Preklady fanfiction Harryho Pottera

* Kapitola 5 *: Haló, haló

Kapitola piata

Hermionine chudé prsty zovreli malú vysielačku a proti svojej vôli zadržala dych. Na druhom konci tá nesmelá osoba pomaly vydýchla, každý jej výdych sa podobal výdychu umierajúceho. Zrýchlene dýchajúc, ako keby práve ubehol míľu či dve, sa ten hlas ozval znova: „Skúška, skúška, jeden, dva, tri.” A potom, ako nejaké varovanie, nepriateľsky vyštekol: „Ak ktokoľvek počúva, chcem, aby si šiel preč.”

Následne krotkým tónom dodal k svojej predchádzajúcej agresivite: „A rád by som ťa informoval, že… že narúšaš moje súkromie. A vážne ti odporúčam, aby si upriamil svoj záujem niekam inam.”

Vietor rozfúkal Hermione vlasy okolo hlavy a krku, pletený šál naslepo poletoval vôkol. Odtiahla ukazovák z tlačidla na hovor. Už bola s týmto zariadením po všetkých tých rokoch, čo si ho nechávala nablízku, popravde pre experimentálne účely, dôverne oboznámená, ale nikdy predtým neočakávala, že začuje niečo tak zvláštne. Táto konkrétna malá vysielačka bolo v skutočnosti niečo, čo Hermiona skrývala celé mesiace, muklovské zariadenie, o ktorom dúfala, že si niekto v čarodejníckom svete všimne a viacej preskúma. Pretože sa tento svet teraz menil, od konca vojny sa menil neustále, a tolerancia sa stávala niečím, čo začínalo byť všeobecne akceptovateľné. Možno, pomyslela si, keď pôvodne strkala tú vec do kríkov za vydutou skalou, boli na rade muklovia.

Avšak bolo pre ňu záhadou, či ten hlas na druhom konci bol muklovský. V tejto chvíli si mohla predstavovať kohokoľvek. Z muklovskej hračky mužský hlas s povzdychom povedal: „Ak tam niekto je, je mi to jedno. V tejto chvíli by mi nemohlo byť menej ukradnuté, čo si o mne myslíš, bez ohľadu na to, čo počuješ. Potrebujem to všetko dostať zo svojej hrude. A, na rovinu, práve teraz som trošku opitý - takže ak sa vážne chceš so mnou vykecávať, potom máš šťastie.”

Ten hlas pokračoval, smutný a trochu osamelý. „Pre mňa je to tak trochu hobby, poriadne sa ožrať. Totálne a naprosto sa strieskať.” A potom s krátkym smiechom ten hlas bez tela dodal: „A uznávam, že na túto moju novú záľubu by môj otec nebol príliš hrdý.” Hoci nemohla vidieť vlastníka toho hlasu, predstavila si, ako si prehrabol rukou vlasy.

„Keď hovoríme o mojom otcovi,” pokračoval hlas s náznakom odporu, „v skutočnosti nebol veľmi šťastný, keď som sa dnes v noci vrátil domov. Povedal, že odo mňa očakával viac, hoci po pravde, som si nie istý, čo tým presne myslel. Možno by bol radšej, keby som sa opil v nejakej lepšej krčme než u Rosmerty?”

Niečo na tom hlase bolo tak podivne dôverne známe, že to trochu Hermionu desilo. Kým skutočne chcela pokračovať v počúvaní kohokoľvek, kto to bol, niečo v jej vnútri na ňu kričalo, aby prestala; aby tú jednoduchú hračku odložila a odišla. Čosi ju však držalo na mieste, keď si pritisla tú vysielačku k hrudi a mierne naklonila hlavu, aby bola uchom bližšie k hovoriacemu. Nedokázala pochopiť, prečo ten hlas nedokáže zaradiť, ale mala pocit, že jeho vlastníka pozná a čudovala sa, prečo k nemu nedokáže priradiť nejaké meno…

„Ja nie som opilec,” zle artikuloval ten chlapec, ako keby dokazoval opak. „Len si jednoducho užívam, keď podnikám také aktivity ako je opíjanie sa.” Hermiona sa proti svojej vôli zachichotala a keď si to všimla, zahryzla si do spodnej pery. To, čo nevedela, bolo, že len niekoľko míľ ďaleko, majiteľ toho hlasu robil presne to isté. Draco Malfoy si hrýzol do svojej tenkej pery tak silno, že mu po kraji tváre stiekol pramienok krvi. Vynadal samému sebe, zahrešil do rádia a keď na druhej strane začul nesúhlasné zalapanie po dychu, nadvihol blonďavé obočie. Hoci ten slabý zvuk zaradil ako nejakú nefunkčnosť tej vysielačky, pretože v prvom rade vôbec takéto zariadenia nepoznal.

