Preklady fanfiction Harryho Pottera

6. kapitola

Hodiny na kozubovej rímse odbili poludnie a príbeh sa ani nepriblížil ku koncu. Páni dokonca nezmenili polohu, obaja stále sedeli vo svojich kreslách.

„Takže, Holmes, naozaj sa vám tam pošťastilo dostať?“ spýtal sa doktor so zatajeným dychom.

„Neuveríte, Watson, ale áno.“

„Do školy, v ktorej sa učia ozajstní čarodejníci?!“

„Presne tak.“

„A ja som tam s vami nebol...“

„Je mi to vážne ľúto, priateľ môj.“ Holmes využil pauzu, zavrel pohľadnicu a vrátil ju na miesto.

„A, samozrejme, nemáte žiadne iné dôkazy okrem tej pohľadnice...“ poznamenal Watson s istou dávkou zdravého skepticizmu. „Prečo ju nepoložíte na kozubovú rímsu?“

V tej chvíli ich pani Hudsonová pozvala obedovať a konverzácia sa plynule preniesla k prestretému stolu. Znamenitá chuť k jedlu sa však prejavila iba u detektíva, ktorý ukradomky pozoroval zamysleného priateľa.

„Ochutnajte špargľu, Watson, s tou cesnakovou omáčkou je skvelá.“

Doktor si mechanicky položil na tanier niekoľko výhonkov, bolo však zrejmé, že jeho myšlienky blúdili ďaleko od špargle.

„Holmes, zvykol som vám vo všetkom dôverovať, ale napriek tomu niečomu v tomto príbehu absolútne nerozumiem.“

„Vždy som vedel, že ste dokonalý spoločník. Niekto iný by spochybnil každé moje slovo a vy len niečo.“

„Nuž áno, ale je to veľmi podstatný detail. Vysvetlite mi konečne, prečo si nič nepamätám?!“

„Je to jednoduché. Dostali ste sa pod pôsobnosť základného zákona magickej Británie, ktorý bráni muklom, teda mne i vám, aby sme o nej vedeli. V prípade úniku informácií ich svet neodolá – pomer je príliš neproporcionálny. Práve preto tú pohľadnicu nemám na kozubovej rímse, ale ju schovávam v kartotéke medzi dokumentmi o prípade, v ktorom sa objavil modrý karbunkul a rukopisom, ktorý nás poslal pátrať po dobrodružstvách do sídla Baskerville. Náležité susedstvo, všakže?“ Detektív zodvihol pohár na prípitok.

„Takže nám nejako zmanipulovali pamäť?“ Doktor sa nervózne strhol, chcel zistiť všetko až do konca.

„Nie vo vašom prípade. Ide o to,“ pokračoval detektív a odkrojil si kúsok dobre prepečeného hovädzieho steaku, „že pár hodín po tom, ako sme sa rozišli, sa Ron Weasley prirútil do hradu bez vás. Vyšlo najavo, že keď na minútku odišiel a potom sa vrátil, nenašiel vás tam, kde vás zanechal. A poviem vám, to chlapčisko dostalo príučku, najmä keď vyšlo najavo, že nie sme úplní čarodejníci.“

„To vy nie ste úplný čarodejník,“ namietol Watson. „Ja som úplný nečarodejník!“

„To nie je dôležité. Riaditeľka okamžite zorganizovala pátranie. Našli vás v nejakej tajnej chodbe medzi dedinou a Rokfortom a tam ste na polceste do hradu spokojne spali.“

„Nebodaj som našiel tajnú chodbu?“ nadchol sa doktor.

