Preklady fanfiction Harryho Pottera

Len pre našu zábavu a poučenie.

Láska, predsudky a tajné zámery

17. Boj s nočnou morou, časť prvá

Láska, predsudky a tajné zámery
Vložené: Jimmi - 23.03. 2018 Téma: Láska, predsudky a tajné zámery
Jimmi nám napísal:

Hate, Prejudice and Secret Intentions

Pracovný názov: Láska, predsudky a tajné zámery

Originál: http://www.harrypotterfanfiction.com/viewstory.php?psid=79866

Autor: moodwriter/Rebekka

Súhlas s prekladom: autorka skončila, pre istotu napísaný odkaz v komentári

Preklad: Jimmi

 Banner: Jimmi 

Žáner: Mystery, romance, angst

Pairing: Dramione


PRE ARABESKU.  

Držíme päste a myslíme na teba. Chcem, aby si mi v máji vynadala, aké príšerné kapitoly ti venujem, aby na teba ľudia mysleli. Neopováž sa ma sklamať. Iné bohužiaľ nemám. 

Zhrnutie: Nočná mora začína

Pozor, nie je možné otvoriť v novom okne, musíte sa vrátiť späť.

AN. Tu je prvá časť poslednej kapitoly Hate… - môjho malého dieťaťa. Rozhodla som sa ju zverejniť, hoci som ešte nedokončila druhú časť. Ale budem na seba tlačiť, aby som ju dopísala.

Tiež je v tomto príbehu Hermiona dospelá. Má osemnásť. Varujem vás. Bude tu trochu násilia a mučenia. Nezájdem do prílišných detailov, pretože to na tejto stránke nie je dovolené, ale občas to môže byť rušivé. Voldemort je diabol. Bodka.

PP. My už vieme, že autorka pridala ešte zopár kapitol, len sa mi to zdala zaujímavá informácia, tak som vám to preložila.

 

17. Boj s nočnou morou, časť prvá 

Dvaja ľudia prešli popri Veľkej sieni Rokfortu, zámerne mierili k hlavnému vchodu. V skutočnosti sa pohyboval len jeden z nich; ten druhý mohol len dúfať, že jedného dňa dostane svoje telo späť. Teraz bol väzňom vo svojej vlastnej mysli, zamknutý v bezpečnej izbe, neschopný robiť nič iné, len preklínať ich nedostatok vedomostí.

Amadeus si bol taký istý, že Voldemort môže robiť s Dracovým telom len malé veci. Tak zasrane istý. Bolo úplne zbytočné teraz plakať, keď kráčal k Zakázanému lesu, kde Hermiona s Ronom zhromažďovali prísady do elixírov s Hagridom - úplne nevedomí o všetkom, čo plánovali posledné dva týždne. Profesor Snape im vymazal mysle, dal im falošné spomienky, aby nahradil tie, ktoré by mohli ohroziť ich plán. Jediné, v čo mohol dúfať, bolo, že Hagrid dokáže zadržať Voldemorta dosť dlho na to, aby Harry stihol podať Amadeovi protijed. Potrebovali, aby sa jeho magická aura vrátila.

Ten plán šiel do kopru v okamihu, keď Voldemort neprejavil vôbec žiaden záujem o to, čo robil Snape a vyletel z dverí, čím dal jasne najavo, že má svoj vlastný plán. Jediná vec, ktorá mohla zastaviť Voldemorta, bol Amadeus, živý a zdravý.

Desať minút. Dokážu prežiť desať minút, však?

Hermiona si bude myslieť, že som to ja.

Tá myšlienka ho zasiahla ako trolie kladivo. Ona nevedela. Bola to jeho tvár, jeho hlas, jeho ruky… Bolestivé obrazy mučenia, krvi a sĺz zaplnili jeho myseľ, otriasli ho do morku kostí. Ten skurvený bastard. Ten šialený čierny mág ju chce roztrhať na kúsky - a on nemohol urobiť nič, aby to zastavil.

Rozhliadol sa po svojom väzení, nenávidel tie dve kreslá a malý konferenčný stolík, ktorý vyzeral príliš priateľsky a srdečne. Chcel zničiť ten kozub, ktorý bol jeho spojením s tým šialencom, jeho spôsobom kontroly myšlienok, ktoré sa dostali k jeho nepriateľovi, prefiltrované. Pôsobil tak bezpečne, keď ho vytvoril, keď ho Hermiona vytvorila nie tak dávno v Modrej izbe. Bolo to ich bezpečné útočište pred strážcami. Teraz to bola len diera. Nebolo to nič iné len svätyňa zúfalstva. Bol v pasci. A šialenstvo Voldemorta sa lialo skrz neho, dusilo akékoľvek a všetky rozumné myšlienky. Draco sa pokúsil zablokovať väčšinu Voldemortových myšlienok, ale nebol v tom veľmi úspešný. Ten druhý čarodejník bol príliš silný, príliš ťažký, príliš šťastný.

Voldemort sa chichotal, keď nasledoval svojho patronusa - psa, ktorý dokázal vystopovať všetky pachy. Toto plánoval po celý čas. Jediným dôvodom, prečo napadol Dracovo telo, bolo zabiť Hermionu Grangerovú. Ronald Weasley bol celkom pekný bonus, ale hlavným cieľom bola slečna Vševedka. Voldemort už zistil, že Harry Potter miloval svojich priateľov. Zabiť jedného či dvoch z nich tomu chlapcovi veľkolepo ublíži. Mal zo seba radosť; dôveroval správnemu mužovi. Snape vykonal svoju časť a teraz boli Dumbledore a Amadeus mŕtvi. Mohol by zdemolovať Škótsko a nikto by ho nezastavil. Rokfort bude jeho obľúbeným projektom. Najprv spraví zo všetkých profesorov živé sochy…

Draco pokrútil hlavou, odohnal predstavy učiteľov s kamennými tvári. Ako si mohol udržať zdravý rozum, keď počúval toho bláznivého čarodejníka? Jedinou vecou, ktorá mu bránila úplne spanikáriť, bola skutočnosť, že si musel udržať svoj dôvtip, keď sa konečne dostanú k Hermione s Ronom. Musel byť schopný myslieť.

