Preklady fanfiction Harryho Pottera

Len pre našu zábavu a poučenie.

Láska, predsudky a tajné zámery

14. Dracova najhoršia spomienka

Láska, predsudky a tajné zámery
Vložené: Jimmi - 22.03. 2018 Téma: Láska, predsudky a tajné zámery
Jimmi nám napísal:

Hate, Prejudice and Secret Intentions

Pracovný názov: Láska, predsudky a tajné zámery

Originál:  http://www.harrypotterfanfiction.com/viewstory.php?psid=79866

Autor: moodwriter/Rebekka

Súhlas s prekladom: autorka skončila, pre istotu napísaný odkaz v komentári

Preklad: Jimmi

 Banner: Jimmi 

Žáner: Mystery, romance, angst

Pairing: Dramione


kapitola pre lucky


Zhrnutie: Byť priateľmi nie je nikdy ľahké

Pozor, nie je možné otvoriť v novom okne, musíte sa vrátiť späť.

14. Dracova najhoršia spomienka 

 

Hneď po stretnutí s profesormi Hermiona kráčala smerom k nemocničnému krídlu. Bolo jej jasné, že ju madam Pomfreyová nepustí dnu, hlavne pre to, že istý človek, ktorého chcela vidieť, je úplne v poriadku. Harry povedal, že Draco veľmi dobre spolupracoval, keď madam Pomfreyová vytvárala okolo neho ochranné kúzlo. Dúfala, že nie je zúfalý. Udalosti toho večera stále prenasledovali aj ju a ona nebola tou, čo mala poškodenú myseľ.

Zastavila pred dvojkrídlovými dverami školskej ošetrovne a čakala. Mala by zaklopať? Alebo len bez oznámenia vojsť dnu? Bude hore? Bude sa s ňou rozprávať?

Začervenala sa. Čo mu mohla povedať? Stále cítila prsty na svojej pokožke, ako cestujú nadol, ako sa jej s takou starostlivosťou dotýkajú. Nikdy predtým sa jej nikto takto nedotýkal. Mala by sa cítiť trápne, že dovolila, aby sa k nej Malfoy dostal takto blízko? Necítila sa. Nemohla sa cítiť. Draco bol iný. Niečo sa menilo a ona chcela vedieť, ako to skončí - bez ohľadu aká zranená bude, keď bude všetkému koniec.

Zaklopala. Po dlhých dvoch minútach čakania chcela zaklopať znova, keď sa dvere rozleteli.

Madam Pomfreyová sa na ňu pozrela unavenými očami a potom prikývla. “Smiete vojsť dnu, ale dovolím vám zostať len pätnásť minút.”

Viedla Hermionu cez širokú, dlhú miestnosť. Všetky postele boli prázdne, pripomenuli Hermione útok, ktorý sa stal len pred pár dňami. Tie postele mohli byť plné zomierajúcich ľudí. Prečo smrťožrúti nikoho nezabili? Stále to bola záhada. Ani sa nepokúsili. Zničili takmer celú knižnicu, keď hľadali Knihu snov, ale všetko ostatné zostalo nedotknuté.

Stále si pamätala Luciusove oči naplnené vraždou a čistou nenávisťou. Neboli rovnaké ako Dracove. Nedokázala si vôbec predstaviť, že by Lucius mal niektoré z tých nežnejších výrazov, ktoré jej Draco prejavil. Nebol to človek, bol to diabol.

Draco ležal na posteli so zatvorenými očami. Mal na sebe čierne pyžamo a podľa Hermioninho názoru v ňom vyzeral úžasne. Nič neprezrádzalo skutočnosť, že bol pod ochranným kúzlom.

“Stále je hore,” riekla madam Pomfreyová s úsmevom a ako keby v reakcii na jej slová, Draco otvoril oči. Ležal na chrbte na prikrývkach, samoľúby výraz v tvári. Založil si ruky za hlavou, drzo na ne zízal.

Úsmev sestričky sa ešte rozšíril, keď sa pohla k svojej pracovni. Otočila sa, aby sa na nich pozrela a láskavo oznámila: “Nechám vás dvoch na pokoji, ale očakávam, že sa budete správať slušne. Vrátim sa o dvadsať minút.”

Tie slová Hermiona zaregistrovala až po tom, čo madam Pomfreyová zmizla vo svojej kancelárii. Poskytla im ďalších päť minút navyše. Občas bolo požehnanie byť tou Hermionou Grangerovou. Posadila sa na ľavú stranu jeho postele, znova sa začervenala. “Ako sa máš?” spýtala sa trasľavým hlasom.

S rukami za hlavou sa mu vyhrnul vrchný diel pyžama, odhaľoval spodnú časť jeho brucha a Hermiona naň nedokázala prestať zízať. Toto robil zámerne; bolo to jediné logické vysvetlenie. Bol od prírody otravný a toto bol jeho spôsob, ako ju mučiť.

“Oči mám tu hore,” zasmial sa.

Rumenec na jej lícach zosilnel na tmavší odtieň červenej a práve chcela vstať a odísť, keď ju jeho priškrtené slová zastavili.

“Nechoď prosím.”

Otočila sa, aby sa na neho pozrela a uvedomila si, že z jeho očí zmizla všetka tá povýšenosť. Bol znepokojený a zrazu vyzeral oveľa mladšie. Bol to zraniteľný výraz a tak dajako bola nesmierne vďačná, že pred ňou stále dokázal byť takýto.

Jeho pravá ruka sa načiahla po jej, ale štít ho zastavil.

“Je mi to ľúto.”

Bolo to piaty krát, čo sa jej kedy ospravedlnil? A za čo? Za to, ako sa správal teraz alebo za tie veci, čo urobil, keď boli v jeho mysli? Možno za oboje.

Dotkla sa štítu dlaňou pravej ruky, nemo ho žiadala, aby spravil to isté a on to urobil. Na krátku chvíľu na seba hľadeli, neusmievali sa, nič nepovedali, len načúvali svoje tiché dýchanie.

“Ehm…” Nakoniec prerušila to ticho. “Vieš, čo sa stalo? Prečo sme nemohli zneškodniť ten spúšťač? Prečo si reagoval tak, ako si reagoval?” Hlas mala neistý, triasol sa jej. Nebola si istá, či bolo v poriadku klásť také otázky. Boli dostatočne dobrými priateľmi?

