Preklady fanfiction Harryho Pottera

3. kapitola

Hermiona sa najprv chcela odmiestniť do Šikmej ulička a až odtiaľ do Rokvillu, no niečo vo Watsonovom výraze ju od tejto dočasnej zastávky odradilo. Po víre premiestňovania sa ocitla na zemi nie veľmi galantne privalená dvomi dobre živenými pánmi.

„Vstávajte, Watson!“ zachripel Holmes, vypľúvajúc z úst suché lístie. „Sme tu.“ Štuchol priateľa do boku a pomohol Hermione na nohy.

„Tak toto je ten čarodejnícky spôsob premiestňovania?“ žalostne zastonal doktor.

„Prvýkrát je to vždy nepríjemné, ale potom si človek zvykne.“ Dievčina vytiahla prútik a všetkých troch dala do poriadku.

„Zmierte sa s realitou,“ poznamenal Holmes vážne, obzrel si svoj opäť dokonale čistý oblek a rozhliadol sa. Vpredu na nich čakala tá najobyčajnejšia dláždená cesta, vzadu za stromami vykúkali strechy akejsi dediny. Hermiona mierne odbočila z cesty a viedla ich k nepeknej stavbe so zadebnenými oknami. Z jej prahu sa zodvihli dvaja chlapci. Jeden z nich, tmavovlasý, vykročil dopredu.

„Si v poriadku?“ Najskôr sa prihovoril dievčine.

„Áno, všetko je okej. Zoznámte sa, prosím: Pán Sherlock Holmes a doktor Watson.“ Odstúpila, aby pustila hostí dopredu.

„Ja som Harry.“ Mierne v rozpakoch stisol podávané ruky. „Harry Potter. Hermiona vám už iste všetko porozprávala.“

Holmes vážne prikývol. „V hrubých črtách. Kam vedie táto cesta?“

„K hradu. A tam je dedina.“ Harry mávol rukou opačným smerom.

Páni sa rozhliadli. Miesto nepôsobilo ľudoprázdne, no bolo akési spustnuté. Dom obkolesovali rozrastené kríky a dodávali mu vzhľad chalupy. Strecha sedela dáko nakrivo, akoby ju nadvihli a potom spustili na nesprávne miesto. No celkovo to bol dom ako každý iný.

„Prečo sa volá Škriekajúca búda?“

„Lebo v nej po nociach kvília duchovia,“ ozval sa ryšavý chlapec.

„Ron!“ pohoršila sa Hermiona. „To nie je pravda, pán Holmes. Nie sú tu žiadni duchovia. Viete, ľudia sú skrátka poverčiví, navymýšľali si kadečo.“

„Chápem. Teda vy ste pán Ron Weasley?“

Pod Hermioniným prísnym pohľadom sa Ron predstavil tak, ako sa patrí.

„Ronald Weasley, pane. To Hermiona vám povedala, ako sa volám?“ Spokojne sa zaškeril, až sa dievčina začervenala.

Detektív sa poobzeral okolo seba a opatrne vošiel dovnútra.

„Pán Potter, rád by som od vás počul o tom, čo nemohla vidieť slečna Grangerová,“ ozval sa z chodby.

Hermiona zostala stáť na prahu. Odišla odtiaľto iba pred niekoľkými hodinami, no pripadalo jej to, akoby to bolo v inom živote. Chlapci tu očividne presedeli celý čas a krátili si dlhú chvíľu.

* * * * *

Dievčina sa napriek únave zo včerajška zobudila s prvými slnečnými lúčmi. Keď zišla do chrabromilskej klubovne, zistila, že Harry je už tam. Sedel na pohovke a vedľa na stolíku boli položené šálky a kanvica s kávou, z ktorej sa šírila vôňa netypická pre túto miestnosť.

„Domáci škriatkovia nám priniesli raňajky priamo sem. Dáš si kávu?“

Hermiona prikývla, vzala si od neho horúcu šálku a odpila si z nej.

Páni, bolo potrebné poraziť Voldemorta, aby sme získali právo raňajkovať mimo Veľkej siene? pomyslela si.

Vyzeralo to, že prvý deň po víťazstve bude dlhý. Na jednej strane ju napĺňal pocit neuveriteľnej úľavy, ako keby po zložení MLOKov, no na druhej...