Odkedy Voldemort obsadil jeho myseľ prešli len tri minúty. Stále budú musieť vydržať sedem. Draco dúfal, že Hermiona s ostatnými zašli hlbšie do lesa, vďaka čomu bude mať tento hnusný mutant viac práce ich nájsť. Dúfal a želal si to, prsty prekrížené.

Voldemort ju zabije. Nebude čakať. Nebude sa hrať. Jednoducho ju zabije. Avada Kedavra a všetko skončí. Mala zomrieť, jej nádherné vlasy budú celé od krvi a jej nežné hnedé oči mŕtve ako kameň pod ňou. Zomrie.

Draco si prehrabol rukou vlasy, snažil sa namieriť svoje myšlienky na niečo iné než jej mŕtve oči, snažil sa zistiť, či stále mali šancu. Niekto mohol niečo urobiť. Bol tam Hagrid. Ten hlúpy obor mohol urobiť niečo, čím by ju zachránil. Dokázal byť statočný...

Draca úplne roztriaslo, spadol na zem, ako keby bez kostí, bezmocný. Ona zomrie.

“Si tam, chlapče? Musím ťa prinútiť ukázať sa mi?”

KURVA.

Nevedel čo povedať. Nikdy sa mu nepáčilo rozprávať sa s tým netvorom, ale teraz nemal na výber. Napísal na pergamen: “Prečo si tu?” a potom ho spálil v kozube, čím tú myšlienku vyslal k Voldemortovi presne, ako mu prikázal Amadeus.

“Sme odvážni, však? Som tu, aby som pozdravil tvoju nemúdro zvolenú priateľku. Musím povedať, že tvoj otec je z teba maximálne sklamaný. Požiadal ma… aby som ťa zničil, než opustím tvoje zdravé mladé telo.”

“Ona nie je moja priateľka!” Napísal znova, vyslal s tou správou aj kúsok hnevu.

Ale jednako, vieš, o kom hovorím. Dokážem cítiť tvoje úbohé túžiace srdce, hoci sa ukrývaš. Ako sa ti podarilo vytvoriť tú malú miestnosť?

Amadeus sa vo všetkom mýlil. Voldemort si nemal všimnúť, že sa ukrýva. Nemal si uvedomovať žiadnu mágiu v jeho vnútri.

“Nezabudol som na to zasvätenie, na Trhača duše,” klamal. “Vedel som, že jedného dňa s niečím prídeš. Nedovolím ti, aby si napadol moju súkromnú myseľ.”

Draco mohol cítiť, ako Voldemort driape po hraniciach miestnosti.

“Ty!” To slovo obsahovalo toľko nenávisti, že Draca zrazilo na kolená. Nedokázal ani zdvihnúť hlavu. Ukláňal sa. Ten bastard ho dokázal prinútiť robiť takéto veci dokonca, keď bol vo svojom úkryte. Ako dlho tie steny zadržia jeho myšlienky?

Potom bol tlak preč a Voldemort vrátil svoju pozornosť späť ku psovi, ktorý ich viedol do lesa. Draco si vydýchol úľavou. Bolo neuveriteľné, aký mocný ten čarodejník bol. Jeho myseľ bola ako železo, nepoddajná a nemilosrdná.

“Čo chceš urobiť?” spýtal sa Draco s ďalším pergamenom, vediac, že nedostane odpoveď. Voldemort bol na neho naštvaný. Už dvakrát unikol; najprv Trhačovi duše a teraz toto. Zdalo sa, že sa z toho Temný pán cíti neschopný. Mohol zabiť svojich neschopných poskokov, ale zabiť samého seba… nuž, bolo to proti všetkému, čomu veril. Neschopnosť bolo skrátka niečo, čo sa musel naučiť v sebe akceptovať.

Voldemort náhle spomalil, kráčal pomedzi stromy, opatrne sa vyhýbal otvorenému priestoru. Potom okolo seba vrhol umlčovacie kúzlo a Draco si uvedomil, že môže počuť Hagridov hromový hlas. Boli tak blízko.

Náhlivo načmáral: “Aký máš plán?” a spálil text. U Merlina, nech prežije.

“Zavri ústa, chlapče. Ukážem ti slávu.”

“V zabíjaní ľudí nie je žiadna sláva!” Draco začínal prestávať zvládať posledné vlákna svojej racionálnej mysle. Dokonca sa už dal počuť Hermionin hlas, vravela Ronovi, ktorá je presná prísada do Tuhnúceho elixíru.

“To je otázka perspektívy.”

Prečo ho niekedy napadlo, že by rád videl Hermionu zomierať? Prečo to vôbec vyslovil nahlas? Jeho vlastné slová ho prenasledovali: “Dúfam, že tam budem, keď ťa zabijú… pomaly a bolestivo.” Skutočne jej to povedal - a vtedy to myslel vážne. Dopekla. Udrel do kozuba zaťatými päsťami, zaklial nahlas… stratí… ju…

“Vidíš, aká je mladá? Aká nevedomá je? Nie je to nádherné?”

“Nie,” vykríkol, znova a znova a znova písal to slovo. Prosím.

Prikradli sa bližšie, Voldemort zrušil svojho patronusa, aby sa uistil, že ich neuvidia.

Hermiona čupela nablízku, vyťahovala nejaké vetvičky spod tenkej snehovej prikrývky. O kúsok ďalej sa Ron rozprával s Hagridom, ich tváre veselé a uvoľnené, keď decembrový vetrík poťahoval ich plášte. Tá scéna bola taká mierumilovná, žiadne praskliny v tom nádhernom ráme.

