Preklady fanfiction Harryho Pottera

4. kapitola

Hermiona umiestnila zvonku signálne kúzla a započúvala sa do rozhovoru prebiehajúceho vo vnútri.

„Takže ste sa po celý čas ukrývali tu?“ upresnil Holmes a ukazoval na tajnú chodbu zakrytú akousi starou debnou.

„Áno, pane.“

„A ste si istý, že nik nešiel za vami?“

Harry sa na chvíľu zamyslel.

„Áno. O tejto tajnej chodbe nevie nikto. Vchod z druhej strany je bezpečne schovaný. Navyše je veľmi úzky, ledva sme sa pretlačili dovnútra, takže ak by niekto liezol za nami, všimli by sme si to."

„Rozumiem.“

Detektív vytiahol baterku, ktorá fungovala výborne napriek magickému pozadiu, a nazrel do tmavej diery. Významne si odkašľal, vliezol dovnútra a na pár minút sa im stratil z dohľadu. Potom sa mlčky vrátil a pustil sa do obhliadky prízemia. Vytiahol veľkú okrúhlu lupu a pozorne preskúmal steny aj okná, najmä to, ktoré nebolo zatlčené doskami, a potom aj miesto, kde ležal Snape. Lúčom baterky niekoľkokrát prešiel po otrhaných tapetách a stmavnutých lištách a svietil na tu a tam sa vyskytujúce fľaky krvi. Watson stál mlčky bokom trochu skľúčený ťaživou atmosférou. Chrabromilčania zvedavo čakali na otázky či inštrukcie.

„Pomôže vám, keď zosilním svetlo, pán Holmes?“ Harry zodvihol prútik a miestnosť osvetlil jasný Lumos.

„Ďakujem, uľahčí mi to prácu,“ riekol detektív a vzal do ruky predmet, ktorý Hermiona našla na dlážke a postavila na kraj stola. „Toto je tá najobyčajnejšia petrolejka, ak sa nemýlim. Podľa môjho názoru na nej nie je nič magické.“

„Áno, pán Holmes, preverila som ju.“

Trochu ju v rukách poobracal a potom vrátil na miesto. Vzápätí podišiel ku vstupným dverám, čupol si a snažil sa niečo rozoznať na podlahe pri vchode.

„Bolo tu príliš veľa ľudí.“ Zmraštil čelo a vstal. „Hm, prečo na tých dverách nie je zámok?“

„Dvere sú zvyčajne zamknuté kúzlom,“ vysvetlil Harry.

„Takže toto sú stopy po kúzlach?“ Detektív ukázal na diery po klincoch, zdobiace stenu po oboch stranách.

„E-ehm, nie, pane... Viete, kúzla je potrebné z času na čas obnoviť. Nuž, a keďže v dome nik nebýval, vstup skrátka zatĺkli.“

„Iste ste tu boli už skôr...“

„Áno, bolo to však dávno. Ešte v treťom ročníku.“

„Vtedy sa mi chodba zdala širšia,“ dodal Ron.

„No čo už, nájdeme čerstvejšie stopy...“

Watson si povšimol, že jeho priateľ, ktorý vždy vyžadoval od klientov maximálnu úprimnosť, sa správa dosť odmerane. A nezahliadol mu v očiach ani ten charakteristický lesk, ktorý sa u neho objavoval v prípade, keď našiel nejaký nesporný dôkaz.

Detektív isto stúpil na schodisko, rozhliadol sa, vytiahol z vrecka zvinovací meter a nehlučne sa pohyboval hore-dolu po schodíkoch.

„Toto je už zaujímavejšie,“ zamrmlal si popod nos.

Mládež si vymenila povzbudzujúce pohľady, no Holmes sústredený na prácu akoby zabudol na ich prítomnosť. Hneď si kľakol, hneď ako školák preskočil cez stupienky. Napokon spokojne zahmkal, stratil sa v miestnosti na poschodí a nad ich hlavami sa ozvalo vŕzganie podlahových dosiek.

„Okrem vás tam nik nebol,“ ozvala sa Hermiona.

„Nevšimli ste si, žeby odtiaľto niekto zišiel dolu?“

„Nie, pane. Aspoň nie kým sme boli vnútri.“

„Hm...“

Jeho hlas k nim doliehal zreteľne, aj keď trochu tlmene. Bolo počuť buchnutie okenného rámu. Potom detektív prešiel z jedného konca miestnosti na druhý, zrejme aby preskúmal posteľ a starú skriňu v rohu.

