Preklady fanfiction Harryho Pottera

Noc. Pomaly blúdim chodbami Rokfortu. Starý hrad je ponorený do sna, iba kde-tu počuť zvláštny šuchot, škripot či niečí nezreteľný šepot. Sú to mladí narušitelia, ktorých zastihla večierka mimo stien ich klubovní, a prefekti, čo vytvárajú zdanie, že hliadkujú, no v skutočnosti sa venujú svojim veciam, prípadne sa snažia očierniť iné fakulty tým, že trestajú všetkých, ktorí sa nestihli včas ukryť pred ich ostražitým pohľadom, alebo sa spoliehali na to, že sa vyhnú trestu vďaka fakultnej lojalite, nervózne gestikulujú a vysvetľujú, ako sa bezpečne dostať do chrabromilskej či slizolinskej klubovne. Práve študenti týchto dvoch fakúlt sa v noci zvyčajne potulujú  po hrade, plašia duchov a sústavnými zmenami úrovne bodov v „presýpacích hodinách“ privádzajú vedúcich svojich fakúlt na pokraj nervového zrútenia. Bystrohlavčania sú priveľmi rozumní na to, aby zbytočne ponocovali a bifľomorčania radšej uprednostnia dobrý spánok, keďže do skúšok už nezostáva veľa času. Učiteľov temer nevidno. Minerva McGonagallová je už riaditeľkou a po Filchovi s jeho otravnou pani Norrisovou niet nikde ani stopy. Pravdepodobne sa príliš unavil počas dňa, kedy vymýšľal trest pre Pottera a Weasleyho, ktorí sa dnes znovu vyznamenali na elixíroch, keďže takmer spôsobili hromadný výbuch kotlíkov. Dokázali pridať do elixíru rozvetvený ploštičník namiesto obyčajného kocúrnika. Pritom ešte mali tú drzosť celý deň na mňa zlostne zazerať a šomrať, že im niekto schválne vymenil prísady, nad čím som sa len opovržlivo uškrnul a pritakával Hermione, že je potrebné dávať väčší pozor na to, čo hádžu do kotlíka, a nie bezostyšne civieť na nový priliehavý habit Pansy Parkinsonovej.

V podstate som dnes výhradným pánom nočného Rokfortu. Tento pocit neobmedzenej moci mi však nepriniesol veľa radosti. Vlastne tu nielen hliadkujem, ale úmyselne hľadám jednu osobu. Presnejšie povedané dve. Prvou z nich je Hermiona Grangerová. Dnes večer (t. j. pred štvrťhodinou) som sa zobudil a zistil, že nie je v spálni. Navyše to nebolo po prvýkrát. Situácia sa mi postupne vymkla z rúk. Vždy som si myslel, že mám s Mionou celkom stabilný vzťah, ktorý nás oboch uspokojuje (a áno, vôbec ma neznepokojuje, že je ešte študentkou). A tak to aj v podstate bolo, pokým sa na obzore neobjavilo toto indivíduum a nezačalo si na moje dievčatko robiť nároky. (Natíska sa otázka: kde vlastne po celé tie roky bol? Špicľoval, či čo?) Takže práve on je tou druhou osobou, ktorú hľadám. Nuž, ako sa hovorí: „Spomeň čerta a...“ Našiel som ho. Navyše (kto by si to len pomyslel) vedľa skladu na metly, na ktorých sa tá banda tupcov „venuje športu“. Tak ako som predpokladal, boli tam obaja spolu a viedli celkom zaujímavý rozhovor. (Jasné, čomu inému sa dá venovať po nociach? Hádam len nie spaniu?!)  A tak som sa schoval za rohom a chystal sa načúvať, pretože tí dvaja nevenovali svojmu okoliu ani najmenšiu pozornosť.

„Myslíš, že nás niekto podozrieva?“

Keď je Hermiona znepokojená, hlas sa jej tak príjemne chveje.

„No iba ak tvoj... priateľko.“

To myslí mňa? Ach, ako len nemám rád toto drzé indivíduum. Mám takú chuť zdrapiť ho... nuž, napríklad za... krk. Ale nie. Som pokojný, vyrovnaný, nenechám sa ovládať bezvýznamnými emóciami.

„Nehovor o ňom takým pohŕdavým tónom! Nemáš ani tušenia, aký je v skutočnosti!“

Len doňho, Hermiona, šikulka, dievčatko moje!

„Vážne? A aký? Arogantný, samoľúby, polovičný...“

No teda, odkiaľ to vie?! Vari je to tak vidieť?

