archiv.hpkizi.sk
7. kapitola
The Symmetrical transit
Vložené: Jimmi - 08.01. 2021
Téma: The Symmetrical transit

Text v tejto časti je generovaný, v prípade že zistíte nezrovnalosti, nahláste to prosím


Krížom krážom

Prekladateľ : Jimmi

Názov originálu: The Symmetrical transit

Autor originálu : everythursday [Sage]

Link na originál : Originál nie je voľne dostupný

Počet slov originálu: : 80 119

Rating : MA 18+ - Rating: 18+ (povídka nejvyšší ratingové kategorie – je tedy určena výhradně pro dospělé. Varování se týká zejména grafických sexuálních scén.)

Éra / Obdobie: Bradavice po kánone Žáner: Adventure, Angst , Hurt/Comfort, Romance Jazyk originálu: EN Varovanie: sex scény, sprosté výrazy Počet slov originálu: _ 50K-100K Párovanie: Dramione
This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended

Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní everythursday [Sage], ktorá napísala túto fanfiction.

© Autorské práva k tomuto prekladu patria hpkizi.sk o.z. a šírenie prekladu mimo tieto stránky je bez výslovného súhlasu zakázané.




Kapitola siedma

Deň tridsiaty deň; 2:03

Hermiona otvorila oči a zbadala nad sebou postavu, ktorá sa k nej nakláňala. Zalapala po dychu a potiahla prikrývky nahor. Srdce jej v hrudi bolestivo bilo a mozog, ktorý sa práve prebudil zo spánku, sa stále nemohol rozhodnúť, čo urobí s telom: či sa má pokúsiť vtlačiť do matraca alebo vyskočiť a konať.

Niekde nad ňou sa ozval smiech, ktorý jej prikrývka tlmila a Hermione trvalo pár sekúnd, kým si uvedomila, čo sa deje. Zabudla na hanbu, strhla prikrývky zase nadol, aby mohla zazerať na temný obrys nad svojou posteľou.

„Čo robíš!” zasyčala.

„Toto má byť tvoj úžasný inštinkt? Tvoje bojové kvality? Teraz už chápem prečo... Schovávať sa pod dekou? Ako dieťa, ktoré vidí v skrini príšeru?”

„Och, sklapni. Som unavená, je hlboká noc, ty sa nado mnou týčiš a môj reakčný čas je spomale...”

„Reagovala si pomerne svižne. Deku si mala na hlave za chvíľu.”

Malfoy sa začal znova smiať a ona privrela oči.

„Nabudúce sa uistím, že ti jednu rovno vrazím. A teraz mi vysvetlíš, čo sa deje?”

„Grangerová, musíme ísť.”

„Čože?” Pretože, len čo to povedal, si uvedomila, že sa jej vôbec nechce hýbať.

Celé jej telo protestovalo voči jeho slovám. Vyhlásilo štrajk. Vysmievalo sa jeho hlúposti. Hýbať sa? Hýbať? No nie, to nie je nič pre nás.

„Vlak za dvadsať...”

„Myslela som, že odchádzame o pol ôsmej, nie? Sú iba dve hodiny ráno, Malfoy.”

„Grangerová, vstávaj.” Mávol rukou a v miestnosti sa rozsvietili lampy, ktoré ju oslepili.

„Čo sa stalo? Niečo sa stalo?” Pokúsila sa žmurknúť, ale stále ju príliš boleli oči - musela privrieť viečka, aby si zvykla na tak jasné svetlo.

„Niečo také. No tak, nemáme čas.”

Hermiona nechápala, ale vstala z postele. Dopotkýnala sa do kúpeľne a ako v hmle si balila veci, potom sa objavila sa na prahu v relatívne normálnom stave.

„Čo sa stalo?”

„Mám predtuchu.”

„Predtuchu?”

Žiadna reakcia.

„Malfoy, zobudil si ma uprostred noci, vytiahol si ma z postele a ženieš ma k dverám kvôli predtuche?”

„Hýb sa.”

„Je to len paranoja kvôli všetkému, čo sa stalo DeLoydovi a tak. Vráťme sa do postele...”

„Nie,” odsekol.

„Malfoy...”

„Grangerová, len mi kurva dôveruj a hýb sa.”

Aj napriek príkazu hýbať sa takmer kvôli jeho slovám zamrzla na mieste. Len mi kurva dôveruj, len mi kurva dôveruj, len mi kurva dôveruj. A Hermiona bola taká zmätená, že urobila presne to. Išla za ním z hotela a nebránila sa, keď ju chytil za ruku a viedol cez tmavé uličky a ulice na miesto, ktoré nepoznala. Kráčala poslušne, kým neodbočili za roh a v diaľke sa neobjavila železničná stanica. Malfoy bol stále nablízku, neustále sa obzeral dozadu a ťahal za sebou Hermionu tak, aby zostávala v tieňoch.

Netušila, čo presne videl alebo cítil, ale nepochybovala o tom, že to niečo bolo. Tak šla s ním. S jeho inštinktom. Pravdepodobne mu dôverovala, možno, len trošku.

18:05

„Vieš, čomu nerozumiem? Nechápem, ako sa z auta stal prívesok.”

Hermiona si ľahla na sedadlo, aby sa pokúsila dohnať spánok, ale pohľad na Malfoya sediaceho oproti nej vyvolával veľa vecí na premýšľanie. O tom, ako mu naozaj začala postupne dôverovať v malých veciach... A že napríklad pred ním v pohode zaspala a nebolo jej to trápne. Alebo že keby sem ktokoľvek vrazil cez dvere, tak Malfoy urobí všetko pre to, aby ich oboch ochránil. Verila mu spôsobom, ktorý predtým ani nepovažovala za dôveru, až kým o ňu nepožiadal. Nasledovala jeho inštinkty, jeho plány, jeho voľby, išla tam, kam naznačil.

A to ju priviedlo späť k premýšľaniu o tom, čo sa stalo pred dvoma hodinami. Čo ju zase priviedlo k spomienkam na galériu. A teraz bola hore a meditovala.

„Možno bolo auto iba krytím toho, čo sa skutočne predalo.”

„To nedáva zmysel. Prečo nepovedali rovno prívesok? Sú to muklovia. Nevedeli, čo to je...”

„Možno, že auto bolo len časťou dohody?”

„Možno,” zamrmlala Hermiona. „Ale povedal si, že ti Felician povedal meno Alec a ukázal na auto. Nemyslel si, že ťa zaujíma auto? Ale Oscar od neho nedostal auto, takže Jurgelionis by ho nespomenul, alebo...”

„Možno si myslel, že ukazujem na teba.”

Hermiona sa na neho zmätene pozrela.

„A aké je spojenie medzi mnou a príveskom?”

„Si žena. Možno si myslel, že ti chcem dať darček.”

„Takže sa domnievaš, že sa nám podarilo toľko zistiť na základe informácií o aute len preto, že sme mali šťastie? Po celý ten čas šlo v skutočnosti o prívesok?”

„Samozrejme. A do tohto celého sme sa zapojili kvôli kúsku papiera, ktorý som našiel na tom stole. Nebyť toho, neboli by sme sa dozvedeli pôvodné meno a nenašli by sme žiadne väzby na Aleca Kaisera. Bez tohto by nás predaj auta nikam nedostal.”

„Takže je to celé len náhoda?”

Pozrel sa na ňu, odmlčal sa a pokrčil plecami, odpovedal:

„Nazvi to, ako chceš.”

 

Deň tridsiaty štvrtý; 16:48

Hermiona kráčala za Malfoyom a snažila sa vyhnúť zrážkam s nezdvorilými okoloidúcimi. Sám Malfoy si nezdvorilo prerážal cestu plecom a zdalo sa, že sa riadi zásadou „hýb sa alebo to schytáš“. Jediné pozitívum na tomto správaní videla Hermiona v tom, že za jeho chrbtom sa relatívne voľne pohybovala.

Jedna z máp mu trčala zo zadného vrecka nohavíc, nad koncom košele. Na papieri mohla vidieť červenú čiaru, ktorá by sa tiahla cez mesto priamo k slovenským hraniciam, keby Hermiona papier rozvinula. Druhú mapu, ktorú získali v miestnom supermarkete, mala vo vlastnom vrecku. Keď sa dostanú späť do hotela, naplánujú si trasu na nasledujúcu autobusovú alebo vlakovú stanicu. A Hermiona už držala v spotenej dlani červenú fixku: nemohla sa dočkať, až sama nakreslí čiaru. To by ju napokon zachránilo od nudy najmenej na dve minúty, okrem toho ju práve Malfoy začal nechávať prispievať k návrhu ciest, takže to chcela urobiť.

Hermionu pálili nohy a už dávno stratila prehľad o tom, ako dlho chodili. Svaly na stehnách ju začínali bolieť a musela myslieť na niečo abstraktné len, aby tej bolesti príliš nevenovala pozornosť. Všetko bude v poriadku - pokiaľ sa sama presvedčí, že to už dlho trvať nebude. Hermiona sa za posledný mesiac stala oveľa odolnejšou vďaka všetkému tomu chodeniu, ale to ešte neznamená, že zvládne aj toto. Malfoy len kráčal ďalej. Bez akejkoľvek prestávky, netvor.

