Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 8

Práve keď sa dostala k dverám, ku slobode vzdialenej len o úder srdca, začula kroky.

"Smiem ťa odprevadiť von?" strnulo sa spýtal Draco.

"Von z dverí?" Okamžite si pripadala hlúpo za takú otázku.

Zaťal čeľusť, jeho pohľad namierený niekam nad jej plece. "Rád by som sa s tebou na chvíľku porozprával, ak to nevadí."

"Och. Samozrejme." Keďže už ruku mala na kľučke, otvorila dvere a vyšla cez ne von. Draco ju nasledoval, zatvoril ich za nimi. Zišla krátkych schodiskom a po bočnom chodníčku zamierila k nízkemu bielemu plotu, ktorý obklopoval Harryho pozemok. Zastavila kúsok od vchodu.

Draco ju nasledoval, zízal na zem, keď zastavil asi meter za ňou, ruky zastrčené hlboko vo vreckách. Vzhliadol na ňu cez svoju ofinu, v tvári takmer ospravedlňujúci úsmev. Hľadeli na seba po dobu, ktorá im pripadala večnosťou, než prehovoril.

"Tento okamih som si predstavoval už veľmi dlho," začal. "A musím ti povedať dve veci. Žiadam jedine, aby si počúvala. Potom sa už nikdy znova nemusíme rozprávať."

Zamračila sa, vyplašená. Iste nemyslel vážne, že sa nikdy nebudú spolu rozprávať. Prečo by to hovoril? Srdce jej začalo uháňať.

"Dobre."

"Po prvé, musím ti poďakovať."

Prekvapene zažmurkala. "Poďakovať... mne?"

Prikývol. "Za to, že si tebou. Za to, že si tebou, ktorá ma tak ľahko odmietla, keď som ťa prišiel priviesť späť. Za to, že si mi povedala  - občas nakričala - všetky tie dôvody, pre ktoré by si ani nemohla čo i len zvažovať naplnenie manželského zákona. Keby neexistovalo to, čo si vravela a, rovnako dôležité, spôsob, akým si to vravela, nemyslím si, že by som prišiel domov a rozhodol sa pokúsiť sa s tým bojovať. A myslel som vážne, čo som tam dnu povedal. Toto je tá najlepšia vec, ktorú som kedy urobil."

"Draco, ty by si za to nemal ďakovať mne," odvetila, hanbila sa za to, ako sa k nemu v ten deň správala.

"Nie, mal by som," nežne sa hádal. "Za posledný rok som sa naučil o sebe a tomto svete viac, než som si kedy myslel, že je možné. Som vďaka tomu lepší. Kvôli tomu, čomu ma tvoje presvedčenie prinútilo čeliť."

Hermiona pokrútila hlavou. Takto si nepredstavovala, že bude ich opätovné stretnutie prebiehať. Slzy sa začali vyhrážať, ale skôr než dokázala odpovedať, pokračoval.

"Tiež som chcel... potrebujem... aby si niečo vedela. Toto som spravil, toto všetko... potrebujem, aby si vedela, že som to spravil tým správnym spôsobom, Hermiona."  Jeho hlas bol taký vážny, že jej z toho bolo nevoľno. Nechystala sa ho stratiť, že nie? To, že bol s niekým iným, napríklad s Annou, bola jedna vec, ale toto začínalo pôsobiť ako niečo príliš finálne.

"Spravil som to zo správnych dôvodov. Nikdy som nič také predtým neurobil. Pretože si mala pravdu. Takú pravdu. Vo všetkom, čo si povedala. A ja som vďačný, že som si to vypočul. Som rád, že som sa mohol porozprávať s tvojimi priateľmi, pretože mi pomohli pohnúť sa smerom k tomuto."

"Draco..."

"Navždy ti budem vďačný. Dobrú noc." Ukročil, zľahka prikývol a otočil sa späť k domu.

"Počkaj," zavolala a urobila k nemu dva kroky. Zastavil sa tesne pred schodmi a otočil sa tvárou k nej, jeho výraz ostražitý. "Mám na teba len jednu otázku. A potom ťa nechám na pokoji."

