Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola prvá

Keď Draco prechádzal prázdnym Deravým kotlíkom, nemohol si pomôcť, aby sa nerozhliadal dokola so smútkom, ktorý mu zaplavoval dušu. Nikdy si na to absolútne ticho nezvykne. Alebo na tú skazu.

Zo starého hostinca, ktorý kedysi býval rušným priechodom do čarodejníckeho Londýna, zostal len skelet. Uprostred strechy obrovská diera, roztrúsené trámy a škridle na tom, čo kedysi bývalo hlavným barom. Okolo miestnosti stále viedla galérka, hoci zábradlie chýbalo a kusy drevenej podlahy sa tu a tam vzpriečili, a do izieb, ktoré sa kedysi prenajímali návštevníkom, bolo vidno len tmavé chodby. Schodisko stále stálo, hoci polovica schodov bola preč. Steny zdobili vypálené značky na miestach, kam dopadli kúzla, ktoré sa tu tak ľahkomyseľne vrhali.

Keď potriasol hlavou a napravil si tašku vyššie na pleci, sklonil pohľad a zarazil sa, pretože vo vetre zbadal poletovať zablúdený papier. To samotné nebolo neobvyklé, Šikmá ulička a mesto všeobecne bolo obsypané odpadom. Ale boli to pohyblivé obrázky, ktoré upútali jeho oči. Zohol sa a tú uvoľnenú stránku zdvihol. Usmial sa, keď zbadal, že je zo športovej strany Denného proroka. Díval sa na približujúcich sa hráčov metlobalu a zaplavila ho nostalgia. Opatrne papier poskladal, vložil do prednej priehradky so zipsom na ruksaku, než pokračoval na ceste domov.

Domov! pomyslel si posmešne. Dekádu spiatky by sa vysmieval zo svojej súčasnej izby a žartoval o tom, že by sa hodila len Weasleyovcom. Ale už bola posledných sedem rokov jeho bytom.

Kráčal nahor opustenou Šikmou uličkou, jeho kroky sa odrážali od budov. Ten zvuk mal stále nad ním moc spôsobiť, že nadskočil a zašmátral po prútiku. Boli to následky z vojny a z toho, čo sa stalo potom.

Prestaň! nadával si.

Odmietal o tom rozmýšľať. Tie spomienky dokázali privolať späť naprostú hrôzu. A tiež mali schopnosť veľmi presne mu pripomenúť, ako je osamelý.

Že je úplne sám.

Nedokázal si spomenúť na posledného človeka, s ktorým sa rozprával. Nuž, dokázal, ale nechcel to. Bolo to príliš prepojené s inými vecami, príliš surové a bolo to takmer rovnako dávno, ako tu trčal a snažil sa upratať skazu, ktorá kedysi bývala Londýnom.

Nemal potuchy, čo sa dialo v ostatných častiach krajiny. Jeho jediným kontaktom so svetom boli štrnásťdenné dodávky zásob, ktoré boli umiestňované do budovy pôvodných Weasleyovských výmyslov a vynálezov. Balíčky obsahovali jedlo a pitie, a vydržali mu presne štrnásť dní. Občas ani toľko nie. Premýšľal, či to bolo vďaka komukoľvek, kto mal na starosti zabezpečovať dodávky, ktoré mu zachraňovali život. Došiel k záveru, že existovala obvykle jedna osoba, ktorá bola zodpovedná za to, aby ho udržala nažive, hlavne kvôli jednotvárnej povahe tých balíčkov. Boli to malé balenia ryže a cestovín, pár plechoviek rajčín, plechovka sardiniek či tuniaka, plechovky akejsi vodnatej zeleniny takého či onakého druhu, lanšmít, sáčkové polievky, čajové sáčky (nikdy nie dosť), mlieko v prášku a vitamínové doplnky.

Občas sa balíčky zmenili. Obvykle k horšiemu. Bral to tak, že v tieto dni ktokoľvek, kto mal na starosti jeho zásoby, bol na dovolenke alebo bol chorý. Len jediný raz boli zásoby luxusné. Bolo to pred tromi rokmi, ale nikdy na to nezabudol. Bola to dvojitá dávka jedla, než akú obvykle dostával, skutočné čerstvo upečené kura, na ktorom sa hostil spolu s čerstvým chlebom, čerstvé ovocie, zavárané ovocie, kondenzované mlieko a balíček čokolády, s ktorým šetril tak, že mu vydržala celý mesiac. Keď o tom balíčku rozmýšľal, jeho ústa zvlhli a zakaždým, keď si šiel po zásoby, dúfal, že ktokoľvek to vtedy poslal, tak má znova službu. Bohužiaľ sa to nikdy nezopakovalo.