Naozaj chcela... Hermiona zavrčala, keď narazila priamo do Malfoya a udrela nosom o jeho chrbát. Bolesť v nohách sa silne rozhorela bolesťou, ktorá sa pomaly otupila, a keď si šúchala nos, zazerala na stenu, ktorú tvoril jeho chrbát.

„Mal ...“ Zastavila sa, keď uvidela jeho tvár, ešte bledšiu ako obvykle.

Sledovala jeho pohľad, skenovala dav ľudí a premýšľala, či je možné, aby našla to, na čo sa pozerá. Ale vôbec to nebolo nemožné. Bolo nakoniec úplne jednoduché: ten muž medzi ostatnými vyčnieval ako pes medzi mačkami. Rovnako nechcený a nevhodný.

Kráčal opačným smerom ako oni na druhej strane ulice, ale Hermiona pocítila, ako sa strach zmocnil jej srdca. Jeho kapucňa nebola tak špicatá, ako bolo obvyklé u smrťožrútov, avšak muž bol úplne čierny odhora nadol. Pohyboval sa ako stroj, o toľko vyšší než všetci ostatní. Jeho tvár bola zvraštená grimasou znechutenia a stále sa pozeral dopredu a nahor, akoby si daná osoba nevšímala nikoho naokolo.

Hermiona mohla len predpokladať, že sa Malfoy pozeral na neho. Mohol to byť koniec koncov obyčajný okoloidúci - ktorý mal jednoducho ťažký deň. A Hermiona by tomu uverila. Ale Malfoy stál príliš tichý, príliš biely a sotva dýchal.

Zdvihla ruku, zovrela v nej jeho košeľu v geste, ktorého význam nepoznala. Tento krok prebral Malfoya k činu, načiahol sa dozadu a chytil ju za zápästie. Napadlo ju vytrhnúť sa mu, ale keď ho zovrel, už ho neuvoľnil. Prudko ju k sebe pritiahol, sklonil hlavu a razil si cestu davom. Kráčal rýchlo a ona musela pobehnúť, aby s ním udržala krok. Malfoy kráčal ďalej bez toho, aby vzhliadol, ale Hermiona sa nemohla ubrániť, aby sa každé dve sekundy neobzrela. Aby sa neotočila a nezistila, či ten muž nestojí rovno za nimi. Dokázala si predstaviť jeho tvár, rovno pred sebou.

Chytil som vás, povedal by. Už ste mŕtvi.

Hermiona trhane dýchala; strach - skutočný, dusný, živý v jej vnútri - zasahoval do racionálneho uvažovania. Rozovrela päsť, ovinula prsty okolo Malfoyovej ruky a on ju silnejšie potiahol a prinútil ich zrýchliť.

„Och, môj bože,“ zadychčane šepkala, znova a znova. „Ach môj bože.”

Ako ich našli? Použil Malfoy nejaké kúzlo, ktoré použiť nemal? Alebo to bol DeLoyd? Niekto ich zbadal a dovtípil sa, kam majú namierené? Ako, ako, ako?

Malfoy zabočil do uličky a rozbehol sa. Hermiona bežala s ním napriek pálčivej bolesti v nohách. Takmer si chcela vytrhnúť vlastné srdce, aby mu zabránila, že to urobí samé. Tep mala nerovnomerný a vdychovaný vzduch sa nedostal ani do pľúc, ani do mozgu. Frustrované, rýchle a plytké dýchanie bolo znakom hroziaceho plaču a práve teraz Hermiona rázne odmietala plakať.

Malfoy sa zmieril s jej pomalosťou a ona sa zmierila s jeho trhaním a mykaním, keď ju ťahal, ani poriadne nevedela kam. Do bezpečia, do bezpečia, do bezpečia. Ruky mali vlhké od potu a starostí, ale len pevnejšie zatínali prsty a mocnejšie si zvierali dlane.

Malfoyovi chvíľu trvalo, kým sa vyrovnal so strachom, ktorý ho zachvátil, a začal sa spamätávať, zatiaľ čo ona sa stále nedokázala upokojiť. Ale on ich oboch zastavil, čo si ona nevšimla a pokúsila sa pohnúť. O tri sekundy neskôr sa jej podlomili nohy. Vykríkla bolesťou, ale Malfoy sa vrhol dopredu, aby ju zachytil, lenže ona spadla skôr, než sa k nej dostal. Takže nakoniec skončil tak, že ju držal za jednu ruku a v druhej zvieral jej tričko.

„Och, sakra, sakra, au, sakra.“

„Presne tak. Dostaň to zo seba.“ Nahlas odfúkol, pustil jej tričko, aby sa chytil za bok.

Hermiona musela zavrieť oči a abstrahovať od okolitého sveta, aby sa dala dokopy. Upokojila svoj dych a spomalila srdcovú frekvenciu a čakala, kým bolesť ustúpi. Malfoy sa posunul - pod jeho teniskami zaškrípali kamienky - a pustil Hermioninu ruku. Keby boli na jeho mieste Harry alebo Ron, alebo akýkoľvek iný chrabromilčan, ktorého poznala, bola by v pokušení požiadať ho, aby jej pomohol vstať. Ale keďže toto bol Malfoy... Nie, komu klamala? Pokušenie stále zostávalo. Nechcela urobiť ďalší krok. Ani jeden jediný.

„Ježiši.“ Utrela si pot z čela a pokúsila sa neisto vyrovnať, než ju Malfoy potiahol na nohy.

„Pripravená?” Stále ju podopieral na bokoch, kým znovu získala rovnováhu, a potom ustúpil nabok.

„Na čo?”

„Musíme prekročiť hranicu. Dnes je príliš nebezpečné zostať v hoteli.”

„Čo keď nás zradil DeLoyd? Potom budú presne vedieť, kam máme namierené.”

„DeLoyd by nekontaktoval Temného pána...“

„Voldemorta.”

„Koho to zaujíma, Grangerová. Teraz máme dôležitejšie problémy! Koľkokrát som ti...“ Vydýchol a odhrnul si z tváre prameň vlasov.

„Keby ich kontaktoval, bol by už mŕtvy. Vie o tom svoje.”

„Možno nevie. Možno si myslel, že ak oznámi, že Draco Malfoy a Hermiona Grangerová hľadajú viteál, bude mu odpustené. Môže sa mýliť, ale napriek tomu...”

„Nie je hlúpy. Nie obvykle. Vedel by to.”

„Čo keď ho našli a dostali z neho informácie...”

„Nie.”

„Možno...”

„Nie, Grangerová. Nie je to ten zasraný DeLoyd, dobre?”

„Ako to vieš?”

„Pravdepodobne preto, že nie som idiot,“ vyštekol Malfoy, otočil sa okolo svojej osi a rozhliadol sa po štyroch rôznych uličkách, po ktorých by sa mohli vydať ďalej.

Tri z nich viedli do ulíc a štvrtá bola skôr uličkou podobnou tej, po ktorej prišli. Malfoy vytiahol z vrecka mapu a netrpezlivo ju rozvinul.

„Je to zlý nápad...”

„Nájdeme Buckleyho a budeme pokračovať. Neviem, ako vedeli, že sme tu, možno to len uhádli. Možno je tu z dôvodu, ktorý s nami nemá nič spoločné.”

„Mohla by to byť pasca, celá táto...“

„Ak v ďalšom meste uvidíme ďalšieho smrťožrúta, dohodneme sa na… kompromise. Dobre?”

Už toto bol samotný kompromis, ktorý od Malfoya nikdy nečakala. Nie jeho obvyklá odpoveď „choď domov“. Sám zjavne nevedel presne, čo sa deje, ale z nejakého dôvodu dôveroval DeLoydovi. Malfoy bol človekom tak paranoidným a nedôverčivým, že spochybnil úmrtný list a teraz dôveroval osobe, ktorá mala dobré dôvody klamať alebo im nastaviť pascu a žiadne dôvody, aby to neurobil. Naozaj to nesedelo.

„No tak, čoskoro sa zotmie.”

„Malfoy, nemôžem... neviem, ako dlho dokážem prejsť. Moje nohy…”

„Počúvaj, ak to bude potrebné, môžem bojovať so smrťožrútom. Môžem ho zabiť. Niekoľkých z nich. Ale chápeš, ako rýchlo potom určia našu polohu? Temný pán dokáže sledovať môj prútik. Ak ich zabijem a odmiestnim sa skôr, než sa niekto ukáže, do troch sekúnd budú presne tam, kam sa premiestnime. Skupine smrťožrútov nebudem dlho odolávať, pretože máme iba jeden prútik a budem musieť dávať pozor na nás oboch. Rozumieš tomu? Chápeš, prečo sa musíme presúvať? Čím dlhšie tu zostaneme, tým ľahšie nás nájdu. A ktovie, možno si nás už všimli.”

Malfoy bol znepokojený. Toto bolo prvýkrát, čo ho videla takto sa správať. Prstami si prehrabával vlasy, prechádzal sa a rozhliadal sa okolo seba, pevne stískal prútik. Bol nervózny a jej už vydesené ja sa priživovalo na tej energii ako nejaká choroba.

„Dobre. Dobre, dobre. Vedieš. Pôjdem čo najďalej, ako dokážem.”

