Preklady fanfiction Harryho Pottera

„Grangerová, ste ako erumpent v predajni s elixírmi!“ Profesorov hlas bol plný neskrývaného podráždenia. „Nechápete, že v laboratóriu musíte byť opatrnejšia?“

Hermiona sa zadívala na rozbitú fľaštičku, vdýchla príjemnú vôňu a pocítila nával vzrušenia.

„Čo ste to zničili, vy vetroplach?“ Snape ju odtisol nabok, pozrel na črepy a mierne zaškrípal zubami. „Nešikovní tupci sú nebezpeční, keď sa zhluknú do húfu. Vy ale máte talent, Grangerová! Ste nebezpečná aj sama osebe!“

Hermiona s úžasom pozorovala, ako jeho bledá pokožka bledne ešte viac, aj keď si doteraz myslela, že je to jednoducho nemožné.

„Uvedomujete si, čo ste spôsobili, slečna Grangerová?“

Uvedomovala si to. A to nielen z ľadovo pokojného tónu jeho hlasu, ale i z toho, ako zreteľne vyslovil slovo „slečna“. Preglgla a rozhodla sa nevzdať bez boja.

„Je to všetko vaša vina!“ vyhlásila rozhodne. Zdalo sa, že zvolila správnu taktiku, pretože Snape, chystajúci sa zahlásiť čosi epické, zamrel s otvorenými ústami uprostred slova. „Podľa pravidiel bezpečnosti pri práci s elixírmi, paragraf dvestotridsaťštyri, odsek tri, pododsek tri bodka štyri, musia byť všetky nebezpečné elixíry skladované v nerozbitnej nádobe a mimo dosahu nepovolaných!“ odrapkala.

„To vy ste ku mne vpadli bez ohlásenia,“ precedil cez zuby. „To, že nás ministerstvo poverilo prácou na spoločnom projekte, vám na to ešte nedáva právo! Ani prístup do môjho laboratória vám nedáva nárok vtrhnúť sem kedykoľvek v priebehu dňa či noci! Obzvlášť noci, Grangerová!“

Oslovenie priezviskom bez hroznej predpony „slečna“ ju upokojilo a vzbudilo v nej nádej, že Snape ju na mieste nezabije. Pritisla si ruky k hrudi a precítene vyhlásila: „Dostala som nápad!“

Snape obrátil oči stĺpkom, mávol rukou a rozbitú fľaštičku opatrne prikryl skleným poklopom.

„Prečo opäť sklo?“ Nedokázala odolať zvedavosti. „A bez zoslaného kúzla nerozbitnosti?“

„Má najmenší vplyv na elixír,“ zamrmlal. „Taká nestabilná zlúčenina... Necítite nič zvláštne, Grangerová? Myslím, že vám pár kvapiek dopadlo na nohu.“ Ukázal na jej členok.

A skutočne, priamo nad okrajom pozoruhodnej topánky zo salamandrej kože sa ligotala kvapka neznámeho elixíru.

Hermiona mierne znervóznela.

„A obaja sme sa nadýchali výparov,“ zatiahol zamyslene. Švihol prútikom, privolal si pergamen s bleskovým brkom a začal diktovať. „Začiatok experimentu: nula hodín a šestnásť minút.“

Hermiona sa sústredila na svoje pocity. Bola smädná. A mala chuť odtiaľto zdupkať. A vôbec, čo jej to, dočerta, napadlo ísť za ním uprostred noci, aby sa s ním podelila s myšlienkou? Bol to veľmi, veľmi zlý nápad!

„Čo by som mala cítiť? Čo za gebuzinu ste to uvarili?“ Schmatla ho za rukáv saka. „Obaja zomrieme?“

„Neviem.“ Pokrčil plecami, „Závisí to od toho, o čom ste snívali.“

„Čože?“ Nechápavo na neho pozrela.

„Je to elixír nesplnených snov,“ riekol jasne.

Hermiona mu pustila rukáv, neveriacky na neho vyvalila oči a potom vybuchla smiechom.

