Preklady fanfiction Harryho Pottera

18. Boj s nočnou morou, časť druhá

Celé dva týždne sa pokúšali vyliečiť Hermionu. Amadeus s Dumbledorom použili všetky svoje znalosti, aby vytvorili kúzlo, ktoré by dosiahlo na nepoškodené strany jej mysle. Každučký deň vstúpil Draco do jej zlomenej mysle, pátral po jej duchu a jej duši, nikdy nič iné okrem rozbitého skla nenašiel. Ron s Harrym sedeli vedľa jej postele, neustále jej vraveli, aká je výnimočná. Snape vytvoril elixír, ktorý uľavil napätiu jej tela a mysle. McGonagallová priniesla Hermione všetky jej drahocenné veci, dokonca dovolila Krivonožke, aby sa spala pri nohách jej postele. Všetci si vzali jej uzdravenie k srdcu, ale nič nepomáhalo. Bola stratená.

Nakoniec nastal čas na rozhodnutia.  Uvedomovali si Voldemortove pohyby a jeho zámer vyhlásiť otvorenú vojnu. Na jeho strane bola väčšina vlkolakov a vampírov, a obri sa ho tiež rozhodli podporiť. Situácia vyzerala ponuro pre všetkých mier milujúcich čarodejníkov a čarodejnice.

Takže sa rozhodlo, že Dumbledore s Amadeom pôjdu zhromaždiť svoju vlastnú armádu s pomocou Amadeových ľudí, s tými starovekými mágmi, ktorí si sotva kedy vyberali stranu. Škola zostane otvorená, ale tiež dobre chránená a rodičia sa mohli rozhodnúť, že nepošlú svoje deti späť. Hrozba voči škole bola veľmi reálna. Riaditeľka McGonagallová znova získala silu svojho ducha, keď vzala Rokfort pod svoju prísnu vládu.

Harryho prekvapilo, že chceli, aby stále navštevoval Amadeove hodiny. Bezprútiková mágia bola pre neho pomerne prirodzená a súkromné hodiny spôsobili, že bol roky napred pred svojimi spolužiakmi.

Nakoniec sa všetko vrátilo k normálu. Po Novom roku škola začala s takmer šesťdesiatimi percentami študentov, ktorí boli pripravení pokračovať v štúdiu.

Kým sa ostatní siedmaci pripravovali na MLOKy, Draco stále zostával pri Hermioninom boku. Chodil len na tie hodiny, kde sa mohol naučiť nové veci.  Stále jej čítal, udržiaval ju informovanú o všetkom, čo sa stalo vo vonkajšom svete. Sotva spal, sotva jedol. Nič nebolo dôležitejšie než udržať jej spojenie so svetom, do ktorého patrila.

Ron s Harrym boli rovnako tvrdohlaví ako on. Sedeli pri jej posteli, počúvali, ako jej číta, občas ju držali za ruku, len aby boli nablízku, pretože im chýbala.

Dumbledore s Amadeom sa rozhodli, že by bolo príliš riskantné presunúť Hermionu do Sv.Munga, pretože Voldemort už poznal jej pachovú stopu a jeho patronus by ju mohol znova nájsť. To preto prichádzali špecialisti z celej krajiny, aby ju prezreli, pokúšali sa zistiť, či ju umučili do šialenstva, alebo či tam nezostalo niečo, čo by sa dalo zachrániť. Zakaždým, keď nový čaromedik špecialista prišiel, nádej troch chlapcov vzrástla, a predsa zakaždým museli prehltnúť svoje sklamanie, keď sa pre ňu nedalo urobiť absolútne nič.

Mesiac po útoku prišli na Rokfort po prvý raz rodičia Hermiony. Boli tak veľmi ukrytí, že aj Dumbledorovi dalo zabrať nájsť ich. Jej matka, Mary, a jej otec, Oliver, vpálili do nemocničného krídla bez varovania, kvôli čomu Dracovi vypadol Denný prorok, ktorý čítal Hermione. Podozrievavo na nich hľadel, keď sa prihnali k Hermionimu boku. Jej matka vôbec nevyzerala ako ona. Bola to bucľatá dáma so štvorcovými okuliarmi, a jej nevýrazné vlasy boli popretkávané pásmi šedej. Jej tvár nebola ani láskavá ani chladná; vyzerala len znepokojená.

“Ste ošetrovateľ?” spýtala sa Draca, pozerala na neho, ako keby mohol, mal a musel zachrániť okamžite jej dieťa.

Jej otec, chudý muž s hnedými vlasmi a zvláštnou vôňou okolo seba, chytil Hermionu za ruku, skúšal jej pulz. “Je silný a rovnomerný. Čo je s ňou zle?”

Mary uprela pohľad na svojho manžela, nádej jej rozžiarila tvár. “Bude v poriadku. Vravela som ti to. Musíme ju dostať do poriadnej nemocnice. Môžu jej pomôcť. Skutoční doktori jej pomôžu.”  

Uprene sledovala Draca a keď neprehovoril, prikázala: “Povedzte niečo.” Dochádzala jej trpezlivosť.

Draco sa chcel ukryť. Nevedel ako hovoriť s muklami. Nikdy sa so žiadnym nerozprával. Tiež vedel, že Hermionini rodičia už o jedno dieťa kvôli šialenstvu prišli. Toto bude na nich príliš. “Nie som ošetrovateľ,” vyhŕkol.

“Potom čo tu robíš v túto hodinu?” spýtal jej otec. “Nie si jej frajer, že  nie?”

V jeho slovách bola istá úroveň pohŕdania a spôsobila, že v Dracovi niečo cvaklo. Nebol pre ich drahocennú dcéru dosť dobrý?

“A čo ak som?” spýtal sa, testoval teritórium, vidiac hnev v otcových očiach.