Draco zakričal tak nahlas ako mohol, prial si, aby ho Hermiona počula. Nezáležalo mu na slovách, len kričal, keď ho obklopovala beznádej. Voldemort sa zasmial, ten druh smiechu, ktorý dával jasne najavo, že váš osud už nie je vo vašich rukách.

Z ničoho nič sa Hermiona postavila, rozhliadla sa a cúvala, zjavne znepokojená. Hnedé oči mala ostré a obozretné.

“Čo je,” zakričal Ron, keď si všimol Hermionine podivné správanie. Mal v jednej ruke košík, ale druhou sa už načahoval po prútiku. “Videla si niečo? Tie prekliate pavúky iste…”

“Nič to nie je… myslím. Len som si myslela, že niečo počujem.” Stále hľadela na miesto, kde stál Voldemort, presne za stromom, presne za závojom maskovania. ”Myslím, že by sme sa mali vrátiť. Aj košík je už plný,” dodala, vytiahla prútik z rukáva. Len pre istotu.

Hagrid sa usmial, keď na ňu mávol. “Áno, vráťme sa, Hermiona. Začína sa stmievať.”

Po ďalšom obzretí sa na zdroj svojich obáv sa otočila chrbtom k ich najhoršiemu nepriateľovi a rýchlo kráčala k Hagridovi a Ronovi.

“Poďme, chlapci,” veselo riekla.

Po celý svoj život si Draco Malfoy myslel, že je dôležitejší než všetci ostatní. Jeho matka ho rozmaznávala. Otec ho naučil Veci dokonca, keď bol len dieťaťom. V škole ho ľudia zbožňovali (len Potter a jeho banda mu komplikovali život). Inými slovami, Draco Malfoy si zaslúžil viac než väčšina ľudí.

V tej chvíli si uvedomil, ako veľmi sa mýlil.

Voldemort sa pohol spoza stromu, pomaly kráčal smerom k tej trojici. Pohyboval sa ako divoký predátor, poľujúci, pripravený skočiť. Oči mal sústredené, ústa rovná čiara sústredenia. Črty Draca Malfoya neprezrádzali absolútne nič o vnútornej šialenosti jeho existencie.

Draco chcel zatvoriť oči, zablokovať svet vonku, prinútiť ho zmiznúť. Namiesto toho sa posadil na drevenú podlahu, objal sa, zízal dopredu. Svet sa zdal byť plný detailov. Dokonca videl malé vločky snehu na Hermioninom pleci. Aké pekné.

“Hermiona.”

Otočila sa, jej hnedé kučery lemovali jej sladkú tvár. Vďaka ružovým lícam vyzerala energicky, keď sa usmiala a urobila krok bližšie. “Ach, to si ty. Ja som… to je… Si tu?” Znela zmätene.

Ron sa pohol, aby sa postavil vedľa Hermiony, prekrížil si ruky, ako keby bol jej strážcom. “Prečo sa také niečo pýtaš?”

Voldemort sa usmial Dracovým ústami, pohol sa bližšie k Hermione a zašepkal jej do ucha. “Mám pre teba darček.” Dotkol sa jej krku dvoma prstami, obkreslil kľúčnu kosť pod plášťom. Vzdychla si, nepovzbudzovala, ale ani sa neodvrátila.

“Vypadni od nej!” Ron odtlačil Draca z celej sily v nádeji, že blonďavý chlapec spadne. Nespadol. Namiesto toho sa zjavne pohol rýchlejšie, než sa dalo vidieť očami, schmatol Ronovu ľavú ruku za jeho chrbtom a dotlačil chlapca na kolená. Ron zavyl bolesťou.

“Chlapci… Takto sa nehrá,” riekol Hagrid, keď položil obrovskú ruku na Voldemortovo plece.

“Áno, len sa uvoľnite, pán Malfoy.” To bola chyba.

K Dracovej hrôze Voldemort vytiahol svoj prútik a namieril ho na obrovu hruď.

“Ty sa uvoľni!” vyštekol a premenil Hagrida na švába. Draco si uvedomil, že Voldemort naťahuje čas, snaží sa prísť na to, ako sa zbaviť obra. Avada Kedavra nestačila a ani väčšina klasických kúziel. Transfigurácia bola jedna z mála podkategórii kúziel, kde nezáležalo na veľkosti alebo rýchlosti cieľa. Nie tak veľmi.

Hermiona schmatla Voldemortovu druhú ruku, oči znepokojené, pýtajúce sa.

“Draco, čo sa deje? Prosím, pusti ich. Toto nie je to, čo chceš.” To rozptýlilo temného čarodejníka dosť na to, aby Hagrid ako šváb utiekol do lesa skôr, než ho rozmliaždil. Inak sa ich situácia každým krokom zhoršovala. Päť minúť stačilo na to, aby zabil Rona aj Hermionu a potom sústredil všetku svoju energiu na zničenie Draca presne, ako sľúbil.

Draco sa pokúsil dostať do Farby magika, aby mohol varovať Hermionu, ale na to potreboval ovládať celú svoju myseľ. Ani Hermionina ruka na jeho nepomohla. To dievča bolo mimo jeho dosahu. Mal pocit, ako keby sa jeho myseľ menila na krištáľ. Nič zjavne viacej nefungovalo. Všetko sa dialo v spomalenom pohybe a on to mohol len sledovať, nemohol myslieť.

“Prosím, pusti ho,” vyslovila Hermiona hlasom niekoho, kto sa hlboko staral o každého v jej malom svete. “Prosím.”

“Je sladká, nemyslíš? Počuješ, ako jej v ušiach búši krv? Bojí sa ťa. Tvoje dievča sa ťa bojí. Takto sa to má, chlapče. Naučiť ich, kde je ich miesto, nech žobrú o milosť pri tvojich nohách.”

“Vypadni od nej!” skríkol Draco, pálil pergamen za pergamenom. “Pusti ju!”