Prikývol, niečo zamrmlal a znova sa pozrel na mapu. Jeho ústa nemo vyslovovali názvy ulíc a smerov a nakoniec si papier zastrčil do vrecka.

„Dobre. Rýchlo sa pohybuj a drž sa ma, dobre?” Bolo by ťažké neposlúchnuť, pretože ju opäť chytil za ruku a akoby na vysvetlenie dodal: „Ty večne zaostávaš.”

 

Deň tridsiaty piaty; 4:59

Hermiona bola vyčerpaná. Viac ako len unavená. Mala pocit, že sa môže každú chvíľu zrútiť do bezvedomia. Svet na periférii jej videnia bol rozmazaný a možno sa jej o tom všetkom iba snívalo, hoci relatívna jasnosť myslenia zostala. Cítila sa ako v polospánku: každý pohyb sprevádzal pocit beztiaže.

Oči sa jej začali zlepovať a musela sa neustále ovládať, aby sa nezrútila na stôl. Bola skrátka totálne vyčerpaná. Totálne vyradená.

„Autobus čoskoro príde. Tam sa môžeš vyspať.“ Malfoy vedel, aká bola vyčerpaná a ako zlá bola predstava o spánku v stoji.

„Som unavená,“ zašepkala Hermiona a pritlačila si ruky na tvár, ako keby to mohlo pomôcť.

A myslela to naozaj vážne. Akoby táto fráza mohla obsahovať všetko. Bola unavená z behu, zo skrývania sa, unavená z ubytovní, ukradnutých peňazí a neznámych jazykov, unavená z toho, že je unavená. Unavená z toho všetkého.

Aj keď nič nevysvetlila, Malfoy akoby to chápal. Asi preto, že aj on sám bol veľmi unavený. Unavený z toho istého, hoci to dokázal skrývať oveľa lepšie. Hermiona sa nikdy nevedela dobre ukryť. Vždy v hre na schovávačku prehrávala. Narážala do stien, keď sa pokúsila zakrádať v temnote. Svoje emócie dokázala zakryť len, keď bola nahnevaná, a keď sa upokojila, dalo sa v nej čítať ako v otvorenej knihe.

Malfoy bol ako múr. Ona bola rieka.

Ale aj tak jej rozumel... Malfoy nedával najavo svoje emócie tak ako ona, ale to neznamenalo, že nebol človekom. Že cítil menej.

„Ja viem.”

A vedel.

 

Deň tridsiaty šiesty; 8:47

Kdesi v pozadí zacinkalo sklo a šepot ranných rozhovorov ustal. Farby v kaviarni sa navzájom nezhodovali: červená a fialová sa vynímali na stoloch, stoličkách a stenách, zatiaľ čo podlaha bola pokrytá nevkusným žltým vzorom, miestami sfarbeným do bielej. Celá reštaurácia bola sama o sebe nevkusná. Kombinácia dizajnu a farieb spôsobovala, že návštevníkov začínala bolieť hlava. A možno aj tých okoloidúcich vonku, ktorých Hermiona sledovala v pokuse odtrhnúť oči od jedla.

Malfoy ich sledoval tiež. Keď sa pozrel do svetla, jeho oči sa vždy rozžiarili a pohľad na ne ju hypnotizoval. Ale Hermiona sa snažila nezízať príliš dlho, pretože sa zdalo, že vycítil jej pohľad.

Tak sa pozrela na ten kaz. Na škaredú, vypálenú čerň. Vyzeralo to, ako keby bolo vypálené do jeho pokožky, a súdiac podľa toho, čo Hermiona čítala, tomu tak bolo. Počula, že je to veľmi bolestivý proces, a bolo to potešujúce. Bolo to dobré, pretože každý kúsok bolesti bol malým kúskom odplaty.

Až na toto tetovanie nemal Malfoy takmer žiadne výrazné znamenia. Hermiona si všimla niekoľko jaziev, čo bolo pre muža v jeho veku bežné... minimálne. Ale táto bola najviac nápadná. Bola tým najškaredší,, najprekliatejší, a najnechutnejším, čo kedy na niekom videla.

„Uráža ťa to?”

Hermiona stuhla, stratená v myšlienkach nad jeho otázkou, a začervenala sa, keď si uvedomila, že ju prichytil, ako sa škaredí na jeho ruku.

„Áno.”

Zamyslene sa na Hermionu pozrel a načiahol sa po lyžičke, aby si zamiešal kávu. Jej nápoj pred pár minútami vychladol a mala podozrenie, že už bol úplne ľadový.

„Je to iba značka.”

„Nie je to iba značka. Mnoho ľudí ju videlo pred svojou smrťou a smrťou svojich príbuzných a priateľov. Toto je rozlišovacie označenie. A samotný dôvod pre jeho vytvorenie je zlý.”

„Má vyvolávať strach. A nenapadlo mi, že si ten typ človeka, ktorý dovolí, aby to fungovalo.” Odpil si z kávy a zachoval pokojný výraz tváre.

Možno čakal, kým mu nevychladne káva, než ju vypije. Bol takýto čudný.

„Nefunguje. Nebojím sa kvôli tomu. Len mi je z toho zle. Vyvoláva vo mne hnev... Vo vzťahu k ľuďom, ktorí ho nosia, a k tým, ktorí ho museli vidieť.”

Pozrel sa na svoje Temné znamenie, rovnako čierne ako oceán v noci. Pritlačil palec na vrch lebky a potiahol ním nadol po pokožke až po koniec hadieho chvosta. Ako keby to bol atrament. A akoby sa dal ten obraz rozmazať do machule a to by všetko dalo do poriadku.

„Vôbec nič to neznamená.”

„Znamená to všetko.” Jej hlas bol prísny a drsný a Malfoy na ňu znova pozrel.

Odmlčal sa a položil ruku.

„Myslel som moje znamenie. Myslel som toto. Je to len pozvánka, ako sa dostať dnu.”

Nevedela, či sa ju snaží presvedčiť, alebo či si pre seba opakuje nejakú starú myšlienku.

„Nie som si istá, či to je dôležité. Stále je to…”

„Malo by. Nosím ho bez presvedčenia, Grangerová. Bez viery. Toto nie je tamto znamenie na mojej ruke - toto je spôsob ako vyhrať vojnu. Nástroj. Spôsob, ako priblížiť koniec.”

Hermiona odtrhla oči od jeho a znova sa pozrela na jeho ruku.

„Je škaredá.”

Vrátil sa k miešaniu kávy a ani raz sa lyžičkou nedotkol bočných strán šálky. Neznášala to. Páčil sa jej hluk. Hermione sa páčila určitá nemotornosť. Weasleyovci mali vždy za stolom kopec hrmotu.

„Zmizne, keď on zomrie”.

„Čo keď nezomrie?” Lyžica stuhla v pohybe a Hermiona sa znovu pozrela Malfoyovi do tváre. „Čo ak vyhrá vojnu a nikto sa nikdy nedozvie, že si v Ráde. Budeš pokračovať? Ostaneš v jeho úzkom kruhu?”

„V prípade, že si zabudla...”

Och ... správne.

„Hypoteticky. Ak sa to stane.”

„Prečo na tom záleží?”

„Pretože.”

„Pretože,” sucho zopakoval.

„Áno, pretože záleží.”

„Nechápem…”

„Jednoducho záleží, Malfoy. Mne záleží. Takže prosím... Odpovedz na tú otázku.”

Zdalo sa, že chvíľu v sebe zápolí, rozhoduje sa, či ju ignorovať alebo skutočne odpovedať. Jazykom sa dotkol dolných zubov a sťažka vydýchol.

„Neviem, čo sa stane, ale som si istý, že to nakoniec buď zistím alebo budem mŕtvy. Pravdepodobne oboje.”

„A ak nie?”

„Nie som zasraný smrťožrút.” Predklonil sa a zavrčal tak neočakávane, že Hermiona cúvla. „Ja tak neuvažujem. Prestaň sa snažiť zo mňa vylákať priznanie alebo čokoľvek, o čo sa stále snažíš. Ja nie som taký! Byť smrťožrútom, zabíjať ľudí len tak - taký nie som! Toto nie je pre mňa. Neviem, čo sa stane, Grangerová, ale už nebudem slúžiť Temnému pánovi. Tak sa niekam strč a prekonaj to. Teraz zjedz svoje zasraté vajíčka, aby sme už mohli vypadnúť.”

„Šmarjá!” Hermiona sa narovnala a pozrela sa priamo na neho. „Máš problém so zvládaním hnevu?”

Vzala vidličku, aby dojedla a on na ňu naďalej pozeral spopod viečok.

 

Deň tridsiaty siedmy; 22:36

„Sme v prdeli.”

Malfoy zastonal a otočil sa chrbtom k Hermione.

Ignorovala takú zjavnú nechuť ju počúvať a pokračovala:

„Našou jedinou možnosťou je maskovacie kúzlo, ale budeme ho musieť použiť, iba keď sa budeme nachádzať v čarodejníckom svete, inak pritiahneme pozornosť ministerstva. Čarodejníci sa príliš často skrývajú a maskujú svoje temné skutky v muklovskom svete, aby ich ministerstvo mohlo ignorovať. A to znamená, že sa tam budeme musieť vydať bez masky a... čo? Dúfať, že nás nespoznajú?”