„Kde sú Ron a Ginny?“

„Išli na ošetrovňu. Je tam madam Pomfreyová a liečitelia zo Svätého Munga. Sú tam aj ostatní...“

Harry sa mlčky započúval do pravidelných úderov kladiva, ktoré sa k nim niesli cez otvorené okno. Ich dunivá ozvena sa rozliehala po prebúdzajúcom sa údolí.

„Pohreb je naplánovaný na zajtrajšie poludnie, aurori chystajú hrobky,“ vysvetlil polohlasne. „Rozhodli sa, že všetkých padlých v bitke o Rokfort pochovajú tu na brehu jazera. Iba telo Colina Creeveyho si vzali jeho rodičia. Bude pre nich pohodlnejšie navštevovať ho...“

„Ak by Voldemort zvíťazil, straty by boli oveľa väčšie. Urobil si všetko, čo sa dalo,“ riekla Hermiona mierne. „Zájdeme na ošetrovňu?“

„Poďme...“

Rodina Weasleyovcov sa zhromaždila okolo bielej rakvy, v ktorej ležalo Fredovo telo. Všetci okrem Percyho, ktorého Kingsley povolal na ministerstvo. V tomto okamihu by akékoľvek slová pôsobili nepatrične. Chvíľu tam s nimi pobudli a potom sa pobrali k východu. Ron nazrel za jednu zo susedných plent s ranenými.

„Tu leží Lavender,“ povedal, akoby sa ospravedlňoval. „Pohrýzol ju Greyback. Madam Pomfreyová hovorí, že keďže sa to neudialo počas splnu, asi na tom bude rovnako ako Bill.“

Dievčina spala a zo sna sťažka vzdychala.

„Neviem si ani predstaviť, aké by to malo u Lavender následky,“ pokúsil sa zažartovať Harry, „aj tak má búrlivú povahu...“

Lavender sa pomrvila. Prikrývka skĺzla nižšie a odkryla škaredé jazvy pretínajúce hebkú pokožku na krku. Hermiona sa ledva ovládla, aby nevykríkla.

„Nič, to je nič,“ zašepkala priškrteným hlasom. „Hlavne že žije! Jazvy sa zahoja. A existujú aj kozmetické kúzla... Lavender je veľká expertka na kozmetické kúzla...“

Podráždenie, ktoré pri pohľade na ňu zvyčajne pociťovala, bolo odsunuté bokom. Zostala iba spomienka na odvážnu malú čarodejnicu, smelo posielajúcu ďalší Petrificus na nepriateľa. Ozajstná chrabromilčanka – to nie je len tak.

Harry sa medzitým rozhliadol. Ľudia zo Svätého Munga pomáhali ukladať telá mŕtvych do truhiel. Lupin s Tonksovou ležali v rade stále vedľa seba. Vedľa stála zhrbená Andromeda Tonksová a žena, v ktorej s prekvapením spoznali Narcissu Malfoyovú. Držala svoju žialiacu sestru za ruku a odmerane ju hladkala po pleci.

„Páni, prišla...“ šepla Hermiona.

Harryho to z nejakého dôvodu neprekvapilo a ešte raz si pozorne prezrel miestnosť.

„Ron,“ potichu oslovil priateľa, „kam položili Snapovo telo?“

„Neviem, nevidel som ho.“

„Madam Pomfreyová, vari profesora Snapa nepochovajú spolu s ostatnými?“ spýtala sa Hermiona, keď ku nim podišla zdravotná sestra.

Tá vyzerala tak, akoby ju naposledy videli pred sto rokmi: zostarnutá, zošedivená, s unaveným pohľadom.

„Neviem, deti, spýtajte sa Minervy. Nepotrebujete niečo?“

„Nie, ďakujeme, madam Pomfreyová. Ako vidíte, opäť som vyviazol...“

„Chvalabohu, pán Potter, chvalabohu!“ Toto zvolanie svedčilo o jej rozpoložení viac ako akékoľvek slová.

Chvíľu ešte zotrvali pri telách zosnulých kamarátov.

„A noviny píšu iba o úplnom víťazstve,“ zatrpknuto podotkol Harry. „Keby som išiel rovno za Voldemortom...“

„Harry, prestaň!“ stroho ho prerušila Hermiona. Nedovolila mu, aby definitívne uviazol v sebakritike a dôrazne ho postrčila ku dverám. „Ron, ideš s nami?“

Ten sa pozrel na ticho vzlykajúcich rodičov a odmietavo pokrútil hlavou.

„Nie. Vyhľadám vás neskôr.“

Na Minervu McGonagallovú natrafili v jednej z najviac poškodených chodieb. Práve pripevňovala pokrivenú prilbu na nepoškodené brnenie. Jedno mávnutie prútikom a zažiarila ako nová.

