Preklady fanfiction Harryho Pottera

Severus nebol veľmi zbehlý v dvorení, vypozoroval však, že je s ním spojené dávanie určitého množstva darčekov, podobne ako u vtáčích samčekov, ktorí prinášajú vyvoleným vtáčím dámam halúzky, aby im prejavili svoju túžbu spolu si hrkútať a cukrovať sa.

On nemal žiadne halúzky, ale keby sa Hermiona chcela stať animágom, nájde spôsob ako jej pomôcť. A Luciusova schopnosť vytočiť niekoho už len svojou prítomnosťou v tej istej miestnosti bude kľúčom k riešeniu problému.

Aj keď mu to bude musieť navrhnúť taktnejšie.

Lucius mal rád moc. Mal rád peniaze. A taktiež mal rád klebety. Nazval to zhromažďovaním informácii a získavaním kontaktov, no v skutočnosti bol klebetnejší než ktorýkoľvek siedmak z Bifľomoru.

Severus bol však skúseným duelantom a nechystal sa pred ním odkryť karty.

„Takže,“ začal Lucius a uvelebil sa pohodlnejšie v kresle pri kozube, akoby netušil, že je to Severusovo obvyklé miesto. „Ako to ide s pôvabnou slečnou Grangerovou?“

Severus sa nezaškľabil. Neuškrnul. Nezatváril sentimentálne. A predsa ho prezradila nejaká neidentifikovateľná zmena vo výraze.

„Ohó! Až natoľko dobre?“

„Nepozval som ťa sem, aby sme diskutovali o mojom súkromnom živote,“ vyhlásil.

„To ale budeš musieť, chlapče môj. V poslednom čase mi chýba v živote romantika.“

Severus ho ignoroval.

„No dobre, tak akú láskavosť odo mňa potrebuješ? Tvoj odkaz pôsobil veľmi tajuplne.“

„Hermiona skúma animágske transformácie, sama sa však nedokáže premeniť. Myslím, že by si jej vedel pomôcť.“

„Pretože som mocný čarodejník?“ spýtal sa.

Severus nadvihol obočie.

„Takže knižnica. Vždy chcú prístup do knižnice,“ povzdychol si Lucius. „Prechádzajú prstami po všetkých tých knihách a ani jedna nikdy nezablúdi k môjmu...“

„Nie sú to knihy. Myslím, že ide o oveľa hlbší problém.“

Lucius letmo pozrel na priateľa. Vzápätí si uvedomil, že to myslí vážne, posadil sa vzpriamene a na tvár si nasadil pozorný výraz. „Ako môžem pomôcť?“

„Mám tu jej poznámky.“ Ukázal na objemný fascikel na stolíku vedľa Luciusa. Zovšadiaľ z neho vytŕčali farebné štítky, podrobné kúzlo registrovalo všetky informácie a veľkú časť aritmantických rovníc, ktoré boli zapísané v piatich rozmeroch.

„Hm,“ riekol Lucius. „Zdá sa, že sú podrobné. A komplexné. A dlhé. Určite nechceš, aby som ich prečítal dnes večer.“

Severus si odfrkol. „To ťažko.“

Lucius vzal zo stolíka fascikel a začal v ňom listovať. Hárok papiera zastrčený medzi stránkami sa zniesol na dlážku. Severus nesúhlasne zacmukal, zohol sa a zodvihol ho. Oči sa mu pristavili na nadpise a rozložil papier, aby si ho pozornejšie prečítal.

„Tak, čo je tam?“ opýtal sa Lucius a načiahol ruku za papierom.

Severus nepovedal nič, len mu ho s nezúčastneným výrazom odovzdal.

„Aha, tak to objasňuje ten pomerne veľký záujem o veľkosť tvojej výbavy.“ Pokrčil plecami. „Nemôžeš to tomu dievčaťu vyčítať. Koniec koncov, keby si zle odhadol Weasleyho a príliš neskoro prišiel na to, že má v nohaviciach iba prerastený klitoris na hranie, tiež by si chcel mať istotu, kým pôjdeš na vec.“

„Nemyslím si, že jej záujem bol sexuálny,“ riekol mrazivým tónom.

Lucius obrátil papier na druhú stranu a prečítal si ďalší zoznam zaoberajúci sa Georgeom Weasleym. Povzdychol si a oprel sa o kreslo. „Kde je?“

„U Weasleyho,“ odsekol Severus.