Malfoy niečo zamrmlal pod nosom a Hermiona nedokázala zistiť, čo to bolo: nejaký nápad alebo zoznam prísad do umlčovacieho elixíru, ale bola naklonená tomu, že to bolo niečo nepríjemné a týkalo sa jej to. Vedela, že veľa rozpráva, ale ona takto riešila veci. Rozprávala o svojich problémoch, až kým nenašla nejaké riešenie.

„Aj napriek tomu musíme používať kúzla. Ak sa schováme napríklad pod aurorskými krycími kúzlami, potom po nás zase pôjde ministerstvo. Môžeme zmeniť farbu, ale to to nezachráni. Ak nás hľadajú smrťožrúti alebo iní stúpenci Voldemorta, pravdepodobne si myslia, že používame maskovacie kúzlo. To znamená, že sa budú riadiť rastom, fyzikou, tvarom tváre a...

„Uvedomuješ si, že som už nad týmto všetkým premýšľal, však? Grangerová, ja nie som ako tvoja dementná dvojica. Nemusíš mi vysvetľovať každú maličkosť.”

„Áno? Potom predpokladám, že máš plán?”

Nič nepovedal. A ju to neprekvapilo.

 

Deň štyridsiaty; 14:26

„Malfoy, prichádzam o rozum.”

To vyhlásila len pre prípad, že si za posledné dva dni nevšimol, ako sa nervózne prechádza a ošíva. Hermiona, týždeň uväznená medzi štyri stenami s Malfoyom, nemala toho veľa na práci. Takmer sa s ňou nerozprával, nebolo čo čítať ani robiť. A ona sa šla zblázniť. Totálna ponorka.

Strávila dva dni sledovaním Malfoya, akoby pozerala zlú reality šou v televízii. Tiež začínal mať problém obsedieť. Obaja mali chuť štverať sa po stenách.

„Ešte len prichádzaš?”

„Pchá.”

A potom dodala zo zúfalstva: „Vieš, ako sa hrá obesenec?”

„Čože?” Zdvihol zrak od svojho najnovšieho príšerného origami výtvoru. Ktorý vôbec nevyzeral ako origami a Hermiona mala tušenie, že vôbec nevedel, čo robí. Podivne poskladané kúsky starých máp boli roztrúsené po celej miestnosti a dnes ráno Hermiona našla to, čo kedysi bolo Poľskom ako nejaké abstraktné mužské telo vedľa svojej zubnej kefky.

„Je to hra, v ktorej musíš uhádnuť písmená a potom celé slovo predtým než... Ukážem ti to.”

„Je to mudlovská hra?”

„Nie, je to čarodejnícka hra. Len ty si o nej nikdy nepočul.” Trvalo jej sekundu, kým si uvedomila, že je jeho sarkazmus nákazlivý.

Nezdalo sa, že by to Malfoy ocenil, ale posunul sa na posteli viac ku kraju. Nohavice mu skĺzli až na boky a Hermiona nevedela, či schudol, alebo či si jednoducho nezapol gombík Pred tromi dňami, keď Malfoy zaspal, si to náhodou všimla a pár minút hľadela na malú odhalenú plochu jeho pokožky.

Hermiona začala s prípravami a nakreslila šibenicu a pomlčky pre slovo.

„Len hádaš písmená, a ak trafíš, napíšem ho na správne miesto. Ak neuhádneš, nakreslím hlavu. Potom trup a ak mám čas nakresliť celé telo skôr, ako povieš celé slovo, prehráš.”

„Si obesenec.”

„Správne. Dokonca ti dám pomôcku - súvisí to s varením.”

Malfoy pritiahol blízku stoličku vedľa nej, posadil sa a našpúlil pery na papier. Potom sa pozrel na Hermionu a vytrhol jej ceruzku z ruky, akoby ho nikdy nenaučili slušným spôsobom.

„Ja som mala...”

„Idem prvý,” pretočil papier, nakreslil šibenicu a dlhý rad čiar.

„Ty si taký drzý...”

„Tvoje slovo bolo nudné.” Rad čiarok ukončil výkričníkom.

„Toto je trochu prehnané...”

„Poradím ti - je to urážka.” Usmial sa a Hermiona naňho zazrela.

„U”.

„Nie.” Nakreslil hlavu.

„Čože? Má to mať deväť písmen a ani jedno nie je „U”?”

Zatváril sa samoľúbo.

„Myslím, že už som ti už na tú otázku odpovedal. Grangerová, ešte si neprehrala, aby si bola kvôli tomu otrávená. Skús to znova.”

„A”.

Usmial sa a nakreslil trup.

 

Deň štyridsiaty siedmy; 1:49

Hermiona otvorila oči a keď našla hodiny, na pár sekúnd sa pozerala na číselník a premýšľala, koľko je hodín, kým sa jej v hlave úplne nevyjasnilo. Bolo príliš skoro ísť sa umyť do kúpeľne. Vedela to však ešte predtým, ako otvorila viečka.

Išla spať neskoro, potom, čo spolu s Malfoyom absolvovali turnaj v piškvorkách. Aby človek zvíťazil, musel vyhrať dva z troch zápasov, ale piata hra skončila remízou. Rovnako ako tridsiata a niekoľko ďalších po nej. Nikto z nich nechcel ísť spať, kým nebol jednoznačne určený víťaz.

Malfoy bol buď dobrý stratég alebo dobrý podvodník - v závislosti od hry. Potom, čo sa pokúsil hrať Obesenca v cudzom jazyku, malo jej to dôjsť. Pokiaľ šlo o piškvorky, zakaždým sa príliš nahnevala, keď vyhral, ​​a rozzúrila sa ešte viac, keď sa s drzým úškrnom oprel dozadu alebo sa jej otvorene vysmial.

Rozhodla sa, že najlepšou novou zábavou bude trápiť ho. A zamestnávala sa premýšľaním, čo všetko by sa dalo urobiť. Mala určite obmedzené možnosti, navyše hrozilo, že čokoľvek príliš radikálne bude mať škodlivé účinky aj na ňu. Malfoy si uvedomil, že Hermiona niečo chystá. Jej prižmúrené oči a sardonický úsmev ju pravdepodobne prezradili. Ale nemal ani tú slušnosť, aby sa tváril čo i len trochu nepohodlne. Iba na ňu zízal späť s takým vyzývavým pohľadom, že ho chcela kopnúť do nohy alebo urobiť niečo podobné.

Hermiona sa odvalila z postele a dovliekla sa do kúpeľne. Až keď sa načiahla po kľučke, uvedomila si, že je neobvyklé, aby boli dvere zatvorené. Keď sa lepšie prizrela, zbadala svetlo, ktoré svietilo spod dverí. Povzdychla si, stlačila nohy k sebe a zachvela sa. Skutočne tam potrebovala ísť. Keby to mohlo počkať, zostala by ležať v posteli.

Naozaj dúfala, že Malfoy čoskoro vyjde a nebol na veľkej. Na začiatku svojej cesty sa Hermiona dlho hanbila obsadzovať toaletu a snažila sa počkať na noc, ale Malfoy bol vždy hore. Zobudil sa, akonáhle sa začala hýbať, a Hermiona cítila na sebe jeho pohľad, keď kráčala do kúpeľne. Potom začala čakať na jeho odchod. Bolo to však príliš nepredvídateľné a jej telo si vyžadovalo svoje. Nakoniec sa na všetko vykašľala, pretože bola len človekom a mala svoje vlastné potreby. Keď strávila viac ako päť minút na toalete, Malfoy sa na ňu nedíval zdesene, takže to nebol koniec sveta alebo také trápne, ako si myslela, že bude.

Hermiona pritlačila čelo na dvere a premýšľala, či má zaklopať. Snáď by sa potom poponáhľal. Mala sesternicu, ktorá dokázala stráviť na toalete štyridsaťpäť minút. A Hermiona chcela každú sekundu cikať viac a viac.

Práve už zamyslene začala dvíhať ruku, keď ten zvuk začula. Bol to nízke, hlboké – stiahlo jej žalúdok. Všetko v jej vnútri sa zovrelo, scvrklo sa do seba, než spravilo premet a explodovalo v podivnom teple. Spoza dverí sa ozvalo hlboké zavrčanie, ktoré sa zmenilo na hrdelný ston. Predlžovaný, tiahnuci sa sekundy, čo zadržiavala dych. Nastal prudký výdych, niečo sa zvalilo o dvere, takže Hermiona uskočila dozadu a uvoľnila vzduch z vlastných pľúc.

Ježiši, pretože toto bolo... On sa... Mohlo by to byť... Ak sa... Hermiona stála a vytreštene pozerala na dvere, predstavovala si Malfoya a čo tam robil. Hneď pri dverách. Zatiaľ čo ona sama stála na druhej strane iba pár centimetrov od neho.

Zrazu jej bolo teplo. Bolo veľmi jej teplo, a nervózne, a roztrasene. Dvere sa opäť zatriasli a Hermiona sa v panike rozhliadla, až kým sa nepozrela na svoju vlastnú posteľ. Áno, áno, ľahne si a počká, kým vyjde a bude predstierať, že sa nič nedeje. Toto bola vážne najlepšia možnosť.