„Rokfort povstane z ruín,“ pozdravila študentov.

„Pani profesorka,“ prešiel Harry rovno k veci, „profesora Snapa nepochovajú spolu s ostatnými?“

„Akože nie, pán Potter? Na Kingsleyho príkaz mu vrátili všetky tituly a funkcie. Bohužiaľ, in memoriam. Jeho telo mali ešte včera preniesť do nemocničného krídla. Chystám sa tam zájsť. Chcem sa s ním ešte pred obradom rozlúčiť... Koniec koncov, boli sme kolegami šestnásť rokov...“

„Práve ideme z ošetrovne, ale tam nie je!“

„Čože? To nie je možné...“

Profesorka bola zmätená. Harry s Hermionou bez dohadovania zamierili k východu.

„Kam idete?“ zavolala za nimi.

„Do Škriekajúcej búdy!“

„Počkajte, takto to bude rýchlejšie.“ Chytila ich za ruky a odmiestnila sa s nimi priamo na prah domu.

Navôkol nebolo ani živej duše.

„Opatrne,“ varovala ich, „môže to tu byť nebezpečné!“ A s prútikom pred sebou vstúpila dovnútra.

Z tmy ku nim zavanul pach vlhkosti a ešte niečoho sladkastého, nechutného a známeho... Harry pocítil nutkanie utiecť z tohto hrôzostrašného miesta. Potlačil triašku a otočil sa k priateľke. „Ak chceš, počkaj pri vchode.“

„Nie,“ potriasla hlavou, „vojdem.“

Cez zaprášené zamrežované okno prenikalo dnu tlmené svetlo a osvetľovalo tmavú miestnosť. Pod nohami im zlovestne vŕzgali dosky. Harry sa napokon osmelil otočiť hlavu tým smerom, kde nechali ležať umierajúceho Snapa a pocítil, ako mu odrazu prebehli dolu chrbtom zimomriavky. Na dlážke sa černela obrovská krvavá škvrna, ale telo tam nebolo. Hermiona s Harrym si vymenili šokovaný pohľad a trojitý Lumos jasne osvetlil miestnosť.

McGonagallová začala prechádzať prútikom na všetky strany, čím Harrymu pripomenula Dumbledorovo konanie v jaskyni.

„Posledné zaklínadlo tu zaznelo pred vyše dvanástimi hodinami – paralyzujúce,“ dodala nakoniec. „Necítim žiadne čerstvé stopy.“

„To bol zrejme Voldemort,“ usúdil Harry, „keď znehybnil Snapa.“

„Ale kam sa podel profesor?“ spýtala sa Hermiona.

„Treba preveriť, či nedošlo k chybe.“ McGonagallová na nich rozladene pozrela. „Ponáhľajme sa!“

Tentokrát sa premiestnili na jednu z čistiniek Zakázaného lesa porastenú nízkymi kríkmi. Tu čakali na svoj nezávideniahodný osud zvyšky toho, meno ktorého sa ešte včera báli vysloviť nahlas. Dnes ráno ich dopravili do lesa, aby telo vraha neznesväcovalo múry školy. Vedľa ležali jeho mŕtvi stúpenci, medzi ktorými sa vynímalo telo ženy s čiernymi strapatými vlasmi. Z Hermioninho hrdla sa vydral prerývaný povzdych a odvrátila sa. Harry sa naopak díval, aby si ten výjav vryl do pamäti. Pri týchto ľuďoch nestál žiaden príbuzný. Nik, kto by oplakával ich smrť. A tých pár preživších potomkov sa pokúsi čo najskôr zabudnúť na príbuzenský vzťah s nimi.

„Takto hlúpo premrhať život,“ šepol Harry.

McGonagallová sa zhovárala s ľuďmi, ktorých sem poslalo ministerstvo ako hrobárov a strážcov.

„Spoznali by sme bývalého riaditeľa, madam,“ vyhlásil nahlas muž, ktorý bol zjavne vedúci skupiny. „Medzi nimi,“ ľahostajne ukázal na mŕtvoly, „nie je.“

Riaditeľka znovu využila svoje právo premiestňovať sa. Ocitli sa pri dverách ošetrovne, kde ich nechala čakať vonku. Na chodbe bolo niekoľko študentov, ktorí ešte neodcestovali domov.

