1. časť
Boh, pre ktorého neexistoval čas a začiatok a koniec, alfa a omega, minulosť, prítomnosť a budúcnosť boli pre neho len jednou neprerušenou entitou obklopenou jeho múdrosťou a láskou, natiahol nehmotnú ruku, aby jemným pohybom ukazováka zastavil nanosekundu, ktorá sa mierne vybočujúc z radu hekticky ponáhľala za svojimi kolegyňami. Fúkol na ňu presne tak, ako by dieťa fúklo na kvapku mydlovej vody natiahnutú do opalizujúcej plochy v plastovej obruči, aby sa rozšírila do podoby balóna a stala sa z nej časová bublina.
Vstúpil dnu.
Vo vnútri naňho čakalo trochu ošúchané kreslo. Aby preukázal zdvorilosť hosťovi, ktorého očakával, nadobudol podobu starca s dlhými bielymi vlasmi a snehobielou bradou. Zdalo sa, že ľudia – nielen jeho hosť, ale i ostatní – ho radi takto zobrazovali, a tak začal toto prestrojenie dosť často používať a dokonca sa mu páčilo.
V bubline sa materializovalo druhé kreslo a na ňom sedel Osud. On (alebo to bol ona? Boh si nebol nikdy celkom istý) často ukazoval ľuďom svoju tvár, aj keď väčšinou len v snoch alebo predstavách, preto sa ju niektorým z nich podarilo dosť presne zachytiť: nemala ženské ani mužské črty, no jej krása prekračovala všetky estetické ideály, bola neodolateľná a zároveň desivá. Nebol slepý, ako si mnohí mysleli. Ale to, čo videli v jeho očiach, bolo tak veľmi vzdialené akejkoľvek ľudskej predstave, že ich krehké mysle na ten výraz radšej zabudli, aby sa po precitnutí nezbláznili. Takže osud považovali za slepý a táto myšlienka vyčarila na jeho tvári záhadný úsmev.
Teraz spoly ležiac spoly sediac na nízkej pohovke pozeral na Boha s očakávaním a možno aj trochu posmešne, no pre toho nebolo ťažké zniesť jeho pohľad.
„Je za tým znovu Veda, však?“ vyhlásil – nebola to skutočná otázka.
„Áno, a Svár. Zdá sa, že tentokrát im to vyšlo. Vyjde.“
„Nezáleží na čase. Čiže to znamená, že potrebuješ moju pomoc?“
Boh vážne prikývol. „Áno. Aspoň by sme to mali skúsiť.“
Osud vyceril zuby v ďalšom hrozivom úškľabku. „Povedz mi, kto je vinníkom a urobím všetko potrebné.“
„Nie,“ povedal Boh. „Nič také. Vážne, ja...“ Pohladil si bradu. „Vieš, že som veľmi rád, že som im ponechal slobodnú Vôľu.“
Slobodná Vôľa bola od počiatku neustálou príčinou sporov medzi Bohom a Osudom. Presnejšie povedané, pri vybavovaní si účtov v súvislosti s touto témou zlámali toľko kostí, že pri ich správnom poskladaní by získali prinajmenšom 564 782 kostier dinosaurov s množstvom náhradných dielov. (Dinosaury boli tiež predmetom početných vzájomných vášnivých diskusií.)
„Tak čo navrhuješ?“ spýtal sa Osud. Bol v pomerne zmierlivom rozpoložení.
„Existuje len jedna Sila mocnejšia než Veda a Svár...“
„Máš na mysli Lásku? Aké neuveriteľne naivné!“
„Možno, no nemôžeš poprieť, že väčšinou bola úspešná.“
„Hmmm...“ Osud sa zamračil. „Ale uvedomuješ si, že je strašne pomalá, však? Koľko máme času?“
„Nie veľa. Presnejšie, pol hodiny. Preto si myslím, že by sme to tentoraz mohli skúsiť inak.“
Boh mu vysvetlil svoj plán. Osud pozorne počúval.
„Ukáž mi to!“ povedal, keď skončil. Boh vystrel ruku, predmet mu spočíval na dlani. Osud si ho dôkladne prezrel a zasmial sa. „Tvoj jedinečný zmysel pre humor, že?“ podotkol.
Bohu zaiskrilo v očiach. „Nuž, nie je to zlý nápad, však? Okrem toho, len čo ho rozdelím na dvoje, písmená sa rozptýlia na množstvo drobných čiar a kriviek. Iba keď sa obe polovice spoja, bude nápis znovu čitateľný.“
„Vyzerá to tak, že si mal znova jeden z tých vážnych rozhovorov s Platónom,“ riekol Osud a pokrútil hlavou.
„Nech už je to akokoľvek, ideš do toho?“
Osud prikývol.