Hermiona sebou trhla, potreba dostať sa na toaletu, aj keď bola veľmi naliehavá, ustúpila do pozadia... na jej zozname vecí, o ktorých premýšľala. Ale v polovici cesty do postele o niečo zakopla a zvalila sa na podlahu, pričom narazila lakťom do stola.

Au, zašepkala nehlučne, zatvorila oči a zovrela si pomliaždenú ruku. Prečo je to tak vždy? Zakaždým.

Pošúchala si ruku, potriasla ňou a vyštverala sa na nohy. Bolo to také hlasné. Príliš nahlas. Malfoy ju určite počul. Ale to bolo v poriadku. Teraz len dobehne do postele, vlezie pod prikrývku a ... schová sa tam? Áno... Nie je čo povedať: vystrašená panna sa skrýva pod prikrývkou, pretože veľký zlý chlapík masturbuje v kúpeľni.

Lenže ona nebola pannou a mala so sexom nejaké skúsenosti. A túto situáciu dokáže zvládnuť. Áno. Proste sa bude správať, ako keby bolo všetko v poriadku. Už sú dospelí a... A bolo to v poriadku. Žiadne ukrývanie pod dekou.

Hermiona prudko kopla do topánky, ktorá jej stála v ceste, za to, že jej pokazila útek. Narovnala sa, dovliekla sa späť ku dverám kúpeľne a čakala. Ticho, ticho, spláchnutie záchoda, ticho, voda, ticho a... Slepota. Hermiona si rukou prikryla oči, ako keby sa chránila pred slnkom a ako keby ten čin mohol niečomu pomôcť.

Odžmurkala to - oči si postupne zvykali na svetlo – až kým nevidela Malfoya jasne vo dverách. Vyzeral inak... Ako keby mu niečo urobilo radosť, aj keď si to pravdepodobne len predstavovala, pretože vedela, že práve zažil orgazmus. Bol stále začervenaný od námahy a ona mohla prisahať, že vonia sexom.

Prehltla a zároveň sa pokúsila vydýchnuť, čo spôsobilo iba záchvat kašľa. Malfoy ju len mlčky sledoval a čakal, kým sa neupokojí. Alebo sa jej len zdalo, že sa pozerá - do očí sa jej tisli slzy, kvôli ktorým sa všetko okolo neho rozmazávalo.

„Čo sa tu stalo?”

„Čože?”

„Ten hluk. Spadla si z postele?”

Utrela si oči a pozrela na Malfoya, ale pred očami mala obrázky len toho, čo zjavne musel robiť.

„Hm... Och, nie, ja, hm ... šla som do kúpeľne a zakopla som o tvoju topánku. Mimochodom, vadilo by ti, keby si ich nerozhadzoval po celej izbe?”

„Mimochodom, ty by sa mohla pozerať pod nohy.”

A on, mimochodom, by nemusel masturbovať uprostred noci, keď ona potrebovala ísť na toaletu, a tým ju dočasne priviesť do šialenstva.

„Mám orieškové oči. Čím sú oči tmavšie, tým horšie v tme vidíš.”

„Naozaj?”

„To je dokázaný fakt.”

Len tam stál a ona začínala byť nervózna. Bude o tom hovoriť? A čo by mala povedať? Na jeho lícnych kostiach a krku boli stále ružové fliačiky a Hermiona si predstavovala, ako mohol vyzerať pred pár minútami. Aký bol začervenaný a spotený. Len z čistej zvedavosti, naozaj, nie zo... skutočného… záujmu alebo takého niečoho. Spodnú peru mal napuchnutejšiu než zvyčajne. Naliatu. Hrýzol si ju, aby bol ticho? Vsal si ju do úst, zaklonil hlavu dozadu… Oh, môj bože. Och, vážne si potrebovala trochu pospať alebo... V tejto izbe bolo tak horúco! Pravdepodobne bude musieť otvoriť okno, keď...

„Grangerová.“ Jeho hlas bol chrapľavý a ona si spomenula na zvuky, ktoré vydával.

Opakovane sa jej prehrávali v hlave.

„Čo?”

„Musím ťa fyzicky odstrániť z cesty?”

Och, naozaj, na druhej hodine rannej bolo niečo, čo neprospievalo jej mozgu. Skutočne, skutočne, skutočne.

So začervenaním rýchlo ukročila nabok, aby ho pustila z kúpeľne.

„Och! Prepáč, som jednoducho taká… unavená. Práve som vstala. A potrebujem cikať.”

Chcela si nafackovať. Áno. Áno, potrebuje cikať, akoby sa zaujímal o podrobnosti, alebo ako keby to nebola očividná informácia. Malfoy zaváhal, pozrel sa na ňu, a keď sa Hermiona v rozpakoch prestala škrabať po hlave a pozrela sa na neho, kútiky jeho pier sa mierne nadvihli v slabom úsmeve.

„Správne.”

„Správne,“ prikývla a prešla okolo neho. A Hermiona vedela bez pochybností, že to vedel aj on.

Musel to vedieť. A pravdepodobne si myslel, že načúva pri dverách ako nejaký zvrhlík. Alebo že bola malá puritánka, ktorú rozhodilo, že niekto môže potešiť sám seba. A nebolo to tak, pretože vždy sa viac kamarátila s chlapmi ako s dievčatami a niekedy sa správali nedôstojne, takže takáto situácia nebola nič nové. Nikdy síce nepristihla svojich priateľov pri niečom, ale nemyslela si, že by ju to tak znepokojilo, keby sa to stalo. To bolo len tým, že toto bol Malfoy. A bolo to tak... osobné a... a... Nevedela naozaj, o čo šlo, ale diali sa s ňou zvláštne veci. Zvláštne veci, ktoré by sa nemali riešiť skoro ráno a ktoré by nemali mať nič spoločné s Malfoyom.

Keď vyšla z kúpeľne, nepochybovala o tom, že je hore, a opatrne vykročila, ale v ceste jej už nestála žiadna topánka. Keď bola späť v teple postele, dokázala ho vycítiť v tme. Jeho prítomnosť, jeho bdelosť. A zakaždým, keď zavrela oči, začula tie zvuky v hlave a uvidela buď jeho stojaceho vo dverách, alebo obrazy, ktoré si jej kreatívna myseľ vymyslela.

Medzi jej nohami sa začal formovať nový nepohodlný pocit, ale Hermiona nehybne ležala. Dialo sa to preto, lebo veľmi dlho nesexovala a nebola necitlivá. Akákoľvek normálna zdravá žena by na takúto situáciu reagovala. Ale keby Hermiona niečo urobila... vsunula ruku pod pás nohavičiek a sústredila sa na myšlienky víriace v jej hlave, potom by to niečo znamenalo. Bolo by to, ako priznať si niečo, čím si sama nebola úplne istá. Bolo by to, ako keby s ním prehrala. A Hermiona si kedysi veľmi dávno sľúbila, že sa to nikdy nestane.

Takže tam len ležala a čakala, až kým sa jej nezmocnil spánok.


Deň päťdesiaty šiesty; 15:42

„Čo tu sakra robíš?”

Hermiona nadskočila a stočila sa tvárou k neočakávanému hlasu.

„Hmm ... Nakúkam do výkladu?”

„Odišla si.”

„Áno, odišla. Úžasný postreh, fakt.”

„Grangerová, si si vedomá, že ak sa niečo stane, nemôžeš sa ani brániť?“

„Nemôžem stále sedieť v tej izbe! Sama sa nudím a ty niekam po celý čas mizneš.”

„A keď pôjde okolo nejaký smrťožrút a uvidí ťa, ako sa budeš brániť? A keď zomrieš alebo ťa budú mučiť, budeš premýšľať, prečo si bola taký blázon a odišla si z izby?”

„Hej, prečo to teba vôbec zaujíma? Som dosť stará na to, aby som sa mohla rozhodovať, tati, takže vycúvaj.“ Musela zažmurkať, aby zaplašila realitu toho, že teraz hovorí rovnako ako Ron.

„Grangerová, mne je jedno, či ťa chytia, ale rob to vo svojom vlastnom čase. Po toľkých dňoch, ktoré s tebou musím znášať kvôli tomu, aby moje činy v tej budove neboli márne, a v prvom rade kvôli tým činom, sa so mnou vrátiš do Anglicka. Potom môžete ísť kam chceš a zapojiť sa do akýchkoľvek sračiek, do ktorých chceš. Ale to už mi ministerstvo nepripíše na moje triko, chápeš?”

„Budeš sa s tým musieť vyrovnať, Malfoy. Nebudem stále sedieť v tej izbe...”

„Nepovedal som, že musíš...”

„Nie, samozrejme, že nie. Len si mi povedal, aby som nechodila von sama, a keď ideš preč ty, odídeš bez jediného slova. Vo väčšine prípadov, keď ešte spím...”

„Ja ti nebudem posielať pozvánku. Pohni zadkom a poď, ak...”

„Som z teba unavená,“ odfrkla si Hermiona a prešla okolo neho, aby ukončila hašterenie.

Neurobila ani pár krokov, keď ju prudko trhlo dozadu tak silno, že stratila rovnováhu. Spadla na niekoho, o kom predpokladala, že je Malfoy, keď sa okolo nej prerútil akýsi cyklista. Ten chlapík niečo zakričal, ale ani len nespomalil.