“Prestaň, Oliver.” Mary chytila manžela za ruku, odviedla ho, aby sa posadil na jednu zo stoličiek okolo Hermioninej postele. Bolo tam veľa stoličiek. Veľa ľudí prichádzalo pozrieť Hermionu. Mnohým chýbala. Ani nevedela, koľko ľudí ju považovalo za priateľku.

Mary obrátila pozornosť znova k Draco, jej oči menej obviňujúce. “Prepáčte. Vyzeráte ako milý človek. Len sme sa o tomto práve dopočuli. Premiestnili nás do Rokville a nebol to najlepší spôsob cestovania.” Zdalo sa, že sa s každým slovom stáva viac a viac hysterickou. “Sme len unavení. A nikto nám nič až doteraz nepovedal. Je taká malá, krehká. Hermiona. Ona taká nie je, aby ste vedel. Je ako tiger… alebo býk. Už ste ju takú videl? Je taká silná. Nikdy sme nechceli, aby sem prišla. Kvôli Christopherovi. A teraz sa na ňu pozrite. Ona…”

Pokračovala v bľabotaní, ale Draco ju nepočúval. Bolo to jednoducho priveľa informácii. Nechcel poznať týchto ľudí alebo ich motívy. Len chcel byť osamote s Hermionou. Ale odteraz tú budú aj títo ľudia. Už viac nemohol byť taký otvorený. Dokonca Ron s Harrym boli znesiteľní, pretože po celý čas mlčali. Počúvali.

“Počuli ste ma?” Zdalo sa, že mu Mary chce zamávať pred očami, ale našťastie to neurobila. Človek dokáže zniesť len niečo.

Draco sa náhle postavil a rýchlo vysvetľoval. “Musím ísť. Rád som vás spoznal… Madam Pomfreyová príde… ah, už je tu.” Unikol z tej miestnosti skôr, než ho niekto mohol zastaviť. Teraz sa nimi nemohol zaoberať. Nebol trpezlivým človekom a od toho útoku pri nej sedával každučký deň. Deň po dni šiel do jej mysle, nevidel nič okrem rozbitého skla. Vydržal všetko, pretože veril, že Hermiona je stále tam niekde. Bolo to bystré dievča. Vedela ako sa ukryť. Určite si pre seba vytvorila úkryt. Bol si tým istý. Nepomáhalo, že prišli cudzí ľudia a spochybňovali jeho právo byť tam, byť v jej blízkosti, starali sa o ňu viac než ktokoľvek predtým.

Takmer okamžite, ako opustil miestnosť, narazil na Harryho, považoval to za prekvapujúco prirodzené. Schmatol druhého chlapca za lakeť a vtiahol ho do výklenku ukrytého pred zvedavými očami a ušami.

“Pusti mi ruku a vysvetľuj,” ticho povedal Harry, ani neprikazoval, ani nežiadal, len sa pýtal.

Draco sa na neho pozrel divými očami, vykašľal tie čudné slová. “Supy sú tu.” Vážne to nechcel takto povedať. Boli to len jej rodičia; skutočnosť, že sa mu nepáčili, mu nedávala právo škaredo o nich hovoriť.

Harry sa zatváril zmätene, posunul si okuliare na nose.

“Kto? Čo?” Už sa naučil očakávať od Malfoya čudné veci, ale tentoraz vyzeral ešte menej normálne než väčšinu dní.

“Jej rodičia,” zamrmlal Draco. “Jej otec mi chcel odtrhnúť hlavu.” Začal sa prechádzať v tom malom priestore, z času na čas sa obtrel plecom o Harryho.

“Som si istý, že nechcel.” Harry zatajil úsmev. Draco bol občas dosť paranoidný. Možno to bolo časom stráveným so smrťožrútmi a temnými pánmi.

“Chcel to.” Draco sa zarazil, pozrel sa uprene na Harryho. “Už sa s ňou viac nemôžem rozprávať.” Znel taký malý, dokonca vystrašený, keď žiadal Harryho, aby vytlačil tých príšerných ľudí z jeho života. Aby všetko napravil.

“Malfoy, prestaň byť idiotom. Sú to jej rodičia. Milujú ju. Nebudú ti brániť, aby si ju vídal.” Harry ho opatrne sledoval, snažil sa zistiť, či tie slová dosiahli nejakú časť jeho mysle, ak sa nejaké pochopenie dalo vidieť v jeho očiach.

Draco sa otočil chrbtom k Harrymu, rýchlo v ňom stúpal hnev a frustrácia. “Ja viem! Dobre? Ja viem.” Chvíľu mlčal, zhlboka sa nadychoval a potom potichu prehovoril. “Toto všetko zmení. Chcú ju zobrať preč. Ak sa rozhodnú, že bude pre ňu lepšie byť niekde inde, môžu to rozhodnutie urobiť. Musíme niečo spraviť.” Pošúchal si spánky, snažil sa odohnať tú búšivú bolesť hlavy. Bola teraz jeho ustavičným spoločníkom, kvôli návštevám Hermioninej prázdnej mysle. Bola dusiaca, drviaca, neznesiteľná, ale aj tak v tom pokračoval.

Cítil, ako sa Harry váhavo dotkol jeho pleca. “Nemôžu ju zobrať preč. Voldemort by…” Harry nemohol tú vetu dokončiť, nedokázal ju vôbec povedať nahlas. Bola v takom krehkom stave. Museli veriť v jej zotavenie. Museli.

“Riaditeľka McGonagallová… Môže im všetko vysvetliť.” Už sa všetci naučili spoliehať sa na starú chrabromilskú dámu, ktorá v poslednom čase preukázala toľko odvahy a moci , že ľudia začínali premýšľať, prečo sa nestala riaditeľkou skôr. Škola fungovala takmer lepšie ako predtým, a bezpečnosť Rokfortu sa pre ňu stala otázkou hrdosti. Rokstráž strážila školu dňom nocou, a bola tu ochranná kupola, ktorá zakrývala to miesto pred všetkými očami, vrátane tých magických. Sama vypátrala a našla všetky tajné východy zo školy, zablokovala ich tak dôkladne, že ich už nikdy nikto znova nenájde. Dokonca ju poslúchali strážcovia Modrej izby, rozšírili svoju mágiu, aby ochraňovala celú školu a nielen najnovšie práve vytvorené miestnosti.