"Do toho," riekol, založil si ruky na hrudi a oprel sa o zábradlie.

Nevedela, kde začať, ale vedela, že to nemôže nechať skončiť. Spravila k nemu ďalších pár krokov. Teraz bol od nej asi pol metra. Keby sa načiahla, mohla by sa dotknúť jeho ruky. "Ty si... ty si povedal veľa vecí. V rozhovoroch, citátoch a tak ďalej. Veľa vecí medzi riadkami - o robení toho, čo je správne. Opakovane si vravel, že si sa vzdal nádeje. Že si ma musel nechať ísť. Že nakoniec si musel byť v pohode s tým, že ma už nikdy neuvidíš."

Zvraštil čelo, jeho oči vyhľadali jej. Len prikývol. 

"Ja len... musím to vedieť...   Naozaj - naozaj - si sa vzdal všetkej nádeje?" 

Draco sa silne mračil, jeho výraz rozpoltený. Zjavne chvíľu uvažoval, než prehovoril. "Nuž, nie. Krucinál, nie." Niečo ako úľava začalo klíčiť v jej hrudi. "Ale... tiež... áno."

Hermiona namáhavo prehltla, pocit nádeje zmizol. 

Pokrútil hlavou. "Dala si tak očividne najavo, že v tomto smere nie je žiadna nádej."

"Ja viem," odvetila. "Urobila som, čo som musela. Potrebovala som, aby si sa vrátil a zabudol na mňa, a tak sa mohol pohnúť so svojím životom ďalej."

Prikývol, jeho pohľad sa presunul k niečomu na ceste. "Bola si veľmi efektívna vo svojich cieľoch. Musel som na teba zabudnúť, aby som dokázal pokračovať. Ale srdce... je čudná vecička. Nedovolilo mi úplne uhasiť ten mrňavučký plamienok nádeje. Samozrejme, musel som ho pridusiť. Vyhostiť do najhlbších hlbín samého seba, ukryť pred svetlom a čímkoľvek, čo by ho mohlo rozdúchať." Sucho sa zasmial. "Úplne si ma zdrvila."

Hermiona stisla oči. "Skutočne som nenávidela robiť to." 

Draco si založil ruky na hrudi. "Urobila si, čo si urobiť musela."

Prikývla, slzy opäť hrozili, že prepuknú. Zničila ich mlhavý vzťah za hranicu nápravy. "Je mi to tak ľúto."

Znova sa pozrel inam. "Sú dni, zvlášť v posledných pár mesiacoch, keď som si myslel, že tá nádej zomrela úplne. Len vtedy, keď som bol istý, že je preč, som si uvedomil, že tam stále niekde je."

"A dnes večer? Čo si cítil, keď si ma uvidel?" Mala pocit, ako keby sa výhonky strachu rozťahovali v jej vlastnom srdci, kde sa nedarilo ničomu okrem nádeje odvtedy, čo ju v Lyone vyhľadal.

Jeho výraz bol opäť zamyslený. "Úprimne? Mal som pocit, ako keby mi vrazili do brucha alebo ma buchla dorážačka do hlavy. Vyrazilo mi to dych. Bol som... bez slov." 

Pokúsila sa nedať najavo svoje sklamanie; jeho slová neboli presne tými, ktoré dúfala počuť. Vyzeralo to, že všetok jej rastúci obdiv k nemu, dokonca jej mladučké city k nemu, vyjdú naprázdno. Samozrejme, nič viac si nezaslúžila. Chcela ho odohnať preč, nadobro, chcela, aby sa vzdal nádeje na to, že sa niekedy vráti alebo bude opätovať jeho náklonnosť. Urobila presne to, čo urobiť zamýšľala; bolo len krutým zvratom irónie, ktorá ju priviedla na miesto, kde si priala, aby neodviedla takú excelentnú prácu.

"Chápem," povedala nakoniec. V duchu sa dala dokopy. Jej svet sa za posledné dve hodiny pretočil o 360 stupňov a jej myseľ vírila nepredvídateľným množstvom ‘čo ak?’ Jej práca, Lyon, ministerstvo, jej priatelia, rodičia, Dracove priateľstvo s jej priateľmi - bombardovalo ju príliš veľa vstupných dát, aby im venovala pozornosť. 

