Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 5/6 Katastrofa v komore na metly

Na ďalšie dva týždne sa situácia medzi dvoma výbušnými študentmi upokojila. Už viac na seba nezazerali ani sa vzájomne nečastovali urážkami. Avšak kamarátstvo z lekcií lietania na metle sa rozplynulo. Namiesto toho pracovali mlčky na projekte z elixírov, preberali veci medzi sebou pokojným a rozumným štýlom. Profesor Slughorn si vydýchol úľavou.

To nepatrné rozmrazenie ich doteraz nepriateľského vzťahu neostalo nepovšimnuté.

"Myslím, že sa možno niekam dostávame," prehlásil profesor Flitwick na ďalšom stretnutí v riaditeľkinej pracovni, ktoré pozostávalo z hlavných prefektov a najbližších priateľov dvojice.

"Je to lepšie ako predtým, ale stále to nestačí. Bavia sa spolu vôbec mimo učebne elixírov?" spýtala sa profesorka McGonagallová študentov.

"Hm... nie som si toho vedomý, ale Draco už viac nehovorí o tom, že ju nenávidí," riekol Zabini.

"Hermiona býva zadumaná a vraví, že je milší, než si predstavovala. Ale okrem toho... nič," odpovedal Ron.

Riaditeľka si vzdychla. "Toto nestačí. Máme tu prvý decembrový týždeň a hoci sa zdá, že už viac k sebe necítia nenávisť, nezdá sa, že by sa posúvali nejako bližšie. Potrebujeme urobiť niečo netradičné, aby sme to vyvolali."

"Nerád zniem ako ufňukaný bifľomorčan," povedal Nott, čím si vyslúžil zazretie od Pomony Sproutovej. "Ale iste je kľúčovým to, aby sa skutočne porozprávali."

"Kam tým mieriš, Nott? To bola pointa tých predchádzajúcich dvoch kúskov," bojovne pripomenul Ron.

Nott na Rona škaredo zazrel. "K tomu som sa dostával, ak mi dovolíš dokončiť. Predchádzajúce úlohy nefungovali, pretože vždy existovalo niečo, čo im bránilo skutočne sa musieť porozprávať. Musíme ich vystaviť situácii, kde sa budú môcť sústrediť len na seba."

"Hmm...  to je veľmi dobrý nápad, pán Nott," poznamenala Minerva.

Slizolinčan sa víťazoslávne pozrel na Rona, ktorého to nijako nezaujalo.

Začala diskusia tom, ako to dosiahnuť, ale Harry sa jej nezúčastnil, pretože sa mu v hlave začal tvoriť plán. Zablokoval ostatné rozhovory okolo seba a posadil sa, aby o tom popremýšľal. O päť minút neskôr mal hlavné rysy bláznivého plánu, ale plánu, ktorý mohol vyjsť.

"Myslím, že to mám," vyhlásil a miestnosť na neho obrátila svoju pozornosť. "A čo tak komora na metly?"

"Čože?" spýtal sa Ron.

"Ten nápad mi vnuklo to, že Hermiona sa nám už po x-tý krát sťažovala, že onehdy prichytila bozkávajúci sa pár v prístenku na metly. V komore na metly nemáš čo iného robiť, budú prinútení vzájomne sa porozprávať... alebo bozkávať," dokončil s chichotom.

"Ty si za to, aby sme ich zamkli v komore na metly?" prekvapil sa Zabini.

"Nuž, áno. Viem, že to nie je najrozumnejší plán, ale poskytne im to čas, aby sa porozprávali bez toho, aby ich niečo rušilo."

"Je to geniálne, kámo," nadchýnal sa Ron.

"Buď to, alebo sa vzájomne zabijú," odpovedal Zabini.

"Uvoľní nás ich smrť spod toho proroctva?" spýtal sa Nott profesorky McGonagallovej.

Zamračila sa. "Prestaňte byť morbídny, pán Nott. Musím povedať, pán Potter, že pokiaľ by som obvykle neobhajovala zamknúť študentov do komory, toto by mohlo vyjsť."

Profesor Flitwick si pohladil bradu. "Musíme byť pri tomto pláne nároční. Zamknutie na pár hodín ničomu nepomôže, takže myslím, že by sme ich mali zamknúť cez noc."