“Dokáže ich presvedčiť?” spýtal sa Draco, jasne pochyboval, že by niečo dokázalo zmeniť názor ustráchaných rodičov.

“Poďme sa s ňou porozprávať.” Tentoraz Harry schmatol Draca za lakeť a ťahal chlapca so sebou.

Našťastie Minerva McGonagallová bola ženou mnohých talentov a veľmi jej záležalo na Hermione. Jej rozumné slová prenikli cez hrubú lebku matky trpiteľky a Grangerovci dovolili, aby ich dcéra ostala na Rokforte pod jednou podmienkou - budú tu žiť s ňou. Bola to rozumná požiadavka a dala sa poľahky zariadiť, pokiaľ sa budú vyhýbať študentom a zboru.

K Dracovej hrôze jej matka trvala na tom, že bude ich sprievodcom v magickom svete, pretože bol prvým študentom čarodejníkom, ktorého stretli a pretože sa zdalo, že mu veľmi záleží na ich dcére.

Jej matka ho chytila pod pazuchu, keď ju vzal na návštevu niektorých miest, ktoré boli nevyhnutné pre ich pobyt na Rokforte. Našťastie bol nočný čas a hore boli len prefekti a Rokstráž, ktorí veľmi dobre vedeli, že sa k nemu nemajú približovať, pokiaľ nemá niektorému utrhnúť hlavu. Možno bol hlavným prefektom, ale v tejto chvíli by to urobil len za to, ak by mali odvahu obťažovať ho. Mary vyzerala, že si nevšíma nič, čo mu prechádzalo napätou mysľou.

Pohmkávala si potichu, očividne v nepohodlí pri zvukoch pohybujúcich sa obrazov a duchov, ktorí tu stále prelietavali.

“Kto to je?” Mary ukázala na Šedú dámu, ktorá o chvíľu neskôr zmizla za stenou.

Krucinál, strážiť muklovských rodičov nebola jeho predstava príjemne stráveného večera. Mal Hermione čítať ďalšiu kapitolu pokročilej aritmancie. Teraz tu trčal s osobou, ktorá nič o jeho svete nevedela. Mal by ju strčiť do najbližšej skrine a ukončiť to. Čo za otravného rodiča bola? A čo s ním nebolo v poriadku? Nemal by si o nej vôbec myslieť niečo zlé. Bola to Hermionina matka a veľmi sa znepokojovala o svoju dcéru. Bola v podivnom svete, stratená a bezmocná. Možno by mohol nadviazať na toto.

“Sú to len duchovia. Nemôžu vám ublížiť, a neurobili by to, ani keby mohli.”

“Oh, v poriadku.” Po tomto vyzerala menej rozrušená, trošičku povolila zovretie jeho ruky. “Kam ideme?” spýtala sa ako ďalšie.

Bola ukecaná. Aspoň vedel, po kom Hermiona zdedila svoju otravnú schopnosť rozprávaním sa dostať do problémov a vykecať sa z nich. “Do Veľkej siene, kde budete jedávať. Potom vám to tu trošku poukazujem, tak aby ste našli sami cestu späť do svojich izieb. Schody sa stále pohybujú, takže si musíte pamätať, ktorou chodbou treba ísť, aj keď vás tam schody nechcú zobrať.”

Mary na neho zboku pozrela, oči zahalené. Dokázala dobre maskovať svoje pocity a on si uvedomil, že ju za to rešpektuje. Čoskoro si tiež uvedomil, aké je čudné, že tiež dokázala byť ticho. Akosi mu to liezlo na nervy.

Potom po chvíli si odkašľala, vyhla sa jeho pohľadu, ale očividne sa s ním chcela o niečo podeliť. Zaťala čeľusť a priznala sa. “Predtým som ti klamala.” Hovorila tichým hlasom, z ktorého jej slová vyznievali ešte dôležitejšie. “Nie je taká silná. Pôsobí tak, pretože chce dať všetkým najavo, že si o ňu nemusia robiť starosti. Ale plakáva, aby si vedel. Keď príde domov, plače. Snaží sa to ukryť, samozrejme, ale je to jedna z tých vecí, ktoré matky dokážu vidieť. Niekedy je veľmi osamelá. Museli sme tvrdo pracovať, aby jej brat mohol zostať v dobrej nemocnici a ona študovať… tieto veci. Ani my doma často nie sme. Niekto tam nie je, ak nie je tu. Myslím, že je šťastná jedine, keď je tu.”

Teraz ju Draco nechal hovoriť, takže hovorila. Mary Grangerová sa cítila vinná. Toto boli slová, ktoré on nikdy nebude počuť od svojho otca. Dajako ich chcel počuť teraz, bez ohľadu na to, kto ich hovoril.

“Po Christopherovi… povedala ti to, že?” Draco prikývol, stále pozeral na zem, cítil sa zahanbene, že tak ľahko získava jej dôveru. Boli všetci muklovia takí dôverčiví?

