miestnosti sa z temnoty vynoril veľký vykŕmený tieň, ktorý patril Petrovi Pettigrewovi. Bol ešte škaredší, ako si ho Malfoy pamätal a keď prehovoril, jeho dych páchol alkoholom a špinou.

„Ah, Draco,“ zapriadol, „aké pekné, že si sa vrátil domov. Boh vie, že sme sa nemohli dočkať, kým znova uvidíme tvoju tvár.“

Ruky si zdvihol k hrudi, ako keby sa modlil a výraz v jeho tvári naznačoval, že nemá za lubom nič dobrého. Draco vo svojom zornom poli nevidel žiadne známky svojho otca a keď bez pohnutia hlavy presunul pohľad do rozbitého zrkadla, jeho podozrenie sa potvrdilo; nechali ho tam úplne samého. A tak sa Malfoy vyhol Pettigrewovým očiam a sledoval len týčiaciu sa halu pred sebou. Zdalo sa, akoby sa všetko nakláňalo k nemu; nábytok, okná a steny. Keď kráčal po chodbách svojho vlastného domu, mohol cítiť, ako mu v hrudi búši úzkosťou poháňané srdce. Rozbitý luster nad ním len blikal s trepotajúcim sa svetlom sviečok a bolo to úplne jediné svetlo, ktoré sa obťažovalo poctiť manor.

A nakoniec, keď sa ocitol pred tými obrovskými dvojkrídlovými dverami, cítil, ako držanie jeho tela povolilo. Zatvoril oči, niekoľkokrát sa nadýchol a zopakoval si otcove rady v hlave. Stáť rovno sa ukazovalo ako náročnejšia úloha, než pôvodne očakával, avšak, s povzdychom, to s predstieraným sebavedomím napravil. Zdvihol roztrasené ruky, aby si napravil viazanku s cieľom správne sa prezentovať. A, keď zdvihol ruky znova, zatlačil nimi do dverí, vravel si, že sa nie je čoho báť. Hoci ani jeho vlastné slová ho nedokázali presvedčiť. Okamžite cúvol, stiahol ruky späť s takou silou, že takmer pri tom zakopol.

Avšak, v presne tom okamžiku, mu zozadu priletel na pomoc záblesk jasného svetla; v tej chvíli, ako to kúzlo zasiahlo dvere a tie sa rozleteli, prakticky rozhodili všetku Dracovu snahu niečo predstierať.

„Aké milé, že si sa k nám pripojil,“ ozval sa sarkastický hlas Augusta Rookwooda v nedostatku svetla. Za ním vybuchol chór smiechu a potom, opäť, sa dvere za ním zabuchli. V tej temnote Draco cítil, ako mu nával chladu stúpa po kúskoch nahor chrbticou. Ťažký a temný zápach sa kompletne zmocnil jeho starej jedálne, bolo to tak očividné a nespochybniteľné. A ten zápach nebolo možné ignorovať, bol to zápach, na ktorý Draco už nikdy úplne nezabudne. Keď sa mu podarilo dovliecť sa dopredu, jeho vnútro zaplavila vlna nevoľnosti a jedine jeho úzkosť mu bránila prehnúť sa a povracať celú tú mramorovú podlahu.

„No tak, Rookwood,“ zasyčal hlas hada, „správaj sa milo.“ Nebolo tam nič, len dve žiariace oči podobné hadím a Draco si prikázal, aby hľadel priamo do nich. Ale nech prešla maximálne minúta, Dracovi bolo jasné, že toho nie je schopný. Avšak Voldemortove zreničky boli tak intenzívne spojené s Dracovými, že mal dojem, že časť z neho chýba a že mu analyzujú dušu. Ale keď ticho pohltilo miestnosť, Voldemort sa konečne rozhodol znova prehovoriť.

„To, čo Rookwood povedal, je pravda, Draco,“ zasyčal, „nemohli sme sa dočkať tvojho príchodu.“

Príliš blbé bolo, že sa Draco nemohol dočkať, kedy odtiaľ vypadne. Ale nedovolil, aby to dal tak očividne najavo, ako to cítil. Napriek triaške v hrudi nadvihol kútiky úst do plachého úsmevu, prikývol na znak toho, že túžil po tom istom.

„Pochop, Draco,“ pokračoval Voldemort. „My ťa potrebujeme. Potrebujeme tvoju pomoc.“ Z Dracovej tváre zmizlo dvojnásobné množstvo farby. Bol bledý ako duch a mohol cítiť, že sa jeho falošná sebadôvera rozplýva. Potom, drsnejším a priamejším tónom, sa Voldemortova hlava otočila.

