Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 6. Ich malá miestnosť

Draco sedel vo vzdialenom rohu knižnice, nohami opretý o stôl pred ním a s otvorenou knihou v jeho lone. Tým, že prišiel sem, sa mu podarilo uniknúť Crabbovi a Goylovi. Tí dvaja sa na neho hlúpo usmievali, odvtedy čo zistili, že to s ním mantichora neukončila. Potešilo ich, keď im povedal, že mu neprekáža, že ho tam nechali umrieť a na oplátku, oni uverili jeho príbehu o jednoduchom odohnaní príšery. Ich lokajská povaha ho ale začala dráždiť a keďže potreboval ukončiť ich neustále ospravedlňovania, vyrazil do knižnice. Na miesto o ktorom vedel, že tam za ním nepôjdu.

Naozaj ich nerobil zodpovedných za to, že ušli od neho. Dobrým dôvodom, prečo nemať skutočných priateľov, je nemať voči nim žiadne záväzky. Rozhodol sa, že kým bude v knižnici, mal by využiť túto príležitosť a pohľadať niečo o mantichorách. Stôl pred ním bol pokrytý každou knihou, v ktorej o nich mohol nájsť zmienku. Veľký zväzok, ktorý náhodou držal, obsahoval veľké množstvo informácii o týchto beštiách. Musel priznať, že boli dosť mimoriadne. Draco obrátil stranu a začal čítať.

„Mantichora, divoké a smrteľné zviera, je známe osídlením Grécka a okolitých ostrovov. O niektorých sa vie, že migrovali na juh na Stredný Východ; ale ich postup na západ dovnútra Afriky bol zastavený prítomnosťou sfíng v Egypte (mantichory a sfingy sú prirodzení nepriatelia). V Anglicku nežijú žiadne mantichory, ich divoká povaha, silná mágia a chuť na ľudské mäso vyvolalo zákaz ich vlastnenia na Britských ostrovoch.“

Pri tejto pasáži sa Draco zastavil a zachichotal sa neradostne sám pre seba: „Jedna je práve teraz tu.“

„Mantichory ovládajú zvláštny druh mágie, ktorá im umožňuje uchlácholiť ich korisť až do stavu povoľnosti. Netvor je schopný vnímať, čo jeho obeť chce a potom vyžaruje tie isté pocity a myšlienky smerom ku koristi (Ohľadne tejto telepatie sú veľmi podobné Prízrakom. Pre ďalšie informácie o Prízrakom: str. 120).“

Tu sa Draco zastavil a pochopenie sa formovalo v jeho mysli. Posledných niekoľko dní od incidentu sa snažil pochopiť, prečo vlastne otvoril klietku. Perfektne vtedy vedel, čo je to za vec a čoho je to schopné. Ale keď sa pozrel do jej očí, cítil sa uvoľnený. Bol ukolísaný v neobvyklom záchvate dôvery jednoducho preto, že obluda mohla vidieť, čo chcel. Ale pocity, ktoré mu to ukázalo, boli pocity vrelosti a priateľstva, ale on sa predsa nestaral o také smiešne veci. Draco chcel moc. Draco uvažoval, že to je jediná kvalita Temného pána, ktorá zaváži. Mal moc a to by Draco mohol rešpektovať.

Draco bol hlboko ponorený do knihy, keď si všimol niekoho ako sa pohybuje pomaly cez uličky k jeho stolu. Zdvihol oči od stránok, aby sa pozrel na postavu medzi policami. Postava sa zastavila v časti, kde našiel knihy o mantichorách. Draco vedel, kto to bol. Grangerová sa vynorila z uličky pozerajúc trochu mimo.

„Hľadáš tieto, humusáčka?“ povedal Draco pomaly a ukázal na knihy pred ním.

Grangerová na neho hrozivo pozrela. „Nie, iba čakám na profesorku Vectorovú.“

Malfoy sa ležérne pozrel na hodinky. „O hodinu a pol skôr? Neuvedomil som si, že vlastne žiješ v knižnici. Ale naproti tomu zas som si istý, že kdekoľvek je to vhodnejšie než v spoločenskej miestnosti plnej Chrabromilčanov.“

„Ty si tu bol prvý," jednoducho povedala Grangerová.

Draco sa na ňu pozrel, bojovanie s Grangerovou bolo celkom zábavné, ale ona sa odmietala chytiť na jeho nepríjemné narážky. Ale teraz keď ju skúmal, všimol si ako unavene sa na neho pozerala. Jej normálne vrelé, hnedé oči sa zdali trochu otupené, porazenecké.

