archiv.hpkizi.sk
21. Syn Hada, časť druhá
Láska, predsudky a tajné zámery
Vložené: Jimmi - 03.04. 2018
Téma: Láska, predsudky a tajné zámery

Text v tejto časti je generovaný, v prípade že zistíte nezrovnalosti, nahláste to prosím


Láska, predsudky a tajné zámery

Prekladateľ : Jimmi

Názov originálu: Hate, Prejudice and Secret Intentions

Autor originálu : moodwriter

Link na originál : Hate, Prejudice and Secret Intentions

Počet slov originálu: : 123 857

Rating : M 16+ -

Éra / Obdobie: Bradavice - kánon Žáner: Angst , Mystery , Romance Jazyk originálu: EN Varovanie: Neuvedené Počet slov originálu: poriadne dlhé 100K-200K Párovanie: Dramione
This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended

Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní moodwriter, ktorá napísala túto fanfiction.

© Autorské práva k tomuto prekladu patria hpkizi.sk o.z. a šírenie prekladu mimo tieto stránky je bez výslovného súhlasu zakázané.





Hate, Prejudice and Secret Intentions

Pracovný názov: Láska, predsudky a tajné zámery

Originál:  http://www.harrypotterfanfiction.com/viewstory.php?psid=79866

Autor: moodwriter/Rebekka

Súhlas s prekladom: autorka skončila, pre istotu napísaný odkaz v komentári

Preklad: Jimmi

 Banner: Jimmi 

Žáner: Mystery, romance, angst

Pairing: Dramione

 


Zhrnutie:  Niečo zaujímavé prichádza týmto smerom

 

21. Syn Hada, časť druhá

 

Drž sa svetla, čo ti bolo dané

Nájdi si lásku, aby sa rozvinula

V tomto rozbitom svete, ktorý sme si vybrali

Shine od Vienna Teng

 

Z dažďa sa Draco cítil mizerne. Čierna hodvábna košeľa sa už na neho lepila, vlasy mal pricapené na lícach a krku, dávali tým najavo, ako ľahké je dokázať, aby ktokoľvek vyzeral ako zmoknutá myš. Draco si utrel ústa a oči chrbtom ruky, triasol sa v tom chlade.

Pokúšal sa nebyť nahnevaný.

Hermiona sa vykradla von bez toho, aby si to niekto uvedomil, zmizla ako duch z ich strategického stretnutia, toho prvého, na ktorom sa zúčastnila, odkedy jej Lucius obnovil pamäť.

Boli to len tri týždne, ale zdalo sa to byť dlhšie. Stále zápolila sama so sebou.

Existovalo len pár miest, kam mohla ísť a on ich všetky poznal. Nájde ju. A ako keby uhádla, ako príšerne frustrovaný začína byť, objavila sa v jeho zornom poli. Krčila sa pri jazere, držala obrovský čierny dáždnik, zízala do temnoty. Vyzerala ako malý, nešťastný hríbik.

"Hermiona." Hlas mal hlboký a drsný, snažil sa ním naznačiť, že by sa ho nemala báť. Ale samého seba nedokázal presvedčiť. Chcel ju zaškrtiť za to, že ich všetkých tak vydesila.

Neotočila sa k nemu tvárou a ani sa nepostavila, ale jej slová boli jasné a silné.

"Mal si ostať dnu. Som... v pohode."

Vydýchol úľavou, keď k nej pomaly prešiel. Všetko bolo v poriadku.

"Nechcel som. Nepáči sa mi byť v jednej miestnosti s ním... s otcom," povedal, zastal kúsok od nej, hľadel na ňu, objímal sa kvôli teplu.

"Viem. Aj tak si mohol zostať."

Prečo by mal? Nevedel nič o tom, ako zapečatiť Temné znamenie. A nedokázal ani pomôcť s Knihou snov.

Okrem toho nič z toho nechcel. Chcel toto.

"Nachladneš," prehlásila Hermiona spod dáždnika.

Venoval jej slabý úsmev, jej záujem ho trochu potešil. "Zvládnem to."

Po tom jej trvalo dlhú chvíľu, kým niečo povedala a on sa nepokúsil o zbytočný rozhovor len preto, aby prerušil to ticho. Poznal ju, to, ako fungovala. Bolo ľahšie nechať ju viesť.

Dracovi bolo jedno, že mu cvakajú zuby, alebo že mu začínali znecitlievať prsty dávno predtým, než našiel Hermionu. Nemal ani svoj habit, chlad sa zakrádal pod tenkú košeľu a nohavice. Aspoň že Hermiona mala dosť rozumu, aby si vzala so sebou kabát.

"Myslíš si, že..." Hermiona sa odmlčala, odtrhla trávu voľnou rukou. "Že môžeme vyhrať?"

Spomenul si na to, kedy Harry použil presne ten istý tón, presne na tomto istom mieste, keď sa pýtal, či Hermiona prežije. Vtedy Harryho nie celkom uistil. S týmito ľuďmi, s tými chrabromilčanmi, nebolo určite niečo v poriadku, keď kládli jemu všetky tieto čudné otázky, na ktoré nemal odpovede.

"Samozrejme," nakoniec odvetil, jeho hlas niesol náznak sarkazmu. "Nevieš, že Dobro vždy porazí Zlo a že Princ vždy získa Princeznú?"

Hermiona vzhliadla, oči sa jej leskli.

"A čo čarodejník?" spýtala sa. "Získa vždy Čarodejnicu?"

"Vždy."

Rýchlo sklopila pohľad, ale to mu nezabránilo, aby nezachytil jej výraz. Usmiala sa, a v jej očiach bolo niečo hravé. Ako kedysi predtým. Už to tak dlhý čas nevidel.

"Draco?"

"Hmm?"

Postavila sa, vlasy jej spadli spoza uší. Zasunula ich nazad s nervóznymi, pomalými prstami.

