Deň 347

O nejaký čas neskôr sú v kuchyni a raňajkujú. Už je na tom lepšie; ako keby sa vôbec nič nestalo. Nie je si istý, či je to dobrá alebo zlá vec. Má vyhrnuté rukávy a ona to zazrie. Všimne si to a pokúsi sa to rýchlo zakryť.

"Počkaj... nie," zašepká, postaví sa a prejde cez malú kuchyňu. Chytí ho za ruku, zdvihne ju, aby sa na to pozrela.

"Prestaň..." zašepká.

Ignoruje ho, obkresľuje prstami okraje tej škaredej lebky. "Je istým spôsobom... nádherná, svojím vlastným zvráteným spôsobom."

"Je nechutná, Grangerová," vyšplechne. "Je hnusná a odporná a nič na nej nie je nádherné."

Ignoruje jeho tón. "Bolí to?"

"Len keď ich zavolá."

"Čo je často, však?"

Pokrčí plecami, strhne sa, keď sa skloní, aby to pobozkala.

"Prestaň s tým... nerob... to nerob," mrmle, vytiahne si hrubo ruku z jej zovretia.

"Prečo?" zvedavo sa spýta.

"Pretože si to vôbec nemala vidieť, preto!"

"Len... mysli na to ako na jazvu, Draco. Ako je moja."

Vyhrnie si rukáv. Viditeľne ním trhne, keď zbadá tie slabé, ružové písmená vyryté do jej inak dokonalej pokožky.

"Ani jeden z nás to nechcel, ale musíme s tým žiť. Len to ukazuje, čo sme spravili., čo sme dokázali a kde sme boli. Nerobí nás to tými, kým sme."

Premýšľa, či má pravdu alebo či to hovorí len preto, aby sa cítil lepšie.

Aby sa sama cítila lepšie.

X