Preklady fanfiction Harryho Pottera

12. kapitola

V určenom čase sme s Holmesom vošli do otvorených dverí apartmánu číslo dvadsaťštyri. Parfumér ku nám podišiel, aby nás privítal a odpečatil zaprášenú fľašu s červeným provensálskym vínom.

„Priznávam, páni, že ma hryzie zvedavosť,“ začal, len čo sme sa usadili za stolíkom oproti sebe. „Čo vzbudilo taký záujem o moju osobu?“

„V prvom rade sa vám chcem osobne poďakovať za záchranu života môjho priateľa,“ ozval sa Holmes.

„To nestojí za reč. Nemám na tom až takú veľkú zásluhu.“

„Watson pre mňa znamená veľa, takže v tomto s vami nesúhlasím.“

„Dobre.“ Parfumér prestal namietať. „Ale nie ste tu iba preto, aby ste mi ešte raz poďakovali, však?“

„Áno, je to tak,“ pripustil Holmes. „Viete, pán Polge, veľmi si cením svoju povesť. Bez zbytočnej skromnosti poviem, že sa na mňa obracajú až vtedy, keď je polícia bezmocná. No teraz je moja povesť na vážkach kvôli prípadu, ktorý som nebol schopný uzavrieť dobrých desať rokov. Počítam pri ňom s vašou pomocou.“

„S akým druhom pomoci, pán Holmes? Pozorne vás počúvam.“

„Asi tušíte, že Watson mi viackrát podrobne opísal tú udalosť v močarisku, ktorá ho takmer stála život. Určite chápete, že tým, že ste neuviedli svoje meno, ešte viac ste podnietili moju zvedavosť a rozhodol som sa zistiť, kto je tým tajomným záchrancom. Watson mi spočiatku bránil v hľadaní, rešpektujúc vaše zjavné želanie zostať v anonymite...“

„A čo vás, páni, primälo zmeniť názor?“

„Náhoda, pán Polge. Náhoda, ktorá je v detektívnej praxi občas taká dôležitá. Začiatkom decembra nám sir Henry Baskerville poslal fotografie z toho dňa. Tu je jedna z nich.“

Po tých slovách Holmes položil na stolík fotku, ktorú si nachystal už skôr. Parfumér si ju niekoľko sekúnd prezeral a potom sa spýtal:

„A čo má byť?“

„Ide o to, že v mojej kartotéke sa už desať rokov nachádza obrázok, o ktorom možno povedať, že je takmer identický,“ odvetil Holmes. „Tu je, pozrite sa.“

A na stole sa vedľa prvej fotografie objavila druhá, získaná od pána Pottera. S Holmesom sme zatajili dych a čakali, čo sa bude diať ďalej. Náš spolubesedník sa sotva postrehnuteľne napol a všimol som si, ako mu ruka mimovoľne spočinula na hŕbe novín ležiacich na stolíku.

„Podobá sa. Môžem vedieť, o koho ide?“ spýtal sa neutrálnym tónom.

„Je to vynikajúci človek, ktorého už dosť dlho hľadám,“ odvetil Holmes.

„Naozaj taký vynikajúci?“

„V každom prípade, tak o ňom hovoria študenti,“ povedal pokojne Holmes.

„Takže bol učiteľom?“

„Áno, učil chémiu na strednej škole.“

„Chémiu? To je zaujímavé,“ pousmial sa parfumér. „To je mi trochu povedomé. A čo ten učiteľ urobil, že po ňom pátrate? Niekoho zabil?“

„Nie. Iba zmizol.“

„Ach tak, zmizol...“ Úsmev na parfumérovej tvári sa zväčšil. „Takže ste pri pátraní po tom človeku prišli za mnou a usúdili ste, že som to ja?“

„Mám pádne dôvody si to myslieť.“

„Pán Holmes,“ riekol vážne Polge a vrátil mu fotku, „pri všetkej úcte sa tentoraz mýlite. Pozrite sa pozornejšie, ten muž na fotke je o desať rokov starší ako ja.“

„Som detektív, pán Polge,“ zareagoval Holmes, „a mojím poslaním je vidieť to, čo si iní nevšimnú.“