“Christopherova reakcia na tento svet, tvoj svet… mágiu… spôsobila, že sme sa báli, že by mohla byť ako on, že jej krv nesie tú istú moc, ale šlo to pri nej úplne inak. Keď dostala svoj list, povedala len: 'Oh matka, hovorila som ti to.', ako keby to nebola veľká vec. Študovala, ako vždy študovala, chcela vedieť viac než ktokoľvek z vás kedy bude vedieť… tak aby si nepripadala vynechaná. Chcela sem patriť. A ja sa tak bojím, že ju to zabije. Teraz keď leží na tej posteli… keď tu takmer už nie je… Ale ona tu chce byť. Ale ja som… bude v poriadku? Môžeš ju nájsť pomocou toho magického spojenia, ktoré zdieľate? Stratila som aj ju?” Posledné slová zašepkala tak potichu, že Draco musel napäť uši, aby ju počul. Tak veľmi trpela, žiadala od Draca, aby bol tým, kto jej povie, že všetko bude v poriadku, aby bol tým silným. Ako ním mohol byť, keď všetko v jeho živote viselo na vlásku? Možno si dokázala vytvoriť pre seba úkryt. Možno. Krucinál, možno!

Draco zostal dlho ticho, hľadal tie správne slová. Bolo možné, že žiadne neexistovali, tak len povedal: “Musíme veriť, že sa dá zachrániť.” To bola pravda. Nepovedal, že ju môžu zachrániť, nič nesľúbil. Ale verili tomu. Harry, Ron a on, všetci verili. Bol to jediný spôsob ako dokázali zostať pri jej boku. Len vďaka viere v takú beznádejnú vec ju Draco dokázal každý deň navštevovať.

“Ako ste sa spriatelili?” spýtala sa Mary, usmiala sa sladkým úsmevom, ktorý mu z ničoho nič pripomenul Hermionu. Za tými okuliarmi jej oči boli veľmi podobné Hermioniným. “Vy dvaja spolu chodíte?” Vyzerala takmer ostýchavo, že sa pýta na také dačo.

V tejto chvíli bol Draco veľmi šťastný, že ich Oliver nechcel sprevádzať. Tvrdil, že je na potulovanie príliš unavený. Ako na to mohol odpovedať? Nuž, najprv som chcel vašu dcéru zabiť, ale bola taká tvrdohlavá a otravná, až sa mi dostala pod kožu. Možno mohol povedať, že mali spoločné predmety. Aj to bola pravda. Hermiona bola jeho partnerkou v starovekom magiku. To prekliate kúzlo bolo príčinou, prečo tu teraz bol, prečo sa s jej matkou prechádzal po škole. Všetko viedlo k Amadeovi. On bol všetkému na vine. Ten bastard.

“Mali sme spoločné predmety a tento rok sme sa veľmi dobre spoznali. A pokiaľ ide o druhú otázku, odpoveď je nie.”

Mary na neho chvíľu hľadela, z čoho sa cítil nepríjemne. Potom vševediaco prehlásila: “Ty nie si veľmi zhovorčivý, však?”

Prekvapený jej priamosťou rýchlo odpovedal: “Nie, myslím, že nie som.” Vlastne sa mu Mary páčila. Bola taká jednoduchá vo svojich spôsoboch, poľahky priznávala, že nie je dokonalá.

“Nevadí mi to. Len sa prechádzajme.”

Po čase sa Draco naučil akceptovať tiež prítomnosť Mary a Olivera, hoci sa s nimi stále nerád rozprával. Pri jej otcovi sa cítil trápne, hlavne keď používal mágiu, hlavne, keď vstupoval do jej mysle. Ale k jeho obrovskej úľave sa Mary začala s manželom rozprávať o tajomných pochôdzkach zakaždým, keď Draco použil Farbu magika, aby sa pokúsil dosiahnuť ich dieťa. Mary si zjavne všimla zmeny jeho nálady zakaždým, keď to robil a obvykle sa mu vyhla z cesty, keď bol príliš unavený, aby vôbec rozmýšľal. Nosila si jedlo so sebou, zriedka jedla vo Veľkej sieni. Tvrdila, že zo všetkých tých nechutných sviečok vo vzduchu sa jej krúti hlava, ale Draco si bol poriadne istý, že sa pokúša, aby sa aj on najedol. Profesor Snape ho už varoval a rovnako aj riaditeľka McGonagallová. Trávil priveľa svojho času pri jej boku, vôbec nežil, nikam nechodil, ani nespal. Stával sa z neho duch. Harry s Ronom na tom neboli lepšie. Cítili sa zodpovední. Mali byť schopní udržať ju v bezpečí.

“Chceš to skúsiť čoskoro?” spýtal sa Ron, keď sa tej noci trojica posadila k jej posteli.

Draco prikývol. Začínal mať plné zuby prázdnoty, ktorá ho uvítala zakaždým, keď vstúpil do jej mysle. Začínal strácať nádej. Boli to skoro dva mesiace, odkedy ju naposledy videl, skutočne videl. Čoskoro začne zabúdať na jej výrazy, na zvuk jej hlasu. Všetko sa rozmaže.

Chytil ju za ruky, neobťažoval sa ľahnúť si vedľa nej. Aj takto to mohol urobiť. Bolo to ľahšie. Keď sa ho zmocnila Farba magika, cítil, že sa mu hlava točí spôsobom, ako nikdy predtým. Toto bolo nové. Niečo v nej sa zmenilo.

Keď konečne dosiahol jej myseľ, nebola rozbitým sklom. Bola tam púšť, rovnako prázdna, ale menej bolestivá. Bola tam niekde a bolo ju treba nájsť. Prehnala sa ním radosť, akú nikdy predtým nezažil, jeho krok bol vďaka tomu ľahký, srdce mu bilo rýchlejšie. Toto bolo ono. Môže ju nájsť. Mali pravdu.

Utekal tou púšťou, piesok mu odlietaval pod nohami, kvôli čomu mu dalo zabrať udržať rovnováhu, potil sa z toho. Bolo mu to jedno. Chystal sa ju nájsť. Vyštveral sa na vrchol duny, nasal vzduch v snahe rozhodnúť sa ktorým smerom sa vydať. Neboli tu žiadne orientačné body, ktoré by mu ukázali cestu, ale na tom v skutočnosti nezáležalo. Bola tu. Mohol ju cítiť.