„Nuž, niežeby ste boli prvý... Zdá sa, že sa začína za obrazom v hostinci, kam vás Weasley vzal na obed. Podistým ju vo vašej prítomnosti nerozvážne použil niektorý zo študentov, aby si skrátil cestu do hradu a vás asi premohla zvedavosť.“

„No a čo? Čo s tým má spoločné moja pamäť?“

„Na tomto mieste prechádzame do roviny dohadov. Keď nás premiestnili domov a konečne ste sa prebrali, vysvitlo, že ste, môj drahý priateľ, zabudli na všetko, čo sa nám prihodilo. Aj na slečnu Grangerovú ste hľadeli tak, akoby ste ju videli prvýkrát v živote.“

„Ale prečo?“

„Myslím, že za to môže samotný Rokfort. Predpokladám, že v jeho útrobách sú nejaké špeciálne prostriedky na utajenie. V tom tuneli nebol pred vami žiaden mukel, takže nemôžeme s istotou nič povedať.“

„Takže som na všetko zabudol.“

„Zdá sa, že áno. V tom okamihu situácia s vašou pamäťou všetkým vyhovovala.“

„A čo vy?“

„Musel som prejsť štandardnou procedúrou...“

„Bolelo to?“ Prejavil súcit doktor.

„Dúfam, že nie... vôbec na nič si nespomínam.“

„A prečo nás slečna Grangerová vopred nevarovala? Bolo od nej veľmi sebecké využiť nás a potom...“

„Slečna Grangerová dúfala, že náš prípad bude výnimkou z pravidiel, keďže sme sa do čarodejníckeho sveta dostali na špeciálne, takpovediac pozvanie. Tak by to aj bolo, keby sa do toho nezamiešalo jedno, ehm, mimoriadne punktičkárske indivíduum... Nekladiem to za vinu slečne Grangerovej. Veď v tom čase bola iba študentkou, aj keď veľmi výnimočnou. Skôr než mi vymazali spomienky, zozbierala ich do fľaštičky a prisľúbila, že mi ich raz vráti. A o tri roky ma znovu navštívila na Baker Street. Za ten čas vyšiel bez jej pričinenia dodatok k zákonu o utajení, dovoľujúci robiť určité výnimky.“

„Zákon však nemá spätný účinok.“

„Ale nie v tomto prípade, Watson. Predsa len máme dočinenia s mágiou. Ak si spomínate, slečna Grangerová mi prisľúbila, že mi splní jedno želanie.“

„Požiadali ste ju, aby vám ponechala spomienky?“

„Presne tak. Nechcel som prísť o také cenné informácie. Popremýšľala o tom a našla východisko.“

„Takže vám vrátila spomienky?“

„Áno.“

Doktor súhlasne kývol hlavou.

„Povedzte, priateľu, prečo ste toľké roky mlčali a dnes ste sa náhle rozhodli všetko mi rozpovedať?“

„Zdalo sa mi, že dnes je na to vhodný dôvod. Chcel som vás vytrhnúť z melanchólie.“

Watson si odfrkol, tanier si pritiahol bližšie a nakoniec sa pustil do svojej porcie. Nejaký čas sa ozýval iba tichý štrngot príborov.

„A čo je s profesorom Snapom? Podarilo sa vám ho nájsť?“

„Zatiaľ nie.“

„Nie?“ Prekvapenie na Watsonovej tvári vystriedalo rozčarovanie. „To je mrzuté...“

„Počkajte, povedal som, že som nenašiel profesora, ale to neznamená, že som nevyriešil prípad.“

„Ách!“ povzdychol si doktor od úľavy. „Takže naša povesť neutrpela?“

„Nie, neutrpela.“ Detektív sa pousmial.

„Tak rozprávajte!“

„Vlastne ani niet čo povedať. Ak by som čarodejnícky svet poznal lepšie, mohol som tú záhadu vyriešiť bez toho, aby som opustil Škriekajúcu búdu. Celkovo však moje pozorovanie stačilo na to, aby som už tam dospel k záveru, ktorý sa neskôr ukázal byť kľúčom k riešeniu.“

„Zistili ste, kto bol na poschodí?“

„Áno. Po krátkom rozhovore v riaditeľni a s pomocou talentu slečny Grangerovej sme objasnili všetko, čo sa dalo.“

„Som samé ucho.“

„Ak si pamätáte, už som spomenul, že som pána Malfoya požiadal o rozhovor.“

„Samozrejme, že sa pamätám. Priznal sa, že bol hore?“

„Nepotreboval som jeho priznanie, Watson, stačil mi jediný pohľad, aby som pochopil...“

V tej chvíli pani Hudsonová priniesla na podnose misu s niečím sladkým a nesmierne voňavým.

