Zhrnutie: Niekoľko rokov po bitke na Rokforte dosiahol uštvaný Draco Malfoy svoj bod zlomu. Popravde, keďže ním toľkí opovrhovali a len niekoľkí súcitili, už mu veľa na výber nezostalo. Avšak, len čo sa Draco rozhodne vziať svoj život do vlastných rúk, vstúpi do jeho života istá osoba. Takže sa zdá, že práve keď sa chystá ukončiť svoje trápenie, dokáže byť Hermiona Grangerová tou, ktorá ho znova prinúti skutočne cítiť?
Kapitola 4
Skvelé správy
Niečo na Hermione Jean Grangerovej zjavne žiarilo; jas v jej veľkom úsmeve, podmanivosť pohľadu či vyžarovanie v jej nadšenom postoji. Iste, od bitky na Rokforte ubehlo päť dlhých rokov, ale nepochybne to stále v sebe mala.
V skutočnosti jej brilantnosť nebola tou jedinou vecou, s ktorou stále držala krok, odkedy to utrpenie skončilo. S hrubou knihou v jednej ruke a s prútikom, ktorým levitovala pariacu sa kanvicu horúceho čaju v druhej, nepochybne dokazovala, že je stále schopná zvládnuť viac úloh naraz. Veľmi jemne spustila kanvicu ponad stôl z mramorového pultu a ako fontánu nechala naliať čaj do malej útlej čajovej šálky na hladkom povrchu stola. Potom, keď konečne odtrhla pohľad od stránky svojej knihy, hrdo naklonila hlavu a zvažovala svoju prácu; drahocenná šálka čaju na ňu trpezlivo čakala, ani jedna viditeľná kvapka na dohľad, ktorá by sa okolo nej rozliala.
„Pôsobivé,“ uznanlivo sa ozval hlas za ňou, „vieš, Hermiona, že som vždy obdivoval tvoju prácu.“ Spoza chrbta ju obišiel svižný zvuk krokov a Ron pomaly nakráčal do jej výhľadu, pripojil k dôverne známemu hlasu tvár. Zdvihol svoj vlastný prútik a kanvica sa opäť raz zdvihla zo stola a odletela späť smerom ku kuchyni. „Ale si vo verejnej jedálni. Mohla si jednoducho požiadať čašníčku, aby ti naliala čaj, ak si chcela ďalší.“ Potom však Ron len pokrčil plecami.
„Na druhej strane ťa príliš dobre poznám. Nikdy by si si nenechala ujsť šancu predviesť sa.“
Hermiona sa zatvárila zmätene, zjavne Rona ako návštevníka neočakávala. Otvorila ústa a potom ich zavrela, kniha teraz ležala medzi jej uvoľnenými prstami. Prižmúrila však oči, keď sa Ron sklonil k stoličke priamo oproti nej. Pokorne pokrútila hlavou a so šťastným zmätením povedala: „Samozrejme, Ronald. Ako si to vedel?“
„Ako by som to mohol nevedieť?“ odpovedal Ron a neprestal sa priblblo usmievať. Vtipkoval, ale zjavne z nej nedokázal odtrhnúť oči. „Za tie roky som sa naučil, aká v skutočnosti dokážeš byť snobská malá čarodejnica. Večne sa ma snažíš tromfnúť, uvedomuješ si to?“
„Och?“ Hermiona sa zaklonila dozadu a nadvihla obočie. Knihu položila tesne vedľa seba na tapacírovanú lavicu a vystrela plecia. Sama naklonila hlavu a hravo sa ho opýtala: „A ako si momentálne vediem?“
Ronov výraz tváre nepobledol. Skôr sa zdalo, že sa zintenzívnil, keď sa nahol dopredu a rozverne zašepkal: „Výnimočne ako vždy“.
Ron Weasley vyzeral, akoby bol uprostred niečoho dôležitého. Mal na sebe hnedý oblek a k tomu celkom pekný. A hoci mal strapaté vlasy, boli upravené tak, že nateraz vyzerali reprezentatívne. V jednej ruke niesol svoju vlastnú hnedú aktovku a v druhej papierovú tašku. Pod pazuchou mal zastrčené vydanie ranných novín. Samozrejme, Ronova návšteva nebola niečo, čo by očakávala. V skutočnosti predpokladala, že sa neukáže niekoľko dní; s Georgeom práve odišli z krajiny, aby kvôli obchodu vykonali ďalší prieskum. Vlastne George sám povedal, že ich obchod v zahraničí bol absolútne nevyhnutný a príliš dôležitý, aby ho zmeškali. Hermiona naklonila hlavu a zvedavo sa pozrela na Rona, avšak keď mu v tvári nedokázala nájsť dôvod pre jeho skorý príchod, spýtala sa nahlas.
