Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 16. Bod zlomu 2/2

V obývacej izbe Domu svetla sa Harry obvykle cítil nevysvetliteľne šťastne a pokojne, ale teraz pôsobila chladne a zlovestne, keď sa Sirius vynoril z kozuba za jeho chrbtom.

"Do študovne," vyštekol. "Musíme prebrať tvoj trest."

Harry sa pokúsil spomenúť si, ako sa dýcha, keď tam kráčal. Keď Sirius za nimi zatvoril dvere, Harrymu stuhla krv v žilách.

Roztrasene sa otočil tvárou ku krstnému otcovi, absolútne zdesený.

"Takže, Harry," začal nahnevane Sirius a urobil krok vpred. Než tomu Harry dokázal zabrániť, podvedome o krok ustúpil.

"Je-je mi to ľúto," zdesene koktal.

Sirius na neho tupo zažmurkal, ako keby sa niečo pokúšal pochopiť.

"Ty sa bojíš?" neveriacky sa spýtal. Harry vehementne krútil hlavou, ale jeho triaška prezrádzala jeho skutočné pocity. Ustúpil o ďalší krok.

Sirius postrehol, že ak Harry urobí ešte jeden krok dozadu, narazí na smetný kôš. Načiahol sa za jeho rukou, aby ho od neho odtiahol, ale ten pohyb chlapca len viac vydesil.

Vytrhol sa mu z dosahu a rýchlo ukročil, kde zakopol o kôš a letel dozadu. Sirius k nemu pribehol, aby mu pomohol, ale podarilo sa mu vydesiť Harryho ešte viac a ten sa začal ospravedlňovať, ako keby na tom záležal jeho život a odsúval sa od neho, až kým chrbtom nenarazil na stenu.

"Harry, nie, prosím, ja ti neublížim," zúfalo vravel Sirius, keď vykročil k chlapcovi. Harry zdvihol ruky dohora, aby si chránil tvár.

"Je mi to tak ľúto, prosím, nechcel som to, je mi to ľúto," kňučal.

Siriusove oči sa v šoku rozšírili, keď sa Harry pred ním prikrčil. Zdvihol dlane na znak mieru.

"Harry, ja ti neublížim, prisahám," trasľavo vravel, keď pomaly kráčal k nemu. Harry prikývol, že to berie na vedomie, ale Siriusovi podľa hrôzy vpísanej v tých jasne zelených očiach bolo jasné, že mu chlapec neuveril.

Keď sa k nemu priblížil, Harry sa násilne roztriasol. Bolo zrejmé, že sa tú triašku pokúša potlačiť, ale jeho snaha mala malý efekt.

Sirius si zrazu pred neho kľakol, spôsobil, že sa Harry nad tým náhlym pohybom strhol, rovnako ako to robieval od tej udalosti s jeho strýkom.

"Harry... " smutne začal Sirius. Tmavovlasý chlapec sa odtiahol.

"Je mi to ľúto," roztrasene zašepkal. "Je... je..."

Sirius si pritiahol Harryho do objatia. Harry stuhol, celé telo napäté, ako keby čakal niečo iné, ako keby čakal, kedy sa Sirius rozhodne, že si Harry toto otcovské objatie nezaslúži.

"Pššt," vravel Sirius, keď ho hladil v malých kruhoch po chrbte, aby ho upokojil. "Je to v poriadku. Aj mne je to ľúto."

"Prosím, nezačni ma nenávidieť. Ja sa polepším. Len mi daj ďalšiu šancu a ja budem viac ako môj otec alebo ktokoľvek, kým chceš, aby som bol. Sľubujem. Len ma prosím nezačni nenávidieť," prosil Harry.

Sirius prudko schmatol Harryho za plecia a odtlačil ho od seba, tak aby sa mohol pozrieť do Harryho prekvapenej tváre. Harry zhíkol nad tým náhlym pohybom a zadržal dych, vyzeral vydesene, keď podvedome čakal, že dostane úder.