Vedel, že Harry s Ronom sú tiež vzrušení. Nikdy v jej mysli nezostal takto dlho. Došlo im, že je niečo inak. Usmial sa, vedel, že sa nakláňajú nad Hermionu, snažia sa zistiť, či sa jej oči pohybujú, snažia sa zistiť, či sa niečo nezmenilo. Draco dúfal, že sa Mary čoskoro tiež vráti. Zaslúžila si trochu nádeje po všetkých tých trýznivých dňoch, keď sledovala Hermioninu bledú a nemeniacu sa tvár. Zaslúžila si záblesk zmeny.

Draco musel upokojiť svoju vlastnú myseľ, aby dokázal nasledovať jej vôňu. Bola tam. Jej aura tu bola. Ale nebola nezranená. Nehýbala sa, sedela na skale pri jazere. Mala na sebe žlté šaty a nohy mala bosé. Bola taká nehybná. Otvoril oči, už vedel, kam sa pozerať. S odhodlanými krokmi začal zmenšovať vzdialenosť medzi nimi.

Dokonca aj keď vedel, kde hľadať, trvalo mu hodiny, kým ju našiel a keď sa mu to konečne podarilo, bol tak vyčerpaný, že sotva zvládol načiahnuť k nej ruku. Bola skutočná? Keď sa prstami obtrel jej nahého pleca, otvorila oči a otočila sa k nemu tvárou. Bola slepá, oči mala takmer biele a keď otvorila ústa, videl, že jej chýba jazyk.

Nával vetra ho vyplašil, takmer ho zhodil z nôh, ako keby mu vravel: “Nie si v bezpečí. Ešte jeden krok a zomrieš.” Ale nedal preč ruku z jej pleca.

Dokázal vymyslieť len jedinú vec čo povedať. Bolo to niečo, čo chce počuť každé dieťa, keď trpí. “Čaká na teba tvoja mama,” skúsil zašepkať, neschopný prerušiť to úplné ticho Hermioninej mysle.

Skúsil to znova.

Po chvíli prikývla, jasne dala najavo, že mu rozumela. Zaplavila ho únava, ale to mu nezabránilo v tom, aby bol opatrný. Toto bol prvý kontakt po dvoch mesiacoch. Bola veľmi krehká. Bola tu už tak veľmi dlho - a stále sa ukrývala. Jej zmysly boli v poriadku. Ona sama si ich zničila.

“Chytíš ma za ruku?” Rukou skĺzol po jej ramene, okolo jej lakťa, konečne dočiahol ruku, preplietol si s ňou prsty. Trochu sa striasla, ale inak nedala najavo, že by ho nejako spoznala. Obozretne ju sledoval, všimol si, že vlasy má rozlietané a pod očami veľmi tmavé kruhy. Vôbec nespala.

“Si pripravená?” Bolo zbytočné pýtať sa jej; nebola v stave, aby reagovala.

Bol netrpezlivý a dospel k rozhodnutiu vziať ju so sebou.

Veľmi dlhý čas Draco premýšľal, či možno toto rozhodnutie nebola chyba. Keď sa vytiahol z Farby magika, Hermiona si šla vykričať pľúca, divoko sa prehadzovala a točila, jej pohyby boli na Rona a Harryho príliš rýchle. Podarilo sa jej zasiahnuť Harryho, zahryzla sa Ronovi tak silno do zápästia, že zasiahla kosť a vysala krv. Po celý čas mala zatvorené oči.

Madam Pomfreyová sa prihnala, keď začula ten randál. S rýchlym upokojujúcim kúzlom - a dokonca ešte rýchlejším zväzovacím, keď sa zdalo, že prvé nezabralo - sa jej podarilo upokojiť ju. Potom našla fľaštičku bezsenného spánku a naliala ho Hermione dolu hrdlom s takou zručnosťou, že nebolo divu, že robí ošetrovateľku.  Čoskoro dievčina zaspala.

Ošetrovateľka sa vážne na chlapcov pozrela, dožadovala sa odpovede: “Čo sa stalo?”

“Našiel som ju,” potichu odpovedal Draco, sledoval Hermioninu pokojnú tvár. Nedávala najavo žiadne znaky predchádzajúceho šialenstva. Prišla nakoniec o rozum? Bola to jej najhoršia obava a teraz… Nemohla to byť pravda po tom všetkom, čím si prešli. Nebolo to fér.

“Čo si spravil? Ona… Hermiona… Musíme informovať rodinu. Minerva… Oh, toto sú dobré správy. Nie je preč.”

Madam Pomfreyová znela tak vzrušene, ale chalanov jej radosť a nádej neovplyvnila. Tvárili sa pochmúrne. Toto nebola ich Hermiona. Toto bol niekto iný.

Život sa po tomto značne skomplikoval.

Voldemort začal svoje besnenie voči čarodejníckemu svetu, zaútočil na ministerstvo a Šikmú uličku, čiastočne zničil civilizovanú stránku magického sveta. Bez vodcov bolo ťažké vyhrať vojnu. Hovorilo sa, že minister mágie je mŕtvy, ale niekoľkým úradníkom ministerstva sa podarilo utiecť. Aurori vyhlásili svoju nezávislosť, verejne dali najavo, že si berú na povel dobro celej čarodejníckej komunity. Bolo to, ako keby v magickej  časti Veľkej Británie bol vyhlásený výnimočný stav. Všetky magické dediny a mestá mali prísny zákaz vychádzania a skupiny väčšie ako dvaja ľudia boli zakázané. Denný prorok pokračoval v šírení propagandy, teraz pod dohľadom aurorov.  Množstvo ľudí falošne obvinili, že sú smrťožrúti alebo že spolupracujú s nepriateľom. Začala sa na poľovačka na čarodejnice, ale tentoraz lovci a korisť mali byť údajne na tej istej strane.