Vzdychol si, keď sa štveral po schodoch do svojej izby. Nebola ako miesta, kde pôvodne býval - tie bývali menšie, vlhkejšie a tmavšie a na druhej strane Šikmej uličky, ale keď si uvedomil, že tu zostal úplne sám, vymenil ich za oveľa väčší ateliér s veľkým oknom, ktoré zachytávalo večerné slnko. Na jednej stene izby boli tiež police, kde si schraňoval veci, ktoré zazreli jeho oči, keď čistil ten bordel z vojny.

Okrem zadnej strany Denného proroka našiel pár nových kníh, ktoré mohol pridať ku svojej zbierke. Boli to muklovské romány, o ktorých nikdy predtým nepočul a bol vzrušený, že má niečo nové na čítanie. Jeho existencia bola osamelá a poklady, ktoré dokázal zachrániť, zachraňovali jeho. Tipoval, že keby to nerobil, bol by už dávno skočil z mosta do Temži.

Ale bol Dracom Malfoyom a ak ho niečo charakterizovalo, tak to bola tvrdohlavosť. A to, že prežije. Nakoniec. Malfoyovci prežijú za každú cenu.

A on prežije túto všetko zahrňujúcu osamelosť a v istom okamihu sa všetko zlepší. Nebol si celkom istý, kedy, ale zlepší. Bola to táto bifľlomorčanom podobná nádej, ktorá ho udržiavala pri živote.

Pohol sa k svojej skromnej skrinke so zásobami, otvoril ju a uškrnul sa nad obsahom. Veľa mu nezostávalo a ešte chýbalo pár dní, kým dorazí nová dodávka. Rozhodol sa pripraviť si jednu z tých odporných sáčkových polievok, ktoré vás zaplnia presne na dve minúty. Šetril si poslednú dávku ryže a rajčiny v konzerve na noc pred ďalšou dodávkou zásob..

Draco si pritiahol stoličku bližšie k oknu, aby zachytil posledné lúče slnka a položil šálku vodnatej, neuspokojivej polievky na malý stolík vedľa. Pravdepodobne zmešká tie dve sekundy, kedy prejde od páliacej k vlažnej a dá sa skutočne jesť, ale neobťažoval sa ju držať v rukách, aby mal záruku, že odhadne, kedy sa tak stane.

Namiesto toho zdvihol obitý fotoalbum, ktorý predtým našiel a otvoril ho. Všade boli pohyblivé obrázky - niektoré starostlivo vystrihnuté a iné s útržkami viet z článku, ktorý ich sprevádzal a lemoval fotku. V albume nebolo žiadne poradie. Žiaden uprednostňovaný typ. Bolo to všetko, čo sa Dracovi dostalo do rúk. Pripomienka ľudí, ktorí existovali vonku a toho, že nie je úplne sám.

Listujúc stranami sa zastavil pri tej, ktorú našiel takmer pred štyrmi rokmi. Bol to jeden zo štylizovaných malfoyovských portrétov, urobených pred začiatkom jeho piateho ročníka. Matka sedela na stoličke s vysokým operadlom - chrbát vystretý a v tvári len náznak úsmevu. Jeho otec stál trochu napravo od nej, ruku mal položenú na jej pleci, pravá ruka pevne zvierala palicu. Tvár mal vážnu, kým vypínal hruď ako gesto hrdosti. Draco stál naľavo s namysleným úškrnom a maximálne sebavedomým postojom. Patril mu svet - alebo si to minimálne myslel. Bol to obraz moci Malfoyovcov a vždy v jeho hrudi vyvolával podivné, protichodné emócie.

Na rozdiel od iných obrázkov k tomuto nechal Draco sprievodný článok. Bol napísaný po ich súde a opisoval ich rozsudok, ktorým bolo vyčistiť a obnoviť Londýn s ďalšími notoricky známymi smrťožrútmi.