„Možno sa domnievate, že je to môj príbuzný? Ubezpečujem vás, že žiadneho takého nemám. Súbor s údajmi z môjho životopisu je dostupný v kancelárii IFF. Je to oficiálny a mnohokrát overený dokument, ktorý je hoden dokonca aj vašej dôvery. Uisťujem vás, že som nikdy neučil v škole.“

„Váš oficiálny životopis som si pozorne preštudoval a zdal sa mi trochu neúplný.“

Holmesov hlas znel pokojne, postrehol som však, ako sa mu napol chrbát, keď náš spolubesedník odrazu vstal a podišiel k oknu. Zmĺkli sme. Zvuky prichádzajúce zvonku tiež stíchli. Pochopil som, že čarodejník použil umlčiavacie kúzlo.

„Bojím sa vôbec spýtať, kde ste hľadali doplňujúce informácie, pán Holmes,“ ozval sa napokon a ešte stále stál k nám otočený chrbtom. „No odpúšťam vám váš omyl, pretože sa s tým človekom na fotke na seba ponášame. Na svete je však veľa ľudí-dvojníkov. Pravdepodobne to bude ten prípad.“

„Súhlasil by som s vami, pán Polge, no niektoré detaily vo Watsonovom rozprávaní mi to neumožňujú,“ zareagoval detektív.

„Aké detaily konkrétne?“

„Povedal by som, že dokonca zvláštnosti. Posúďte sám. Dvaja priatelia sa vyberú na mimoriadne opustené miesto, kam sa od istého času neodvažujú chodiť ani miestni ľudia. Pokojný a krotký kôň sa z ničoho nič splaší, v dôsledku čoho si jeden z jazdcov zlomí nohu a druhý sa prepadne do močiara. Zdalo by sa, že záchrana je už nemožná a v tom sa z ničoho nič objavíte vy a vytiahnete priateľa z bahna bez toho, aby ste si namočili topánku. Čo na to poviete?“

„Že váš príbeh je ako z rozprávky, pán Holmes. Všetko to bolo oveľa prozaickejšie.“ Polge sa k nám otočil a začal sa prechádzať po miestnosti. „Na rašelinisko ma priviedol čisto profesionálny záujem. Z hlavného mesta som do Dartmooru pricestoval súkromným lietadlom, k močiaru som sa dostal na koni a po našom stretnutí som sa rovnakým spôsobom vrátil späť. Naozaj som sa ponáhľal, pretože na večer som mal naplánovanú prednášku na konferencii Plymouthe. Keď som začul krik, ihneď som si uvedomil, že sa niekto dostal do problémov. V rýchlosti som našiel vhodnú palicu, ktorej sa pán Watson chytil a ja som ho vytiahol na pevnú zem. Ako vidíte, pán Holmes, vysvetlenie je veľmi jednoduché.“

„A čo sir Henry?“ ozval som sa. „Hovorím o sirovi Henrym Baskervillovi. Trval na tom že mal zlomenú nohu a vôbec ho neposlúchala, takže mi nemohol nijako pomôcť. Zdá sa, že ste jeho zranenie vyliečili jediným pohybom ruky.“

„Ach áno, spomínam si. Veľmi emotívny človek... Jednako sa vám to len zdalo, pán Watson. Sir Henry mal iba drobné vykĺbenie. Sprevádza ho dosť prudká bolesť, a tak asi usúdil, že má zlomenú nohu. V skutočnosti som mu iba napravil kĺb.“

„Nuž, keďže sa dá všetko tak ľahko objasniť,“ povedal Holmes, „potom vám určite nepadne zaťažko odpovedať na moju poslednú otázku: Ako sa vám podarilo prekonať vzdialenosť z centra Londýna na Grimpenskú pustatinu za menej ako polhodinu? Je to prirýchle dokonca aj pre lietadlo.“

„Ale prečo za polhodinu? Z mesta som odletel ráno a k nášmu stretnutiu došlo až neskoro popoludní.“

„Medzi štvrtou a pol piatou. No s istotou môžem povedať, že ešte o pol štvrtej ste sa nachádzali na bankete na počesť uvedenia novej jesennej kolekcie Christiana Diora. Tu je fotografia z tej akcie uverejnená v časopise Vogue. Je tam uvedený dátum a čas, ktorý potvrdilo niekoľko dôveryhodných ľudí. A tu pred vami sedí Watson, ktorého slovám zvyknem taktiež dôverovať.“

„A predsa sa mýlite, pán Holmes,“ neústupne zopakoval Polge. „Ako je podľa vás možné, že som sa nachádzal v tom istom čase súčasne v Londýne i v Devonshire? Nik nemôže byť na dvoch miestach naraz.“

Holmes vstal a ja som mimovoľne zopakoval jeho pohyb.