„Zdá sa, že dnes máme ako dezert tekvicový koláč.“

„So škoricou a jablkami,“ potvrdila stará pani a položila misu na stôl. „Prajete si ešte niečo, páni?“

„Ďakujeme, pani Hudsonová. Rozmaznávate nás.“

„Nádhera! Toto nám chýbalo, aby sme boli fit, Watson!“ Detektív vzal do ruky nôž a s pôžitkom privoňal ku koláču. „Čo znamená  podľa vás toto kulinárske majstrovské dielo?“

„Riadiac sa deduktívnymi metódami... to, že prišla jeseň!“ usúdil doktor. „Tekvice dozreli.“

„Skvele, priateľ môj!“  Detektív vybuchol smiechom.

„Neodbočujte od témy, Holmes!“

„V žiadnom prípade!“

„Takže?“ začal doktor a podal priateľovi väčší kúsok múčnika.

„Takže ste sa vybrali do susednej dediny, kde ste sa podľa slov pána Weasleyho dobre bavili, nuž a ja...“

* * * * *

Holmes dávno vyrástol z detských topánok, aby pociťoval neopodstatnené nadšenie a jeho práca posilnila jeho predstavivosť. Napriek tomu neustále zaostával za svojimi sprievodcami. Čarodejníci ho nesúrili, vymenili si chápavé pohľady. Aj čiastočne zničený hrad poskytoval veľký priestor fantázii. A ľudia, ktorí detektíva príliš dobre nepoznali, by zo žiary v jeho očiach a zvláštneho pohľadu, ktorý sa pristavoval na každučkom detaile, usúdili, že je mierne vzrušený. Keby však pri ňom bol Watson, určite by postrehol, že jeho priateľ je maximálne vyvedený z rovnováhy.

„Pozoruhodne nelogické,“ zamrmlal Holmes, keď sledoval čarodejníkov, ktorí levitovali kamene rozmetané na všetky strany a čistili vstupnú halu.

Popoludní sa tu objavilo celkom veľa ľudí. Študenti, ich rodičia, čarodejníci v habitoch z ministerstva i dedinčania a s elánom sa pustili do obnovy školy. Odniekiaľ z chodieb sa ozýval Filchov dôležitý hlas a Veľká sieň pod vedením vedúcich fakúlt pomaly získavala svoju pôvodnú podobu. Bolo tu však aj nemálo takých, ktorí sa len radi motali na mieste činu, aby sa zapísali medzi prítomných. „Keď sme po veľkej bitke stavali Rokfort z trosiek...“ budú raz rozprávať svojim potomkom. Holmesovi bol zbytočný pátos cudzí, ale i on si uvedomil dôležitosť daného okamihu.

Cez hrad sa nedalo prejsť bez povšimnutia. Najprv zaostal Harry, keď ho ktosi pristavil, aby si vypočul ďalšiu ďakovnú reč. Potom Hermiona odbočila do žalárov za Slughornom. Ďalej kráčal už iba tmavý čarodejník a splýval so šerom chodby. Bolo zvláštne cítiť na sebe desiatky pohľadov a nevidieť navôkol živých ľudí. K slovnému spojeniu „aj steny majú uši“ Holmes v duchu doplnil „aj oči“. Nepoškodené sochy sa zľahka pohojdávali, čarodejnícke fotografie na prilepených novinových výstrižkoch sa hýbali a dáma v krinolíne namaľovaná na obraze ich zvedavo sledovala... Skúsenému detektívovi sa napokon podarilo premôcť rozrušenie, a keď im brnenie pri dverách učebne transfigurácie vzdalo hold, v podstate ho to ani neprekvapilo.

Časť slávnych rokfortských schodísk už fungovala a páni sa pevne držiac zábradlia dostali o niekoľko poschodí vyššie.

„Ako sa táto obdoba výťahu riadi?“ spýtal sa detektív.