„Pettigrew,“ zavolal so značným odporom, „svetlá.“

Svetlá nad ich hlavami zablikali a pomaly boli vidno celú jedáleň, hoci keď sa tak stalo, Draco si okamžite zaprial, aby tomu tak nebolo. Skupina pred Dracom mlčky stála, ako keby čakala na nejakú reakciu. Ale jediné, čo Draco dokázal cítiť, bolo stŕpnutie, ktoré sa šírilo nahor jeho telom. Otupený a so závratom chcel jediné, aby bol späť v škole, preč zo svojho domu, mimo toho sledujúceho pohľadu Voldemorta. Ale taká túžba bola len prianím, prianím, ktoré sa nemohlo... ktoré sa nikdy nemôže... splniť.

Tomu zápachu, ktorý zamoril jedáleň, sa okamžite poskytol dôvod.

Okolo celej miestnosti bolo vidieť obrysy hnijúcich tiel. Draco ich spočítal... sedem. Sedem kameňu podobných a jednako stále ľudských bytostí ležalo bez pohybu a bez života, ako keby takto boli už celé roky. Malfoy cítil, ako sa mu voda dostala do očí, ten vytrvalý pocit nevoľnosti sa v jeho vnútri štveral nahor. Ako keby všetko v miestnosti niekam zmizlo, všetko, okrem tých tiel, ktoré boli nerozoznateľne zohyzdené. Domlátená a pokrútená sa každá mŕtvola omotávala okolo samej seba, urputne a bezohľadne. Kaluž gaštanovej krvi uschla pod každou rozbitou lebkou a po celý čas Voldemort vyzeral pomerne nevzrušene.

„Zdá sa, že som sa činil,“ usmial sa Rookwood, ako keby si prezeral tie telá po prvý raz. Jeho úsmev iskril hrdosťou a keď vzhliadol na Voldemorta, očakával chválu, ktorá neprišla. Avšak bez nejakého upokojenia či uznania sa Rookwood len pozrel späť na Malfoya, dovolil, aby bol ten úsmev stále prítomný v jeho tvári a naklonil hlavu nabok. Keď tak urobil, umastená štica vlasov sa posunula a odhalila hlbokú sečnú ranu na boku jeho čela.

„Nelichoť si,“ začul Draco zareagovať svoju tetu. „Sú to len muklovia.“ Jej postava s ladnými krivkami tam znepokojujúco vyčnievala. Pri zvuku Bellatrixinho hlasu sa Dracova myseľ prebrala a vrátila sa späť do reality. Strhol sa, opäť sa ocitol uprostred miestnosti.

Keď sa tá znova začala okolo neho točiť, v úzadí jeho mysle sa milosrdne usadili maličké hypotetické husle. Cítil, ako jeho držanie tela povoľuje, proti jeho vôli ide proti prvej otcovej rade. Cítil, ako mu vyschlo v krku, ale zakázal si neposlúchnuť radu druhú. Hoci nemohol hovoriť, vôbec si také niečo nedokázal predstaviť. A prečo? Za jeho čias so smrťožrútmi už videl množstvo mŕtvych tiel, avšak ako čas plynul, nikdy to nebolo o nič ľahšie. A teraz... teraz sedem. Sedem mŕtvych tiel, nových a čerstvých a čakajúcich pred ním, mŕtvych a naveky stratených.

Muklovia alebo nie, to nové citlivejšie nastavenie mysle, ktoré tak často Draca trápilo, začínalo ho nútiť, aby omdlel; už si viac necítil kolená a na roztrasených vlastných nohách mal problém vôbec sa k tomu prekliatemu čarodejníkovi priblížiť.

„Takže Draco,“ zadumal sa Voldemort zase, keď sledoval, ako Dracov postoj každou sekundou zlyháva, „nevadilo by ti pomôcť svojej rodine, však? Napokon, všetci sme tvoja rodina, je to tak?“

Malfoyove oči preleteli miestnosťou. Jeho otca nebolo nikde vidieť... jeho matka bola preč. A Bellatrix tamto v rohu jeho rodinou nebola. Vydesenému Dracovi bolo jasné, že nikto v celom dome sa za ňu nedal považovať, ale povedať to nahlas by ničomu neprospelo. Namiesto toho prehltol žlč, ktorá sa mu zdvihla v hlbinách jeho hrdla. Pokúsil sa potlačiť tú intenzívnu žalúdočnú kyselinu, ktorá ho mučila. A keď zvládol slabo prikývnuť, nová začervenanosť sa vyštverala nahor k jeho lesklým očiam.