„Slečna Grangerová, vidíte ma?“ ozval sa nečakane blízko.

Všetci zodvihli hlavy a upierali zrak na miestami rozsušené trámy a doštený strop.

„Nie, pane.“

„A teraz?“

Hermione sa na okamih zdalo, ako keby cez škáru medzi doskami začalo prenikať viac svetla, no keď žmurkla, usúdila, že to bol iba optický klam.

„Ani teraz, pane.“

„Výborne.“ Detektív sa znovu objavil na schodisku a prezeral si zábradlie. Aj bez lupy sa na ňom dali rozoznať vyštrbenia po číchsi ostrých zuboch. Potom si čupol na kraj podesty. Chrabromilčania podišli bližšie a spozorovali, že na schodíkoch pokrytých hrubou vrstvou prachu bolo zreteľne vidieť čerstvé stopy.

„Slečna Grangerová,“ Holmes sa obracal najmä k nej, „ak by ste chceli odstrániť stopy pomocou mágie, ako by ste to urobili?“

„Použila by som čistiace zaklínadlo.“

„Vymaže iba to, čo potrebujete?“

„Nie, zmizne všetko, čo sa dostane pod jeho vplyv,“ odvetil miesto nej Harry. Spomenul si, že pod stromami, spoza ktorých ich sledoval Snape, keď sa máčali v zamrznutom jazierku, nebol sneh ani stopy.

„Takže keď odstránite stopy, zmizne aj prach, do ktorého sa otlačili?“

„Áno.“

„V tom prípade tu zjavne všetko zostalo nedotknuté... Toto je stopa od podrážky vašich topánok, pán Potter, a vedľa sú stopy obuvi slečny Grangerovej. Smerujú nahor a dolu po schodoch. No musíme ešte zistiť, komu patria tieto zvláštne odtlačky.“

„Čo je na nich zvláštne?“ spýtal sa Ron, zatiaľ čo Harry s Hermionou si namáhali zrak.

„Sú to stopy človeka približne môjho vzrastu. Noha sa mu úplne nezmestila na stupienok, vidíte? Stopy sú celkom čerstvé, takmer sa nelíšia od dnešných, takže sa tu objavili najneskôr včera. Vidím odtlačok špičky ľavej nohy na treťom schode zvrchu a väčšiu časť pravej podrážky na piatom. Ďalšia podobná stopa sa nachádza až na siedmom schode.“

„Vari skákal po schodoch?“ skúsil hádať Ron.

„Presne tak, pán Weasley. Presnejšie, predpokladám, že niekto zatiaľ nám neznámy, sa tak ponáhľal nadol, že cestou preskakoval schody.“

Mládež si vymenila pohľady.

„Ale my sme nikoho nevideli! Možno niekto z liečiteľov? Veď profesorka McGonagallová vravela, že ich sem po skončení bitky poslala.“

„To musíme zistiť.“

„Alebo Malfoy... Hoci...“ Harry sa zarazil, keď si spomenul na chôdzu zmrzačeného aristokrata. „...nie, včera by Malfoy nedokázal tak skákať.“

„To je ďalšia osoba, s ktorou sa musím stretnúť. Už len kvôli tomu, že bol posledný, kto hovoril s profesorom.“

Harry sa mimovoľne usmial, keď si predstavil, ako sa ten čistokrvný snob zatvári, keď bude prinútený odpovedať na otázky mukla.

„Možno sa len niekto skryl vo vnútri, potom začul, že sem ktosi ide a zdúchol,“ usúdil Ron.

„Aj to je možné,“ súhlasil Holmes. „No nech už to bol ktokoľvek, dostal sa hore inokade.“

„Inokade?“ nepochopil Harry.

„Nenašiel som žiadnu stopu smerujúcu nahor. Iba dolu. Hoci by ma po dnešnom premiestnení neprekvapilo, keby náš neznámy prišiel na spôsob, ako nepoužiť schody.“

Mladí posmutneli. Nájsť jediný správny variant zo všetkých možných sa už napohľad zdalo ťažšie ako honba za Voldemortovými horcruxmi.

„V tom prípade to nemohol byť niektorý z liečiteľov.“ Hermiona začala uvažovať nahlas. „Nepremiestnili by sa, iba by prehľadali dom. A vôbec, premiestniť sa dá iba na miesto, ktoré si človek dokáže jasne predstaviť. Keby ste neboli na poschodí, tak...“

„Má tento dom majiteľa?“ Nečakaná Watsonova otázka prerušila jej myšlienky.