Potom pokračoval v popise udalostí. „Poslal ma hore do svojej izby, to môj otec urobil. Hoci tam teraz nie som.” Dracove oči preskúmavali okolie. Nechcel prezradiť do vysielačky svoju polohu, len pre prípad, že by niekto na druhom konci počúval, ale mal z toho výhľadu radosť. Ležal na chrbte, hľadel do tmavosivej oblohy. Nad ním sa mu nad hlavou ligotali milióny hviezd, ktoré boli okrem mesiaca jediným zdrojom svetla. Pred ním sa trblietalo obrovské jazero, odrážalo v sebe oblohu ako veľká a tekutá obrazovka. Obklopovali ho smaragdové kríky, ako keby ho v tom úžasnom priestore uzatvárali. Odfrkol si a nahnevane povedal: „Za koho ma považuje? Za decko?”

Znova si zahryzol do spodnej pery a povedal s niečím, čo znelo podivne ako chlapčenské trucovanie. „Už viac nemám jedenásť… Je mi dvadsaťdva.” Míle vzdialená Hermiona naklonila hlavu. Dvadsaťdva, há, rovnaký vek ako ona. Aká podivná náhoda.

Ležiac na zelenej tráve si poriadne odpil z piva, čo nebolo jeho nejak zvlášť obľúbeným pitím, ale v tejto chvíli sa s ním musel uspokojiť. Mal ukryté jeho tajné zásoby, tak aby ich otec nedokázal nájsť a jednak stále trval na tom, že nebol alkoholikom. V skutočnosti rozprával do vysielačky, keď si rukávom bielej košele utrel pery oslobodené od pitia.

„Ja nie som závislý. Ver mi, keby som mal niečo lepšie na práci, neplytval by som svojím časom na pitie.” Pokrútil hlavou a pokračoval. „Okrem toho, toto popíjanie, to je dočasná záležitosť, naozaj. Nie je to nič vážne… len mi to pomáha zabiť čas.”

„Ja som nikdy nebol na niečom závislý. Vlastne, jediná závislosť, ktorá sa nosí v našej rodine, je závislosť na moci. Ale odkedy vojna skončila, neostalo toho veľa, čo by som mohol okrem pitia robiť.” Dracovi sa začkalo, čím dokázal, že bol naň poriadne dobre zvyknutý. „Na druhej strane, po tej bitke som aj tak nemohol veľa robiť.”

Bitke? Pri tomto slove Hermiona stuhla. Mohol hovoriť o bitke o Rokfort? Keď mu bolo dvadsaťdva, tak to asi bola jediná veľká bitka, ktorú mohol poznať. Hermionin ukazovák sa vznášal nad tlačidlom. Túžila po tom, aby niečo povedala. On tam bol... Bol v tej bitke. Možno ho poznala… a ak nepoznala, nemohla poprieť nutkanie, že by ho spoznať chcela.

V duchu si predstavila situáciu, v ktorej by pozbierala dosť odvahy, aby vyhŕkla: „Kto si?”, ale keď také niečo v skutočnosti nedokázala urobiť, nemo si vynadala. Zdalo sa byť takmer krutým prerušiť jeho rozprávanie, ako keby jej vstup bol pre neho úplne nevítaným. Vo svojej anómii* ho nedokázala prerušiť a tak, takmer prakticky príliš ostýchavá pre svoje vlastné dobro, len tam sedela a počúvala, ako vo svojej opitosti rozpráva ďalej. Pokračujúc v naprostom zahanbení Malfoy dokončil s nezreteľným: „Ale ako som povedal, je to len dočasné.”

Hermiona otvorila ústa, až teraz sa odvážila spýtať na jeho identitu. Avšak niečo za jej chrbtom ju vyplašilo a práve keď pritlačila prst na tlačidlo, krátko zhíkla. Muklovská hračka jej vyletela z voľných prstov a so slabým buchnutím pristála na zemi. Pritisla si ruky k hrudi, zadýchaná, a stočila sa. Oproti nej stál Harry Potter, vyzeral rovnako vyplašene. Svoje ruky si tisol k hrudi, aby pritlmil svoje vlastné zhíknutie a klopýtal dozadu presne ako ona.