„A tu mi dovoľte s vami nesúhlasiť. Parfumér Olivier Polge možno nemôže, ale čarodejník Severus Snape to hravo zvládne.“

Keď z Holmesových úst vyšli posledné slová, muž oproti urobil sotva viditeľný pohyb rukou a pohol sa dopredu. Môj priateľ cítil, ako sa mu zahrieva retiazka na hrudi. Zažmurkal, vydýchol a odvrátil sa.

„Neviem síce čítať myšlienky, ale nebolo ťažké vytušiť vašu reakciu, pán profesor. Dovoľte mi pripomenúť, že vždy budete mať čas uchýliť sa k radikálnym krokom.“ A letmo pozrel na prútik, ktorý čarodejník nezakryte vytiahol spod kôpky novín. „Dávam vám slovo, že sme tu výlučne na súkromnej návšteve, nemáme za chrbtom políciu, ani aurorov či inú pre vás neznámu organizáciu. Sme pripravení vám aj naďalej zaručiť úplnú dôvernosť.“

V miestnosti na okamih zavládlo ticho. Čarodejník na nás uprene hľadel a bolo jasné, že sa rozhoduje. Nakoniec urobil plynulý pohyb rukou a čarodejnícky prútik mi ustrnul pred tvárou. Preglgol som a očakával najhoršie, no počul som len kliknutie zámky na dverách za sebou. Snape spokojne kývol hlavou, vrátil sa do kresla a naznačil nám, aby sme urobili to isté. Neponáhľal sa pokračovať v rozhovore. Sledoval som, ako jeho napätý výraz pomaly prechádza do zádumčivosti, ba až smútku.

„A na čom sú založené vaše záruky, pán Holmes?“ prehovoril napokon rezignovane. „Podľa všetkého viete, že stačí chcieť a vaše myšlienky sa dajú prečítať aj bez vašej účasti.“

„Nie vždy, pán Snape, nie vždy. Okrem toho pán Potter pociťuje k mentálnej mágii veľkú nechuť a spolu s manželkou sú takmer jedinými čarodejníkmi, s ktorými som v kontakte.“

Pri zmienke o pánovi Potterovi sa na parfumérovom čele objavila hlboká pozdĺžna vráska a pery sa mu pomaly zvlnili do sarkastického úsmevu. Povedal by som, že práve v tej chvíli bol sám sebe už celkom podobný.

„Takže predsa len Potter... Čo odo mňa chce?“

„Nič. V tejto chvíli ani netuší, kde sme.“

„Chcete vari povedať, že ste sa sem vybrali vo dvojici bez jeho podpory? Uvedomujete si, aké je to riziko?“

„Veľmi dobre si to uvedomujeme, ale bolo by od vás naivné sa domnievať, že ak nám s Watsonom vymažete pamäť, pripravíte ma o možnosť spomenúť si na to, čo chcem.“

„Náležitá odpoveď.“

„Konečne! Takže už nepopierate, že Olivier Polge a Severus Snape sú jedna a tá istá osoba?“

„Je ťažké sa s vami hádať, pán Holmes. Ale ak chcete pokračovať v našom rozhovore, chcem, aby ste pamätali na to, že osoba s menom Severus Snape už nejestvuje. Pre všetkých je už dávno mŕtva. Tvrdo som na tom pracoval a pri pohľade späť necítim veľkú radosť.“

„Myslím, že vám rozumiem, pane.“

„Nezdá sa vám, že je teraz rad na mne, aby som kládol otázky?“

„Pýtajte sa.“

„Aký je skutočný dôvod vašej návštevy?“

„Ten istý, ako som vám už povedal. Prosím vás, pán profesor, vari ste vy, vedecky založený človek, nikdy nenarazili na záhadu, ktorú ste chceli za každú cenu vyriešiť? Motivuje ma výhradne vedecký záujem. Presnejšie povedané, čím by som sa líšil od polície, keby som nemohol konať sám?“

„Možno ešte dodáte, že ste sa sami vybavili ochrannými amuletmi, ktoré máte na rukách?“ podotkol uštipačne.

