Preklady fanfiction Harryho Pottera

Vieš, že nie som majster slova. A tiež nemám rád jalové reči, no takto je to jednoduchšie...

Kvapka atramentu zostala visieť na hrote brka. Na chvíľu sa zastavila, ako keby premýšľala, potom čvachtavo pleskla na pergamen a zanechala na ňom pavúkovitú machuľu. List odletel do kozuba.

Ako sa predtým nesmelo vysloviť Voldemortovo meno, tak sa teraz obávam nahlas hovoriť o svojej minulosti. Stále si myslím, že o nej nemusíš vedieť. Mlčať je to najmenšie, čo môžem urobiť, aby som ťa neobral o pokojný spánok.

No jedno ti môžem prezradiť: Znamenie mi umiestnili na ruku, ale spaľovalo mi srdce. Až napokon zuhoľnatelo. Ty z neho so skutočnou chrabromilskou húževnatosťou odstraňuješ popol a sadze a nebojíš sa zašpiniť. Si ale schopná sama bojovať proti mojim démonom? Si mladá, naivná a bezúhonná. Nemala by ťa trápiť vychladnutá spálenina mojej znetvorenej duše.

Vidím, ako zbystruješ pozornosť pri akejkoľvek zmienke o Lily Evansovej. Máš na to dôvod: tak dlho som kvôli nej trpel, až som s tou bolesťou takmer zrástol. Nemôžeš nič zmeniť. Meno Lily znamená v mojom živote veľmi veľa.

Viem, že si myslíš, že ju ešte stále ľúbim. Tiež som si to dlho myslel. Teraz s odstupom času hovorím: nie. Neľúbim. A sotva kedy miloval.

Prihodilo sa ti niekedy, že si cestou pohladila túlavého psa? Príde ti ho ľúto, ufúľaného a hladného, pohladíš ho po zachlpenej srsti, dáš mu nejakú maškrtu... A poberieš sa ďalej. Ale pes sa za tebou rozbehne, strká ti ňufák pod kolená, predbieha ťa, vrtí chvostom a oddane ti pozerá do očí. „Vezmi ma so sebou! Pozri, aký som šikovný, veselý a verný! Prosím, vezmi ma!“ Ty však nepotrebuješ v obývačke špinavé a zablatené zviera. Zavrieš mu dvere priamo pred nosom. Dlho bude skučať na prahu v zúfalej nádeji, no keď ti jeho clivé zavýjanie nedovolí spať, vyjdeš a pretiahneš ho metlou. A vtedy ťa uhryzne. Nie od zlosti, z urazenosti.

Keď si ľudia utierajú nohy o niečiu dušu, nevyzúvajú sa.

V podstate ani ja nemám ďaleko od toho psa. Tiež hryziem. A moje city k Lily neboli láskou. Túžbou po odplate, áno. Vinou, áno. A okrem toho nesmiernou clivotou za nemožným.

Brko škriabe, takmer driape tenký pergamen.

Spýtaš sa, či sa to nedalo inak? Bez tej špiny, bolesti, krvi, bez toho hlúpeho sebauvedomenia a detských krívd? Ale nie, nespýtaš sa. Si pevne presvedčená, že za moje chyby sú zodpovední všetci okrem mňa. Lebo ma nemali radi, neustriehli, nestarali sa... Nerob zo mňa mučeníka. Osud človeka, to sú jeho činy. Všetko, čo som urobil, som urobil sám. Všetky moje hriechy sú iba moje.

Nik ma neukrižoval, ani nezradil. Sám som sa pribil na kríž hrdzavými klincami. Niet sa na čo sťažovať.

Pozostatky môjho dávno pochovaného svedomia mi však nedovolia ti klamať. Ak by som povedal, že ľúbim, luhal by som. Neľúbim? Taktiež lož. To, čo som mnou robíš, sa nedá pomenovať ani vysvetliť. A je tu strach.

Večer čo večer sa mi podlamujú kolená od obavy, že neprídeš. Že konečne pochopíš, že stuchnuté podzemné žaláre, na mape uvedené ako Severusove Snapove, nie sú nič pre teba. A tak to bude správne, a tak to bude.

Dávno som si odvykol želať si veľa. Všetko, čo chcem, je šťastie. Pre teba.

V ten večer, kedy neprídeš, budem spokojný. Budem vedieť, že si šťastná.

Brko sa nervózne zachvelo a namiesto iniciálok „SS“ zanechalo na pergamene energický kostrbatý škrt.

Muž prebehol pohľadom po uponáhľaných nahustených riadkoch a podráždene zašomral: „Sentimentálne hlúposti...“

Popísaný list papiera pristál na chladnúcich uhlíkoch v kozube a mihom vzbĺkol.

Muž si sťažka povzdychol a oprel sa v kresle.

Za ním ticho vrzli dvere.