Od profesorky Sproutovej a niektorých portrétov sa ozvali pobúrené povzdychy, zatiaľ čo sa študenti chichúňali. Avšak riaditeľka bola vo svojom obvyklom praktickom móde.

"To má dobré výhody. Ak môžeme, mali by sme sa pokúsiť zamerať sa na približne dvanásť hodín."

"Minerva!" namietala Sproutová.

"Áno, ja viem, je to veľmi nezvyklé, ale zúfalé časy si vyžadujú zúfalé činy. Pokiaľ nie sme pripravení nebyť zásadoví a predvídateľní, potom tí dvaja nikdy neprekonajú svoje rozdiely a nedajú sa dokopy."

"Ako to zariadime? Nebudú sa len tak príhodne potulovať spolu po chodbe," ozval sa profesor Flitwick.

"Škoda, že už Malfoy nie je prefektom, mohla by som im dať spoločnú hliadku," poznamenala McGonagallová.

"Ak chcete, môžem sa hodiť maród a nechám sa ním zastúpiť," navrhol Zabini.

"Nie, to by bolo moc podozrivé. Ak je prefekt chorý, nikdy by sme nepožadovali, aby ho zastúpil študent, ktorý nie je prefektom."

Miestnosť zmĺkla, keď všetci premýšľali o spôsoboch, ako uviesť ich bláznivý plán do činnosti.

"A čo keby profesorka McGonagallová zariadila, aby sa s ňou znova stretli, možno kvôli tomu kurzu lietania alebo podobne a potom keď odídu, môžeme nechať Zloducha, aby ich strčil do komory," navrhol váhavo Ron.

"Ako ich Zloduch strčí? Je to duch, je len čiastočne telesný a nemôže sa dotýkať ľudí," pohŕdavo zareagoval Nott.

Ron sa začervenal, keď ho prichytili pri tom, že zabudol na niečo také zásadné. "A čo keby ich do nejakej nalákal trikom?"

"Ako?"

"Je to Hermiona! Zloduch sa môže vydávať za študenta, ktorý je už lapený v komore a v žiadnom prípade len tak neprejde okolo."

"Ale Draco prejde. Bude mu to ukradnuté a šťastný to nechá na Grangerovú, aby to vybavila."

"Jediné, čo ma napadá, je, že nejako dostaneme Draca do prístenku, zamkneme ho a potom necháme Grangerovú prejsť okolo a tá sa mu pokúsi pomôcť," nakoniec navrhol Nott.

"Ako chceš dostať Draca do prístenku?" spýtal sa Harry.

Nott sa roztržito poškrabal na nose, pozrel sa na profesorov, kým odpovedal. "Jedno dievča. Presnejšie dievča, čo prenasleduje celý rok a ktoré ho stále viac a viac frustruje."

****

Draco sa stočil, keď sa dvere prístenku za ním zabuchli. Pretočil podráždene oči.

"Heather?" zavolal, ale nedostal žiadnu odpoveď a vďaka nedostatku svetla bolo príliš tma, aby niečo videl. Vytiahol prútik, zamrmlal Lumos  a malá guľôčka svetla osvetlila komoru. Zvraštil nos nad tým prachom, než si uvedomil, že tu s ním nikto nie je a vrátil sa v duchu k tomu, ako dostal lístok, na ktorom stálo, aby sa stretol s Heather Armitageovou, šiestačkou zo Slizolinu, dnes večer v komore na metly.

"Typické," pomyslel si.

Dostal ten lístok od chichotajúceho sa štvrtáka, ktorý na neho lišiacky žmurkol, než mu podal. Stisol pery, keď čítal ten list. Heather sa ho pokúšala odchytiť osamote celý semester, napriek faktu, že jej povedal pri viac než jednej príležitosti, že nemá záujem. Teraz sa zdalo, že si myslí, že keď mu bude posielať lístočky po iných študentoch, tak vyvolá jeho záujem. Keby sa s ňou chcel muchľovať, bol by to urobil a nemal by sklony vytratiť sa. Hoci si možno to otravné dievčisko myslelo, že s ňou niečo bude mať, keď nebudú nikomu na očiach. Ale žiadala ho len o to, aby prišiel a povedal jej, čo si o nej myslí a on sa postará, aby to bolo naposledy, čo ho obťažovala.