"Harry, ja by som ťa NIKDY nezačal nenávidieť! Nikdy! To, čo si dnes večer urobil, bolo veľmi hlúpe a nebezpečné, som naštvaný, pretože keby sa ti niečo stalo, nedokázal by som... nemohol by som..." Zhlboka sa nadýchol, aby si zabránil byť príliš emocionálny a skúsil to znova, keď hľadel Harrymu do nervóznych očí. "Nikdy by som ti neublížil, vieš to, správne?"

Harry sa pozrel na zem, už sa upokojil.

"Áno, viem to," zašepkal.

Sirius si vzdychol.

"Stále budeme musieť prebrať tvoj trest, ktorým bude domáce väzenie alebo nejaké domáce práce či niečo také, ale nič podobné tomu, čo ti robil strýko," vážne vravel Sirius.

Harry sa zatváril pochybovačne, ale mlčky prikývol.

"A čo keby sme šli do postele a porozprávame sa o tom zajtra?" navrhol jemne Sirius. "Bola to dlhá noc."

Obaja sa vyštverali na nohy a vydali sa von z izby. Harry stále hľadel na zem, keď kráčal, vyzeral mierne otrasene. Sirius ho bez slova nasledoval, v duchu si nakopával za to, že nepočúval Remusa a za to, že si myslel, že Harry unikol bez následkov rokom zneužívania u Dursleyových.

Sirius zaželal Harrymu pri jeho dverách dobrú noc a odišiel, aby umožnil chlapcovi prezliecť sa a ísť do postele. Vydal sa dole schodmi do obývačky a zrútil sa do kresla, schoval si hlavu v rukách. Nemohol uveriť, čo za idiota bol. Ako si mohol myslieť, že Harryho nijako neovplyvnilo to, ako sa k nemu jeho rodina správala. Remus mal pravdu. Harry nebol len priemerný tínedžer a Sirius sa cítil v koncoch. Myslieval si, že toto bude ľahké, pretože Harry bol také dobré dieťa. Teraz, po prvý raz, si uvedomil, že o tom uvažoval príliš zjednodušene. Harry bol dobré dieťa, ale mal pod povrchom emocionálne jazvy, ktoré Siriusovi nejako ušli. Ani vôbec nevedel, kde ich začať napravovať.

Vstal, vzal kúsok pergamenu zo zásuvky, zapískal na Hedvigu a dal sa do písania listu.

Remus

Mal si pravdu. Potrebujem pomoc. Som pripravený počúvať a urobiť čokoľvek, čo si myslíš, že by som urobiť mal. Prepáč mi to.

Siri.

Hedviga pristála na jeho pleci, ďobla Siriusa do ucha za to, že ju prinútil opustiť Harryho.

"Viem, viem, ale práve sa mu snažím pomôcť," vravel jej, keď jej priväzoval lístok na nohu. "Vezmi to Remusovi."

Snežná sova vyletela otvoreným oknom do nočnej oblohy.

Sirius neprítomne sledoval plamene v kozube, než sa vydal hore schodmi.

Pootvoril Harryho dvere a nakukol dnu. Izba bola tmavá, jediné svetlo prichádzalo z mesiaca za oknom. Sirius si kľakol vedľa Harryho postele, študoval svojho spiaceho krstného syna.

Harry vyzeral tak nevinne a pokojne, a predsa, dokonca v spánku, mal čelo mierne zvraštené tak ako tomu bývalo za posledných týždňov pomerne často. Siriusovi zovrelo hruď, keď si všimol, že Harryho vankúš je vlhký a že mal na tvári pozostatky sĺz. Nežne utrel slzu, ktorá stále visela na Harryho líci, zamračil sa, keď sa chlapec strhol pri tom dotyku dokonca v spánku. Pri všetkej tej bolesti v Harryho živote si Sirius uvedomil, že sa snažil nikdy neprezradiť svoje pocity ostatným. Smútok bol tajomstvom, ktoré Harry ukrýval, ako keby to bol hriech.