„Samozrejme, že nie. Som trochu oboznámený s čarodejníckym svetom a nepovažujem za zbytočné používať jeho vynálezy.“

„A za akých okolností sa to oboznámenie uskutočnilo?“

„Priamo súviselo s udalosťami, ktoré sú vám známe. Pred desiatimi rokmi sa na mňa obrátili študenti profesora Snapa so žiadosťou o preskúmanie detailov jeho smrti. Chceli nájsť jeho telo, ktoré zmizlo z miesta tragédie, aby ho dôstojne pochovali.“

Čarodejník zvraštil tvár.

„Kto prišiel s takým neobyčajným nápadom najať si muklovského detektíva, aby vypátral čarodejníka?“

„Slečna Grangerová. Dlho som váhal, ale dokázala ma presvedčiť.“

„Ach, slečna Grangerová! No samozrejme, akože som sa nedovtípil. Pre hrdinov, ak to dobre chápem, zákon o utajení neplatí.“

„Usúdila, že situácia za to stojí. S Watsonom sme dorazili do Rokvillu a navštívili Škriekajúcu búdu. V nej som našiel dostatok dôkazov, aby som si utvoril ucelený obraz. Pani riaditeľka McGonagallová a minister Shacklebolt boli tiež ochotní vynaložiť všetko úsilie, aby uložili telo profesora-hrdinu do dôstojného hrobu. Bohužiaľ, som ich však musel sklamať, keď som dokázal, že hrdina je skôr živý než mŕtvy.“

Náš spolubesedník neveriacky pokrútil hlavou.

„Chcete povedať, že ste to boli vy, a nie ten spomínaný Kingsley, komu sa podarilo poskladať kompletný obraz toho, čo sa udialo?“

„V podstate áno. Až na pár detailov. A tu sa dostávame k dôvodu, prečo som tak túžil po stretnutí s vami. Som zvedavý. Považujte to za profesionálnu úchylku, ale mojou najväčšou motiváciou je zvedavosť. Chcem vyplniť hluché miesta v príbehu a tých desať rokov čakania iba zintenzívnilo môj záujem.“

„Je to pravda, pane,“ odvážil som sa prehovoriť. „Chápeme, že vaša situácia...“ zháčil som sa, „teda situácia profesora Snapa je stále veľmi citlivá...“

Jeho uprený pohľad ma nečakane priviedol do rozpakov a stratil som niť rozhovoru.

„Len to dopovedzte, doktor Watson.“

„V podstate som chce povedať, že navzdory tomu, že sa pán Potter veľmi túži s vami stretnúť, a pani Potterová tiež... Majú o vás úprimné obavy a podľa mňa by ľudia mali dostať druhú šancu, ale... O svojej budúcnosti máte právo rozhodnúť sám. Ak to budete považovať za neprijateľné, vaše inkognito neodhalíme.“

Moja reč bola chaotická, no podľa všetkého na neho urobila priaznivý dojem, aj keď odpoveď znela trochu ironicky.

„Ďakujem, upokojili ste ma, pán doktor. Je fajn jednať s čestným človekom. A keď ste už kvôli stretnutiu so mnou prešli takú dlhú cestu, prečo by som vám nepreukázal láskavosť? Pýtajte sa, pán Holmes. Čo presne vás zaujíma?“

„Všetko, čo súvisí s tým, ako sa profesorovi Snapovi, hoci bol mŕtvy, podarilo prežiť.“

„To je dlhý príbeh.“

„Ak chcete, rozpoviem vám všetko, čo sa mi podarilo zistiť, a vy už len doplníte to, čo mi uniklo,“ navrhol detektív.

„Budem rád, ak ma dokážete prekvapiť.“

„Pokúsim sa,“ odvetil môj priateľ s jemným úsmevom.