„Nádhera,“ vykríkol Voldemort. „Myslel som si to. Takže,“ pokračoval požadujúco, „ako vidíš, táto miestnosť potrebuje trochu upratať.“ Ako domáci maznáčik sa Rookwood pri Voldemortovom boku zachichotal. Bellatrixine oči zaplavilo vzrušenie.

„Chcel by si mať túto česť?“

Draco cítil, že stráca kontrolu; videnie sa mu mierne rozmazalo, kolená mal slabé a neisté. Avšak tie nezacelené jazvy, ktorými bolo poznačené jeho telo, mu poskytli dostatočnú pripomienku na to, čo sa stalo naposledy, keď Draco neposlúchol Voldemortove želania. Samozrejme, Temný pán nebol veľmi láskavý k žiadnemu Malfoyovi, odkedy Draco nedokázal zabiť riaditeľa. A keď sa otvorené rany na Dracovom trupe znásobili, ako mohol asi tak odmietnuť?

„Ja... ja...“ začul sám seba ako kokce, okamžite porušiac otcove pravidlo o pevnom hlase, „ja...“

„T-t-t-y...“ posmieval sa Rookwood, keď sa predklonil dopredu. Potom hlasom, ktorý bol vážnejší než bol celý večer, vyšplechol: „si rovnaký ako tvoj prekliaty otec!“ Ale Draco ani to nedokázal prijať ako urážku... vôbec Rookwooda nepočul cez tie zvuky, ktoré iba jeho uši počuli.

„To je v poriadku, Rookwood,“ pustil to z hlavy Voldermort, „myslím, že je len príliš vzrušený, aby hovoril.“ Úsmev, ktorý bol vtlačený na Voldemortovej hnijúcej tvári, bol desivý a jeho žlté oči sa spojili s Malfoyovými s takou dôkladnosťou, že cítil, ako dočahujú na jeho úplne jadro.

„Takže teraz tu necháme Draca, aby robil svoju prácu, dobre?“ Potom, než sa úplne stratil z očí, otočil sa k zakríknutému Petrovi v rohu a vyštekol: „Pettigrew! Dávaj chvíľu na neho pozor!“ A okamžite boli preč, nechali tam Malfoya samotného s Petrom, ktorý dovolil vlastnému úsmevu vkradnúť sa mu do tváre.

„Vyzerá to tak, že máme prácu,“ usmial sa. S plným zámerom potešiť toho muža Draco vysunul svoju želatínovú nohu dopredu, umožnil naleštenej topánke dotknúť sa neisto mramorovej podlahy. Ale ten zápach sa nedal poprieť a zdalo sa, že každé z tých siedmych tiel na neho zo svojej smrti kričí, stoná a trpí. A ten bzučiaci pocit, ktorý prerušil Dracove zatúlané myšlienky, zosilnel. Dokázal fyzicky počuť ich utrpenie, ich mučenie, ich bolesť dokonca v ich nešťastnom živote po smrti. Len muklovia... len muklovia, ale teraz to pre Malfoya neznamenalo žiaden rozdiel. Takže sa nedokázal prinútiť ísť vpred, nedokázal ani zamaskovať tú červeň, ktorá sa zmocnila jeho líc.

Tvárou Pettigrewa trhlo, keď si všimol chlapcovu náhlu úzkosť. Jeho oči sa posunuli sem a tam a jeho malé ústa zúrivo zašepkali: „Na čo čakáš?“

Peter mohol cítiť silnejúce napätie vo svojej vlastnej hrudi a teplo, ktoré ho zalialo. Hoci nemal dosť času zareagovať na Malfoyov zasnený stav; mladík stratil rovnováhu, hoci by bolo prehnané tvrdiť, že sa vôbec niekam pohyboval a celé jeho telo sa zrútilo k zemi. Najprv mramorovú podlahu zasiahli kolená a potom celý predok, ktorý tvrdo narazil na zem prednou časťou hlavy.

A Draco Malfoy bol úplne mimo skôr, než sa vytvorila kaluž čerstvej krvi z jeho vlastnej hlavy.