Draco zízal na látku svojho pyžama, zrazu si uvedomil, že stále opiera ruku o Hermioninu. Odtiahol ju a schoval medzi stehná spolu s ľavou. Dokáže sformulovať slová tak, ako si ich toľkokrát v duchu natrénoval? Dokáže jej to povedať? Môže sa pokúsiť.

“Tá spomienka nie je veľmi reálna.” Uvedomoval si, že neodpovedá na jej otázky priamo. Jednako toto bolo niečo, čo musel povedať. Hermiona ticho sedela, v tvári neutrálny výraz a pre neho tak bolo ľahšie začať.

“Nedokážem cítiť žiadnu z emócii, ktoré patria k tejto spomienke. Všetky sú preč.” Odmlčal sa, stiahol si jeden z prsteňov z prsta, hral sa s ním a spomenul si na prsteň, ktorý dal Hermione dopoludnia v presne tejto istej izbe.

Ešte mu ho nevrátila. Odkašľal si a pokračoval.

“V skratke, mal som muklovskú priateľku. Volala sa Lissa. Jej otec neochvejne veril v mágiu a chcel dokázať, že existuje.

Mali sme letné sídlo vo Walese pri mori. Bola tam s otcom a tam sme sa tak dajako spoznali. Najprv som ju nemal rád. Bola taká čudná, divoška s ukričanými ústami a špinavým oblečením. Nedokázal som pochopiť jej spôsoby, ani to, ako každého pobláznila, ako sa so všetkými tak ľahko hrala.

Áno, bola zvláštna. A mimochodom, mali sme päť. Matka nevedela, že som našiel spôsob, ako prekĺznuť cez magickú bariéru. Nevedela to až dovtedy, kým som so sebou nepriviedol Lissu domov. Bol som taký hrdý. Bola mojou prvou skutočnou priateľkou… a práve sme si postavili obrovský hrad z piesku. Chcel som, aby ho matka videla. Chcel som jej ukázať, aký je veľký - použil som mágiu bez toho, aby som si to vôbec uvedomil.

Matka sa zdesila. Nielen kvôli tomu, že Lissa bola muklom, ale aj kvôli tomu, že som ju priviedol so sebou, ukázal jej náš nie-tak-normálny dom. Poslala ju preč a mňa do mojej izby. Ďalšie, čo viem, je, že bol otec doma, neskutočne nazúrený. Nič nepovedal, nič povedať nemusel. Mohol som to vidieť v jeho očiach, to sklamanie. V tej chvíli ma nenávidel, úprimne z hĺbky svojho srdca… ma nenávidel.

Odišiel s matkou, boli preč pätnásť či dvadsať minút a… už som Lissu nikdy znova nevidel. Neviem, čo urobil. Vtedy som nevedel, čoho je môj otec schopný. Teraz… viem, že zabil veľa ľudí.”

Pritiahol si nohy k telu, oprel si čelo o kolená, objal sa.

“Je to môj otec,” nakoniec zašepkal.

Hermionina myseľ uháňala. Toto je dôvod, prečo Bellator, ten malý chlapec, povedal, že je vinný. To kvôli tomuto bol oddelenou časťou vo vnútri Draca. Obviňoval sa z toho, čo sa stalo, za všetko. Zrazu ju zaplavila bezmocnosť. Čo mohla povedať? Nič, čo dokázala vymyslieť, by veci nezlepšilo. Ale jednako musela byť schopná pre neho niečo urobiť.

Trasľavo sa nadýchol a dodal. “Takže áno, som monštrum. A možno si toto všetko zaslúžim. Možno by ste ma mali poslať ku Veď Viete Komu a skoncovať s tým. Možno nestojím za záchranu.”

Nazúrená Hermiona mala chuť toho schúleného chlapca nakopať. Ako sa opovažuje takto uvažovať?

“Tomuto nemôžeš skutočne veriť,” dožadovala sa ostrým tónom hlasu.

Zdvihol k nej svoj pohľad, ale nič nepovedal, napriek tomu, že mohla v jeho očiach jasne vidieť tú túžbu po odpovediach.

“Nemôžeš skutočne veriť, že toto je tvoja chyba? Mal si päť, bol si len dieťaťom. Nebol si schopný jedinej ľstivej myšlienky. Bol si to len ty, malý chlapec, ktorý si našiel kamarátku.”

Draco sa strhol, znova si ukryl tvár a pretože jej štít zabránil, aby sa ho dotkla, len pokračovala v tichých slovách. “Nemohol si to vedieť. Neopovažuj sa niekedy povedať, že si monštrum. Otravný možno, nestabilný a sprostý občas, ale máš od monštra poriadne ďaleko. Ja ťa považujem za priateľa. To nie je niečo, čo hovorím ľahko. Videl si ma niekedy kamarátiť sa s niekým iným ako s Harrym či Ronom? Nie. Nerada sa príliš socializujem, pretože som v tom nie veľmi dobrá. Mám rada Ginny. Dokážem zniesť väčšinu ľudí v našom ročníku, ale nespriatelím sa ľahko. Napriek tvojím chybám mi na tebe začalo záležať. Táto vec medzi nami, táto vzájomná potreba niečoho pevného a skutočného…  je dobrá vec.”

Odmlčala sa, aby sa nadýchla, pohla sa, aby mala lepšiu pozíciu a potom znova našla svoj prúd myšlienok. “Myslím, že si dobrý človek a chcem, aby si toto prežil. Chcem, aby si si zodral zadok pri riešení tohto problému. Naozaj chcem, pretože ťa nechcem stratiť… ani nikto iný nechce.”  Uprene na neho hľadela, ten prosebný tón v jeho hlase začínal silnieť. “Prosím, povedz im o tomto. Prosím, dovoľ Dumbledorovi a ostatným, aby ti pomohli. Prosím?”

“Vážne ma považuješ za priateľa?”

Toto bolo to prvé, čo mu prišlo na myseľ po jej tiráde? Bol zvláštny. Vrelo sa usmiala. “Áno.”

Bola to jednoduchá odpoveď, ale pre neho znamenala celý svet.

Draco si prekrížil nohy, obozretne na ňu hľadel, potreba odísť ho zrazu opustila. Nemal potuchy, aké hlboké boli jej city. Vždy sa snažil vyhnúť sa vlastným pocitom voči nej, nikdy nevzal do úvahy tie jej. Ale v tejto chvíli bolo v ich životoch tak veľa neistôt. Ako mohla tak ľahko nepripúšťať si všetky tie nebezpečenstvá, ktorým čelili?