A teraz tu ani nebola. Prečo sa namáhať zariadiť stretnutie, na ktorom sa ani neukážete? Frustrovane zavrčal, než sa otočil chrbtom k dverám a pokúsil sa ich otvoriť. Odmietali sa pohnúť. Zamračil sa, ale ešte ho to netrápilo - v takomto starom hrade sa to stávalo a nebol celkom bezmocný. Bol koniec koncov čarodejníkom.

****

O štyridsať minút neskôr tam stále trčal. Obrovské množstvo kúziel, ktoré vrhol na dvere, nefungovalo a on začínal byť stále viac a viac podráždený. Skvelé, pomyslel si. Teraz uviazol v studenej, vlhkej komore a nemal ani možnosť vybiť  si zlosť na sprostom dievčisku, ktoré bolo na vine za to, že tu bol.

Draco sa porazenecky oprel o dvere a zatvoril oči. Vážne sa netešil na to byť tu lapený celú noc. Skĺzol chrbtom po dverách a ostal tam sedieť, keď potlačil nutkanie búchať si hlavu o dvere. To by jeho situáciu nezlepšilo a len by ho z toho rozbolela hlava.

Zdvihol hlavu, keď začul vzdialený zvuk krokov, ktoré sa ozývali po rokfortskej kamennej podlahe. Pritlačil ucho na dvere, aby sa uistil a bolo to ono - niekto prichádzal po chodbe. Vydýchol úľavou, pretože zjavne tu nebude musieť trčať celú noc.

"Pomóc!" zajačal, keď búšil na dvere, aby upútal pozornosť okoloidúceho.

Kroky zaváhali a Draca začal búšiť znova. "Uviazol som tu. Môžete zatlačiť na dvere zvonka?"

Dvere sa zrazu rozleteli a on odletel dozadu, zakopol o vedro a pristál na zadku.

"Malfoy?"

Zastonal, keď spoznal bifľošský hlas rokfortskej knihomoľky.

"Čo tu robíš?" spýtala sa, keď vkročila dnu.

"Nie! Drž tie dvere!" zúfalo vykríkol, ale bolo príliš neskoro. Dvere sa zabuchli a on zdesene zatvoril oči. "Dokonalé!" zavrčal.

"Prečo panikáriš? Iste nás jednoduché odomykacie kúzlo pustí von."

Podráždene odul pery, ale sledoval, ako sa pokúša otvoriť dvere sériou kúziel, každé ďalšie zložitejšie ako to predtým. Pomaly zatlieskal, keď zlyhala.

"No páni, Grangerová, mám také šťastie, že som tu uviazol s najbystrejšou čarodejnicou svojho veku, pretože mňa by nikdy nenapadlo použiť na otvorenie dverí Alahomora."

"Nie je potrebné byť sarkastický."

"Vážne si si myslela, že som to neskúsil?"

"Jednako to stálo za pokus," tvrdohlavo trvala na svojom.

"Áno, iste. Čo navrhuješ teraz, ty génius?"

Hrýzla si spodnú peru. "Skutočne som si nie istá. Chcem povedať, prišla som sem len preto, že mám obchôdzku. Nemyslím si, že niekto až do rána pôjde okolo."

"Tento deň je čím ďalej lepší a lepší."

"Čo tu vôbec robíš?"

"To je dlhý príbeh," nenápomocne odvetil, detaily jej fakt nechcel poskytnúť.

"Povedala by som, že máme dosť času."

"Na tom nezáleží."

Skepticky po ňom strelila pohľadom. "Prečo začínam mať pocit, že dôvod, prečo si tu, je kľúčom k tomu, prečo sme v pasci?"

Vzdychol si a načrtol situáciu, keďže vedel, že mu nedá pokoja. A tiež vedel, že keď z neho dostane ten príbeh, tak sa pravdepodobne bude sústrediť na to, aby prinútila svoj obrovský mozog pracovať na tom, aby ich odtiaľto dostala. Prinajmenšom táto strapatá chrabromilčanka bola ideálnou osobou, s ktorou sa dalo uviaznuť v komore. Vo viac než jednom význame, dodal rušivý hlások v jeho hlave.

"Dovoľ mi, nech to poviem priamo... Dostal si odkaz, aby si sa stretol s nejakým dievčaťom, ktoré nemáš rád, v komore na metly a ty si jednako šiel?"

"To preto som ti to nechcel vysvetľovať. Zámerne chápeš celú situáciu nesprávne. Niežeby som sa sem s ňou prišiel oblizovať, chcel som jej povedať, aby mi dala pokoj, raz a navždy."