Cítil, ako sa mu zaslzili oči a nahnevane tú vlhkosť zotrel, takmer roztrhol stránku, ako sa náhlil pretočiť ju. Jeho pohľad uvítal oveľa veselší obrázok Falmouthských sokolov, ktorí práve získali majstrovský titul v metlobale.

Poposadol dozadu, polievka zabudnutá a dovolil si stratiť sa medzi stránkami.

***

O tri dni neskôr sa Draco pripravoval na ďalší vzrušujúci deň triedenia hromád trosiek a odpadkov v muklovskom Londýne. Vyzeral zo svojho podkrovného štúdia na mlčanlivé budovy, z ktorých sa metropola skladala, popíjal šálku horúcej vody, keď zbadal výbuch iskier z Vydarených výmyslov Weasleyovcov.

Usmial sa. Bol zásobovací deň a už sa nemohol dočkať slušnej šálky čaju. Včera večer spotreboval posledný sáčok a jeho rána nikdy neboli v pohode, pokiaľ nemal ráno svoj čaj, než sa vydal do práce. Ale musel si odvyknúť od cukru, na ktorý bol predtým zvyknutý. Cukor bol luxus, o ktorom si mocní nemysleli, že si zaslúži.

Zdvihol ruksak a prútik a vydal sa po Šikmej uličke. Jeho chôdza sa dala takmer popísať ako bezstarostná. Zásobovací deň mu vždy zdvihol náladu. Bola to pripomienka toho, že stále existujú iní ľudia a že na neho úplne nezabudli, kým on existoval sám v tomto prázdnom svete.

Bol to tlmený zvuk zvnútra bývalého obchodu so žartíkmi, ktorý ho prinútil opatrne posúvať hlavu okolo rozbitých dverí. Tieň na podlahe ho prinútil znehybnieť.

Niekto bol vo vnútri.

Srdce mu búšilo, keď nehlučne prekĺzol za roh obchodu. Opatrne vyliezol po páre obrátených debničiek, uistil sa, aby nenarobil žiaden hluk a nakukol dnu cez špinavé okno. Hľadal obvyklý čierny habit. Prežil niekto tú anarchiu, ktorá nasledovala, keď sa aurori stiahli? Podarilo sa im prísť z nejakého iného miesta v krajine? Nebol si istý, či je to možné. Ochranné štíty, ktoré obklopovali Londýn, boli navrhnuté tak, aby nikto s Temným znamením nemohol odísť alebo vojsť dnu.

Nedotknuteľní na tom kúzle pracovali celé roky. Pôvodne bolo navrhnuté tak, aby mohli označkovať väzňov v Azkabane a použiť štíty k tomu, aby sa uistili, že sa nikto nedostane von. Začali po úteku Siriusa Blacka, keď si ministerstvo uvedomilo, že to väzenie nie je také bezpečné, ako si mysleli.

Prižmúril oči, keď sa snažil pochopiť to, čo pred sebou uvidel. Namiesto nejakého zostávajúceho smrťožrúta tam stál niekto, kto vyzeral ako mukel - vrátane džínsov a čerešňovo-červeného svetra.

Boli to vlasy rovnako ako prútik, ktoré prezradili, kto to v skutočnosti je a Draco si bol istý, že stále spí a sníva.

Grangerová? Čo by tu Grangerová robila? Teda pokiaľ už neprežil svoju dobu použitia a Rád nenaplánoval jeho vraždu. Odfrkol si pri predstave, že by na takú úlohu poslali Grangerovú.

Ale jednako, nevidel ju od Veľkej bitky a za sedem rokov sa môže zmeniť ktokoľvek. Možno už nebola tou dobráčkou ako kedysi. Z toho dôvodu bude rozumné držať sa z dohľadu, až kým nepríde na to, čo tu robí. Bolo načase využiť schopnosti, ktoré ho udržali nažive v tomto vražednom povojnovom svete.

Uprel pohľad na zásoby, ktoré čakali pri kozube. Práve teraz by vraždil za šálku čaju, ale nedá sa tou vyhliadkou vylákať von.

***

Draco stuhol, keď mu žalúdok nahlas zavrčal z nedostatočnej výživy, ktorej sa mu za posledných osem hodín dostalo. Napriek tomu, že ju sledoval, odkedy vyšla z Výmyslov, stále si nebol istý, čo má za lubom a vážne nechcel k sebe privolať jej pozornosť.

