Pozor, nie je možné otvoriť v novom okne, musíte sa vrátiť späť.
Na stole mala položené kakao a zababušená bola v čiernej deke, silne
kontrastujúcej s celou miestnosťou.
Dnes v práci jej dal Draco zabrať. Tak veľmi túžila, aby jej pomohol, ale
nemohla. Ak by si ho pustila k telu a opustil by ju, neprežila by to. Navyše
mala vždy ten čudný pocit, akoby niekoho zradzovala. Možno seba, možno Harryho a
možno svoje presvedčenie. Presvedčenie, ktoré nadobudla za roky samoty. Je
lepšie si nikoho nepustiť k telu.
Nenávidela, keď sa nevyznala sama v sebe. A za to zase môžu tí dvaja.
A potom, tá návšteva u Harryho... Vypadla odtiaľ tak rýchlo ako mohla,
nepovediac jediné slovo.
Ozval sa zvonček.
Hermiona pozrela na dvere do obývačky a zvažovala, či ísť otvoriť. Ak je to
niečo vážne?
Ale ak nie je? Môže sa opýtať, kto to je. Ale ak to bude niekto, koho nechce
vpustiť, už sa ho nezbaví.
Ale predsa len, jej zmysel pre zodpovednosť sa ozval aj teraz.
"Kto je tam?!" skríkla a nemienila sa postaviť.
"To som ja," ozvalo sa dostatočne hlasno, aby to počula. Draco.
"Choď preč."
"Nejdem."
"Ale ja ti neotvorím."
A just. Neotvorí. Nie.
"Tak potom tu budem zvoniť ešte pekne dlho."
Hermiona si spomenula, aký vie byť neústupný. A ona nemala náladu na jeho
neústupnosť.
"Choď preč," zopakovala a tuhšie sa zababušila pod deku.
Chvíľu bolo ticho, keď zrazu začula Dracov hlas priamo z izby.
"Zabúdaš, že viem, aké kúzlo používaš."
"Nezabudni mi pripomenúť, nech ho zmením."
Draco sa zamračil a posadil sa do druhého kresla.
"Máš to tu pekné."
"Som rada, že si mi to prišiel povedať a teraz vypadni."
Draco na ňu dlho mlčky pozeral.
"Nie. Sľúbil som ti, že ťa nenechám samú. A ani to neurobím."
Hermiona sa horko zasmiala.
"Naozaj vtipné. Nepotrebujem opatrovateľku, chcem, aby si mi dal pokoj ty, Harry
aj všetci ostatní."
"Ty potrebuješ dokázať, že ne si sama," povedal priamo, no jeho slová mali
obrovskú váhu.
Váhu, ktorú ona pocítila na svojom srdci ako obrovský kameň.
Odokryla sa a nahnevane sa postavila.
"A čo ty o tom vieš?!" skríkla po ňom.
"Som sama, vždy som bola. Život mi uštedril drahú lekciu, aby mi to dokázal."
"Nie! Iba sa ti stalo niečo zlé! Myslíš, že si jediná, ktorej sa to stalo? A čo
si myslíš, že som prežíval ja? Môj otec bol Smrťožrút, v našom dome sa tá zberba
stretávala! Voldemort ma nútil mučiť ľudí! Pred deviatimi rokmi zabil môjho
otca, keď sa pokúšal chrániť mňa a moju mamu!"
Stíchol. Zľakol sa. Zľakol sa, že to prehnal. To nechcel.
Hermiona však ostala naňho prekvapene hľadieť.
"To som nevedela, je mi to ľúto."
"Nejde o ľútosť. Aj mne je to ľúto, ale žijem. Pretože život má cenu. Vždy.
Na svete nikdy nie si sám. "
Hermiona stuhla prekvapením pri tej poslednej vete. Potom sa smutne usmiala a
otočila sa. Podišla k oknu a zapozerala sa von. Vonku fúkal ostrý vietor.
