Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola štrnásta: Haló?

Úprimne povedané, Hermiona nemala náladu na okolnosti, s ktorými sa jej život musel toto ráno vyrovnávať.

Sedela podráždená, zle oblečená a neupravená, v obývačke na gauči, v značne zlej nálade. A po celý čas sa nenamáhala popierať príčinu: bola to tá prekliata vysielačka. Kvôli tej sprostej hračke, a samozrejme, chalanovi na druhom konci, sa poriadne nevyspala. Neznášala fakt, že si dokázala spomenúť na každý znepokojený okamih tej noci. Dokonca v rozpakoch z toho, že si tak netradične robí starosti, sa pokúsila dostať frustráciu zo včerajšej noci z už tak naštvaných myšlienok a sústrediť svoju energiu do mentálneho vypaľovania diery pred sebou. Avšak jej spoločnosť to zjavne nepostrehla. Obaja, Ron aj Harry, vyzerali, že sú k jej frustrácii slepí. V skutočnosti si svoje vlastné ráno maximálne užívali.

Potom, čo toho rána nakráčal Ron do obývačky s novinami v ruke, po celý čas sa usmieval. Zhlboka sa nadýchol, nadšene prikývol na nevrlú Hermionu a skočil ponad opierku na gauč.

„Vonku je nádherný deň, však, Ron?“ spýtal sa Harry svojho priateľa, keď nadvihol spýtavo obočie. Sledoval, ako Ron listoval novinami, potom nimi pred sebou zamával a na oboch žmurkol.

„Je to úžasné ráno!“ zavtipkoval Ron. „Hej, Harry,“ ozval sa znova jeho radostný hlas, „čítal si ranné noviny?“ Držal ich v rukách, ako keby ich práve vyhral.

„Nemôžem povedať, že áno,“ odpovedal Harry, keď prišiel spoza kuchynského ostrovčeka so šálkou čaju v rukách. Potom zdvihol prútik a sledoval, ako druhá šálka letí smerom k Hermione, ktorá ju zachytila s nervóznym výrazom, než ju zúfalo vypila. Vymenil si rýchly pohľad s Ronom a obaja naraz pokrčili plecami.

„Tipujem,“ pokračoval Harry, keď kývol hlavou k Ronovým novinám, „že máš dnes ráno dobré správy?“

Ron sklonil hlavu k novinám a prečítal čistým a pevným hlasom. „'Draca Malfoya,“ hlasne vyslovil Ron, keď žmúril na noviny, „videli včera večer v miestnom podniku spolu s bývalým smrťožrútom Gregorym Goylom.'„ Okamžite sa Hermionine ráno zhoršilo. Mala vedieť, že akýkoľvek tak veľký úsmev spojený s Ronaldom Weasleym, nemôže nič dobrého znamenať.

„Harry,“ zavrčala Hermiona, „myslela som, že si povedal, že už je s týmto nezmyslom koniec!“

„Nezmysel!“ odplatil sa Ron, keď zmätene zvraštil tvár. „Toto nie je nezmysel, Hermiona, toto... toto sú správy!“ Hermiona si zahryzla do pery a obzerala si tie noviny s obnovenou zúrivosťou. Rozhodla sa, že neznáša média rovnako veľmi ako neznášala bezsenné noci. Keď Ron pokračoval v čítaní nahlas, rozhodla sa tie noviny preskúmať. Tá skazená vec vystavovala pred Hermionou svoje tancujúce obrázky s postojom, ktorý považovala za kompletne zbytočný, dokonca aj keď to bola len vec z papiera. Na čiernobielej fotografii sa opakoval obraz štíhlej postavy, ktorá mohla byť Malfoyom a ktorá opatrne prekĺzla do krčmy. Mala zatlačený baret hlboko do tváre, takže bolo prakticky nemožné povedať to s istotou. Uškrnula sa, všimla si Ronov vzrušujúci úsmev, prekrížila si ruky na hrudi a odolala nutkaniu vytrhnúť mu tie noviny z ruky. Ale ovládla sa, aj keď to bolo naozaj tesne.

„Prečo ti na tom tak veľmi záleží, Hermiona?“ spýtal sa Ron, keď mu poklesli plecia. Vyzeral trochu zahanbene, napriek tomu vítajúcemu výrazu, ktorý sa znova zmocnil jeho tváre. „Je to Draco Malfoy. Nie je to nikto, s kým by sme sa v škole priatelili.“

„Je to nedospelé a prehnané, Ronald,“ vyšplechla Hermiona, keď si uhladila vlasy nabok. „Okrem toho, už je to päť rokov, ako som povedala.“ Potom prižmúrila pohľad, naklonila sa mierne dopredu.