"Nepripadá mi to ako tá najrozumnejšia vec. Z toho, čo si povedal, si bol k nej sotva tým najmilším človekom a toto vyzerá ako pomsta."

"Dodatočne sú ľudia vždy múdri, Grangerová."

S tým musela súhlasiť, pretože prikývla a zostala ticho. Potom sa začala prechádzať po komore, prehrabávala sa a nazerala na rozličné veci.

"Je čudné, že tu naša mágia funguje, ale nefunguje na dvere."

Pokrčil plecami, nejako zvlášť ho "prečo" nezaujímali, viac ho zaujímalo, ako sa odtiaľ dostanú.

"Musí to byť veľmi zložitá a mocná mágia, aby zabránila dverám otvoriť sa a odolať všetkým tým kúzlam, ktoré sme na ne použili. Nedokážem si predstaviť, že by také niečo dokázal študent."

"Bojíš sa, že máš konkurenciu?"

Podráždene na neho zazrela. "Nepovažuješ to za čudné?"

"Samozrejme, že považujem, ale nechápem prečo sa o tom donekonečna baviť. Chceš naznačiť, že Heather sa nejako podarilo presvedčiť nejakého profesora, aby jej s jej podvodom pomohol? Pretože to je jediná možnosť, ktorá ma práve teraz napadá."

Vzdychla si a klesla na zem vedľa neho. "Znie to absurdne, keď to povieš takto."

"Takže, nejaký nápad ako nás odtiaľto dostať?" spýtal sa s nádejou.

"Je mi to ľúto, ale nie. Ale daj mi trochu času na premýšľanie."

"Vedel som, že musíš mať k dispozícii celú knižnicu, aby si niečo vyriešila," podráždene zavrčal.

Zazrela na neho, viditeľne urazená. "Nie, nemusím!"

"Keby si bola tou super bystrou čarodejnicou, za ktorú ťa zjavne všetci považujú, prečo nás odtiaľto nedokážeš dostať?"

"Prepáč, Malfoy, neuvedomila som si, že som tu jediným človekom, ktorý niečo dokáže vymyslieť. Čo sa stalo tvojmu mozgu?"

"Ja nie som tým, kto sa vydáva za najbystrejšiu čarodejnicu svojho veku."

"Nie, ty si len blbec."

Na to nemal odpoveď, takže ďalej sedeli v tichu.

****

Mlčanie vydržalo tri hodiny, na konci ktorých mala Hermiona pocit, že sa zblázni a porozpráva sa s myšou, ak nejaká v tej komore žila. Prehltla svoju pýchu a otočila sa k Malfoyovi.

"Toto je absurdné! Budeme tu lapení celú noc."

"Takže si už vzdala vrhanie zbytočných kúziel na dvere?"

Sledoval, pobavený, ako sa opakovane pokúšala otvoriť dvere. V jednej chvíli sa tak zúfalo chcela dostať von, že sa pokúsila otvoriť dvere plecom. Nad tým sa v skutočnosti zasmial, čo ju len rozčúlilo ešte viac, ale odmietala byť tým, kto ich mlčanie preruší ako prvý.

To bolo pred hodinou a teraz sa potrebovala s niekým porozprávať. Mlčanie a tlmené svetlo v komore boli skľučujúce.

"Mohol si mi pomôcť, keď som sa snažila otvoriť tie dvere silou," povedala, prezerala si jeho vysokú postavu a široké plecia.

"Ja manuálnu robotu nerobím."

"Zabúdaš, že som ťa videla drhnúť komoru profesora Slughorna?"

"Dovoľ mi to preformulovať. Ja nerobím zbytočnú manuálnu robotu na žiadosť otravnej bifľlošky, čo všetko vie."

Začervenala sa, než sa otočila na neho, ruky vbok. "Čo presne máš dnes večer za problém? Si ku mne absolútne hnusný, čo si nezaslúžim! Takže skonči s tými sprostými poznámkami. Viem, že niekde za nimi je tvoje milšie ja."

Teraz bol na rade on, aby sa napäl. "Neopováž sa hovoriť mi, čo som zač. Nič o mne nevieš," zavrčal.

"Och, prosím ťa! Možno som bola príjemcom tvojich odporných poznámok takmer osem rokov, ale minulý mesiac si bol dokonale slušný, keď si ma učil lietať."