“Prečo? Je pre teba taká dôležitá? Nie si Malfoy, čistokrvný, ktorého predkovia by sa obrátili v hrobe, keby ťa teraz videli? Fňukáš kvôli humusáčke. Nezaslúžiš si žiadne zľutovanie. Zaslúžiš si ho ešte menej než ona. Ty hanba. Ty krvizradca… Nikdy som ťa nechcel.”

Posledná časť vydesila Draca viac než čokoľvek iné. Toto bola pomsta? To preto bola Hermiona hlavným cieľom. Voldemort ju nechcel len zabiť, on chcel, aby trpela.

“Teraz sleduj!”

Voldemort ukročil, pustil Rona, poskytol mu dosť priestoru, aby sa postavil a otočil tvárou k nemu. Hermiona sa začala usmievať, ale potom si šokovaná neviera našla cestu na jej tvár, spôsobila, že vyzerala, ako keby mala vracať. Človek, ktorého milovala, práve magicky rozpáral jej najlepšieho priateľa. Ron ležal tvárou dole na zasneženej zemi, okolo neho sa vytvárala kaluž krvi.

Podľa Dracovho názoru ten bielo-červený obraz vyzeral ako hrôzostrašné umelecké dielo a on sa nemohol prestať dívať. Nedokázal sa pozrieť na Hermionu. Nie takto, nie za tými očami, čo sa práve rozhodli, ktorá časť ľudského tela krváca najviac.

“Expelliarmus!” vykríkla Hermiona, oči zaslzené, ale nahnevané - nahnevanejšie než kedy Draco videl. Vyzerala takmer chladne, vražedne. Sotva to sladké dievča, ktoré miloval. Jej tvár bola znetvorená nenávisťou. Nečakala, kým Voldemort absorbuje zvrat udalostí, ale vrazila do neho, pritlačila ho na zem. Sedela na ňom a pritlačila mu prútik na krk. “Pohni sa a ja ťa zabijem,” povedala hlasom, z ktorého bolo jasné, že je smrteľne vážna.

“Ale, ale, nemáme my guráž?” zachichotal sa Voldemort, v jeho hlase obdiv. To dievča takmer znelo ako mladá Bella. Možno by sa dala aj ona zmeniť. Príliš blbé, že je pošpinená muklovskou krvou.

Hermiona tvrdšie pritlačila prútik o Dracovo hrdlo. “Sklapni! Som takto blízko… zabijem ťa.”

Voldemort sa ju pokúsil zo seba zraziť, ale nemyslel to príliš vážne. “Nie, nezabiješ. Už by si to bola urobila.” Ležal pod ňou uvoľnený a usmieval sa. “Teraz to tu vedieš ty.”

“Kto si?” vykríkla Hermiona. “Čo sa ti stalo? Prečo? Myslela som si…”

“Myslela si si čo?” prerušil ju. “Že sa starám? Že ťa milujem? Prosím ťa. Humusáčka ako ty by nikdy nedokázala, aby som niečo cítil. Si kľúčom, moja drahá. Kľúčom k srdcu Harryho Pottera. Kľúčom k získaniu uznania Lorda Voldemorta. Si kľúčom k mojej sláve.” Zasmial sa núteným smiechom, šialeným, ak ste sa spýtali akéhoľvek rozumného človeka.

“Sleduj jej tvár. Verí tomu. Pozri sa jej do očí, do tých veľkých hnedých očí. Tak roztomilo trpí.”

“Prosím, prestaň. Urobím čokoľvek. Pôjdem s tebou. Urobím čokoľvek, čo chceš. Budem čímkoľvek, čo potrebuješ, aby som bol. Len ju nechaj ísť,” žobronil Draco, plazil sa svojmu pánovi pri nohách, žiadal o milosrdenstvo.

“Príliš neskoro.”

Jedným rýchlym pohybom sa odtlačil od zeme spolu s dievčaťom, prirazil ju o strom, privolal svoj prútik. “Teraz sa prestaneme hrať. Zomrieš.”

Draco si všimol, že Hermionin bojovný duch už zamrel. Prútik jej vykĺzol zo zovretia a oči sa pretočili dozadu. Vyzerala ako krehká bábka. So všetkou svojou silou, so všetkou mocou Farby magika, sa po nej načiahol, načiahol sa po spojení, ktoré medzi nimi stále pulzovalo.

Nevzdávaj sa! Hermiona, prosím. Nevzdávaj sa!

Nepohla sa, neposunula, nevydala hlásku. Stratila príliš veľa.

Keď ju Voldemort priviazal o strom, využil chvíľku, aby obdivoval svoju ručnú prácu. Hagrid bol mimo hry, Ronald Weasley bol mŕtvy a Hermiona Grangerová, tá fascinujúca humusáčka, bola ďalšou na jedálnom lístku. Bola zvláštna, sfarbená emóciami a zodpovednosťami. Jej srdce sa zdalo byť silné, takmer ako keby bola starodávnym bojovníkom. Bola škoda, že inak bola úplne bezcenná.

“Chcem, aby si sa prebrala.” Voldemort namieril prútik na Hermionin pravý spánok, liečil jej napätú myseľ.

“Buď hore.” Dotkol sa palcom jej pier, vstúpil do jej úst.

Vieš, že toto je prvý raz za celé roky, čo mám plne fungujúce telo?”

Keď počul tie slová, Dracov žalúdok urobil kotrmelec. Časť jeho mysle sa roztrieštila, zanechala ho ležať na zemi v polohe plodu. Toto nemôže… zvládnuť…

Voldemort sa oprel o Hermionu, zľahka ju pobozkal na líce, prešiel rukami po jej bokoch.

Mohla by byť taká chutnučká.”

Dievčina bola znova hore, rýchlo reagovala na situáciu a zahryzla Voldemortovi do líca, zavíjajúc v hneve. Oči jej horeli.

“Pusti ma, ty slabošský červ!” Vypľula krv, jeho krv.