“Čo ak aj ty zmizneš?” spýtal sa. “Otec to už vie. Čo ak pôjde po tebe? Zabije ťa? Budeš mŕtva kvôli mne. To nechcem.”

Hermiona prekliala sprostú mágiu, ktorá vždy blokovala ich potreby. Chcela sa ho dotknúť, objať ho, nejako mu dať najavo, že to myslí vážne. Všetko váhanie a strach boli preč. Cítila sa pokojne.

“Nemyslíš si, že ja už som v nebezpečenstve? Som Harryho najlepšou priateľkou. Pre Voldemorta by bolo  ľahké ublížiť mu cez Rona alebo mňa. Dumbledore už poslal do úkrytu moju rodinu, pretože sú to muklovia a nijako sa nevedia ochrániť. Voldemort ich môže zabiť mrknutím oka. Harry si toto uvedomuje. Je nebezpečným pre nás všetkým. Mohli by ma zabiť kvôli nemu.” Odmlčala sa na chvíľu, sledovala všetky tie rozličné emócie križujúce jeho tvár. “Vidíš ma, že by som odkráčala preč? Vidíš ma, že by som ho opustila len preto, že bláznivý, super mocný šialenec ide po ňom a jeho najbližších? Nie. Neopustím ho a ani Ron ho neopustí. Jeden Lucius Malfoy ma neodplaší. Som oveľa silnejšia.”

Šokovaný a neveriaci na ňu len zízal. Vyložene mu vravela, že jej priateľstvo nikdy nezakolíše, že ho nikdy neopustí. A tiež ho nikdy v skutočnosti nenapadlo, že sú Harryho priatelia v takom veľkom nebezpečenstve. A on práve s tým chalanom uzavrel dohodu, pakt, ktorý celkom pokojne mohol privodiť smrť aj jemu.

Zbláznil sa, to už bolo isté. Celý svoj život sa zo všetkých síl snažil, aby bolo všetko tak jednoduché, ako sa len dalo. Bol vodcom svorky, minimálne ním chcel byť. Teraz… teraz poskytoval svoju oddanosť niekomu inému, veril niekomu inému, veril v niečo väčšie… Musel sa zblázniť. Len blázniví ľudia robili takéto rozhodnutia - alebo dobrí ľudia, ktorí boli príliš tupí, aby sa udržali nažive. Och, doriti. Nakoniec sa rozhodol nesprávne?

“Povedz niečo,” prosila Hermiona, vyzerala, že každú chvíľu vybuchne. Úplne sa odhalila a on len na ňu zízal, oči veľké ako podšálky. Vážne na nervy lezúci chalan.

“Ja som… čo čakáš, že poviem? Práve si mi povedala, že byť v Harryho blízkosti ma takmer isto zabije.” Draco si dramaticky vzdychol. “Môj život nikdy nebude ľahký.”

Hermionin výraz bol, mierne povedané, znepokojujúci. Mal veľké šťastie, že bol pod ochranným štítom.

“Čože??? S tými ušami si počúval niekoho iného? A prečo sa vôbec namáham?” Postavila sa, aby sa vrátila do svojej spálne, ukryla sa pod posteľ a nikdy sa odtiaľ nevrátila… nie bez plameňometu. Ten chalan bol totálny idiot s veľmi atraktívnym úsmevom a ďalšími diabolskými úskokmi. Inak by ju nikdy nedokázal obalamutiť.

Draco spanikáril. Teraz si netrúfne odísť, že nie?

“Hermiona, viem, čo si povedala a som ti za to vďačný.” Jeho otec ho nikdy nenaučil ako sa ospravedlniť, a hoci mal veľa tréningu za posledných pár dní, stále to bolo nemožne ťažké.  

“Len… vieš, že v tomto nie som dobrý. Povedala si mi práve, že nie si vydesená z môjho šialeného otca? Že zostaneš pri mne, nech sa deje, čo sa deje? Nikto, opakujem, nikto mi ešte nikdy nepovedal, že zvysoka serie na moju rodinu. Báli sa ma, pretože sa báli môjho otca.”

“Fajn, ja sa nebojím.”

Usmial sa. “To vidím.”

“Päť minút,” zavolala madam Pomfreyová z kancelárie a Hermiona si pripadala ako v pasci. Chcela sa s ním rozprávať ďalej. Niekam sa dostávali. Začínal jej rozumieť. Potrebovali viac času.

“Nechcem, aby si šla.”  Tie slová ich prekvapili oboch. Draco sa poriadne začervenal, ale nepokúšal sa to zatajiť. Už bol za hranicou záchrany. Všetko stratil v okamihu, keď sa dotkla tej sprostej mierovej zmluvy.

Hermiona sa znova posadila vedľa neho. “Aj ja chcem zostať.” A bola to pravda.

“U Merlina, prečo musí byť všetko také zložité?” Naklonil sa bližšie k nej, takmer sa jej dotýkal, takmer cítil jej teplo. “Ja… toto… všetko. Je to dobré.”

“Ja viem.” Srdce jej bilo ako o závod. Bolo nemožné povedať, či zo strachu, vzrušenia alebo z čistej fyzickej blízkosti.

Premýšľal o tom, keď ju naposledy pobozkal v reálnom svete. Stalo sa to na chodbe pred pár dňami, pred jeho kómou, pred tými spomienkami, pred Trhačom duše a Voldemortovými plánmi. Túžil po tom znova sa jej dotknúť. Vysnený svet vo vnútri jeho mysle nestačil. Chcel cítiť skutočnú Hermionu.

“Chcem ťa pobozkať.”

Zamýšľal to povedať nahlas?

Hermione sa zasekol dych, slabúčko zamotala hlava. Nakoniec bol dobrým rozprávačom.

“Neprekážalo by mi to,” odvetila smutne, pretože vedela, že dnes večer to nebude tá noc. Madam Pomfreyová nedovolí zrušiť štít a dokonca aj keby to urobila, nenechá ich samých.

No super, bola tou najšťastnejšou tínejdžerkou na zemi. Jej rádoby frajer bol nestabilný maniak s magickou zbraňou vo svojom vnútri, jej učiteľmi boli buď kriminálnici alebo smrťožrúti a jej očakávaná dĺžka života sa blížila k nule kvôli všetkým tým milovaným ľuďom, ktorých poznala. Láskavo sa na toho chlapca usmiala, pomyslela si, že by si fakt mala dať skontrolovať hlavu, pretože zamilovať sa do podivnej malej slizolinkej kreatúry nebolo vôbec rozumné. Možno prechádza nejakou fázou či čo.