„Výborne. Tak radšej zavolám Michala.“
Jedna z božích myšlienok dorazila k mocnému anjelovi, ktorý jediným mávnutím ohnivočervených krídel dostihol časovú bublinu a vstúpil dnu.
„Ach, tu si!“ zvolal Boh. „Buď taký dobrý, rozsekni mi ho.“
Vyhodil predmet nahor po dokonalej parabole. Keď dosiahol vrchol krivky, Michal vytasil mohutný meč a zasiahol ho...
ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ
Bolo horúco, veľmi horúco. Všetci sa uchýlili do tieňa pod skupinkou stromov s dlhými konármi, síce pichľavými, ale tak husto prepletenými, že poskytovali úplnú ochranu pred nemilosrdným slnkom. Väčšina z nich driemala, dvaja stáli na stráži – levy zvyčajne o takomto čase nelovili, no bola jar a samice s mláďatami vždy zvyšovali riziko napadnutia. Strážcovia neboli príliš pozorní. Navzájom si vyberali blchy z chlpatých pliec.
Trochu bokom od hlavnej skupinky sedela dievčina. Mala oveľa pozornejší a bystrejší výraz než ostatní. V oboch rukách držala kamene a občas nimi udrela o seba. Nič sa nestalo a zdalo sa, že ju to veľmi rozčarovalo.
Bdel ešte jeden člen skupinky. Bol to muž. Menej chlpatý a štíhlejší než ostatní. Kradmo pokukoval po dievčine, ktorá sa nepozerala jeho smerom. Keď sa im pohľady nestretli, rozladene sa díval po okolí. Zrazu čosi upútalo jeho pozornosť. Pustil sa do neohrabaného behu typického pre jeho druh, nahrbil plecia a rukami hompáľal temer pri zemi. Zastavil sa a zodvihol zo zeme ligotavý predmet – nie, boli to dva predmety. Zdalo sa mu, že nič také krásne dosiaľ nevidel. Nebol by schopný opísať ich, pretože nepoužíval žiaden jazyk, iba rôzne druhy vrčania, aby vyjadril zjednodušené myšlienky, ktoré mu skrsli v hlave. Stál tam a usmieval sa očarený temer identickými predmetmi spočívajúcimi v jeho dlaniach.
Boli úplne hladké a lesklé a ich tvar mu trochu pripomínal prsia tej dievčiny. No boli oveľa dokonalejšie, nádherné pologule z kovu, len ich spodné strany boli máličko drsné a zubaté, ako by boli rozrezané nie veľmi ostrým nožom.
Taká krása...
Dlhý čas tam stál a zaujato si ich prezeral. Potom sa rozhodol zamieriť späť pod stromy, kde stále pospávali jeho druhovia, a ďalej k dievčine.
„Urgh!“ ozval sa. (Preložené do slovenčiny, by to znamenalo viac-menej: „Aké pekné miesto! Chodíš sem často?“)
Pozrela hore. Veľmi dobre vedela, že sa o ňu zaujíma. Ale jej sa nepáčil. Muži museli byť robustní, chlpatí a silní. Tento bol príliš chudý a ani tých chlpov nemal veľa. „Gŕŕŕ!“ odvetila (Nechaj ma na pokoji, ty bezvýznamný chmuľo!“)
Prehral dosť súbojov o prevahu s ostatnými chlapmi (nieže by mal chuť bojovať, no nutkanie, ktoré mozgu vnukli hormóny kolujúce mu v krvi, bolo priveľmi silné), aby si bol vedomý svojich nedostatkov. Ale zase neprichádzal s prázdnymi rukami. „Ngrrrr?“ povedal a ponúkol jej jeden z lesklých predmetov.
„Arrr-ack!“ zvolala a udrela pravým kameňom o ľavý.
Jeho hlava sa nachádzala uprostred.
ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ
„No-oo,“ riekol Boh a vyzeral trochu zahanbene. „To bol začiatok.“
„A aký sľubný,“ zapriadol Osud. „Takže toľko k slobodnej Vôli...“
„Skúsme to znovu. Veď na to máme niekoľko tisícročí.“
Pigwidgeon37: ( solace ) | 16.04. 2018 | Symbolon 5/5 | |
Pigwidgeon37: ( solace ) | 09.04. 2018 | Symbolon 4/5 | |
Pigwidgeon37: ( solace ) | 02.04. 2018 | Symbolon 3/5 | |
Pigwidgeon37: ( solace ) | 26.03. 2018 | Symbolon 2/5 | |
Pigwidgeon37: ( solace ) | 19.03. 2018 | Symbolon 1/5 | |
. Úvod k poviedkam: ( solace ) | 18.03. 2018 | Úvod | |