"Ďakujem ti, že si mi odpovedal. Dobrú noc, Draco." Bez počkania na odpoveď sa otočila k odchodu, hrýzla si do pery, aby zadržala slzy, až kým nebude sama. 

"Počkaj," schmatol ju za ruku skôr, než stihla urobiť druhý krok. 

Hermiona sa stočila, ale nedokázala sa mu pozrieť do očí, tak sa sústredila na miesto, kde spočívala jeho ruka, tesne nad jej lakťom. Zahryzla si silno do pery. 

"Prečo si sa ma na to pýtala?" Dracov výraz bol výrazom odhodlania, výrazom úprimnosti. Takmer prosby. Pustil jej ruku a ukročil, jeho čelo zvraštené znepokojením. 

"Och, hm." Teraz sa jej myšlienky valili jedna cez druhú kvôli odpovedi. Pud sebazáchovy a silná túžba uniknúť zápasili s mocnou nádejou, ktorej mesiace poskytovala útočište a skutočnosťou, že ju práve zastavil a... čo ak.

V Lyone jej v skutočnosti vôbec nepovedal, že je do nej zamilovaný, namiesto toho tancoval okolo tej myšlienky a len sotva ju naznačil, pár trúfalých slabík z hranice, z ktorej, keby sa prekročila, už by sa nemohol vrátiť. Požiadal ju, aby si vybrala jeho, ale nikdy nevyjadril svoje skutočné city k nej, hoci ich dokázala čítať medzi všetkými jeho slovami, vidieť ich v jeho očiach. Obmedzil sa presne dosť na to , aby mohol všetko poprieť. Nekládla mu to za vinu; dokonca vyznanie lásky by nič nezmenilo. Ale ona mu to isté neurobí. Nebude tancovať, naznačovať a navrhovať. Vystavila ho už príliš mnohému, a hoci to vtedy bolo nevyhnutné, teraz si zaslúžil viac. Zaslúžil si celú pravdu. 

Zhlboka, roztrasene sa nadýchla. "Pred zákonom," začala. Prikývol, čakal, kým bude pokračovať. "Skôr než sa o ňom začalo hovoriť... páčil si sa mi." 

Dracove oči boli veľké ako podšálky. "Ja som sa ti čo?" 

Prikývla, cítila, ako sa časť ťažoby pri tom priznaní zdvihla. 

Potlačil smiech, pokrútil hlavou. "Musím sa posadiť."

Schody verandy stačili akurát na to, aby sa tam obaja zmestili a on jej naznačil, aby sa k nemu pripojila. Oprel sa o schody, tvárou k nej, jeho výraz veľmi pobavený. Opatrne sa posadila čo najďalej od neho, tvárou k cestičke pred nimi. 

"Páčil si sa mi," zopakovala. 

"Ako dlho?" zavrčal. 

Netušila, aký to má zmysel, ale mala pocit, že mu dlhuje nejaké odpovede. "Vlastne mesiace." Potichu sa zasmial a zatvoril oči, oprel si hlavu o tehly. "Ale keď začali reči o tom zákone, musela som... prestať. Musela som to dostať zo svojej mysle. Pretože som hneď zavčasu vedela, že nezostanem v Anglicku, keď ten zákon schvália."

Teraz sa na ňu pozeral uprene, spojil jej oči s odhodlaním vo svojich. "Ja chápem, prečo si odišla. Naozaj chápem."

Nemohla uveriť, že jej priznanie prijal tak ľahko. V jej rozjímaniach o tom, ako ho znova stretne, sa bála, že bude na ňu nahnevaný, že bude mať pocit, že plytval časom, aby dosiahol zrušenie toho zákona, pretože obom sa páčil ten druhý v rovnakom čase. Bolo by úplne racionálne byť kvôli tomu naštvaný; očakávala to. Buď nesprávne pochopila všetko, čo od Lyonu urobil, alebo on skutočne, naozaj, chápal jej dôvody, prijal ich a veril, že boli dôležité. Bolelo ju z toho srdce, spôsobovalo to, že silnejšie vnímala to, že ho stratila. 