“Je na čase,” oznámila madam Pomfreyová, keď sa vynorila z kancelárie. “Ste pripravení?”

Hermiona sa postavila s úsmevom v tvári. Ten ľahký závrat ju neopustil a ona sa cítila pomerne čudne, ako keby sa zrazu presunula zo svojho tela. Nechcela odísť.

“Môžem zostať?” Počula samu seba sa pýtať.

Madam Pomfreyová na ňu chvíľu hľadela, v tvári zvláštny výraz.  

“Je mi to ľúto,” prehlásila potichu ale rozhodne. “Nanešťastie to nie je možné. Profesor Dumbledore jasne povedal, že vás mám vpustiť a dovoliť vám krátky rozhovor s pánom Malfoyom, ale nič viac.” Chytila Hermionu okolo pliec a kráčala s ňou ku dverám. “Poďme. Zajtra je ďalší deň. Potom budete mať množstvo času.”

Draco cítil, ako niečo chladné zovrelo jeho srdce a bolelo to tak príšerne, že vydal priškrtený výkrik. Potreboval jej prítomnosť; upokojovala, dokonca tíšila. Niečo na nej spôsobovalo, že všetko bolo o trošičku znesiteľnejšie.

“Prosím, dovoľte jej zostať.”

“Pán Malfoy, je mi to ľúto, ale to nemôžem dovoliť. Musíte odpočívať a ona musí byť v blízkosti svojich priateľov. Uvidíte sa zajtra.” Hlas mala vážny. Tieto decká potrebovali prísne hranice a jasné pravidlá.

Hermiona sa obzrela cez plece na Draca. Vyzeral stratený v tej slabo osvetlenej miestnosti. Mohla cítiť, ako sa za ňou načahuje, ako z neho presakuje zúfalstvo a strach.

“Hm… počkať,” vyhŕkla zrazu. “Zabudla som mu zaželať dobrú noc.

Rozbehla sa späť k nemu a kľakla si vedľa jeho postele. “Nemaj obavy. Všetko bude v poriadku. Toto vyriešime a vyhráme túto bitku. Zajtra sa vrátim. Budeš v mojich myšlienkach, takže prosím, nerob si starosti. Prosím?”

Ako vždy vedela čo povedať? Bol si poriadne istý, že je jasnovidcom. Oprel si hlavu o vankúše a usmial sa.

“Nie som malé decko. Dokážem sa o seba postarať.” Ale vďačnosť v jeho očiach bola úprimná a ona mu okamžite úsmev opätovala.

Zamávala na neho a vrátila sa k madam Pomfreyovej.

“Zajtra sa uvidíme!” zakričala trochu príliš hlasno. Len na ňu zavrčal, aby čušala, pretože niektorí ľudia sa pokúšajú zaspať.

“Ako ste to urobili?” Ošetrovateľka znela takmer zmätene.

“Urobila čo?” nechápala Hermiona.

“Upokojila ho, samozrejme. Než ste prišli, bol tichý, ale očividne bol ustaraný. A práve teraz… Ako sa vám podarilo upokojiť ho tak ľahko?”  

Hermiona si ju chvíľu prezerala, neistá čo povedať. Skutočne o tom nerozmýšľala. Skrátka vedela, ako sa cíti, zjavne to vždy vedela. Nechcela, aby sa cítil príšerne a časť z nej jednoducho vedela, že to, čo potrebuje, bol pocit, že dokáže poraziť tú vec vo svojom vnútri. Pre ňu to bolo pomerne prosté.

“Vedela som, čo potrebuje počuť.”

Trochu prekvapená madam Pomfreyová ju vypustila, duchom neprítomná zaželala dobrú noc a s tichým cvaknutím zatvorila dvere.

Hermiona si vzdychla. Šlo to veľmi dobre. Nebol na ňu naštvaný. Necítil k nej nenávisť za to, že ho sklamala, že mu nedokázala pomôcť. A chcel ju pobozkať. Motýliky a všetky možné druhy sladkých vecí sa zatrepotali v jej bruchu pri tej myšlienke. Začínala sa stávať  chichotajúcou tínejdžérkou, ktorá je do niekoho rachnutá.  Bude sa musieť začať učiť, aby dostala tieto bláznivé nápady z hlavy a stala sa znova Hermionou Grangerovou… hlavnou prefektkou, špičkovou študentkou, vševedkou, ktorá má vždy na všetko správnu odpoveď. Nedovolí, aby jej Draco Malfoy pokašľal Mloky. Nič a nikto za to nestojí.

****

Škola sa od začiatku roku zmenila. Aurori vytvorili novú silu, ktorej jedinou úlohou bolo strážiť vo dne v noci rokfortské pozemky. Túto silu nazýval Rokstráž a väčšina z nich bola dobrovoľníci, rodičia a iní ľudia, ktorí chceli udržať deti v bezpečí. Zostávali utajení, vôbec sa nestýkali s deťmi a podávali hlásenia len Dumbledorovi. Viac než rok už spoločne trénovali a po tom útoku ich Dumbledore povolal.

Rokfort sa tiež za posledné mesiace menej orientoval na fakulty. Hermiona usilovne pracovala, aby podporila medzifakultnú spoluprácu, dala do pohybu všetky tie veci, ktoré s Dracom vymysleli pod vplyvom Mierovej zmluvy. Jej úsilie teraz začínalo prinášať ovocie.

Veľká sieň bola plná ponurých úsmevov. Nebolo to kvôli raňajkám, ale preto, že sa obvyklé miesta zmenili. Zmenili sa nielen miesta ale aj stoly. Vo veľkej sieni boli oválne stoly, stoly v tvare polmesiaca pomiešané s dlhými stolmi. Z nejakého čudného dôvodu sa všetkým podarilo vyzerať pozývajúco a očarujúco, ako keby použila trošku mágie, aby tú zmenu uľahčila. Ďalším magickým trikom bolo, že stoly neprijali viac než štyroch ľudí z tej istej fakulty. Bola taká šťastná z výsledku, že sa usmievala ako slniečko zakaždým, keď sa na ňu niekto pozrel. Len vysoký stôl ma konci siene zostal nedotknutý. Ani ona nemala odvahu zmeniť miesto Severusa Snapa.