„Čo tam robí?“

„Podľa všetkého sa s ním dohaduje, že bude pol roka pre neho pracovať.“

Chvíľu bolo ticho, zatiaľ čo dve pozoruhodné slizolinské mysle spracúvali všetky informácie a prišli k záveru, ktorý nedával zmysel.

„Takže Hermiona Grangerová ťa v podstate zviedla, aby zistila veľkosť tvojho vtáka a vyhrala stávku s Georgeom Weasleym, ale aj tak sa s ním išla dohodnúť, že bude pre neho pracovať?“ rozpačito nadhodil Lucius. „Zdá sa mi to, alebo to nedáva žiaden zmysel?“

Ticho sa predlžovalo a prehlbovalo, až napokon prehovoril Severus. „Nie, nedáva.“

„Predpokladám, že sa rozhodla, že všetko, čo sa medzi vami odohralo, je súkromné,“ vyjadril svoj názor.

„Súhlasím.“ Severus si prstami stisol koreň nosa. „No to ju neospravedlňuje, že to predo mnou tajila.“

„Aha,“ hlesol Lucius a naklonil sa dopredu. „A teraz mi sľúb, že ma neprekľaješ.“

Severus na neho dlho prísne hľadel a potom prikývol.

„Viem, ako sa rozčúliš pri najmenšej kritike na adresu Lily Evansovej,“ dodal a po očku sledoval jeho pravú ruku.

„Pokračuj. Dávam ti slovo, že ťa vypočujem.“

„Nič viac nežiadam.“

Obaja sa tvárili, že si nevšimli Luciusovo bezprútikovo zoslané Protego.

„Stanovil si si tie najvyššie štandardy pre čestnosť a poctivosť a to je, myslím... obdivuhodné.“

Severus prižmúril oči, ale nepovedal nič.

Lucius rýchlo pokračoval ďalej. „No nie je to veľmi ústretové ani zhovievavé. Ľudia takí spravidla nie sú.“

„Takže hovoríš, že to mám nechať tak?“ upresnil Severus.

„Vravím, že to dievča nakoniec konalo správne. Nemôžeš ju súdiť za to, čo si myslela a robila, kým ťa lepšie nespoznala, ale iba za to, čo urobila potom.“

„Mala mi aspoň niečo povedať.“

„Pre Merlina, spoznáva ťa ako človeka a nie niekoho, kto jej môže udeliť trest. Daj je šancu! Ak jej teraz za to vynadáš, pravdepodobne zahodíš to najlepšie, čo sa ti v poslednom čase stalo. Nerob to iba preto, že všetko nie je dokonalé.“ Dokončil svoju reč a zložil si ruky do lona.

Severus zodvihol pohár, zakrúžil jeho obsahom a dlho starostlivo premýšľal nad Luciusovými slovami. „No dobre,“ riekol. „Uvidíme, ako to celé dopadne.“

„Nuž, a o čo vlastne ide v tých animágskych transformáciách, o ktorých si mi chcel tak dychtivo porozprávať?“ spýtal sa.

Pokým mu Severus vysvetľoval svoju teóriu, usiloval sa vyzerať inteligentne. Prikyvoval na náležitých miestach a láskavo sa zdržal komentára, ako sentimentálne pritom podľa neho pôsobí.

„Takže mojou úlohou v tejto dráme je vyprovokovať Hermionu do takej miery, aby došlo k spontánnemu uvoľneniu mágie, a tým jej poskytnúť potrebnú skúsenosť, aby sa ňou vedela nechať ovládnuť. A urobiť to tak, aby jej ani mne v dôsledku toho neexplodovala hlava.“

Severus prešiel ten sarkazmus bez povšimnutia, lebo iba tak si vedel dať s Luciusom rady a zameral sa na dôležitú otázku: „Presne tak. Takže to urobíš?“

„Tak dobre. Niežeby život v týchto dňoch ponúkal veľa vzrušenia,“ odvetil.

„To by som nepovedal,“ ohradil sa Severus. „Aspoň nie v mojom prípade.“

V predstihu zoslané bezprútikové Protego bez problémov odrazilo Luciusovu kliatbu.

* * * * *

Hermiona odchádzala od Georgea podráždená. Neočakávaná dažďová prehánka, ktorá ju zastihla pri návrate do Rokfortu, jej úplne pokazila náladu. Bolo ťažké znovu nadobudnúť ranný optimizmus a pocit spokojnosti, keď ste boli celí mokrí z úplne zlých dôvodov.