„Dobrá otázka, správne načasovaná,“ odvetil Kingsley. Keď schody zmenili smer, prudko sa odrazil dopredu a potiahol detektíva za sebou. „Táto obdoba má asi tisíc rokov. Existuje legenda, podľa ktorej sa jeden zo zakladateľov Rokfortu, Richard Chrabromil, rozhodol vystreliť si zo svojej priateľky Brigity Bifľomorovej a začaroval schody. Jedného dňa ju vyniesli do jeho komnát namiesto do tých jej. Vážne sa urazila a my teraz žneme následky.“

„Nuž áno, je nebezpečné dráždiť ženu, navyše ak je ešte čarodejnica...“

„Je to tak, ako to je... Teraz namiesto toho, aby študentov preniesli tam, kam potrebujú, menia smer podľa vlastnej vôle, takže... vždy v strehu!“ Kingsley vykročil dopredu a švihol prútikom. Na stenách vzplanuli pochodne a osvetlili tmavý priestor. „Tadiaľto.“

Keď dorazili ku riaditeľni, zastavili sa. Holmes ukázal na chrlič.

„Predpokladám, že legendy o týchto príšerách majú tiež reálny základ.“

„Všetky legendy majú reálny základ,“ poznamenal vážne Kingsley a vyriekol heslo.

* * * * *

Nová riaditeľka pôsobila dôstojne a zároveň dobroprajne. Holmes ju bez dlhého premýšľania zaradil medzi „dobré“ čarodejnice, bez ohľadu na stisnuté pery a prísny pohľad. Kingsley ich navzájom predstavil, no nezmienil sa o detektívovom pôvode. Povedal len, že je jedným z najlepších európskych špecialistov na detektívnu prácu. Príslušnosť k nemagickému svetu predstavovala určitú bariéru, ktorá Holmesovi prekážala v práci, a tak ocenil Kingsleyho ťah a rozhodol sa neprezradiť sa, pokiaľ to bude možné. McGonagallová si pozorne vypočula informácie, ktoré jej boli určené.

„Malfoyovci sú v hrade, pošlem po nich,“ prikývla a lusknutím prstov privolala Takmer bezhlavého Nicka. „I keď pochybujem, že sa Lucius vtedy zdržal v Škriekajúcej búde, inak by sme už o tom vedeli. Odkedy vyšla najavo skutočná rola profesora Snapa, jeho záchrana by bola považovaná za dobrý skutok a Malfoy by túto skutočnosť určite využil vo svoj prospech. Pokiaľ však viem, nik z ich rodiny si neuchránil prútik,“ podotkla opovržlivo. „Takže sa od neho nedala očakávať pomoc.“

„Možno máte pravdu, madam, no chcel by som sa na pána Malfoya pozrieť osobne, ak vám to nevadí."

„Vari ste ho nevideli?“ spýtala sa McGonagallová.

„Zblízka,“ opravil sa Holmes. „Nemal som možnosť hovoriť s ním osobne.“

Kingsley vytiahol z vrecka zvitok pergamenu a zväčšil ho.

„Minerva, toto je pre teba. Mimochodom prvý výnos, ktorý som vo funkcii podpísal.“

Krycí manéver zafungoval. Čarodejnica pozabudla na Malfoya a vzala si dokument. Ruky sa jej mierne chveli, keď si prezerala text.

„Keby to všetko bolo inak, nie za takýchto okolností...“

„Okolnosti si nevyberáme, pani riaditeľka,“ riekol Kingsley Shacklebolt formálnym tónom. „Som presvedčený, že ste si túto funkciu právom zaslúžili a budete si viesť skvele. Gratulujem.“

Po jeho slovách sa v kancelárii ozval potlesk. Portréty bývalých riaditeľov zdravili svoju nástupkyňu.

„Ďakujem.“ Nová riaditeľka sa zdržanlivo usmiala. „Tiež vám gratulujem, pán minister. Dúfam, že po vašom menovaní sa náš svet zmení k lepšiemu.“

Holmes pochopil, že teraz by podľa scenára mala nasledovať jeho replika a cítil sa ako náhodný okoloidúci, pred očami ktorého sa odohráva história. Predniesol tradičné slová vhodné pre takéto situácie a úctivo sa uklonil pred oboma čarodejníkmi.

