Preklady fanfiction Harryho Pottera

3. časť

Do týchto komnát neprenikla vlhká horúčava benátskeho leta. Boli stále tmavé, chladné a prestúpené pachom staroby. Starý palác, nábytok i ľudia v drahých toaletách, honosných, pokiaľ ste sa im neprizreli zblízka a nevšimli si, že boli na mnohých miestach prežraté od molí, zlaté nite zájdené a niektoré drahokamy nahradené lacným sklom. Všetko to bolo o pozlátke. Aj samotné Benátky boli len pozlátkou, priečelia palácov lemujúce Canal Grande boli veľkolepé a pompézne, takže nikto – najmä nie cudzinec – by si nepomyslel, že sa za nimi nachádzali ošumelé plesnivé gobelíny, miestnosti, ktoré pôsobili impozantne len vo svetle sviec, a že ľudia boli pod tými nádhernými róbami takí špinaví, až ich z toho svrbela koža a kĺby trápila lámka.

On však nebol cudzincom. Bol dóžovým špiónom, jeho očami a ušami, ktoré dokázali preniknúť do najhlbších zákutí šľachtických palácov, špehovali medzi kupcami a zlodejmi, zdržiavali sa v hostincoch s neblahou povesťou a pri vstupoch do kláštorov. Tam sa dalo dopočuť veľa a Pietro Gradenigo, benátsky dóža, ktorý sa každoročne zasnuboval s morom, chcel vedieť všetko. Boli to nebezpečné časy. Prednedávnom bola uzavretá Veľká rada, čo znamenalo, že teraz už len pár vyvolených, ktorých mená boli zapísané v Zlatej knihe, rozhodovalo o osude mesta. Všetci ostatní, ktorí prišli o moc – a tiež o značné peňažné príjmy s ňou spojené – ju chceli späť. Pochopiteľne. Sprisahanie viselo vo vzduchu.

Rýchle prešiel úzkou chodbou a zaklopal na dvere, nie oveľa vyššie a širšie ako on sám. Bez čakania na odpoveď vstúpil dovnútra.

„Lorenzo?“ Dóža vzhliadol od pergamenov na stole. Bol starý a vyčerpaný. Bez zlatej pokrývky hlavy a drahocenných symbolov moci vyzeral menší, takmer bezvýznamný. Ale bol to mocný muž a Lorenzo dobre vedel, že ho netreba podceňovať.

„Najjasnejší.“ Poklonil sa. Dóža mu odvetil úsmevom. „Prinášam ti správy.“ Z hlbín plášťa vykĺzla štíhla biela ruka – v geste, ktorého sa naučilo báť veľa návštevníkov krčiem, pretože tie prsty zvyčajne zvierali nôž, a keď už boli vonku, nestiahli sa dnu skôr, než zabili. Teraz iba držali zvitok pergamenu.

Dóža prikývol. „Podaj mi to!“ Ruka, ktorá sa načiahla za zvitkom bola taktiež chudá a bledá. Na rozdiel od Lorenzovej sa však triasla a bola pokrytá stareckými škvrnami. „Prečítam si ich neskôr. Vráť sa zajtra po rannej omši, porozprávame sa o nutných opatreniach.“ Do Lorenzovho vrecka putoval malý meštek so zlatkami.

„Ako si praješ, Najjasnejší.“ Kapucňu plášťa si stiahol hlbšie do tváre, takže nebolo možné rozoznať jeho črty a potichu opustil miestnosť cez tie isté dvere zamaskované gobelínom. V pološere komnaty bol ich obrys skoro nerozoznateľný.

Takže mal voľný večer. A strávi ho v dobrej spoločnosti. S úsmevom na bledej, ostro rezanej tvári zamieril na sever.

Monna Vittoria, mladá vdova s pochybnou povesťou, no oplývajúca nesmiernou krásou, bola známa tým, že popri starších a bohatších pánoch, ktorých vpúšťala do postele výmenou za pekné kôpky zlatiek, mala aj mladého milenca. Nikto presne nevedel, kto ním je, hoci o jeho identite kolovalo množstvo klebiet. Niektorí si mysleli, že je to samotný dóža. Ďalší prisahali, že je ním urodzený Janovčan – Benátky a Janov boli úhlavnými nepriateľmi a takýto čin by sa rovnal vlastizrade. Našťastie pre Monnu Vittoriu tomu veril len málokto. Pár ľudí dokonca začulo fámy, že tým milencom môže byť milánsky kardinál.

Lucia, jej komorná, to pravdaže vedela. Za jej mlčanie sa platilo neveľkou časťou zlata, ktoré jej pani dostávala od patricijov. Lucia toho vedela veľa, viac, než by sa Monne Vittorii páčilo. No bola opatrná a tichá ako túlavá mačka. Špehovala cez kľúčové dierky, načúvala za dverami a cez otvory v podlahe. Nieže by mala v úmysle to množstvo informácii použiť. Len sa jej páčilo vedieť viac než iní. Mala takú povahu.