„Ron, čo tu robíš?“
„Skončili sme skôr, George a ja,“ povedal a zohol sa pod stôl, kde položil svoju veľkú papierovú tašku. Keď sa znova vynoril, aby sa ukázal Hermione, položil tú tašku pred ňu na stôl a vytiahol malú čiernu škatuľu. Keď mal tú vec otvorenú, jeho pehavé ruky okamžite siahli po jednej z mnohých malých fľaštičiek vo vnútri.
„Elixír žiadostivosti,“ oznámil vzrušene s iskrivým žmurknutím. „Je oveľa užitočnejší než elixír lásky. Aby si vedela, bez ohľadu na to, ako niekto vyzerá, ten úbožiak, ktorého oklamú, aby si vzal čo i len jednu kvapku, nedokáže od neho odtrhnúť ruky.“ Hermiona len väčšmi nadvihla obočie a Ron sa zachichotal. „Vedel som, že ty fanúšikom nebudeš.“
Hermiona na neho zízala, podozrivo neistá, čo má odpovedať ďalej. Odkedy ukončil ich trojročný vzťah, neustále bola nerozhodná v tom, ako presne na neho reagovať, nepríjemný zvyk, ktorý, zdá sa, nedokázala celkom zlomiť. Aj keď to nebolo kvôli tomu, že by ho celkom neprekonala, pretože prekonala, ale skôr tým, že sa stále zaoberala predstavami, ako urobiť ich interakcie menej nepríjemnými. Žuvala si spodnú peru a nakoniec odvetila: „Ty ma tak dobre poznáš.“
Stále to však nebolo o tom, že ju nahneval jeho skorý návrat, v skutočnosti už dlho čakala, že ho znova uvidí. S Harrym to bolo v dome dosť osamelé, nie že by ho Hermiona nepovažovala za dobrú spoločnosť. Avšak už si zvykla na to, že sú oni traja spolu. V tomto duchu jej Ron chýbal, keď bol preč, dokonca po tom všetkom, čím si prešli, vždy sa s ním bude cítiť pevne spojená, pretože oni si vždy zostanú nerozlučne blízki.
Tí dvaja sa na seba pozerali, akoby sa pokúšali dať späť kúsky puzzle, až kým Ron, ktorý sa náhle pozrel na noviny, neodtrhol svoj pohľad.
„Počula si tú novinku?“ spýtal sa jej a keď pokrútila hlavou nie, vyzeral byť skutočne prekvapený. S bezradným výrazom si vytrhol noviny spod ruky a dychtivo ich zdvihol.
„Ty nečítaš noviny?“
Hermiona sa znechutene uškrnula. „Nečítam nič iné ako Sršňa, Ron, ty to vieš.“
Ronovou tvárou prebehol nový a nadšený pohľad. Prelistoval novinami späť na prednú stranu a posunul ich po stole k Hermione. Avšak ona sa na neho nepozrela. Namiesto toho počkala, až jej Ron povie, aby tak urobila, než sklonila pohľad. Veľkými tučnými písmenami v nadpise stálo:
KONEČNE VYŠLI Z ÚKRYTU?
PRVÁ NÁVŠTEVA MALFOYOVÝCH V ROKVILLE PO PIATICH ROKOCH
Spoza ucha jej vypadol prameň vlasov. Načiahla sa, aby ho vrátila späť a rozpačito sa spýtala: „Čo má byť?“
Naproti nej Ronova tvár úplne povädla. Nech bol predtým akokoľvek vzrušený, jeho veselie viditeľne ochablo. Ramená mu poklesli s podivne sklamaným tónom hlasu jej vrátil: „Čo myslíš tým, že 'čo má byť?'“ Keď zostávala úplne ticho, dodal. „Bola si tu, či nie? Chcem povedať, vrátim sa domov a náhodou mi niečo takéto ujde? Hermiona, povedz mi, že o tomto niečo vieš – čokoľvek –“
Vo všetkej úprimnosti, Hermiona si priala, aby o tejto vychádzke Malfoyovcov počula skôr. Premýšľala, prečo tak veľmi chcela o tejto téme vedieť viac, avšak pred ryšavcom oproti sebe svoj skutočný záujem utajila. V tvári mala prázdny výraz a opäť len nadvihla plecia.