"Poď sa schovať," povedala a trošku nadvihla dáždnik. "Ochorieš a potom ťa Harry zabije. Potrebuje ťa."

Bola to pravda, to Draco vedel. Začal pomáhať Harrymu so stretnutiami Dumbledorovej armády a netrvalo dlho, než si uvedomil, že Harry vážne nemá schopnosti na prácu s ľuďmi. Tomu chalanovi sa takmer podarilo nechať sa zabiť, keď naznačil, že by slizolinčania mali trénovať súboje s bifľomorčanmi. Gregory sa rozosmial, myslel si, že je to žart. A presne v tom okamihu sa Blaise rozhodol, že bude múdre omráčiť Thedora skôr, než vybuchne. Potom to už nebolo pekné. Aspoň sa im podarilo mať skutočný tréning, keď voči sebe bojovali ako bláznivé mantichory.

Pre ľudí muselo byť prekvapením, keď zistili, že Draco je ten, čo vie ako s nimi jednať a Harry je tupý svalovec. Dracovi sa to usporiadanie páčilo.

Ale nebol to Harry, ktorého potreby boli teraz Dracovou starosťou. Chcel sa spýtať, či ona ho tiež potrebuje. Ale ponúkala mu úkryt. Možno to niečo znamenalo.

Vzal dáždnik z jej ruky a posunul sa bližšie k nej. Bola taká malá, drobná dokonca. Nebola veľa vonku po tom Luciusovom liečebnom zázraku. Všetko bolo veľmi postupné a pomalé a Draco to neznášal. Chcel, aby prestala byť krehká. Pre všetkých by sa tým veľa uľahčilo. Vojna tu už bola, armády voči sebe bojovali. Čoskoro bude Rokfort ďalšou bojovou zónou. Dumbledore poslal mladšie deti domov, zostávali len šiestaci a siedmaci, ich úsilie bude rozhodujúce v boji proti šialenstvu a hrôze.

Draco mal pocit, ako keby držal domček z kariet a čakal na okamih, kedy sa všetko rozpadne. Bolo to frustrujúce. Mali Hermionu späť, ale stále bola len tieňom svojho bývalého ja.

"Premýšľal si niekedy, čo by sa stalo, keby Peter Pettigrew nezradil Harryho rodičov?" Hermiona prehovorila vážnym hlasom, znela vzdialene, ale živo. "Bolo by všetko toto teraz Voldemortovo? Alebo by bol prvý Rád vyhral? Prečo my musíme byť tými, čo vyriešia tento starý neporiadok?"

"Hermiona," pobavene odvetil Draco. "Máš sklony zabúdať na to, že som tvojím priateľom menej než štyri mesiace. Nerozmýšľam o minulosti. Sotva som schopný uvažovať o súčasnosti pri tom všetkom, čo sa stalo."

Opäť sa na neho pozrela, niečo podobné úsmevu poťahalo jej pery.

"Vážne zabúdam," riekla, znela trochu prekvapene. "Zdáš sa teraz byť takou trvalou súčasťou môjho života."

Do istej miery Draco chápal, prečo Hermiona kladie takéto otázky. Prečo bola frustrovaná tým, že ich minulosť prenasleduje a žiada od nich, aby sa postarali o niečo, čo zanechali za sebou iní. Nebol to koniec koncov ich boj. Ale bolo možné, že to takto vnímala každá generácia.

"Som tiež unavený," nakoniec priznal. "Nič z tohto nechcem. Nikto z nás to nechce." Odmlčal sa, upokojujúco dýchal, uvažoval. Toto nebolo ľahké vyjadriť slovami.  "Ale takto to nikdy nefunguje. Dostaneme karty, ktoré dostaneme, a radšej by sme sa mali s nimi naučiť hrať. Možno sa naučiť tiež trošku podvádzať. To je život."

Hermiona sa mocne objala, jasne rozmýšľala nad jeho slovami. "Už si sa pokúsil kontaktovať svoju matku?" spýtala sa potichu, trochu sa k nemu naklonila.

"Nie." To bývalo slovo, ktoré celý rozhovor ukončilo. Nechcel sa rozprávať o svojej matke. Stále mu chýbali jej listy, darčeky, slová. Bola teraz preč, niekde za hranicou záchrany.

Hermiona sa priklonila ešte bližšie, položila ruku do záhybu jeho ruky.

"Myslím, že by si mal." Tie slová boli vyslovené šeptom, obsahovali príliš veľa emócie.

Bola to večne ona, komu sa podarilo buď ho vyviesť z rovnováhy alebo ho zatlačiť za okraj. Bola všetkými extrémami jeho života. Bola všetkým, ovplyvňovala ho spôsobmi, o ktorých predtým ani nevedel, že sú možné. Bolo náročné byť tak blízko k nej a nereagovať, jej jahodová vôňa ho zaplavovala, šteklila jeho zmysly. Chcel sa načiahnuť a dotknúť sa jej čeľuste, tej nádhernej krivky, tej jemnej pokožky. Chcel to, ale neurobil to. Nemohol.

"Prosím, nenaliehaj." Už sa naučil vravieť veci nahlas skôr, než sa vymknú spod kontroly. Učil sa byť normálnym človekom, niekým, kto nemal iných ľudí vo svojej hlave a nevybuchoval zakaždým, keď sa stalo niečo otravné. Pokúšal sa byť. Zdalo sa, že si to všimla.

Hermiona pokrčila plecami, gesto ľahostajnosti, a predsa vravelo: "Chápem."

Draco si vzdychol. Mala ale pravdu. Mal by sa pokúsiť skontaktovať s matkou. Existovala možnosť, že príde ku zmyslom, keď sa dopočuje, že jej manžel je v poriadku a že jej syn si vedie jednoducho fajn. Nezáležalo na tom, že manor už neexistoval. Nemalo by záležať. Tie plamene nepohltili jej zdravý rozum.