„Tu,“ poznačil si miesto, kde skončil a potom ponúkol knihu jej.

Grangerová sa na neho pozrela podozrievavo a potom sa načiahla po knihe, ale predtým než si ju zobrala, sa zastavila.

„Grangerová, nezaklial som knihy z knižnice,“ začal zisťovať, že je to zábavné. Hneď potom ako sa dostal cez počiatočný šok z toho, že jej vôbec knihu ponúkol. A ešte viac prekvapujúce bolo, že cítil, že sa začína doširoka usmievať.

Grangerovej oči sa roztvorili, ale knihu si od neho zobrala.

„Vďaka,“ zamrmlala a odišla preč. Zastala predtým než sa stratila medzi regálmi, aby sa na neho zmätene pozrela a potom odišla preč.

------------------------------------------------------

Cez veľké klenuté okná Draco sledoval ako obloha tmavne; pár zostávajúcich lúčov zo zapadajúceho slnka sa menilo na súmrak. S pohľadom na hodinky zistil, že bol čas ísť nájsť profesorku Vectorovú. Pomaly vstal a uhladil si strieborne zlaté vlasy späť z tváre a vydal sa cez uličky. Prudko zatočil doprava okolo dosť vystupujúcej police a vrazil do niekoho.

„Dívaj sa!“ zasyčal, len čo sa sám zachytil, aby nezakopol.

„Prečo sa nedívaš ty?“ povedal nepríjemne známy hlas.

„Humusáčka.“ Draco zasyčal a pozrel sa dole.

Grangerovej sa nepodarilo udržať rovnováhu a roztiahla sa na podlahe pred ním. Pramienky kučeravých vlasov sa jej uvoľnili z chvosta a lemovali jej mrzutú tvár. Zdvihla sa na nohy a prehodila si tašku cez plece. Draco si všimol, že sa strhla, keď to urobila. Krátko sa začudoval. Ak bolesť pochádzala z útoku mantichory, madam Pomfreyová by bola schopná zahojiť ju veľmi poľahky. Uvažoval, prečo ho zachránila. Tiež mohla byť veľmi ľahko zabitá. A v poslednom čase zvažoval, čo chce na oplátku? Ale Grangerová nič nehovorila, len položila knihu nazad do susednej police, predtým než sa na neho rozhnevane pozrela. Zvrtla sa na päte a odišla nájsť profesorku Vectorovú. Draco nemal na výber a nasledoval ju.

Profesorka Vectorová stála vedľa stolíka madam Pinceovej so vzrušeným pohľadom. Vrelo sa usmiala, keď ich zbadala a podišla rýchlo k nim. Draco si všimol, že bola viac vyobliekaná ako zvyčajne a že z nej vychádzal malý závan parfumu.

„Oh, dobre, obaja ste tu načas. Poďme rýchlo a vysvetlím vám to cestou. Nemám veľa času.“ Profesorka sa zase na nich oboch usmiala. Draco sa prosto na ňu zamračil, jej nadšenie mu bolo mierne odporné. „Teraz,“ začala, pričom Draco a Grangerová bojovali s tým, aby s ňou udržali krok, „budeme používať malú miestnosť v knižnici. Obaja dostanete od nej kľúče a bude k dispozícii len pre vaše použitie. Pre vás oboch to bude jednoduchšie, keď budete svoju prácu robiť tak, aby vás nerušili ľudia a preto vždy budete mať tiché miesto, kde budete môcť pokračovať v práci. Ach... tu sme.“

Profesorka Vectorová ich viedla dozadu knižnice a hore po malých točitých schodoch, ktoré viedli dole k niekoľkým zatvoreným dverám. Draco spozoroval s úškrnom, že Grangerová vyzerá zadychčane, prakticky sem bežali, ale jeho pulz sa nezvýšil. Profesorka Vectorová zastavila pred druhými dverami na chodbe, vytiahla zväzok kľúčov a zasunula malý sivý kľúč do zámku. Dvere sa otvorili a Draco musel použiť všetky svoje schopnosti, ktoré ho naučil Lucius, aby nedal najavo prekvapenie alebo ohromenie. Miestnosť bola väčšia, než očakával. Okná lemovali protiľahlú stenu a vzdialene hučal veselo kozub. Bol tam veľký stôl a niekoľko stoličiek. Napriek tomu. že izba bola dosť veľká, ťažko sa v nej dalo prechádzať. Všade naokolo boli nahromadené debničky a staré kufre. Jeden bol otvorený a odhaľoval, že je plný starodávne vyzerajúcich pergamenov a tučných kníh s odlupujúcimi sa obalmi a väzbami zviazanými motúzmi.