Pomaly a s obtiažami sa Draco odtlačil na všetky štyri, sledoval ju, videl dievča, ktoré sa naučil obdivovať. Zabudol, aká odhodlaná dokáže byť. Aká krehká, aká emocionálna, aká silná.

Voldemort si chytil zranené líce, šokovaný.

“Toto je tvoja žena?”

“Toto oľutuješ, drahá,” povedal nahlas, keď od nej odstúpil.

Bol známy svojou experimentálnou mágiou. Dnes na nej niečo z nej použije. Stále mal čas, pár ďalších minút na hranie. Snape vravel, že dvadsať. To bolo veľa času.

Prešiel okolo nej trikrát, spôsobil, že sa potila. Vedela, že to bude bolieť.

“Serpensortia Intestinus!”

Okamžite po poslednej slabike Hermiona začala kašľať, snažila sa dýchať, snažila sa uvoľniť ruky zo zväzujúceho kúzla. Dusila sa. Oči jej zvlhli, keď zaťala prsty do stromu, napínalo ju, ako keby mala vracať. To dusenie pokračovalo príliš dlho, jej pokožka zosivela a oči sa podliali krvou. Nakoniec príčina jej dusenia vyliezla von: najprv hlava a potom telo zmije sa vyplazili z jej úst, jej chrbát vlhký od slín. Zliezla po Hermioninej hrudi, šťastne sa ovinula okolo vystretej Voldemortovej ruky.

“Vidíš, neoceňujem drzé dievčatá, ako si ty. Tvoji muklovskí rodičia ťa nenaučili žiadnym spôsobom.”

Vyzeralo to, ako keby Hermiona mala znova odpadnúť. Hlava jej voľne visela a trhane sťažka dýchala. Ústa jej krvácali, malé červené kvapky padali na bielu zem, značkovali miesto, kde všetko strácala.

“Stupefy!” zachrapčala, prekvapila všetkých okrem seba. Dokonca bez prútika sa jej podarilo zasiahnuť blonďavého chlapca dosť na to, aby spadol na zem. Udrel si hlavu o kameň a škaredo zaklial. To stačilo, aby sa Hermiona oslobodila.

Nestrácala čas a dala sa do behu, bolo jej jedno, ako sú ďaleko. Nevidela veľmi dobre a v ušiach jej búšila krv, ale pokračovala v behu tak rýchlo, ako mohla.

Všetko tam zomrelo.

Všetko, v čo verila. Všetky jej sny. Všetka jej láska. Ona tam zomrela. Jediná vec, čo zostala, bol Harry. Musela ho varovať. Musela prežiť.

Nie je divoká, čo povieš? Myslíš, že ma môže predstihnúť? Myslíš? Myslím, že je čas na ilúziu. Je čas postarať sa, aby videla svoje najväčšie obavy znova a znova, až kým nepadne. Je čas na Večnú bolesť.”

Draco si objal kolená, kolísal sa sem a tam, sem a tam, jeho myseľ kompletne chladná.

… Draco… môžeš ju zachrániť… láska dokáže zničiť Voldemorta… nepočúval si?

Ten hlas bol taký dôverne známy, detský, chlapčenský. Zdvihol pohľad, prehľadával miestnosť kvôli nepozvaným hosťom. Chlapec ho vyplašil, ukázal sa za jedným z kresiel. Nechcem, aby zomrela… vždy bola taká láskavá…

Draco sa pokúsil postaviť, ale nohy ho neudržali. Bol príliš vyčerpaný. Plazil sa na všetkých štyroch k chlapcovi, hľadel na neho s divokými očami. “Ako tu môžeš byť?” bolo jediné, čo zvládol povedať či myslieť si.

Ani nevedel, ako to povedal nahlas.

Ja som ty… ty si ma len nikdy nemal príliš v láske…

“Čo… si predtým povedal?” spýtal sa, vyslovoval každé slovo veľmi opatrne, ako keby sa bál, že inak nebude rozumieť.

“Ako ju môžem zachrániť? Zomiera… horšie, stráca samu seba. Chcem to zastaviť. Pomôž mi! Ak niečo vieš, pomôž mi, pomôž mi.”

Môžem vziať tvoje spomienky a zostať tu. Môžeš si nechať tie, kde je v nebezpečenstve a kde ju miluješ. Len ju zachráň.

Frustrovaný Draco násilne schmatol chlapca. “Ako to mám dopekla urobiť? Je to Voldemort. Je na obed väčších králikov než som ja. V porovnaním s ním som ničím. Nemôžem ho poraziť.”

Chlapec odrazil Dracove ruky, hnev mu zažiaril v očiach.

Ty si ale ufňukanec. Sedíš si tu, čakáš, kým zabije dievča, ktoré miluješ! Ty ju MILUJEŠ! Môžeš ju zachrániť, ty idiot. Dumbledore káže o láske neustále. Je to jediný spôsob, ako zabiť toho netvora. Naplň ho láskou a on ju nedokáže zabiť! Choď!

Draco konečne pochopil, čo chlapec myslel. Poznal lásku. Vybehol z miestnosti, vytvoril dvere, ktoré mu hneď za pätami zmizli.

.... a keď sa vrátiš… prosím, už ma viac nenechaj samotného…

Voldemort si užíval naháňačku viac, než očakával. To dievča bolo oveľa zaujímavejšie, než pochopil zo správ, ktoré mu posielal Snape. Mala to byť knihomoľka, školáčka… ten myškovský typ. Namiesto toho bola schopným protivníkom. S úškrnom nad ňu vyslal sieť Večnej bolesti. Celú večnosť bude vidieť zomierať svojho najlepšieho priateľa rukami svojej lásky. To ju zlomí. To by zlomilo kohokoľvek. Mohol počuť, ako jej už trhá vnútro. Aká sladká hudba to bola pre jeho veľmi vylepšené zmysly.