"Chcel by si sa trochu poprechádzať?" Znela takmer zadychčane, keď hovorila. Stále mal na ňu ten účinok?

"Prečo nie."

Zo zvyku si našli cestu späť k hradu, ale Hermiona zjavne nechcela ísť dnu, takže pokračovali ďalej v prechádzke, až kým sa nedostali na starý cintorín. Náhrobné kamene boli pokryté machom, nápisy takmer nečitateľné.

"To sú všetko bývalí členovia zboru?" spýtala sa Hermiona, keď pohladila rukou jeden z kameňov.

Draco pokrčil plecami. "Myslím, že áno."

Chvíľu mlčala, ako keby rozvažovala svoje ďalšie slová, ale potom sa trochu pohla, priamo ho sledovala. "Bojíš sa zomrieť, Draco?"

Tá otázka ho prinútila zasmiať sa. Bola taká absurdná, keď prišla od Hermiony. Nebola takým typom človeka. Nebola týmto vystrašeným dievčatkom. Bola bojovníkom. A predsa odpoveď bola veľmi jednoduchá a ona ju zjavne potrebovala počuť.

"Nie. Ja sa bojím žiť."

"Prečo?" Oči mala široké, zvedavé.

"Hermiona... počúvaj. Jediné, čo zažívam, je utrpenie. Jediné, čo poznám, je... toto." Vyhrnul si rukáv, ukázal poškodenú pokožku, temné znamenie, ktoré nebolo v skutočnosti skutočné. "Nikdy som naozaj nič nezažil až do tohto roka s tebou. Bol som škrupinou, duchom. Nikdy som nemal tieto... pocity. Ty si ma zmenila, nech to znie akokoľvek klišé, je to pravda. Premenila si ma. A ja takto žijem len pár mesiacov a počas týchto mesiacov sa mi len ubližovalo. V tejto chvíli nemám potuchy ako žiť."

"Ale... ale... Draco, zdá sa, že ty dokážeš všetko zvládnuť. Pomáhaš Harrymu s DA. Si súčasťou kruhu Vojnovej miestnosti. Pomohol si mi viac, než je možné. Ak toto nie je dobrý život, potom neviem, čo je." Odmlčala sa, zdvihla hlavu. "Vedľa teba si pripadám taká slabá."

Draco na ňu vyvalil oči, neschopný hovoriť. To nemohla myslieť vážne. Na ňom nebolo nič mimoriadne. Všetko to robil, aby sa rozptýlil od rozmýšľania. Takmer stratil Hermionu. Takmer stratil samého seba. Všetko bolo v ruinách. Bolo nemožné, aby všetci prežili vojnu. Už to viac nebola ich škola. Už to nebolo ich detstvo. Bol to skrátka svet dospelých, kde sa zrazu nič nezdalo byť stabilné.

Nemal pre ňu žiadne slová.

Keď kráčali späť k hradu, Draco premýšľal o posledných týždňoch, premýšľal o Hermione a o jej húževnatej vôli skoncovať so svojimi démonmi, vrátiť sa späť k životu, ktorý poznala, späť k ľuďom, ktorých milovala. Amadeus povedal, že musia Dracovi poďakovať za jej rýchle zotavenie. Udržiaval ju spojenú s jej skutočným ja, podelil sa s ňou o svoju silu vtedy, keď ju najviac potrebovala. Svojím spôsobom ju zachránil, hoci to bol Lucius Malfoy, ktorý jej vrátil schopnosť existovať v tomto svete.

"Chcel by si trénovať bezprútikovú mágiu?" spýtala sa, zrazu z ničoho nič vyzerala hrozne sladko.

Profesori jej ešte nedovolili vrátiť sa na normálne vyučovanie, ale mala dovolené s Dracom trénovať bezprútikovú mágiu. Čítala ako bláznivá, snažila sa všetkých dobehnúť. MLOKy sa blížili a ona si ešte na všetko nespomenula. Jediné, čo udržiavalo jej myseľ v pohode, bola Farba magika. Užívala si tieto praktické hodiny a bola dobrá. Nezáležalo na tom, že bola preč celé mesiace. Z nejakého dôvodu bola teraz silnejšia než kedy predtým.

Draco prikývol, usmieval sa. Hermiona bola v skutočnosti lepšia než on. V istom bode svojho života to možno nenávidel. Teraz cítil len dychtivosť vidieť ju, ako ho znova porazí, ako ho zatlačí na okraj a späť, ako ho provokuje. Vtedy sa totiž nezdala byť krehkou.

Prišli do miestnosti, ktorá bola rezervovaná len pre siedmakov; mladší nemohli vojsť dnu. Amadeus ako domový škriatok teraz pomáhal Harrymu s hodinami Starovekého magika a toto bola ich cvičná miestnosť. Po celý čas bola ich.

Miestnosť bola takmer plná; všetci pracovali na bezprútikových kúzlach, snažili sa ovládnuť Farbu magika, ohnúť ju podľa svojej vôle. Nezáležalo na tom, či vonku bola tma, že všetci ostatní študenti sa pripravovali do postele. Útok voči škole ich prinútil uvedomiť si, že už nikde nie sú v bezpečí.

Najlepším spôsobom ako prežiť bolo vedieť ako.

Hermiona oprela dáždnik o stenu, dala si dole kabát a zviazala si vlasy modrou mašľou. Potom vytiahla prútik, osušila Dracove oblečenie a vlasy.

"Neopováž sa ochorieť, dobre?" povedala, ten sladký výraz stále v jej tvári. Jej školský habit bol takmer suchý, ale topánky mala zablatené, zanechávali špinu na podlahe. Vyzula si ich a teraz tam stála v červených ponožkách na sivej podlahe.