Hermiona prudko vydýchla a znova sa nadýchla, keď sa jej pri uchu ozval hlas.

„Len tak ďalej, Grangerová. Je zrejmé, že sa o seba dokážeš postarať.“ Jeho hruď sa tlačila na jej chrbát a jeho vlasy voňali šampónom z hotela.

Rukou jej prešiel po ramene a zacítila ľahký dotyk na krížoch. Musel ju chytiť za pútko na opasok, keď si ju dokázal takto pritiahnuť. Nebolo by prehnané tvrdiť, že bola dosť neohrabaná, ale keď sa k tomu pridalo Malfoyove ťahanie a šklbanie, všetko sa zhoršilo.

„Ďalším krokom by som sa mu bola vyhla.”

Malfoy sa zasmial a Hermiona odstúpila od neho a jeho samoľúbosti. Niekedy ho naozaj nenávidela. Ruky ju svrbeli od toho, ako mu chcela jednu vraziť.

Chcela trochu preskúmať toto mesto, ale teraz ju o túto chuť pripravil. Namiesto toho zamierila späť do hotela a jej strážca ju nasledoval, hoci si udržiaval odstup.

Ten hlupák.

Keď sa vrátili do izby, ignorovala ho, až kým nezbadala, že so sebou priniesol akúsi tašku. Čo si predtým nevšimla, ale teraz sa jej zmocnila vrodená zvedavosť. Malfoy si to s najväčšou pravdepodobnosťou uvedomil a zámerne ju naťahoval tým, že vedome šušťal igelitkou a nechal ju na viditeľnom mieste. Nevadí, že vôbec nevyzeral, že by také niečo robil... bola na neho nahnevaná, čo znamenalo, že si mohla vymýšľať, čo chcela.

Hermiona to vydržala hodinu a tri minúty. Presne do okamihu, keď Malfoy vytiahol z tej tašky balík papiera, pravdepodobne na svoje origami, a stále v nej niečo zostávalo. Vtedy to vzdala.

„Čo si kúpil?” Zahryzol si do pery, keď preložil roh papiera. „Okrem toho papiera.”

Vzhliadol na Hermionu, potom na svoj papier, potom na tašku a potom znova na papier. Než sa postavil od stola, odkašlal si a urobil ďalší záhyb. Chytil tašku a hodil ju Hermione na posteľ - presnejšie na kraj postele, odkiaľ okamžite spadla na podlahu.

Hermiona vedela, čo to je, hneď ako tašku zdvihla, ale aj tak o tom pochybovala, až kým nevyprázdnila obsah na matrac. Kniha. Hrubá, jednoznačne zaujímavo vyzerajúca kniha. Nasávala do seba obal knihy a potom pozrela na Malfoya.

Znova si odkašľal, prestúpil z nohy na nohu, očividne sa cítil nepohodlne. Hermiona si pomyslela, že vyzerá rozkošne... zvláštnym, nemalfoyovským spôsobom. Toto bolo po prvý raz, čo kedy urobil niečo dobré pre niekoho iného ako pre seba… nie. Nie, to bolo príkre a ona nebude nikoho súdiť, najmä vzhľadom na skutočnosť, že vynaložil námahu, aby jej toto získal. Bolo to milé gesto a to najlepšie, čo jej mohol dať okrem letenky do Anglicka.

Usmiala sa na neho. Tak široko ako slniečko na hnoji, že Malfoy z toho mierne spanikáril.

„Dlho som nič nečítal, ale dnes som mal náladu... Bolo to to najlepšie, čo mi mohli ponúknuť. Je to o nemom chlapcovi... A napadlo mi, že z jej prečítania by si sa mohla niečo poučiť.“ Tvrdo na ňu zazrel a vrátil sa na svoje miesto za stolom.

Ďalej sa usmievala.

„Vďaka.”

„Áno.”

„Toto je veľmi...”

„Grangerová, vieš, že ja nerobím nič, ak z toho nemám úžitok, správne? Takže konečne... Drž hubu a čítaj. To by malo zamestnať tvoj obrovský mozog aspoň na pár hodín. Pokiaľ však nie som najsmoliarskejším bastardom, aký kedy existoval.”

Ďalej sa usmievala.



 Deň šesťdesiaty prvý; 21:10

„Všetko by malo byť v rovnováhe.”

„Čože?”

„Rovnaké proporcie, Grangerová. Je to ako... Ako skákať do vody. V bazéne. A keď sa potopíš, je z neho vytlačená voda... Vytlačená nahor. A tým sa to vyrovnáva. Vytlačená voda sa rovná objemu tvojho tela. Vo svete je to rovnaké. Nuž, alebo by malo byť.”

„Malfoy, čo to má spoločné s rozvojom osobnosti?“

„Nesmej sa. Myslím to vážne. Je to rovnaké a funguje to na rovnakom princípe. Ak... Pozri, predstav si, že sa skutočne bojíš, dobre? Ak máš vo svojom živote veľa strachu, malo by tam byť tiež veľa istoty. Musí byť niečo, čo to všetko vybalansuje. Rovnako ako objem telesa a vody. Pretože, keby sa voda neprispôsobila tvojmu telu, narazila by si do povrchu ako do betónu. A ak je v tvojom živote veľa strachu a neexistuje v ňom bezpečnosť, je to ako zrážka s betónom. Staneš sa nervóznou, paranoidnou, nespoľahlivou, nedôverčivou. Takto sa formuje tvoja osobnosť.”

„Ako u Voldemorta? V jeho živote bolo veľa nenávisti a málo lásky, preto sa z neho stalo také monštrum?”

„Niečo také. Ale on je odlišný. Na tomto svete nie je vyvážený. V prírode alebo tak ako by to malo prirodzene byť. Niekedy stretneš istých ľudí, ktorí ťa tiež dokážu vyrovnávať. Ľudí, ktorí vybalansujú vzduch okolo teba. Temný p... Voldemort. Voldemort vysáva vzduch z miestnosti. Kyslík. Všade narúša rovnováhu. V ľuďoch, v prírode.”

„Takže hovoríš, že všetko by malo byť v rovnováhe...”

„Hovorím, že by to tak malo byť. Všetko by malo byť tvorené z rovnakých polovíc... aby sa udržala rovnováha. Slnko a Mesiac; zem a nebo; dobrí ľudia, zlí ľudia; nenávisť a láska.

„Yin a yang. Dve ruky, dve nohy... spriaznené duše tiež...”

„Presne tak, ak si romantik.“ Súdiac podľa toho, ako to povedal, si mohla Hermiona urobiť jednoznačný záver, že on ním nebol... teda ak to ešte doteraz nebolo očividné.

„To nie je na smiech. A zodpovedá to tvojej teórii. Rovnováha v ľuďoch ... Rovnováha v spojení lásky dvoch... Ak sa teraz zasmeješ...”

„Je to príliš sentimentálne. Nemôžem si pomôcť.”

„Hm.”

„Nikdy som si nemyslel, že si taký typ.“

„Ty netušíš, aký som ja typ... Prečo sa na mňa tak pozeráš?”

„Hmm.”

„Hmm? Malfoy, myslím... myslím, že už viac vína nepotrebujem. Moja hlava... Je tu príliš horúco.”

„Hmm.”

„Vážne... Naozaj horúco. Uf, ty! Ehm, dobre. Dobre, dobre... Takže hovoríš, že aby boli ľudia normálni, potrebujú vo svojich emóciách rovnováhu?”

„Hovorím, že by to tak malo byť. Nikto nie je normálny. Všetkým nám chýba dostatočná rovnováha. A zostáva len pokúšať sa ju nájsť u iných ľudí, miest...”

„Čo... Oj! Och! Prepáč, prosím, myslela som si ... nevedela som, že je to tvoja ruka. Vážne… Prečo sa na mňa tak znovu pozeráš?”

„Hmm.”

„Zase to tvoje hmm. Čo to znamená 'Hmm'? Prečo sa usmievaš?”

„Grangerová, vyzeráš, akoby si zomierala.“

„Je to len... je tu horúco. Veľmi, veľmi horúco.”

 

Deň šesťdesiaty tretí; 23:26

„Kam ideš?”

„Kedy?”

Malfoy nepochybne pochopil, na čo sa pýta, pretože vždy odchádzal v rovnakom čase.

„Keď odtiaľto odchádzaš. Ráno.”

„Prečo to potrebuješ vedieť?”

Pokrčila plecami, privrela knihu s prstom v nej. Tej, ktorá bol jej jediným majetkom. Aspoň tým, ktorý mala so sebou. Prečítala si ju hneď v noci, ako ju dostala, a už si ju znova prečítala päťkrát. Malfoy jej povedal, že ide o najlepšiu investíciu, akú kedy urobil.

Hermiona sa snažila ignorovať skutočnosť, že ten román kúpil za ukradnuté peniaze. Vzhľadom na to, kto bol Malfoyov otec, mu nebolo cudzie utrácať pochybné prostriedky.

„Neviem. Zaujíma ma to.”

„Prechádzam sa. Blúdim po okolí.” Už sa naučil, že jej má odpovedať.