Bola prvýkrát na raňajkách po viac než dvoch týždňoch. Sedela medzi Harrym a Ronom za jedným z polmesiacových stolov, živo rozprávala o tom, čo študovala minulú noc. Čítala o Grindwaldovi, temnom čarodejníkovi, ktorého Dumbledore porazil v roku 1945. Bola si istá, že Grindewald bol nejako spojený s Amadeom a chcela v tejto veci podporu od chlapcov. Ani jeden sa nezdal dosť hore, aby počúval.

“Grangerová!”

Keby nebola zaujatá myšlienkami na Grindewalda a Amadea, bola by si možno všimla, aký hysterický ten hlas je. Nevšimla a otočila sa, predpokladala, že nejaký tretiak chce jej pomoc. Dlhé ostré nechty, ktoré jej poškriabali pokožku a silné prsty, ktoré ju potiahli za vlasy, neboli práve príjemným zážitkom a ona zavyla bolesťou.

“Čo si dopekla urobila Dracovi?” vykríklo čiernovlasé dievča, plné zúrivosti. “Je neustále v nemocničnom krídle a už viac nechodí do spoločenskej miestnosti a ty…  tu mu stále lezieš na nervy. Čo si mu urobila?”

Ron s Harrym vyskočili obaja na nohy, aby sa vložili medzi dievčatá, ale Hermiona už Pansy odtlačila od seba a tá spadla na zem. Týčila sa nad ňou a zavrčala:  “Čo som spravila ja? Mala by si sa spýtať seba, čo si neurobila ty! Choď ho pozrieť, ty trubka. Potrebuje priateľov, nie tyranov. A nechaj druhých v kľude sa naraňajkovať.”

Posadila sa, schmatla prútik z tašky. Zahojila si škrabance na líci a stlmila brnenie na hlave. Potom pokračovala v jedle a správala sa, ako keby sa nič nestalo. Už jednala s Dracom dosť dlho na to, aby ju slizolinská slečinka vyviedla z rovnováhy.

Pansy dlhú chvíľu zízala na Hermionin chrbát a potom zdvihla pohľad k Ronovi s Harrym. Bolo zrejmé, že prehrala. Odtlačila sa zo zeme, strápnená a porazená a vyšla z Veľkej siene. Keď bola z dohľadu, miestnosť zrazu prepukla do vzrušeného šepotu. Dobrá stará dráma spôsobila, že zabudli na ponurosť a ten nešťastný nový zasadací poriadok. Pansy versus Hermiona v dievčenskom súboji kvôli Dracovi bolo niečo, čo nevideli každý deň. Malá tá dvojica spoločné niečo viac ako prefektské povinnosti? Boli zamilovaní? Chceli utiecť? Bola Hermiona tehotná? Čo sa dialo v ich škole, o čom nevedeli?

Oh, doriti. Mala problém.  Študenti vedeli veľmi málo o nej a Dracovi; teraz sa začali šíriť klebety. Porazenecky si vzdychla. Muselo k tomu aj tak čoskoro dôjsť.

Harry sa posadil vedľa nej, poťapkal ju po chrbte. “Zvládla si veľmi dobre.”

Pousmiala sa. Harry vždy vedel ako ju povzbudiť. “Nie dosť dobre. Počúvaj.”

Sedeli potichu a počúvali ako tamtamy pracujú. Ku konca dňa pravdepodobne vyhlási svoju nehynúcu lásku k Dracovi a bude požadovať od Pansy, aby ich nechala na pokoji, aby sa mohli vziať a zmiznúť z diabolského sveta, ktorý by inak zničil ich dokonalý príbeh lásky. Z hlbín duše neznáša romantických spisovateľov.

“Myslíš, že ho šla pozrieť?” spýtal sa Ron, keď si napchával ústa bielym chlebom.

Hermiona o tom chvíľu rozmýšľala. Draco potreboval priateľov, potreboval ľudí, na ktorých sa mohol spoľahnúť. Vo svojom živote ich mal veľmi málo. Pôjdu ho pozrieť Crabbe s Goylom?

“Dúfam, že áno,” nakoniec odpovedala.

Harry sa priklonil bližšie a obom im zašepkal: “Čo myslíte, podporuje smrťožrútov?”

Hermiona pokrútila hlavou, ale potom povedala: “Ťažko povedať. Dúfam, že nie, ale Draco si zjavne myslí, že nemá žiadnych skutočných priateľov.”

Na chvíľu sa odmlčala, kolieska sa jej v mysli pretáčali. “Možno by ste sa mali začať pýtať, či sa niektorí zo slizolinčanov nechcú pripojiť ku DA. Potrebujeme ich.”

“Hermiona, to by bola samovražda. Vraveli by sme nepriateľovi, čo máme za lubom,” zamrmlal Ron potichu, nesmierne vďačný, že pri ich stole nesedí nikto iný.

Uprene sa na neho zadívala. “Vieš, že nie sú všetci zlí. Sú ako my. Harry má dobrý odhad, čo sa týka ľudí. Bude vedieť, s kým sa porozprávať a Draco mu môže pomôcť.”

Po tomto sa postavila, dopila tekvicový džús, a zašepkala: “Dajme im niečo iné, o čom by mohli rozmýšľať.”

Zamávala na ľudí, ktorí na ňu zízali a nahlas prehovorila. “Dúfam, že sa vám nová Veľká sieň páči. Všetky komentáre sú veľmi vítané.” Krátko sa uklonila a dodala: “Hoci môj súkromný život nie je vaša vec.”

Keď sa pohla smerom k východu, počula Harryho zamrmlať: “Začínaš byť každou minútou čudnejšia, vieš to?”

Len sa usmiala, poslala mu leteckú pusu, čím to príšerné trkotanie ešte zosilnelo. Chodila naraz s dvoma chalanmi? Nerandil Harry s Ginny? A čo ak mali štvorku?

Chodiť do školy s ostatnými tínejdžérmi by bolo peklo na zemi, keby sa už dávno nenaučila ignorovať ich.

Chodila do školy, aby študovala. Chcela sa všetko naučiť. Medzitým mohla z času na čas zachrániť svet, zabrániť temným pánom, aby sa zmocnili mocných kameňov alebo vpustili veľkých hadov do školského potrubia. To zvládnuť mohla. Ale určite nebude klebetiť o chalanoch, vylepšovať si výzor alebo sa chovať hlúpo ohľade súkromných životov ostatných ľudí. Jednoducho jej to bolo srdečne ukradnuté.