Prútik, ktorý mal, aby obnovil zničené budovy, bol upravený tak, aby ho nemohol použiť na útek alebo vrhnúť akúkoľvek kliatbu. Grangerovej prútik bude rovnako silný ako vždy a rozdrvila by ho v okamihu, keď by na neho vrhla útočné kúzlo. Aj ona bola nervózna.

Medzi jej skenovaním rozličných budov bola ustavične v strehu. Zastavovala na akýkoľvek netypický zvuk, ktorý začula (čo bol v skutočnosti akýkoľvek zvuk). Zarazila sa aj potom, čo sa Dracov žalúdok rozhodol byť takým hlasným.

Prikrčil sa za sudmi na naftu, keď sledoval, ako máva dokola prútikom, mieriac do tieňov, ktoré sa začínali predlžovať. Počkala asi tak 30 sekúnd, potom sa zjavne rozhodla, že to nič nebolo a vrátila sa ku skenovaniu a prehliadaniu hrdzavých vrakov lodí, ktoré sa povaľovali na behu Temže.

Pravou nohou mu vystrelil kŕč, spôsobil, že mu ňou myklo. Keď nohu vystrel, aby si pritlačil na miesto bolesti, topánkou šuchol po dlažbe a vytlačil kamienok, ktorý sa kotúľal smerom k rieke, než hlasne narazil do jednej z lodí. Grangerová sa otočila rýchlo ako blesk a vypálila kúzlo, z ktorého sa loď zakymácala a naklonila, než sa prevalila na tú vedľa nej.

Draco zalapal po dychu v úžase nad jej správaním. Na niekoho s tak pozoruhodnou inteligenciou neurobila tú najmúdrejšiu vec. Tieto lode boli nestabilné a minimálne na jednej boli stále naložené sudy s naftou. Zjavne si neuvedomovala nebezpečenstvo a on zaklial pod nosom. Nehýbala sa, keď mala uhnúť z cesty, skôr než niektorá z tých padajúci lodí vybuchne.

Krátko zvažoval, že utečie a nechá ju tam, ale pomyslenie na to, čo by sa mu stalo, keby ministerstvo zistilo, že bol nablízku a nechal ich hviezdu zomrieť, ho vydesila k činom.

Vyšprintoval zo svojho úkrytu, schmatol ju za ruku a zatiahol poza sudy, za ktorými sa predtým ukrýval, do najbližšej kamennej stavby, ktorá našťastie mala robustné, kamenné steny. Bolo to v poslednej chvíli, pretože jedna z lodí čoskoro explodovala v guli ohňa, ktorý pohltil ostatné lode a priestor, kde predtým obaja boli.

Výbuch ho ohlušil. Nebol zvyknutý na hlasné zvuky, keďže bol tak dlho sám. Videl, že Grangerová niečo hovorí, ale nedokázal ju počuť cez to rinčanie v ušiach. Pokrútil hlavou, snažil sa toho hluku zbaviť, ale musel počkať, až to prestane.

"Čo si si myslela?" spýtal sa nahnevane, keď to zvonenie ustúpilo.

"Malfoy?"

Ďalšiu nahnevanú otázku zastavilo jej očividné zmätenie nad jeho vzhľadom.

"Vedel si, že som tu?" spýtala sa.

Odvrátil sa, nechcel odpovedať na jej otázky. Bol príliš zraniteľný, keďže nevedel, čo má za úlohu. Otočil sa, aby odišiel, ale frustrovalo ho, keď prišla k nemu a postavila sa pred neho.

"Vedel si, že som tu?" spýtala sa znova.

Z jej tvrdohlavého výrazu mu bolo jasné, že sa jej ignorovaním nezbaví.

"Videl som ťa dnes ráno vo Výmysloch," zamrmlal.

Grangerová sa zamračila. "Ty si ma sledoval? Prečo si nedal o sebe vedieť?"

"Nevedel som... neviem, prečo si tu."

To, ako si ho po jeho odpovedi prezerala, ho znervóznilo. Bolo to sedem rokov odvtedy, čo sa s niekým rozprával a považoval celý tento zážitok za nepohodlný. Hnedé oči konečne opustili jeho tvár a otočila sa, aby si prezrela spustošenie, ktoré spôsobila hrdzavým lodiam, jasne o niečom premýšľala.