Hermiona Grangerová zostala bez pohybu a na nejakú chvíľu aj Draco Malfoy. Pred hodnou chvíľou prestala tú vysielačku držať a počúvala ju položenú kúsok od seba, ako keby ju mala popáliť, kebyže sa jej dotkne. Zistila, že je úplne omráčená a roztrasená, keď tam tak sedela v znepokojenom mlčaní, stále bohužiaľ neistá, čo povedať ďalej. Búrka vonku divoko zúrila, zasahovala strechu domu ako nejaký ťažký závoj. V hlbinách bezpečia svojej spálne len slabo počula zvuky chrápania, ktoré vychádzali z Ronovej spálne. A bola si istá, že aj Harry zaspal, hoci teraz jej vôbec nezáležalo na tom, či sú hore. Aj keby boli, nevšimla by si to; jediné, čo dokázala vnímať, bola ona sama a tá vysielačka, súčasne, napriek tomu, že neznášala chlapca na druhom konci.

A, suma sumárum, mala plné právo sveta neznášať ho. Takže potom prečo pociťovala tú nepopierateľnú ľútosť, ktorá sa jej zjavne zmocnila? Bola tak neuveriteľne dotknutá každou tou predstavou – pulzovala zármutkom, úzkosťou a namosúrenou ľútosťou. Ľútosťou, z ktorej jej bolo takmer fyzicky zle. Pretože chlapec na druhom konci si jej ľútosť nezaslúžil... nezaslúžil si nič podobného. Takže si zahryzla do spodnej pery, posunula sa a reagovala iba mlčaním. Avšak takýto hnev trval len dočasne. Jej roztrasený hlas požadovačne povedal: „A potom čo?“ a čakala na ďalšiu odpoveď.

„... A potom som sa prebral.“

Čakala na niečo, na čokoľvek, ale chlapec nepokračoval. Hoci jeho vlastná sebaľútosť bola nezameniteľná, bežná pre niekoho tak nepochybne nešťastného. Jeho hlas bolel bolesťou. Zakaždým, keď prehovoril, jeho slová boli preplnené zármutkom. A teraz sa zdalo, že sa ho zmocnilo ponížené a žalostné mlčanie. Mohla počuť, ako slabo zakašľal.

„... Ty... si sa prebral?“ zopakovala Hermiona, takmer zachrípnuto kričala.

Ležiac na chrbte v tej búrke Draco Malfoy odžmurkal dážď, ktorý mu zaplavoval tvár. Búrka sa konečne nakopila a teraz lialo ako z krhly. Blonďavé vlasy mal prilepené na tvár a očami sledoval mraky, keď ich osvetlili blesky. Možno nebolo príliš rozumné byť v blízkosti rybníka v takomto druhu búrky, ale v tejto chvíli to bolo Dracovi ukradnuté. Bolo mu ukradnuté, keby z oblohy prišiel blesk a zasiahol ho rovno do srdca. A možno to bola sebaľútosť, ktorá mu bránila od šance na zlepšenie, ale nemal plné právo takto sa cítiť? Nezaslúžil si niečo... čokoľvek? Pocit stiahnutého žalúdka mu odpovedal, že nie, nezaslúžil si ani kúštik. A bola to presne táto myšlienka, ktorá ho ďalej odrádzala. Mohol zomrieť, zomrieť z akéhokoľvek dôvodu, ale nezomrel. Namiesto toho sa rozhodol fungovať ako robot, omráčený cez celé to utrpenie a mučilo ho znova a znova to isté: nič neurobil.

Cez prudký nával dažďa, skrz rachotiaci hrom, Draco Malfoy zopakoval, ako keby zakrákala žaba. „a potom som sa prebral...“

Mal pocit, že ho kolíšu sem a tam a to okamžite vyvolalo sústredenie v inak zahmlenej mysli. Pokúsil sa otvoriť oči, najprv trasľavo, než ich otvoril normálne. Bol vonku, opretý o kmeň stromu a koniec Petrovho prútika bol niekoľko centimetrov od jeho nosa. Srdce mu vynechalo úder a trhol hlavou nahor, aby zaujal správnu pozíciu. Avšak Pettigrew bol len v pozore, napriek tomu, že bol zmáčaný svojim vlastným potom. Jeho oči poskakovali sem a tam, ústa mal pootvorené, tak aby mohol lepšie dýchať. Vyzeral unavený z toho, že musel Draca niesť von z Manoru na lesnú čistinku, ale preniesť Dracove telo nebola jediná povinnosť, ktorú splnil; pred nimi dvoma ležalo tých sedem tiel, špinavých, pokrútených a hnijúcich.