"Ďakujem ti," zašepkala, pretrela si uslzený pohľad. Po chvíli, keď sa vzchopila, pokračovala. "Urobila som maximum, aby som to zarazila. A myslím, že by som bola v poriadku. Ale potom... Draco, našiel si ma. Hľadal si ma celé mesiace a prišiel si ma požiadať, aby som sa s tebou vrátila domov. Bola to tá najviac... romantická vec, ktorú kedy pre mňa niekto urobil. Bez ohľadu na výsledok."

"Romantická?" prekvapene sa spýtal. 

Hermiona prikývla, švihla očami k jeho dosť dlho, aby videla, že je prekvapený. "Vynaložil si obrovské úsilie, aby si ma našiel. Ja si... ja si nedokážem predstaviť, že by si to robil z iného dôvodu ako ten, že si chcel, aby som sa vrátila. Chcel si, aby som sa ja vrátila domov. Ale vôbec som nečakala... toto."  Roztiahla ruky dlaňami nahor. "Že budeš bojovať proti tomu zákonu a že dosiahneš, aby ho zrušili. Ako som mohla niečo také predvídať?" 

"Ja som to určite nepredvídal," zamrmlal, otočil sa na schode, aby hľadel rovnakým smerom ako Hermiona. 

"Presne. A... potom čo si odišiel, musela som si priznať, že si mi vyrazil dych a že si spôsobil, že som sa cítila... chcená spôsobom, ako som sa nikdy predtým necítila." Zatrpknuto sa zasmiala. "To, že si ma našiel v Lyone, to, že si ma prosil, aby som sa s tebou vrátila.... Použila som to, aby som udusila tvoje nádeje, a predsa to bolo presne to, čo rozdúchalo tie moje." Hermiona cítila na sebe jeho spýtavý pohľad, ale musela dokončiť svoje myšlienky. "Luna mi poslala Sršňa s tvojim prvým rozhovorom. A všetky po ňom o tvojej práci. Draco, ja..."  Cítila, ako jej skrúca vnútornosti od nervov z toho, čo sa chystala urobiť. Bolo to ako byť na vrchole horskej dráhy, v okamihu, keď sa preklápate cez okraj a tesne predtým ako začnete padať. 

"Ja som sa... do teba zamilovala." Spätný náraz z nervozity bol taký silný, že musela polapiť dych. "Nuž, tak veľmi ako sa niekto môže zamilovať cez novinové články. A dovolila som si tešiť sa z myšlienky, že toto všetko robíš kvôli mne. Napriek tomu, čo si v tých rozhovoroch tvrdil." Prestala rozprávať a mlčky ho prosila, aby prehovoril. Keď sa tak nestalo, uvedomila si, že ešte musí povedať jednu vec. "Keď som ťa dnes večer videla, dúfala som, že bude existovať niečo - čokoľvek - čo ma prinúti veriť, že stále ku mne cítiš to, čo si cítil kedysi." Teraz už mlčala a uspokojila sa s tým, že prehovorí, keď bude pripravený. Bolo očisťujúce dostať zo seba všetko von. Aj keby sa nesplnili jej nádeje, povedať mu pravdu bola správna vec. 

Keď plynuli okamihy bez nejakej odpovede, pozrela na neho kútikom oka. Zízal na ňu, výraz nesmierneho sústredenia v tvári. Domnievala sa, že by mala byť vďačná, že nie je nahnevaný. Jednako, tá chvíľa sa naťahovala  a ona sa neodvrátila. Jeho pohľad zajal jej, a z nejakého dôvodu, ju nepustil. 

Medzi nimi bolo len pár decimetrov tvrdého kameňa. Prekvapilo ju, ako rýchlo ich zrušil, zmenšil vzdialenosť medzi nimi na zlomok okamihu. Nežne pootočil jej tvár smerom k sebe a pritlačil pery na jej. Prekvapilo ju to, ale tak kúzelne, a dychtivo mu ten bozk opätovala. Bola to intenzita toho bozku, čo ju zaskočila, ako keby umierala od smädu a jeho pery samotné stačili na to, aby ho uhasili. Vryl sa silne, nebezpečne a neciteľne do jej srdca a ona schmatla jeho košeľu, aby mu zabránila odtiahnuť sa. Druhou rukou našla zátylok jeho krku a bol to ten najúžasnejší pocit. Nechala svoje prsty zľahučka pohladiť tenké končeky vlasov na jeho šiji. 