Trošku sa prebrala, keď premýšľala o blížiacich sa problémoch. Dumbledore ich čakal v zbrojnici a ona mala so sebou priviesť Draca. Nevedela, čo tentoraz zamýšľali. Prišiel Amadeus na niečo? Mohol tentoraz Dracovi pomôcť?

Jej myšlienky prerušila scéna, ktorú pred sebou uvidela. Hoci povedala, že dúfa, že Pansy pôjde Draca pozrieť, stále ju šokovalo, keď tam tú dievčinu uvidela, keď sedela na tom istom mieste ako ona včera večer, dotýkala sa jeho ruky, rozprávala sa s ním, ako keby bol tým najdrahším človekom, ktorého kedy poznala.

Zaklopala na dvere, aby im dala vedieť, že sa blíži.

Draco sa na ňu uškrnul. “Pansy mi povedala, že ste sa kvôli mne pobili.” Pansy ho štuchla do rebier a on sa strhol, ale úsmev z tváre mu nezmizol.

“Ona sa pobila,” odvetila Hermiona a prišla bližšie, aby sa posadila na stoličku vedľa jeho postele. “Len chcela, aby som sa do toho zapojila.”

Pansy ju prebodávala modrozelenými očami, ale Hermiona ju úplne ignorovala. Draco mal na sebe znova habit, vlasy učesané a oči menej prenasledované. Vyzeral lepšie a musela priznať, že Pansyina návšteva mu vrátila niečo z jeho pôvodného ja. Znova bol silný.

“Mali by sme ísť…” Z nejakého dôvodu ho nechcela vytiahnuť z tohto bezpečného miesta. Pansy ho stále držala za ruku, buď aby niečo od neho získala, alebo potrebovala byť v jeho blízkosti. Bol to dobrý pocit vidieť ho uškrnúť sa, hoci vďaka tomu nebol o nič krajší. Len jej to napovedalo, že všetko bolo stále v poriadku, že toto dokáže prežiť.

Draco si vytiahol ruku z Pansyinho zovretia a postavil sa. Vyzeral aj vyšší, ako keby po celý čas doteraz skrýval svoje skutočné ja. Hermiona hľadela do jeho strieborných očí, snažila sa zistiť, čo si myslí. Nedokázala ho teraz prečítať.

“Pansy, vrátim sa neskôr. Nemôžem ti sľúbiť, že to bude dnes večer, ale len čo budem môcť, vrátim sa. Je niečo, čo sa musí vyriešiť skôr než… sa môžem znova voľne pohybovať. Len buď trpezlivá.” K prekvapeniu oboch dievčat ju pritiahol do objatia, objímal ju, ako keby mala zmiznúť.

“Ďakujem ti, že si prišla.” Hlas mal plný emócii a Hermiona si všimla, že Pansy otvorene plače.

“Chýbal si mi,” zamrmlala, tak ticho, že Hermiona musela napnúť uši, aby to počula.

Draco ju odtlačil na dĺžku ruky, uprene sa na ňu zadíval. Nakoniec ju pustil, zachytil Hermionin pohľad.

“Poďme,” vážne povedal a odkráčal.

Hermiona sa otočila k druhému dievčaťu, ktoré teraz plakalo do rúk, ktorými si zakrývalo tvár. “Ďakujem ti,” zamrmlala skôr, než ju jej odvaha opustí, a potom sa rozbehla za Dracom, nezostala, aby si vypočula jej odpoveď.

Bola to pokojná prechádzka k cieľu v severnom krídle hradu. Hermiona mohla niečo povedať, ale nechcela narušiť mágiu, ktorú Pansy vytvorila. Chcela, aby vydržala tak dlho, ako sa dalo. Draco, na druhej strane, vôbec nevedel čo povedať. Pripadal si veľmi čudne, ako keby sa prebudil z veľmi dlhého sna.

Keď vošli do vojnovej miestnosti, všetci ostatní už sedeli okolo veľkého, dreveného stola. Amadeus prehovoril prvý.

“Ako sa máš?” spýtal sa Draca, hľadel na neho, ako keby bol zraneným zvieraťom.

“Som v pohode. Vlastne sa cítim lepšie, než som sa cítil dosť dlhú dobu.” Posadil sa vedľa Harryho a naklonil sa nad stôl. “Kde začneme?”

Hermiona si sadla na miesto vedľa Draca, usmiala sa na Rona s Harrym a potom otočila oči k Dumbledorovi. Chcela sa spýtať: “Ako mu pomôžeme?” ale rýchlo tie slová prehltla. Dumbledore im všetko povie včas.

Miestnosť vyzerala rovnako ako naposledy, keď tam boli, s mečmi na stenách, s klenutými oknami, ktorých ich obkľučovali svetlom. Dumbledore počkal, než sa všetci usadia a potom začal, hlas mal silný  a pevný.

“Naliehavosť tejto veci z nej robí našu prvú prioritu a z toho dôvodu som na dva dni zatvoril školu. Nebude žiadne vyučovanie, len dobrovoľné štúdium pod dohľadom našich veľmi schopných profesorov. My,” ukázal na ostatných profesorov, “tu tieto dva dni zostaneme a nájdeme spôsob, ako tento problém vyriešiť.” Pozrel sa s očakávaním na Draca.

“Takže mohli by ste nám porozprávať o všetkom, čo viete? Urobíme všetko, čo je v našich silách, aby sme zaplnili medzery. Profesor Snape je jeden zo siedmich smrťožrútov, ktorí boli s vami vtedy, keď sa vám Voldemort pokúsil zničiť vašu myseľ. Môže nám toho dosť povedať, ale najdôležitejšou časťou je váš príbeh. Viete, čo sa stalo a viete, že tá spomienka je spojená so spúšťačom. Máte všetky kľúče. Mohli by ste nám o tom porozprávať?”

Draco sa oprel o chrbát stoličky, zrazu na svojich pleciach cítil znova tlak.

“Čo chcete, aby som vám povedal?”

“Všetko.”

A tak im všetko povedal. Povedal im všetko, čo vedel, o Trhačovi duší, o spomienke, ktorú zničil spolu s otcovou mysľomisou, o Voldemortových plánoch s ním, o kóme a malom chlapcovi, ktorého v ňom Hermiona prebudila. Rozprával dlho, zastavoval sa len, aby sa nadýchol, vôbec nikomu sa nepozeral do očí. Odhaľoval svoje slabosti a oni ich kedykoľvek mohli využiť proti nemu. Túto príležitosť im poskytoval dobrovoľne. Už viac nebol slizolinčanom, len bábkou, ktorá sa pokúšala oslobodiť.