"Och, Harry, prečo sa vždy nútiš trpieť sám?" zašepkal Sirius, keď prešiel palcom po Harryho slávnej jazve.

****

Na druhý deň ráno, po noci spánku vyvolanom elixírom, sa Harry prebudil a zahanbene zišiel dole do kuchyne, len aby našiel Siriusa pripravovať sa k odchodu. Povedal, že sa musí ísť porozprávať o dôležitých veciach s Remusom, ale že sa čoskoro porozprávajú aj oni. Harry sa ani nenamáhal veriť jeho slovám, ale aj tak prikývol, pretože to sa od neho očakávalo.

Vedel, že by mal byť vďačný, za ho Sirius neudrel a ani ho neposlal k Dursleyovcom, ale cítil jedine bolesť, že ho Sirius opustil, ako keby na ňom nezáležalo.

Možno mu na ňom naozaj nezáležalo.

****

O ďalšiu hodinu sa Sirius vrátil a povedal Harrymu, aby sa preletaxoval na Snape manor. Harry začal protestovať, po minulom večere nechcel čeliť Snapovi, ale keď z kozuba vyliezol Draco a vyzeral rovnako zmätene, Harry si uvedomil si, čo robia. Bolo mu jasné, že to Dracovi prospeje, takže sa rozlúčil so Siriusom a preletaxoval sa na Snape manor. Vypotkýnal sa z kozuba, tentoraz sa mu podarilo zostať na nohách.

"Dobré popoludnie," pozdravil ho Snape. Harry sa vyhol jeho pohľadu a zamrmlal na pozdrav.

"Harry..." začal Snape, ale Harry ho prerušil.

"Och, takže zase je to Harry? Myslel som si, že je to Potter. Viete, všetky tie preskakovania ohľadne môjho mena by mohli u mňa vyvolať krízu identity," chladne prehlásil.

"Harry..." previnilo začal Snape znova.

"Ja nie som idiot. Viem, prečo som tu. Remus vás a Siriusa presvedčil, aby ste spolupracovali a cez deň si vymenili krstných synov. Siriusa sa zriekla jeho rodina za to, že prebehol k svetlej strane. Rovnako ako Draca. Voilá, je to dokonalé. Mali sa o tomto porozprávať už dávno. A áno, Sirius, nemal veľa šťastia so mnou, takže vám konečne umožnil, aby ste to skúsili sám. Stále som si nie istý, o čo presne sa pokúšate, ale myslím, že všeobecne som to pochopil správne, však?"

"Áno, ale je tu..."

"Dobre, pane, pretože plytváte svojím časom, tak to rovno ukončime. Vážne dúfam, že Sirius pomôže Dracovi cítiť sa lepšie, ale nech sa o čokoľvek pokúšate so mnou, nebude to fungovať. To by vyžadovalo medzi nami určitú úroveň dôvery, ale bohužiaľ, tá nám v poslednom čase chýba. Nemôžem dôverovať niekomu, kto sa ani nedokáže rozhodnúť, či ma nenávidí alebo nie."

Harry cítil, ako mu stiahlo hrdlo, ale zahnal akúkoľvek emóciu.

"Harry, ja som..."

"Myslím, že bude najlepšie, ak sa budeme držať Pottera. Takto si zapamätám svoje miesto ako študenta, idiota, machra, arogantného študenta, a dvojitý vedecký experiment. A nemajte obavy, tentoraz už na to nezabudnem, takže neplytvajte svojim časom. Môžete si ísť robiť čokoľvek, čo by ste robili, keby som tu nebol  a ja sa tu len posadím a počkám, kým sa nevráti Draco a nebudem môcť odísť. Takto sa uistím, že neprekročím čas, čo som tu vítaný."

Snape zatvoril oči a upokojujúco sa nadýchol.