„To je nemožné! Keby ste taký elixír pripravili, stali by ste sa milionárom. Bolo by skutočne geniálne robiť ľudí šťastnými tým, že by sa im splnili všetky sny.“

„Myslíte?“ spýtal sa skepticky. „Nikdy ste nesnívali o tom, že niekoho zabijete? Mám k tomu teraz tak blízko ako nikdy doposiaľ.“

Znovu pokrčil plecami a Hermiona si odfrkla, zvrtla sa na päte a pobrala k východu z laboratória. Zrazu sa pred ňou objavila obrovská viacposchodová torta s množstvom vulgárne pestrofarebných krémových ružičiek. S hrozným rachotom sa zrútila na podlahu a rozletela na kúsky. Hermiona zvýskla a zmeravela. Snape zahmkal a pobral sa k nej. Otočil ju k sebe a luskol prstami. Strhla sa a zažmurkala.

„Máte tam špinu,“ ukázal prstom niekam do oblasti tváre.

„Kde?“ spýtala sa.

„Tam,“ ukázal znovu.

„Naozaj?“ Hermiona ešte stále nebola schopná pohnúť rukou.

„Uhm.“ Šetrne jej zotrel z líca krémový fŕkanec. „Torta? Grangerová, snívali ste o torte?“

Chytil ju za lakeť, vyviedol z laboratória a zamieril k obývačke. Tam ju posadil do kresla pred kozubom a zamumlal: „Najskôr bezpečnostné pravidlá!“ Otvoril barovú skrinku, na okamih zaváhal  a premeral si pohľadom Hermionu sediacu na kraji kresla. Potom nalial do pohára whisky a podal jej ho.

Hermiona si stiahla okraj šiat na stisnuté kolená a vďačne prijala pohár. Odpila si z neho iba malý dúšok, a predsa jej do očí vhŕkli slzy.

„Moji rodičia boli zubári,“ ozvala sa, len čo si odkašľala.

„A to všetko vysvetľuje.“ Vážne kývol hlavou a nalial whisky aj sebe.

„Áno!“ Vzdorovito zodvihla bradu. „Na každé narodeniny som si priala tortu! Chutnú a sladkú! A veľkú! Rodičia mi nikdy nekupovali sladkosti,“ zakončila smutne. „Sladké kazí zuby.“

„Preto mi sústavne nosíte do domu cukríky? Upokojuje vás to?“ Nadvihol obočie a sadol si do vedľajšieho kresla.

„Chcete sa o tom porozprávať?“

„A čo hračky?“

Hermiona zamyslene nakrčila čelo. „Nespomínam si.“

Ozval sa zvonček pri dverách. Snape a Hermiona si vymenili pohľady.

Keď otvorili dvere, na prahu našli stáť ospalého trpaslíka v nočnej košeli a čiapke. V jednej ruke držal čarodejnícky prútik a v druhej balíček.

„Pán Brooks?“ prekvapene zvolala Hermiona. „Čo tu robíte?“

„M-m-m...“ zatiahol zadumane a pozrel po očku na Snapa. „Dospel som k názoru, že som sa mýlil, slečna Grangerová. Predsa len vám predám jedno z vydaní grimoára mesačných kúziel. Za sto galeónov!“ riekol plačlivým hlasom.

„Pán profesor,“ zasyčala Hermiona a štuchla Snapa lakťom do boku, „rýchlo mi požičajte sto galeónov! O tom grimoári snívam od univerzitných čias! A tento žgrloš... teda pán Brooks..."

Snape si povzdychol a strčil jej do ruky ťažký mešec.

* * * * *

Keď sa spolu s Hermionou, ktorá si šťastne pritískala k hrudi balíček, vrátili do obývačky, znovu naplnil poháre.

„Takáto vec a iba za sto galeónov! Ten chudák z toho zinfarktuje. Máte svedomie, Grangerová?“

„Za vagón! Potrebujete?“ Zodvihla pohár na pozdrav a priblížila si ho k perám...

„Har-mi-vona!“ ozval sa z kozuba natešený hlas. Na dlážku v obývačke sa vyvalil Viktor Krum a oprašoval sa. „Tak si mi chýbala!“

Hermiona sa rozkašľala, až jej whisky vyšplechla na všetky strany. Krum k nej priskočil a starostlivo pomáhal polapiť dych.