Nebol pripravený na ten nepriateľský výraz v jej tvári, ani na to ako rýchlo zdvihla prútik a namierila ho na neho, keď sa stočila späť tvárou k nemu.

"Alebo si dúfal, že ma zaskočíš?"

Nemohol si pomôcť, aby sa neprikrčil a necúvol, jeho ruky sa zdvihli v tradičnom geste toho, kto sa vzdáva.

"Nie! Len som nevedel, prečo tu po celej tej dobe niekto je. Okrem toho, keby som chcel, aby si zomrela, nechal by som ťa zložiť tou explóziou."

Prižmúrila oči a jemu bolo jasné, že mu neverí. Teraz, keď prekvapenie nad jeho prítomnosťou pominulo, jej tvár sa uzavrela a nadobudla chladný a rezervovaný výraz.

"Som tu v oficiálnej záležitosti ministerstva - niežeby to bola tvoja starosť. Navrhujem, aby si sa vrátil k svojim povinnostiam a nech ťa ani nenapadne, aby si prekážal mojim."

S takým jasným odmietnutím odkráčala preč od horiacich lodí. Najprv si myslel, že sa vráti do Šikmej uličky, ale zamierila na východ, prútik stále natiahnutý a skenujúci - čo, tým si nebol istý.

Sledoval ju z bezpečnej vzdialenosti, než zavolal: "Po zotmení je lepšie byť vo vnútri!"

Grangerová ani nedala najavo, že by ho vzala na vedomie, takže pokrčil plecami, otočil sa na západ a vrátil sa do svojho bytu. Nebol dostatočne bláznivý na to, aby sa po zotmení potuloval po vonku.

Na druhý deň mu netrvalo dlho nájsť ju. Zjavne obsadila byt nad Weasleyovskými výmyslami a vynálezmi. Znova ju sledoval, zvedavý zistiť, čo má za lubom, ale opakovane robila to isté ako predchádzajúci deň. A takto to pokračovalo niekoľko nasledujúcich dní.

Metodicky si prepracovávala cestu naprieč Londýnom, prezerala a skenovala oblasti, na ktorých pracoval a tie, ktoré ešte neboli opravené.

Napriek zapojeniu všetkých jeho maskovacích taktík vedela, že tam je. Videl to v tých otrávených a nahnevaných pohľadoch, ktoré niekoľkokrát denne vrhla smerom k jeho úkrytu. Taktiež odmietala prestať byť v strehu. Nepochybne by ho prekliala na mieste, keby sa s ňou znova pokúsil porozprávať.

Takže udržiaval mlčanie a stále nerobil nič iné, len ju sledoval, ale pred zotmením ju opúšťal. Nebol si istý, kedy prestala a vrátila so do toho starého bytu, ale po zotmení nebude nič riskovať.

***

Na štvrtý deň jej došla trpezlivosť.

"Dobre, Malfoy, môžeš vyliezť von. Viem, že si tam a tvoje neustále sledovanie mi začína liezť na nervy."

Postavil sa spoza kopy odpadkov, za ktorými sa krčil a vydal sa ku nej.

"Prečo ma stále sleduješ?" spýtala sa, keď sa priblížil.

"Čo robíš?" odpovedal otázkou.

Grangerová si vzdychla a rezignovane vysvetlila svoju misiu.

"Prišla som, aby som určila, ako obývateľný Londýn je."

"Ministerstvo má v pláne nasťahovať ľudí späť?"

Pokrčila plecami. "V iných častiach krajiny to fungovalo. Asi pred rokom sme začali znova osídľovať mestá."

Draco na ňu zízal v šoku. Bolo čudné uvažovať o tom, že sa také významné zmeny diali, kým bol on pokračoval vo svojej jednotvárnej rutine každý deň bez toho, aby to tušil. Z toho, čo vedel, bol posledným človekom nažive na celom tomto ostrove.

"Pozri, je možné, aby sme sa vrátili do Šikmej uličky a porozprávali sa?" spýtala sa.

"O čom?"

"O plánoch na návrat do Londýna."

"Prečo ma do toho potrebuješ zapojiť?"

"Skús trebárs to, že si ma celé dni neprestal sledovať a, ak mám byť úprimná, žiješ tu takmer dekádu, čo znamená, že poznáš stav mesta lepšie než ktokoľvek iný."