„Ako som vám už vysvetlila skôr, tieto všetky spisy patria kúzelníkovi, ktorí žil približne pred päťsto rokmi. Hovorím približne, pretože si tým nikto nie je istý. O kúzelníkovi, ktorý žil ako mních v niektorej časti írskych divočín boli dlhý čas len povesti. Neviem ako sa profesorovi Dumbledorovi podarilo vyhľadať toto všetko, ale je to tu. Kúzelníkove meno bolo Gregorius O'Leary.“ Profesorka Vectorová počas rozprávania prešla po miestnosti kontrolujúc krabice. „Väčšina týchto textov sa zaoberá Aritmantikou a tým ako ovplyvňuje ľudí. Z toho, čo mi povedal Dumbledore, tento kúzelník veril, že číselné vzorce, ktoré sú základom Aritmantiky sú tiež základom väčšiny mágie. Strávil väčšinu svojho života vytváraním záznamov o aritmantických vzorcoch.“

Draco sa pozrel na Grangerovú, ktorá podišla niekoľko krokov do vnútra miestnosti; jej oči vyzerajúce predtým tak unavene, teraz svietili vzrušením. Jej ruky boli pevne zopnuté dokopy a rozhliadala sa dookola miestnosti v snahe zabrať čo najviac. Grangerová nemala žiadne skúsenosti v skrývaní svojich pocitov. Draco vydal mierne posmešný zvuk, ktorý ignorovala. Draco mal sto chutí roztrhnúť debničku a vidieť, čo nájde, ale len pokojne stál vo dverách, ruky prekrížené na hrudi, s výrazom miernej nudy, ktorá zvrašťovala jeho čelo.

Profesorka Vectorová sa pozrela na malé hodinky, ktoré nosila a potom začala znovu hovoriť, tentoraz trochu rýchlejšie. „To, čo sa očakáva od vás, je, že prejdete cez tieto spisy a preštudujete jeho poznatky, uvidíte, či je tam nejaká reálna súvislosť medzi základnými aritmantickými vzorcami a niečím iným. Bol vám povolený prístup do časti s obmedzeným prístupom pretože riaditeľ verí, že by sa to mohlo ukázať nejako užitočné pre vašu prácu. Budete musieť robiť týždenné správy o činnosti a prosím, pokúste sa nedostať do problémov. Riaditeľ a ja sme na vás dvoch položili obrovské množstvo zodpovednosti.“ Pozrela znovu nervózne na hodinky a potom pozrela sama na seba v okennom skle. Draco mohol prisahať, že kontrolovala svoj mejkap. „Dobre, asi toľko, ak máte nejaké otázky, bez obáv sa ma zajtra spýtajte. Naozaj už teraz musím ísť, tu sú vaše kľúče a veľa šťastia.“ A s tým profesorka Vectorová prakticky vybehla z miestnosti.

Grangerová sa už dlhšie nebola schopná ovládať; vyskočila ako šíp k otvorenej debničke a kľakla si k nej, oči doširoka otvorené vzrušením. Draco mohol počuť ako si pre seba mrmlala: „Úžasné!“

Draco sa pozrel späť cez otvorené dvere; mohol vidieť, že väčšina knižnice smerom dohora vyzerala ako táto. Pozrel sa ešte raz a na konci uvidel ako sa profesorka Vectorová ponáhľa cez dvere. Zatvoril dvere a prešiel po miestnosti postaviac sa vedľa Grangerovej, ktorá sa pozeral na starý zvitok pergamenu s posvätnou úctou.

„To nie je tvoj prvý pôrod, Grangerová, hoci to je šialená predstava, tvoja tvár a Weasleyove vlasy.“ Draco sa na ňu uškrnul, ale ona sa usmievala, keď sa naňho pozrela, stále prekypujúca radosťou.

„Pozri Malfoy, to je ohromujúce.“ Ponúkla mu zvitok a na sekundu si Draco uvedomil, aké by to bolo mať ju za priateľa. Grangerová skoro na Draca žiarila a držala ho pred ním, aby si to vzal.