Kruh ôsmich, ako sa po Voldemortovom útoku začali nazývať, viac než mesiac nepočul nič o Amadeovi či Dubledorovi. Všetci sa obávali, že sa stalo niečo hrozné. Snape s McGonagallovou stále organizovali stretnutia s deťmi, pretože vedeli, že by ich Dumbledore chcel zapojiť. Bolo im jasné, že ten starý čarodejník mal plán, ktorý sa v istom čase bude musieť vykonať, s ním alebo bez neho. Deti už mali viac než sedemnásť, a každé z nich videlo viac než väčšina ľudí za celý život. Zaslúžili si byť súčasťou Fénixovho rádu. Zaslúžili si dostať všetky nevyhnutné informácie. To nezabránilo riaditeľke McGonagallovej v tom, aby si nemyslela, že by mali mať šťastnejšie detstvo.

K prekvapeniu a veľkej úľave všetkých Hermiona preukazovala pozoruhodné známky zotavovania sa. Bola schopná vytvoriť celé vety, čím preukazovala, že jej mozog nebol príliš poškodený a dokonca dovolila jej matke, aby zostala pri jej posteli. Hoci ostatní sa k nej vôbec nemohli priblížiť.  Prakticky zošalela zakaždým, keď sa Draco čo i len postavil do dverí nemocničného krídla. Spomienky sa jej vrátili, ale to vôbec nepomohlo. Videla, ako Draco zabil Rona. Draco ju mučil. Draco na ňu zaútočil sa takou násilnosťou  a nenávisťou, že stále trpela dôsledkami. Všetko na ňom spôsobovalo, že šla zošalieť strachom.

Teraz bola Hermiona hore, ale Draco ju vôbec nemohol navštíviť. To ho zaviedlo na deštruktívnu cestu. Jeho život nemal zmysel, ak nemohol byť súčasťou jej života. Kvôli nej sa zmenil. Stal sa niečím, o čom si myslel, že by chcela. A teraz… teraz bol len úplným plytvaním priestoru. Bez nej bol ničím.

Škola sa zdala zbytočnou. Ľudia sa zdali byť anonymní, bezvýznamní. Život mu pripadal neznesiteľný - a vôbec sa to nezlepšovalo. Nič nikdy pre neho nebolo ľahké. Nevšimol si, že sa slizolinčania, ktorí pri ňom stáli, stále starali, aby mu všetci uhýbali z cesty. Nevšimol si Harryho, ktorý ho stále zahŕňal do ich životov, všetkým pripomínal, že Draco je dobrý chlapík. Nevšimol si, že ho profesor Snape začal medzi inými vecami učiť Oklumenciu. Žil vo svojom vlastnom nešťastnom svete, kde bol tým najhorším z najhorších, zbytočný, predurčený k zlyhaniu, hlúpy… bezcenný. Chcel prestať dýchať.

Potom jedného dňa Harryho pohár trpezlivosti pretiekol a praskol...

Po dvojitých elixíroch, Chlapec Ktorý Žil Aby Mučil Iných Ľudí, sa priblížil k Dracovi. Blaise s Vincentom mu to umožnili. Nebolo to tým, že by bol Harry desivý, či niečo také; len náhodou bol tým, o ktorom sa rozprávajú legendy. Existovalo o ňom dokonca proroctvo. Bol budúcim záchrancom čarodejníckeho sveta. Jedného dňa bude konfrontovať najdesivejšieho čarodejníka ich času. Draco sa necítil zastrašený hnevom Štvorokého Pottera. Takmer určite sa necítil.

Harry zastavil kúsok od Draca, zazeral na neho. “Ty! Ideš so mnou!” Bol to prekliaty príkaz. Draco si prekrížil ruky, zazeranie mu opätoval, boli mu ukradnutí ľudia, čo ich sledovali. Nič také neurobí. Nebol domáci maznáčik. Nikto ho nebude komandovať.

“Vincent?” Harry sa chvíľu díval na vysokého slizolinského chlapca a potom odkráčal preč, zanechal tam Draca stáť, zmäteného a sťažka dýchajúceho. Bol pripravený na hádku. Toto bolo čo? Potom si ho jeden z jeho najlepších priateľov prehodil cez plece a začal kráčať rovnakým smerom, ako odišiel Harry. Toto čo krucinál čo malo byť? Uvedomil si, že zjačal nahlas. Bolo to ponižujúce - ale nikto sa nesmial. Všetci sa vrátili k svojim veciam, ako keby sa nič nestalo.

Niečo sa jasne stalo.

“Vincent, zlož ma dole.” Chcel sa nakopať za to, že dôveroval akurát slizolinčanom. Samozrejme, že ho zradia.

“Nie.”

Nie? Nie? Začínal byť hysterický. Nedokázal dočiahnuť na svoj prútik a zmietať sa by vyzeralo príliš dievčensky. Bola to jednoducho absolútne desivá situácia.

“Je to pre tvoje vlastné dobro. Bol si mrzutý, nejedol si, nespal, kopili sa v tebe deštruktívne myšlienky. Znova začal s Dumbledorovou armádou. Pripojíš sa ku nám.”

Čože? Odkedy sa slizolinčania zúčastňovali takýchto vecí? V piatom ročníku Dumbledorovu armádu zastavili. To je to, čo mali robiť. To je to, ako sa svet pohyboval.

“Čože?” zapišťal znova. Aké trápne.

“Pozval nás. Pansy je tam, a Theodore, Blaise a Gregory samozrejme…  a pár ďalších, mladších. Je nás tam takmer tak veľa ako členov ostatných fakúlt. A poriadne im nakopávame prdel.” Vincent znel hrdo.

“A toto počujem až teraz, pretože…?”

Vincent sa zasmial. Ten pavián mal tú drzosť sa na ňom smiať. “Nuž, v poslednej dobre si bol dosť posadnutý sám sebou. Pokúšal sa s tebou hovoriť asi tucet krát, ale ty nie si dobrý poslucháč, keď…  ťa niečo trápi.”