„Takže ty hovoríš, že stále prechovávaš zášť?“

Ron sa zakoktal, vzhliadol v zúfalstve na Harryho. Ale Harry sa len odvrátil, dospel k záveru, že aj tak sa nedokáže s tou situáciou zaoberať. Nalial si druhú šálku čaju a oprel sa o ostrovček. Iste, chcel počuť zvyšok príbehu, možno zistiť, čo Draco Malfoy posledných päť rokov chystal, ale nestálo zato sa kvôli tomu hádať.

„Ja...“ začal ustarane Ron, „ja... nuž, áno, Hermiona. Čo ak stále prechovávam zášť? Nemám na to plné právo?“

Hermiona Grangerová: 0; Zbytočné mozog vymývajúce média: 2.

Možno mal Ron Weasley plné právo prechovávať zášť, a, celkom na rovinu, možno to právo mali všetci. Dokonca Hermiona sa takým hnevom nechala uniesť dobrú chvíľu po tom, čo celá bitka skončila. So zatrpknutou nenávisťou, ako si spomínala. Keďže trvala celé roky, nielenže nenávidela Draca Malfoya, ale nedokázala vystáť nikoho z tej bandy – Gregoryho Goyla, Pansy, Luciusa a Narcissu. Teraz si zjavne konečne dovolila hodiť to za seba. Nebol to celkom taký oslobodzujúci pocit, ako tá terapeutka tvrdila, že bude, ale nedostatok tej nenávisti v nej zanechával pocit... ľahostajnosti. Už viac necítila ten bublajúci hnev, už viac nevyhľadávala pomstu. Jediné, čo chcela, bol pokoj, ktorý nový čarodejnícky svet tak často sľuboval.

Takže v skutočnosti nebola úplne v pohode s preživšími bývalými smrťožrútmi, ale aspoň to dokázala hodiť za hlavu.

„V poriadku,“ vložil sa Harry, keď vzal prázdnu šálku z Hermioniných bielych hánok, „koniec rozhovoru, Ron. Čo keby sme šli na obed?“

Hermiona sa zamračila. Po pravde, rada by sa šla niekam najesť, ale súhlasiť s niečím takým by zmarilo jej cieľ vyzerať nešťastne.

„Pchá,“ pokrútila hlavou, práve keď si všimla, že Ron vyskočil, dychtivý napchať si tvár. „Ja tu zostanem.“ Tváre Rona a Harryho zosmutneli. Otvorili ústa, aby navrhli opak, ale Hermiona len zdvihla ruku.

„Nie, vážne,“ naliehala, „musím si naštudovať nejaké veci,“ klamala. „Takže padajte.“

A keď tí dvaja slimáckym tempom odišli, Hermiona namierila prútik a noviny, ktoré tam nechali, okamžite vzbĺkli v plameňoch.

***

„Draco!“ ozvalo sa volanie nádherného hlasu, dokonca aj keď maximálne zdôrazneného. Mal slabý spevavý nádych a jeho majiteľka prešla cez polku izby, aby sa zastavila pri oknách so zatiahnutými závesmi.

„Draco, zobuď sa.“

Draco Malfoy pootvoril zalepené oči. Tvrdiť, že mal opicu, bolo nekonečným podcenením a keď Pansy roztiahla tie závesy, pretočil sa nabok a stočil sa do klbka. S tvárou pritlačenou do mäkkých matracov dokázal Draco okamžite posúdiť, že jeho aktuálny stav sa ani o kúsok od predchádzajúceho večera nezmenil. Na Pansyiných pekných bielych obliečkach mohol vidieť rozmazané šmuhy svojej vlastnej krvi. Na ústach mal prúžok uschnutých slín. So zastonaním cítil to ohlušujúce búšenie svojej vlastnej pulzujúcej bolesti hlavy. S každým uplynulým okamihom sa to zhoršovalo, ako keby to do neho vpumpovávalo žieravinu.

„Koľko je hodín?“ zastonal, stále mal tvár pritlačenú do postele, aby blokoval slnečné lúče, ktoré tá ženská práve vpustila dnu.

Pansy so zachichotaním odpovedala. „Je poludnie, Draco. Poludnie! Vždy tak dlho spíš?“ Malfoy sa zaksichtil; nie, obvykle nie, vlastne len vtedy, keď sa predtým opil. Dúfal, že si Pansy dokáže zvyknúť na taký otravný zlozvyk, teraz už možno pomerne dôležitú charakteristiku. Avšak v pozadí mysle vedel, že Pansy bude musieť zakúsiť a zvyknúť si na oveľa horšie veci.