Predtým by ignoroval jej otázku, aby ju trápil, ale v poslednej dobe si na seba zvykli. Je ťažké byť človeku dvadsaťštyri hodín denne nablízku a nevzdať sa občas nejakých vecí. Rovnako ako sa ona naučila, že len čo Malfoy zaťal čeľusť, bolo zbytočné sa s ním hádať, nič by aj tak nedosiahla a tak sa naučila stiahnuť sa.

„Pozri sa na toho chlapa. Vyšiluje.“ Hermiona pritlačila prst na sklo, Malfoy sa naklonil dopredu a pritom sa obtrel o jej plece.

„Je sexuálne frustrovaný.”

„Čože? Ako to mô… No tak.”

„Má o to dievča záujem.”

„Aké dievča?”

„Tam.”

Hermiona skenovala rušnú ulicu, ale nič nevidela.

„Kde?”

„Dole.” Predklonila sa, ale stále nič nevidela.

„Dole, Grangerová.“

Chytil Hermionu za bradu a naklonil jej hlavu tak, aby jej čelo spočívalo na chladnom skle.

„Áno, to je prostitútka.”

„Nie,“ zasmial sa. ”Je príliš dobre oblečená...”

„Dobre oblečená?” Hermiona sa na neho neveriacky pozrela. „Má na sebe kratučkú sukničku a vonku mrzne. A zjavne niečo robí s pouličnou lampou a nie je prostitútkou?”

„Nie,“ usmial sa Malfoy a otočil jej hlavu za bradu doľava. „Toto je prostitútka.”

„Ach… môj bože.”

 

Deň šesťdesiaty piaty; 15:25

„Čo sa to s tebou deje?”

Hermiona zakašľala a pokúsila sa pohladiť si líca, aby ich upokojila, ale bezvýsledne.

„Čože? Už si späť? Ani som ťa nepočula prísť.”

Odkašľala si, sklonila hlavu a schmatla knihu z nočného stolíka. Otvorením zväzku na prvej stránke, na ktorú narazila, ho zdvihla vyššie, aby zakryla začervenané oči a líca. Malfoy stál a sledoval tieto úbohé pokusy. Hermiona bola rozpačitá a ruky sa jej trochu triasli.

„Niečo sa stalo?” Jeho hlas znel ostražito, ale Malfoy sa to opýtal s takou ležérnosťou, akej bol schopný iba on.

„Nie. Všetko je v poriadku.” Trošku sa zadýchala a prehltla pár samohlások, pretože sa vždy nahnevala, keď sa na toto niekto spýtal.

Malfoy mlčal tak dlho, že sa Hermiona dokázala dať dokopy, dať do poriadku svoje myšlienky a pocity a dokonca si prečítať dve stránky. Keď začula šuchot oblečenia, mierne sklonila knihu, aby sa pozrela na Malfoya ponad knihu, a všimla si, že sa na ňu stále pozerá.

„Idem von. Na horúcu čokoládu v tej malej kaviarni...”

„Och.” Tú čokoládu tam milovala.

„Áno.”

„Ale práve si prišiel?”

„A teraz odchádzam,“ mykol plecami a zastrčil ruky do vreciek.

Malfoy sa pohupol na pätách a nadvihol na ňu obočie. Nevedela, čo si má myslieť, a tak sa vrátila ku knihe, aby na ňu nevyštekol, že na neho zíza.

„Pozri, ja nie...“ Zdvihla zrak a on sa odmlčal a vzdychol si. „Ja nie som... neviem ako...“

Malfoy medzi nimi mávol rukou a Hermiona bola ešte zmätenejšia.

Odkašľal si a odhrnul si z tváre prameň vlasov.

„Ideš so mnou?”

Dvakrát zažmurkala, kým si uvedomila, že je to jeden z najlepších nápadov, ktorý za veľmi dlhý čas počula.

„Áno. Áno, znie to skvelo.”


Koniec siedmej kapitoly

 

 

 


Užívateľské meno:
Heslo:
Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.
Ďakujem
Pre automatický komentár sa musíte prihlásiť.

"Ano, jste možná depresivní, ale je to chyba tohoto světa, nikoli vaše. Takže nepokoušejte změnit sami sebe, abyste zapadli do tohoto nevděčného světa; místo toho raději změňte svůj vlastní svět." – Tom Hodgkinson

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: BonnieBennett - 08.01. 2021
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
Aspoň takto ďakujem všetkým, čo sa na tomto preklade podieľali a umožnili mi tak príjemne stráviť čas. Týmto dávam najavo, že poviedku čítam a teším sa na pokračovanie.

"Proměňte svůj život v sen, a své sny ve skutečnost." – Antoine de Saint-Exupéry

Aspoň takto ďakujem všetkým, čo sa na tomto preklade podieľali a umožnili mi tak príjemne stráviť čas. Týmto dávam najavo, že poviedku čítam a teším sa na pokračovanie.

"Vděčnost je jako magnet, čím víc vděčíte, tím víc dostanete toho, abyste byli vděční." – Ralph Smart

Alespoň takto děkuji všem, kteří se na tomto překladu podíleli a umožnili mi tak příjemně strávit čas. Tímto dávám najevo, že povídku čtu a těším se na pokračování.

Re: 7. kapitola (Hodnotenie: 1)
Od: denice - 08.01. 2021
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
Brilantní. Do téhle fantasticky dlouhé kapitoly jsem se asi zamilovala. Je jako kaleidoskop, spousta střípků, které sice skládají nějaký vzorec, ale trochu s ním pohneš, nemusíš ani zatřást, stačí jen lehce změnit úhel pohledu a všechno se posune.
Takže teď už víme, proč s sebou Draco Hermionu vzal a proč ji pořád snáší, i když ho občas štve k smrti. Nebo že by to už bylo jinak?
Kdybych si z celé povídky měla pamatovat jen jednu část, bude to třicátý čtvrtý den. Ten se mi zaryl pěkně hluboko. Nemám ráda strach, hrůzu a děs, ale tady je to všechno tak vyjádřené, bolest i vyčerpání, že mi to vyrazilo dech.
A na závěr pozvání na horkou čokoládu... hmmm...
Díky.
Dakujem. Stale sedim v cakarni a sledujem nove komenty ako ostriez. To bolo krasne, pohladilo na dusi. Z nejakeho dovodu Sage tak vychvaluju. Len sa priserne preklada, takze snad to vyslo. Uz mi chybaju len 3 kapitoly, dakujem

Re: 7. kapitola (Hodnotenie: 1)
Od: zuzule - 08.01. 2021
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
Hmmm, nakonec udelal sexualne frustorvany Draco hezke gesto a krom knihy dostane Hermiona i cokoladu.
Jsem zvedava, jak to pujde dal.
Diky!
Zaujímavo. Vlastne si neviem spomenúť, --- chcela som sa spýtať, či už XY bolo, ale mohol by to byť spoiler, ak nie --- takže uvidíme vo februári. Rada by som to mala v tom mesiaci dokončené. Díky

Re: 7. kapitola (Hodnotenie: 1)
Od: margareta - 08.01. 2021
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
Draco je vyděšený. Tak moc, že už mu dochází jeho obvyklá vnitřní rovnováha a tak se ji pokouší zpevnit tou vnější, sexuálním uvolněním. A protože mu na to, jak vidno, už nestačí svépomoc, snaží se zapojit Hermionu.
Tedy, balit holku na řeči o nutnosti udržení rovnováhy světa a tím i psychiky člověka, zmínit nenávist a lásku, ale odmítnout jakoukoliv spřízněnost duší, to je, jako by jí přímo říkal, že by jenom potřeboval, aby mu občas mlčky podržela. Hlavně mlčky, protože o duševní náplň se jí už postaral tou knihou. Pro jistotu jí zároveň ukázal, že za prostitutkou jít fakt nemůže, když místní prostitutky vypadají, že i ona je z toho zděšená. A taky jí dává na srozuměnou, že ví, že taková vzájemná protislužba by prospěla nejen jemu.
No, pokud to Hermiona pochopí, myslím, že by mohla i souhlasit. Co jim zbývá. Někdo jim dýchá na krk, nervy mají na pochodu, doslova neví dne ani hodiny - aspoň by se trochu sblížili a čas osamělých procházek a hádek by mohli trávit příjemně a spolu.
Doufám, že se domluví! Ve dvou se to opravdu lépe táhne.

Díky, Jimmi!
Tie reči o rovnováhe sú dôležité, hlavná pointa poviedky... stále netuším prečo a ako, ale viem, že sa k nim vracajú. A autorka ich má v zhrnutí... Napísať ti, že by na to mali konečne skočiť, keď už sme dve kapitoly napred by asi nebolo fér, ale zase na druhej strane, podľa banneru je už len otázka kedy to urobia a ako.
Ďakujem krásne, táto kapitola tu zostala zabudnutá pri plánovaní, Tranzit pôjde až po Tampónoch. Dúfam, že už celý. Jo, a páči sa mi, fakt som to začala žrať a je radosť to prekladať.

"Vděčný příjemce nese hojnou sklizeň." – William Blake

"Vděčné srdce je vždycky dobré srdce." – Giovanni Bosco

"Vděčný příjemce nese hojnou sklizeň." – William Blake

Re: 7. kapitola (Hodnotenie: 1)
Od: lenus - 08.01. 2021
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
Tak to bolo superdlhe, som rada, že si už na seba trochu zvykli... ale stále mám viac otázok ako odpovedi pri tejto poviedke :) no moc SŠ teším na ďalšiu časť!