Draco potlačil úškrn, tiež sa vyzul a potom ju vábil, aby ho nasledovala do stredu miestnosti. Bola bez nábytku, len sedem pochodní osvetľovalo miestnosť. Tiene a svetlo sa s nimi hrali, keď krúžili okolo seba, čakali, snažili sa odhadnúť, čo ten druhý urobí.

Ich spôsob učenia sa používať Farbu magika bol odlišný od ostatných. Používali mágiu voči sebe, bojovali, starostlivo plánovali útoky, tlačili toho druhého ďalej, dožadovali rýchlu reakciu. Hermiona nepoznala žiadne bezprútikové kúzla, než začali s tréningom, ale Draco poznal. Teraz sa to zmenilo. Bola neľútostná, bystrá a kreatívna. Zakaždým musel nasledovať jej vedenie.

Hoci jej výraz ju stále dokázal zradiť. Vedel, kedy sa chystá zaútočiť. Dokázal sa vyhnúť jej omračujúcemu kúzlu a vyslať na ňu rýchlu ohnivú guľu, ale tú poľahky zastavila s vodou. Teraz sa musel zaštítiť sám, pretože jej oči boli chladné a odhodlané, jej postoj prikrčený. Určite na neho vyšle niečo nechutné. Dokonca s vytvoreným štítom nedokázal zastaviť úder. Bolo to, ako keby ho kladivo zasiahlo presne do brucha, vyslalo ho letom vzduchom. Tvrdo pristál na zemi, bolel ho chrbát, ale nemal čas tam polihovať. Inak vyhrá, príliš rýchlo, príliš ľahko.

Draco sa pretočil ďalej od nej, zhromažďoval silu, pokúšal sa dýchať. Zrazila ho k zemi. Čo to bolo za kúzlo? Pokúšal sa rozmýšľať, pokúšal sa spomenúť si na kúzla, ale nič mu neprišlo na myseľ. Skúsil kúzlo želatínových nôh, ale len ho odrazila nabok, rýchlo sa približovala, takmer bežala. Ale tentoraz bolo všetko nejaké iné; ona bola iná. On vyhrá. Dovoľovala, aby ju ovládal hnev a to nikdy nebolo dobré. Zarazil sa v pohybe, hľadel na ňu, nechával svoju skazenosť ukázať sa v jeho tvári. Dokáže zlomiť jej ochrany.

Bez varovania na ňu zaútočil, stočil ju jedným rýchlym pohybom, pritiahol si ju k svojej hrudi a zašepkal jej do ucha: "Petrificulus Totalus." Stuhla v jeho náručí, ale z tej naprostej zúrivosti v jej očiach sa vydesil tak, že takmer tiež znehybnel. Hermiona nerada prehrávala. Predtým bývala háklivým lúzerom, ale teraz sa snažila vyhrať.

Zakaždým.

Mohol cítiť, ako bojuje voči zväzujúcemu kúzlu. Snažila sa ho zlomiť.

"Prestaň s tým. Vieš, že ešte nie si tak ďaleko." Vydýchol voči jej krku a vlasom, hruď sa mu rýchlo zdvíhala a klesala.

"Budeš sa slušne správať, ak ťa pustím?"

Tá oslepujúca zúrivosť v nej sa upokojila, a Draco cítil, že kapitulovala, hoci sa jej telo nemohlo pohnúť, aby to dalo nejako najavo. Boli si tak blízko, mysle im takmer splývali, myšlienky sa preplietali. Ukončil kúzlo, a na najkratší okamih sa zaklonila, hlavu oprela o jeho plece. Potom sa odtiahla, nemo ho žiadala, aby ju pustil, a on to urobil, jeho pohyby pomalé a opatrné.

"To bolo... pekné," povedala, nepozrela na neho. "Prehrala som."

"Prehrala."

Stále sa neotočila tvárou k nemu. "Prečo?" Bol to plytký výdych, takmer to vôbec nebolo slovo.

Draco sa snažil prečítať spôsob, akým držala hlavu, tie unavené krivky jej pliec, to, ako stále poťahovala rukáv svojho habitu. Čo potrebovala?

"Vždy urobíš pauzu, keď sa zmení rytmus. Keď som prestal, očakávala si, že utečiem. Nebola si pripravená."

Hermiona sa nervózne pohla, nepohodlne a otrávene. Draco pokračoval v hovore, jeho oči prilepené k malej postave pred ním. "Oklamal som ťa. Bola to kamufláž; videla si ma pohybovať sa pomalšie, než som sa v skutočnosti pohyboval. Myslela si si, že máš čas na protikúzlo."

"Nuž.." začala, ale potom nedokončila.

"Chcela by si predcvičovať iné kúzla? Levitáciu? Transfiguráciu?"

"Nie!" ostro odsekla, ale potom jemnejším hlasom dodala. "Som unavená, Draco. Len... to nechaj byť."

Pohla sa elegantne cez miestnosť, ignorovala pohľady, ktorých sa jej dostávalo od spolužiakov. Chýbala im, ale nevedeli celkom presne, ako na ňu reagovať. Stále bola trochu rezervovaná, hoci oceňovala ich záujem. Štyri mesiace bol dlhý čas na to byť mimo spoločnosti tak malej ako Rokfort.

Slizolinčania pozdravili Draca, keď prechádzal okolo, ale on im len duchom neprítomne kývol, očami sledoval Hermionu. Bola nepredvídateľná, vyžadovala neustálu ostražitosť od svojich priateľov. Zriedkakedy ju nechávali samu a dnes bol deň, kedy ju strážil Draco.

Hermiona sa posadila na lavičku pri dverách a načiahla sa po svojich topánkach, jej pohyby boli dajako pomalé a zamyslené. Chvíľu zostala prehnutá, kreslila ukazovákom kruhy po dlážke, bradu si oprela o pravé koleno. Draco sa posadil vedľa nej, nie príliš blízko, ale nie príliš ďaleko. Za posledných pár týždňov spoznali jej hranice. Chcela blízkosť viac než čokoľvek iné, ale nedokázala ju ľahko prijať.