„Ahoj, Harry,“ Seamus Finnigan mu žoviálne potriasol rukou. „Hermiona.“

„Čaute, decká!“ Dean Thomas k nim pristúpil z druhej strany. „Zájdete dnu?“

„Už sme sa rozlúčili,“ odvetila Hermiona za Harryho,

„Aha. Ja som sem prišiel s Leem Jordanom. Veľmi sa trápi pre Freda, neborák, toľko rokov sa kamarátili.“ Dean skrúšene pokrútil hlavou. „Ostatní z našej fakulty odišli včerajším vlakom. Asi ste už spali, inak by ste videli tú inváziu sov, keď sa rodičia dozvedeli o bitke. Kingsley musel pre maloletých urýchlene objednať Rokfortský expres. Večer všetkých vypravili domov: niektorých rovno z Kančej hlavy, ale zopár ich ešte zašlo do hradu rozlúčiť sa.“

„Predstavte si, že pustili aj slizolinčanov,“ rozhorčene dodal Seamus. „Dokonca aj Parkinsonovú!“

Harry ľahostajne pokrčil plecami. Teraz to nemal chuť riešiť.

„Snape zmizol.“

„Veď si hovoril, že zomrel. Alebo som to nepochopil správne?“

„Harry chce povedať, že zmizlo jeho telo,“ vysvetlila Hermiona.

„A čo má byť?“ zatiahol Seamus.

„To, že by mal byť pochovaný spolu s ostatnými ako hrdina. To je to najmenšie, čo môžeme pre neho urobiť!“

V tej chvíli sa vo dverách objavila profesorka McGonagallová a naznačila im, aby išli za ňou.

„Včerajší tím liečiteľov bol už vystriedaný. Skontaktujem sa s nemocnicou z kancelárie.“

Zarazených spolužiakov zanechali za sebou a ledva stíhali kráčať po strmom točitom schodisku za vedúcou fakulty. Tu i tam im cestu blokovali sutiny z poškodených múrov.

„Premýšľali ste už, čo budete robiť ďalej, pán Potter?“ spýtala McGonagallová za chôdze a nechala zmiznúť ďalšiu hŕbu kameňov.

„Nejako som na to nemal čas, pani profesorka.“

„Nemôžem vás za to viniť,“ zľahka sa pousmiala, „no teraz je už načase rozhodnúť sa, kým to niekto nezačne riešiť za vás.“

Ukázalo sa, že riaditeľňa nebola vôbec poškodená. McGonagallová ihneď podišla ku kozubu a spojila sa so Svätým Mungom. Rozhovor so službukonajúcim liečiteľom však ešte viac skomplikoval už aj tak zvláštnu situáciu. Riaditeľka napokon hodila do ohňa štipku hop-šup prášku a riekla nahlas: „Kancelária ministra mágie! Kingsley,“ začala, len čo sa v plameňoch objavila tvár novopečeného ministra, „Severusovo telo sa nenašlo!“

Čarodejník udivene nadvihol obočie. „A kam sa podelo?“

„To sa pýtaš mňa? Vo Svätom Mungovi mi povedali, že v Škriekajúcej búde včera večer nebolo.“

„A prečo si po telo neposlala aurorov? Prišli by veci na kĺb...“

„A to už prečo?!“ rozhorčila sa riaditeľka. „Poslala som tam liečiteľov pre prípad, že by...“

„Rozumiem, rozumiem.“ Kingsley zodvihol ruky. „A Harry si je istý, že Snape naozaj zomrel?“

„Som si istý, Kingsley.“ Chlapec spravil krok ku kozubu.

„Á, Harry a Hermiona, zdravím,“ potešil sa tmavý čarodejník, no rýchlo zmĺkol, keď letmo pozrel na rozčúlenú tvár vedľa stojacej riaditeľky. „Hm, veci sa komplikujú. Lepšie bude pohreb neodkladať.“ Na okamih sa zamyslel. „Tak fajn, v Rokforte budem po dvanástej. Potom uvidíme. Kde vás nájdem?“

Po dohode s mladými Kingsley zmizol. V kancelárii zavládlo nepríjemné ticho.

„Keby sme sa dovtípili skôr, čo sa chystá, a keby profesor Snape zostal v hrade, všetko mohlo dopadnúť inak,“ riekol Harry nástojčivým hlasom.