V duchu si zvykala na ten lahodný bozk, keď sa odtiahol, oči široké. Chvíľu na seba hľadeli, sťažka dýchali, ani jeden si nebol istý tým, čo sa práve stalo. 

Draco sa od nej trochu odtiahol, ale zostal dosť blízko, aby mohla cítiť jeho teplo. Priťahovalo ju. 

"To bolo..." Začal, ale odmlčal sa s ohromeným krútením hlavou. 

"Oveľa lepšie než by logicky malo byť?" navrhla. 

"Áno." Zasmial sa, pošúchal si krk, kde ešte pred chvíľou bola jej ruka. 

Hermiona sa striasla. Mlčanie sa naťahovalo, až kým neprehovorila. "Takže... čo teraz?" 

"Teraz?" zopakoval Draco, oprel sa dozadu a oprel si lakte o schod za nimi. Zdalo sa, že je niekoľko dlhých minút stratený v myšlienkach. Keď konečne prehovoril, hlas mal vyrovnaný, hlboký. "Dnešný večer bol... nuž, oveľa viac než vážne dokážem pochopiť." Odmlčal sa, pozrel sa jej do očí s drzosťou, ktorú si v ňom nepamätala. "Ale myslím, že bude fér, ak budem úplne úprimný."

"V poriadku," riekla so slabým pocitom zlej predtuchy. 

"V Lyone, som sa.... bál povedať ti všetko. Čo som cítil. Myslel som si, že keby mi to prešlo bez toho, aby som vyjadril svoje pocity, že by mi to nejako pomohlo. Možno zachránilo trochu hrdosti alebo by bolo ľahšie  na teba zabudnúť." Draco sa zhlboka nadýchol, než pokračoval. "Pretože som bol do teba zamilovaný. Už som bol... nuž, veľa rokov."

Hermiona zalapala po dychu. Vytušila jeho pocity, keď ich takmer ale nie celkom priznal v to ráno pri Saône, ale nikdy by nehádala, že boli prítomné celé roky. 

"Pripusťme, tie pocity rástli a ubúdali, ako sa dá očakávať, keďže začali v druhom ročníku."

"Nie!" vyhŕkla, neschopná si pomôcť. "Čože?" 

Draco prikývol, trochu nevrlo. "Bol som taký malý blbec, však? Ale páčila si sa mi, najviac ako si sa v dvanástich mohla, ale potom som s tým ďalšie štyri roky bojoval. Občas som bol úspešný. V šiestom a siedmom ročníku som aj tak stratil všetky city a bolo to niekoľko rokov po vojne, keď som si začal spomínať, aké je to cítiť niečo. Ale potom, keď sme pracovali na tom istom poschodí, predtým než z nás urobili partnerov, začalo sa to zase vracať späť."

Hermiona bola ohromená. Teraz bola očividne ona na rade, aby úplne stratila slová. 

So smutným smiechom pokrútil hlavou. "Príliš som sa bál premýšľať o tom, že sa k tebe priblížim. Znova som sa s tým pokúšal bojovať. Ignoroval som to, zatláčal preč, skúšal som chodiť s inými ľuďmi. Vzdal som tú snahu, keď sme spolu začali pracovať, ale stále som nedokázal pozbierať odvahu niekam ťa pozvať. A bol som úplný zbabelec, keď som sa dozvedel o tom zákone. Došlo mi, že som ťa miloval tak dlho, že som musel byť pre teba lepší než ktokoľvek iný. Iste, minimálne by som ťa dokázal urobiť šťastnou, aj keby si mi lásku nikdy neopätovala. A, možno, snáď, by si vo mne časom videla viac než len muža, za ktorého si vydatá."

Draco ten koniec vyslovil veľmi rýchlo, ale teraz sa zarazil a otočil sa tvárou k nej, chytil ju za ruky. "Ospravedlňujem sa za to, že som bol takým zbabelcom. Vtedy som ťa ani v najmenšom nebol hoden. Som teraz iný, myslím, že sa už tomu približujem."