A vrcholom všetkého bolo, keď cestou do Severusových komnát narazila na Luciusa Malfoya.

„Slečna Grangerová, aké potešenie!“ zvolal a takmer to vyznelo, akoby to myslel vážne.

Hermiona prehltla nevľúdne slová a podarilo sa jej vyčariť na tvári zdvorilý úsmev.

„Áno, chápem, že sa vás to dotklo.“

So sebazaprením sa usmiala ešte srdečnejšie, pretože sa jej to naozaj dotklo.

„Budeme musieť dosiahnuť určité zmiernenie napätia,“ pokračoval, „keď ste teraz so Severusom pár. Predpokladám, že ste pár?“

Prikývla. Dúfala, že sú.

„V tom prípade sa neskôr uvidíme v núdzovej miestnosti, kde uskutočníme istý test.“

„Severus vravel, že si myslí, že by ste mi vedeli pomôcť, hoci rozčuľujúco pomlčal o tom ako. Až na to, že budete neznesiteľný.“

Lucius sa na ňu zaškľabil. „To vám teraz názorne predvediem a neprezradím, o čo ide.“

Hermiona prižmúrila oči.

„Nepáči sa vám, keď ľudia pred vami niečo taja, všakže?“ opýtal sa.

„Zdá sa mi, že na niečo narážate.“

Prikývol, potom prešiel okolo nej a vydal sa smerom k núdzovej miestnosti.

„Ježkove oči!“ hlesla potichu. „Nemám z toho dobrý pocit.“

Pocit, že niečo nie je celkom v poriadku a nielen z toho, že jej čvachtalo v topánkach, ju neopustil, ani keď zaklopala na Severusove dvere. Privítal ju trochu odmerane, pobozkal na líce a ponúkol jej uterák, aby si vysušila vlasy.

„Cestou sem som stretla Luciusa,“ povedala a energicky si vytierala vodu z vlasov. „Vravel niečo o núdzovej miestnosti. Bol veľmi tajnostkársky. A otravný, tak ako si povedal.“

„Potom by sme radšej mali ísť za ním, ak si hotová,“ navrhol.

Hermiona prikývla. „Je všetko v poriadku?“

„Len nad niečím premýšľam,“ odvetil.

Netrvalo dlho, kým dorazili k núdzovej miestnosti. Bolo zvláštne byť tam s dovolením, s učiteľom a smrťožrútom a rozpomínať sa na všetky tie tréningy obrany proti čiernej mágii, ktoré tu prebiehali počas šiesteho ročníka.

Zdalo sa to tak strašne dávno.

„Takže,“ ozvala sa, „čo mám robiť?“

„Nič,“ riekol Lucius. „Chcem len, aby ste ma počúvali.“

„Dobre,“ súhlasila.

„Prútik,“ požiadal Severus. „Radšej mi ho daj.“

Hermiona sa zdráhala rozlúčiť so svojím prútikom. Bolo to ako vzdať sa ruky, bol jej súčasťou. Severus si však myslel, že by to mohlo pomôcť, tak mu bude dôverovať. Podala mu ho schváleným spôsobom rukoväťou napred.

„Takže Severus má teóriu, podľa ktorej vás musíme nahnevať,“ vysvetľoval Lucius. „Celá tá muklovská výchova vám zablokovala prístup k bezprútikovej mágii a my ho musíme prelomiť.“

„Myslím, že to dáva zmysel,“ odvetila a cítila, ako v nej po jeho slovách vzplanul hnev. Nepochybne ich použil úmyselne.

„Hm,“ pokračoval, „to nepostačuje. Dozaista ste si už zvykli na urážky ohľadom vášho pôvodu.“

Od rozčúlenia očervenela a on sa na ňu znovu usmial. Chladnejším úsmevom než pri stretnutí na chodbe, ako predátor, čo pátra po slabostiach obete.

„Som prekvapený,“ povedal a prechádzal sa za ňou, „že vám Severus rád pomôže.“

„Prečo?“ spýtala sa a udržala si vyrovnaný hlas. „Vari tomu neveríte?“

„Ale áno,“ vydýchol rovno za ňou, jeho horúci dych jej ovanul krk. „Na rozdiel tu od Severusa. Je veľmi nespoľahlivý. Stále ľudí sklame.“

„Nie,“ namietla. Vedela, že je to trik, ako sa jej dostať pod kožu, ale nebola schopná nereagovať.