Temný pán bol úplne fascinovaný Hermionou Grangerovou, muklorodenou čarodejnicou, ktorej myseľ bola teraz v jeho rukách, bola jeho, aby sa s ňou hral, aby ju zmanipuloval. Tie silné vlny potešenia zviedli z cesty jeho myšlienky, spôsobili, že uveril, že všetky jeho pocity sú jeho vlastné. Nikto iný nebol na slobode; nikto, kto by možno mohol mať kľúč, aby ho zastavil.

Draco už našiel pokojné miesto vo Voldemortovej mysli, posadil sa na zem a začal cítiť, opakujúc všetky možné mocné slová vo svojej mysli. Nech je v bezpečí. Zbožňujem ju. Je tou najnádhernejšou osobou na svete. Ale po chvíli sa jeho mágia, jeho myšlienky, jeho emócie obrátili k jedinému slovu: drahocenná. Mohol cítiť, ako všetko okolo neho začína páliť, ako z neho vyžaruje teplo, ako ničí Voldemorta zvnútra, požierajúc všetku tú telesnú rozkoš, po ktorej tak túžil.

Až vtedy si Voldemort všimol, že je niečo zle. Hermiona ležala na zemi, ledva dýchala, zbitá a zakrvavená. Mal by šalieť od radosti. Mal by oslavovať. Jediné, čo dokázal cítiť, bola ľútosť. Nedokázal na ňu ani namieriť svoj prútik, nedokázal vôbec vysloviť slová, ktorými by ukončil jej život. Miloval ju. Padol na kolená, kričal. Schmatol sa za zápästie ľavou rukou, snažil sa zničiť bytosť, ktorú ešte pred chvíľou neľutoval. Teraz sa zdalo, ako keby jeho srdce malo zomrieť, kebyže jej ublíži. Nikdy nič také necítil. Vyvolalo to všetky druhy nešťastných myšlienok v jeho mysli.

“Čo mi to robíš?” vykríkol, prehol sa, schoval si tvár v rukách, zacítil sneh… a jej krv. “Prestaň.” Hlas mal priškrtený, sotva šepot.

Drahocenná.

S tým slovom prišiel spaľujúci pocit viny. Ten chlapec, Malfoyov dedič, ukazoval svoju pravú tvár. Voldemort sa ponoril do jeho podvedomia, nasledoval ten hlas, čistá zúrivosť vyjasňovala jeho zatemnenú myseľ. Ten chlapec prestane existovať. Ten chlapec nebude mať čas, aby žobral o milosrdenstvo. Ten chlapec zomrie…

Z ničoho nič Draco cítil, ako Voldemort opustil jeho pokožku, násilne ho skrz neho vytrhlo. Sledoval niekoľko sekúnd tieň temného čarodejníka mátožiť v lese, ako keby si nebol istý, kam patrí alebo prečo tam je. Potom bol preč, opustil ich dýchajúcich studený zimný vzduch, načúvajúcich pokojným zvukom matky prírody.

Draco sa doplazil k Hermionmu boku, snažil sa zistiť, či sa to dievča dá zachrániť. Bola príliš zranená? Zničil Voldemort jej myseľ? Usmeje sa niekedy znova na neho? Bude niekedy držať brko vo svojich prstoch, žiarivá radosť osvetľujúca jej oči?

Hermiona ležala na chrbte, ruky a nohy v čudných uhloch. Jej tvár bola taká plná agónie, že si Draco prial, aby sa na ňu nepozrel. Časť z neho si želala, aby neprežili. Život bude po tomto taký ťažký. Z tej absurdnosti sa nahlas rozosmial. Ako keby predtým bol jeho život pohodička. Ako keby čokoľvek bolo niekedy ľahké.

“Vypadni od nej!”

Draco sa otočil za hlasom, díval sa zahmlenými očami, sotva rozoznával osobu, ktorá ho ohrozovala prútikom. “Profesor Snape?” zachripel, otočil svoj pohľad znova na Hermionu, oprel si hlavu o jej brucho. “Zachráňte ju,” zamrmlal skôr, než omdlel.

****

“...nemal som im dovoliť zostať…”

“...nevedel si… toto si nerob…”

“... nemali sme na výber…”

Vedľa jeho postele sa viedol nejaký rozhovor. Jeho uši sa nedokázali sústrediť, jeho myseľ ešte menej, ale pochopil, že niečo nie je v poriadku. Tie hlasy boli také tiché, zranené, podivne rezervované. Niečo bolo zle.

Prudko sa posadil, okamžite sa mu zatočila hlava.

“Hermiona? Je v poriadku?”

“Ľahni si.” Cítil, ako ho silné ruky pritlačili znova na vankúš. “Máš vysokú horúčku.”

“Mne je to...” hlas ho zradil, ale jednako dostal von posledné slová, “ukradnuté.” Pokúsil sa znova nadvihnúť, ale tie ruky tlačili na jeho plecia, pridržiavali ho.

Krv mu stiekla k ústam, napovedala mu, že krváca z nosa. To ho vydesilo, a ležal nehybne, snažil sa prísť na to, kto sú títo ľudia, ktorých prítomnosť dokázal vycítiť v miestnosti s ním. Pokúsil sa sústrediť na osobu, ktorá sa ho dotýkala.

“Pane?” povedal, neistý ohľadne toho, čo videl. Ten človek vyzeral ako jeho otec, ale to nemohlo byť… Jeho otec bol smrťožrút a zločinec na úteku. Potom sa mu zrak vyjasnil a on uvidel Amadea. Už viac nebol taký priesvitný a vlasy mal úplne biele. Draco mal z ničoho nič chuť sa rozplakať. Všetkého bolo príliš veľa a na sekundu si myslel, že by tu mohol byť jeho otec, starať sa… Bol preč. Odvrátil tvár, pokúsil sa ukryť potrebu, ktorú pociťoval.