Hermionine srdce búšilo, nádherné trepotanie šťastia tančilo skrz jej zmysly. "Draco..."

Zdvihol voľnú ruku, aby jej naznačil, že ešte musí niečo povedať. "Za posledných šesť mesiacov boli časy, keď som si dovolil slobodu predstavovať si, aké by všetko bolo, keby bolo po mojom. Keby som vyhral a ten zákon zrušili, keby si sa vrátila nezávislá a z nejakého dôvodu ma vpustila do svojho života... Dokonca som si predstavoval, len raz, aké by to bolo, keby si sa vrátila a chcela ma rovnako, ako som ja chcel teba."

Hermiona si musela pripomenúť, aby dýchala. 

"Existovala jedna vec, ktorej som sa rozhodol držať," povedal opatrne, "v prípade tejto zdanlivej nemožnosti. Na toto budeme musieť ísť veľmi pomaly." 

"Pomaly," zopakovala. Pomaly nebolo presne to, čo mala na mysli, hlavne keď premýšľala o tom bozku. 

"Áno," povedal, zľahka kreslil prstami po chrbte jej ruky. "Je to dôležité z množstva dôvodov. Ale čo je najdôležitejšie... nie sme tými istými ľuďmi, ako sme boli pred všetkými tými mesiacmi. Za posledný rok som sa veľmi zmenil a som si istý, že aj ty. Chcem si byť istý, že obom sa nám páči ten, kto sa z toho druhého stal." Vtedy sa jej pozrel Draco do očí. "Minimálne to je to, čo chcem, aby sa stalo." 

Hermiona prikývla, stále spracovávala, čo práve povedal, to všetko, čo sa jej dnes stalo. Počas niekoľkých hodín sa prešla z nepriateľa ministerstva k tomu, komu bolo odpustené, od toho, aby bola legálne podľa zákona zasnúbená s Dracom k tomu, aby bola úplne slobodná a doma vítaná. Potom priznala hĺbku a sily svojich pocitov k Dracovi a ten sa zmenil a šokoval ju svojim vlastným priznaním. 

"Hermiona?" 

"Prepáč," rýchlo odpovedala. "Hovoríš, že chceš byť so mnou?" 

Venoval jej čiastočne úsmev, čiastočne úškrn. "Myslím, že je bezpečné povedať, že niečo medzi nami je, či?" 

Bez premýšľania sa pozrela na jeho pery, líca jej okamžite zružoveli v okamihu, keď si to uvedomila. "To by som povedala, áno."

"Nie som si istý, či je múdre v tejto chvíli robiť z toho niečo oficiálne. Takže v tomto zmysle myslím, že musíme počkať. Ale chcem sa pohnúť ďalej, nech to akokoľvek vyzerá. Nie je to, čo chceš ty?" 

"Chcem!" rýchlo vykríkla. "Chcem povedať, že áno, to je to, čo chcem. Jednoducho som na toto nebola pripravená!"

Zasmial sa. "Ani ja nie. A predsa sme tu."

Hermiona žasla nad niečím v jeho postoji, jeho vyrovnanosti, na jeho sebaistote. Toto bolo na ňom určite nové, vlastnosť, ktorá sa vytvorila zo skúseností za posledný rok. Vyzeral pokojne úprimný a nemal obavy z toho, čo by mohla povedať. Zatiaľ čo ona mala pocit, že padá a nikdy padať neprestane. 

Draco si preplietol prsty s jej, vyslal jej vnútro do nádherných otočiek. "Hermiona. Poďme na kávu."

Jej myseľ sa roztočila do najvyšších otáčok, premýšľala o všetkom, čo mohlo zle dopadnúť. Povedal, že by na to mali ísť pomaly z mnohých dôvodov a jej myseľ ju začala tými dôvodmi zásobovať. Stále bývala v Lyone a ešte ju oficiálne neprivítali v Anglicku. Mala tam prácu, byt, život. On strávil viac než rok snahou priviesť ju domov a musel kvôli tomu prípadu skončiť s prácou, ktorú miloval. Bojoval za prípad, ktorý, v jeho kruhoch, nebol spočiatku populárny a neskôr len neochotne prijatý. 