"Skončí to stretnutie niekedy?" spýtala sa, zdvihla pohľad. "Chcem znova vidieť Rona."

Boli časy, kedy nespustila Rona z očí, keď ho chcela držať za ruku, mať ho pri sebe tak blízko, aby si bola istá, že je stále nažive. Občas sa prebudila s výkrikom a neupokojila sa, až kým Ron neprišiel do nemocničného krídla a neuistil ju, že všetko je v poriadku.

Draca to frustrovalo, hoci sa veľmi snažil, aby nebol taký malicherný. Možno na tom napokon tak veľmi nezáležalo. Možno niečo zomrelo skôr, ako sa vôbec zrodilo. Nechcel to vedieť; nechcel sa pýtať...

"Dumbledore povedal, že sú blízko k rozlúšteniu tej hádanky," nakoniec poznamenal. "Myslím, že sa Amadeovi podarilo nájsť niečo pomocou testov, ktoré použil. Ja neviem. Vážne mi je to ukradnuté."

Hermiona ho zblízka sledovala." Učí ma teraz, aby si vedel."

"Čože?" Myslel si, že vie všetko, čo sa týkalo Hermiony. Očividne sa mýlil. Mal pocit, ako keby mu strelili facku.

Sklonila hlavu, stále kreslila kruhy na podlahe. "Meditáciu, sústredenie, to všetko. Je to to, čo zachránilo jeho, takže si myslí, že by to mohlo zachrániť mňa."

"Oh." To bolo dobré. Prečo mal potom z toho taký príšerný pocit?

"Je to v skutočnosti milý človek. Nevedela som to. Myslela som si... Súdila som ho nefér." Hovorila potichu, viac pre seba než pre neho. "Vedel si, že Grindelwald bol priateľom jeho otca? Pred všetkými tými rokmi, keď boli mladí, keď Dumbledore bol mladý... Ani si ho nedokážem predstaviť ako mladého." Jej oči boli plné veselosti, keď pozrela na Draca. "Rozpráva mi príbehy a nie som si celkom istá, ktorým z nich veriť. Myslím, že klame len, aby zakryl, aký bláznivý býval."

"Čo ti povedal?" spýtal sa Draco navzdory sám sebe.

"Že sú podfukári, že využívajú muklov pre svoj vlastný prospech, že majú ľudí tiež vo vláde... Nie je to veľmi uveriteľné. Ale vyberám si kúsky sem a tam a pokúšam sa poskladať kompletné puzzle."

"Pri ňom verím takmer čomukoľvek. Skutočne. Je šialený."

Hermiona pokrútila hlavou. "Už viac nie je. Niečo sa zmenilo, keď navštívili jeho domovinu. Myslím, že prešiel nejakým druhom rituálu, niečo, čo neurobil, keď jeho otec zomrel, keď sa stal klanovým vodcom. Dalo ho to dokopy. Nejako. Myslím."

"Len nerozumiem, prečo zmenil svoj názor o tom, že nám pomôže. Prečo by nám mal pomáhať?" povedal Draco preto, aby nemyslel na to, že mu Hermiona nepovedala, že ju Amadeus učí.

"Z toho istého dôvodu, prečo nám pomáhaš ty. Nič nie je vytesané v kameni. Môžeš si vybrať čokoľvek chceš, kedykoľvek chceš. Je to také jednoduché." Usmiala sa, jej výraz bol takmer hanblivý, keď sa otočila, aby sa na neho pozrela.

"Môžeme ísť niekam do súkromia?" spýtala sa následne, jej slová nežné a tiché.

Dracova myseľ sa úplne vyprázdnila. Na chvíľu si ani nedokázal spomenúť, ako sa vytvárajú slová. Nechcel položiť nejaké hlúpe otázky, nechcel vedieť, čo tým myslela. Len chcel.

Postavil sa, počkal, kým ho vezme za ruku, a keď to urobila, vyviedol ju z cvičebne. Cítil, že sa mu trochu trasú ruky a dúfal, že si to ona nevšimne.

***

"Povedala som ti niekedy, že milujem výhľad odtiaľto zhora?" spýtala sa, keď sa dostali do jeho izby, tej, ktorá bola určená pre slizolinského hlavného prefekta. "Keď som bola malá, predstavovala som si, že som princezná, ktorá je zavretá v hradnej veži." Tvárila sa hanblivo, keď to vravela. "A vždy som čakala na draka, ktorý ma z tej veže príde zachrániť. Myslím, že som si dajako nesprávne vysvetlila rozprávky."

Draco sa zasmial, prešiel za ňu, pozrel sa ponad jej plece na výhľad z okna. Dážď už prestal, ale svet bol stále šedivý. Aj tak ten výhľad miloval.

Otočila sa, trochu zaklonila hlavu a pozrela sa na neho. "Som si poriadne istá, že to cítiš rovnako, inak sa zo seba chystám urobiť poriadneho veľkého blázna, ale... Je mi to jedno." Chytila ho za ruky, nadvihla sa na špičkách, priklonila sa bližšie. "Len... len ma pobozkaj, prosím," zašepkala, zatvorila oči.

Cítil, ako sa trochu trasie, ako keby sa tiež bála. Malo mu to pravdepodobne pripadať ako sen, ako niečo, čo sa nedialo, ale nepripadalo. Všetko bolo veľmi jasné, dokonca ostré. Mohol ju vidieť, cítiť ju, a dajako mu ten strach už viac nepripadal skutočný. Trošku sa pohol, naklonil hlavu doprava, dotkol sa zľahka jej pier.