"Poznáš to, čo som sa ja rozhodol ti ukázať," uškeril sa.

"Vieš čo, Malfoy? Rob si, čo chceš! Chceš sa skrývať za úbohú masku urážok a šikany, potom je to na tebe, ale nevyčítaj mi, že sme uviazli v tomto prístenku, pretože z môjho pohľadu je to viac tvoja vina než moja!"

Zazrel na ňu, ale neodpovedal. Vzdychla si; toto bolo márne. Už dokázali, že dokážu vychádzať, keď ich dajú dokopy, ale zdalo sa, že stres z toho, že boli zamknutí v obmedzenom priestore, spôsobil, že sa Malfoy vrátil k tomu kreténovi, akým býval počas rokov, čo sa poznali.

"Vtipné na tom je, že som ťa v skutočnosti začínala mať rada a rešpektovať," prehlásila bez premýšľania a potom si rukou zakryla ústa, keď si uvedomila, čo povedala.

"Čože?" šokovaný odpovedal.

Keď to povedala, nemalo zmysel snažiť sa vycúvať. "Si obrovským blbcom a máš hrozne protivnú vrstvu, ale keď nie si hnusný, máš vlastnosti, ktoré dokážu byť impozantné."

"Aké napríklad?"
Pobavene na neho pozrela. "Nahadzuješ na komplimenty?"

"Há?"

"Nevadí," povedala, keď si uvedomila, že Malfoy asi nevie, čo nahadzovanie znamená.

"Takže odpovieš mi na otázku?"

Krátko to zvažovala, ale čomu to ublíži? Už priznala, že na ňom boli veci, ktoré rešpektovala. "Si inteligentný a nápadito používaš svoj mozog, ako sa ukázalo, keď si ma učil lietať. Tiež si bol láskavý, keď si vedel, ako veľmi som sa bála. Myslela som, že sa mi budeš smiať, ale ty si sa nesmial. Namiesto toho si ma podporil a pomohol mi prekonať môj strach. Pri vzácnych príležitostiach si tiež ukázal, že dokážeš urobiť správnu vec."

"Kedy som podľa teba urobil správnu vec?"

"Keď si nedokázal zabiť profesora Dumbledora."

Začervenal sa a nepohodlne sa odvrátil.

"Nevieš, o čom hovoríš," zamrmlal.

"Vlastne viem, vďaka tomu, že tam ten večer bol Harry."

Malfoy sa zdvihol zo zeme a prešiel k policiam v zadnej časti komory. Začal bezcieľne posúvať veci sem a tam, otočený chrbtom k nej. Nemyslela si, že ho niekedy videla chovať sa tak rozrušene či skutočne zraniteľne.

"Na tom nie je nič trápne. Ukazuje to, že si mal v sebe nejakú slušnosť."

Stočil sa tvárou k nej a zamračil sa. "Tebe sa to ľahko hovorí. Teba nepočúval tvoj nepriateľ v najhorší večer tvojho života. Ako by si sa cítila, keby si vedela, že niekto, koho nenávidíš, počul o tých najbolestivejších detailoch tvojho života?"

"Prinútilo to Harryho pochopiť, prečo si prijal Temné znamenie."

"Oh, skvelé, som tak rád, že dokonalý Potter pochopil moje motívy. Je to vďaka tomu o toľko cennejšie. Ale pre tvoju informáciu, ja som šťastný prijal Temné znamenie. Myslel som si, že je to česť," uškrnul sa.

Smutne si ho prezerala. "Tu sa nemusíš skrývať za svoje silácke vystupovanie."

Hľadel na ňu zhora. "Čo odo mňa chceš, Grangerová, nejaký druh priznania? Prečo by som ti ho mal poskytnúť?"

"Nemusíš, ale očividne nie si s touto témou v pohode, takže by ti rozprávanie mohlo pomôcť."

"Prečo by som sa mal rozprávať s tebou? Ty si len vrátiš nazad a všetko vykecáš svojim priateľom."

"V skutočnosti nevykecám, a zistila som, že občas pomáha porozprávať sa s ľuďmi mimo tvojho okruhu priateľov. Okrem toho, ty si pomohol mne, takže možno ti chcem opätovať láskavosť."

"Fajn, ja to nechcem," odsekol.