Po tom, čo skončil, miestnosť na chvíľu stíchla, pretože každý čakal, že začne komentovať niekto iný. Chlapcov príbeh bol dosť unikátny a teraz dokonca Ron dokázal pochopiť o trochu lepšie, prečo sa Draco správal tak, ako sa správal. Nebolo ľahké poznať rozdiel medzi správnym a nesprávnym, keď ste nikdy nemali nikoho, kto by vás to naučil.

Amadeus upútal pozornosť učiteľov.

“Musíme nájsť Knihu snov. Voldemort ju pravdepodobne chce použiť súčasne s Dracom. Tá kniha by nám mohla pomôcť odhaliť jeho plány. Nevieme, ako chce tohto chlapca využiť. Potrebujeme tú knihu.”

Profesor Snape prikývol, obozretne sledoval Dumbledora. “Má pravdu.”

“Prečo je tá kniha taká dôležitá?” zrazu sa spýtal Harry. Všetci hľadeli na ich učiteľov, zmätení náhlou zmenou smeru ich rozhovoru.

Dumbledore sa usmial, zatvoril oči. “Je to kniha snov, presne ako sa volá. Ukazuje ti tvoje sny. Odhaľuje ti všetko čo potrebuješ vedieť. Napríklad, ak Voldemortov najväčší sen je zničiť Harryho, vďaka tej knihe môže zistiť, ako môže uspieť. Ukáže mu správnu cestu; bude ho viesť každým krokom tejto cesty. Je to veľmi mocný nástroj.”

“Oh…” Harry cítil, ako mu po chrbte prebehol mráz.  Mal veľké šťastie, že smrťožrúti tú knihu nenašli, skutočne veľké šťastie.

Dumbledore sa postavil a začal kráčať okolo stola.

“Summa Summarum, máme stratenú knihu, ktorí by mohla vyriešiť túto vojnu jedným či druhým smerom, máme magickú zbraň vo vnútri chlapca, ktorého myseľ je rozdelená do dvoch rozličných osôb.” V tejto chvíli Draco rýchlo vzhliadol, oči sledovali starého muža, keď chodil dookola. “Máme spúšťač vo vnútri spomienky, ktorá už viacej nie je reálna; máme Farbu magika a nadaných študentov, ktorí používajú bezprútikovú mágiu lepšie než ich rodičia kedy budú; máme…” Zarazil sa, otočil sa tvárou ku všetkým.

“Mám plán,” oznámil. “Necháme aktivovať spúšťač a necháme Voldemorta použiť tú zbraň.”

Hermiona zalapala po dychu. “Čože? Nie, mohlo by ho to zabiť!”

A ničoho nič bol celý jej svet hore nohami.

“Vieš, prečo sa smrťožrúti dostali do hradu?” zrazu sa spýtal Dumbledore bez akéhokoľvek predchádzajúceho záujmu o túto tému.

Bola to chladná otázka, za ňou čistá zúrivosť.

Amadeus sa postavil, rýchlo sa v ňom zdvíhal hnev. “Áno, viem.”

“A vieš, prečo som sa na to nespýtal skôr?”

Všetci zadržali dych. Čo sa dialo? Prečo tá náhla aura moci a deštrukcie? Tí dvaja čarodejníci stáli zoči-voči, pripravení zaútočiť a stalo sa to v mrknutí oka. Nikto sa neodvážil pohnúť.

“Pretože ste predpokladal, že som to nebol ja?”

“Pretože som vedel, že si to bol ty,” povedal starý čarodejník, takmer ako keby sa vzdával. Oprel sa o stoličku s vysokým chrbtom, vyzeral vyčerpane.

“Ale nielen ty, Harry tiež.”

Hermione sa chcelo plakať. Nával emócii v tej miestnosti bol jednoducho príliš. O čom prepánakráľa hovorili? A tiež Harry? Prečo?

Harry sa postavil, udrel päsťami do stola, zelené oči mu žiarili. “O čom to do pekla rozprávate? Čo sa deje? Povedzte mi to. Mám toho po krk. Nikto nám nikdy nič nepovie. Stále nás držíte v temnote a ak si to niekto nevšimol… práve sa tu kurva dejú všetky tie zlé veci. Povedzte mi to. OKAMŽITE!”

Obaja, Amadeus aj Dumbledore, o krok ustúpili, uvoľnili, prepustili ten nával sily. Dumbledore sa pokúsil o úsmev, ale nedosiahol jeho oči. “Štúdia bezprútikovej mágie… vytvorili priechod cez hranice Rokfortu. Kúzla, ktoré nás mali udržať v bezpečí, sa poškodili precvičovaním, ktoré ste mali. Voldemort to nejako zistil, pravdepodobne cez Harryho myseľ.” Unavene sa posadil, nechal Amadea, aby mu pomohol.  “Amadeus vyučoval Harryho a ich spoločná magická sila narušila ochranný štít Rokfortu. Tiež skutočnosť, že tu Amadeus nemôže zostať viac než pár hodín v kuse… Jeho cestovanie medzi domovom a Rokfortom nás zoslabilo.”

Hľadel na mladého čarodejníka, dovolil, aby mu zaiskrilo v očiach. “Mrzí ma to. Musel som si byť istý, že si to neurobil úmyselne.”

Amadeus sa posadil, vzácny úsmev v tvári. “Ako si môžete byť istý?”

Dumbledore si vzdychol, vyzeral takmer samoľúbo. “Mládež nikdy nepochopí, ako myseľ starcov funguje.”

Harry na nich zízal, viac už nebol nahnevaný a cítil sa trochu trápne kvôli svojmu výbuchu. Niekto ho poťapkal po chrbte a jemu sa z toho podlomili kolená. Krucinál, bol taký slabý.

“Dobrá práca,” uškrnul sa Draco, keď potiahol druhého chlapca za habit späť na miesto. “Len si ich naštval. Nechceme naštvaných a mocných čarodejníkov, že nie? Zabijú nás a nikto sa už nebude baviť.” Hovoril tlmeným hlasom, aby ho nikto okrem Harryho nepočul. “Ani sa nehni a nechaj ich toto vyriešiť.”