"Ležala som tam, na tej posteli rok. A keď som sa prebrala, nikto pri mne nebol.
Ani jedna kvetina, ani pozdrav, ani žiadny hlúpy plyšový medveď. Nič."
"Po páde Voldemorta, keď som sa znovu vrátil do krajiny, som za tebou chodil
každý deň, víkendy som bol pri tebe stále. Pomaly som ani nebýval doma! A ty si
stále spala, nereagovala si. No ja som sa nedal odradiť. Až ma potom riaditeľ
nemocnice nechal vyviesť. Vraj pre moje dobro. Asi mal pravdu, pretože som
odpadol od vyčerpania, na schodoch nemocnice. Krutý paradox, nie? Keď som sa
potom o štyri týždne prebral, bola si preč. Vraj zázrak. A nikto mi nechcel
povedať, kde si. Vraj by ťa to rozrušilo."
On to nevidel, no na jeho perách pohrával ironický, bolestný úsmev.
"Takže to nebol iba sen. Skutočne si tam bom, šepkal si mi, že sa vrátiš," šepla
do ticha, ktoré nastalo. Niečo v jej vnútri začalo veriť, že by ju neopustil.
Malá sviečka v jej vnútri sa zapálila a hriala.
"Viem. Mal som sa vrátiť... Mal som ťa nájsť," jeho hlas bol tichý.
Pokrčila ramenami a stále sa pozerala von. Začula však tlmený zvuk krokov na
mäkkom koberci. Vedela, že stojí za ňou, no neotočila sa. Nechcela vidieť jeho
tvár.
Pocítila jeho teplé ruky na ramenách. Jemne sa ju snažil otočiť k sebe, no ona
sa nedala.
Vzdychol, no potom ruky obkrútil okolo jej pása a pritisol si ju k sebe. Stuhla,
napäto čakala, čo urobí ďalej.
Sklonil sa k jej krku a jemne ju pobozkal, potom perami pomaly prechádzal
vyššie, bozkávajúc líniu jej krku, dostanúc sa až ku krku. Cítila jeho teplý
dych a jemné pery a snažila sa netriasť.
Pery priložil k jej uchu.
"Ako mám tvojej tvrdohlavej hlavičke vysvetliť, že chcem byť s tebou? Navždy.
Nikdy ťa neopustiť a chrániť ťa, hýčkať ťa a láskať..."
Zavrela oči a z poza pier sa jej vydral tichý ston.
Privinul si ju ešte pevnejšie.
Znova začal bozkávať jej krk, dostanúc sa až na rameno.
"Viem, že ma chceš, že po mne túžiš... Viem, že ma miluješ. Vždy si ma
milovala..." šepkal medzi bozkami a ona sa usmiala. Presne tieto slová sa jej
preháňali hlavou.
Nabrala odvahu a otočila sa k nemu, zahľadiac sa mu do očí. Videla, že sa bojí a
čaká na jej reakciu.
Usmiala sa a ruky mu obtočila okolo krku.
"Nejako moc si veríš..." šepla a skôr ako stihol pochopiť výraz jej slov,
túžobne sa doňho vsala perami.
Harry Potter sa z mesta stihol odsťahovať skôr, ako vôbec stihla vydať rozhovor
s ním.
Smutné, no jej novinám sa i tak darilo dobre. Ako vždy. Veď jej pomáhalo samo
ministerstvo.
Hermiona sedela vo svojej kancelárii a pozerala sa von z okna na slnkom zaliate
mesto.
Cez otvorené okno jej dovnútra fúkal jemný vánok, ktorý sa pohrával s jej
rozpustenými vlasmi.
Zrazu sa ozvalo klopanie. Vošla Roseline.
"Prišiel pán minister, Hermiona," povedalo dievča a usmialo sa.
"Tak mu povedz, nech ešte chvíľu počká," usmiala sa Hermiona a pohodlne sa
oprela v kresle.