Potom znova skĺzol na zem oproti nej a nazúrene na ňu zazrel, než zhasol svetlo svojho prútika. Vrhlo ho to do tieňa, ale stále dokázala vycítiť, ako z jeho očí na ňu vyžaruje hnev a bolesť. Vzdychla si. Čo ju to napadlo? Najprv priznala, že na ňom niečo obdivuje a potom sa ho pokúsila povzbudiť, aby sa jej otvoril. Keby bola ona v jeho pozícii, asi by to ani ona neurobila. Bolo bláznivé myslieť si, že nejaké hodiny lietania a pár hodín v komore na metly vytvorí medzi nimi nejaký vzťah.

Sklonila prútik a tiež zhasla svetlo. Nechcela, aby videl všetky výrazy v jej tvári, keď ona nedokázala odhadnúť, čo si myslí on. Komora sa ponorila do temnoty.

****

Hermione sa začínalo driemať, keď Malfoy prehovoril. Trhla hlavou nahor a otvorila oči, ktoré si už zvykli na temnotu a tak dokázala rozlíšiť obrys slizolinčana sediaceho oproti.

"Možno som na začiatku rád prijal Temné znamenie, ale netrvalo dlho, než som si uvedomil, že je to skôr bremeno než niečo, na čo byť hrdý. Myslím, že to bola matkina reakcia na novinky, kvôli ktorej mi to došlo. Najprv som si myslel, že si robí starosti, pretože som jej syn a snaží sa o mňa starať ako dieťa, čo ma naštvalo. Ale tá hrôza v jej tvári, keď Temný pán vyslovil svoju požiadavku, zostala so mnou a keď mi došla realita situácie, pochopil som ju lepšie. Ona rozoznala, čo je to za úlohu: bol to trest za zlyhania môjho otca."

Zostala ticho, keď si uvedomila, že toto bolo viac než očisťujúci výlev, ktorý od nej nevyžadoval žiaden vstup.

"Hrdosť na to, že ma na takú úlohu vybrali, sa čoskoro zmenila na hrôzu a kým nastal ten večer na Astronomickej veži, vedel som, že nedokážem nikoho zabiť, dokonca ani keď je ohrozený život mojej rodiny."

Dosť ju zaskočil jeho smutný tón. Možno ho povzbudzovala k rozhovoru, ale nemyslela si, že sa skutočne rozhovorí. Nebola si istá, že má emočnú kapacitu otvoriť sa.

"Keď som sa vrátil domov a uvidel, ako sa Temný pán zmocnil manoru s mojimi rodičmi ako rukojemníkmi, uvedomil som si, v akom veľkom nebezpečenstve sme. Môj otec, ktorý vždy býval taký pyšný na svoju moc a meno, nebol nič len prázdna schránka, zabavili mu prútik a bol úplne vydaný na milosť Temnému pánovi. Moji rodičia mi vždy vraveli, že keď sa Temný pán vráti, magická komunita sa zdokonalí. Erózia moci a bohatstva čistokrvných sa zvráti, ale ukázalo sa, že je to presne naopak. Keď som to leto žil na Manore, netrvalo mi dlho, kým som si uvedomil, že toto nemá nič s krvou alebo so zlepšením čarodejníckeho sveta, ale s nekonečnou mocou jediného človeka a my sme neboli ničím iným len pešiakmi v jeho hre."

Hermiona neodtrhla oči od jeho siluety a mohla vidieť, aká obranná bola reč jeho tela, takmer ako keby očakával, že na neho vyletí alebo sa začne smiať. Zvesené plecia mal stuhnuté. Namiesto toho vstala, prešla pár krokov cez komoru a posadila sa vedľa neho. Načiahla sa a chytila jeho ruku do svojej. Bola zovretá v päsť, takže mu roztiahla prsty než si ich preplietla so svojimi.

****

Draco bol zmätený. Vylial si svoje srdce dievčaťu, ktoré vždy považoval za nepriateľa a teraz tu sedela pri ňom a držala ho za ruku. Tiež automaticky vedela, že nechce prázdne slová, aby sa cítil lepšie. Podnietila pochované spomienky - tie ktoré sa maximálne snažil potlačiť - a vedela, že sa potrebuje vyrozprávať bez toho, aby sa do toho rozprávania zapojila. Ako vedela čo robiť? Odkedy sa poznali, neboli medzi nimi viac než urážky a hádky, a predsa tak veľa na ňom chápala. Na druhej strane, nevedel on, že sa bojí lietať a inštinktívne vedel, ako jej pomôcť? Bolo to zvláštne, takmer ako keby bol medzi nimi nejaký druh spojenia, ktoré silnelo napriek ich najlepším snahám potlačiť ho.