Zacítil, že niečo zaťažilo posteľ a Pansy sa doplazila bližšie k nemu. Studená triaška mu prebehla po chrbte a s pocitom nevoľnosti sa mu vrátili aktivity z predchádzajúcej noci. Ale ak si Pansy dokázala zvyknúť na Draca Malfoya, potom jej iste mohol venovať čas. Nie tak úplne ju neznášal a milovať... možno ju o nejakú dobu bude milovať. Hoci, keď cítil, ako sa Pansyine ruky posúvali nahor jeho plecom, ignorantsky mu masírovali boľavé ramená, nemohol si pomôcť, aby mu nebolo zle.

„Nemôžeš ležať v posteli celý deň, Draco. Poďme sa naobedovať.“

Obed. V skutočnosti by Draco miloval, keby sa mohol najesť, avšak práve teraz bol viac spokojný s tým, aby zostal v lenivej a komplikovanej nálade. Avšak, aby ušetril Pansy svojej najhoršej stránky, postavil sa, ignorujúc pritom bolesť, ktorá mučila celé jeho telo. Pri tom svetle sa strhol a premýšľal, prečo Pansy trvala na roztiahnutých závesoch. Ale zjavne si robila starosti kvôli Dracovmu vzhľadu. Okamžite cúvla a znechutene sa zaksichtila. „Asi by si sa mal dať do poriadku,“ navrhla, „vyzeráš hrozne.“

Malfoy zdvihol ruky k očiam, lenivo si ich pretrel. S obnoveným videním si mohol obzrieť Pansy v celej jej kráse. Bola, dokonca takto zavčasu ráno, tak upravená, ako si pamätal. Už sa namaľovala, vyzerala žiarivo nádherne za všetkým tým korektorom. V tej chvíli všetka tá maska vzbudila u Draca dočasnú zvedavosť - ešte nikdy nevidel Pansy bez make-upu na tvári. Avšak teraz ten fakt ignoroval, zliezol z postele a poslúchol Pansyin návrh. Cestou schmatol boxerky a špinavé biele tielko. Keď sa dopotkýňal do jej kúpeľne, opatrne sa postavil pred zrkadlo, zovrel umývadlo a zachytil svoj odraz v zrkadle.

Z jeho očí ostali len úzke štrbinky. Okolo ľavého oka mu natiekla pomerne veľká fialová modrina spolu s napuchnutým viečkom. Spodnú peru mal rozseknutú. Pripadal si divne, keď tam tak polonahý stál a jediné, čo robila jeho myseľ, bolo, že bzučala. Zmätený a nesústredený sa nedokázal prinútiť jasne myslieť.

„Mám trochu korektora, ak by si ho chcel použiť,“ navrhla Pansy príliš vážne, keď zoskočila z postele a prehodila si plášť okolo pliec.

Malfoy tam len stál zmrazený na mieste. Znova a znova si v duchu hovoril, že v noci spravil správnu vec; že o desať rokov, keď bude 'spokojný', si za toto všetko poďakuje.

„Nie,“ pokrútil hlavou, pripadal si bláznivo, že vôbec musí odpovedať na taký očividný návrh. „Som... v pohode, ďakujem ti.“

„Určite nemôžeš ísť na verejnosť a takto vyzerať!“ obvinila ho Pansy, keď nakráčala rovno k nemu. Objala ho zozadu okolo pliec a oprela si o ne bradu. Po celý čas sa Malfoy nepohol. Vadilo mu, že neprejavila žiadne obavy o to, čo sa mu stalo... aj keď jej to nemal v pláne povedať. Vadilo mu, že nechala roztiahnuté závesy, napriek jeho očividnému nepohodliu.

Vadilo mu, že nedokázala prísť na to, že má príšernú opicu, do prdele!

Ale toto spravil kvôli svojej budúcnosti. Kvôli sebe a svojej rodine a kvôli všetkým, ktorý chceli, aby zlepšil svoje trápenie. Urobil to kvôli eventuálnemu šťastiu a spokojnosti. Spravil to, aby sa pohol ďalej a preč od aktuálneho zmätku, ktorý poznačil jeho život. Spravil to, najviac zo všetkého, aby kompletne a totálne zabudol.