„Nie,“ odvetil Ron bez váhania.

„Takže ho mohol využívať ktokoľvek?“

„Je to opustený dom, nik ho nevyužíval. Kvôli duchom.“

„Nikdy som nepočul, žeby duchovia zanechávali takéto hmotné svedectvá o svojej prítomnosti.“ Holmes ukázal na množstvo hlbokých škrabancov na zábradlí a drevených doskách, ktorými bolo obložené schodisko a celé prízemie.

„Pán Holmes, ručím vám za to, že s týmto prípadom nemajú nič spoločné,“ riekol rázne Harry.

„Iste. Objavili sa tu dávno pred včerajšími udalosťami,“ súhlasil detektív a pevne zovrel pery, akoby sa pokúšal zadržať poznámku, čo sa mu chystala vykĺznuť z úst. Namiesto toho sa na chvíľu zamyslel a povedal: „Pán Potter, nepadne vám zaťažko znovu sa schovať na mieste, odkiaľ ste včera sledovali dianie? Chcem si niečo overiť...“

Detektív sa stratil na poschodí a Harry poslušne vliezol do tajnej chodby. Hermiona mu pomohla postaviť debnu na miesto tak, aby vznikla malá škára, rovnaká ako tá, cez ktorú sa včera díval dnu. Ron zo zvedavosti vyšiel hore a videl, že Holmes leží na dlážke s tvárou pritisnutou k doskám.

„Výborne,“ ozval sa jeho hlas. „Môžete vyliezť, pán Potter.“

„Našli ste niečo, pane?“

„Niežeby našiel, pán Weasley, ale mám určitú teóriu.“

Holmes zišiel dole, vrátil sa k miestu pri okne a upresnil si, v akej polohe ležal umierajúci profesor. Bez ďalších zbytočných slov sa znovu pustil do meraní, ktorým rozumel len on. Odtlačil debnu, predbežne si ju obzrel zo všetkých strán a zašpinil sa v tuneli, keď zisťoval šírku priechodu. Chrabromilčania mu viseli na perách, keď čakali na jeho verdikt. No Watson pri pohľade na jeho zamračenú tvár pochopil, že pátranie sa dostalo do slepej uličky.

„Ako sa vám podarilo zhromaždiť krv, slečna Grangerová? Taktiež pomocou kúzla?“ prerušil napokon ticho.

„Áno, pane,“ odvetila Hermiona a podrobne mu opísala postup a svoj názor.

„Hm, tisícdvesto mililitrov... Watson, aká strata krvi sa považuje za smrteľnú?“

„Ak človek stratí viac ako polovicu krvi,“ ozval sa pohotovo doktor. „U dospelého muža je to vyše dva a pol litra. Ale iba za predpokladu, že sa rana nachádza mimo životne dôležitých orgánov.“

„Povedzme, že časť krvi vsiakla do oblečenia, časť sa cez noc vyparila. A máme tu značne oslabeného, ale stále ešte žijúceho človeka...“

„Povedal by som, že v profesorovom prípade zohrala akútna strata krvi rozhodujúcu úlohu,“ dodal doktor a prezeral si obrys veľkej kaluže krvi. „U obete sa pravdepodobne začala asfyxia...“

„Asfy...čo?“ potichu sa spýtal Ron Hermiony.

„Asfyxia je zadusenie pre nedostatok kyslíka,“ objasnila mu rovnako tichým hlasom.

„Ale veď kyslíka tu bolo dosť...“

„Mladý muž, kyslík, ktorý dýchate sa dostáva do pľúc cez priedušnicu a až potom ho krvný obeh rozvádza po vašom tele,“ začal ho poúčať doktor. „Pri akútnej strate krvi klesá krvný tlak a prísun kyslíka do mozgu sa dramaticky znižuje. V dôsledku toho sa rozvinie asfyxia, môžu sa vyskytnúť kŕče... V tomto prípade dochádza k fatálnym následkom ešte predtým, ako strata krvi dosiahne kritickú úroveň. Napríklad pri poškodení vnútornej krčnej tepny stačí desať až dvanásť sekúnd – v ľudskom tele je stále dosť krvi, ale mozog je už mŕtvy.“