Otočil hlavu tvárou k nej. V temnote dokázal rozlíšiť základné črty a nemohol si pomôcť, aby sa neusmial, keď ešte aj v temnote bola jej hriva vlasov nezameniteľná.

"Čo je?" spýtala sa.

"Há?"

"Cítim, že na mňa zízaš. Čo sa deje?"

Odmlčal sa. "Ďakujem ti," zašepkal.

Pohla hlavou nabok a nastal medzi nimi podivný pocit, že na seba hľadeli, ale v skutočnosti sa nemohli pozrieť tomu druhému do očí, čo zosilnelo dôverný pocit z toho okamihu. On nebol niekým, kto sa obvykle ľahko spájal s ľuďmi, ale s ňou to bolo prirodzené, ako keby to bolo predurčené alebo niečo podobné.

Pokrčila plecami. "Nič to nebolo."

Jemne jej stisol ruku. "Takto to nezhadzuj, bolo to viac než nič. O vojne som sa nedokázal porozprávať s nikým a stále neviem, prečo som sa s tebou mohol, ale oceňujem, že si mi umožnila dostať to takto zo svojej hrude."

"Ako som vravela, pomáha, keď sa rozprávaš s  niekým, ktorá ťa v skutočnosti nepozná."

Zatrpknuto sa zasmial.

"Mne sa zdá, že ty ma poznáš lepšie než väčšina iných ľudí, možno dokonca lepšie než sa poznám sám."

Na to nemala odpoveď a tak tam chvíľu v tichu sedeli. Temnota bola upokojujúca, čo umožnilo znížiť napätie medzi nimi.

"Vieš, ako si povedala, že obdivuješ niektoré moje vlastnosti?"

"Áno, bolo to proti môjmu zdravému rozumu."

Zasmial sa. "Nie si jediná."

Odfrkla si. "Snažíš sa mi povedať, že ma obdivuješ? Ak je to tento prípad, potom si odviedol skvelú prácu v tom, aby si to utajil."

"To isté by som mohol povedať o tebe, ale je to pravda. Máš vášnivosť a veľkorysosť, ktoré väčšina ľudí nevlastní. Ale myslím, že som to až doteraz neocenil."

"Pravdepodobne si to považoval za slabosť."

"Ani to nie. Nenamáhal som sa vidieť to. Jediné, na čom na tebe záležalo, bolo, že si muklorodená  a že ma porážaš vo všetkých skúškach. Bol som naštvaný, že niekto, kto nevedel až do jedenástich o mágii, dokáže byť lepší než ja v jej praktikovaní. Keď som to prekonal, rozhodol som sa, že si otravná, panovačná chvastúnka, ktorej treba zraziť hrebienok. Ironické, ja viem. Ale časť zo mňa vždy rozoznávala tvoju oddanosť a empatiu voči ostatným. Myslím, že to kvôli tomu som sa ti tak veľmi snažil ublížiť. To, a žiarlivosť na tvoju inteligenciu."

"Wow, vážne dnes v noci prekonávaš svoje hranice."

"Viem. Myslím, že tá komora musí byť nejako očarovaná."

Veselo sa zasmiala. "Možno. Robí z teba takmer polovičného slušniaka."

"Dobre, posledný z charakteru sa vymykajúci okamih: chcem sa ti ospravedlniť za to, že som bol k tebe taký kretén. Nezaslúžila si si, aby sa s tebou jednalo tak, ako som sa k tebe správal ja. Nikto by nemal byť vystavený tomu, čo som urobil alebo povedal."

"Myslela som, že si to zaslúžim za to, že som muklorodená."

Sklonil hlavu. "Áno, nuž, uvedomil som si, že je to kopa nezmyslov. Pochybujem, že veľa ľudí dokáže prejsť vojnou a stále považovať muklorodených za podradených."

"Vážne?"

"Áno, nevšimla si si, že som ťa nenazval humusáčkou, odkedy sme sa vrátili na Rokfort?"

"Nie, vážne som o tom nerozmýšľala. Ale keď teraz o tom hovoríš, myslím, že nenazval."