„Žiadne „keby“, pán Potter,“ príkro ho zahriakla profesorka. „Alebo sa u vás rozvíja komplex spasiteľa sveta? Pochopte, že nie všetko na tomto svete záviselo od vás a od toho, ako dopadne vaša konfrontácia s Voldemortom. Každý, kto zotrval v Rokforte, rozhodol sa na základe vlastnej vôle! Tí, ktorí odišli, sa teraz spokojne tešia doma. A tí, ktorí nie... Nuž, asi nemohli inak. Dôležité však je, že mali na výber!“

Vedúca fakulty poznala Harryho dosť dlho na to, aby vedela, aké myšlienky ho trápia. Mládenec, ktorý sa snažil zachrániť všetkých a všetko, sa teraz viní aj za túto smrť. Chápala aj to, že ak jeho sebaobviňovanie nezarazí v zárodku, kto vie do čoho vyústi. Na zmiernenie svojich slov pristúpila bližšie, položila ruky Harrymu na plecia a takmer materinsky mu pozrela do zelených očí.

„Ani Fred Weasley, Remus Lupin či Nymfadora Tonksová, dokonca ani Colin Creevey nezomreli kvôli vám, Harry...“ Hermiona si nepamätala, že by McGonagallová oslovila Harryho aspoň raz menom, prinajmenšom nie tvárou v tvár. „Bojovali za svoju vieru v lepšiu budúcnosť, za to, aby bol svet taký, aký ho chceli vidieť. Nemáte sa za čo viniť.“

„Ale keby som šiel za Voldemortom skôr...“

„A mohli ste?“

„Nie, nevedel som...“

„No práve! Veď ani ja. Severus sa stal rukojemníkom vlastnej pýchy, rovnako ako Albus.“ Vrhla vyčítavý pohľad na pokojne driemajúci portrét. „Keby sa aspoň jeden z nich obťažoval zasvätiť ma do svojich plánov, keby aspoň urobil narážku... Oni sa však zjavne rozhodli, že nie som dostatočne silná čarodejnica, že nie som schopná nechať si to pre seba. Tak vám teda niečo poviem, Harry Potter. Keby sa to všetko začalo odznova, urobila by som to isté. A som presvedčená, že aj vy. Takže sa neobviňujte.“ Oboch mĺkvych študentov si premerala pohľadom. „Urobili ste všetko, čo sa dalo a bolo toho oveľa viac, než by na vašom mieste urobil niekto iný. Teraz musíte žiť ďalej a tešiť sa z víťazstva za seba i za vašich nebohých priateľov. Som si istá, že by vám povedali to isté.“

Potom sa obrátila k Hermione a náhle prísne zovrela pery. „Keby mi však niekto povedal, že moja najlepšia študentka a ten, koho som tak často dávala za vzor druhým, vykradnú nedobytnú Gringottbanku... Jednoducho som nemohla uveriť vlastným očiam, keď som čítala ten článok v novinách! Už som si zvykla, že od Pottera s Weasleym môžem čakať čokoľvek, ale od vás, slečna Grangerová...“

Hermiona nestihla upadnúť do rozpakov, pretože úmyselne odsudzujúci tón prerušil spokojný úsmev.

„Som na vás veľmi hrdá! A dúfam, že sa jedného dňa dozviem všetky podrobnosti, moji milí. A teraz si choďte oddýchnuť. Sľubujem, že hneď ako prídu nové správy, dozviete sa ich prví.“

Obaja po očku pozreli na portrét spiaceho Dumbledora a odišli z riaditeľne. Schody nefungovali, a tak dlho schádzali k východu, obchádzajúc závaly zo sutín a kameňov. Široké mramorové schodisko bolo už napoly vyčistené a školník Filch starostlivo drhol nepoškodené parkety.

„Zaujímalo by ma, či v tomto roku budú skúšky alebo nie? A ak budú, či ich budeme robiť spolu s ostatnými?“

Harry sa uškrnul. „McGonagallová to vyrieši.“

„Hodí sa za riaditeľku,“ súhlasila dievčina. „Kam pôjdeme teraz?“

Harry ju vytiahol na spustošený školský dvor. Snažili sa nerozhliadať vôkol seba. Nepozorovane prešli popri čarodejníkoch ponevierajúcich sa hore-dolu a dostali sa na cestu do Rokvillu.

„Musím zistiť, čo sa stalo so Snapom."

Dievčina nezaváhala ani na sekundu. „Idem s tebou.“

Tentokrát starostlivo preskúmali každý centimeter okolo Škriekajúcej búdy, a až keď sa ubezpečili, že tam nie sú žiadne podozrivé stopy, odvážili sa znovu vojsť dovnútra. Dosky im pod nohami silno zavŕzgali.