„Čo tu robíš, Viktor?“ Podozrievavo si premerala jeho rokmi mierne zaguľatenú postavu. No on sa na ňu iba šťastne usmieval a snažil sa vziať jej ruku do dlaní. Bezmocne sa obzrela na Snapa. Ten stál so založenými rukami vedľa levitujúceho pergamenu a diktoval bleskovému brku: „..cez zablokovaný kozub.“

Pochopila, že sa od neho nedočká pomoci a otočila sa k nežne vzdychajúcemu Krumovi.

„No?!“ posúrila ho nevrlo.

„Spal som. A vtom som si uvedomil, Har-mi-vona!“

Zavrčala.

„Náhle som pochopil, že ťa chcem pobozkať.“ A okamžite vyplnil svoje želanie. Ohúrená Hermiona sa ani nestihla vzoprieť.

„Ehm, ehm!“ ozvalo sa odkiaľsi zblízka a Krum sa konečne odlepil od jej úst.

„O tomto som snívala ešte v škole,“ ospravedlnila sa, utrela si ústa a snažila nedívať na spokojného Kruma. „Bol taký roztomilý. Držal ma za ruku... Nesmejte sa, pán profesor!“ Dupla nohou. „Je celkom možné, že aj vy ste v detstve alebo mladosti snívali o niečom takom.“

„Nuž áno.“ Zachmúril sa.

„Som koza,“ ozval sa hlas vedľa nich a Snape s Hermionou ako na povel otočili hlavy tým smerom. Pôvabná deva s nádhernou postavou, ktorú zvýrazňovala čipkovaná nočná košieľka, stála bosá na koberci a smutne mumlala: „Som odporné stvorenie, zadubená hlupaňa a strašná chudera...“

„Myslím, že ju poznám,“ vyhlásil Snape.

„Je to Lavender Brownová,“ zahundrala Hermiona. „Teda Weasleyová.“

„Aha,“ prikývol Snape. „A pozrimeže, aká je sebakritická!“

Hermiona zovrela pery.

„Severus, chlapče môj!“ zaznel povedľa láskavý starecký hlas a Hermiona cítila, ako sa jej stiahol žalúdok a klesol niekam dolu. „Tak dávno som ti chcel povedať...“

Hermiona sa chytila Snapa, ktorý zmeravel ako socha. Civel na Dumbledora, ktorý sa k nim približoval v parádnom fialovom habite s votkanými striebornými hviezdičkami. Hlavu mu zdobila vysoká špicatá čiapka.

„To som nebola ja!“ hystericky skríkla Hermiona.

„Vyzerá to tak, že aj výpary majú istý účinok,“ zachripel Snape a uprene hľadel do polmesiacovitých okuliarov na Dumbledorovom nose.

„Istý účinok?“ zasyčala Hermiona. „Veď zomrel!“

Snape k nej napokon otočil hlavu. Keď si všimla jeho pološialený výraz, cúvla dozadu.

„Viem, Grangerová,“ hlesol chabo a potom sa obrátil k Dumbledorovi. „Sprvu som vám chcel povedať, že vám odpúšťam, Albus. Potom, že vás nenávidím.“ Hlas mal tichý a pokojný. „Uplynulo však priveľa rokov. Teraz chápem, že som si za mnohé mohol sám. Odpočívajte v pokoji, pán profesor.“

Dumbledore ho počúval s rukami zopätými na bruchu. Odrazu v kozube vzbĺkli zelené plamene a vyvalil sa z neho Ron Weasley.

„Dokelu!“ zakliala dievčina namrzene.