To, čo uvidel, ho vydesilo ešte viac, než krv v jeho ústach. Hermiona ležala na vedľajšej posteli presne v tej istej pozícii, ako ju Draco videl v lese. Telo mala stuhnuté a nohy a ruky meravé, ako keby sa jej už dotkla smrť. Vyzerala, ako keby vo svojich snoch kričala.

Draco chytil Amadea za zápästie. “Večná bolesť, poznáte to? To na ňu použil. Zrušte to, prosím. Prosím?”

Amadeus sa na neho neveriacky pozrel. “Kúzlo ilúzie? Je vzácne pre kúzla ilúzie, aby takto fungovali. Si si istý?”

“Určite.” Mal pocit, ako keby všetci v miestnosti boli idiotmi. Nevideli, že má bolesti? Trpela a oni tu len stáli, pozerali na neho, rozprávali sa.

Amadeus si uvoľnil zápästie a prešiel k Hermione. Posadil sa na jej posteľ, priložil jej pravú dlaň na čelo a ľavú na jej srdce. Zamrmlal niečo nezrozumiteľné, spôsobil, že sa celé Hermionino telo uvoľnilo. Dlhý výdych unikol z jej pier a potom zostala úplne pokojná. Príliš pokojná.

“Je nažive,” uistil ich Amadeus. “Ale nie je ochotná prebudiť sa.” Otočil sa, aby sa na nich pozrel, znepokojený výraz v tvári. “Nie som si v skutočnosti istý, či tam existuje niekto, kto sa môže prebudiť. Neviem, čo jej Voldemort urobil, ale spôsobilo to, že jej aura zmizla. Vôbec nič z nej nevychádza. Je absolútne nehybná.”

Draco zatvoril oči, prial si, aby realita zmizla. V jeho vysnenom svete vzal Hermionu zalietať si. Smiali sa. Doberal si ju a ona sa usmiala. Čo za zasraný svet toto bol! Prečo muselo byť všetko tak prekliato zložité? Prečo? Čo kedy spravil, že si toto všetko zaslúžil? Narodil si sa. Jej slová sa mu posmievali. Minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Musela tam byť.

“Môžem sa pozrieť?” spýtal sa, pozrel sa na Amadea. Prosím.

“Nie!” To slovo bolo vyslovené napäto, plné zúfalstva a hrôzy. “Nie.” Profesorka McGonagallová vyzerala, ako keby práve stretla stádo prízrakov (bubákov). “Nie. Absolútne nie. Už ste mali dosť vzrušenia na jeden večer, mladý muž. Musíte si pospať a nechať zvyšok na dospelých.” Posledné slovo vyslovila prísnym hlasom, uprene sa zadívala na zvyšných troch profesorov.

“Minerva…” skúsil Dumbledore, ale ona mu nedovolila, aby jej to vyhovoril.

“Nie, nesnaž sa. Pozri sa na nich. Pozri sa na ňu. Toto je naša chyba. Moja chyba. Sú to deti. Nikdy sme nemali…” zlomila sa, ukryla si tvár za dlhými rukávmi, plecia sa jej triasli.

Draco mal dosť. “Čušte!” vykríkol, bolo mu jedno, že boli na vyššej úrovni, bolo mu jedno, že je šokovaná. Toto Hermione nepomôže. On jej pomôcť mohol. Pokúsil sa kúsok upokojiť, než povedal: “Môžem jej pomôcť. Dovoľte mi pomôcť jej.”

Dumbledore sa šiel porozprávať s madam Pomfreyovou, vzal jej ruku do svojej a odviedol ju ďalej od nemocničných postelí. Jednako ho Draco dokázal počuť. “Poppy, môžeme to dovoliť? Je dosť silný?”

Draco sa nestaral, čo školská ošetrovateľka povie. Aj tak to urobí. Kým sa ostatní rozprávali, zdvihol sa z postele, potichu prešiel k Amadeovi, ktorý bez slova nechal Draca, aby si ľahol vedľa Hermiony. Len prikývol, akceptoval Dracovu voľbu.

Netrvalo dlho, kým si všimol, že v jej vnútri vôbec nič nie. Bola len rozbitým sklom. Musel sa okamžite vytiahnuť, pretože atmosféra bola pre neho príliš prázdna a chladná, aby ju dokázal vydržať. Bola zlomená.

“Je…?” Amadeus nemusel dokončiť vetu. Dokázal prečítať dosť v Dracových očiach. Už predtým bol chlapec bledý, ale teraz bol takmer rovnako biely ako nemocničné steny. Tiež mu zmodrali pery. “Ľahni si, Draco,” zašepkal chlapcovi do ucha, keď mu pomáhal do jeho postele. Vidieť takýto druh zúfalstva na niečej tvári… nikto tak mladý by niečo také nemal cítiť. Vedel príliš dobre, čo to znamenalo stratiť niekoho, koho ste zbožňovali. On stratil všetko, keď jeho otec zomrel.

Od toho momentu bol strop Dracovým priateľom. Nedokázal sa pozrieť nikam inam, inak by všetko prestalo existovať. Ten strop a jeho malé praskliny tíšili jeho myseľ, spôsobovali, že dýchanie bolo takmer pochopiteľné, prijateľné. Sledoval krivky tých prasklín, snažil sa vytvoriť obrázky, niečo, čím by zamestnal myseľ. Zablokoval celý vonkajší svet, len zízal na strop, nemyslel, len potichu dýchal.

Na veľmi nepohodlnej nemocničnej stoličke sedel Harry Potter a cítil sa presne rovnako. Pritiahol si nohy k telu, silno sa objal. Bradu si opieral o kolená, a stále otváral a zatváral ústa, čím spôsoboval, že jeho brada zakaždým cvakla. Dokonca vydala slabý zvuk.