„Vstávaj,“ prikázal Pettigrew hroziacim hlasom, pretože sa sám bál. Tajne dostal Draca z domu, podarilo sa mu prekĺznuť okolo ostatných bez povšimnutia. Avšak Peter vedel, že také šťastie nikdy nevydrží dlho. A tak mu dochádzal čas. Rukou stále mieril na Dracovu tvár. „Vstávaj!“ zakričal znova, hrôza sa formovala na dne jeho vlastného boľavého hrdla.

Ale Draco ani toto nedokázal urobiť sám. Kolená mal stále slabé a neužitočné a keď sa pokúsil poslúchnuť, jeho dlane skĺzli na kmeni stromu a znova stratil rovnováhu, zrazil sa hruďou s Petrom, ktorý ho nazúrene odtlačil.

„Kurva vstávaj!“ zareval Peter, ničený svojou vlastnou nervozitou. Vyzeral, ako keby sa mal rozpustiť; pokožku mal lesklú a mastnú, vlastné ustupujúce vlasy mal prilepené na tučnej tvári. Jeho myšacie oči sa triasli každou uplynulou sekundou a vyzeral, ako keby dokázal zavraždiť aj zatriasť Dracom súčasne.

Avšak dokonca Malfoy vedel, že ten úbožiak hľadel len na svoj prospech. Pettigrew dostal úlohu a tou bolo dávať pozor na Draca. A zatiaľ v tom neodviedol bohvieakú prácu.

Unavený zo zúrivo plynúceho času sa Peter sklonil, schmatol Draca za límec a postavil ho.

„Máš prácu,“ zavrčal Peter, keď kývol hlavou k siedmym mŕtvolám. „A ja nebudem platiť za to, že ty si zbabelec!“ Nech bolo vonku akokoľvek zima, zdalo sa, že s každou uplynulou sekundou je Peter viac a viac rozpálený; tep sa mu zdvojnásobil a stekal z neho pot. Dýchal, ako keby zabehol celé míle a hrozivo držal svoj prútik, ako keby mal v úmysle raz a navždy ukončiť život mladého Malfoya.

Slzy konečne stekali po Dracovej tvári, keď sa potácal vpred, skloniac sa, aby si chytil trasúce sa kolená. Cez svoje vlastné namáhané dýchanie vykašľal zo seba: „Ja... ja ne-nemôžem...“ a zdalo sa, že Petrova zúrivosť len zosilnela.

Zúfalo sa zasmial, nervózne slzy sa začali tvoriť v jeho vlastných očiach. Bol zo seba zdesený, tragicky sa bál o svoj vlastný život. Bol, nakoniec, v ohrození, že ho aj tak veľmi skoro stratí; Voldemort z neho nebol veľmi šťastný. Ale nedovolí, aby toto hlúpe decko zničilo jeho šance na potešiteľnú existenciu. Vrhol sa vpred, opäť sa zmocnil Draca za jeho viazanku. Zovretie jeho rúk na Dracovom krku zosilnelo a Malfoy cítil, že prišiel o významné množstvo vzduchu. Ale Voldemort mu vzal prútik a tak bol bezmocný. Ale dokonca aj keby nejaký mal, došlo mu, že by si s ním veľmi nepomohol.

„Musíš sa naučiť robiť, čo sa ti povie!“ zareval Pettigrew, tvárou mu trhlo.

Hoci niečo nové si prerážalo cestu pomedzi stromy; tieň, ktorý doteraz prešiel nepovšimnutý. Tá postava bola na pohľad temná, ale prítomnosť, ktorú predstavovala, bola rovnako ľstivá a desivá. Hoci tam ten muž krátku chvíľu len postával, teraz vytiahol svoj vlastný prútik, namieril ho na Pettigrewa a zakričal: „Expelliarmus!“ cez ten silný vietor. A okamžite sa zovretie límca uvoľnilo a Malfoy padol k zemi, vlastnými rukami si zvieral krk. Peter v šoku cúvol, oči dokorán a ešte vydesenejšie. Chrapľavo zalapal po dychu a hnal sa vpred, keď sa chránil pred akýmkoľvek blížiacim sa kúzlom, o ktorom predpokladal, že mu ublíži.

„Nezabíjaj ma!“ pišťal.

