Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 22

Preklad: Jimmi 

Beta: neobetované 

 Čas

 George/Katie

 Výzva: Fénix

Všetko je v tieto dni nejasné. Všetko je reálne a predsa sa zdá falošné, také odlišné od toho, aké to kedysi bývalo. Katie s Georgeom sú niekde zaseknutí a čas sa ženie okolo nich. Všetko sa mení, ale oni sú stále rovnakí.

Katie si to uvedomí, keď sa vedľa neho prebudí, v nedeľu pred Vianocami (minimálne ona si to myslí, pretože keď ste zamilovaní, je nemožné stíhať, pokiaľ nemáte jeden z tých tryskáčov, ktorí používajú muklovia) a pripravuje sa čeliť ďalšiemu dňu Weasleyovského chaosu.

Sú to druhé Vianoce odkedy... odkedy Fred zomrel a predsa sa zdá, ako keby to bola celá večnosť. Staré bariéry sa zlomili v dňoch, ktoré nasledovali po pohrebe a nové hradby sa vztýčili. Vianočné koledy sa ozývajú domom, napriek tomu, že sú do Vianoc ešte štyri dni a je šesť ráno? Ale potom si spomenie, kde je a pritúli sa k Georgeovi a on zastoná.

"Prebuď sa, spachtoš," doberá si ho, pritláča prsty nežne na jeho rebrá a vníma obrysy jeho svalnatej hrude. Zasmeje sa, ale jednako je to akési duté, a Katie premýšľa, ako dlho to je, čo sa George skutočne úprimne usmial a nie len vynútene pre dobro niekoho iného.

Katie znova priateľa pošteklí, radostne sa na neho usmeje, keď zažmurká, otvorí oči a prudko ich zavrie pred návalom svetla.

"Vstávaj," povie.

"Čože?"

"Zdobíme vianočný stromček a nech by som akokoľvek rada zostala tu s tebou, nemyslím, že by to tvoja matka ocenila a radšej by som mala svoje telo neporušené, mám pravdu?"

George prikývne, pretočí sa nabok, aby sa vyhol nemilosrdným prstom. Pery ma napnuté, ale duch úsmevu sa driape na jeho tvár a Katie vidí, že je blízko k tomu, aby ho prinútila usmiať sa. Pomaly sa vyštverá z postele, jeho nohy sa šúchajú o plyšový koberec.

"Keď to povieš takto..."

Starý George, uvedomí si Katie s bodnutím bolesti (nie z ľútosti za minulosťou, ale za budúcnosťou), by spravil niekoľko uštipačných poznámok a doteraz by už slzil od smiechu. Tento George je prázdny. Ona ho miluje, pretože láska nekladie podmienky, ale začína to vyzerať, že láska nestačí.

Vystrie ruku, láka ho dole do najhlbšieho pekla Weasleyovského rodinného chaosu. Zakopnú na poslednom schode, jej noha sa zachytí na rozstrapkanom okraji koberca a to ju vystrelí do Georgeovho náručia. Jej priateľ ju zachytí, jemne potlačí Katie, aby sa vyrovnala a mohla stáť na oboch nohách. Ona mu chce poďakovať, spôsobom, ktorý je máličko fyzickejší než slová, keď je prerušená Teddym, vreštiacim Teddym.

"Teddy Remus Lupin, to máš v ruke toaletný papier?" spýta sa Harry, keď venuje krstnému synovi karhajúci pohľad. "Bré ráno, George, Katie. Beriem to tak, že ste prespali jačiaci záchvat dnes ráno?"

"Jačiaci záchvat?" vraví Katie, ustúpi pár krokov od Georgea, aby sa porozprávala s Harrym. "Myslela som, že sa už začína vyrovnávať lepšie s tým, že ho tu Andromeda raz do týždňa necháva."

"Začína," vysvetľuje Harry, "tento jačiaci záchvat bol kvôli tomu, že sa musí ešte trikrát vyspať, kým príde Ježiško."

"Och."

"Áno, to je všetko..."

"Pripravený na raňajky, George?" spýta sa, keď sa otočí znova k nemu. "Umieram hla... čo je?"

George na ňu vzhliadne bez kúska hanby. Teddy mu už omotal okolo krku celú rolku toaletného papiera, ktorá ho menila na múmiu. Zaplavoval ho Extra luxusne biely toaletný papier Gilderoya Lockharta (pani Weasleyová trvala na tom, že kúpi jeho posledné obchodné dobrodružstvo, bez ohľadu na to, čo všetci vraveli o jeho skutočnej povahe).

"To mi pripomína, ako ste sa pokúsili zamknúť Percyho v pyramíde a premeniť ho múmiu," zasmeje sa Katie, keď si George odsunie biely materiál z očí.

"Fred si myslel, že to je sranda."

Nechcela to spomenúť, toto boli Vianoce a rany sa mohli zahojiť, ale tie praskliny na to stále čakali.

Rýchlo vrhne pohľad na Georgea, poteší ju, keď zistí, že sa sotva zmenil; stále mal v tvári ten istý výraz, ten, čo vyžaroval: "Počul som, ale vážne o tom nechcem premýšľať."

Ale potom sa rozosmeje; vybuchne smiechom, jeho telo sa trasie od úsilia uvoľniť tak veľa potláčaných emócií. "To bolo fakt dobré," dostane zo seba medzi nádychmi a Katie sa na neho pozrie v šoku.

"Si v poriadku, George?" nežne sa spýta.

"Ale aj tak si myslím, že tá veková hranica bola lepšia, ale chlape, ten žart v hrobke bol skvelý." Slzy veselosti mu začali lomcovať jeho štíhlym telom, to, o ktorom by si človek myslel, že je celé a nie je telom niekoho, kto stratil polovicu samého seba a potom k tomu ešte aj ucho.

Možno, len možno, sa George môže znova narodiť... ako fénix. Možno, len možno, jediné, čo potrebuje, je čas.

Ale zatiaľ, uvedomuje si Katie, keď Georgeova veselosť pomaly ustupuje, mali aspoň malého chlapca, na ktorého bolo treba dávať pozor a vianočný stromček, ktorý bolo treba ozdobiť.