Draco bol zdesený. Jeho slizolinčania sa mu za chrbtom vykrádali, aby sa stretli s nepriateľom, aby trénovali bojové zručnosti s nepriateľom. To bolo skrátka absurdné. Tá zrada bola hlbšia, než predpokladal.

“Nezúčastním sa žiadnym hlúpych chrabromilských hier,” povýšene prehlásil.

“Oh, zúčastníš, keď toto uvidíš.”

Vincent ho opatrne zložil, tváril sa takmer ospravedlňujúco. “Sleduj.”

Teraz si dokázal spomenúť, prečo mu tak veľmi chýbal metlobal; tá vzrušujúca rýchlosť a ovzdušie súťaženia. Chýbalo mu vyhrávanie. Využívali metlobalové ihrisko, ľudia tu poletovali, vrhali na seba kúzla. Všetci sa tvárili vážne, zlovestne, ako keby to mysleli vážne, ako keby to bolo skutočné. Žili vojnou. Niektorí z nich mohli zomrieť. Niektorí pravdepodobne zomrú. Vedeli to. Keď ich sledoval, uvedomil si, že pravidlá vyhodili z okna. V skutočnom svete neexistujú žiadne pravidlá. Súboje boli pre trasorítky.

Zrazu sa cítil živšie než celé mesiace. Nadýchol sa čerstvého vzduchu, napäl svaly. Ako mu chýbal zvuk lietania, vôňa starého dreva a kože, slnko v očiach, ktoré takmer oslepovalo. Toto bolo to, čo potreboval. Vincent mal pravdu. Zúčastní sa ich malej hry. Privolal si metlu a bol vo vzduchu sekundy po tom, čo jeho prsty zovreli pevné drevo. U Merlina, miloval lietanie.

Netrvalo mu dlho prísť na to, čo sa deje a ako sa pripojiť k hre. Bola tam pozemná skupina a letecká skupina. Letecká sa delila na dve podskupiny, jedna, ktorá útočila na pozemnú skupinu a druhú, ktorá útočila na prvú vo vzduchu. Pripojil sa k tej, čo bojovala vo vzduchu. Bolo to prirodzenejšie. Bol nakoniec stíhačom.

Draco narazil do Susan Bonesovej, zrazil ju z metly, ktorú schmatol a použil na to, aby s ňou udrel Rona. Chlapec sa uhol a vyslal na neho hnusné ochromujúce kúzlo. Takmer ho zasiahol, a musel odhodiť Susaninu metlu, aby sa mohol ľahšie vyrovnať. Vyletel nad Rona a zareval: “Serpensortia!” Všetky možné druhy hadov začali padať  z oblohy na Rona a niektorých členov DA, ktorých Draco nepoznal. Bavil sa.

Nikto nebol na nikoho strane. Všetci bojovali proti všetkým, žiadne duely a žiadne stráženie priateľovho chrbta. Každý bol korisťou. Museli sa naučiť ako sa brániť voči viacnásobnej presile. Draco si uvedomil, že bol dosť dobrý v boji voči všetkým. Nemal nikoho zvlášť rád a mal radosť z možnosti použiť všetko, čo sa za tie roky naučil, dokonca podvodné kúzla, ktoré ho naučil jeho otec. Temnú mágiu. Po pätnástich minútach ustavičnej ostražitosti takmer vyslal na Gregoryho kliatbu Cruciatus, ale tesne si uvedomil, že existujú v skutočnosti hranice. Zaváhanie mu spôsobilo pár zlomených kostí, pretože ho obaja, aj Gregory aj Vincent, znehybnili súčasne a vyslali ho letom vzduchom bez metly.

“Kurva,” zamrmlal, vyštveral sa nohy, držiac si boľavú ruku. Pristál na ľavej ruke, rozdrvil si ju pod sebou. Pravdepodobne si vytkol aj členok.

“Prečo si zaváhal?” spýtal sa niekto. Vážne sa nestaral kto. V ušiach mu rinčalo a bolo mu trochu nevoľno, takže sa posadil na blízku lavičku.

Harry sa nad ním vznášal, podivne sa na neho pozeral. “Prečo si zaváhal?” zopakoval.
Pozrel sa na Harryho, hlava trochu naklonená, tvrdohlavý ako peklo a neodpovedajúci.

“Krucinál, Malfoy. Čo je s tebou? Poskytol si im dokonalú príležitosť zaútočiť. Tam hore musíš bojovať naozaj. Toto nie je len hra. Nemôžeš myslieť na svojich priateľov, kým bojuješ, nie teraz.” Harry vyzeral frustrovaný, takmer nahnevaný.

“Oh, sklapni, Potter. Chcel som neho použiť Cruciatus. Páčilo by sa ti, kebyže to urobím?”

Bola to dobrá otázka, a celkom efektívne Zázračného chlapca umlčala. “Oh,” nakoniec povedal.  “Oh… tak to je potom dobre.”

“Áno, tiež si to myslím.” Trochu ho prekvapilo, ako ľahko Harry prijal jeho vysvetlenie. Očakával hádku. To tiež bolo čudné, tieto veci medzi priateľmi. Cítil sa kvôli tomu menej slizolinsky.

“Naozaj si myslím, že som na dnes skončil,” riekol Draco, unavený a hladný. Zjedol by aj slona. Postavil sa, pohol sa pomaly k hradu.

O chvíľu neskôr za ním Harry zakričal: “Vrátiš sa?”  

“Možno,” zavolal, keď sa obzrel cez plece a vyslúžil si úškrn. Možno to nebola pravda, ale bolo to všetko, čo mohol poskytnúť. Jeho hrdosť v poslednej dobe utrpela celkom pár šokov. Musel nájsť spôsob, ako ju znova získať. Vráti sa späť, keď bude na seba aspoň trochu hrdý. Teraz bol len úbohou náhražkou čarodejníka.