„Škriekajúca búda bola pre profesora Snapa osudným miestom,“ prerušila ticho Hermiona.

„Presne. Najprv ho tu takmer pohrýzol Lupin...“

„Potom sme ho zasiahli Expelliarmusom...“

„To kúzlo som sa naučil od neho v druhom ročníku, pamätáš sa?“

„Isteže. A teraz Nagini...“

Harry zastal vedľa krvavej škvrny pri okne a čupol si približne tam, kde včera kľačal. „Čo myslíš, dokázal predvídať vlastnú smrť?“

„Určite vytušil, kam to všetko speje. No nikto nemôže presne vedieť, kde, kedy a ako. Inak by sa dalo ľahšie pripraviť.“

„Myslíš?“ V priateľovom hlase zaznelo čosi, z čoho jej zovrelo srdce.

„Prepáč.“ S nešťastným výrazom zvesila hlavu.

Harry vstal, na okamih zaváhal, no potom k nej odhodlane pristúpil a pevne ju objal.

„Hermiona, už som ti povedal, že si ťa veľmi vážim?“

„Nie. Ale viem to aj tak.“ Na okamih stuhla a potom sa v rozpakoch odtiahla. Napravila mu okuliare krivo posadené na nose a usilovala sa nehľadieť mu pritom do očí. „Keď sa dostaneme do Londýna, bezpodmienečne ťa donútim objednať si šošovky! Dokedy to budeme odkladať?“

„Si tá najstarostlivejšia priateľka na svete... A najoddanejšia... A najkraj...“

Šuchot prichádzajúci z tajnej chodby pod vŕbou ich prinútil od seba odskočiť.

„Myslel som si, že ste tu. Našli ste niečo?“ Ron sťažka našľapujúc zastal pri kaluži krvi a odmlčal sa.

Hermiona sa vzchopila a pozorne preskúmala každý kút budovy. Pri vchode do podzemného tunela ležali tie isté debny a škatule, za ktorými sa včera skrývali. Vo vnútri sa tiež nevyskytlo nič nové. Schody a miestnosť na poschodí boli pokryté hrubou vrstvou prachu, akoby tam nik nevstúpil. Dievčina sa trochu rozhliadla, obzerala si pavučinu visiacu zo stropu, no keď si nevšimla nič zvláštne, zišla dolu. Nakoniec nabrala odvahu a podišla k oknu.

„Videli ste krv aj niekde inde?“

„Ani nie.“ Chlapci rozsvietili prútiky a dôkladne skúmali podlahu.

„Zvláštne...“

„Čo presne?“ spýtal sa Harry so záujmom.

„Hneď uvidíme.“

Hermiona vybrala z korálikovej taštičky priehľadnú nádobu, zväčšila ju a postavila na zem. Potom prútikom obkreslila krvavú škvrnu, ktorá sa už mierne vpila do dosiek, a vyslovila zaklínadlo. Krv sa podriadila jej želaniu, začala sa ťahať nahor v tenkom pramienku a zhromažďovať na stenách nádoby. Čoskoro na dlážke nezostalo nič okrem pretrvávajúceho magického obrysu.

„Pozrite!“ riekla víťazoslávne.

„Chceš povedať, že je tej krvi príliš málo?“ dovtípil sa Harry.

„Presne tak!“

„Vari je to málo? Tisícdvesto mililitrov?“ Ron prečítal číslo na boku banky.

„Nestačí to na to, aby človek zomrel kvôli veľkej strate krvi!“

„Ale on nevykrvácal, bol otrávený hadím jedom.“

„A okrem toho krv vsiakla aj do šatstva,“ spomenul si Harry s pohnutím.

„Povedzme, že stratil ďalších štyristo až päťsto mililitrov. Aj tak to nie je smrteľné a pokiaľ ide o jed... Ron, spomínaš si, že tvoj otec neustále užíval elixír na doplnenie krvi, však?“

„No áno, liečitelia vôbec nevedeli zastaviť krvácanie.“

„A dávali mu nejaký protijed?“

„Hm... zdá sa, že nie.“

„Budeme sa na to musieť podrobnejšie spýtať tvojej mamy, no podľa mojej mienky samotný jed nie je smrteľný. V každom prípade sa naň neumiera okamžite.“

„Ale na rany na krku áno. Spýtaj sa napríklad Bezhlavého Nicka... Snape je mŕtvy, Hermiona,“ tvrdo vyhlásil Ron. „Poďme už odtiaľto.“

„Hneď, len ešte niečo preverím...“

Dievčina pokračovala v prieskume, prehľadávala miestnosť krok za krokom. Dokonca sa pokúsila preklepávať steny v snahe nájsť tajný úkryt.