„Nechcem nič, čoho sa dotýkali tvoje špinavé prsty,“ zavrčal na ňu, cítiac sa veľmi nepríjemné kvôli tomu, ako na neho pozrela. Vyzeralo to, že jej nadšenie bledne a spustila zvitok, ktorý Draco umieral túžbou vidieť. Dosť dlho mu nič nepovedala.

Grangerová potiahla niekoľko ďalších otvorených debničiek a prehľadávala ich obsah, kým Draco robil to isté. Napokon sa rozhodol začať s niekoľkými starými zväzkami s tmavočervenou väzbou, zatiaľ čo Grangerová mala pre sebou na stole hromadu starých rukopisov. Pracovali ticho, robili si poznámku a a vyhodnocovali spisy. Grangerová prvá prelomila ticho.

„Pozri, chystáme sa tu spolu stráviť veľa času. A nemám v úmysle sa vzdať tejto šance len kvôli tomu, aby som sa ti vyhla.“ Grangerová začala zmotávať zvitok, ktorým práve prešla a ktorý obsahoval veľké množstvo informácii o reprodukčnom cykle červoplazov (tlustočervov), keď sa postavia oproti číslu deväť.

„A tým chceš povedať čo, humusáčka?“ spýtal sa a ani nezdvihol oči.

„Mali by sme uzavrieť prímerie.“ Prekvapený týmito slovami, Draco vzhliadol hore a stretol sa s Grangerovej očami. Krátko uvažoval ako môžu mať jej oči v sebe tak veľa rôznych odtieňov hnedej.

„Prímerie?“ zopakoval, keď predsa len dumal nad svojou poslednou myšlienkou. Rozhodol sa, že sa nebude starať, koľko odtieňov hnedej má v očiach tá humusáčka.

„Áno, prímerie. Vieš, biela vlajka, zložíme naše zbrane.“ Grangerová rozvinula ďalší pergamen a zrazu začala s robením poznámok. „Pôjde to jednoduchšie, ak budeme spolupracovať.“

„Spolupracovať? Draco Malfoy, ktorý spolupracuje s nečistokrvnou Grangerovou? Pomiatla si sa?“ Prv než dopovedal tie slová, vedel, že má pravdu. Ich práca by bola oveľa ľahšia, keby si stále nešli po krku.

Grangerová prestala pracovať a pozorovala ho, ako zvažuje túto myšlienku. „Nechcem sa stále znepokojovať nad tým, že sa ma snažíš prekliať,“ povedala mu. „Považujem to za rozptyľujúce, keď ťa stále musím sledovať.“

„Prečo ma sleduješ, Grangerová? Netušil som, že sa o mňa zaujímaš.“ Draco sa na ňu uškrnul; Grangerová len prevrátila oči. „Dobre, budeme mať prímerie. Prisahám, že keď budeme v tejto miestnosti, neprekľajem ťa. Môže byť?“

Zdalo sa, že to Grangerová zvažuje a nakoniec prikývla.

„Samozrejme, mimo tejto miestnosti žiadne prímerie neplatí.“ povedal pevne, pričom očakával nejaký druh škriepky, ale Grangerová len prikývla súhlasne na neho.

„V žiadnom prípade, Malfoy.“

„Dobre, keďže teraz sme akože mierumilovní, mám na teba otázku Grangerová.“ Draco zavrel knihu, cez ktorú prechádzal a položil ju. „Čo presne sa stalo tej noci?“

„Ja... ja som ťa videla z okna a šla som za tebou, aby som varovala Hagrida. Keď to zaútočilo...“ Grangerová sa zastavila a pozrela sa mimo Draca. „Omráčila som to a potom sa mi podarilo prebrať ťa a dostali sme sa do hradu.“

„Kde si bola? Nevideli sme ťa.“ Malfoy na ňu teraz uprene pozeral a zachytával každý detail, čo robila, spôsob ako jej oči skákali po miestnosti , aby sa vyhli jeho pohľadu, spôsob, akým sa hrala s prameňom svojich vlasov, spôsob akým sa nepohodlne mrvila na svojom mieste. To všetko mu povedalo niečo veľmi dôležité, niečo skrývala.

„Bola som neviditeľná,“ zamrmlala.