"Nenazval. Urážal som ťa, ale nikdy nie tvoju krv."

"Nie som si istá, že je to nejaké zlepšenie."

"Oh, prosím ťa, dostávaš, o čo si koleduješ a nemysli, že som zabudol, že si ma napadla ako nejaká harpya."

"Prevrhol si na mňa vedro špinavej vody."

Vybuchol smiechom. "Vyzerala si tak komicky."

Pleskla ho voľnou rukou. "Vieš, ako dlho mi trvalo, kým som si potom umyla vlasy?"

Hravo poťahal za jednu z jej kučier. "To nemôžem vedieť. Ja si svoje umyjem za päť minút."

"Nemachruj," zamrmlala.

Konverzácia zmĺkla, ale preč bolo napätie, ktoré predtým existovalo. Atmosféra už viac nebola nepriateľská s naštvanými urážkami lietajúcimi sem a tam. Teraz to bolo príjemné, nedostatok svetla umožňoval, aby sa vymenili dôvernosti a uvoľnili obrany.

****

Hermiona sa prebudila na zvuk krokov, ktoré sa ozývali na chodbe. Ospalo niekoľkokrát zažmurkala, snažila sa z nich striasť ospalosť. Zdvihla hlavu z Malfoyovho pleca a naklonila ju doprava, aby uvoľnila stuhnutosť svojho krku. Vážne nespala v tej najpohodlnejšej polohe a jej krk si teraz sťažoval. Vyplietla si ruku z Malfoyovej a pošúchala si krk oboma rukami, aby tú bolesť uvoľnila. Podarilo sa jej štuchnúť ho lakťom.

"Pekný budíček, Grangerová."

Zvuk krokov zosilnel. "Je to, čo si myslím, že to je?" spýtal sa.

"Myslím, že áno."

Obaja vyskočil na nohy a prihnali sa k dverám. Začali na ne búchať päsťami.

"Haló! Počujete ma?" zarevala Hermiona.

"Myslím, že by museli byť hluchí, aby ťa nepočuli," sarkasticky poznamenal Malfoy.

Zazrela na neho, než pokračovala v kriku, zámerne mu tentoraz zakričala do ucha, z čoho sa strhol.

"Slečna Grangerová? Ste to vy?" spýtala sa riaditeľka.

"Oh, profesorka McGonagallová, vďaka nebesiam! Boli sme tu uväznení celú noc."

"My? Kto ešte je tam?"

"Malfoy."

"A ste uväznení?"

"Áno!"

"Čo máte za problém?"

"Nemôžeme sa dostať von. Najprv uviazol Malfoy a ja som dokázala otvoriť dvere zvonka, ale dnu sme uviazli, nech skúšame akékoľvek kúzla."

Než dokončila vetu, profesorka McGonagallová otvorila dvere a oni sa vypotácali von. Hermiona si nemohla pomôcť, aby nezažmurkala v prirodzenom svetle chodby. Nebola až taká jasná, ale keď ste trčali v tmavej komore len s Lumosom, zdala sa oslepujúca.

Riaditeľka si ich prezrela od hlavy po päty a zdalo sa, že má problém potlačiť úsmev. Hermiona sa pozrela na svoj habit a zaškerila sa, keď zbadala, aký je zaprášený.

"Keďže ste tu boli uväznení celú noc, dám vám dnes doobeda voľno a choďte sa očistiť. Tiež máte obaja povolenie ísť si po nejaké raňajky do kuchyne, keďže ste ich nestihli."  S tým na nich profesorka kývla a odišla po chodbe.

Hermiona prešliapla z nohy na nohu. Teraz keď boli znova v obvyklom prostredí Rokfortu, všetko, čo sa udialo v komore, sa zdalo byť neobvyklé. Vážne držala Malfoya za ruku a spala na jeho pleci?

Vzhliadla a všimla si, že vyzeral rovnako neisto. "Dohodnime sa, že o tejto noci už nikdy neprehovoríme a pokračujeme ako normálne," navrhol.

Vďačne prikývla. Krátku chvíľu tam stáli a pozerali sa na seba, než sa vzájomne prichytili, neohrabane sa na seba usmiali a zamierili opačným smerom.

"Oh, mimochodom, Grangerka, máš vo vlasoch pavučiny. Veľa šťastia s umývaním."

Prekliala jeho sprosté žiarivé vlasy.