Re: 7. kapitola (Hodnotenie: 1)
Od: kakostka - 08.01. 2021
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
Uff, od včera mně bolí hlava, takže jsem váhala, jestli to číst dnes. Pořád celkem depka... Jimmi, máš můj obdiv, překládat takové klipovité útržky musí být děsná dřina.
Nejdřív šok, že se schovávají, pak nic nedělání, poslouchání za dveřmi koupelny, předstírání a pak čokoláda... mnam
minimálně ji došlo, že mu věří, to je posun. fakt posun.
Vitaj v klube a to som dnes musela zvládnuť vŕtanie osmičky.
Asi je to lepšie takto celé, nie? včera ako som plánovala, tak len druhá polovica deviatky má 25 strán, tam som sa sekla, tie predchádzajúce časti už čakajú od decembra... ale snáď to už pojde, rada by som túto poviedku vo februári ukončila (dala som si taký ten záväzok, čo mesiac, to poviedka :) S Hadom mám jeden k dobru :)
Ďakujem krásne a nech nás tá hlava prestane čo najskôr bolieť.
Ešte ma napadlo... náročnosť prekladu... jeden z tých nových bude opačný - tá Vysielačka... žiadne sekačky, ale dlhé vety. Neviem, čo je lepšie... preložená kapitola, kontrola a fakt preštylizovanie takmer každej jednej vety... pri dlhých vetách máš priveľa variánt a zistila som, že stále niečo mením, takže asi použijem zásadu trikrát a dosť... pri preklade z rychlíka to dávam na prvý šup, maximálne opravím preklepy a niečo čo fakt kričí, ale nejde to u každého prekladu... začína mi chýbať LoveOcBug, kde to fakt šlo na prvú ostrú... tá mi sadla. Tak som si sľúbila, že po Tranzite sa pozriem, čo mi u nej zostalo...

Omlouvám se, že nemám víc času, o to víc si vážím vašeho, který jste tomu věnovali.

"Vděčný příjemce nese hojnou sklizeň." – William Blake

Re: 7. kapitola (Hodnotenie: 1)
Od: Lupina - 08.01. 2021
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
Ten útěk, ten teda byl. Vynikající, bála jsem se s nimi. Draco je stále zvláštní. Ale už bych řekla, že si na sebe začínají zvykat, že Hermionu tolik nedráždí a ona naopak nění taková šťoura. Pochopil, že nejlíp ji pusu zavře knihou. Jenomže jen jednou!
Jsou spolu už přes dva měsíce a ještě se nezabili. To už asi spolu nějak vydrží. Ale vypadá to, že zase někde trčí. Co asi Draco dělá?
Díky, Jimmi. Těším se na pokračování.

"Ráno po zobudení buďte vďační, že ste zdraví, že môžete chodiť, že vidíte, že dýchate." – Anastasia Soareová

"Vděčný příjemce nese hojnou sklizeň." – William Blake

"Pre nízke duše je vďačnosť veľkým bremenom, ale pre vznešené srdcia potrebou." – Georg Christoph Lichtenberg

Re: 7. kapitola (Hodnotenie: 1)
Od: luisakralickova - 08.01. 2021
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
Dnes jsem si to moc užila, počáteční strach se změnil v popichování jen jemné. Důvěra, porozumění už by se dalo říct klíčí. Rovnováha mezi zdí a řekou (pěkný příměr, mimochodem) ... no jsem zvědavá, jak jí dosáhnou. Díky za překlad, musí to být mazec, neztratit souvislost.

"Ano, jste možná depresivní, ale je to chyba tohoto světa, nikoli vaše. Takže nepokoušejte změnit sami sebe, abyste zapadli do tohoto nevděčného světa; místo toho raději změňte svůj vlastní svět." – Tom Hodgkinson

Omlouvám se, že nemám víc času, o to víc si vážím vašeho, který jste tomu věnovali.

"Vděčnost je jako magnet, čím víc vděčíte, tím víc dostanete toho, abyste byli vděční." – Ralph Smart

"Okolo nás sú stovky možností, aby sme boli šťastní, stačí len otvoriť oči a byť vďační." – Jonathan Sacks

Omlouvám se, že nemám víc času, o to víc si vážím vašeho, který jste tomu věnovali.

Omlouvám se, že nemám víc času, o to víc si vážím vašeho, který jste tomu věnovali.

Alespoň takto děkuji všem, kteří se na tomto překladu podíleli a umožnili mi tak příjemně strávit čas. Tímto dávám najevo, že povídku čtu a těším se na pokračování.

Re: 7. kapitola (Hodnotenie: 1)
Od: Octavie - 01.02. 2021
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
Tak to je moc zajímavá jízda. Je to celé matoucí jako v dobrem thrilleru.
Včera jsem četla Proč by Draco neměl používat tampony, tak se mi vkradla myšlenka, že tady menstruaci neřešili. Nebo mi to uniklo? Samozřejmě válka, stres z tohoto "transitu", menstruace se může zastavit... I když já být na Hermionine místě, takové štěstí bych neměla:-D.
Dracova reakce by mě zajímala.
Každopádně moc děkuji za překlad a těším se na pokračování.
Naskočila si presne včas, zajtra pokračujeme s touto poviedkou. Díky

Alespoň takto děkuji všem, kteří se na tomto překladu podíleli a umožnili mi tak příjemně strávit čas. Tímto dávám najevo, že povídku čtu a těším se na pokračování.

Omlouvám se, že nemám víc času, o to víc si vážím vašeho, který jste tomu věnovali.

Aspoň takto ďakujem všetkým, čo sa na tomto preklade podieľali a umožnili mi tak príjemne stráviť čas. Týmto dávam najavo, že poviedku čítam a teším sa na pokračovanie.

Omlouvám se, že nemám víc času, o to víc si vážím vašeho, který jste tomu věnovali.

Omlouvám se, že nemám víc času, o to víc si vážím vašeho, který jste tomu věnovali.

Alespoň takto děkuji všem, kteří se na tomto překladu podíleli a umožnili mi tak příjemně strávit čas. Tímto dávám najevo, že povídku čtu a těším se na pokračování.

Alespoň takto děkuji všem, kteří se na tomto překladu podíleli a umožnili mi tak příjemně strávit čas. Tímto dávám najevo, že povídku čtu a těším se na pokračování.

Prehľad článkov k tejto téme:

Sage: ( Jimmi )18.02. 202112. kapitola 2/2 Koniec
Sage: ( Jimmi )16.02. 202112. kapitola 1/2
Sage: ( Jimmi )16.02. 202111.kapitola
Sage: ( Jimmi )15.02. 202110. kapitola 2/2
Sage: ( Jimmi )12.02. 202110. kapitola 1/2
Sage: ( Jimmi )08.02. 20219. kapitola 2/2
Sage: ( Jimmi )05.02. 20219. kapitola 1/2
Sage: ( Jimmi )02.02. 20218. kapitola
Sage: ( Jimmi )08.01. 20217. kapitola
Sage: ( Jimmi )27.11. 202006. kapitola Deň tridsiaty druhý
Sage: ( Jimmi )26.11. 202006. Deň tridsiaty
Sage: ( Jimmi )23.11. 202006. Deň dvadsiaty deviaty
Sage: ( Jimmi )21.11. 202006. Deň dvadsiaty ôsmy
Sage: ( Jimmi )20.11. 202006. Dvadsiaty siedmy deň
Sage: ( Jimmi )19.11. 202006. Deň dvadsiaty piaty
Sage: ( Jimmi )17.11. 202006. Deň dvadsiaty druhý
Sage: ( Jimmi )14.11. 202006. Deň dvadsiaty prvý
Sage: ( Jimmi )13.11. 202005. Devätnásty deň
Sage: ( Jimmi )12.11. 202005. Deň osemnásty
Sage: ( Jimmi )10.11. 202005. Deň sedemnásty
Sage: ( Jimmi )09.11. 202004. Deň šestnásty
Sage: ( Jimmi )07.11. 202004. Deň pätnásty
Sage: ( Jimmi )05.11. 202004. Deň štrnásty
Sage: ( Jimmi )10.10. 202004. Deň trinásty
Sage: ( Jimmi )09.10. 202004. Deň jedenásty
Sage: ( Jimmi )08.10. 202004. Deň desiaty
Sage: ( Jimmi )07.10. 202003. Deň ôsmy
Sage: ( Jimmi )04.10. 202003. Siedmy deň
Sage: ( Jimmi )03.10. 202003. Deň šiesty
Sage: ( Jimmi )02.10. 202003. Deň štvrtý
Sage: ( Jimmi )01.10. 202003. Deň tretí
Sage: ( Jimmi )14.08. 202002. Deň druhý
Sage: ( Jimmi )11.08. 202001. Deň prvý, 00:08
Sage: ( Jimmi )07.08. 202001. Deň prvý, 23:47
Sage: ( Jimmi )04.08. 202001. Deň prvý, 23:17
. Úvod k poviedkam: ( Jimmi )18.03. 2020Úvod