„V skutočnosti, Pansy,“ protirečil Draco, keď sa stočil tvárou k Pansy. „Rád by som dnes popoludní zostal doma.“

„Zostal doma?“ So žmurkaním sa Pansyin hlas zdvihol, ako keby nikdy nepočula takú absurdnú odpoveď. „Ale počasie sa zlepší len na pár hodín, kým začne znova pršať!“

„Ja viem,“ prikývol Draco, keď zdvihol ruku, aby ju poťapkal po štíhlom pleci, „ale... ty by si mala ísť von.“ Potom, sladko, jej ponúkol malý úsmev, než vykĺzol z jej zovretia. Keď kráčal späť k Pansyinej posteli, pozbieral svoje oblečenie, natiahol si nohavice, než si pozapínal košeľu. „Rád by som ťa dnes večer videl,“ navrhol, napriek sebe, v snahe vynaložiť nejaké úsilie. „Možno večera alebo...“

Pansy, ktorá sa tvárila trochu znepokojene, pokračovala k nemu so zmätením vtepaným do tváre. „Dobre,“ začala, mierne neisto, „chceš, aby som niečo rezervovala?“

„Vlastne,“ zamrmlal Draco, keď sa strhol pri každom hlasnejšom zvuku, ktorému ho Pansy vystavila, „v skutočnosti som premýšľal o nejakom mieste mimo pozornosti.“

„Príď sem,“ vykríkla Pansy, zúfalý úsmev v tvári. „Niečo uvarím a môžeme sa len... uvoľniť. Dobre?“

„Dobre,“ súhlasil Draco, ale potom mierne sklonil hlavu. S prstami si pozapínal košeľu a vydal sa k šálu. Potom s väčším zúfalstvom sa sklonil ku kabátu na zemi, rýchlo niečo nahmatal v jeho vrecku a dychtivo si ho obliekol.

Avšak, keď sa znova posadil, aby si obul topánky, Pansyino zmätenie sa len prehĺbilo.

„Myslela som, že nechceš ísť von,“ spýtala sa ho.

„Nechcem,“ obozretne dodal Draco. Mohol vidieť, že nejako zraňoval jej city a napriek sebe zistil, že mu to skutočne vadí. Oveľa nežnejšie sa k nej priblížil, chytil ju rukami za tvár. Prial si, aby dokázal cítiť ten pocit, ktorý cítiť chcel, prial si, aby cítil tie motýle, ktoré tak často počul spájať s láskou. Ale keď v žalúdku cítil jedine nevoľnosť a jeho srdce bilo normálnym tempom, vedel, že ten skľučujúci pocit sklamania príšerne prederavil jeho vnútro. Možno láska nebola pre Draca Malfoya určená.

„Len si potrebujem trochu pospať, dobre?“

Pansy zjavne skočila na Dracovu predstieranú náklonnosť. Hrdo sa usmiala a rukami sa pohla k límcu jeho kabáta. Bez opýtania mu ho znova stiahla z pliec, ignorujúc jeho koktania protestu a prstami začala rozopínať jeho gombíky znova a znova.

„Dobre,“ prikývla, keď ho chytila za ruku a viedla ho späť ku kraju postele. „Pôjdem von sama... presne ako si navrhol. Ty môžeš zostať tu a uvoľniť sa tak veľmi, ako si tvoje srdiečko želá. Čo tento nápad, há?“ Malfoy zažmurkal, takmer prekvapený, keď si uvedomil, že sa dostal späť k jej posteli. So šokujúcim množstvom sily ho Pansy zatlačila späť do matracov, uhladila mu vlasy za uši so zašepkaním: „Rada by som, keby si zostal.“

A ako sa mohol hádať? Toto bola s veľkou pravdepodobnosťou jeho budúca manželka, na ktorú zízal. Z nejakého dôvodu proti svojej vôli sledoval, ako Pansy odkráčala preč, v jej očiach iskra, a ľahol si dozadu s hlavou opretou, porazený. Opieral sa o stenu, až kým nepočul, ako sa buchot Pansyiných podpätkov nestratil dole schodmi. Potom, keď začul, ako sa vchodové dvere na jej dome zavreli, pritlačil si vlhkú dlaň na spotenú hruď.

Potom jeho ruky nahmatali vysielačku, vytiahli ju z vrecka s okamžitým zúfalstvom. Čo sa to dialo v týchto časoch, že ho to nútilo okamžite sa obrátiť k tej hračkárskej vysielačke? A to ešte ani nestretol to dievča na druhom konci, nevedel o nej takmer nič, tak prečo prepánakráľa sa s ňou cítil tak spojený?

„Si tam?“ unavene zachrapčal do toho stroja.

Ale žiadna odpoveď neprišla. Ani žiaden hluk sa neobťažoval vyhovieť mu. Zaplavil ho pocit viny. S podivným a zahanbeným pocitom to skúsil znova so zachrípnutým hlasom: „Haló?“

A keď opäť bolo jeho jedinou odpoveďou nepopierateľné ticho, znova zaklonil hlavu dozadu a mal pocit, že sa rozplýva do ničoty.

76414