Harry sa pozrel na zem, na chvíľu svoj chladný zovňajšok opustil.

"Ale, ehm... profesor, ten včerajšok ma vážne mrzí. Nechcel som Draca vystaviť nebezpečenstvu. Sľubujem, že sa to znova nestane."

"Aj seba si vystavil nebezpečenstvu," pripomenul Snape.

"Áno, ale aj Draca, a na tom záleží," vzdychol si Harry. "Ale ako som povedal, už sa to znova nestane."

"Záleží na tom, že si bol v nebezpečenstve aj ty, Harry," skúsil Snape.

"Bude to ‘Potter’, pán profesor," odsekol Harry, znova vystaval svoje bariéry. "A tento rozhovor, o ktorý sa pokúšate, nemá zmysel, takže ho môžete rovno ukončiť a ísť sa pokúsiť využiť svoje popoludnie, než ho úplne premrháte."

"Nerozprávaj sa so mnou týmto tónom, Harry."

"Potter," opravil ho Harry. "A mali by ste to povedať s nejakou emóciou. Možno by ste k tomu mohli pridať urážku, alebo vražedné zazretie alebo niečo také."

"Okamžite s tým prestaň! Na toto nemám náladu," vyštekol Snape.

"Tak mi dajte trest. Mohli by ste si ich začať zapisovať, takže si budete pamätať, koľko ste mi ich dali, keď znova začne škola. Môžete mi dokonca zobrať body. Je mi to ukradnuté. Robte si čokoľvek, čo máte rád," v Harryho hlase len slabé náznaky hnevu.

"Harry, len mi daj šancu..."

"Prečo? Vy ste mi žiadnu šancu nedali. Alebo bolo toto leto moja šanca a ja som ju premrhal? Čo len chcete, viete čo? Mám to v paži."

"Prečo toto robíš, Harry? To nie si ty," zúfalo sa spýtal Snape.

"Chcete vedieť prečo?" nahnevane sa spýtal Harry. "Viete, čo je absolútne najhoršia bolesť na celom svete? Horšia než Cruciatus, horšia než byť zmlátený nohou stoličky či bodnutý alebo prehodený cez sklený stôl? Je to myslieť si, že niekomu na vás záleží a potom zrazu zistíte, že to tak nie. Je to ponižujúce a bolí to ako niečo, čo ani nedokážem opísať. A predsa, mne sa to stáva znova a znova, pretože som taký podivínsky blbec. Ja som si dokonca myslel, že ma moji príbuzní milujú, dokážete tomu uveriť? Po všetkom, čo urobili, som si stále myslel... " Odmlčal sa a zatvoril oči, aby dostal svoje emócie pod kontrolu. "Fajn, už nedovolím, aby sa to stalo znova."

"Takže sa odstrihneš od sveta, odženieš preč všetkých len preto, že sa bojíš, že ti ublížia?" sklamane sa spýtal Snape.

"To nie je odo mňa veľmi chrabromilské, však?" uzavrel s odporom k sebe samému Harry.

"Nie si fér k ľuďom, ktorí sa ti snažia pomôcť."

"Čerstvá novinka: život nie je fér," ostro odpovedal Harry. "Občas, práve keď si myslíte, že všetko bude skvelé, rozpadne sa to. Občas bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažíte, jednoducho to nestačí. Občas ľuďom, na ktorých vám záleží, nezáleží na oplátku na vás. Ľudia vás vždy sklamú, ak ste dosť blbý na to, aby ste s nimi počítali. To je život, a je načase, aby som sa naučil vyrovnať sa s tým radšej než veriť v niečo, čo neexistuje."

"A čo nedokonalá dokonalosť, o ktorej si mi rozprával?"

"Sú to kecy, niečo, čomu som kedysi veril, keď som bol sprostý a naivný. Okrem toho, zabúdate, čo je hlavnou prísadou pre nedokonalú dokonalosť," povedal Harry.