Hermionine oči sa rozšírili. "Oh! Ak bude existovať čo i len náznak niečoho medzi nami, mohli by..."

"Áno, skúsme... si dnes večer kvôli tomu nerobiť starosti, dobre?" Nežne sa usmial. "Je to niečo, čo musíme prediskutovať, ale nemusíme sa ponáhľať."

"Máš pravdu," odpovedala. "Určite to môže počkať."

Draco sa postavil. "Kde dnes v noci spíš?" 

Hermiona pokrútila so smiechom hlavou. "Nemám potuchy. Neplánovala som to, keď som prišla do Anglicka a teraz som vyčerpaná. Nebolo by pre mňa bezpečné dnes večer šoférovať do Francúzska."

Znova prikývol. "Zostaneš tu, samozrejme, so svojimi najlepšími priateľmi. Zajtra môžeme ísť niekam na raňajky."

"Tu?" rýchlo povedala, "nechcem riskovať, že ma niekto uvidí s tebou."

Draco strčil ruky do vreciek a pokrčil plecami. "Stále môžeme ísť do muklovského Londýna."

Usmiala sa, v duchu sa vyhrešila, že na to nepomyslela. "Absolútne."

"Dohodnuté teda. Prídem zajtra ráno a pôjdeme niekam spoločne. Môžeš ma... povoziť v tej veľkej škatuli na kolesách, ak chceš." 

"To by som veľmi rada," povedala, neschopná a neochotná zabrániť úsmevu. 

Draco jej ponúkol ruku, aby jej pomohol postaviť sa. Nechala ho viesť ju k dverám domu jej najbližších priateľov, ruka pritlačená nežne na jej drieku. Práve keď sa chcela načiahnuť po kľučke, povedal: "Počkaj."

Otočila hlavu s otázkou v očiach, ale on ju rýchlo znova pobozkal, obtočil tú ruku okolo jej pása. Pritiahol si ju bližšie k sebe, jej chrbát čiastočne opretý o jeho hruď a váhavo sa dotýkal jazykom jej pier. Hermiona bola vďačná za podporu, ktorú jej poskytovala jeho ruka, pretože sa cítila tak slabá v kolenách, ktoré boli schopné podlomiť sa z intenzity toho bozku. Keď bolo jasné, že neplánuje, aby to bolo krátke, stočila sa v jeho náručí, načiahla sa po jeho tvári a pritiahla si ho bližšie. Postavila sa na špičky, aby mala k nemu lepší prístup a keď jemne poťahala za jeho peru, Draco slabučko zavrčal. Práve keď si pomyslela, že boli nebezpečne blízko tomu, aby zašli príliš ďaleko, keď tam stáli komukoľvek na očiach na Harryho verande, začal sa odťahovať, hoci si tentoraz dal načas. 

Obaja sťažka dýchali, jeho oči divoké a temné, keď na ňu hľadel. 

"Čo si vravel o tom, aby sme na to šli pomaly?" spýtala sa zadychčaná. 

Temne sa zasmial a znova ju pobozkal, tentoraz len zľahka. "Áno, nuž, musíme prebrať detaily toho, čo to presne znamená."

Usmiala sa na neho. "Nemôžem uveriť, že som o toto takmer prišla. Že som takmer prišla o teba."

Uličnícky sa usmial. "Bez obáv mi daj najavo, ako veľmi si za to vďačná." 

Hermiona sa zasmiala a nechala Draca, aby ju voviedol späť do Harryho a Ginninho domu. Bolo toho veľa, čo bolo nutné zvážiť, priveľa toho, čo bolo treba naplánovať a urobiť. Mali pred sebou prekážky, ktoré museli odstrániť, z ktorých množstva sa jej motala hlava, keď o nich začala premýšľať. Mala prácu a začiatky života niekde inde, z ktorých musela odísť a jej cesta domov bola všetko možné len nie je jasná. A predsa nejako, neuveriteľne, jej ruka spočívala v jeho a to stačilo.

KONIEC