„Pripomínaš mi detektíva,“ poznamenal Harry. „už ti chýba iba lupa.“

„Áno, detektív by sa tu zišiel. Nemotajte sa tu, prosím.“

Ron pokrčil plecami, vyšiel von a sadol si na schod. Harry ho nasledoval a klesol vedľa neho.

„Naozaj si myslíš, že Snape môže byť nažive?“

„Neviem, Ron. Mám však pocit, že to musíme vyriešiť.“

„Ale choď! Nikomu nič nedlžíme.“

„Ale ja áno. Je to môj osobný dlh, chápeš? Kingsley mi tiež prisľúbil pomoc. Počkám tu na neho.“

„Teraz je veľmi zaneprázdnený. Percy spomínal, že ministerstvo zorganizovalo hon na smrťožrútov, pokým nezalezú niekam do nôr,“ povzdychol si Ron. Potom sa na dlhú chvíľu odmlčal a hľadel na jedno miesto.

Harry sa cítil trápne. Kamarát práve prišiel o brata a on ho otravuje rozhovorom o nenávidenom profesorovi, ktorý pravdupovediac pre neho osobne nič dobré neurobil. Po chlapsky mu stisol plece.

„A čo ty?“

„Držím sa,“ Ron sa odvrátil a snažil sa skryť slzy. „George je na tom ešte horšie, nemôže ani plakať... Je to také nespravodlivé! Fred mohol žiť, keby stál o pár metrov ďalej...“

Harry mlčal. Sírius, Lupin, Dumbledore, Fred, Divooký... Koľkým ďalším trvalým stratám sa mu nepodarilo zabrániť..

„A pokiaľ ide o Snapa,“ Ron sa nečakane vrátil k predošlej téme, „cítim sa trochu vinný, že som sa mu nepokúsil pomôcť. Nikto by nemal zomrieť takou smrťou, ani ten umastený netopier. To už radšej s prútikom v ruke, než tak.“

„Ako to, že som sa nedovtípil skôr, že je na našej strane...“

„A čo by sa zmenilo? Myslím, že bezoár by mu nepomohol. Veď koľko krvi z neho vytieklo.“

„To je pravda,“ súhlasil Harry. „Je to čudné, ale bude mi chýbať.“

„Chceš povedať, že sa ti bude cnieť za jeho ironickým podpichovaním? Dokedy ešte budete využívať mozog slečny Grangerovej, Potter?“ úspešne ho napodobnil Ron.

„Nečakal som od vás viac, Weasley...“

Kamaráti sa neveselo pousmiali.

„Jednako len, kam sa podel?“

„Vari je to také dôležité?“

„Pre mňa áno,“ riekol pevne Harry.

„Nenapadlo ti, že Riddle prikázal, aby ho odpratali?  Možno neskôr rozkázal, aby zahladili stopy...“

„Načo? Okrem toho hneď odišiel, pamätáš sa?“

„Áno, no mohol poslať niekoho zo smrťožrútov. Vyniesol telo, premenil ho na niečo a zakopal ako ten šialený Crouch. Možno je to u nich zvykom.“

Harry sa pri tom prirovnaní zachvel, no zároveň si pomyslel, že Ron má asi pravdu. Nádej, ktorá v ňom vzklíčila, pohasla.

„Vážne si myslíte, že takí vagabundi ako Mcnair alebo Yaxley by za sebou nezanechali stopy? Rozmetali by pol búdy len tak pre zábavu. A Bellatrix by určite rozložila vatru.“ Hermiona stála za nimi s rukami vbok.

„Našla si niečo?“

„Zatiaľ nič zvláštne. Nechápem, ako mohol profesor odtiaľto zmiznúť. Odmiestniť sa naozaj nemohol...“

„Tu niet čo chápať, Hermiona,“ oponoval jej Ron. „Snape je mŕtvy. Zomrel nám pred očami. Alebo si myslíš, že zahral divadielko pre Harryho? Od neho to vystane!“

„Divadielko s Nagini v hlavnej úlohe? Dôveryhodná partnerka, len čo je pravda!“

Ron sa odmlčal, uvedomujúc si absurdnosť tohto nápadu.