„Je to grobian,“ pokračoval.

„Nie.“

„Umastený.“

„NIE!“

„Nechápem, čo na ňom vidíte.“

„To by ste nepochopili,“ odsekla.

„No poznám ho lepšie ako vy,“ protirečil jej. „Presne viem, za čo stojí.“

Ten posmešný hlas a tie veci, čo hovoril a o kom ich hovoril... A Severus tam stál a počul, ako jeho priateľ vykladal tie príšernosti... Vo vnútri nej sa všetko prekrútilo a odrazu mala pocit, že jej praskne hlava, ak si tá vlna zúrivosti a čohosi iného neprerazí cestu von. Matne si uvedomila, že Lucius s hlasným buchnutím narazil do steny za ňou, potom niekto zamrmlal pár nadávok a všetko pohltila tma.

* * * * *

Ďalšie, čo zaregistrovala, bolo škriabanie vlny na líci a mumlanie hlasov.

„Preberá sa,“ povedal Severus a v hlase mu zaznela úľava.

„Vravel som, že bude v poriadku,“ dodal Lucius. „Na druhej strane v mojom prípade utrpela... dôstojnosť.“

„Tak teraz nazývaš svoj zadok?“ opýtal sa Severus a odfrkol si.

„Nechcel som pred tvojou mladou priateľkou použiť neslušné slová, hoci som pevne presvedčený, že by som sa mal na jej adresu neslušne vyjadriť. Bolí to.“

„Nekontrolované uvoľnenie mágie to zvyčajne robí. Čakal som, že sa budeš chrániť,“ odvetil tónom, v ktorom nebola ani štipka súcitu.

„Veď som sa chránil!“

„Nuž,“ skonštatoval. „je to pôsobivé.“

„Hovoríš so mnou ako učiteľ s premiantom školy,“ riekol Lucius sucho. „S takou láskavou zhovievavosťou.“

„Au!“ hlesla Hermiona.

„To by som skôr mohol povedať ja,“ podotkol Lucius, ale neznelo to nahnevane.

„Ublížili ste si?“ spýtala sa.

„Nie,“ odvrkol. „A vaše znepokojenie by bolo oveľa vierohodnejšie, keby ste sa pri pýtaní neuškŕňali.“

Severus si odfrkol.

„Vraždila by som za šálku čaju,“ vyhlásila. „A pár sušienok.“

* * * * *

Škriatkovia boli až priveľmi potešení, že do Severusovej obývačky priniesli čaj a sušienky. Obskakovali ho s čajom, tanierikmi a servítkami, čo zniesol s pozoruhodnou trpezlivosťou.

„Stále ho považujú za riaditeľa,“ zamrmlal Lucius. „Kladú veľký dôraz na lojalitu. Ako aj Severus, samozrejme.“

Hermiona mala pocit, že sa jej snaží niečo povedať, a keď pohľadom spočinul na jej poznámkach, premklo ju neblahé tušenie, že vie, o čo ide.

„Myslím, že to šlo celkom dobre,“ poznamenal. Nalial si čaj a položil vedľa seba tanierik s tromi čokoládovými sušienkami. „Znevažovanie pôvodu slečny Grangerovej nebolo dostatočným impulzom, ale keď som začal urážať teba...“ Pokrčil plecami. „Nuž, typická chrabromilčanka.“

„Skúsime to znovu?“ spýtala sa rozžiarene.

Lucius sa zaškľabil a zdvihol na pozdrav šálku čaju. „Myslím, že jedenkrát na dnes stačilo.“

Severus si bezprútikovo privolal jej poznámky a položil ich na veľký konferenčný stolík medzi kreslami. „Ak sa na to pozrieme, budeme mať na čom popracovať.“

„Ehm,“ hlesla Hermiona. Prelistovala stránky, aby našla miesto, kde sa mal nachádzať jej zoznam úloh. „Vidím, že ste našli aj ostatné moje poznámky.“

Severus zmeravel.

„Zašla som za Georgeom a zrušila stávku,“ pokračovala. „Budem pre neho pol roka bezplatne pracovať. Dúfala som, že ma ten sviniar zbaví sľubu, je však neoblomný.“

„Po prvýkrát vás žiadal, aby ste s ním pracovali?“ spýtal sa Lucius.