„Slečna Grangerová hovorila o piatich minútach,“ pripomenul Holmes. „Je zrejmé, že profesor napriek svojmu zraneniu nestratil okamžite schopnosť myslieť.“

„Mám pocit, že to všetko prebehlo trochu rýchlejšie,“ ozval sa Harry a pozrel na Hermionu. „Snape omdlel temer vzápätí po tom, ako mi odovzdal spomienky. Dokážeme zistiť presný čas, ak je to potrebné. Môžem si to preveriť v mysľomise.“

„Znie to tak, ako keby čarodejníci odovzdávali spomienky ako čosi hmotné.“ Holmes sa ešte na Baker Street rozhodol, že si tento fakt pri najbližšej príležitosti vyjasní.

„Je to približne tak. Hneď vám to ukážem,“ ponúkla sa Hermiona. Prútik si priložila k spánku a postupovala presne tak, ako to Harry kedysi videl počas rozhovoru so Slughornom. Potom, čo tenké vlákno spomienok bezpečne uložila do sklenenej fľaštičky, podala ju priateľovi.

„Toto sú spomienky na naše stretnutie na Baker Street, pán Holmes. Harry ich môže odniesť do riaditeľne, kde sa nachádza mysľomisa, v ktorej sa dajú prezrieť. Vylejú sa do nej a potom už len stačí ponoriť hlavu a všetko, čo je uzavreté vo fľaštičke, sa pred vami znovu premietne ako film.“

„Je udivujúce, koľko možností sa núka kriminalistike za pomoci mágie.“ Bolo vidieť, že detektíva to ohromilo. „S takými schopnosťami sa stanete mojou vážnou konkurenciou, slečna Grangerová. Jednoducho nebudem mať prácu.“

„Ale choďte, pane, nikdy som o niečom takom neuvažovala,“ zapýrila sa dievčina.

„Hm... Napriek tomu tvrdíte, že čarodejníci sú pred tvárou smrti rovnakí ľudia ako my, obyčajní smrteľníci. Ak je to tak, neviem si predstaviť, ako by krvácajúci človek dokázal vykonať taký zložitý úkon, ako je odovzdanie spomienok. Watson ma opraví, ak medzi prvé príznaky prudkej straty krvi nepatrí zvonenie v ušiach a závrat, ktorý prechádza o niekoľko sekúnd do straty vedomia. V tomto stave je mimoriadne ťažké, alebo skôr nemožné, zachovať si schopnosť sústredenia. Pridajte k tomu ešte šok zapríčinený bolesťou z uhryznutia...“

Keď si všimol, že sa mladí čarodejníci na seba zarazene pozreli, dodal: „Alebo jestvuje nejaký iný spôsob?“

„Viete klásť správne otázky, pán Holmes.“ Od vchodových dverí sa náhle ozval hlboký mužský hlas a do domu vstúpil Kingsley Shacklebolt. „Dobrý pokus.“ Žmurkol na zháčenú Hermionu, narážajúc na signálne kúzla, ktorými práve prešiel. „Študentka, aj keď talentovaná, sa nevyrovná skúsenému aurorovi.“

Pokiaľ objavenie sa úradujúceho ministra priviedlo niekoho do rozpakov, očividne to nebol Holmes. Premeral si ho prenikavým pohľadom a v nasledujúcej chvíli si už potriasli rukami.

„Osobný tajomník ministerského predsedu, pán Shacklebolt, ak sa nemýlim?“

„Bývalý osobný tajomník, pane. V súčasnosti mám veľa nových povinností a ochrana ministerského predsedu Spojeného kráľovstva už nie je ich súčasťou.“ Kingsley lišiacky prižmúril oči. „A predpokladám, že toto je pán Watson?“

„Môj priateľ a kolega,“ predstavil Holmes doktora. „Takže zákon o utajení nebráni čarodejníkom pracovať na obyčajnom ministerstve?“

„Nebráni,“ uistil ho. „Najmä ak zastávajú post, kde štipka magickej sily môže byť prospešná.“

Skutočnosť, že Kingsley poznal meno tohto muklovského detektíva, vzbudila u Rona s Harrym ešte väčšiu dôveru. Napodiv nezačal zisťovať, ako sa Holmes ocitol na magickom území. Namiesto toho sa rozhliadol okolo seba.

„Tak, Harry, tiež by som rád vedel, ako sa Snapovi podarilo odovzdať ti spomienky.“