„Hermiona?” Podarilo sa mu zavolať, keď sa dal dokopy a spotenými rukami si posunul okuliare na nose. „S Ronom sme si nevšimli, že si odišla. Už si vonku celú večnosť.” Zrazu Harry zrozpačitel a zastrčil si ruky do vreciek nohavíc. „Možno sme sa s Ronom príliš nabudili nad týmto článkom o Malfoyovi, há?”

Hermiona na neho hľadela s nadvihnutým obočím. Nebola na nich nahnevaná, bola len sklamaná. Hoci jediné, čo k tej téme povedala, bolo, „možno” a sklopila pohľad k zemi, aby pohľadala vysielačku. Keď ju konečne lokalizovala, zatlačila ju ľavou nohou späť do kríkov, vďačná za to, že ten hlas do nej znova neprehovoril. Niežeby nechcela, aby sa Harry dozvedel o jej hračke, ale v tom mať svoje malé tajomstvo bolo slabé vzrušenie. Avšak napriek jej nadšenia z toho, že ju ukryje pred Harrym, ju zaplavila nová hrôza. Predtým do tej vysielačky vykríkla – prezradila sa. Hruď jej oťažela a nemohla si pomôcť, aby ju nezalial pot.

Harry nadvihol vlastné obočie. „Si v poriadku?” Pomaly sa mu darilo po kúskoch sa k nej približovať. „Vyzeráš trochu rozhodená.”

Hermiona sa okamžite striasla. Zimomriavky jej prebehli po chrbte. Po pravde, nebola v poriadku. Zničila svoju šancu znova počuť ten hlas. V duchu škaredo zahrešila a potom sa pokúsila pred Harrym vzchopiť. Vystrela chrbát, potiahla nosom a pokúsila sa zamaskovať sklamanie, ktoré jej lemovalo hlas.

„Áno, Harry,” povedala s falošným úsmevom. „Som v pohode. Len ma unavilo počúvať stále znova a znova to isté, vieš? Rada by som počula niečo nové, možno. Vieš, že Neville vyhral tento rok cenu učiteľa roka na Rokforte? Prečo sa nemôžme rozprávať o tomto?”

Harry sa chabo pousmial a ponúkol jej ruku. Namiesto toho, aby ju chytila, si s ním preplietla paže a pritlačila hlavu na jeho plece.

„Stále si na mňa a Rona vytočená?” spýtal sa nevinne. „V skutočnosti sme stále deti. Ešte stále sme uviaznutí v časoch Rokfortu.”

Hermiona po ňom švihla zápästím. „Ach, nezmysel,” naliehala, pretože Harryho tvrdenie nebolo celkom pravdivé. „Myslím, že chalani sú chalani. Všetci to stále hovoria a Boh vie, že po tom, čo som vo vašej blízkosti, tak mi došlo, aké je to príslovie pravdivé.”

„Takže,” nezbedne sa spýtal Harry, ”nám dovoľuješ nakladať Malfoyovi?”

Hermiona nadvihla hlavu, dumala nad tou myšlienkou. „Budete kvôli takému niečomu skutočne šťastní?”

Harryho tvár sa okamžite rozjasnila. Pozrel sa na ňu, ako keby prosil: „Oh, Hermiona, tak veľmi.”

A hoci to vážne netolerovala, povedala s úsmevom, ktorý skutočne nebol úprimný: „V poriadku, tak si kľudne poslúžte.” Harry vedľa nej sa zasmial a švihol telom do boku, len aby sa priateľsky zrazil s jej. Napriek sebe na neho vrhla úsmev; to bolo niečo, čo s Ronom vedeli ako urobiť, vždy dokázali, aby sa usmiala.

„Vieš,” povedala po niekoľkých krokoch späť do domu. „Nemyslela som si, že som preč tak dlho. Koľko to bolo? Polhodina?”

Harry pokrčil plecami. „Ehm, asi tak hodina.” Hermione srdce vynechalo úder. Vážne to bolo tak dlho? Vôbec si to nevšimla. „Ron po chvíli zaspal, ak mám byť úprimný. Došlo mu, že si šla do postele.”

Hermiona sa nadurdila, neohromilo ju to, „to by došlo len jemu. Prečo som nechodila s tebou?”

Hermiona len žartovala, ale Harry vyzeral trošku sklamane z jej priateľského posmievania sa. „Ty si ma aspoň šiel pohľadať.”