Keď sa dostal do hradu, uvedomil si, že bude musieť ísť do nemocničného krídla. Bolo to teraz príšerné miesto. Bola tam Hermiona a bála sa ho. Čo by mal urobiť? S extrémnou neochotou zvládol dokráčať k dvojkrídlovým dverám. Nechcel ich otvoriť, nechcel ju vidieť, tie oči, ktoré vôbec nevyzerali ako jej. Teraz bola cudzinkou, osobou, ktorá bola príliš zlomená, aby ho vôbec spoznávala. Len si prial, aby si to uvedomil predtým, ako ju zachránil. Bol by teraz mŕtvy, ale aspoň ona by bola bezpečná, nedotknutá, úplná.

Zaklopal a dúfal, že príde k dverám madam Pomfreyová.

Hnedé oči na neho zízali, dvakrát zažmurkali.

“Draco? Oh, som taká rada, že si prišiel. Poď.” Marry ho chytila za pravú ruku skôr, než mohol protestovať a vzala ho ku posteli, okolo ktorej boli zatiahnuté závesy. “Chce ťa vidieť. Och… požiadala ma… chce, aby si si zmenil hlas. Môžeš to spraviť?”

Srdce mu chcelo vyletieť z hrude. Úplne zabudol na svoje zranenia a len zízal na Mary, neschopný nič povedať. Prikývol, stále zízal. Mary ho krátko objala.

“Nechám vás dvoch osamote,” zašepkala mu do ucha, a potom po špičkách odkráčala do kancelárie madam Pomfreyovej.

Stlmil svoj hlas, zmenil ho dosť, aby sa nedal rozoznať.  Potom sa posadil, cítil sa tak vydesený, že sa mu triasli ruky.

“Hermiona?”

“Si to ty, však? Si v poriadku?”  Jej hlas znel tak slabo. Madam Pomfreyová im povedala, že celé hrdlo mala pokryté malými rankami. Ten had ju takmer zabil, keď vychádzal z jej úst. Draco kvôli nej pociťoval zúrivosť, chcel zabiť, zmrzačiť, zmasakrovať … čokoľvek.

“Som v pohode.” Bolo neuveriteľné, že vôbec dokázala prehovoriť. Tak veľmi sa triasol, hnevom, strachom a niečím ešte primárnejším sa v ňom miešali.

“Ako sa máš?” Dokážeš mi odpustiť? Môžem ti pomôcť? Si Hermiona?

Dlho mlčala, spôsobovala, že si myslel, že je koniec. Už viac neprehovorí. Stratil ju. Potom dokonca ešte tichšie prehovorila.

“Nie, nie som. On… Ja… Ja takto nedokážem žiť, Draco. Nedokážem.”

Práve vtedy, kým tam sedel, rozprával sa s ňou, cítil ju nablízku, si uvedomil, že ho žiada o povolenie zomrieť.

“Mal ma zabiť. Nemôžem… toto nie je moja myseľ. Vzal mi ju. Všetko mi vzal. Nemôžem ju používať. Na nič si nespomínam. Nemôžem ju používať. Nemôžem nič robiť. Ledva hovorím. Neviem čítať. Ja… Vzal to preč.”

Ako vždy nevedel čo povedať. Aj tak niečo povedal.

“Hovoríš, že je neuveriteľné, že si stále nažive po tom, čo si čelila netvorovi?” Draco vedel, že musí nájsť spôsob, ako k nej dosiahnuť. Toto mohla byť jeho jediná šanca. Možno už s ním nikdy znova neprehovorí. Musel sa uistiť, že sa nikdy nevzdá.

“Hermiona, ty si silnejšia než toto.”

“Nie, nie som,” vykríkla, udrela do závesu, čo ich oddeľoval. “Nevieš, aké to je. Nemôžem spať. Vidím ho po celý čas, usmieva  na mňa. Pripadám si mŕtva. Cítim sa prázdna. Ukradol mi… Ani sa nedokážem na teba pozrieť!”

Vedel, ako sa cíti, teda aspoň čiastočne. Prešiel si podobnými vecami. On prežil a tak prežije aj ona.

“Daj mi prosím svoju ruku.” Nebol si istý, či to bude fungovať, ale chcel to aj tak skúsiť. Bola to jediná možnosť ukázať, čo mal na mysli.

Váhavo nadvihla záves dosť na to, aby jej ruka vykĺzla na druhú stranu. Tiež sa triasla, rovnako vydesená. Vzal jej ruku do svojej a čakal, nechal, aby ho farba magika viedla. Nevstúpil do jej mysle, namiesto toho jej ukázal, ako ju vidí, vysielal k nej čisté pocity, nie slová, nie obrazy, nič, čo by sa dalo popísať. Len cítil, nechal ju pochopiť, prečo je také dôležité, že prežila a v prežití pokračovala. Mala väčšiu cenu. Bola väčšia než jej problémy. Bola silnejšia, a aj keby nebola, mohla si požičať jeho silu. On jej pomôže prekonať to.

Zostali takto len pár minút, ale pripadalo to ako celá večnosť. Veľmi pomaly Hermiona stiahla ruku späť. Draco bol vyčerpaný, začínal cítiť znova bolesť v ľavej ruke, zlomené kosti takmer o seba škriabali. Niekto ho bude musieť poriadne skoro vyliečiť, inak odpadne.

“Vrátiš… vrátiš sa zajtra?” spýtala sa ochabnuto Hermiona, pomaly zaspávala. “Vrátiš?”

“Samozrejme,” odvetil, zatvoril oči, ruky mu bezvládne klesli k bokom.

Pokračovanie čoskoro….

PP. Všetkým sa ospravedlňujem za kvalitu, tieto kapitoly musia ísť von, kým existuje nádej.  Príliš sa miešajú s realitou, aspoň pre mňa.