Existovala však jedna myšlienka, obsesia, ktorá zamestnávala jej myseľ natoľko, až mala pocit, akoby jej duša zmierala. Bol to veľmi nebezpečný sen, nerozumný a riskantný. A pravdepodobne nesplniteľný.

Bola zaľúbená do Lorenza, ktorý, ako dobre vedela, bol dóžovým najlepším špiónom a milencom jej panej. Lucia úplne chápala, prečo Monna Vittoria toho muža milovala, aj keď na jeho zovňajšku nebolo nič príťažlivé: vysoký s dlhými čiernymi vlasmi a očami, úzkymi, no zmyselnými perami. Bol bledý, veľmi bledý... Nebol pekný ani podľa najmiernejších kritérií, lebo mal príliš veľký nos a vpadnuté líca. Ale Lucia, obyčajné štrnásťročné dievča, cítila, že v jeho vnútri horí vášeň. A ten plameň bol taký silný, že občas takmer videla, ako Lorenza a jej paniu pohlcuje, kým sa zvíjali na posteli. Horeli v ohni vášni a zanechávali za sebou len kôpku popola.

Lucia svojej panej ticho a vytrvalo závidela. Mimo svojich snov nebola násilným stvorením a neublížila by ani muche na stene. Jej neopätovaná láska, ktorú si nevšimol ani Lorenzo – v tomto smere si nerobila žiadne ilúzie – ju robila nešťastnou, lebo vedela, že pre neho pravdepodobne ani neexistuje. Kto si ju všimne, keď tu bola nádherná Monna Vittoria s belostne hebkou pokožkou a zlatistými kučerami splývajúcimi až k pásu? Nie, jej je predurčené zostať v tieni. Niekedy jej z toho bolo ťažko, až ju bolelo srdce.

O jej tajnej láske nikto netušil, dokonca ani jej matka, či jej najlepšia priateľka Agnesa, ktorá slúžila dole v kuchyni. Nepochopili by to. Nikomu z nich neukázala talizman, čo jej visel medzi ňadrami, masívnu pologuľu z neznámeho kovu, ktorej matný povrch sa tlmene leskol aj pri veľmi slabom svetle. Na povrchu mala vyrytých niekoľko drobných čiar a kriviek, zrejme magických. Odovzdávala sa po generácie z matky na dcéru a teraz ju nosila ona. Istým spôsobom bol práve tento talizman zodpovedný za bolesť v jej srdci. V čase, keď bol Lorenzo milencom jej panej ešte iba krátko, tajne ich pozorovala a všimla si, že mu na retiazke vôkol krku visel rovnaký predmet. Monna Vittoria ho hravo odstrčila nabok, keď bol Lorenzo nad ňou a vnikal do nej...“

Dnes večer prišiel skoro. Jej pani sa k nemu zakrátko pripojí, len čo dokončí zdvorilý rozhovor s návštevníkom dole v salóne. Čakal na ňu trochu nedočkavo v jej spálni. Lucia ho vzrušene pozorovala cez kľúčovú dierku na malých bočných dverách. Hodil sa do kresla a v ruke držal čašu s vínom. Potom rýchlo vstal a začal chodiť po miestnosti mimo Luciinho zorného poľa. Trochu sa posunula, aby sa zmenil uhol pohľadu a pri tom drobnom pohybe jej talizman vykĺzol spod blúzky a narazil do dverí. Ozvalo sa slabé, no počuteľné cinknutie.

Lucia vyskočila zo zeme s búšiacim srdcom. Bola zmätená a hoci túžila rýchlo utiecť, zostala stáť ako prikovaná.

Nenadarmo bol špiónom. Ani nezačula vrzgot parkiet pod jeho čižmami, keď sa dvere rozleteli a už tam stál a posmešne na ňu hľadel. „Chodíš sem často?“ spýtal sa pohŕdavo.

Utiekla. Vo svojej podkrovnej izbe preplakala celú noc.

Nasledujúci večer plakala ešte väčšmi spolu s paňou, plavé vlasy sa miešali s hnedými kučeravými, zatiaľ čo sa objímali a zdieľali žiaľ, o ktorom iba jedna z nich vedela, že je spoločný.

Lorenza našli ráno mŕtveho neďaleko Dóžovho paláca s dýkou zabodnutou hlboko v chrbte.

„Zdá sa, že nemáme šťastie,“ podotkol Osud. „Pravdaže, tentoraz bola doňho zaľúbená, no ani sa nestihli porozprávať.“

Boh vypustil ďalšie dymové koliesko. „Trpezlivosť, priateľ môj. Dosiahli sme istý pokrok. Spojil si ich dohromady, takže skôr či neskôr...“ Zasnene hľadel na stúpajúci dym.

„Áno, skôr či neskôr. Dúfajme, že nie prineskoro. Kiežby si zvolil originálnejšiu zoznamovaciu frázu.“