Hermiona pokrútila hlavou. „Vždy som si však myslela, že žartuje. Bolo to len také nevinné doberanie medzi kamarátmi.“

„Nuž, zdá sa, že to myslí trochu vážnejšie, než ste predpokladali.“ Lucius dopil čaj a uchmatol si ešte jednu sušienku. „Tak ja vás teraz opustím, aby ste prebrali detaily. Bolí ma hlava a to si žiada tmavú chladnú miestnosť a chlácholivú ruku peknej devy. A keby som ju hľadal tu, Severus by preklial moju dôstojnosť.“

Pri tej predstave Hermione šklblo kútikmi úst.

„Nechám vás, aby ste prediskutovali všetko, čo potrebujete prediskutovať.“

Ledva sa za ním zatvorili dvere, Hermiona spustila: „Viem, mala som ti to povedať, ale nikdy na to nebol vhodný čas a navyše to bolo hlúpe a detinské, ale...“

„Ale,“ prerušil ju Severus. „Je tam priveľa ale.“

„Takže mi odpúšťaš?“ spýtala sa.

Severus s prekvapením zistil, že hovorí áno a že to bolo naozaj celkom ľahké.

* * * * *

Georgeovi ani vo sne nenapadlo, že chladná arogancia môže byť taká zdrvujúca, kým to nezakúsil na vlastnej koži. A stelesnením tej zdrvujúcej arogancie bol Severus Snape.

Navštívil ho už predtým, aby sa sťažoval na sortiment výrobkov Weasleyovských výmyslov a vynálezov, vyhrážal zákazmi a raziami aurorov. Dialo sa tak každý polrok a on to zakaždým ignoroval.

Dokonca uvažoval nad tým, či by mu prešlo, keby na bočnú časť výmyslov umiestnil podobizeň Snapa s oznamom, že ich starý Snapík neschvaľuje.

„Pán Weasley,“ oslovil ho Severus.

„Snape.“

„Len som vám chcel pogratulovať.“

„Och!“

„Myslím, že nábor slečny Grangerovej bol skvelý nápad,“ povedal a pichol dlhým prstom do výmyslu, aby zistil, čo urobí.

„Áno,“ odvetil George. „Domnievam sa, že príde s množstvom nových nápadov. Bude to super!“

„Samozrejme, vy svoj biznis poznáte najlepšie.“ Snapom zamietnutý výmysel sa zvinul do guličky a doslúžil.

„Čo tým myslíte?“

„Pokiaľ si spomínam, slečna Grangerová bola človekom pre reorganizáciu.“

„Áno, toto miesto by potrebovalo trochu preorganizovať,“ riekol George a prebehol pohľadom po preplnených vitrínach.

„A veľmi si potrpí na dodržiavanie pravidiel.“

„Skôr ich porušuje,“ odfrkol si George. „Nenechajte sa oklamať jej upätým zovňajškom.“

„A vy sa nenechajte natoľko zmiasť jej činmi v službách vyššieho dobra, že si budete myslieť, že si nenaštuduje každú jednu smernicu a nariadenie, ktoré kedy ministerstvo vydalo. Každý elixír bude musieť byť otestovaný a podrobený skúške v súlade s dokumentmi schválenými ministerstvom. Plus poplatky,“ uškrnul sa.

„Aha,“ hlesol George. „Pamätám sa, že bola veľmi kritická k našim ulievacím maškrtám.“

Snapov úškrn sa rozšíril. „Áno, vždy si vážila vzdelanie.“

„Hm.“ Georgeovi šklblo ľavým viečkom. „Myslíte, že túži po takejto práci?“

„Nemôžete tú ženu sklamať. Bude zdrvená, keď príde o príležitosť poriadne to tu zreorganizovať,“ odvetil.

„Jednoducho si bude musieť na sklamanie zvyknúť. Nechcem ju tu. Môžete jej odkázať, že ju zbavujem sľubu.“ Zo špičky prútika mu vyletela drobná spŕška iskier a potom zhasol.

„Ďakujem, pán Weasley. Vedel som, že nakoniec prídete k rozumu.“

George mu venoval dlhý pohľad, trochu si uvoľnil kravatu a rozopol vrchný gombík. „Hádam sa len ne...“ hlesol užasnuto. „Pre Merlina!“

„Teším sa na veľmi úzku spoluprácu so slečnou Grangerovou,“ podotkol s úškrnom. „A pre prípad, že by vás to zaujímalo...“

George hľadel na Snapa s vypúlenými očami, keď podišiel bližšie a naklonil sa k jeho uchu.

„Sedem palcov.“

koniec