„Tvoje vymenovanie, Minerva, je skôr formalitou, pretože hlavná obrana hradu bola od samého začiatku na tebe. Neočakával som, že Snape vykoná obrad výmeny...“

„Ale Severus ho neuskutočnil,“ podivila sa McGonagallová.

„To je zvláštne, no mal som pocit, že si mala hrad úplne pod kontrolou.“

„Bolo to tak, ale nepýtaj sa ma, ako sa to stalo. Skrátka som kedysi začula Albusa, ako hovorí pánovi Filchovi, že všetky tieto chrliče, sochy a starodávni rytieri nestoja v hrade len preto, aby na nich sadal prach. V prípade obliehania ich riaditeľ môže prizvať na pomoc. A zrazu som cítila, že to musím urobiť. Netuším prečo.“

Holmes a Shacklebolt si vymenili významné pohľady. V tej chvíli ich signálne čary upovedomili o príchode Malfoyovcov, otca a syna, a rozhovor bol prerušený. Hneď za nimi sa objavili Harry a mierne zadýchaná Hermiona Grangerová. Tá okamžite zamierila k detektívovi a niečo mu šepla do ucha. Harry tiež otvoril ústa, ale keď zachytil varovný pohľad, mlčky sa postavil vedľa.

„Malfoy, som rád, že si radšej zostal tu, než aby si utekal pred spravodlivosťou,“ začal minister a zámerne vynechal zdvorilé oslovenie.

„Nemá cenu utekať pred tým, na čo sa spoliehaš,“ odvetil bývalý smrťožrút, keď prehltol horkú pilulku. „Ak bude súdny proces skutočne spravodlivý, rodina Malfoyovcov má ešte nádej.“

„Tým lepšie. A teraz si pohovorme o včerajšku.“

„Malfoyovci sa nezapojili do bitky.“

„Hovorte iba za seba,“ riekol Harry prísne a pozrel na Draca, ktorý od okamihu, kedy vstúpil do riaditeľne, ani raz nezdvihol pohľad.

„Okrem toho je absencia prútika celkom dobrou výhovorkou,“ dodal tmavý čarodejník. „Ale o tom viacej neskôr a inde. Teraz chceme vedieť, čo sa stalo v Škriekajúcej búde po tom, ako ju opustil Tom Riddle, známy ako lord Voldemort.“

Starší Malfoy sa zachvel na celom tele a snažil sa udržať emócie pod kontrolou.

„Čo je to, výsluch?“ spýtal sa automaticky, aby získal čas.

„Zatiaľ nie, ale situácia sa môže zmeniť,“ odsekol Kingsley. „Ministrov podpis je teraz vždy u mňa.“

„Už sa uskutočnilo zasadnutie Wizengamotu?“

„Predstav si, že áno. Je zvláštne, že ťa zabudli informovať. Rozhodnutie bolo prijaté jednohlasne.“

„Gratulujem.“ V hlase Malfoya nebol ani náznak výsmechu, skôr zdvorilosť typická pre aristokrata pri jednaní s tými, čo sú pri moci. Už pochopil, čo sa od neho vyžaduje a chystal sa vyťažiť z tohto rozhovoru maximum. „V tom prípade som pripravený spolupracovať s ministerstvom mágie, aby zistilo celú pravdu o osude profesora Snapa. Lebo to vás tak veľmi zaujíma, však?“

„Viete, kde je?“ Nevydržal to Harry.

„Ako je mi známe, pán Potter, mali by ste to vedieť lepšie než ktokoľvek iný.“

„Takže ste sa už nevrátili do Škriekajúcej búdy?“ spýtal sa sklamane Harry.

V Malfoyových očiach sa mihlo čosi podobné strachu.