Roseline prikývla a zavrela za sebou dvere. Netrvalo dlho a, presne ako Hermiona
čakala, dnu vtrhol Draco.
"To, že mám vždy čakať, ma začína štvať."
Hermiona sa rozosmiala.
"Keď mňa to tak baví."
"Vtipné, si prichystaná?"
Nechápavo naňho pozrela.
"Prichystaná? Na čo, preboha?"
"No, je 26. augusta."
Stále nechápavo naňho pozerala.
"Máme ísť predsa na zmrzlinu," pripomenul jej a žiarivo sa usmial.
"To je tá najlepšia zmrzlina, akú som kedy mala," povedala uznanlivo Hermiona.
"Ale už si ju mala, drahá."
"No áno, ale to som vďaka tomu, že som mala ústa úplne necitlivé, mohla jesť aj
betón a nevedela by som o tom."
Draco sa usmial a objal Hermionu kolom pása.
"Len škoda, že vás nemám ako zguľovať, pani ministrová. To by bolo na titulky."
Po očku po ňom pozrela a usmiala sa.
"Tak si nechaj 26. december voľný."
Pred 12 rokmi
"Aspoň je už koniec," povedal Ron veselo.
Hermiona po ňom pozrela.
"Žartuješ? Škola je to najľahšie obdobie
života. A navyše, ešte nie je koniec našim problémom."
Obaja pozreli na Harryho, ktorý išiel
ticho pred nimi. Áno. Ešte ich čaká Voldemort.
Ale ona verila, že raz bude pokoj aj od
neho. A ich život bude pokojný.
"Rýchlo, rád by som mal v našej poslednej
ceste vlakom miesto na sedenie."
Hermiona pozrela na Rona a usmiala sa.
Ale i tak prišli neskoro. A takmer všetky
miesta boli plné.
Narazili však i na pár prijateľných kupé,
no ich osadenstvo sa im i tak nepozdávalo. Rozhodli sa pre jedno s tromi
tretiačkami z Bifľomoru.
"Tak ja sa idem pozrieť ďalej," navrhla
Hermiona a veci si nechala tam.
Prechádzala postupne všetky kupé, keď
konečne narazila na jedno, v ktorej bola iba jedna osoba. A i tak to kupé bolo
absolútne neprijateľné.
Draco na ňu pozrel a chladne si ju
premeral svojimi šedými očami.
"Čo tak sám? Nikto s tebou nechce sedieť?"
nedalo Hermione a spýtala sa. Zaujímalo ju, prečo Slizolinský princ sedí sám.
"To isté sa môžem spýtať aj ja teba. Kde
máš Pottera a Weasleyho?"
Hermiona sa zamračila a oprela sa o dvere
kupé.
"Vlastne sú chvíľu za mnou. Sadneme si k
tebe."
Draco strnul.
"Tak na to zabudni."
Usmiala sa.
"Prečo? Nie sme ti dosť dobrí?" spýtala sa
a zdvihla obočie.
Draco sa zapozeral do jej tváre. Niečo sa
mu odohrávalo v očiach. Niečo, čomu nerozumela, no v tú chvíľu jej to prišlo ako
tá najúprimnejšia vec, akú uňho kedy zažila.
"Nie. Tak to nie je. Ale chcem byť sám.
Nakoniec, ako vždy..." povedal a pozrel von z okna. Vonku už neostal žiadny
študent. Čoskoro sa vlak pustí smerom od Rokfortu. Preč od jednej kapitoly ich
života.
Hermiona sa zamyslela pri pohľade na jeho
stiahnutú tvár. Niečo ho trápilo.
Nadýchla sa a posadila sa oproti nemu.
Zarazene na ňu pozrel v očakávaní.
"Vieš Draco... Viem že to nemáš ľahké,
najmä teraz, keď tvoj otec... Chcem len, aby si vedel jedno - na svete nikdy nie
si sám."
![Lekcie [Lost]](images/topics/margaretka.jpg)
Vitajte, ste prihlásený ako Neprihlásený