Ostrý nádych mu napovedal, že napriek svojej odvahe stále očakávala odmietnutie. Usmial sa voči jej ústam, prehĺbil bozk len preto, že mohol. Bolo to úžasné mať konečne dovolenie dotknúť sa jej, vychutnávať si ju. Pripadala mu voči nemu taká dokonalá, jej malá postava pasovala do jeho náruče tak, ako keby tam vždy bola predurčená. Chcel sa nad tou myšlienkou rozosmiať, pretože u nich nikdy nič nebolo predurčené. Ona len bola dosť tvrdohlavá na to, aby sa prebojovala všetkými jeho ochranami, aby zmenila ich osudy.

Zovrela v rukách hodváb jeho košele, pritúlila sa k nemu, pritiahla si ho bližšie, jej ústa búrlivé voči jeho vlastným.

Draco miloval jej dychtivosť, miloval tie nenápadné spôsoby, ktorými dávala najavo, ako veľmi toto chce, ako sa toho dožaduje. A nejako vedel, ako ju prinútiť, aby to chcela ešte viac. Chytil ju za zátylok, prsty zamotal do jej vlasov, pridržal ju bez pohybu. Tá dokonalá kontrola mu poskytla pocit závrate a pripravila ho o dych, keď zacítil, ako sa o neho oprela kvôli podpore, trošilinku sa triasla.

Pohol sa, tlačil ju k posteli a keď sa k nej dostali, nadvihol ju s ľahkosťou vo svojom náručí a položil na posteľ, stále sa na ňu usmieval. Chcel niečo povedať, čokoľvek, čo by prezradilo, ako dlho toto chcel, ako veľmi v skutočnosti miloval vidieť ju takto, keď ležala na jeho posteli, oči čiastočne privreté, pery roztrasené.

Bola nádherná a on na to nemal žiadne slová.

Veľmi pomalým pohybom sa dostal nad ňu, vôbec z nej nespustil oči. Oprel väčšinu svojej váhy o ruky po oboch stranách jej pliec, rozkročený nad jej bokmi. Pohla sa pod ním, prehla chrbát, dotkla sa jeho tváre, hrude, pliec, jej ruky pátrajúce, skúmajúce, sa vôbec nebáli. Len ju sledoval, neochotný sa pohnúť, pretože chcel, aby to vydržalo naveky. Toto bola jediná vec, ktorú nechcel stratiť, tá jediná vec, ktorú nechcel pokašľať. Tá najdôležitejšia vec na svete.

Znova ju pobozkal, povolil trochu z tej kontroly, ktorú nad sebou mal, dovolil jej vôni a tým slabým zúfalým zvukom, ktoré robila, aby ho ovplyvnili. Nebolo to ľahké. Nevedel, kým bude a ako zareaguje, ak si neponechá opraty svojej mysle. Ale chcel ju, chcel ju milovať, chcel jej dať najavo, aká drahocenná pre neho je, ako veľmi nikdy nemiloval nikoho iného okrem nej.

Hermiona pritlačila bradu nadol, prinútila ich ústa oddeliť sa. Draco ju pobozkal na špičku nosa, čakal na jej slová.

"Draco," zašepkala. "Nevadí mi to. Milujem ťa takého ako si. Milujem človeka, ktorým si bol a milujem človeka, ktorým si teraz. A tiež milujem toho malého chlapca. Nevadí mi to."

Časť z neho to chcela poprieť, chcela jej povedať, že sa mýli, ale vedel, že by to bolo márne. Mohla čítať v jeho mysli ešte pred Farbou magika. Vždy k nej býval nejakým spôsobom otvorený, časti z neho boli viditeľné bez ohľadu na to, ako veľmi sa ich pokúšal utajiť.

Oprel si čelo o jej. "Ja viem."

Hermiona ho chytila vzadu na krku, vkĺzla rukami pod jeho košeľu. "Potom mi dôveruj. Dokážem ťa prijať."

Draco sa pokúsil upokojiť svoje dýchanie, pokúsil sa upokojiť svoju búrlivú myseľ, ale nedokázal to. Bola všetkým. Pobozkal ju so zúfalou zmesou chcenia a lásky, ktoré v sebe zadržiaval. Ona bola tým. Všetkým.

Držal ju pri seba tak blízko, ako bolo možné, miloval každý kúsok jej bytosti, dával najavo to, čo nedokázal povedať, rozdával všetko, čo mal v sebe. Vedel, že to bolo priveľa, vedel, že to Hermiona môže cítiť, vychutnať, vidieť v jeho očiach, a že toho bolo príliš veľa, ale ona to stále dokázala prijať.

A neboli dokonalí. Boli zlomení, len púhymi úlomkami ľudí, ktorými mohli byť, ale spoločne boli celkom. V tejto chvíli mu bolo jasné, že by nikdy nemohol milovať nikoho iného.

Našiel jej ruku, preplietol ich prsty, schoval sa do nej, všetky myšlienky boli nateraz preč. Zadržala dych, oči otvorené a čierne túžbou, a on jediné, čo mohol urobiť, bolo pobozkať ju.

Keď sa znova dokázal sústrediť, zistil, že je absolútne rozkošné to, že Hermiona zaspala, že sa s ním napriek všetkému cítila tak bezpečne. Pohladil ju po vlasoch a ruke, ľahol si nabok, sledoval ju. Spala na bruchu, v tvári mierumilovný výraz. Chcel, aby toto všetko trvalo naveky. Nedokázal si vôbec predstaviť, že by ju stratil. Radšej by zomrel, než by videl, že sa to stalo.

Po čase, ktorý mu pripadal ako polhodina, sa zamrvila, pozrela na neho a usmiala sa. "Ahoj," riekla, pohla sa trošku tak, aby ho mohla objať.

"Milujem ťa," zašepkal voči jej krku a vlasom. "Prosím nikdy nezomri." Draco to nezamýšľal povedať nahlas, nič z toho, ale hlavne tú poslednú časť. Bolo to posadnuté a bláznivé a totálne ponižujúce.