„Hermiona!“ vrhol sa k nej. „Bol som taký hlúpy, že som ťa nechal pre Lavender! Som skrátka idiot!“

„Pozrimeže, aký máte rušný osobný život, Grangerová,“ zamrmlal Snape, keď sa s námahou odvrátil od Dumbledora. „Nech sa Weasley postaví tamhľa vedľa manželky. Alebo si chcete ten okamih užiť?“

„Chcem ísť domov,“ riekla žalostným hlasom a zagánila na Dumbledora. „A napiť sa.“

„Napiť sa, to môžeme,“ pookrial a ignoroval zhromaždených, ktorí boli zaujatí svojimi záležitosťami. Cestou k pohárom musel síce trochu znehybniť Kruma, ktorý sa hrnul znovu bozkávať Hermionu, zatiaľ čo sa všetky ostatné sny v úzadí venovali sebatrýzneniu. Dumbledore sa naproti tomu pohodlne uvelebil na pohovke a s nadšením prehrabával vo vrecúšku so sladkosťami, ktoré uchmatol zo stolíka.

Sotva si Snape s Hermionoou stihli dať za kalíšok tuhého na upokojenie, opäť sa ozval zvonček pri dverách.

„Predstierajme, že tu nie sme,“ navrhla po niekoľkých sekundách ticha.

„Vy tu však ste!“ vyhlásil nadšene Dumbledore a šiel otvoriť.

Snape s Hermionou zastonali. Do obývacej izby vošiel Harry Potter s vypúlenými očami od prekvapenia. Snape si povzdychol, nalial ďalší pohár whisky a podal mu ho.

„Zaujímalo by ma, za kým ide?“ riekla zamyslene Hermiona a pozrela na Snapa.

„Nepozerajte sa tak na mňa!“ zahundral nervózne. Obaja sa zadívali na Harryho a čakali, kým sa spamätá.

„To je profesor Dumbledore, však?“ spýtal sa slabým hlasom.

Hermiona prikývla.

„Vedel som, že spolu pracujete na ministerskom projekte, no ale toto!“ Vypil obsah pohára, odkašľal si a ožil, akoby si na čosi spomenul. „Usúdil som, že cez hop-šup práškovú sieť by to bolo v noci neslušné... Pán profesor, Snape,“ začal Harry slávnostne a Hermiona si od úľavy vydýchla, „chcem vás poprosiť o prepáčenie, že som bol takým nafúkaným špinavcom a stále ním som.“

Hermiona vyprskla smiechom a odvrátila sa od Snapa, ktorý tú tirádu počúval s kamennou tvárou.

„Hermiona!“ Harry sa k nej otočil a ona zastonala. „Hermiona, je mi veľmi ľúto, že som ti vtedy nepovedal... Nepovedal ti...“

„Nie, Harry!“ Priskočila k nemu a rukou mu zakryla ústa. „Nie! Si môj najlepší priateľ! A to je najdôležitejšie! Som veľmi rada, že to nezmenia žiadne dávne sny a ľútosti.“ Objala zarazeného priateľa. Snape zahmkal a odvrátil sa.

„Na to by sme si mali pripiť!“ oznámil veselo Dumbledore a už nalieval whisky do pohárov.

Medzi zhromaždenými nastal rozruch. Polonahí Ron s Lavender sa v rozpakoch snažili nedívať na Dumbledora. Odkliaty Krum teraz s tichou ľútosťou hľadel na Hermionu. Za štrngotu pohárov sa ozvalo hlasné prasknutie a na koberci sa objavil nešťastný lord Voldemort zahalený obnoseným habitom.

Snape, Krum, Harry a Hermiona vytasili prútiky. Lavender zapišťala a zavesila sa na Rona. Dumbledore pokýval hlavou a zamrmlal: „Prečo nemáš ďatelinové pivo, chlapče môj?“ A vrátil sa na diván.

„Práve od teba, Severus, som to nečakal,“ zasyčal Voldemort s úprimnou ľútosťou a prepadol sa pod zem.

O pár sekúnd sa znovu zjavil pred ohromenými divákmi, praskol a rozsypal sa na prach. Ani si všetci nestihli odkašľať, keď sa znovu zhmotnil a začal sa zmietať v kŕčoch: skrúcal sa a ohýbal, akoby sa obracal naruby.

„Čo je to?“ spýtala sa Hermiona Snapa a sklonila prútik.