“Je to bojovníčka, kamarát. Ona môže… ona bude…” Ron si pritlačil päste k očiam, snažil sa zastaviť slzy. Snapov presne načasovaný príchod mu zachránil život, ale len tak tak. Bol stále slabý, ale aspoň mu zostal zdravý rozum. Bolo to viac, než sa dalo povedať o Hermione. Bola bojovníčkou, ale ani ona nemohla bojovať s prázdnou mysľou.

Harry prikývol, ale nič nepovedal, nechcel, nemohol. Takmer stratil Rona. Voldemort mal ísť po ňom, nie po jeho priateľoch. Strácal Hermionu. Vytrácala sa, už sa vytratila, zmizla do desivého sveta ničoty. Len jej telo stále vyrovnanie dýchalo. Chytil Rona za ruku, príliš silno ju stisol. Potreboval niečo pevné, niečo čo by ho tam udržalo, so všetkými ľuďmi, ktorých poznal.

Ron stisnutie opätoval, rovnako silno. “Bude úplne v poriadku.” Harry tiež mohol počuť nevyslovené slová: inak už nikdy nebudeme rovnakí.

Pokračovanie bude veľmi skoro...

Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.
 0 komentárov
Ďakujem
Pre automatický komentár sa musíte prihlásiť.

Archivované komentáre


Temná kapitola. Už aby se blýsklo na lepší časy. Děkuji!

Já se asi omlouvám, že hrozně rýpu, ale nechápu, jak může mít hrozný a strašlivý Voldemort patrona, ne tak ještě jako patrona mít psa.Ten je přece nejlepším přítelem člověka, když už, tak by měl mít smrtonošku, nebo nějakou hadici, ale psa? S dobrým čichem? Autorka asi miluje psi, ale tohle prostě nesedí. Tyto kapitoly jsou velmi temné a já se k nim asi vrátím někdy později, až budu mít depku, nebo splín. Děkuji za překlad, v mém nynějším rozpoložení bych to nedala ani s překladačem. Obdivuji Jimmi, že překládá a může překládat. Velká poklona a dík.

Re: 17. Boj s nočnou morou, časť prvá Od: luisakralickova - 24.03. 2018
Horor jsem fakticky nečekala, doufám, že stav je přechodný. Tohle fakt není můj šálek. Jimmi díky, dalo to určitě zabrat víc než jsme chtěli.

A do riti...

Re: 17. Boj s nočnou morou, časť prvá Od: silrien - 23.03. 2018
Nemám slov. Takové utrpení. Musí to zvládnout. Doufám. Děkuji

Re: 17. Boj s nočnou morou, časť prvá Od: margareta - 23.03. 2018
Snažím se věřit Ronovi, že Hermiona bude bojovat. Že mysl a duše mají schopnost regenerace a tělo bude následovat! Jak se ukázalo, skutečný plán Voldemorta ani jeden z nich nezna! Mysleli si, že půjde přímo po Harrym. Jak to, že je nenapadlo, že si bude nejdříve chtít k němu vyšlapat cestu, než se po ní dá? Zpřetrhat jeho kotevní lana, zničit překážky? Hrozná kapitola plná děsu!! Dělá se mi zle! Vůbec si už nedokážu představit, jak to dopadne, protože všechno je jinak! Už je to jen na tobě, Jimmi! Obdivuji tě, že to dokážeš překládat. Já bych se zbláznila.

Po celou kapitolu myslím jen na to, že jednou, až bude svět zase v pořádku a my všechny pohromadě někde na sluncem zalité zahradě, si povídku začnu číst - a pak někdy ji dočtu celou. Tak moc s ní chci mít spojené krásné vzpomínky.Ona si to vážně zaslouží. Díky.

Re: 17. Boj s nočnou morou, časť prvá Od: kakostka - 23.03. 2018
Mno, takže je to horor, jen to autorka zapomněla napsat předem, že? A Albus, dokonalý Albus se opět mýlil, až se Hermiona probere, měl by před ní klečet na kolenou a prosit o odpuštění,znovu a znovu. Uff Jediná pozitivní věc, že Ron přežil

Prehľad článkov k tejto téme:

Rebekka: ( Jimmi )05.04. 201822. Epilóg
Rebekka: ( Jimmi )03.04. 201821. Syn Hada, časť druhá
Rebekka: ( Jimmi )31.03. 201820. Syn Hada, časť prvá
Rebekka: ( Jimmi )23.03. 201819. Boj s nočnom morou, časť tretia
Rebekka: ( Jimmi )23.03. 201818. Boj s nočnou morou, časť druhá
Rebekka: ( Jimmi )23.03. 201817. Boj s nočnou morou, časť prvá
randomgenius: ( Jimmi )23.03. 201816. Stávať sa hrdinom
Rebekka: ( Jimmi )22.03. 201815. Svetlo v temnote
Rebekka: ( Jimmi )22.03. 201814. Dracova najhoršia spomienka
Rebekka: ( Jimmi )20.03. 201813. Rovnováha
Rebekka: ( Jimmi )19.03. 201812. Zopakovanie histórie
Rebekka: ( Jimmi )18.03. 201811. Trhač duše, časť druhá
Rebekka: ( Jimmi )17.03. 201810. Trhač duše, časť prvá
Rebekka: ( Jimmi )16.03. 20189. Problémy s dôverou
Rebekka: ( Jimmi )15.03. 20188. Strážcovia Modrej izby
Rebekka: ( Jimmi )14.03. 20187. Spojení
Rebekka: ( Jimmi )12.03. 20186. Poetická spravodlivosť, časť tretia
Rebekka: ( Jimmi )12.03. 20185. Poetická spravodlivosť, časť druhá
Rebekka: ( Jimmi )11.03. 20184. Poetická spravodlivosť, časť prvá
Rebekka: ( Jimmi )11.03. 20183. Každodenná rutina
Rebekka: ( Jimmi )11.03. 20182. Farba magika
Rebekka: ( Jimmi )10.03. 20181. Mierová zmluva
. Úvod k poviedkam: ( Jimmi )10.03. 2018Úvod k poviedke