„Už ste všetko navôkol prehľadali?“

„A čo tu máme hľadať?“

„Dôkazy, samozrejme... niečo, čo nás privedie na stopu.“

Chlapec zavrtel hlavou a rozhliadol sa po cestičke a kríkoch okolo domu.

„Nemohli by sme skúsiť tie dôkazy privolať?“

„A ako to sformulovať? Dobre, počkajte!“ Hermiona zvraštila čelo. „Accio veci patriace profesorovi Snapovi!“

Nefungovalo to.

„Accio stratené veci!“ Opäť nič.

„Accio metly!“ pridal sa Harry. Pre začiatok mu nenapadlo nič lepšie.

„Accio fľaša s elixírom!“ Paradoxne Ronov prvý pokus bol úspešný. Podal Hermione ampulku, ktorá mu priletela do ruky.

„Ako si na to prišiel?“

„Veď Snape je profesor elixírov, či nie?“ Uškrnul sa.

„Fľaša ležala celkom blízko a my sme si ju nevšimli.“ Hermiona ukázala na najbližší krík.

„Pozri sa, čo je vo vnútri,“ netrpezlivo ju požiadal Harry.

Opatrne odskrutkovala vrchnák a pričuchla si.

„Posilňujúci roztok,“ prehlásila s určitým rozčarovaním.

„A na čo slúži? Teda okrem všeobecne známych účinkov,“ rýchlo dodal Ron, lebo nechcel počúvať prednášku.

„Neviem, ale pre istotu sa spýtam profesora Slughorna.“

Harry vzal ampulku a otáčal ju v rukách.

„Počujte, predstavme si – len si predstavme – že Snape prežil,“ povedal prosebným hlasom. „Veď sme mu neskontrolovali pulz, ani nezisťovali, či dýcha, však?“

Priatelia prikývli.

„Potom mu niekto pomohol odísť z domu! Mohla to byť úplne náhodná osoba alebo niekto zo slizolinčanov. Taký, ktorý sa môže premiestňovať.“

„V každom prípade najskôr musel prísť k telu a neskôr sotva niekomu napadlo zahladzovať stopy.“

„No práve! Takže ich musíme nájsť.“

„Počul som, že existujú špeciálne vyhľadávacie zaklínadlá. Počkáme na Kigsleyho a spýtame sa ho na to.“

„Nie, nebudeme čakať na Kingsleyho! Viem, kto nám pomôže!“ Hermionine oči sa rozžiarili a s víťazoslávnym výrazom sa otočila k Harrymu. „Bol si už niekedy na Baker Street?“

„Nie... Čo si si vzala do hlavy?!“

„Presne to.“

„Zbláznila si sa?!“

„Podľa mňa je to dobrý nápad,“ tvrdohlavo sa ohradila.

Názov ulice Ronovi nič nehovoril a znovu ľutoval, že vo svojej rodine nemá muklov.

„Ak ho aj nájdeš, jednoducho odmietne prísť!“ Neprestával do nej hučať Harry.

„Neodmietne! Dokážem v ňom vzbudiť záujem!“

„V tom prípade porušíš zákon o utajení.“

„Prečo? Nebudem čarovať na každom kroku a vôbec, máme teraz výnimočný stav. Chceš vedieť, čo sa stalo so Snapom, alebo nie?“

„Ale on nie je čarodejník!“ uviedol posledný argument. „Nevyzná sa v kúzlach.“

„No pomocou jeho deduktívnej metódy som rozlúštila tajomstvo Tajomnej komnaty. Spomínaš si... potrubie?! Kúzla nám teraz nepomôžu. Musíme rozmýšľať hlavou!“ Hermiona si pre väčšiu názornosť priložila prst k čelu. „Počkajte tu na mňa!“ Zo svojho arzenálu zoslala na dvere niekoľko obzvlášť silných kúziel, aby dnu nevošiel nik bez jej vedomia a svojim ohromeným priateľom zamávala na rozlúčku.

„Buď opatrná!“ oneskorene za ňou zakričali, keď sa jej postava rozplynula vo vzduchu.

Objavila sa na stanici King’s Cross a vzala si taxík.* Na rozdiel od nej vodič taxíka poznal adresu veľmi dobre, a tak čoskoro stála pred dverami domu číslo 221B. Použila na seba ľahké kozmetické kúzla a obnosenú bundu úspešne premenila na slušivé tvídové sako. Potom stisla tlačidlo zvončeka.

_______________________

*Alebo drožku