„Nemalo to význam.“

„Boli ste posledný zo smrťožrútov, kto ho videl nažive. Vedeli ste, prečo ho Voldemort volá!“

„Myslíte?“ pochmúrne sa uškrnul. „Už sme o tom hovorili, majte na zreteli, že o tom vedel aj Severus.“

Vtom sa Holmes, ktorý doteraz nevystúpil z tieňa, posunul dopredu.

„O čom, pán Malfoy?“

„O hadovi. O tom, že Nagini je pri Temnom pánovi...“

„Hovorili ste s ním o hadovi už skôr?“ pokračoval detektív a pristúpil tesne k čarodejníkovi.

„Á-áno.“ Malfoy sa márne snažil spomenúť si, kde sa predtým stretol s týmto upretým pohľadom, výraznými lícnymi kosťami a tvrdým výrazom. „Hovorili...“

„Pýtali ste sa profesora na protijed na jed Nagini, všakže?“

„Ste mimoriadne bystrý, pane. Vari sú takéto otázky zakázané?“

„Zaujímalo by ma, čo vám profesor povedal.“

„Musím odpovedať?“

„Áno,“ ozval sa Shacklebolt.

„Dal mi protijed.“

„Čože?“ jednohlasne zvolali chrabromilčania a Holmes spokojne prikývol.

„Severus Snape použil výsledky testov z Nemocnice svätého Munga na prípravu protijedu na jed Nagini. Urobil to ešte pred dvoma rokmi, po jej prvom známom útoku. Mohol by vám o tom porozprávať Weasley, ktorý tu ale nie je, pretože jeho otec bol vyliečený liekom vychádzajúcim z toho séra.“

Hermiona sa nahnevane zamračila.

„Odkiaľ to viete?“ spýtal sa podozrievavo Harry.

„Prepáčte, pán Potter, ale ak by ste museli mať v dome podobného tvora, prijali by ste potrebné opatrenia, či nie?“

„Nikto vás nenútil!“

„Práve naopak, nemal som na výber,“ ohradil sa a prítomní pochopili, že celá jeho obhajoba na súde bude založená na tom istom. Harry sa pozrel na Draca a povzdychol si: pozrime sa, kto nemal na výber! No nechystal sa dokazovať spoluvinu Malfoya staršieho.

„Pán Malfoy,“ detektív pôsobil v porovnaní s chrabromilčanmi dobroprajne, „môžete mi potvrdiť, že ten protijed použil aj pán Snape, alebo ho bolo potrebné vpraviť do tela až po uhryznutí?“

„Protijed sa užíva vopred vo forme elixíru. Ak to nie je možné, sérum treba hneď po uhryznutí dostať priamo do krvi. Severus mi vysvetľoval akýsi muklovský spôsob, no nie som odborník...“

Harry s Hermionou na seba ironicky pozreli.

„S manželkou a synom sme užívali elixír každý deň, kým bola Nagini v kaštieli. Som si istý, že Severus robil to isté, ale zjavne mu to príliš nepomohlo. Nagini bola nebezpečná nielen jedom...“

„Dobre. Tak teda začnime od začiatku. Kde sa nachádzal profesor, keď ste dostali príkaz, aby ste ho priviedli?“

„Tam, kde všetci, na lúke pred Zakázaným lesom, neďaleko od miesta, kde sa končila ochranná kupola."

„Bol tam celý deň?“

„Od chvíle, kedy sa Temný pán rozhodol zaútočiť na hrad. Severus sa objavil so správou, že Potter je vo vnútri a Fénixov rád prešiel do ofenzívy.“

„Ďalej. Keď ste ho priviedli, vošli ste do Škriekajúcej búdy spolu?“

„Áno, ale Temný pán mi prikázal odísť.“

„Čo ste urobili potom?“

„Čakal som vonku.“

„Vonku? Ste si istý?“

„Áno,“ odvetil rázne Malfoy. „Až kým Temný pán nevyšiel a nenariadil mi ísť za ním.“ Vtom sa odmlčal a zamyslel sa, akoby si chcel spomenúť na všetky detaily.

Detektív využil odmlku a vzal si od slečny Grangerovej nájdený flakón. Demonštratívne ho postavil na veľký písací stôl.

„A vy ste, samozrejme, poslúchli?“