Hermiona sa zľahka zasmiala, jej telo sa triaslo v jeho náručí. "Som Superžena. Nič ma nemôže zlomiť. Sľubujem, že sa stanem veľmi starou, šedivou a škaredou. Uvidíme, či ma vtedy budeš milovať."

Draco si ju pritiahol ešte bližšie, pobozkal na líca, nos a krk, pohryzkal ušný lalôčik, než zašepkal: "Budem ťa milovať, aj keď ti vypadajú všetky zuby."

"Fúj!" Hravo ho pohryzla do brady a on ich pretočil, pohol sa, aby bol nad ňou, bozkával ju.

"Ale vážne," riekol, znova zadýchaný. "Chcem len toto jediné. Navždy."

Hermiona sa mu pozrela do očí, oblizla si pery, než povedala. "Ty sa... Ty chceš so mnou stráviť zvyšok svojho života? Je to... Hovoríš mi.. Čo?"

Znova ju pobozkal, slabo vtiahol jej spodnú peru, teraz ju pod sebou drvil celou svojho váhou.

"Áno," prosto odpovedal, nevysvetľoval, neodvážil sa tak urobiť.

"Vážne? Naozaj?" Vyzeral tak prekvapená, že sa jej chcel trochu posmievať, ale namiesto toho pohrýzol jej bradu a potom ju nežne pobozkal.

"Áno."

"Ty ma... žiadaš o ruku?"

"Ak budeš súhlasiť, žiadam." Musel zatvoriť oči, pretože nechcel vidieť výraz v jej očiach. Možno povie áno, ale mohla by si tiež myslieť, že je šialený a že boli príliš mladí a všetko práve začalo a... Mlčal. Neodvážil sa ani vydýchnuť.

"Draco?"

"Hmm..."

"Nie som si istá, či si to jasne pochopil, ale keď som povedala, že ťa milujem, myslela som to vážne." Váhavo sa dotkla jeho líca. "Máš vôbec potuchy, aké ľahké je ťa milovať? Tak veľmi sa snažíš. To stačí. Ja toto chcem. Ani ja nechcem nič iné. Chcem teba."

Zažmurkal, oči mu horeli. Schoval tvár v jej krku, pohryzkal ho, prelízal si cestičku k jej uchu. Chcel niečo povedať, ale nevedel čo alebo ako to povedať.

"Nie som dobrým človekom," zašepkal, snažil sa nerozpadnúť.

"Ale áno, si," vehementne namietala. "Ty si. Ty si sa rozhodol. To stačí. Ty stačíš."

"Si si istá?"

"Nakopem ti tvoj ufňukaný zadok, ak čoskoro nesklapneš." Napodobnila Snapovo zatiahnutie a dokonca zvládla zavrčať ako on. Draco sa rozosmial, miloval ju o trošičku viac.

"Dobre, sklapnem."

Na to Hermiona zatlačila do jeho pliec, pokúšala sa vidieť jeho tvár. Nechal ju odtlačiť ho a pretočiť na chrbát, keď sa presunula nabok, sledovala ho, kreslila mu krúžky na bruchu.

"Môžem mať svadbu?" vyhŕkla, a on cítil, ako mu šťastie pumpuje žilami, napĺňa ho, núti jeho srdce biť rýchlejšie. Ona ho chcela.

"Môžeš mať, čo len chceš," odvetil, chytil ju za ruku, znehybnil na svojom bruchu.

"Môžem mať tento prsteň?" spýtala sa ako ďalšie, keď mu ukázala magický prsteň na jej palci, ten, ktorý mu zabudla vrátiť.

Draco sa na ňu usmial. "Ak ho chceš."

"Oh, ja ho chcem. A chcem teba. Oh, môžem to všetkým povedať? Môžem to povedať Harrymu s Ronom? Môžem to povedať mojej mame?" Bola zrazu taká vzrušená, jej nadšenie prerážalo cez Farbu magika a zanechávalo ho bez dychu a bez slov. Nikdy nikoho neurobil takým šťastným.

"Milujem ťa. Milovala som ťa stále. Ani si nedokážem spomenúť, kedy som sa do teba zamilovala. Myslím, že to bolo pred strážcami. Spoznala som ťa cez Farbu magika. Ja som ťa vždy dokázala vidieť, ale ty si nechcel vidieť samého seba. Ty... Ty si mi taký drahý." Mocne ho objala, vtlačila pravú ruku pod neho, ovinula ruky a nohy okolo neho. "Môžem ťa mať navždy? Chcem si ťa nechať."

"Môžeš si ma nechať," zašepkal a dúfal, že obaja prežijú vojnu, že dokážu mať normálny život, že to vydrží a že sa nikdy nič medzi nich nepostaví.

"Môžeš si ma nechať."

 

 

 



Užívateľské meno:
Heslo:
Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.
Ďakujem
Pre automatický komentár sa musíte prihlásiť.

AK. Poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: scully - 03.04. 2018
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
Týmto dávam vedieť, že očakávam ďalší príspevok. Ďakujem.

Re: 21. Syn Hada, časť druhá (Hodnotenie: 1)
Od: luisakralickova - 03.04. 2018
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
No páni, to je hezké;) Že už se to nepokazí? Zaslouží si takový romantický pohádkový závěr. A byla svatba veliká... Co na to Lucius? Mohl by to skousnout, nebo taky ne. Co už, škodit snad nebude.
Díky Jimmi, dnes to bylo potřebné pohlazení.

Týmto dávam vedieť, že očakávam ďalší príspevok. Ďakujem.

AK. Poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: wizardkey - 04.04. 2018
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
Týmto dávam vedieť, že očakávam ďalší príspevok. Ďakujem.

AK. Poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: maria - 04.04. 2018
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
Týmto dávam vedieť, že očakávam ďalší príspevok. Ďakujem.

Aaaah, my (a predevsim hrdinove!) jsme si zaslouzili trochu teto romantiky! Jen si tak - po zkusenostech s touto povidkou - rikam, jestli to neni jen klid pred bouri.
At tak ci tak, bylo to krasne. Moc dekuji, Jimmi.