Ale postava v tme sa len zasmiala. Vykročil dopredu, jeho tmavý habit za ním v tom vetre vial. Malfoy si však nič z toho neuvedomoval, sedel schúlený a zemi, myseľ mu krátko vypovedala službu. A po celý čas sa snažil nepozrieť sa na telá pred sebou, snažil sa zostať schúlený vo svojom vlastnom klbku.

„Nechcem ťa zabiť, ty úbohý hlodavec,“ zakričal ten muž a Dracova hlava vyletela nahor, konečne tvárou otočený k blížiacemu sa mužovi.

Severus Snape ešte nikdy nevyzeral taký nahnevaný.

„Ale viac než šťastný ti podpálim kosti!“

„Nie!“ nešťastne vykríkol Peter, „pre lásku božiu, Severus!“ Pritlačil si dlane k hlave, pripravený na to, že Snape bude jeho prosbu ignorovať. Avšak keď žiadne kúzlo neprišlo, jeho namáhavé dýchanie sa upokojilo. Posúval sa po kúskoch vpred, očami pátral po stratenom prútiku a keď ho našiel, zahanbene sa za ním plazil ako nejaký pes s chvostom medzi nohami.

„Do-dostal ú-úlohu,“ informoval Snapa obviňujúco, „a od-odmietal ju vy...“

Snape ho hlasne prerušil. „O Draca sa postarám, Pettigrew,“ vyhlásil, nechal Petra zmocniť sa prútika a postaviť sa. „Vráť sa na Manor a informuj Temného pána, že je všetko pod kontrolou.“ Peter zaváhal, očami preskočil zo Snapa na Draca. Keď našiel chlapca na zemi, chystal sa protestovať, ale Snape si odkašľal, aby upriamil pozornosť len na seba.

„Ihneď!“ prikázal, ostro a nahlas a jeho príkaz zjavne zafungoval. Poter poslušne, zakopávajúc si o vlastné nohy, to miesto okamžite opustil.

Avšak Snapovo milosrdenstvo netrvalo oveľa dlhšie. Prinútil sa ísť dopredu, nakukol na Draca s novým vlastným hnevom.

„Vstávaj!“ prikázal znova.

Draco, roztrasene a v nevoľnosti, povedal len: „Ne-nemôžem,“ a jeho vlastný ston pôsobil mäkko dokonca v poryve vetra.

Snape pretočil očami, zohol sa, aby Malfoy mohol jasnejšie počuť jeho vážny hlas. „Postav,“ povedal pomaly, „sa.“ Ale Draco len pokrútil hlavou, neochotný poslúchnuť v skutočnosti po prvý raz tej noci. Snape, na druhej strane, bol viac než ochotný prinútiť Draca poslúchnuť. Načiahol sa a urobil presne to isté, čo Peter; schmatol štíhlymi a kostnatými prstami Draca za viazanku. Keď ho zdvihol zo zeme, Draco úzkostlivo zajačal, keď cítil, že zase nemôže dýchať.

Tentoraz nebol za Snapovými očami žiaden hnev. Bol ustráchaný a odhodlaný napriek svojej náhlivosti. Prižmúril chladné oči na Draca, naklonil ho na jednu stranu a kývol hlavou k tým siedmym telám. Potom zdvihol prútik, mávol ním v rýchlom kruhu a z temnoty sa v diaľke vynorila strieborná lopata, obtrela sa o bok kmeňa v tom rýchlom pohybe. Prihnala sa k Dracovi, ktorý ju zmätene zachytil, oči široké a nanovo sledoval Snapa.

„Ja to nezvládnem,“ znova zopakoval, keď tam stál a opieral sa o rúčku lopaty, ktorú použil ako svoj skutočný spôsob podpory. „Neurobím to.“

„Draco,“ vyštekol Snape, „plytváš sťažovaním sa množstvom času.“

Ale Draco dokázal vidieť len pás hnijúcich mŕtvol a cítil približujúcu sa žlč. Keď ju zadržal v hrdle, zvládol len pokrútiť hlavou.

„Ja sa ťa nepýtam, Draco,“ odpovedal Snape, trochu ľutujúco. Avšak ten pocit zatienila naliehavosť, ktorá sa zmocnila jeho hlasu. „Toto nie je tvoja voľba,“ vyhlásil, keď sledoval, ako Draco sleduje sedem tiel pred sebou.

„Ihneď začni kopať.“

Ale Draco presne vedel, čo mal Severus Snape na mysli. So zdeseným a mrzutým prikývnutím zovrel rúčku, namáhavo prehltol a zaboril lopatu do tej chladnej, tvrdej zeme.

65790