„Volá sa to „aby ho porantalo“,“ oznámil Dumbledore z pohovky a spokojne žul pelendrekový cukrík. „Nevedel som, že máš takú bujnú fantáziu, Severus.“

„Zvrhlík!“ zavyl Voldemort a nepríčetne narážal hlavou do steny.

„Ako dlho to bude účinkovať?“ spýtala sa Hermiona a chytila Snapa za rukáv, zatiaľ čo pozoroval Voldemorta. „Máte protijed?“

Otočil sa k nej a pery sa mu skrivili do trpkého úškľabku.

„Ešte sa mi nesplnili všetky sny, slečna Grangerová,“ zachripel. „Ešte neprišli všetci moji kostlivci. Chcem im toho toľko povedať. Je tak veľa vecí, čo som im kedysi nestihol...“

Jemne mu odsunula z tváre prameň vlasov a potom ho jednoducho objala a pritisla sa mu k hrudi. Snape na okamih stuhol, vzápätí zavrel oči a zaboril jej tvár do vlasov. Držal ju tak pevne v náručí, že takmer nemohla dýchať. Cítila, ako sa jej gombíky na jeho saku bolestivo zarezávajú do líca, ale nemohla a nechcela ho pustiť. Netušila, ako dlho takto stáli uprostred obývačky, no keď uvoľnil objatie, pocítila hrozný chlad a osamelosť. Obývačka bola prázdna. Zachvela sa a objala rukami. Váhala, či sa má pozrieť na Snapa, ktorý stál len krôčik od nej. Keď jej zodvihol bradu a nežne ju pobozkal, mala pocit, že jej srdce vyskočí z hrude.

„A čí sen sa to splnil?“ ozval sa šibalský hlas z divánu, keď sa Snape nakoniec odlepil od jej úst a Hermiona si skryla sčervenenú tvár na jeho hrudi.

„Albus, myslím, že je načase odísť,“ riekol ticho Snape.

„Načase.“ Blysol polmesiacovými okuliarmi. „Dúfam, že ti nebude prekážať, keď si so sebou vezmem fľašku tejto znamenitej škótskej a pár balíčkov s cukríkmi. Ty ich aj tak neješ a pre slečnu Grangerovú sú nezdravé.“

Snape pokrčil plecami. Dumbledore schmatol cukríky, fľašu a podolok habitu a prešiel cez stenu, bodro si pospevujúc: „Sen sa plní a neplní...“

Ozval sa zvonček pri dverách. Hermiona a Snape si vymenili pohľady a súčasne pokrútili hlavami. Do dvier začali búšiť rukami. Zdalo sa, že aj nohami.

„Slečna Grangerová! Slečna Grangerová! Stali ste sa ministerkou mágie!“ doliehal k nim krik spoza zatvorených dverí.

Snape nadvihol obočie a spýtavo sa na ňu pozrel.

„No,“ zaváhala. „Vtedy som si veľa vypila...“

Dvere sa naďalej otriasali od úderov.

„Pane! Temný pane! Správa pre vás! Pane!“

Hermiona si zahryzla do pery. Snape obrátil oči stĺpkom.

„Toľko by som si nevypila!“ Neovládla sa a rozchichotala sa.

„Choďte všetci preč!“ zreval Snape, schmatol rozosmiatu Hermionu za ruku a ťahal ju hore po schodoch. „Som pán, či nie som pán?!“

* * * * *

„Takže čí sen sa to splnil?“ spýtala sa Hermiona s úsmevom, keď sa nasledujúce ráno zobudili v jednej posteli.

„Pokiaľ ide o sen, neviem,“ povedal vážne Snape a namotával si na prst prameň jej vlasov, „ale ani zďaleka som nezrealizoval všetky svoje fantázie.“

Otočil sa k nej a ruka mu zmizla pod prikrývkou. Zachichotala sa.

Riekol: „Pst!“ A pobozkal ju na kľúčnu kosť.

„Tentoraz ja zvrchu, môj pane,“ zastonala.

„Nie som ja génius?“ poznamenal filozoficky, ľahol si na chrbát a pozoroval, ako sa Hermiona posadila na posteli, potriasla vlasmi a pomaly začala sťahovať prikrývku zo svojho nahého tela.