AK. Poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: lucky - 04.04. 2018
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
Týmto dávam vedieť, že očakávam ďalší príspevok. Ďakujem.

Re: 21. Syn Hada, časť druhá (Hodnotenie: 1)
Od: margareta - 04.04. 2018
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
Za mně napsala komentář Gift. Myslím si to samé. Krásná romantická pauza před tvrdou skutečností.
To se chtějí vzít hned? A bude jim to umožněno? A co na to řekne, a hlavně, co udělá Lucius?

Děkuji za kapitolu! Je krásná, takže taky čekám nějakou katastrofu.
Díky!!

AK. Poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: jerry - 04.04. 2018
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
Týmto dávam vedieť, že očakávam ďalší príspevok. Ďakujem.

Nádherná kapitola. Zasloužili jsme si ji všichni. A Draco s Hermionou mají jeden problém vyřešený. Teď se jim bude lépe bojovat v nadcházející bitvě. A protože si vůbec nepamatuju, co na to Lucius, bojím se dalšího děje.
Děkuji převelice za štědrý příděl této povídky.

AK. Poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: lenus - 04.04. 2018
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
Týmto dávam vedieť, že očakávam ďalší príspevok. Ďakujem.

AK. Poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: louzenka - 04.04. 2018
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
Týmto dávam vedieť, že očakávam ďalší príspevok. Ďakujem.

AK. Poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: kiwic - 04.04. 2018
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
Týmto dávam vedieť, že očakávam ďalší príspevok. Ďakujem.

AK. Poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: anynka - 04.04. 2018
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
Týmto dávam vedieť, že očakávam ďalší príspevok. Ďakujem.

Jestli tomu dobře rozumím, chybí už jen jedna kapitola? Pro mě by mohl příběh mžná skončit už tady - sladké chvíle smíšené s trpkými, kouzelné dialogy a nakonec nádherné vyznání.
Díky.

Týmto dávam vedieť, že očakávam ďalší príspevok. Ďakujem.

Re: 21. Syn Hada, časť druhá (Hodnotenie: 1)
Od: silrien - 06.04. 2018
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
To je tak nádherné. Je mi z toho krásně. Usmívám se jako blázen a mám chuť tančit. Děkuji

Týmto dávam vedieť, že očakávam ďalší príspevok. Ďakujem.

AK. Poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: Lemurka - 09.04. 2018
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
Týmto dávam vedieť, že očakávam ďalší príspevok. Ďakujem.

AK. Poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: Noemi - 18.04. 2018
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
Týmto dávam vedieť, že očakávam ďalší príspevok. Ďakujem.

Týmto dávam vedieť, že očakávam ďalší príspevok. Ďakujem.

AK. Poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: Ponyska - 03.06. 2018
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
Týmto dávam vedieť, že očakávam ďalší príspevok. Ďakujem.

Myslím, že som sa práve roztopila, ak je to fyzicky možné. Tato kapitola mi vzala dych, aj srdce, dakujem.

AK. Poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: Manka - 27.01. 2019
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
Týmto dávam vedieť, že očakávam ďalší príspevok. Ďakujem.

AK. Poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: Fanny88 - 19.04. 2019
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
Týmto dávam vedieť, že očakávam ďalší príspevok. Ďakujem.

AK. Poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: Fanny88 - 19.04. 2019
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
Týmto dávam vedieť, že očakávam ďalší príspevok. Ďakujem.

AK. Poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: myska111 - 05.05. 2019
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
Týmto dávam vedieť, že očakávam ďalší príspevok. Ďakujem.

Alespoň takto děkuji všem, kteří se na tomto překladu podíleli a umožnili mi tak příjemně strávit čas. Tímto dávám najevo, že povídku čtu a těším se na pokračování.

Prehľad článkov k tejto téme:

Rebekka: ( Jimmi )05.04. 201822. Epilóg
Rebekka: ( Jimmi )03.04. 201821. Syn Hada, časť druhá
Rebekka: ( Jimmi )31.03. 201820. Syn Hada, časť prvá
Rebekka: ( Jimmi )23.03. 201819. Boj s nočnom morou, časť tretia
Rebekka: ( Jimmi )23.03. 201818. Boj s nočnou morou, časť druhá
Rebekka: ( Jimmi )23.03. 201817. Boj s nočnou morou, časť prvá
randomgenius: ( Jimmi )23.03. 201816. Stávať sa hrdinom
Rebekka: ( Jimmi )22.03. 201815. Svetlo v temnote
Rebekka: ( Jimmi )22.03. 201814. Dracova najhoršia spomienka
Rebekka: ( Jimmi )20.03. 201813. Rovnováha
Rebekka: ( Jimmi )19.03. 201812. Zopakovanie histórie
Rebekka: ( Jimmi )18.03. 201811. Trhač duše, časť druhá
Rebekka: ( Jimmi )17.03. 201810. Trhač duše, časť prvá
Rebekka: ( Jimmi )16.03. 20189. Problémy s dôverou
Rebekka: ( Jimmi )15.03. 20188. Strážcovia Modrej izby
Rebekka: ( Jimmi )14.03. 20187. Spojení
Rebekka: ( Jimmi )12.03. 20186. Poetická spravodlivosť, časť tretia
Rebekka: ( Jimmi )12.03. 20185. Poetická spravodlivosť, časť druhá
Rebekka: ( Jimmi )11.03. 20184. Poetická spravodlivosť, časť prvá
Rebekka: ( Jimmi )11.03. 20183. Každodenná rutina
Rebekka: ( Jimmi )11.03. 20182. Farba magika
Rebekka: ( Jimmi )10.03. 20181. Mierová zmluva
. Úvod k poviedkam: ( Jimmi )10.03. 2018Úvod k poviedke