"Nevravel si, že je to mať ľudí, ktorých miluješ?" spýtal sa Snape, keď sa snažil spomenúť si na predchádzajúci rozhovor.

"A ľudí, ktorí vás milujú na oplátku. Bez toho to nefunguje, bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažíte, aby to fungovalo," zatrpknuto prehlásil.

"Harry, existujú ľudia, ktorí ťa milujú," naliehal Snape.

"Nepovyšujte sa nado mnou, profesor, už viac nie som idiot," chladne povedal Harry. Snape sa rozhodol skúsiť to inak.

"Harry, včera večer som bol nahnevaný, povedal som veci, čo som nemyslel vážne."

"Nuž, to už začína byť pekný malý vzorec, však? Ale pochopte, keď stále vravíte to isté, keď sa prestanete ovládať, začne to znamenať, že si skutočne myslíte, že je to pravda," otupene vravel Harry. "To som sa naučil od Dursleyovcov."

"Neviem, ako ťa prinútiť uveriť, že hovorím pravdu," zúfal si Snape.

"Nenamáhajte sa, nestojí to za to úsilie. Teraz, ak ma ospravedlníte, doniesol som si knihu a rád by som si ju prečítal," prehlásil Harry, otvoril otrhaný výtlačok Ostrova pokladov, ktorý mu požičala Kota. Začal ju čítať, aby ten príbeh mohol porozprávať Anne, ktorá zjavne milovala pirátov, ale teraz by to nepriznal. Bolo by to ako priznanie sa k slabosti, že mu na niekom záleží a nechcel, aby to Snape vedel. Chcel, aby ho Snape považoval za silného a nezraniteľného. Možno potom ho bude Snape aspoň rešpektovať, niežeby Harrymu záležalo na tom, čo si Snape myslel.

"Harry, odlož tú knihu," prikázal Snape.

Harry ho ignoroval.

"Odlož. Tú. Knihu. Hneď!" zavrčal Snape cez zaťaté zuby.

Harry pretočil stránku. Hoci sa nedokázal sústrediť na čítanie, chcel, aby to tak vyzeralo.

Snape mu zrazu tú knihu vytrhol z rúk a Harry sa strhol v očakávaní bolesti.

Rýchlo znova nadobudol pokoj, keď mu došlo, že ho neudrú a uvoľnene si prekrížil ruky, zízal pri tom do ohňa.

"Harry, rozprávaj sa so mnou."

Harry tam sedel s kamennou tvárou a pevne zovretými perami.

"Harry, nemôžem ti pomôcť, ak sa so mnou neporozprávaš."

Chrabromilčan nepovedal ani slova, ani sa nepohol. Snape vybuchol.

"Vieš ty čo? Fajn! Snažil som sa, splnil som si svoju povinnosť. Ak máš chuť zakopať sa do tej obrovskej diery, potom len do toho. Ja určite nebudem tým, kto ťa z nej bude ťahať von. Neviem, prečo si mysleli, že sa s tebou dokážem zblížiť," frustrovane vravel Snape. Hodil knihu Harrymu na kolená, spôsobil, že chlapec nadskočil. Potom vybehol z miestnosti.

Harry sa otočil a sledoval ho odísť. Zúfalo chcel za ním zavolať. Nechcel byť sám. Ale vyhnal tie myšlienky z hlavy. Mal by byť sám. Musel byť sám. Bol to jediný spôsob, ako nedovoliť, aby mu znova ublížili, pretože už by nedokázal zniesť, keby musel čeliť ďalšiemu odmietnutiu. Konečne si začínal uvedomovať, že odmietnutie bolo to jediné, čo kedy dostával od ľudí. Bolo lepšie neriskovať a s nikým sa nezblížiť.

Prehltol slzy a opäť zdvihol knihu. Rozhliadol sa po tej veľkej, prázdnej izbe a striasol sa, pretože sa cítil veľmi, preveľmi sám.

***