Ale Harry pokrútil hlavou. Znova sa na ňu pozrel a potom na ich útulný dom, kde stále žiarili oranžové svetlá. Rozvalený na veľkej pohovke oproti kozubu ležal Ron. Aj z takej diaľky videli, ako má otvorené ústa a na ľavej strane čeľuste sa mu zaleskol prúžok slín.

„Aby si vedela, naozaj mu na tebe záleží, Hermiona. Len nevie, ako to teraz povedať, po tom, čo ste sa vy dvaja… rozišli.” Pokrčil plecami a pokračoval. „Nikdy nebol dobrý v takýchto veciach, Hermiona. Ty to vieš.” Ďalej od nich sa Ron na gauči pohol a dokonca vonku počuli, ako slabo chrápe. „Snaží sa, svojím vlastným spôsobom.”

Hermiona sa odtlačila a jej žartujúca maska sa zjavne prakticky roztopila. Znova sa vzchopila a zadívala sa do okna.

„Áno,” prikývla, „ja to viem.” A pri tomto si zastrčila ruky do vreciek nohavíc a mlčky pokračovala po briežku k predným dverám spolu s Harrym. „Nesnažím sa to komplikovať.”

Harry pohodil hlavou na jednu stranu. „Hermiona, ty vždy všetko komplikuješ.” Ale skôr ako Hermiona stihla vziať tú poznámku ako urážku, Harry otvoril dvere, otočil sa znova k nej a s úsmevom dodal: „Myslím, že to je to, čo Ron na tebe miluje.”

Slabé bodnutie straty zasiahlo Hermionu do hrude. Bolo to pomerne náročné, ale rýchlo ten pocit prehltla, nech to bolo čokoľvek. Kedysi Rona milovala, skutočne milovala, ale dokonca vtedy si nebola istá, či to cíti rovnako a teraz si tým nebola istá tiež. Uprostred jej myšlienok Harry roztvoril dvere dokorán a neobťažoval sa kráčať potichu po drevenej podlahe. V skutočnosti kráčal pomerne hlasno, ako keby jeho zámerom bolo prebudiť Rona z jeho hlbokého spánku.

„Oj,” riekol, keď Ron nepohol svalom, „zobuď sa, Ron. Prisahám, že ty dokážeš prespať všetko!”

So slabým potrasením hlavy sa Ron posadil, prsty zaborené do operadla. Z úst vydal zvuk, ktorý neznel ako niečo konkrétne. Hermiona nadvihla obočie nad jeho dopletenou rečou a, keď obchádzala ten gauč, zamrmlala: „Boh vie, že Ron dokáže prespať čokoľvek.”

Dokonca sa jej podarilo vhrnúť slabý úsmev jeho smerom, pretože voči Ronovi nepociťovala žiadnu zatrpknutosť. Keď si to všimol, jeho ospalá hlava vykukla a pokúsil sa sám uškrnúť, len aby spadol späť na gauč a unavene si plesol rukou po pehavej tvári.

„Ako dlho som bol mimo?” spýtal sa Harryho, ktorý nakráčal do kuchyne a nalial si čaj. Hermiona prehltla nutkanie povedať mu, že pravdepodobne ďalší kofeín nepotrebuje, a sledovala jeho štíhly chrbát. Odtlačil sa od kuchynskej dosky a presunul váhu, sledujúc Rona a Hermionu s utajeným úsmevom. Zdvihol pariacu sa šálku k perám a pokrčil plecami.

Hermiona sa nadurdila. Odpovedala za Harryho a venovala Ronovi svoje vlastné pokrčenie pliec. „Neviem. Bolo to dosť dlho, to je isté, Ron.” Prehodila vlasy cez plece, ukročila a sledovala, ako sa Ronove oči znova zatvorili.

So zatvorenými očami Ronove unavené ústa vraveli: „V poriadku, pôjdeme, ja pôjdem do postele.” Avšak keď sa mu podarilo zdvihnúť jeden prst, dodal k Harrymu, ktorý to nemohol vidieť. „Zobuď ma, keby boli nejaké nové správy o Malfoyovcoch, dobre?” A dokončil to so slovami, keď už zadriemaval, „to by som si nenechal ujsť.”

„Takže ideš aj ty do postele?” spýtal sa Harry Hermiony s nadvihnutým obočím. Ukázal bradou nahor a potom sa znova pozrel do svojej šálky. Spytujúc sa, prečo si v prvom rade nalial dve šálky, vylial zvyšok svojej späť do kanvice. „Vlastne je poriadne neskoro.”