„Okamžite prestaň! Ak som od niekoho nečakala výhrady voči čistote krvi, tak od teba! Keby to bol Malfoy... to je dobre známy pokrytec, ale ty...“

Hm, a čo s tým má spoločné Malfoy? Aj keď ten sa votrie všade.

„Navyše ti bude určite známe, že môj... „priateľko“ je veľmi intelektuálna, jemná a citlivá osobnosť...“

To hovorí naozaj o mne? Aj keď znie to nádherne. Takže by som mal pre istotu pyšne zodvihnúť hlavu a zaujať hrdý postoj.

„...hoci pri pohľade na neho by ti to nikdy nenapadlo.“

Ó-óch! Vždy je to tak: Prišiel horár a vyhnal všetkých z lesa.

„No tak, Hermiona, upokoj sa, dobre?“

A vidím, ako ten... chlap zmierlivo dvíha ruky (s podlým zámerom oslabiť jej ostražitosť, priplichtiť sa bližšie a drzo obchytkávať moju Mionu). Možno by som mal vykuknúť a pozrieť sa na to? Nie, neurobím to. Čím menej vieš, tým lepšie spíš. Aj keď ako sa tu dá spať?!

„A prečo sa o tom vlastne bavíme?“

A prečo ste sa tu vlastne zavreli?!

„Mmm... neviem.“

Nuž, kto by pochyboval.

„To je jedno. Nech už je to kto chce, určite nepobeží referovať o všetkom riaditeľke.“

Pravdaže nepobežím. Po prvé, tá už určite vie o všetkych vašich dobrodružstvách. A po druhé, rád by som vedel, ako jej to poviem?! A vlastne načo? Pochybujem, že by sa postavila na moju stranu.

„Prestaň ma bozkávať!“

Veľmi rozumná myšlienka. Plne s tým súhlasím.

„Prečo?“

Ešte sa pýtaš? Lebo si škaredý a neotesaný a má mňa!

„Musím sa vzchopiť a povedať ti niečo dôležité a ty ma rozptyľuješ.“

Áno, a čo také?

„Áno, a čo také?“

Pre Merlina, začínam už premýšľať ako oni!. Zdá sa, že je to nákazlivé. Tááák len pokojne. Nádych – výdych. Vypočuť si, čo povie Hermiona a potom zaútočiť na protivníka – zlikvidovať ho – rozdupať. A nestarať sa o to, že ide o primitívne inštinkty. Ale účinné.

„Ľúbim. Ťa.“

Ach nie!

„Aj ja teba.“

Ach nie!

„Ja ťa ľúbim viac.“

Ach nie!!!

„Nie, ja...“

Nemám silu to ďalej počúvať. Zabúdam na primitívne inštinkty a odchádzam preč. Spočiatku sa pomaly suniem dopredu, potom čoraz rýchlejšie a rýchlejšie, až kým sa napokon nerozbehnem. V tej chvíli kašlem na slušnosť, ani mi nenapadne, že by som mohol náhodou naraziť na študenta. Načo sa oddávať nezmyselným fikciám, keď mám život zničený a na jeho ruinách sa tá existencia bozkáva s mojou (hoci teraz už nie) Mionou. Nespomínam si presne ako, no dostal som sa do izby a vysilene zrútil na posteľ, zadržiavajúc slzy hnevu a upokojujúc sa plánmi na krutú pomstu. Pri siedmom type popravy som napokon zaspal. Zobudil ma vrzgot otvárajúcich sa dverí (aký je len ten náš život banálny). Hermiona ladne vtancovala do miestnosti.

Svetlo mesiaca (veď do úsvitu je ešte ďaleko a noc bola hlboká), prenikalo do spálne cez odkryté okno a vytváralo na dlážke žiarivý pás. Stúpila naň a ten výjav bol taký očarujúco krásny, že som si pomyslel, že ešte stále spím. Celý dojem však kazil prsteň, ktorý sa jej nevedno odkiaľ objavil na prste (aj keď mám zopár predstáv), a veselá pesnička, pozostávajúca iba z dvoch slov: „Pani Snapová, pani Snapová, pani-pani Snapová!“ (Neviem, čo ma rozrušilo viac, či námet, alebo talent interpreta.) Neovládol som sa a z hrdla sa mi vydral smutný povzdych. Keď si Hermiona všimla, že nie je sama, pribehla k posteli, schmatla ma do náruče a zakrúžila po izbe.

„Krivolab! Ani si nevieš predstaviť, aká som šťastná!“