„Čo sa tu dá vedieť?“
„Čo sa tu dá vedieť? Hermiona, toto je Draco Malfoy, o ktorom sa rozprávame!“ Odrazu akoby si len teraz uvedomil, že sú na verejnom mieste. Predklonil sa, stlmil hlas a očami obozretne preskúmal jedáleň. „Draco Malfoy a jeho mamička a tatíček smrťožrúti!“
„No a?“ odvetila Hermiona a sústredila sa na pariacu sa šálku čaju. Zdvihla ju a pomaly si odpila. „Už je to päť rokov, Ron. Možno by sa mali dostať von.“
Trošku sa na lavici posunula. Prstami sa načiahla po malej knižke a naklonila hlavu na jednu stranu. S povzdychom svojmu priateľovi povedala: „Ron, o čom má byť toto všetko?“
Ronove oči znova švihli k novinám. Na obálke sa pohybovala vážna rodina Draca Malfoya. Narcissa s Luciusom kráčali cez Rokville vpredu, s pažami vzájomne prepletenými. Ich syn sa vliekol trochu za ich chrbtami. Avšak jeho pozornosť nebola upretá na zízajúci dav okolo nich, ale skôr schovaná v knihe, jeho tvár bledá a podobná duchovi. Pri Hermioninom zjavne nezaujatom tóne Ron stuhol.
„Myslel som si, že by si si o niečom takomto rada prečítala, to je všetko.“
Hermiona si znova vzdychla, nešťastne sa zhrbila a znova otočila hlavu k Ronovým novinám, ktoré stále ležali pred ňou. Obrázok Malfoyovcov sa pohyboval ako film a potom začal odznova. Boli uchvacujúci, ako vždy bývali, ale niečo sa zdalo byť v neporiadku. Hermiona pomaly odsunula čaj a priblížila si tú fotografiu. Syn Narcissy a Luciusa vyzeral, že ho absolútne nezaujímajú fotoaparáty a tváre, ktoré ich obklopovali. Tvár Draca Malfoya bola takmer úplne ukrytá za hrubou kapucňou jeho tmavého kabáta.
„Mňa skôr trápi, že to zaujíma teba. Toto je bulvár, Ron. Nemyslíš si, že je načase, aby Malfoyovci konečne opustil svoj dom? Existuje dôvod, prečo unikli uväzneniu v Azkabane a ministerstvo to vie.“
Hermiona sledovala, ako Ronovou tvárou preletelo niečo podivné; skutočne si myslel, že Hermiona bude fascinovaná tými novinkami rovnako ako on. Pokrútila hlavou, okamžite si zaželala, aby mu nejako zdvihla náladu.
„Nie je to tak, že by ma to nezaujímalo, Ron.“ A vystrela ruku smerom k jeho ochabnutej ruke, „len sa snažím všetko hodiť za chrbát, vieš? Keby som bola Malfoyovcami, chcela by som urobiť presne to isté.“
Ronova smutná maska neochabla. Namiesto toho vážne prikývol a znova sa načiahol po novinách. Avšak Hermiona na nich mala stále pevne položenú ruku. S úprimným výrazom skúsila: „Možno by si mi tu mal tie noviny nechať.“
S nadvihnutým obočím Ron stuhol. Spod Hermioninej dlane sa jeho prsty poodtiahli. „Prečo?“
„Ron,“ riekla Hermiona, keď hladila palcom chrbát Ronovej ruky, „my všetci to tiež musíme nechať byť.“
Okamžite sa Ronova ruka stiahla spod Hermioninej úplne. Zmätene na ňu chvíľu hľadel a potom pokrútil hlavou. Nedokázala zniesť ten sklamaný výraz, ktorý mu prebehol tvárou, ale neľutovala, čo povedala. Rýchlo sa sklonil, načiahol sa po taške a aktovke, a keď sa jeho tvár znova ocitla v Hermioninom zornom poli, jeho výraz sa nezmenil.
„Harry o tomto bude chcieť počuť,“ zatrpknuto ju informoval.
Hermiona si opäť vzdychla; nepochybovala, že Harry bude tými novinkami nadšený.
„Ron,“ spýtala sa v pokuse o očividnú priamosť, „prečo si sa tu zastavil?“
Ronova reakcia bola rýchla a náhlivá. Vstal od stola a snažil sa jej nepozerať priamo do očí. „Zbadal som ťa, keď som sa vracal do kancelárie. Napadlo mi, že sa zastavím a poviem ti tú novinku.“ To Hermionu zabolelo; možno bola na Rona príliš ostrá. Vedela viac než ktokoľvek iný, ako veľmi ho vojna ovplyvnila. Zrazu sa jej kamenná tvár roztopila.
S ľútostivým prikývnutím znova nechala svoj pohľad skĺznuť po povrchu stola. Povedala pomaly hlasom, ktorý bol tichým šepotom. „Ďakujem ti, Ron.“
Ron sa jej nepozrel do očí. Hľadel na vchod do jedálne a von na rušné ulice. Zovrel rúčku aktovky pevnejšie a prehltol pomerne veľkú guču vo svojom hrdle.
„Nespomínaj to,“ sucho jej odvetil. Bez plytvania časom ho jeho nohy niesli von z miestnosti. Hermiona sledovala, ako jeho postava mizne, keď ho pohltili plné uličky Rokville.