Harry na neho zazrel, ale zostal ticho. Ten slizolinčan mal pravdu. Nič dobrého by to neprinieslo, keby sa tí dvaja pohádali. Celá škola by mohla vyhorieť.

“Ehm... “ zaváhala Hermiona. “Čo ste mysleli, tým, že aktivujeme spúšťač a necháme Voldermorta použiť zbraň? Nechápem, ako by nám to mohlo pomôcť.” Vôbec sa jej tento typ rozhovoru nepáčil. Bola z neho neistá a mimoriadne znepokojená.

Dumbledorov výzor bol plný vášne, keď k nej prehovoril. “Použijeme ju voči nemu. Necháme ho myslieť si, že ma zabil a že ste bezo mňa úplne bezmocní. Ukážeme mu našu slabosť a necháme ho myslieť si, že môže poľahky vyhrať.”

Draco dvakrát zažmurkal, trochu znepokojený, že jeho vnútro bude všetkým k dispozícii. “Takže vy viete, čo tou zbraňou je?”

“Nie, ale mám tušenie.”

Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.
 0 komentárov
Ďakujem
Pre automatický komentár sa musíte prihlásiť.

Archivované komentáre


Re: 14. Dracova najhoršia spomienka Od: Lupina - 01.04. 2018
Těší mě, že mezi Dracem a Hermionou je to lepší, že Draco konečně někomu řekl, co se s ním děje. Ale situace se vyhrocuje, když Brumbál chce Draca využít. Kurňa, toto je nabezpečná vyhlídka. Děkuji za kapitolu!

Re: 14. Dracova najhoršia spomienka Od: hapr - 22.03. 2018
Moc dekuji za preklad :-)

Re: 14. Dracova najhoršia spomienka Od: margareta - 22.03. 2018
Vztahy se začínají kumulovat a přesouvat na tu správnou stranu. Draco má Hermionu a Pansy, Harry už s ním dokáže mluvit a Ron už se začíná aspoň chytat. Zato ti dva, Brumbál s Amadeusem, tam to vypadá, že by měli taky něco nacpat do myslánky a tu pak zničit. Začíná z ní občas lecos vybublávat, o co by mohli později zakopnout všichni! Nelíbí se mi, že Brumbál chystá nějakou léčku, aniž by si byl jistý, jak bude skutečně fungovat a hodlá k tomu použít své studenty jako zkušební materiál! Ti čtyři by mu sice věřit měli, ale ne bezvýhradně! Přinejmenším by si měli vytvořit vlastní nouzový plán. Pro jistotu ; protože Brumbál se chová, jako by rozehrál s Voldemortem šachovou partii, při které nehodlá litovat obětované figurky. Díky za kapitolu, je to napínavé!

Re: 14. Dracova najhoršia spomienka Od: lucky - 22.03. 2018
Tak se v tom nějak začínám ztrácet a motat, připadám si jako když bych slezla z centrifugy. Všechno má rozmazané obrysy, cy by mělo být pevné se houpá a fo toho se mi uzlují vnitřnosti. Tohle bude mít nějaký zapeklitý závěr. Těším se na další kapitolu, jak mrňous na zmrzlinu.

Re: 14. Dracova najhoršia spomienka Od: kakostka - 22.03. 2018
Ty jo, když už si myslím, že se chytám, tak se to zase víc a víc zamotá, dnešní kapitola mi přijde nějaká překombinovaná. Klobouk dolů Jimmi, že si ji dokázala přeložit a jedeš pořád dál, ufff. Zájemná spolupráce funguje, lidé se spojují a zároveň mají lišky v kurníku? ach jo.

Re: 14. Dracova najhoršia spomienka Od: denice - 22.03. 2018
Jej rádoby frajer bol nestabilný maniak s magickou zbraňou vo svojom vnútri, jej učiteľmi boli buď kriminálnici alebo smrťožrúti a jej očakávaná dĺžka života sa blížila k nule kvôli všetkým tým milovaným ľuďom, ktorých poznala. - No, Hermiona stojí oběma nohama na zemi a rozhodně si nelže do vlastní kapsy. Pořád mám zlost na Brumbála a Amadea a jejich hrátky, ale vypadá to, že svět už se trochu pohnul k lepšímu. Moc doufám, že to vydrží a Brumbálovo tušení bude aspoň trochu užitečné. A scéna mezi Dracem a Hermionou byla - no prostě skvělá. Díky.

Prehľad článkov k tejto téme:

Rebekka: ( Jimmi )05.04. 201822. Epilóg
Rebekka: ( Jimmi )03.04. 201821. Syn Hada, časť druhá
Rebekka: ( Jimmi )31.03. 201820. Syn Hada, časť prvá
Rebekka: ( Jimmi )23.03. 201819. Boj s nočnom morou, časť tretia
Rebekka: ( Jimmi )23.03. 201818. Boj s nočnou morou, časť druhá
Rebekka: ( Jimmi )23.03. 201817. Boj s nočnou morou, časť prvá
randomgenius: ( Jimmi )23.03. 201816. Stávať sa hrdinom
Rebekka: ( Jimmi )22.03. 201815. Svetlo v temnote
Rebekka: ( Jimmi )22.03. 201814. Dracova najhoršia spomienka
Rebekka: ( Jimmi )20.03. 201813. Rovnováha
Rebekka: ( Jimmi )19.03. 201812. Zopakovanie histórie
Rebekka: ( Jimmi )18.03. 201811. Trhač duše, časť druhá
Rebekka: ( Jimmi )17.03. 201810. Trhač duše, časť prvá
Rebekka: ( Jimmi )16.03. 20189. Problémy s dôverou
Rebekka: ( Jimmi )15.03. 20188. Strážcovia Modrej izby
Rebekka: ( Jimmi )14.03. 20187. Spojení
Rebekka: ( Jimmi )12.03. 20186. Poetická spravodlivosť, časť tretia
Rebekka: ( Jimmi )12.03. 20185. Poetická spravodlivosť, časť druhá
Rebekka: ( Jimmi )11.03. 20184. Poetická spravodlivosť, časť prvá
Rebekka: ( Jimmi )11.03. 20183. Každodenná rutina
Rebekka: ( Jimmi )11.03. 20182. Farba magika
Rebekka: ( Jimmi )10.03. 20181. Mierová zmluva
. Úvod k poviedkam: ( Jimmi )10.03. 2018Úvod k poviedke