„Ako si mohla byť neviditeľná? Kúzla neviditeľnosti sú veľmi pokročilé, dokonca aj na vševeda Grangerovú. Tvoja schopnosť zvládnuť kúzlo neviditeľnosti je rovnako nepravdepodobná ako to, že máš neviditeľný plášť.“ Draco sa samoľúbo na ňu usmial, ale zistil, že teraz sa na neho určite nepozerá. „Máš neviditeľný plášť?“

„N... nie, nemám,“ odpovedala a on vedel, že neklame, ale ani nehovorila úplne pravdu. A potom pochopil. Ona ho nemá, ale niekto iný má. V žiadnom prípade by si Weasley nemohol dovoliť neviditeľný plášť, tak to musí byť...

„Potter, to je Potterov plášť,“ skonštatoval to ako fakt a potom sa v duchu usmial. To bolo naozaj zaujímavé zistenie. „Ale prečo si ma zachránila?“

„Nikto si takto nezaslúži zomrieť,“ zamrmlala a začala znova čítať zvitok.

Draco sa nahol cez stôl a vytrhol jej ho z ruky. Pozrela na neho nahnevane a ich oči sa stretli. „Dokonca ani ja nie, Grangerová?“

„Nie, dokonca ani ty nie, Malfoy.“ V jej hnedých očiach sa zablyslo a on cítil, že by mohla byť nebezpečná, keby sa príliš nahnevala. Nahla sa krížom cez stôl, aby si vzala zvitok späť od neho, keď ju v tej chvíli dočiahol a zdrapil jej ruku. „Pusť ma, Malfoy!“ zajačala na neho a pokúsila sa mu vytrhnúť.

„Prečo si nikomu nepovedala pravdu? Prečo si ma neudala?“ Naklonil sa k nej, táto otázka ťažila jeho myseľ odvtedy, čo sa to stalo. Nechcel, aby mala nad ním akúkoľvek moc; potreboval vedieť, čo ju mohlo prinútiť k tomu, aby ho ochránila.

„Lenže ja ti to nechcem povedať, to je všetko, teraz ma pusti.“ Bojovala zúrivejšie proti nemu, ale Draco ju udržal. Vedel, že ak ju pustí, mohla by utiecť cez dvere. Uvedomil si, že drží jej ruku jemnejšie než predtým v nemocničnom krídle, nejaká nepatrná časť neho nechcela, aby jej ublížil.

„Neverím ti. Viem, že ty a tvoji sladkí chlapci by ste dali čokoľvek za to, keby ma vylúčili z Bradavíc. Čo by ťa mohlo zastaviť?“ nahol sa bližšie k nej, ich tváre boli od seba len niekoľko palcov; pozeral sa jej do jej a pokúšal sa nájsť odpoveď. A potom to uvidel, vinu. „Ty sa cítiš vinná?“ spýtal sa, prekvapený. Kvôli čomu by sa ona mohla cítiť vinná?

Grangerová stratila všetku žiaru vo svojich očiach a zrazu opäť vyzerala veľmi unavená. Prestala s ním bojovať a nehýbala sa. „Ja ... ja chcela som ťa tam nechať.“ Dracove oči sa doširoka otvorili. „Chcela som sa ťa nechať zomrieť, obrátila som sa, že odídem, že utečiem, ale ja nie som taká. Neviem, kto to bol vo mne, čo ťa chcel nechať zomrieť. Ale nikto si to nezaslúži.“ Jej hlas postupne prešiel do slabého šepotu a potom prestala.

Pozrela sa na neho s výrazom, ktorý ho šokoval. Jej oči sa dožadovali odpustenia. Vyzerala, že už len pár slov a rozplače sa. To nebola humusáčka Grangerová, ktorú tak dôverne poznal. Zrazu vyzerala, že si všimla ako blízko je k nej a mykla sa späť. Pustil ju a ona si sadla. Draco len sedel a hľadel na ňu, nie celkom istý ako sa má zachovať v tejto chvíli. Bolo oveľa jednoduchšie, keď sa vzájomne urážali. Ale predtým než ticho začalo byť príliš ťaživé, začala si baliť svoju tašku. Vložila si malý strieborný kľúč do vrecka a kráčala k dverám. Ešte raz sa po Dracovi pozrela než vyšla z dverí. Draco vyskočil na nohy a vybehol von na chodbu; mohol vidieť ako sa jej kučeravá hlava stráca v hlavných dverách.

„Dobre,“ zašepkal pre seba, „tak toto bolo naozaj zaujímavé“.