Sedela tam niekoľko sekúnd, spomínala. Nebola do Rona zamilovaná ako kedysi a bola si plne vedomá, že sú na tom obaja rovnako. Ale vždy ho bude mať rada, vždy bude potrebovať, aby bol pri nej. Nedokázala si predstaviť svet bez Rona Weasleyho.
Avšak niečo jej chýbalo. Keď sa prvý krát rozišli, Harry jej povedal, že si nájde niekoho, kto bude pre ňu ten pravý, aj keby to nemal byť Ron. V tom čase to tvrdenie Hermiona ignorovala, hoci teraz jeho poznámku nespochybňovala. Keď sedela sama v tejto ošumelej malej jedálni, jej pohľad dopadol znova na Malfoyovcov a uvedomila si, že presne tak ako Malfoyovci potrebovali vykúpenie, ona nepochybne potrebovala niečo viac.
-------------------------------------------------
Ron mal pravdu. Harryho jeho správy zaujímali a dvojica sa o nich bavila celý večer, napriek Hermioninmu ustavičnému naliehaniu, aby tú tému nechali tak. Sedeli na gauči pred kozubom, keď Ron ukázal tie noviny Harrymu, ktorého tvár sa ako na zavolanie rozjasnila. Rozosmial sa, keď tie noviny preletel a potom im povedal: „prečo som o tomto ešte nepočul?“
„Čo ja viem,“ vravel Ron, teraz šťastný, že aspoň jeden z jeho priateľov má o ten príbeh záujem. „To je všetko, čo som počúval, keď som sa vracal. Som prekvapený, že im vôbec ostali nejaké výtlačky, keď som sa k nim dostal. Ľudia sa o ne trhali.“
„Kto by sa netrhal?“ usmial sa Harry, pohľad stále sústredený na tie noviny. Avšak ani Ron, ani Hermiona mu neposkytli odpoveď.
„Ron,“ povedal Harry po chvíľke a jeho zrazu prekvapený hlas narušil mlčanie, „a toto si čítal?“
Ronov úsmev bol obrovský a keď sa predklonil k svojmu priateľovi, zanechal Hermionu s pocitom, že je trochu neviditeľná.
„Samozrejme, že som čítal, kamarát!“ vykríkol. „Je to skvelé, však?“
„Prerušili Lucius Malfoy a jeho rodina konečne mlčanie? Len včera celá rodina dobre známych bývalých smrťožrútov zjavne potvrdila toto podozrenie, napriek naprostému šoku, ktoré ich objavenie sa vyvolalo. Samozrejme, ich objavenie sa zjavne nesadlo mnohým iným nakupujúcim toho večera.“ Harry čítal noviny nahlas, tvár sústredená na ten príbeh. Keď pokračoval, Hermiona si nemohla pomôcť, aby zvedavo nenačúvala.
„Mnoho okoloidúcich na nich protestne kričalo, avšak Malfoyovci zjavne ignorovali pobúrenie, ktoré ich prítomnosť spôsobila. Jedna svedkyňa uviedla 'Malfoyovci' len prešli rovno okolo mňa. Zdá sa, že arogancia ich neopustila.“
Keď Harry skončil, povedal Ronovi: „úžasné!“
Hermiona pretočila očami a vykĺzla z miestnosti, než tí dvaja budú mať dosť času, aby si to všimli. Prešla dverami a prinútila sa vyjsť na chladný vzduch. Znova si zasunula vlasy za ucho a oprela sa chrbtom o dom. Dlho si vzdychla. Päť rokov a ona mala pocit, ako keby boli stále v škole. Päť rokov a ona nechcela nič viac, len aby to všetko patrilo minulosti. Samozrejme, chalani boli iní; vytrpeli si viac než tušila a tak, z vďačnosti, vykĺzla preč. Jednako, keď stála na zadnom dvorci ich domčeka, priala si, aby to všetko mohlo plynúť len o trošku rýchlejšie.
Potom sa zrazu okolo nej ozval praskavý zvuk statickej elektriny a ona sa stočila. Okamžite sa rozbehla ku chodníku zo šedých kameňov. S rýchlymi rukami jeden odtiahla nabok a nakoniec, cez malý žliabok na spodku, vytiahla malú vysielačku. Nechávala si ju pre takúto príležitosť, a keď tú vec zdvihla k hrudi, čakala, či sa ozve ďalší statický zvuk.
Hlas na druhej strane bol najprv zlomený, ale potom sa ozval čisto, tak jasne ako deň. Najprv si odkašľal a vydal dlhý a zúfalý povzdych. Rozprával úsečným hlasom, hoci jeho zlomený podtón nebol spôsobený vysielačkou, ale skôr niečím hlboko v hrudi hovoriaceho.
„Skúška, skúška. Raz, dva, tri.“