Hermiona sa ešte raz pozrela na Rona. Hoci bol rozvalený na gauči, vyzeral tak pokojne ako vždy. Červené vlasy, dlhé a trochu strapaté, mu padali na pehavé čelo. Odfrkol si a Hermiona sa pokrútila hlavou nad niečím, čo pôsobilo obrovsky vo svojom vlastnom trápení. Jediné, na čo dokázala myslieť, bolo, ako sa dostane k tej vysielačke a ten hrozný fakt ju silne prenasledoval. Aj keby chcela, Hermiona pochybovala, že by sa je podarilo zaspať. Avšak napriek sebe odpovedala Harrymu bez toho, aby odtrhla pohľad od okna.

„Ehm,áno,” zdvihla nevypitú šálku čaju. „Ale najprv si chcem toto dopiť, dobre?”

Harry prikývol, odtiahol sa od pultu a odkráčal od nich oboch.

„Dobre,” venoval jej svoje vlastné žmurknutie, ako keby mu došlo, že to bolo premýšľanie, v ktorom chcela v skutočnosti pokračovať. Keď začula, že sa dvere na jeho spálni potichu zatvorili, odložila šálku nabok a po špičkách prešla cez kuchyňu a obývačku, snažiac sa úzkostlivo obísť Rona bez toho, aby ju pristihli. Keď sa jej podarilo dostať k dverám, roztvorila ich s rýchlou úľavou a potom ich pomaly zatvorila. Keď jej nohy dosiahli trávu vonku, jej pokus o tichosť rýchlo skončil.

Preletela zadným dvorom s jedinou myšlienkou v mysli. Svetlo z kuchyne sa za ňou rýchlo zmenšovalo, odsúvalo oboch Harryho aj Rona do diaľky. Keď sa dostala ku kríkom, mlčky si kľakla a prehľadávala zeleň, aby našla vysielačku, ktorú tam predtým ukryla. Potom, keď ju jej ruky pod kríkom našli, pritisla si tú vecičku k tvári.

Sťažka dýchajúc pritlačila prst na tlačidlo na hovorenie.

„Haló?” podarilo sa jej konečne zašepkať. „Haló? Si stále tam?”

Ale keď sa neozvala žiadna odpoveď, jej plecia poklesli. Odplašila ho a záplava sklamania, ktorá sa ňou prehnala, bola ako vlna. Bola naštvaná a vydýchla nahlas „do pekla” a hodila vysielačku na zem vedľa seba, ako keby jej nadávala. Zaborila prsty do vlasov a znova povedala: „Dopekla s tým!” Nešťastne klesla chrbtom späť na trávu a zhlboka vydýchla. Možno ho teraz odplašila, ale možno by si tú vecičku mala nechať… len pre istotu.

Míle ďaleko si však Draco Malfoy nebol celkom istý. V skutočnosti počul Hermionine tlmené zvýsknutie, a pri tom zvuku sám odhodil vysielačku, ako keby ho popálila. S tou vysielačkou potom zvádzal súboj pohľadov, ktorý vydržal popravde príliš dlho, než na ňu Draco zažmurkal. Pomaly sa doplazil k nej a vtedy, keď ju zovrel prstami, ešte raz sa na ňu s očividným záujmom pozrel. Cez zaťaté zuby sa uškrnul: „Vedel som to. Ja som to vedel!”

Hoci ho niečo prinútilo chcieť si tú vysielačku nechať, niečo, čo nedokázal presne určiť. Schovanú v spotenej dlani zastrčil tú muklovskú vec do vrecka svojich čiernych nohavíc a ignoroval to slabé: „Haló? Haló?” ktoré z nich znelo v tom nočnom čase, keď zamieril domov. Ten hlas bol pomerne milý, napriek očividnému zúfalstvu, ktoré prezrádzal.

Malfoyov hnev v ňom nemilosrdne zúril. Ten hlas neprehovoril, keď ho varoval, ale kým nenávidel osobu na druhej strane, zisťoval, že je príšerne náročné zostať naštvaný. Tá osoba na druhej strane, ten sladký hlas pravdepodobne patril nejakej žene, bola forma jeho vlastnej terapie. Sedenia zadarmo cez hračkársku vysielačku. A, dokonca kým stále pulzoval hnevom, pociťoval čudnú potrebu poďakovať komukoľvek, kto to bol, za to, že ho počúval.

Koniec 5. kapitoly

 *anómia – stav nedostatočnej sociálnej integrácie spojenej s pocitmi odcudzenia a neistoty jednotlivca